Víťazstvo pravdy a lásky
Autor: Ján Jankech Pondelok, 04 Máj 2009 23:00
Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Víťazstvo pravdy a lásky
Panstvo zemepána Apponiho sa rozprestieralo v mierne pahorkatom a úrodnom kraji. Prislúchali mu tri dediny asi s tisíckou poddaných. V každej dedine mal jeden kaštieľ aj s majerom. Zväčša sa však zdržoval v najmenšej dedine, ktorú prevzal po smrti otca. Dve ďalšie osady prebral po otcových bratoch, ktorí zomreli bez potomkov. Nádhera jeho troch panských usadlostí bola tak badateľná ako bieda poddanských chalúp. Apponi bol neskutočne majetný a svoje bohatstvo s radosťou ukazoval i navonok. Otcovský dom dal prebudovať na útulný renesančný kaštieľ a pozýval si vznešených hostí z Budína, alebo až z Viedne. Kým poddaných trápila núdza, honorácia sa hostila a veselila. Vznešené návštevy prichádzali takmer každú sobotu a nedeľu. Apponiho dcéra Mária neobľubovala túto neúprimný spoločnosť a v duchu otcovi i vyčítala, že na úkor ubiedených poddaných sa panstvo neobmedzene zabáva. Ak bolo v ich dome rušno radšej sa pobrala i s Markusom za dedinu a tam sa spolu prechádzali popri zurčiacom potôčiku, alebo šli na neďaleké vŕšky a odtiaľ pozorovali utešené okolie. Stadiaľ sa Apponiho panstvo javilo ako keby bolo ohraničené hradbou kopcov a pahorkov. Kde len oko dovidelo to bolo Apponiho. Na najvyššie položených miestach sa sem tam z diaľky črtali zelené fliačiky sviežich agátových hájov a na miernych svahoch pod nimi sa dorábal vinič. Nasledovali zlatisté láne obilných polí a tie zaberali azda najväčšiu časť panských pozemkov. Polia boli prerušované iba tromi miestnymi potôčikmi, ktoré sa postupne do seba vlievali. Uprostred polí akoby sa nachádzali tri obývané oázy. Boli to tri dediny okrášlené ovocnými sadmi a zeleninovými záhradami poddaných. V každej dedine vyčnieval nad šedými a nevľúdnymi chatrčami belostný kaštieľ ako perla v tmavej lastúre. Na najstrmšom pahorku stál zámok so štíhlou vysokou vežou ako nemí strážca malebnej doliny. Táto mohutná pevnosť však nepatrila Apponimu. Dalo ju postaviť ostrihomské arcibiskupstvo ešte v časoch tatárskych nepokojov, aby tam okolitý ľud mohol nájsť neohrozené útočište a neskôr, keď v krajine pominulo nebezpečenstvo vpádov bol hrad predaný a prestavaný zámožnejšími majiteľmi na pohodlné sídlo. V dávnych časoch patrilo ostrihomskému arcibiskupovi i okolité panstvo. Prapredok zemepána Apponiho dostal darovaciu listinu od cirkvi na tento rozsiahli majetok za účasť na križiackych výpravách. Bolo to asi dvesto rokov predtým ako žil spomínaný potomok Apponiovcov. Jeho smrťou vymrel tento mocný a bohatý rod.
Ukrutný a nespravodlivý bol veľkomožný pán Apponi na svojich poddaných. O zlobe tohto pána sa vedelo na celom okolí, no tieto jeho zlé vlastnosti nezatienili chýr o kráse a vľúdnosti dcéry Márie. Pokým si Apponi vynucoval od poddaných čím ďalej tým viac práce a daní jeho dcéra sa snažila poddaným život odbremeniť. Povzbudzovala ich nielen slovom, ale nepozorovane im niekedy aj vrátila časť z desiatkov, ktoré museli každoročne vyplácať svojmu pánovi. Ba neraz šla i na otcove pole a pomáhala ľuďom, ktorí si povinne museli na panskom odrobiť určitý počet dní. Tu sa zoznámila aj s poddanským mládencom Markusom Plávkom a veľmi sa zblížili. Mária vo svojej prostodušnosti si s ním dokonca predstavovala aj svoju budúcnosť, no Markus vedel, že je to neuskutočniteľné. Keď sa Apponi dozvedel o tejto tajnej láske svojej dcéry, potrestal ju a poddaných zbedačoval ešte viac. Z práce poddaných si mohol tento zeman nažívať v blahobyte ako na kráľovskom dvore. Predsa mu však k materiálnemu uspokojeniu a k pocitu bezpečnosti niečo chýbalo. Najmä teraz po moháčskej katastrofe, keď sa stupňovali nájazdy Turkov smerujúce čím ďalej tým viac na sever, potreboval pre bezstarostný život neohrozené sídlo. Takýmto sídlom bol nedostupný hrad na kopci neďaleko jeho dedín. Tento hrad bol však vo vlastníctve rodu Pálffyovcov. Toto nepremožiteľné obydlie bolo nedosiahnuteľnou túžbou veľkomožného pána Apponiho. Vždy keď bol v tých miestach dozrieť na prácu poddaných kochal sa pohľadom na architektonické dielo talianskych staviteľov na neďalekom vŕšku. Prístup ku kopcu bol chránený širokými vodnými priekopami za ktorými boli hneď mohutné múry hradieb. Na vrchu bolo sídlo obkolesené znovu ďalšími hradbami so štyrmi baštami. Najviditeľnejšou časťou bola veža, ktorá bola tak vysoká, že sa z nej dalo dovidieť zo západnej strany až k Váhu a z východnej strany až na Zobor. Ľudia tomuto hradu dali za čias Tatárskych nájazdov názov Diamantový hrad. Bola to skutočne nedobytná pevnosť, ktorá by určite nepodľahla ani Turkom.
Apponi od nepamäti závidel Pálffymu tento hrad a svoju nevôľu mu dal aj najavo keď ho sem Pálffy raz pozval:
„Tebe je hej, ty máš po celom Uhorsku toľko hradov, že ani sám ich nevieš porátať,“ povedal mu Apponi, keď obdivoval výhľad na svieži listnatý les z veže hradu.
„ Ja mám nepohodlné hrady a ty máš nádherné kaštiele, ktoré až v Budíne poznajú!“
„ Načo sú mi kaštiele, načo mi je bohatstvo, keď si to nemôžem ochrániť pred Turkom. Čo by som dal za to keby vlastním takýto hrad ako ty. Upísal by som sa aj diablovi keby mi k tomu dopomohol.“
„ Diablovi sa upisovať nemusíš , ja ti tento hrad darujem , ale pod jednou podmienkou !“
Apponimu sa po tých slovách zrýchlil tep a so vzrušením hovorí:
„ Splním každú tvoju podmienku! “
„ Tak dobre. Dáš mi teda tvoju dcéru Máriu za manželku.“
Apponi sa v duchu ironicky zasmial, keď si predstavil ani nie osemnásť ročnú devu pri takmer päťdesiat ročnom vycivenom mužovi, no nedbalo odpovedal.
„ Môžeš si ju odviesť hoci aj zajtra, “ hovoril o dcére akoby bola len jeho vlastníctvom
Pálffy týmto dosiahol čo chcel. Už dávnejšie bol zahľadený do Márie a takisto poznal i Apponiho slabosť pre Diamantový hrad. Nebolo mu ťažko oželieť tento krásny hrad, keď mal viac ako tridsať takých, ba možno i lepších sídiel po celej krajine. Tušil i to, že Mária nebude hneď nadchnutá týmto sobášom a preto sa dohodol s Apponim, aby o celej dohode nikomu nehovorili, kým si nezíska Máriino srdce. No prešiel i rok a Mária sa stále vyhýbala Pálffymu dvoreniu, keď ju navštívil v otcovskom kaštieli. Tušila však čo sa asi chystá a sama sa utiahla do svojej komnaty a preplakala celé dni. Nemal ju kto ani utešiť, pretože matka jej zomrela keď bola ešte dieťaťom.
V takomto žiali ju raz našiel otec, keď jej bezcitne prišiel oznámiť dlho očakávanú a hroznú novinu.
„ Na jar sa vydáš za Pálffyho! “ povedal stroho a chystal sa hneď odísť, no zdržal ho Máriin pokojný, ale opovážlivý protest.
„ Nie otec, poznám len jediného muža, za ktorého som ochotná sa vydať. Je ním Markus Plávka. “
Starý Apponi div nie z nôh nespadol pri tých slovách. Dcéru kruto zbil a dal na dva dni zamknúť do pivnice. Dal si zavolať starú slúžku Hermínu, ktorá bola matkou Markusa Plávku.
Na úbohú ženu spustil zúrivý krik:
„ Ty stará striga ako si si to vychoval toho fagana, keď sa opovažuje, čo i len pozrieť na moju dcéru! Už aj ho choď zavolať a priveď ho do kaštieľa, veď ja sa sním porátam!
Tieto slová počula i uväznená Mária a v duchu začal ľutovať, že sa otcovi so svojimi citmi priznala. Teraz sa obávala o Markusa. Neostávala jej, však nijaká útecha okrem sĺz.
Apponi najskôr sám Markusa zbil a potom mu vymeral trest dvadsať palíc. Po vykonaní trestu dal nadránom zúboženého Markusa zavliecť do neďalekého lesa, aby tam zmrzol.
