Prechádzka sadom nevšedných zvláštností

Autor: Eva Lalkovičová Pondelok, 04 Máj 2009 23:00

Obsah článku
Prechádzka sadom nevšedných zvláštností
Strana 2
Celý článok

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

 

Upozornenie (či skôr odporúčanie) – ak je to možné, pustite si pri čítaní do pozadia pieseň „A Stroll Through Hive Manor Corridors“ J Umocní to atmosféru, v ktorej bola poviedka písaná. Príjemné čítanie!

Prechádzka sadom nevšedných zvláštností

Kopytá zastavujúcich koní rozospievali kamennú dlažbu. Na sídlo a okolité lesy sa spúšťal jemný dážď a kočiš zoskočil, aby mohol vystupujúceho pána prikryť dáždnikom a odprevadil ho až k bráne, kde túto úlohu prevzal jeden zo sluhov.

„Vitajte v sídle Včelie záhrady pane. Markíz Pelletier sa potešil, že ste prijali jeho pozvanie,“ Muž zdvorilo prikývol. „Prosím, ospravedlňte tie ťažkosti s prepravou, ale markíz bohužiaľ neznesie kone na svojom pozemku.“ Odpoveďou mu bolo opäť len chápavé zamrmlanie.

Kráčali dláždeným chodníkom lemovaným živým plotom o výške dospelého človeka. Sluha sa našťastie nepokúšal nadviazať konverzáciu, a tak sa mohol Lyle Coulon, markízov hosť, venovať vlastným myšlienkam. Tie však už od chvíle ako nastúpil do koča lietali neustále okolo toho istého – Čo ma tam čaká?

Po pár minútach sa obrysy domu priblížili natoľko, že Lyle takmer cítil teplo sálajúceho krbu. Napriek tomu, že leto vrcholilo, mrholenie mu nerobilo dobre a už sa nevedel dočkať pocitu sucha na svojom tele.

„Prosím, tadiaľto pane,“ uviedol ho sluha dovnútra a vzal mu kabát. Skôr než sa Coulon stihol zorientovať, pricupkala k nemu malá, tmavovlasá slúžka a s úsmevom ho viedla do salónu. „Pán príde ochvíľu,“ uklonila sa a opäť odbehla. Lyle sa s povzdychom priblížil k horiacemu krbu a desiatky otázok vynárajúcich sa mu v hlave jednoducho ignoroval.

Izba, v ktorej stál, naňho pôsobila príjemne domáckym dojmom. Drevené obklady na stenách boli o niekoľko centimetrov vyššie, ako bolo zvykom a Coulonovi napadlo, či to nie je nejaký malý markízov protest voči malomeštianskej úzkoprsosti.

Markíz Pelletier bol známy svojími nevšednými zvykmi, no čas ukázal, že vyššia spoločnosť vám dokáže tolerovať takmer všetko, pokiaľ máte dosť peňazí na to, aby ich cinkanie prehlušilo aj zvuk klebiet. Jeho rodina sídlila vo Včelích záhradách už odnepamäti a  markíz tu ostal žiť po manželkinej smrti takmer sám, pričom sa povrávalo, že už niekoľko rokov vo svojom dome nikoho neprijal. Jeho hosťa preto veľmi prekvapilo, keď pred dvoma dňami dostal pozvanie na čaj spolu so zdvorilou požiadavkou o rozhovor.

 

„Som naozaj šťastný, že ste prijali moje pozvanie,“ usmial sa markíz a pokynul drobnej slúžtičke, ktorá priniesla podnos s čajom, aby ich nechala osamote. Po tom, čo sa dvere za ňou nehlučne zavreli, vzal čajník a nalial čaj do malých misiek. Coulon ho sledoval so zdvihnutým obočím – nebolo zvykom, aby čaj podával hostiteľ vlastnoručne.

„Je pre mňa cťou navštíviť vás, hoci, musím sa priznať, bol som mierne zaskočený.“

„Naozaj? A to prečo?“ Markíz naňho uprel prenikavý pohľad.

„No... Je o vás známe, že ste...“ Začínal byť trochu nervózny a v žiadnom prípade nechcel markíza uraziť.

