Prázdny hrob

Autor: Emília Molčániová Štvrtok, 07 Máj 2009 23:00

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

PRÁZDNY HROB

To nie je možné, zakričala som v duchu, keď som uvidela v rukách dievčatka bábiku navlas podobnú tej, akú mala moja dcérka. Poviete si, je tam toho, sériovo vyrábaných bábik podobných si ako vajce vajcu je vo svete neúrekom, tak načo tie cavyky. Zbytočná panika? Nie! Háčkované šatôčky, ktoré mala bábika oblečené, som zhotovila ja a svoju prácu si spoznám medzi tisíckami. A ešte niečo. Mala líčka pomaľované červenou voskovkou. Vtedy, keď to moja dcérka Katka urobila, nakričala som na ňu a vzápätí som sa snažila mydlom farbu pozmývať. Nezišla však úplne a stopy pastelky boli naďalej dosť viditeľné. Skrátka, dám krk za to, že to, čo som zazrela v rukách tej malej neznámej slečny, patrilo voľakedy môjmu dieťaťu.

Ako je to však možné? Keď Katka zomrela na zákernú leukémiu, dali sme jej ju do truhličky a obe ležia už dva roky niekoľko siah pod zemou... Kým som si to všetko v duchu prebrala, dievčatko sa stratilo v dave. Možno nastúpilo na autobus alebo električku, v hustom prúde ľudí som nemala šancu znova ju nájsť. Pár dní mi to vŕtalo v hlave a myslela som na to, kadiaľ som chodila, ale postupne som to vypustila z mysle nahovárajúc si, že možno to predsa len nebola tá istá bába, napokon, náhoda je blbec. Mohla vypadnúť z rakvy predtým, ako ju zatvorili. Manželovi som o tom radšej nič nepovedala, beztak mi vyčítal, že som sa za taký dlhý čas nedokázala zmieriť so smrťou môjho dieťaťa.

„Ty si myslíš, že mne je ľahko? Život ide ďalej a Katka by si istotne neželala, aby sme sa umárali donekonečna. Máš mňa a Jurka, tak už konečne začni znova žiť!“ opakoval mi dennodenne.

Mal pravdu. A tak som po dvoch rokoch cielene kontrolovala svoje správanie a snažila sa pozerať na svet z tej lepšej stránky a hlavne pozitívne.

Ale, veru nebolo mi súdené zbaviť sa raz navždy tejto nočnej mory.

Prešlo ďalších dva a pol roka. Ako okresná hygienička som bola pridelená robiť zdravotnícky dozor pri exhumácii istého nebožtíka na našom cintoríne. Dotyčný pán neležal ani mesiac pod zemou a vlastne ani nešlo o exhumáciu tela, ale iba o otvorenie hrobu.

Stalo sa toto. Pani Eliášová už dlhšiu dobu tajne šetrila na auto bez toho, aby o tom povedala manželovi. Vždy, keď jej zvýšilo niečo z rodinného rozpočtu, vložila peniaze do náprsného vrecka starého čierneho kabáta. Visel v šatníku na mieste, kde nepredpokladala, že by sa niekto niekedy pozrel, mala istotu, že sa o peniazoch nik nedozvie skôr, ako to bude sama chcieť. Chcela rodinu prekvapiť. Nechýbalo veľa a sumu mala takmer pohromade. Potom však odišla na liečenie, a keď sa vrátila, čakalo ju nemilé prekvapenie. Kabát v šatníku nebol. Žiadala od rodiny vysvetlenie.

„Teta Mazúrová nás prosila, či nemáme niečo čierne po dedkovi, a tak sme jej ho dali,“ vysvetľoval mame syn Jurko. „Veď z nás ho už určite nebude nik nosiť, ockovi by bol malý a potom, nebolo to už nič moc.“

„No, nazdar,“ to bolo jediné, na čo sa pani Eliášová zmohla.

Nuž, a tak po dlhých vybavovačkách konečne úrady povolili hrob starkého od Mazúrov otvoriť a peniaze vybrať.

Za prísnych hygienických opatrení a špeciálnym spôsobom sa otvorilo veko truhly a... Peniaze tam neboli. Nebol tam ani kabát a šokovaná komisia musela skonštatovať, že ani nebožtík. Truhla vyložená vankúšom a čipkami zívala prázdnotou.

„Možno je už v nebi,“ ktosi sarkasticky prerušil ohúrené ticho.

„To predsa nie je možné, veď sme všetci na vlastné oči videli, že tam otec pri zatváraní truhly ležali,“ nechcela tomu uveriť teta Mazúrová.

Fakty však nepustili. Nebožtík ako by sa vyparil. Správa preletela mestom ako krutý žart. Ľudia zneistili, veď na čo by už komu bolo ľudské telo v rozklade? Istotne došlo k nejakej zámene, alebo len k nedorozumeniu. Ale čím ďalej sa o tom hovorilo, tým strašidelnejšie a nemožnejšie odpovede sa na záhadu vynárali.