Práve sa brieždilo. Prvý sneh bol toho roku bohatý. Celá dolina i okolité kopce sa beleli ako v rozprávke. Cesta bola zaviata čerstvo napadnutým snehom a strmo stúpala na zasnežený vŕšok. Po tejto ťažko schodnej ceste hneď zrána hnal Trnavský mlynár Rubert štvoro koní zapriahnutých do veľkého prázdneho voza. Mal naponáhlo, pretože ešte navečer chcel prísť do Trnavy. Nechcel sa nikde zdržiavať v týchto neistých časoch. Veď toho roku v lete, len pár míľ odtiaľto rabovali Turecké vojská! Je už len otázkou času, kedy sa dostanú do týchto končín. Najradšej by sem už nikdy nešiel, ale musí. V týchto miestach sa v poslednom čase dosť často zdržuje jeho veľký odberateľ gróf Pálffy, je to jeden z najvplyvnejších Trnavských pánov. Vyžaduje si, aby zásoboval múkou aj jeho tunajšie sídlo, ktoré tu ľudia označujú ako Diamantový hrad. Bojí sa neuposlúchnuť ho, veď odmietnutie, alebo urazenie takého pána by mohlo znamenať skazu. No aspoň tu získal nového zákazníka. Je ním veľkomožný pán Apponi u ktorého včera prenocoval. Dobre sa tu o neho postarali, aj teplú posteľ mu dali pripraviť, no nepáčila sa mu pánova krutosť s akou včera potrestal svojho poddaného. Ten chudák mohol mať asi toľko rokov, koľko by mal jeho syn, keby hneď po narodení nezomrel.
Rubert však zahnal tieto myšlienky, pretože mu bolo ľúto, že viac už s manželkou Annou nemohli mať deti.
Konečne už vyšiel na vŕšok. Odteraz už cesta nebola strmá, ale postupne klesala až ku tmavému lesu. Aj kone už šli rezkejšie. Zakrátko bol v lese, ktorý z diaľky pôsobil tak strašidelne. Kone sa zrazu splašili. Musel zísť z voza a upokojiť ich, keď kúsok pri ceste zazrie ležať bezvládneho človeka na zakrvavenom snehu. Úbožiak bol v bezvedomí, ale žil. Zrazu v ňom spoznal toho chlapca, ktoré včera Apponi tak strestal. Nemohol ho tu len tak ponechať napospas mrazu a divej zvery, naložil ho preto do voza a prikryl ho svojím kožuchom. Rozhodol sa, že ho nechá v nejakom hostinci pri Šintavskom hrade. No nikde sa nechceli nad úbožiakom zľutovať. Rubert ho preto zobral až k sebe do Trnavy.
Krásne a utešene sa začínal 28. marec roku 1530. Slnko sa ukázalo v celej kráse na bezoblačnej belasej oblohe. V kaštieli veľkomožného pána Apponiho bolo od skorého rána rušno. Všetko služobníctvo robilo záverečné práce na prípravu veľkého sobáša. V ten deň presne o dvanástej hodine sa mala vydávať Apponiho jediná dcéra Mária. Tento deň bol tak nádherný ako smutný. V poddanských chatrčiach vládla totiž bieda. Poddaný museli odovzdať veľkomožnému pánovi posledné zásoby potravy, aby pán pohol vystrojiť veľkolepú svadobnú hostinu. V chatrčiach vládla bieda a v kaštieli pompa. No ani tu nebol nik nadšení okrem Apponiho, ktorý sa už videl byť pánom na Diamantovom hrade. Dve hodiny pred sobášom nepokoj služobníctva akoby ešte narastal. V tom čase už mali slúžky nevestu obliekať do svadobných šiat kúpených až vo Viedni.
O pol dvanástej už stál pred kaštieľom krásny kôč zapriahnutý do ušľachtilých snehobielych koní. Bolo načase, aby sa ukázala aj nevesta v celej paráde. Tá však neprichodila. Ženích už začína byť nervózny a Apponi v obave, že by si to mohol Pálffy rozmyslieť hromží na služobníctvo. Služobníctvo v strachu pred ním ustupuje a iba slúžka Hermína, ktorá nemá už čo stratiť, keď prišla o jediného syna k Apponimu nebojácne podíde a prehovorí:
„ Veľkomožný pane, vašu dcéru sme nemohli pripraviť na sobáš.“
„ Ako to, že nemohli,“ okríkne ju a zaženie sa na ňu bičom.
„ Vaša dcéra totiž zmizla. Keď som ju šla ráno prebudiť, jej komnata bola prázdna.“
Hermína vedela čo bude nasledovať. Vedela, že na nej si veľkomožný vyleje zlosť. Vlastne sa obetovala za ostatné služobníctvo. Nechcelo sa jej už žiť, preto mala pred pánom takú odvahu. Veľkomožný ju prudko udrel bičom do tváre a ona padla na zem. V návale zlosti ju neustále šľahal až kým neomdlela. Potom ju oblial vedrom vody a znova v neúprosnom mučení pokračoval aj pred Pálffym, ktorý sám chcel šialenca zastaviť. Žena bola už celá zakrvavená, keď riekla:
„ Zobral si mi syna a aj mňa si na smrť umučil, preklínam ťa, aby si nežil ani o deň viac ako ja.“
A v tom umučená žena skonala.
Dva dni pred týmito udalosťami, priviezol mlynár Rubert do Apponiho kaštieľa vrecia s múkou na svadobné koláče. Celé dva dni až do soboty rána stále iba pršalo a cesty boli premočené. Rubert preto musel aj so svojím pomocníkom ostať po tieto dni v kaštieli. A iba v sobotu pred svitaním sa vybrali naspäť do Trnavy.
Rubert si nikdy nebral na svoje obchodné cesty pomocníkov. Služobníctvo sa však nad tým nemalo kedy pozastavovať. Nápadné im iba bolo to, že Rubertov pomocník mal neustále zahalenú tvár. Rubert zvedavcom povedal, že tvár sa mu zohavila pri požiari a preto si ju radšej ukrýva. Mlynár a jeho pomocník dostali na prenocovanie jednu hosťovskú izbu.
Pomocník si nezložil masku ani v noci, keď už všetci spali. Na vedľajšej posteli práve zaspával i jeho pán po náročnom dni. Uistí sa, že skutočne spí a potom pomaly vyjde z izby.
Potom prechádza rozsiahlou stĺpovou sieňou a dostáva sa až ku dverám spálne dcéry veľkomožného pána. Opatrne ich otvorí a vstúpi dnu. Mária spí ľahkým spánkom a prikrytá je mäkkými hodvábnymi prikrývkami. Dotkne sa jej plavých vlasov a ona sa v tom prebudí. Chce vykríknuť, no on ju upokojí.
„ Neboj sa Mária, to som ja tvoj Markus, prišiel som sa s tebou rozlúčiť.“
„ Markus? Poznávam tvoj hlas, no nevidím ťa.“ Vraví a potme zapaľuje sviečku. Markus si zloží masku, aby ho spoznala.
„ Och, aká som len rada, že ťa vidím zdravého a živého. Ako si sa sem dostal ? Nie je to tu pre teba nebezpečné? “ Zahrnula ho otázkami nadšená a prekvapená Mária.
Markus jej všetko podrobne vysvetlil, ako ho zachránil pred istou smrťou Trnavský mlynár Rubert, ktorý ho bral ako vlastného syna a ako ho prijal za svojho tovariša.
„ A nebojíš sa, že niektorý zo sluhov, alebo i sám môj otec si ťa môže všimnúť? “
Markus ju ubezpečí, že neustále sa skrýva za tmavú masku a povie jej:
„ Šiel by som až na koniec sveta, aby som sa mohol s tebou naposledy rozlúčiť. Dopočul som sa, že onedlho sa predsa len budeš musieť proti svojej vôli vydávať a preto už sa viac nebudeme môcť nikdy takto stretnúť. Toto je naposledy čo sa vidíme.“
Mária začne tíško plakať nad svojím i Markusovým osudom, no po chvíli si utrie slzy a rázne prehovorí:
„ Otec už dlho riadil môj život a nesmela som si pridlho povedať svoju mienka . Toto sa však odteraz mení. Od tejto chvíle beriem život do vlastných rúk. A som rozhodnutá odísť z tohto prekliateho domu. A teraz je Markus iba na tebe, či ma so sebou zoberieš, alebo sa pustím sama do sveta. Budem pracovať radšej ako obyčajná slúžka, ako by som sa mala vydať za muža, ktorého vôbec nemám rada, ba ktorým pohŕdam.“
Takéto rozhodnutie Markus vôbec nečakal. Bol rád, no zároveň mal i strach či bude vôbec možné uskutočniť Máriin útek z kaštieľa. Apponi však dcéru vôbec nestrážil, pretože si myslel, že by sa neodvážila opustiť rodný dom. Ale v tomto ju však podcenil. A tak v deň svojho sobáša, v sobotu skoro ráno pred svitaním, tajne opúšťa otcovský dom, odhodlaná ísť v ústrety novému, slobodnejšiemu životu. Rubert, ktorý sa len veľmi ťažko dal nahovoriť na spoluprácu, pri úteku, napokon Máriu skryje vo svojom voze a tak opúšťajú Apponiho kaštieľ. Celý plán bol rafinovaný a dobre premyslený.
