O Snehulienke
Autor: Jaroslava Balogová Štvrtok, 07 Máj 2009 23:00
Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Disclaimer: Toto dielo obsahuje postavy, ktoré som nevymyslela ja, preto sa zriekam autorských práv.
O Snehulienke
Poznáte rozprávku o Snehulienke? Ach! Samozrejme, že áno! Všetci ju poznajú! A pritom sú v nej toľké klamstvá! Myslíte si snáď, že by v minulosti žili na svete takí zlí ľudia, ako bola údajne jej macocha? A myslíte, že by sa kráľovná skutočne pýtala zrkadielka, kto je najkrajší na svete? A určite ste presvedčení aj o tom, že zrkadlo jej odpovedalo, čo?! Tak dnes vás, moji milí čitatelia, vyvediem z toho strašného omylu! Dobre čítajte:
Bývala som hneď vedľa hradu, ktorý patril Snehulienkiným rodičom. S jej matkou sme boli dôverné priateľky, preto povedala svojim sluhom, aby mi postavili dom hneď vedľa kráľovstva.
Raz sa mi Snehulienkina mama Veronika zdôverila, že má frajera. No uznajte, manžel boháč, dobrý a uznávaný muž, a ona si nájde iného! Bola som pobúrená. Najhoršie bolo, že s tým faganom čakala dieťa. Keď som sa to dozvedela, dala som jej najavo poníženie, ktoré si sama spôsobila a pohádali sme sa. Vtedy mi povedala, že ak chcem naďalej bývať v tom dome, tak nesmiem nič prezradiť. Nemala som kam ísť, preto som súhlasila, aj keď mi bolo chudáka kráľa veľmi ľúto.
Keď sa dieťa narodilo, ihneď som sa o tom dozvedela. Niežeby sme sa s Veronikou zmierili, to nie! Ale až do dvorca pri dome bolo počuť tie hádky. Cez plot som preliezla na dvor pod okno. Zreteľne som počula každé slovko:
„Je to moje dieťa a ako som povedala, bude sa volať Rebeka! RE-BE-KA! Rozumieš, Rúfus?!“ kričala Veronika.
Rúfus rovnako silným hlasom odpovedal: „Nedopustím, aby sa takéto meno dostalo jedinej dcére, ktorú spolu máme!“
„Povedala som a nemienim o tom diskutovať. Alebo...Liliána! To je krásne meno!“
„Ty si sa načisto zbláznila!“
Nemohla som to vydržať a vtrhla som do hradu. Vošla som do izby. Keď som zbadala to malé stvorenie, až mi vyrazilo dych.
„Čo tu chceš, Helena?!“ vyskočila na mňa Veronika.
„Nemôžem to už počúvať,“ povedala som pokojne, stále hľadiac na stvorenie vo Veronikinom lone.
„Prepáč, ale toto je čisto naša vec,“ povedala ostro.
„A čo Snehulienka?“ vyhŕklo zo mňa zrazu.
Veronika s Rúfusom si vymenili pohľady.
Pokračovala som: „Také dieťa som ešte nikdy nevidela. Určite má niečo s krvou. Je bledé ako stena. Nie, je belšie. Je také biele ako sneh. Snehulienka...“
„Snehulienka?“ premýšľali nad menom.
Napokon sa obaja zhodli v odpovedi: „To znie krásne.“
Vtedy sme sa aj s Veronikou zmierili.
Keď mala Snehulienka dva roky, Veronika sa záhadne stratila. Vedela som, že ušla s tým svojím frajerom a srdce mi búchalo sto ráz rýchlejšie, keď som si na to spomenula. Nechá tu skvelého muža s krásnym dvojročným dieťaťom! Vlastne...prečo ma to tak pobúrilo? Vari žiarlim? Nie! Alebo...
O tri roky sa so stratou manželky Rúfus zmieril a začal sa obzerať po mladej žene, ktorá by sa postarala o jeho dieťa. Celkom sa mi to hodilo, keďže bola práve finančná kríza a ja som nemala na zaplatenie účtov...no jednoducho...vydala som sa za Rúfusa. Stále mi hovoril, že som najkrajšia na svete a ja som pochopila, že som ho stále milovala. Boli sme spolu šťastní, pokým ma nezačala Snehulienka otravovať tými jej hlúpymi detskými otázkami.
„Mami?“ keď som toto slovo počula, až ma zamrazilo.
„Áno, srdiečko?“ povedala som naoko milo.
„Dá sa hviezdička spapať?“
„Nie, zlatíčko, nedá.“
„A prečo sa nedá spapať?“
„No preto, lebo je veľmi ďaleko, chrobáčik.“
„A keby bola blízko, mohla by som ju spapať.“
„Vtedy áno,“ ani som nerozmýšľala nad jej otázkami. Len som odpovedala, aby som to mala čo najskôr za sebou.
„A prečo teda nie je blízko?“
„Asi aby si ju nemohla spapať!“ pomaly som strácala nervy.
„Hviezdička nechce, aby som ju spapala?“
„Nie, lebo hviezdička chce žiť.“
„A prečo chce žiť?“
„Asi preto, že má život rada.“
„Aha.“ Zdalo sa, že boj je zažehnaný, keď tu zrazu...
„A mami?“
„Čo?!“ skríkla som, až sa dieťa strhlo a utekalo s plačom do svojej komnaty.
Ale aj toto obdobie sme nejako prežili. Nemyslite si, že som bola nejaká zlá macocha! To nie... Ale to decko bolo rok čo rok horšie. Keď prestalo s tými sprostými otázkami, začalo sa vláčiť po vonku s frajermi. Raz s jedným, raz s druhým a stále dookola. Nevedela som si s ňou rady!
Snehulienku som mala stále rada, ale to dieťa ma tak znenávidelo, že všetko, čo sa jej zlé v živote udialo, zhodila na mňa. Mala veľkú fantáziu a pred otcom ma očierňovala , ako len mohla. Raz napísala príbeh. Bol o Snehulienke a ja som v ňom hrala jej macochu. Ocko aj vlastná mama boli dobrí ľudia, čo ju mali radi. Len ja som jej tam dala otrávené jablko, ja som jej šaty uviazala, že ani dýchať nemohla a vraj som jej závidela jej krásu, preto som ju tak nenávidela. Ale veď ten príbeh poznáte.
Keď som si ho prečítala, pochopila som ju. Vedela som, že je smutná z toho, že ju nenechám žiť jej život a že som sa s ňou nikdy poriadne nerozprávala. Na to bol vždy ocko. Ten ju vypočul. Nuž som teda napísala Snehulienke list, aby mi odpustila, že som si vedomá svojich chýb.
O pár dní prišla opäť domov a naozaj mi odpustila. No jej príbeh sa zachoval a dodnes koluje po svete ako jeden z najznámejších príbehov. Tak som teraz, keď nemám čo robiť, napísala príbeh, ktorý rozpráva o tom, ako to naozaj bolo. A verte už komu chcete, ale jeden z týchto príbehov sa naozaj stal.
Alebo nie?
| Meno autora (prezývka): |
Jaroslava Balogová (Luna) |
| Súťažná kategória: | FanFiction - zmes |
| Vek autora: |
14 rokov |
| Diskusia: |
Fórum |