Ako áno, ako nie, jeden z obyvateľov sa naštval a sám na vlastnú päsť sa podujal otvoriť hrob svojej nebožky manželky, ktorá ležala v susedstve pána Mazúra. Samozrejme, nik o tom nemal vedieť, urobil to tajne v jednu bezmesačnú noc. Chcel sa iba uistiť... Však ak bude všetko v poriadku, nik sa o tom nedozvie.

Na druhý deň ráno to však vedelo celé mesto, pretože nebožka na pľaci nebola.

Po tomto druhom prípade som začala mať pochybnosti aj ja. Opäť sa mi v mysli vynorila Katkina bábika s namaľovanými líčkami. Vôbec som nevedela, čo si mám o tom myslieť a nielen ja. Predstavenstvo mesta už pri prvom prípade požiadalo o pomoc políciu a rozhodlo sa niekoľko hrobov otvoriť. Trom zo štyroch chýbali pozostatky ľudských tiel.

Vždy som si Katku predstavovala tak, ako som ju videla naposledy v truhle. Keďže mala krátko po prvom prijímaní, obliekli sme ju do dlhých bielych nariasených šiat, ktoré mala oblečené v onen slávnostný deň. Na hlave mala závojček s bielymi ružičkami. Bola ako anjelik. Ale teraz sa táto predstava postupne vytrácala a ja som mala pochybnosti, ako mnoho ďalších pozostalých, či sa nechodievam modliť k prázdnemu hrobu. Táto neistota ma zožierala vo dne v noci. Preto som privítala výzvu predstavenstva, aby sa prihlásili tí, ktorí si chcú dať zrevidovať obsah hrobu.

„Naozaj to chcem?“ pýtala som sa samej seba. „Nebolo by lepšie ostať pri predstave z posledného dňa? Čo urobím, ak tam nebude? Dokážem uniesť pravdu, že telo našej dcéry niekto ukradol a neviem kde je? Budem vedieť s týmto faktom žiť?“

Keď počet prázdnych hrobov narástol na dvadsaťdva, povolila som otvoriť aj Katkin.

Potvrdilo sa to, čo som tak trochu tušila. Nebola tam.

Mesto bolo z udalostí pobúrené, vyrojilo sa množstvo úvah, tvrdení a predpokladov, obviňovali kde koho, mimozemšťanov nevynímajúc, niektoré vysvetlenia boli priam absurdné. Po určitom čase búrlivé debaty a emócie postupne tíchli, ľudia mali dosť iných starostí. Nasadení vyšetrovatelia sa snažili vykonávať svoju prácu, ale veľa toho nezistili. Až tu sa zrazu odohralo niečo, čo ich naviedlo na stopu záhady.

Na prázdniny k svojim starým rodičom prišla aj päťročná Janka. Jej dedo vlastnil veľkú prasačiu farmu, v ktorej choval takmer dvesto kusov svíň. Niektoré boli skutočne úctyhodné kusy. Dievčatko sa hralo s loptou a tá sa jej odkotúľala až tesne ku ohrade z klád, za ktorými fučali dvestokilové exempláre bravov. A ako sa načiahla za loptou, aby ju zodvihla, jedna zo svíň ju chmatla za ruku spoza ohrady a vtiahla do zahnojeného stojiska. Vnútri sa na ňu vrhli ostatné a kým jej dedo prišiel na pomoc utrpela také ťažké zranenia, že na ne ešte do príchodu záchranky podľahla.

Vyšetrovatelia si kládli otázku: Ako je možné, že zvieratá reagovali takým agresívnym spôsobom? Veď za normálnych okolností sú to bylinožravce. Je pravda, že sú prípady uhryznutia, i odhryznutia, ale správanie týchto sa dalo prirovnať iba k šelmám a najnebezpečnejším predátorom. Samozrejme, prišiel na rad aj samotný majiteľ.

„Čím kŕmite prasce?“ spýtal sa jeden z policajtov.

„Čo príde. Zväčša šrotom, zemiakmi, ale i zdochlinami.“

To by čiastočne vysvetľovalo, prečo bez váhania zaútočili na človeka, boli zrejme na mäso zvyknuté. No pri obhliadke farmy zistil vyšetrovateľ zaujímavú skutočnosť. Na také veľké množstvo prasiat mal farmár minimálne zásoby krmiva. Nechal si zistenie pre seba a na druhý deň si farmu dobre poobzeral. Svine kvičali mimoriadne hlasno, priam zúfalo. Vrhali sa na všetko, čo sa hýbalo, bolo vidno, že sú hladné. Aj privolaný odborník z oblasti veterinárstva skonštatoval, že so zvieratami nie je niečo v poriadku.

Už chceli v ten deň skončiť, keď ich služobný pes začal privolávať nástojčivým brechaním. Našiel neďaleko plytko zasypanú jamu. Keď videl, že upútal pozornosť a že ho akceptujú, začal zúrivo hrabať a o chvíľu sa pod jeho labami objavili akési čudné veci. Voľakedy vápenná jama bola teraz naplnená až po vrch kosťami, ľudskými pozostatkami.

Hrobár a chovateľ svíň bol bez argumentov, keď vyšetrovatelia vošli do pivničných priestorov jeho domu a tam našli haldy zväčša čierneho oblečenia zviazaných do balíkov a v policiach roztriedené stovky párov topánok rôznych veľkostí...