Máriu mala slúžka zobudiť až o desiatej a teda až vtedy sa mohlo zistiť, že zmizla. To už, ale bolo päť hodín po mlynárovom odchode a ten stihol za toľký čas zájsť aj so sprievodom až k Šintavskému vodnému hradu. Celá situácia sa taktiež uľahčila, keď získali dvojhodinový náskok. Služobníctvo nemalo odvahy včas povedať pánovi o záhadnom zmiznutí dcéry a ten sa o probléme dozvie okolo pol dvanástej hodine od nešťastnej Hermíny a až po dvanástej vysiela zahanbený i nazlostený Apponi pandúrov na všetky strany. Najviac ich pošle smerom na Trnavu, pretože mal podozrenie, že v celej veci môže mať prsty i mlynár, veď on jediný dnes ráno opúšťal kaštieľ. Medzitým, znechutený Pálffy odchádza na svoj hrad a to Apponiho ešte viac rozzúri. Všetko služobníctvo i stovky svadobných hostí sa rozuteká a nechávajú ho samotného v dome.
Keď sa brodili cez Váh pri Šintavskom vodnom hrade, Markus bol akísi znepokojený. Mal výčitky. Nedal totiž svojej matke Hermíne vedieť, že je nažive. Veľmi ho to trápilo. Keby vtedy ešte aj vedel aký poľutovaniahodný údel ju postihol, žiaľ by ho azda úplne premohol. Z pochmúrnych myšlienok ho vyrušil až Rubert, ktorý zastavil voz na druhej strane Váhu pri hostinci.
„ V tomto hostinci sa na chvíľu zastavíme“ vravel „bolo by nebezpečné pre nás i pre slečnu Máriu, aby s nami pokračovala v ceste. V kaštieli sa už určite dozvedeli, že zmizla a isto veľkomožný pán už rozoslal pandúrov na všetky strany, aby ju hľadali. Bude podozrievať predovšetkým nás, že sme ju uniesli. Preto bude veľmi múdre, aby slečna dnes zostala v tomto hostinci a mi budeme pokračovať v ceste. Do Trnavy je ešte ďaleko a počítam s tým, že Apponiho pandúri nás môžu dobehnúť a prezrieť celý voz. Ak pri nás slečnu nenájdu zaženieme tým podozrenie. A zajtra sa po ňu môžeme vrátiť. “
S dômyselným riešením súhlasia obaja a tak Mária zostáva v nenápadnom hostinci. Ruberta pandúri dobehli tesne pred Trnavskými hradbami a prezreli celý voz. No, keď nič a nikoho nenašli okrem prázdnych vriec na múku, dôstojnému mlynárovi sa ospravedlnili a pobrali sa naspäť.
Keď sa pandúri vrátili večer do dediny bez slečny Márie, ako keby priliali olej do ohňa. Poslal ich znovu na všetky strany s tým, aby sa bez dcéry nevracali. Apponi bol v hneve akoby pomätený. V kaštieli začal v zúrivosti ničiť a rozbíjať drahocenný nábytok. Nebolo mu ľúto za dcérou, tá mu bola ľahostajná. Šlo mu iba o zisk, o obchod, ktorý bol teraz znemožnený jej útekom. V mysli sa snažil nájsť najväčšieho vinníka za toto všetko, aby si hromžením a zvaľovaním viny na iných sám uľahčil, no nechcel si priznať, že on na tomto všetkom nesie najväčší podiel viny. Upokojil sa až vtedy keď si uvedomil, že je sám a nie je tu nikto na kom by si vylial zlosť.
Po chvíli vyšiel von nadýchať sa čerstvého vzduchu. Vo svite mesiaca zazrie hrozivé na smrť zmučené telo slúžky Hermíny. A to mu pripomenie dnešnú kliatbu. Začne mať strach. Hoci sám si nahovára, že na kliatby a podobné povery neverí, hlboko v srdci v ňom začne klíčiť strach z nebezpečenstva pred niečím neznámym. Zahľadí sa na nočnú oblohu posiatu hviezdami a tu si uvedomuje svoju nízkosť a nepotrebnosť pre tento svet, rozmýšľa nad tým, aký zmysel mal jeho život. Veď od rannej mladosti len zhŕňal majetky, aby mohol žiť v hojnosti a roztopaši, pokým poddaný zdieraní jeho chamtivosťou zomierali hladom. Pomýšľa nad tým ako nájsť zmysel života. Azda by sa mal zmeniť. Ale ako? Nie je už azda neskoro? A je možné, aby dostal od života ešte jednu šancu? Keď znovu zazrie hrozivú mŕtvolu, už pozná odpoveď na tieto otázky. Nič už nemožno vrátiť späť!
Zrazu vidí ako sa v dedine šíria ohnivé jazyky plameňov. V dedine počuť iba zúfalé výkriky úbohých ľudí. Čo sa to mohlo stať? Vari niekto náročky podpálil dedinu? Oheň znenazdania zachváti i strechu kaštieľa. Nestačí sa ani spamätať, keď sa do dvora vovalí viac ako desať tureckých vojakov s fakľami v rukách. V tom okamihu ho nenapadá nič múdrejšie ako sa v rýchlosti skryť v kaštieli. Zatiahne závoru na ťažkých dverách, no je to už zbytočné. Oheň zasiahol už aj vnútro budovy a krutej smrti sa preto nevyhne. Vzdáva sa a začína pociťovať pálivú bolesť plameňov na koži a v zúfalstve si uvedomuje, že podobnú bolesť museli cítiť i všetci ľudia, ktorých krutým spôsobom pozbavil života.
O niekoľko minút sa naplnila kliatba na smrť umučenej slúžky Hermíny.
V dávnych časoch sa potok Trnávka rozvetvoval pred mestskými Trnavskými hradbami na dve ramená. Väčšie rameno z veľkej časti obtekalo mesto a tak ho chránilo ako prírodná vodná priekopa. Menšie rameno pretekalo popod hradby a prechádzalo vnútrom mesta. Za mestom sa obe ramená zlievali a znovu vytvárali jeden tok. Pri menšom ramene stál i Rubertov mlyn. Mlynské kolo bolo v spomínanom čase poháňané bystrím potokom takmer už štyri desaťročia. Práve toľko rokov už Rubert žil v Trnave. Ako dvadsaťročný mladík skúsený v mlynárskom remesle opustil rodné mesto Kolín a rozhodol sa hľadať šťastie v neznámej krajine. A tak prichádza do slobodného kráľovského mesta Trnavy, kde na brehu potôčika kúpi opustenú chatrč a zakrátko ju prebuduje na výnosný vodný mlyn. Ožení sa s meštianskou dcérou Annou a spoločne ťažko pracujú, aby sa mali na staré kolená dobre. V remesle sa im darí a z roka na rok majú čoraz zámožnejších zákazníkov. Ich nešťastím však je, že nemajú deti. Sú už starí a v mlyne im nemá kto pomáhať a preto sú radi, keď im osud postaví do cesty Markusa, pracovitého mladíka, ktorý dokáže zastať prácu i za piatich. Obľúbia si ho ako vlastného syna a sú rozhodnutí, že mu po smrti odkážu všetok majetok. Pomoc v mlyne sa im zišla najmä teraz. Posledné štyri roky totiž do Trnavy prichádza bývať čoraz viac šľachty z území okupovaných Osmanskou ríšou. A Rubertovi ako jednému z najlepších Trnavských mlynárov pribudlo preto mnoho práce. Získal nových urodzených zákazníkov, ktorí zo dňa na deň prišli o veľké majetky.
Takýto nežičlivý osud postihol i urodzenú vdovu grófku Ilonu Eszterháziovú. Pred vpádom Turkov do Uhorska si táto aristokratka nažívala v hojnosti a prepychu striedavo na niekoľkých krásnych zámkoch pri Budíne. Boli to priam rozprávkové sídla, ktoré si dala rozmarná grófka postaviť po manželovej smrti, no neboli vhodné na obranu pred nepriateľom. A keď sa grófka dopočula o porážke kráľa pri Moháči, nezostávalo jej iné, ako si zbaliť všetky drahocenné veci a odísť do severnejších častí krajiny. Jej rodina ešte vlastnila jeden palác v Trnave a tak sa tu rozhodla na čas utiahnuť dúfajúc, že sa Turci stiahnu. No darmo. Po celé štyri roky dúfala a čakala. Turci sa nemienili tak ľahko vzdať dobytých území, dôkazom čoho bola aj zmena sídla Ostrihomského arcibiskupa, ktorý okupovaný Ostrihom vymenil za bezpečnejšiu Trnavu. Grófka nemala žiadnu rentu z pozemkov, ktoré bola nútená opustiť. Bola, preto nútená rozpredávať rodinne šperky, aby mohla aspoň dočasne žiť na vysokej nohe. Tento stav ju vháňal do zúfalstva a jedinú možnosť videla vo výhodnom sobáši.