„... že ste so svojimi myšlienkami radšej osamote.“

„Skvelo povedané priateľu,“ zasmial sa starší muž a spontánne zatlieskal. „Máte pravdu, žijem tu takmer ako pustovník a so svojím služobníctvom mám lepšie vzťahy, ako by sa možno patrilo.“ Po krátkej odmlke pokračoval: „Iste si kladiete otázku... Áno, samozrejme... Prečo ste tu. Nuž, s odpoveďou – z čírej túžby po konverzácii s niekým „zvonku“ – sa asi neuspokojíte.“

Muž mierne naklonil hlavu.    Na markízovi bolo zaujímavé, okrem množstva iných vecí, jeho vystupovanie. Keď sa s človekom rozprával, správal sa dôverne a priateľsky, no bolo jasné, že si ľudí nepúšťa príliš k telu. Jeho reč aj gestá boli podfarbené rúškom tajomna, akoby sa vo vzduchu okolo neho vznášali neviditeľné hradby, cez ktoré nik nedokázal preniknúť. Coulon sa pristihol pri myšlienke, že sa podvedome snaží markízovi dávať čo najuspokojivejšie odpovede, pričom netušil, či to robí z vlastnej vôle, alebo ho do toho tlačí markízov britký jazyk.

„Tak teda, nechcem vás unúvať a ukracovať o všetko nevšedné a zaujímavé, čo nás dneska ešte čaká,“ zvolal veselo. „Pravda je taká, že som vás sem dnes pozval, kvôli vašim článkom v La espérance petite.“

To som si mohol domyslieť, uškrnul sa Coulon. Jeho články v spomenutom periodiku mu už neraz spôsobili ťažkosti rôzneho charakteru. Vo svojom stĺpčeku podával širokým vrstvám čitateľov podložené aj nepodložené, zato vždy zaručene škandalózne informácie o miestnej smotánke. Bolo to asi pred dvoma či troma týždňami, keď si to jeho neúprosné pero namierilo na markíza zo Včelích záhrad. Jeho článok nanešťastie spustil vlnu dohadov o tom, čo asi tak markíz môže vo svojom odľahlom sídle skrývať a prečo tak veľmi túži po samotárskom živote.

„Ach, to sa dalo predpokladať,“ opätoval mu Coulon úsmev.

„Ó, áno...“

„Prepáčte pane, ale nie ste prvý, kto sa snaží prinútiť ma, aby som prestal písať. Barón Gervais, monsieur a madamme Boileau, dokonca niektorí členovia mestskej rady. S nimi všetkými som mal, dovolím so povedať, veľmi dôverné rozhovory. Ale nepresvedčili ma ani oni, ani ich peniaze a ubezpečujem vás...“

„Zadržte, Coulon!“ Markíz vstal z purpurového kresla a srdečne sa rozosmial. „Mne sa predsa tie vaše táranice páčia! A ako! Pravdupovediac, vždy sa na nich dobre zasmejem – bez urážky“ dodal rýchlo, keď videl Coulonov podráždený výraz.

„Ale musím vám povedať,“ prudko sa nadýchol a obehol stôl, až stál priamo za Coulonovým kreslom, „že vy, rovnako ako všetci tí, ktorí tak lačne zazerajú smerom k môjmu panstvu, vy všetci – ste od pravdy na míle vzdialení.“

„Prosím?“

„Presne ako vravím, Včelie záhrady ukrývajú mnoho neobyčajných vecí!“ vysvetľoval markíz nadšene, až jeho tvár, akoby z čírej radosti, dostala jemný ružový nádych. „Ohromné, nepredstaviteľné poklady, veci, aké tento svet ešte nevidel! Bohužiaľ,“ dodal ospravedlňujúco, „Nejde o peniaze ani šperky, ako ste sa vy a mnohí iní domnievali.“

„A o čo teda?“ Coulon vytušil príležitosť a jeho novinársky inštinkt pomaly začal odhaľovať pravú podstatu tejto návštevy.

