Piatok Máj 18

Stopovanie o život

Pozor: Otvorí sa v novom okne. TlačiťE-mail

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

 

Stopovanie o život

 

V piatok 16. apríla sa na hlavnej ceste pri pobreží stala dopravná nehoda. Podľa očitých svedkov vletel do rozbúrených vĺn oceánu autobus s dvadsiatimi šiestimi cestujúcimi a vodičom.  Počas rýchlej jazdy dostal na mokrej vozovke šmyk.

Deň je upršaný. Prší tak husto ako v tú osudnú hodinu presne o takom istom čase, len s tou výnimkou, že odvtedy ubehol už týždeň. Po opustenej pláži sa prechádza jeden muž. Sústredene prehliada nanesený štrk. Vždy po chvíli prestane a zdvihne pohľad na prerazenú konštrukciu zvodidiel. Po polhodine si to namieri priamo do mora.

Len čo pod ním zmizne, vynorí sa odtiaľ ďalšia hlava. Je to žena, môže mať po šesťdesiatke a v modrých rukách drží sieťovanú tašku. Ako sa trasie na klzkých kameňoch, konzervy v nej narážajú jedna o druhú.

Dokráča až ku schodom, vedúcim z pláže na cestu. Nemo na ne hľadí. Zahrkoce sieťovanou taškou, akoby sa na seba snažila upozorniť autá, fičiace po vozovke nad ňou. Hrk, hrk, hrk. Hlas plechovky... hlas nemý.

Netreba čakať ani sekundu a z mora sa vynorí ďalšia hlava. Tesne za ňou druhá a bližšie pri brehu, kde je voda plytkejšia, sa objavia aj dve deti. Je to rodina. Muž so ženou stoja vedľa seba a každý drží jedno dieťa. Muž drží vodou napitú deku a žena polámaný slnečník. Vystúpia do polovice schodiska. Zastanú. Kvapká z nich voda, no oni sa netrasú. Len stláčajú svoje ruky. Aby sa nepretrhli. A hľadia na zvodidlá. Zvodidlá sa pretrhli... oni sa pretrhli.

Nad hladinou sa objaví hlava. Tentoraz o niečo skôr. Patrí vysokému mužovi. Rýchlo prekráča celú pláž a zastane až pod najvrchnejším schodom. Zvuk jeho šľapiek zmĺkne. Stojí tam celkom nehybne a čaká. Keď popri ňom preletí desiate auto a zvodidiel sa ani nedotkne, obracia sa a mizne v mori.

Nasleduje skupinka troch hláv. Zjavujú sa jedna po druhej a pomaly sa vyštverajú až na vozovku. Tri staré ženy hľadia priamo pred seba. Jedna z nich si zloží puknuté dioptrie a pozrie na dopravnú značku. Týči sa nad nimi ako posmech. Štyridsať kilometrov za hodinu.

Ďalšie tri hlavy. Tri dievčatá, celkom na začiatku života. Dve podopierajú tú v strede. Jednu nohu má vykrivenú do zvláštneho uhla. Posadia ju na neporušenú časť zvodidiel a ruky, s palcami vytrčenými nahor, vystrú vedľa seba. Uháňajúce autá ich nevidia. Stopovanie o život je márne. Život sa „vystopovať“ nedá.

Po ich odchode sa z mora vynorí osamotená hlava. Tlačí pred sebou kočík a na štrku jej to ide veľmi ťažko. Zastane pod schodmi a hľadí hore.

Z mora vystúpi mladý muž. Kočík chytí za druhý koniec a spolu so ženou ho vynesú na krajnicu. Kolieska zabrzdia presne na okraji cesty a z jeho vnútra sa vystrčia dve rúčky. Medzi prstami majú riasy. Namiesto hračky.

Vystrieda ich päťčlenná skupinka. Najväčšia z autobusu. Oprú sa o zvodidlá a v rukách držia malé indexy. Indexy. Jeden právnik a štyria doktori. Autá si ich nevšímajú. Indexy- päť kúskov papiera. Päť rozmočených guliek. Päť guľôčok v jednom mori.

Keď päť postáv zmizne, objaví sa len jedna. Žena. V autobuse bola celkom sama. Chcela si naposledy pozrieť krajinu... ako slobodná. Pred svadbou. Na prste sa jej zaligoce zásnubný prsteň. Skĺzne sa jej po mokrom prste a odkotúľa sa na vozovku. Pneumatika auta ho rozlomí napoly. Jeho trblietavé očko poskakuje medzi puklicami.

Z mora vyjdú traja chlapci. Boli na svojej prvej samostatnej dovolenke. A poslednej. Kľaknú si k prerazeným zvodidlám a skúmajú pokrivený plech. „Prešiel už týždeň. A nikto ho neopravil?“ Stačilo povedať. V ich taške boli nástroje.

Po plážovom štrku prejde muž. V autobuse sedel celkom vpredu. Bol to delegát. Chcel ľudí dopraviť domov... v zdraví... a živých. Nedopravil však ani seba. Vyletel čelným sklom a do mora dopadol dve sekundy pred autobusom.

Keď zmizne aj on, nastane ticho. Nič. Len prší. Z mora sa nevynorí už žiadna hlava. Vodič tam už dávno nie je. Jeho jediného sa podarilo zachrániť. Prekročil rýchlosť, lebo sa ponáhľal domov. On domov došiel, no čo tí ostatní?


Meno autora (prezývka):

Peter Šišovský

Súťažná kategória: OwnFiction - krátka poviedka
Vek autora:
17 rokov
Diskusia:
Fórum