Grófka patrila medzi ženy aké sa v rannej mladosti museli na príkaz rodičov vydať z rozumu. Nemala azda ani osemnásť rokov, keď sa vydala za veľmoža staršieho o viac ako štyridsať rokov. Tento zväzok v nej načisto zahubil všetky pôvabné city mladosti a zasial v nej iba lásku k bohatstvu., ktoré jej teraz tak chýbalo. Nebola ešte taká stará na ďalší vydaj, veď len nedávno dovŕšila tridsať rokov. Mala už vyhliadnutého aj nádejného ženícha. Bol ním gróf Pálffy azda jeden z najbohatších mužov v Uhorsku. Väčšina jeho majetku sa nachádza v Hornom Uhorsku a tak po vpáde Turkov ani o veľa neprišiel. Nedávno sa vrátil do Trnavy z neďalekého Diamantového hradu, kde sa zdržoval najmä kvôli povestne krásnej zemianskej deve dcére veľkomožného pána Apponiho s ktorou sa mal napokon i oženiť. V celej Trnave sa vtedy hovorilo o tom ako táto dievčina ponížila a ohrdla svojím tajným útekom najbohatšieho muža v krajine. Nikto o nej viac už nepočul. Zmizla, ako keby tušila tragédiu, ktorá za pár hodín postihla jej rodný dom. Pod Diamantovým hradom sa vtedy odohrala bitka medzi cisárskym plukom a oddielmi Turkov. Víťazmi boli Turci. Po bitke upriamili pozornosť najskôr na mohutnú pevnosť, kde sa po nevydarenom sobáši zdržoval i samotný Pálffy. Keď však zistili, že hrad tak ľahko nepremôžu, zamerali sa na Apponiho dediny. Domy poddaných ľahli popolom a z kaštieľa zostali iba základy. Pri tureckom pustošení údajne zahynul i samotný Apponi.
Pálffyho trnavský palác bol hneď v susedstve grófky Eszterházivovej. Tá si preto začala namýšľať, že sám osud jej predurčil Pálffyho, keď sa vrátil do Trnavy. Gróf bol síce starý a nebol to ani krásavec. To však grófke vôbec neprekážalo, veď jej prvý manžel bol oveľa starší. A tak postupne začala spriadať plány. V prvom rade chcela získať pozíciu akejsi Pálffyho utešiteľky. A postupne na tomto základe chcela vyhnať z jeho mysle Apponiho dcéru, aby mohla zaujať jej miesto. S Pálffym sa poznali len z videnia. A bolo preto nutné, aby sa s ním bližšie spoznala. Ideálnym miestom na takéto zoznámenie bol nejaký ples. Avšak v Trnave sa v tom čase tureckých nepokojov konali len veľmi zriedka takéto honosné slávnosti. Nebolo na to ani vôle a ani peňazí. Grófka sa preto rozhodne predať svoje posledné šperky na tento účel. Aby mohla usporadúvať vo svojom paláci plesové slávnosti potrebovala do služby prijať aspoň jednu slúžku, ktorá sa vyzná v stolovaní a príprave veľkolepých jedál. No kde v Trnave nájsť teraz takú slúžku? Tento problém len tak spomenula pred mlynárom Ruberttom, keď si ho dala zavolať v ohľade väčších dodávok múky pre jej dom. Mlynár jej nečakane poradil:
„ Nedávno sa ku nám nasťahovala neter mojej ženy. Nemôže si nájsť dobrú službu, hoci spĺňa požiadavky aké majú osvietená pani grófka. Boli by sme veľmi vďačný osvietenej pani grófke ak by ju prijala do služby.“
Rubert však hovoril iba polovičnú pravdu. Spomínaná deva totiž nebol nik iný ako Mária Apponiová, ktorej pomohol ujsť z rodného kaštieľa. Čo sa však týka jej kuchárskeho umenia v tom mal pravdu. Mária doma rada pomáhala slúžkam v kuchyni a tam sa aj mnohému priučila. Práca v mlyne bola však pre krehkú devu priťažká a sama nechcela byť nikomu na príťaž, hoci ani nie snúbencovi Markusovi, ktorý by vykonal všetku prácu i za ňu. Zobrať sa chceli o rok a dovtedy si chceli niečo i zarobiť, preto sa Mária sama rozhodla, že pôjde do služby. Mlynár o všetkom vedel a preto sa za ňu prihovoril.
„ V poriadku,“ vraví grófka „ zajtra môže tvoja neter prísť!“
Markus i Mária prežívali v tom čase ťažké a zároveň i šťastné obdobie. Dozvedeli sa o tragédii svojich rodín ako aj o skaze rodnej dediny. No na žiaľ sa snažili zabudnúť pri práci. Pokým Markus celé dni robil v mlyne, Mária slúžila u grófky Ilony Eszterháziovej a nikoho by vtedy nenapadlo, že táto pracovitá deva pochádza z hrdého zemianskeho rodu. Odvtedy ako Mária nastúpila do služby, Grófka Eszterházi usporadúvala vo svojom paláci každú sobotu veľkolepé plesové slávnosti. Najviac práce bolo preto v piatok a v sobotu. Mária bola zodpovedná za celkový priebeh plesu. Mala na starosti nielen prípravu jedál, ale aj výzdobu tanečnej sály a prijímanie vznešených hostí. Grófka bola zjavne prekvapená ako sa dievča z ľudu vyzná v spoločenskej etikete. V nedeľu dávala grófka služobníctvu voľno a na ten deň sa Mária tešila celý týždeň. Každé nedeľné ráno šli s Markusom na bohoslužby do Dómu svätého Mikuláša a potom celé hodiny sa prechádzali po meste a jeho najbližšom okolí. Najradšej chodili do blízkych lesíkov a tam trávili hodiny v dôverných rozhovoroch. Vtedy sa cítili byť najšťastnejšími ľuďmi na svete. No Mária mala raz pocit že, tieto šťastné chvíle si vybudovali na tragédii jej otca a Markusovej matky.
„ Vieš Markus, niekedy sa v duchu pýtam či by naše rodiny postihlo toľko nešťastia i vtedy, ak by som zostala poslušnou dcérou a vydala sa za Pálffyho. “
„ Myslím si, že tým by sa nič nezmenilo. Na celom nešťastí nenesieš vinu ty a ani ja. Nemôžeš predsa za to, že Turci spustošili našu dedinu. A nemôžeš ani za to...“ Vtom musí Markus premôcť hlboké dojatie a po chvíli pokračuje: „Nenesieš vinu ani na tom čo Apponi urobil mojej matke. “
„ Markus, som rada, že si ma neodvrhol preto čo urobil môj nebohý otec. Veľmi som sa toho vtedy obávala, keď do Trnavy prišla tá zvesť o jeho krutom zločine. No stále sa nazdávam, že nebyť môjho úteku, tvoja matka mohla ešte žiť. Možno by sa zachránila pred lúpežnými vojakmi..... Je mi oveľa smutnejšie za Hermínou ako za vlastným otcom.“ Mária sa vtom tíško rozplače.
„ Nebuď smutná, “ tíšil ju dojatý Markus, „ dohodneme sa že, o našej minulosti už hovoriť nebudeme. Rozprávajme sa radšej o budúcnosti ! Cítim, že naša spoločná budúcnosť bude oveľa krajšia ako doterajší život. “
„ Máš pravdu, je zbytočné sa trápiť nad tým čo bolo. Oveľa dôležitejšie je to čo bude a to čo je teraz.“
Potom sa pobrali naspäť ku hradbám a pred zotmením Markus odprevadil Máriu až ku Eszterháziovskému palácu. Tu sa ešte chvíľu zhovárali.
„ Grófka Eszterházi je na teba dobrá ? “ pýtal sa Markus
„ Nie je to síce žiadna svätiaca, ale zatiaľ mi neukrivdila. Platí dobre, no rada mi dáva najavo, že sa pokladá za niečo viac. Musí to byť veľmi bohatá žena. Každú sobotu totiž usporadúva veľkolepé plesy a pozýva naň vznešených hostí z celej Trnavy. “
Markusova tvár zvážnie a badať na ňom isté obavy.
„ Čo sa ti stalo? Tváriš sa ako keby ťa obliali studenou vodou. “ Smeje sa Mária.
Markus sa dozvedel o nedávnom Pálffyho príchode do mesta. Čo ak aj on býva častým hosťom v Eszterháziovskom paláci? Zdôverí sa s týmito obavami i Márii.
„ Buď bez obáv, odvtedy čo tu slúžim, neprišiel ani raz.“ Snaží sa ho upokojiť Mária, no sama začína mať obavy. Markus dokonca nástojí, aby od grófky odišla. Ona ho ubezpečí , že bude odteraz veľmi opatrná a potom sa rozlúčili. Obaja vtedy ani netušili, že obávaný muž ich nenápadne pozoruje z okna susedného paláca.
Grófka už dlhší čas v sebe premáha hnev. Plány na výhodný vydaj sa akosi nedaria. Pálffy ešte ani raz nebol v jej paláci a pozvania na všetky doterajšie plesy odignoroval. Dokonca, celé dni ani nevychádza von. Je bezradná. Onedlho bude musieť predať všetky rodinné šperky a klenoty a vyhliadky na sobáš sú stále nulové. Patrí medzi ženy aké sa neradi vzdávajú a prehrávajú a to najmä vtedy ak ide o ich vlastnú existenciu. Je rozhodnutá. Ak Pálffy nepríde na najbližší ples, navštívi ho ona osobne.