„Ak mám byť úprimný, už mám pokrk tých večných dohadov a ohovárania. Chcem podobným výmyslom urobiť rázny koniec!“ Markíz znova obišiel kreslo a sadol si na jednu z bočných podpier, len niekoľko palcov od Coulona.

„A ja vám s tým mám pomôcť, ak som správne pochopil?“

Markíz sa radostne usmial. „Ste bystrý, výborne. Urobíme teda dohodu. Ja vám ukážem tajomstvá Včelích záhrad. Po vstrebaní všetkých dojmov budete mať na výber – napíšete pravdivý článok a som ochotný odovzdať všetky poklady panstva svetu, alebo, samozrejme podľa vášho vlastného uváženia, jednoducho napíšete, čo vám poviem a váš článok vystavia okolo môjho majetku múr, ktorý sa už nikdy nikto nepokúsi preliezť. Čo vy nato? Máte jedinečnú príležitosť dozvedieť sa pravdu. Beriete ju?“

Coulon neveril vlastným ušiam. Markíz musí byť isto – -iste blázon, šialenejší nápad v živote nepočul. Svojou ponukou mu zveruje do rúk úplne všetko, pričom nežiada nič, dokonca – dokonca mu ponecháva právo o všetkom napísať! Lyle Coulon, najprefíkanejší z novinárov, ani len nepomyslel na to, že by sa práv na článok vzdal.

„Samozrejme.“ odpovedal z úsmevom. Len hlupák by odmietol...

„Možno tomu ťažko uveriť, ale skutočne ste ma potešili Coulon,“ tľapol markíz šťastne rukami. Hneď aj zazvonil na zvonček a vo dverách sa zjavil vysoký komorník, mlčky čakajúc na príkazy.

„Len smelo Coulon, nasledujte ma!“

***

Železná bránička sa za nimi s tichým zamraučaním zavrela a  v zámke zaštrkotal kľúč.

„Jean – Baptiste príde o dve hodiny.“ prehovoril markíz. „Dovtedy sme tu, bohužiaľ zavretí. Dúfam, že toto malé opatrenie vás neznepokojuje. Bol som nútený zaviesť ho, pretože existuje priveľa zvedavých nosov, ktoré by radi pričuchli k vôňam z Včelích záhrad.“

Včelie záhrady. Miesto, o ktorom sa mladý reportér neodvážil ani len snívať. Obrovský skleník ukrývajúci tajomstvá jedného rodu. Dalo by sa povedať, že záhrady panstva Pelletierovcov boli priam legendárne. Niektorí šľachtici sa domnievali, že prastarý rod tu skrýva buď neuveriteľné bohatstvo, alebo nejaké kompromitujúce tajomstvá. Z čím nižšej spoločenskej vrstvy ste pochádzali, tým zvláštnejšie, mysterióznejšie a určite aj nepravdepodobnejšie historky vás dostihli. Lyle Coulon neraz počul strašidelné príbehy o uväznených dušiach, ktoré sa za života zapredali k posmrtnej službe šľachtickej rodine.

„Ak si myslíte, Coulon, že tu skrývam nebožtíkov, musím vás sklamať.“

„Také čosi mi ani len na um nezišlo pane.“

 

Vychádzovým tempom, ktoré určil sám markíz, sa vybrali po chodníku, či skôr cestičke, pretože podlaha skleníka bola vysypaná štrkom a pieskom. Ten im pod nohami jemne vŕzgal a mladému novinárovi pripomínal zvuk metronómu. Tik – tik - tik... Cítil sa ako herec, poprvýkrát na javisku.

Odvážne a takmer hltavo si premeriaval divákov. Predné rady lemujúce cestu tvorili exotické palmy, s veľkými a ťažkými listami. Neviditeľný vánok, prúdiaci nenápadne umiestnenými otvormi v streche skleníka, ich pohojdával sem a tam a ich tiene na chodníčku vytvorili dojem publika, uznanlivo pokyvkávajúceho svojimi učenými hlavami. Niekde za spleťou ich listov tušil prítomnosť ďalších exotických rastlín, pretože ich vôňa mu neústupne napĺňala pľúca, akoby ho chcela z číreho pôžitku zadusiť. Rozkašľal sa.

