Vendeta

Autor: Emília Molčániová Štvrtok, 07 Máj 2009 23:00

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

VENDETA

Jano Cicvor a Jožo Paštrnák boli odvekými nepriateľmi. Už ich praprapradedovia prechovávali voči sebe nenávisť. Najhoršie čo mohli si navzájom robili pradedovia a ako si pamätajú, aj ich dedovia a otcovia. Nuž, a tak to išlo z pokolenia na pokolenie. Ich deti mali prísny zákaz vedno sa hrať a šantiť. Hoci tomu nerozumeli, ja si myslím, že ani ich otcovia veľmi nie, jednako museli príkaz prísne a bez odvrávania dodržiavať. Sotva si už niekto v dedine pamätal dôvod nevraživosti rodinných komunít. Keď Jožovi zdochla koza, všetci vedeli, že prsty v tom má naisto Jano a keď Janovi zhorel stoh slamy do tla, nebolo pochýb, kto držal zápalku. Vonkoncom sa nemal kto učlovečiť a prestať s touto nezmyselnou vendetou. Za komunizmu ich predvolávali na miestny národný výbor a teraz sa im snažili dohovoriť na obecnom úrade. Márne. Každý z nich zatínal päste už pri vzájomnom stretnutí.

Ako gazdovia mali s poliami pokoj iba v čase kolektivizácie a spoločného hospodárenia v jednotných roľníckych družstvách. Potom však prišli reštitúcie a grúny im vrátili. Ich polia navzájom susedili a boli oddelené iba malou brázdou. Pradedovia sa však postarali o to, aby boli role riadne a jasne oddelené, preto zasadili na jeden koniec medze čerešňu a na druhý hrušku. Beda tomu, kto zodvihol hrušku či čerešňu padnutú zo stromu na susedovej časti! Ešte i v tom bol problém, keď hruška ležala presne naprostriedku medze. Kto ju zodvihne a komu patrí? Ovocia bolo neúrekom, veď stromy rodili ako divé, úroda často končila v svinskom válove, či v komposte, ale oni boli schopní biť sa za každý jeden plod. Jednoducho z tradície.

- Ja toho Joža raz zabijem,- hromžil Jano, keď sa jedného dňa vrátil z poľa. Zemiaky boli na hodnom kúsku zryté a ovocie na jeho strane zdupané.

To isté sa ozývalo v ten podvečer u Joža.

- Ja jeho mater! Anciáša jeho! Musel mi tak donivočiť úrodu? Tak toto si za klobúk nedá,- strojil sa vykonať pomstu.

Obaja mali rovnako spustošené zemiačniská a mysleli si, že to bola susedova robota. A tak sa pekne rúče dali aplikovať farmársky zákon. Ešte slnko nezapadlo, už boli vychystaní napriek zdržiavaniu ich žien do terénu vystriehnuť záškodníka. Jano sa vyzbrojil palicou a Jožo mal cez plece prehodenú dokonca pušku. Išlo do tuhého.

Obchádzali polia, hľadeli do tmy, načúvali. Všade bolo ticho, iba ich vlastné kroky sa tlmene ozývali do čiernočiernej tmy. Mesiac zašiel, hviezdy sa schovali a v diaľke bolo cítiť búrku. Tá sa postupne približovala a potom sa náhle prihnala s takou razanciou, že vo víchre bol problém udržať sa na nohách.

- Nech už ten darebák prejde na moju stranu a skončím to s ním,- mysleli si jeden ako druhý. Práve stáli obaja pod hruškou, keď sa ozvala rana a s obrovským rachotom sa z nej odrapil najmohutnejší konár hrubý ako telegrafný stĺp a rútil sa k zemi. Hrušky cupotali ako spŕška ľadovca a šokovaní strážcovia sa obaja ocitli pod tým istým obrovským bremenom pricviknutí ako hmyz špendlíkom. Jožo mal rozmliaždenú nohu a Janovi silne krvácala ruka. Naviac od pása dolu vôbec nič necítil. Prudký dážď ich omýval zo všetkých strán, a keď sa po pol hodine opäť objavil mesiac s hviezdami, uvideli v ich svite svoju biedu.

- Jano, nemohli by sme sa udobriť? Mal by si niečo proti tomu?- spýtal sa Jožo a s námahou otočil hlavu k svojmu spolutrpiteľovi. Vtedy Jano zbadal, že sused má očnú jamku naplnenú krvou.

-  Ani nie,- odvetil Jano zachrípnutým hlasom a podával Jožovi zakrvavenú ruku.

- Tiež si myslím, že je načase, aby sme skončili s tými nezmyslami.- Zjojkol, keď mu Jožo potriasol rukou.

- Moja stará od radosti naisto vyskočí z kože, keď jej poviem, že sme zas priatelia. Ako sme sa zobrali, neustále sa modlí k tomu svojmu pánbožkovi, aby bol medzi nami konečne pokoj, - povedal Jožo a v duchu sa usmial.

- Ty, Jožo, môžeš si chodiť zbierať hrušky hoci aj každý deň. Aj zemiakov si nakop, koľko len chceš, veď máš viac detí ako ja. Pred týždňom som musel poraziť býčka, keď prídem domov, pošlem ti mäsa.

- Ďakujem ti, Janko a ja ti sľubujem, že keď nás prídu zachrániť, nechám ťa odviezť do nemocnice ako prvého, veď ja už nejako vydržím. A ozaj, nechcel by si demižónik slivovice? Čo nevidieť, budeš ženiť syna, zíde sa ti.

- Si taký dobrý, Jožko. Už čoskoro nás prídu zachrániť, nože sa nadvihni, či niekoho nevidíš. Mne sa nedá otočiť hlavou.

- A ja zas nič nevidím, lebo mi krv zaschla na očiach. Ale tamto pod smrekmi sa čosi pohlo, počkaj, nech sa trochu rozhľadím... Áno, niekto k nám ide, idú nás vyslobodiť. Hurá, konečne! Fuj, to bolo horšie ako nočná mora.

- Možno je to niekto z vašich a možno i z našich. Chvalabohu!

Prišli tak, ako predošlý večer a zastali rovno nad nimi. Dva urastené, statné medvede.