Pálffy sa už mesiace od príchodu do Trnavy uzatvára do svojich komnát. Zriekol sa akéhokoľvek spoločenského života a svoj žiaľ a spôsobenú hanbu si lieči tokajským vínom. Prijíma iba návštevy svojho priateľa z mladosti Sándora Illesháziho Za pôvodcu všetkého trápenia pokladá Máriu Apponiovú, ktorá ho na jar toho roku znemožnila pred celým svetom. Je pomaly koniec leta a on sa stále z ťažkého úderu nevie spamätať. Utrpela tu najme hrdosť a to je pre šľachtica najzraniteľnejšie miesto.
„ Musíš najskôr celú vec vypustiť z hlavy, “ radí mu priateľ Sándor Illesházi.
„ To nejde. Nemožno zabudnúť hanbu čo mi spôsobila obyčajná zemianka. Odmietla a pohrdla mnou, najbohatším mužom v krajiny. “ Nervózne vstane z kresla, aby otvoril jeden z troch oblokov s výhľadom na námestie.
„ Teba viac trápi ohrdnutie ako samotná dievčina. Nazdával som sa, že azda tá tvoja vyvolená ti chýba, no problém je úplne niekde inde.“ Vravel Sándor akoby pre seba, uvažujúc o tom ako priateľovi pomôcť. S Pálffym sa pozná od skorých chlapčenských rokov a bol to jediný človek, ktorému ešte mohol v týchto pohnutých časoch dôverovať. Ťažko sa mu pozeralo na to ako najlepší priateľ a zároveň najmocnejší muž Uhorska upadá. Nikdy ho takého nevidel ako toho roku. Vždy bol zvyknutý, že dostane všetko na čo si len prstom ukáže. Doteraz všetci tancovali ako on pískal. Raz sa tejto nôte odvážila vzoprieť deva, ktorá mu padla do oka a on sa nevie z toho spamätať. Takto si predstavoval Pálffyho rozpoloženie jeho priateľ a dôverník.
„ Z časti aj máš pravdu, “ vravel Pálffy obrátený ku oknu „ to ohrdnutie ma skutočne bolí, no túžba po Máriinej láske ma mučí stonásobne viac.“
„ A nazdávaš sa, že by si si dokázal získať jej srdce ak by sa zázrakom objavila tu v Trnave? Naozaj si to myslíš? Veď keď raz pred tebou utiekla, opustí ťa i druhý krát. Keď raz tebou pohrdla, tak ľúbiť ťa nebude nikdy, ba čo viac, bude tebou nielen oveľa viac pohŕdať, ale ťa aj znenávidí.“
Sándor Máriu nikdy nevidel, no mal pocit, že na základe priateľovho rozprávania ju pozná ako vlastnú manželku. Nenávidel ju tak veľmi, ako si ju vážil. Nenávidel ju za to čo urobila Pálffymu. Vážil si ju pre to, že sa dokázala postaviť konvenciám a ísť za hlasom svojho srdca.
„ Pustiť sa znovu do boja o jej srdce by bolo síce náročné, “ vravel Pálffy pozorujúc námestie pri západe slnka, „ no tento raz, ak by som mal tú možnosť urobil by som skutočne všetko čo by bolo v mojich silách.“
„ A neurobil si vari pre to všetko už vtedy, keď si mal tú možnosť ? “ Zasmial sa úprimne Sándor. „ Prosím ťa, čím ju chceš ty získať? “
V salóne nastalo chvíľu ticho a Sándor si uvedomil, že nechtiac Pálffyho urazil a v dialógu pokračoval už vážnejšie.
„ Myslím to s tebou dobre a chcem ti pomôcť. No, skús rozumne analyzovať možný vzťah s tou dievčinou. O chvíľu dovŕšiš päťdesiatku a to úbohé dievča nemá azda ani dvadsať rokov. Myslím, že o peniaze a majetok jej určite nejde, veď to by už bola tvojou zákonitou manželkou. O teba samého, by pravdepodobne tiež nemala záujem. Musíš si uvedomiť, že by si nemal u nej žiadne šance a donútiť sa na ňu nemyslieť! “
„ Srdcu sa rozkázať nedá ! “
„ Ale srdce a láska sú pre nás aristokratov veci na ktoré sa musíme učiť zabúdať. My uzatvárame manželstvá iba z rozumu. To si uvedom. Bolo by dobre, aby si si našiel niekoho, kto by bol bližší tvojmu stavu i veku, ako tá zemianka. O niekom by som aj vedel.“ Sándor sa tajomne usmeje a podíde k Pálffymu stojacemu pri otvorenom okne. „ Tá žena, dokonca býva v tvojom susedstve. “ Ukáže na plác oproti oknu. „ Grófka Eszterházi je veľmi milá žena. Je síce o dobrých desať rokov staršia od vyvolenej tvojho srdca, no stále je oveľa mladšia od teba. Každú sobotu sa u nej stretáva najurodzenejšie obyvateľstvo Trnavy okrem teba. Zakaždým sa na teba pýta a veľmi ju mrzí, že sústavne odmietaš jej pozvania. Čo keby si to najbližšiu sobotu zmenil a poctil ju svojou návštevou? “
Pálffy však neodpovedá a akoby nevnímal priateľovu prítomnosť neustále hľadí z okna smerom na Eszterháziovský palác.
Sándorovi je toto správanie už čudné a preto mierne zvýši hlas.
„ Počúvaš ma vôbec? Pýtal som sa ťa či sa zúčastníš na budúci týždeň Eszterházičkinho plesu.“
Pálffy obráti tvár k Sándorovi a ten má pocit akoby ho prebudil z krásneho sna.
„ Práve som nad tým rozmýšľal. Myslím, že azda tam budúci týždeň prídem. “
Sándor začudovane mykol plecom, lebo nebol pripravený na takýto obrat. Každopádne bol však rád a po chvíli sa s priateľom rozlúčil a nechal ho samotného pri okne. Pálffy práve skúmavo pozoroval ako sa Eszterházičkina slúžka lúči so svojim sprievodcom a po chvíli vchádza do paláca. Nebol to nik iný ako Mária a jej sprievodcom bol Markus.
V Markusovi zároveň spoznal Rubertovho nového pomocníka a ešte v ten večer si ho dal zavolať do paláca.
O necelý týždeň sa Pálffy skutočne rozhodol prijať pozvanie na spomínaný ples. Dôvod bol jednoduchý. V grófkinom paláci má možnosť stretnúť Máriou Apponiovú. Predtým by mu ani vo sne nenapadlo, že žena, na ktorú už toľko myslel sa nachádza v jeho blízkom susedstve. Bolo to pre neho záhadou. Najviac si lámal hlavu nad tým, ako je možné že hrdá zemianska chodí len tak po meste v služobníckych šatách.
S Máriou sa na jej nešťastie a zdesenie stretol už v prijímacej sieni Eszterháziovského paláca.
„ Koho to tu nevidím! “ vravel uštipačne „ Sama slečna zo slávneho rodu Apponi v úlohe slúžky osvietenej panej. Vari sa tu dnes koná maškaráda a zabudol som si zobrať masku? “
„ Prosím vás majte so mnou zľutovania, nikto tu nevie o mojom pôvode! “ Prosí ustráchaná Mária. Ozvala sa v nej totiž zemianska hrdosť a zrazu nechce dopustiť aby sa vedelo, ako spoločensky klesla posledná príslušníčka slávneho rodu.
„ A vy ste mali zľutovania, keď ste ma pred takmer pol rokom opustila a ponechala na hanbu celému svetu, bez jediného vysvetlenia? Nie, nebudem mlčať a pred všetkými hosťami poviem kto ste. To bude moja odplata za vaše ohrdnutie. “
„ Urobím všetko, čo budete chcieť, len prosím vás zachovajte diskrétnosť.“
„ Sľúbte mi teda, že dnes večer si so mnou zatancujete. “
„ Ale to predsa nejde, veď tu mám nejaké povinnosti a....“
Medzitým sa o Pálffyho príchode dozvie od dôverníčok grófka a ide ho sama privítať. Je taká nadšená a ani si hneď nevšimne, že urodzený gróf sa dôverne zhovára so slúžkou. Pálffy spozoruje ako prichádza a povie Márii.
„ Tak teraz hneď všetko poviem tvojej panej! “
Márie neostávalo iné ako sľúbiť to čo požadoval a nenápadne sa vzdialiť.
„ Som poctená vašou návštevou osvietený pane,“ víta grófka Pálffyho „ ani si neviete predstaviť ako ma potešila vaša prítomnosť v mojom príbytku. Toľký čas ste sa vyhýbali môjmu domu a ja som sa trápila tým, či azda nie sú medzi našimi rodmi nejaké nezrovnalosti.“
„ Toho sa báť vy grófka nemusíte,“ vraví gróf a obradne pobozká grófke ruku, „ aj keby boli spory medzi našimi dvomi rozvetvenými rodmi, Vás by som aj tak mohol, iba zbožňovať. “
„ Ó, vy lichotník, “ pohrozí žartovne grófka. „ Poďte, odprevadím vás do našej spoločnosti, kde vás už všetci netrpezlivo očakávajú! “
Pálffy naďalej zahŕňa grófku chválami i lichôtkami a ona sa tomu úprimne teší. Keď Mária pozorovala tú dvojicu, v duchu si aj vydýchla. Nazdávala sa, že Pálffy v grófkinej prítomnosti na ňu zabudol. No mýlila sa. Po chvíli sa grófka zachmúri a iba dvomi tromi slovami svojmu spoločníkovi odpovedá, akoby mu dávala súhlas na nejakú prosbu. Gróf sa postaví od stola a pomaly prichádza ku Márii. Máriu vtom zaleje studený pot. Už vie čo bude nasledovať.