„No tak, Coulon, len pokojne. Ešte sme nič nevideli,“ potľapkával ho markíz dôverne.

„A uvidíme?“ opýtal sa mladík nedôverčivo. Nuž, páni si tu pestovali nádherné druhy, ale skutočne je botanická záhrada niečo, čo tak urputne skrývali pred svetom toľké roky?

Markíz dotknuto odpovedal: „No hádam si len nemyslíte, že budeme obdivovať prezreté paradajky!“ Starší muž znenazdajky pridal do kroku a Coulon dúfal, že si ho nepohneval.

Markíz mlčky križoval tiene konárov nad sebou a vyzeral, že nemá ani najmenšiu potrebu toto zvláštne stretnutie vysvetliť. Po nejakom čase došli na rázcestie a starec Coulonovi naznačil, aby vybral smer. Po malom zaváhaní si mladý muž vybral chodníček napravo...

Bolo dusno. A vlhko, ako po daždi zvyčajne býva. Neznesiteľne dusno, keď mladík povážil, že o vetranie by tu malo byť postarané. Nenápadne si uvoľnil kravatu, ale len tak, aby si markíz nič nevšimol. Cítil, ako sa mu košeľa zmáča pod potôčkom potu, stekajúcom mu popri línii chrbtice. Niečo sa mu obtrelo o tvár a keď sa zahnal, odletela od neho namosúrená včela, oveľa väčšia akú kedy videl.

Kráčali potichu, akoby mu markíz dával čas na porozhliadnutie sa. A naozaj sa bolo po čom obzerať. Neuveriteľné množstvá rastlín sa dvíhali do výšky a robili im nad hlavami akúsi umelú strechu. Coulonovi sa zdalo, že ich dokonca počuje dýchať, priam cítil, ako svojimi obrovskými listami pohlcujú okolitý kyslík. Nádychy zosilneli a on si razom uvedomil, že to, čo považoval za nepatrné pohyby listov je niečo celkom iné...

„Máte tu úle?“

Markíz na okamih znehybnel, ako keby len čakal na túto otázku. „Zdá sa vám?“ spýtal sa s úsmevom a pokračoval v chôdzi.

„To bzučanie...,“ mladík sa pri chôdzi pootočil, snažiac sa zistiť odkiaľ ten bzukot prichádza. Zdalo sa mu, že neustále silnie, hoci samotné úle nikde nevidel.

„Nikdy ste nerozmýšľali nadtým, prečo práve Včelie záhrady? Nenechajte sa vysmiať prosím. Umenie včelárske patrí našej rodine už odnepamäti. Pamätám sa, ako ma sem otec vodieval, keď som bol malý a neskúsený, keď som ešte netušil...“

Teplo odrazu na Coulona doľahlo s prekvapivou intenzitou. Košeľa sa mu stala druhou kožou a sám nechápal, ako môže markíz vydržať v, hoci ľahkom, kabáte. Vybral z vrecka na saku šatku a utrel si čelo. Celá prevlhla. Až si ju dával naspäť, celé dlane mal červené a úplne prepotené. Chrbtom ruky sa mu vinula tenká červená línia, ako od poškrabania, no nespomínal si, že by sa bol poranil. Pridržal si ruku bližšie pri tvári...

Linka bola úplne sýtočervená, miestami ňou presakovali kvapky krvi. Prekvapene a vydesene zároveň pozoroval, ako je krvi čoraz viac a viac, ako sa mu po celej dĺžke ruky farbí biela košeľa dočervena.

„Čo do...“ Pocit tepla sa opäť stupňoval, mladík zrazu ťažšie dýchal, krv sa nezastavila a šírila sa po košeli ako pavučina, markízove kroky nepočul. Po paži a predlaktí sa mu odrazu akoby rozliala láva. Celú ruku mal horúcu, pálila ho, bolesť začala byť neznesiteľná a Coulon vykríkol.           Z ruky mu vyšľahli purpurové plamene a vydesený padol na zem. Okamžite sa začal napriek bolesti váľať a krútiť po zemi, len aby čím skôr uhasil vzniknuvšie plamene. Bolesť už bola na hranici neznesiteľnosti, keď vtom...