Na počudovanie panstva a utajovanú zlosť grófky, Pálffy takmer celú noc pretancoval s obyčajnou slúžkou. Pohľad na tento párik vyvodzoval každému pohrdlivý úsmev na perách, okrem panej domu, ktorá by slúžku najradšej utopila v lyžičke vody. Nič však nedala na sebe poznať a v hlave kula plány na pomstu. Nie, tú úbožiačku neprepustí zo služby, tým by jej urobila iba službu a stala by sa ešte slávnejšou a ona by všetkým bola iba na posmech a ukazovali by na ňu prstom: to je tá osvietená grófka čo žiarlila na obyčajnú slúžku. Hneď zajtra jej zadelí oveľa viac povinností. Pri ťažkej práci zvädne jej čarovná krása a odnechce sa jej tancovať s veľkými pánmi.
Gróf zatiaľ stačil Máriu pri tanci dopodrobna vyspovedať a zvedieť všetko o jej osude po úteku z kaštieľa. Znovu jej navrhol manželstvo, no ona rázne odmietla s tým, že onedlho sa bude vydávať za svojho milého.
„ A ak by sa ťa tvoj milý zrazu vzdal? “ Pýta sa jej.
„ To sa nikdy nestane osvietený pane. Markusa mám rada a on ku mne cíti to isté. “
„ A ak by len predsa? “
„ Potom by už môj život nemal zmysel. A pristala by som na všetko, lebo na ničom by mi už nezáležalo. “
„ Pristala by si vtedy i na sobáš so mnou? “
„ Na túto otázku vám môžem dať kladnú odpoveď, no vedzte, že k tomu nikdy nepríde. Mňa Markus nikdy neopustí a som si toho vedomá! “
Po tej odpovedi sa Pálffy zasmial ako človek istý si svojho víťazstva.
Na druhý deň ráno Mária netrpezlivo očakávala Markusa. Nevideli sa celý týždeň. Dosiaľ každú nedeľu po ňu prichádzal vždy pred siedmou hodinou. Na veži už odbíjalo ôsmu a on stále neprichádza. Mária mala zlú predtuchu a chcela sa mu zdôveriť s udalosťami tej noci. Nedokáže viac čakať a sama odchádza do Rubertovho mlyna. Tu ju čaká zlé prekvapenie. Markus je síce doma, no to čo jej povie ju raní.
„ Už nikdy viac ťa nechcem vidieť. Odíď z môjho života. “
„ Ale prečo Markus? To bude určite nejaké nedorozumenie. Vari ma už nemáš rád? “
„ Povedal som ti. Nechcem s tebou mať už nič spoločné. “ Povedal stroho a bez akéhokoľvek vysvetlenia odišiel von.
Po tom všetkom cíti na srdci veľkú bolesť ústiacu do prudkého plaču. Nazdáva sa, že príčinou tohto nešťastia sú včerajšie udalosti. Pravdepodobne nejaké zlé jazyky mu stihli povedať ako celú noc pretancovala s urodzeným pánom. Zdôverí sa so svojím podozrením Rubertovcom. Oni ju však ubezpečia, že o ničom určite nevedel a sami si nevedia vysvetliť čo sa vlastne v jeho vnútri deje.
Pochopí že, u Rubertovcom nemá viac čo hľadať a zronená odchádza do Eszterházičkinho paláca. Tam ju zasa čakali panovačné grófkine výčitky.
„ Kde si bola? Už dlhú chvíľu ťa hľadám!“
Keď sa Mária odváži jemne protestovať, že nedele sama osvietená pani určila za voľné dni, žiarlivá pani ju udrie po líci. To zaucho však Máriu bolelo oveľa menej ako Markusovo správanie.
„V tomto ctihodnom a dôstojnom dome môže mať voľné nedele len tá časť služobníctva, ktorá pozná a udržuje dobré mravy. A čo môže vedieť o mravoch taká nehanebnica ako si ty? V noci tancuješ s urodzenými pánmi a cez deň sa schádzaš s mestskou háveďou. Fuj, môžeš sa hanbiť !“
A potom grófka nadelila Márii práce na celý deň. Keď sa pustila do upratovania potichu si poplakala. Škodoradostná grófka si to všimla a myslela si, že príčinou žiaľu je náročná práca. Mária už nemala kam odísť a preto musela zostať v tejto službe. Nebála sa ťažkej práce, ako si to jej pani myslela, ona totiž úprimne smútila za svojím milým.
Markusov žiaľ bol rovnako veľký, pretože to čo urobil nebolo z jeho vôle. Ak nechcel dostať do nešťastia svojich dobrodincov manželov Rubertovcov ako i seba, musel sa vzdať svojej lásky. So svojím smútkom sa utiahol za mlyn a celý deň sedel pri zurčiacom potôčiku. Po ten čas myslel na Máriu a v tichosti preklínal toho , kto rozbil ich krásny vzťah. Táto nenávidená a dlho preklínaná osoba bol gróf Pálffy. Presne pred týždňom v nedeľu večer si ho dal nečakane zavolať. Keď poň v neskorých hodinách prišiel Pálffyho sluha, mlynárovi to bolo rovnako čudné, ako jemu. Sluha ho viedol na námestie, kde sa len nedávno lúčil so svojou milou. Veď Mária slúžila hneď oproti. Sluhu nasledoval až do prijímacej siene. O chvíľu sem prišiel pán domu.
„ Vitaj v mojom dome. “ vravel vážne Pálffy „ Istotne nevieš prečo som si ťa dal zavolať. Nebudem ťa preto napínať a prejdem hneď k veci. Dnes som ťa videl s mojou bývalou snúbenicou.“
Na chvíľu sa odmlčal a skúmal Markusove reakcie po nečakanom odhalení. Markus čakal hocičo, len nie toto. Nedal však na sebe nič poznať a smelo prehovoril.
„ Nechcem a nebudem pred vami nič tajiť. S Máriou sa máme radi a zakrátko sa budeme brať. Nie je už vašou snúbenicou a nikdy ani nebola. To len vy ste sa dohodli s jej otcom na vydaji. Ona vás neľúbi a ľúbiť ani nebude. A ak vám utiekla spred oltára, potvrdila tým len to čo cítila.“
Grófova zachmúrená tvár prezrádza nevôľu, no stále sa ovláda a hovorí pokojne:
„ Pre tieto slová by som ťa mohol dostať do žalára za urážku na cti. No som veľkorysý a to ti hneď i dokážem. Ak rázne odmietneš Máriu, dostaneš odo mňa všetko čo si len zažiadaš! Ak chceš peniaze vyvážim ťa zlatom, ak by sa ti žiadalo byť zámockým pánom dostaneš nedobytný hrad i panstvo. Zažiadaj si všetko čo len chceš, no musíš sa vzdať svojej milej!“
Hrdého Markusa tieto návrhy poburujú. Zatína päste. Nechýbalo by veľa a už sa neovládne.
„ Náš vzťah nie je na predaj. Všetko sa nedá kúpiť za zlato. Ani city nie. A mali by ste si to i vy, osvietený pane uvedomiť. Dobrý vzťah a ani manželstvo si nemožno kúpiť. Všetko si treba získať láskou a pravdou. “
Pálffy sa cítil byť spočiatku pokorený. Nečakal také smelé a múdre slová od prostého mládenca. Bol pripravený však i na odmietnutie svojej veľkodušnosti.
Stačilo iba zistenie, že tá po ktorej toľko túži sa nachádza v meste, ba dokonca i v jeho susedstve a už sa u neho zmobilizovali všetky schopnosti dobrého intrigána. V okamihu pár minút si dokázal premyslieť všetky alternatívy na dosiahnutie cieľa. Mal moc i nad Markusovým životom, no až tak ďaleko zájsť nechcel. Ak by uprednostnil túto krajnú možnosť, mohol prísť navždy o nádej získať si Máriu. Tá by ho potom nielenže nikdy nemilovalo, ba by ho i nenávidela a preklínala do konca života. Musel ho prinútiť, aby sa sám vzdal a uvoľnil mu miesto. Vsadil teda na kartu, ktorá býva u čestných ľudí slabosťou.
„ Pozri sa, chcel som celú vec vybaviť podobrotky. “ Zasmial sa Pálffy „ Mohol byť aj vlk sýta a aj ovca by ostala celá. Teraz však musím pritvrdiť. Viem o tom, že mlynárovi Rubertovi vďačíš nielen za prácu, ale i za život. Nepoznám síce okolnosti za akých ťa zachránil, to teraz ani nie je podstatné, no viem že, ťa zachránil pred istou smrťou. Povedz mi, cítiš k Rubertovi vďačnosť? “
Markus odpovedal, akoby ešte nechápal kam tento pánko mieri. „ Iste, do konca života budem pánovi Rubertovi zaviazaný. A urobil by som všetko, aby som mu raz mohol jeho dobrotu odplatiť. “
„ Dobre, dobre, výborne,“ vravel podliak a teatrálne zatlieskal rukami „ A povedzme, že jeho osud by závisel od teba. Čo všetko by si bol schopný urobiť na jeho záchranu ? “
„ Urobil som na jeho záchranu všetko, čo by bolo v mojich silách ! “ Markus sa nestačí čudovať podivuhodným otázkam a má z celej situácie zlý pocit. Je však zhrozený z toho, keď sa dozvie čo má zákerný gróf v pláne.
„ A ja ti dám teraz na to možnosť. “ Posmieva sa gróf a po krátkej odmlke pokračuje už s vážnejším výrazom tváre „ Tak počúvaj ma teda: Ak sa napokon nevzdáš slečny Apponiovej, zemianky z hrdého rodu, ktorá ku tebe vôbec nepatrí, pamätaj na to, že moja pomsta nepostihne iba teba, ale aj tvojich dobrodincov. Uvedom si, že teraz len od teba závisí ich osud. V deň tvojho sobáša ich dám vyhnať s Trnavy a pripravím ich o všetok majetok. Dôvod sa vždy dá nájsť a to najmä tomu, kto niečo znamená a aj niečo má! “
Po tých vyhrážkach mal Markus pocit, ako keby ho niekto obaril. Krv sa v ňom búrila a chcel hneď na mieste podliaka zahrdúsiť. Bol však natoľko rozumný, že sa napokon opanoval. Gróf bol spoločensky vysoko nad ním a v meste mal moc i vplyv. Nemohol si pomôcť. Cítil sa byť porazený a čím skôr chcel odísť, aby sa nemusel dívať na nenávideného človeka. Gróf napokon zákerným úderom, vymohol od Markusa chcený prísľub. A ten bol dôvodom rozbitia krásneho, no nekonvenčného vzťahu. Na grófov príkaz sa nikto nemal dozvedieť o téme tohto rozhovoru. Ani mlynár Rubert.
Neďaleko Rubertovho mlyna, niekde medzi hradbami a menším ramenom Trnávky sa od istého času nachádzala biedna chalupa chránená pred pohľadmi náhodných okoloidúcich tôňou dreviny agátu. Chatrč nenápadne ukrytá v kroví, by u možných návštevníkov určite vzbudila hrôzu a strach. Celá je vystavaná z neopracovaného dreva a obitá zvonku i z vnútra kožušinami rozmanitých zverí. Strecha je pokrytá hnijúcou slamou. V chalupe býva istá starena a každý kto ju pozná ju nazýva Selma bylinkárka. Vyzná sa v liečivých účinkoch rastlín a nejedného vznešeného mešťana už i zachránila pred istou smrťou, keď bežné a povolené liečebné postupy nezaberali. Jej spôsob liečenia bol v tých časoch neobvyklí a preto podľa inkvizičného práva mala byť už dávno odsúdená na smrť upálením. Selmina prítomnosť v meste bola však verejným tajomstvom. Každý o podivuhodnej žene už počul, no tváril sa, že nič o jej živobytí netuší. Nikto nevedel, kedy ho skolí choroba a či nebude potrebovať pomoc trebárs i od kontroverznej stareny, ak najlepší lekári zlyhajú. Starena často odchádzala mimo mesta a zbierala rastliny o ktorých účinku na ľudský organizmus len ona vedela. Z liečivých bylín vedela pripraviť liek na takmer všetky vtedy najrozšírenejšie choroby. Vedela pripraviť i také odvary, po užití, ktorých, človek upadne do hlbokého spánku, alebo zmalomyseľnie.
Starena mala veľkú a rozmanitú klientelu. Denne ju o pomoc chodili prosiť nielen drobní mešťania, ale aj príslušníci najvznešenejšieho obyvateľstva. Kto prišiel po pomoc tomu ju poskytla. Nebolo to síce zadarmo, ak však videla, že o pomoc sa utieka chudák, pýtala si menej.
Pod rúškom noci sa raz k tajomnej chatrči zakrádala istá žena odetá ako aristokratka. Dáma mala strach, no nič ju od návštevy u povestnej čarodejnici nemohlo odradiť, pretože jej šlo o mnoho a mnoho si i od tejto návštevy sľubovala V chatrči sa svietilo a z komína sa valil dym. Selma bylinkárka ešte nespala a niečo varila v malom kotlíku. Počuje, že niekto sa zakráda do chalupy. Obzrie sa a uvidí spomínanú dámu. Selma nie je prekvapená, pretože bohatí prichádzajú radšej v noci, v tajnosti, aby nevyšli na posmech.
„ Čo vznešenú paniu privádza do môjho domu ? “ Pýta sa Selma bylinkárka a ponúkne dáme miesto na sedenie.
„ Chcela by som získať moc nad istým mužom !“
„ Ak si vznešená pani žiada nápoj lásky má smolu. Dosiaľ sa ešte nikomu nepodarilo také niečo pripraviť. “
„ Nepovedala som, že túžim po jeho láske. Chcem sa hlavne zmocniť jeho vôle a mysle. Chcem ho iba presvedčiť, aby sa za mňa oženil. “
„ To je už jednoduchšie. Mám pripravený odvar po užití, ktoré človek úplne stráca vlastnú vôľu a je veľmi ľahko ovplyvniteľný. So všetkým bude súhlasiť a čo sa mu povie urobí. Dostáva sa do stavu delíria, no na prvý pohľad na ňom nič nevidieť. Zvláštny stav prezrádza iba neprítomný pohľad a ťažkopádna reč. Dokáže, však konať všetko ako pred užitím, samozrejme len na popud iných. Po užití dávky si ho však musíte strážiť, pretože na slovo by plnil nielen vaše príkazy, ale aj príkazy iných ľudí, ktorí by s ním chceli manipulovať.“
Starena vyberie na polici tú správnu fľaštičku a ešte predtým ako ju dáme odovzdá si od nej vypýta desať zlatých dukátov. Obvykle toľko nepýta, no keď vidí že nejde o zdravie, ale len o rozmar bohatej paničky cenu náročky zvýši. Dáma však pri sebe toľko nemá a ponúkne starene zlatý pečatný prsteň s erbom rodu Eszterházi. Šperk mnohonásobne prevyšuje požadovanú cenu a Selma bylinkárka ho bez akýchkoľvek výčitiek prijme. Spomínaná dáma nie je nik iný ako Grófka Ilona Eszterházi. Vybrala sa sem deň po nevydarenom plese. Poslednú nádej na získanie si grófa Pálffyho vydela u tejto ženy s povesťou čarodejnice. Sama sa nazdávala, že zazračený odvar pomáhal starene pripraviť diabol. V skutočnosti šlo len o druh omamujúceho odvaru pripraveného podľa overenej receptúry.
Hneď ako Grófka odovzdala starene vzácny šperk schmatla fľaštičku a chcela ihneď odísť zo zapáchajúcej chatrče. No starena ju zdržala slovami:
„ Ešte som vás neoboznámila s dávkovaním ! “
„ Máte pravdu, no načo zabíjať čas, zbytočnými rečami. “
„ Je to však veľmi dôležité, pretože odvar je veľmi silný a neprimerané množstvo pôsobí ako prudký jed! “
Tento argument grófku presvedčil a preto si starenu pozorne vypočula.
„ Požadovaný účinok sa dosiahne iba vtedy, ak sa iba jediná kvapka rozpustí vo víne. Bude to pôsobiť celý deň. Dve kvapky majú uspávací účinok a tri už môžu mať za následok smrť! Smrteľné môže byť i pravidelné dávkovanie jedinej kvapky. V tejto fľaštičke sa nachádza bezmála päťsto kvapiek, teda omamujúcich dávok asi na päťsto dní. Ak by však človek postupne dostával znesiteľnú dávku viac ako dvesto dní po sebe, začne mu postupne odumierať mozog a to bude mať za následok istú smrť v prípade ak sa užívanie nepreruší “
Grófka po inom netúžila, len sa rýchlo vydať a ešte rýchlejšie sa stať vdovou, aby jej ostali rozsiahle majetky. Kým Selma v dobrom mienila svoje posledné rady ako varovanie, grófka so zákernou dušou si už v duchu plánuje ich zneužitie.
Nasledujúcu sobotu sa Pálffy znovu zúčastnil na plese. Bol však akýsi nesvoj. Eszterházička poverila prijímaním hostí inú slúžku a Máriu nevidel dokonca ani medzi obsluhujúcim personálom. Aj keď sa grófka nazdávala, že škandál minulého týždňa bol vyvolaný len chvíľkovou grófovou slabosťou, pre istotu predsa len Máriu preradila do kuchyne a poverila podradnými úlohami. Nazdávala sa, že ak zíde z očí zíde i z mysle. Nemohla vedieť aká minulosť spája jej slúžku a grófa Pálffyho. Na celý prípad preto už nemyslela. Po chvíli pozvala Pálffyho do oddeleného salónika a ponúkla mu pohár vína.
„ Sem pozývam iba svojich obľúbených hostí. “ Snažila sa mu lichotiť a ponúkala ho pohárom vína. Namrzený gróf sa však odmietal napiť nehľadiac ani na to, že grófku môže uraziť.
„ No tak, hádam nebudete taký krutý a neodmietnete víno mojich najlepších viníc! “ Zaliečala sa grófka nevediac ho inak presvedčiť. Chcela vedieť dôvod jeho rozladenosti. „ Gróf, dnes ste akýsi nesvoj, poraďte mi ako vás potešiť, aby ste opätovali moju pohostinnosť!“
Keď jej Pálffy povedal, že si chce znovu zatancovať s tou slúžkou, ktorá mu už minule padla do oka a ktorú nikde nevidí, prekypovala potláčanou zlosťou a myslela, že sa už neovládne. Odpovedala však so strojeným úsmevom na perách. „ Sľubujem, že vám ju dám zavolať, no najskôr musíte ochutnať tento pohár vína! “
„ Ja vám zasa sľubujem, že sa vám budem venovať, hneď po tom ako si s ňou zatancujem.“ Hovorí potmehúdsky pokryteckej grófke.
Grófke neostávalo iné ako stále hrať druhé husle. Dala zavolať z kuchyne Máriu a gróf si ju odviedol do tanečnej siene. Eszterházička sa upokojovala myšlienkami na krutú pomstu. Hneď ako sa Pálffy dostane do jej osídiel sama Máriu zatvorí do chladnej pivnice a nechá ju tam zomrieť hladom. Pálffymu by najradšej hneď nasypala do vína smrtiacu dávku, ešte si to však nemôže dovoliť, potrebuje ho totiž živého.
Po minulotýždňovom škandále, už nikoho neprekvapoval ten istý prešľap spoločenskej etikety. Pohľad na tanečný pár slúžky a grófa vyvolával už iba pohrdlivé úsmevy. Na grófa sa začali všetci pozerať ako na blázna. Avšak len do chvíle kým nenadišla chvíľa šokujúceho odhalenia.
Márii bolo všetko ľahostajné. Už jej nevadilo, že všetci sa na nej a na grófovi smejú. V srdci nosila iba žiaľ a smútok za strateným šťastím. Hoci si to neuvedomovala, jej žiaľ začal postupne ústiť do citu aký dosiaľ nepoznala. Bola to nenávisť. V kútiku srdca začala Markusa rovnako nenávidieť ako ho ľúbila. Túžila urobiť niečo čím by sa mu pomstila. Nezáležalo jej na ničom, pretože to čomu žila a obetovala sa, odrazu pominulo. Gróf preto nemusel vyvinúť ani veľa úsilia, aby si Máriu získal. Súhlasila so sobášom. Ešte v ten večer došlo k nečakanému rozuzleniu. Bol nečakane odhalený Máriin pôvod a zároveň boli i verejne ohlásené nové zásnuby. Panstvo neprestávalo vychádzať z údivu. Ani vo sne by nikoho nenapadlo, že dcéra nebohého veľkomožného pána Apponiho, pyšná zemianka, ktorá prvý krát sobášom s Pálffym pohrdla, klesne tak nízko. Z úbohej slúžky sa teraz stal stredobod pozornosti vyberanej spoločnosti. Mária bola nútená odpovedať na mnoho netaktných otázok. Keď sa jej pýtali prečo sa predsa len rozhodla vrátiť ku Grófovi Pálffymu ona odpovie: „Pochopila som, že je pre mňa ten pravý. “ Nemohla sa ďalej ovládnuť a rozplakala sa. Všetci si mysleli, že plače od dojatia.
Pre grófku to bol silný úder. Pokiaľ snovala plány na pomstu všetko sa jej zrazu vymklo z rúk. Bezradnosť dosiaľ nikdy nepoznala a nepripúšťa si ju ani teraz. Nie je predsa nič stratené. Ešte má v rukách veľký tromf a hodlá ho aj použiť. Príde preto zablahoželať naoko šťastnej dvojice a najskôr sa falošne milým hlasom prihovorí Márii. „ Ó, moja drahá ja som vždy mala podozrenie, že vo vás koluje modrá krv, no nemala som istotu. Mali ste sa mi hneď zdôveriť o svojom pôvode a ja by som sa o vás patrične postarala. Teraz to chcem napraviť.“ Zavolala svoju komornú, aby Márii vybrala nejaké súcejšie šaty a pomohla jej preobliecť sa. „Zároveň by som bola rada, ak by ste sa rozhodli zostať u mňa bývať až do sobáša. Samozrejme ak váš nový snúbenec nenamieta.“ A pozrie na Pálffyho. Ten súhlasí a Mária sa ľahostajne podvolí jeho súhlasu. Odíde v sprievode slúžky a Eszterházička zostane sama s Pálffym. „Vy ste mi však niečo sľúbili, pán gróf!“
„ A svoj sľub aj dodržím! “ Povie a spoločne odídu do oddeleného salónika.
Keď sa znovu vrátili do spoločnosti, Pálffy sa i naďalej venoval Eszterházičke. V jej prítomnosti zostal až do skorého rána a na novú snúbenicu akoby bol zabudol. Grófka mala konečne pocit víťazstva. Vedela totiž, že kvapka zo zázračného odvaru zabrala. Odteraz bude všetko tak ako si len ona želá.
Bolo teplé jesenné popoludnie. Príroda farbila listy košatých stromov do zlatista. Od neveľkej gaštanovej aleja až ku Dómu svätého Mikuláša sa tiahol zástup zvedavcov. Boli tu drobní mešťania a aj predstavitelia najvyššej aristokracie. Od schodišťa chrámu až po hlavný oltár bol rozprestretý červený koberec. V celej Trnave sa s napätím očakávala veľká udalosť. Dva týždne po zásnubách si najbohatší veľmož v krajine gróf Pálffy, berie za manželku pôvabnú a krásnu zemianku Máriu Apponiovú. Bolo už verejne známe, že raz už táto urodzená slečna ohrdla Pálffym a to tesne pred sobášom, ktorý mal byť na jar toho roku. S napätím sa očakávalo či tak nebude i po druhý krát. „ Už prichádzajú! “ Zvolal niekto zo zástupu. Mestský drábi usmerňovali ľud, aby urobili miesto pre prichádzajúci koč. Krytý koč s erbom rodu Pálffy zastane tesne pri kostolnom schodišti. Najskôr vystúpi gróf Pálffy a pomáha vystúpiť svojej vyvolenej. Tá má tvár zahalenú závojom a teda nemožno z nej vyčítať žiadne pocity. Spoločne kráčajú dôstojnou chôdzou po schodišti. Nasledujú ich vznešený hostia a potom sa ťažké brány kostola zatvoria pred zrakom zvedavcov. Zástupy sa nerozchádzajú, ba dalo by sa povedať, že hustnú. Každý chcel vidieť tvár nevesty – povestnej krásavice. Asi po hodine sa slávnostne rozozvučia zvony na znak ukončenia posvätných obradov. Následne sa znovu otvárajú brány kostola a vychádzajú šťastní mladomanželia. Aké je však prekvapenie ľudu, keď v neveste spozná grófku Ilonu Eszterházi.
V zástupe boli i manželia Rubertovci a ihneď bežia oznámiť neočakávaný zvrat udalostí trúchliacemu Markusovi.
Hneď po tom ako sa grófka na plese uistila o zázračných účinkoch odvaru Selmy bylinkárky, vedela, že boj o bohatého muža vyhrala. Omamné účinky síce hneď nasledujúci deň pominuli a gróf mal znovu oči len pre Máriu, no prefíkaná grófka mala už všetko premyslené.
Pálffy v obave z ďalšieho Máriinho ohrdnutia chcel sobáš okamžite dva týždne po zásnubách. Mária po ten čas bývala v eszterháziovskom paláci a nestačila sa čudovať grófkinej zmene. Tá bola na ňu odrazu falošne milá a prívetivá až do dňa svadby. Vtedy si ju dala zavolať a násilím ju odvliekla a zamkla do vlhkej pivnice bez jediného lúča svetla. Máriu však po prežitých udalostiach už nič nevedelo prekvapiť a pokojne zdieľala svoj osud.
Zatiaľ sa grófka pripravovala na Pálffyho príchod. Vo víne nezabudla rozpustiť silný omamný odvar a s napätím očakávala, kedy si príde po nevestu. Onedlho prichádza sluha oznámiť príchod vznešeného pána i so sprievodom.
„ Grófa sem pošli a sprievod zdrž dolu!“ Dáva rozkazy Eszterházička odetá tak akoby sa ona mala vydávať.
Gróf teda najskôr odchádza do komnát panej domu v obave či sa nedozvie o rovnako ponižujúcom ohrdnutí ako pred necelým polrokom.
„ Nemajte žiadne obavy, nevesta vám neutiekla. “ Smeje sa grófka. „ Majte len trochu strpenia, pretože ešte sa pripravuje. Zatiaľ vám ponúkam svoje pohostinstvo. Posaďte sa gróf!“ A podáva mu pohár vína. On sa nazdáva, že nemá už čo stratiť a víno s trpkou príchuťou vypije až do dna. Myseľ sa mu však akosi začína mútiť a má pocit akoby zaspával. O chvíľu už nie je pánom svojej vôle čo prezrádza neprítomný pohľad. Grófka tento stav už pozná. Najskôr kladie kontrolnú otázku.
„ Gróf, boli by ste ochotný urobiť všetko čo vám poviem ?“
„ Ale sa.... samo.... samozrejme.“ Vraví unaveným a poddajným hlasom.
„ Tak teda, počúvajte. V prvom rade musíte zabudnúť na svoju snúbenicu. Zabudnite, že vôbec existuje. A potom ku oltáru odvediete mňa namiesto nej! A kňazovi poviete, že ste si to rozmysleli a za manželku si chcete zobrať mňa grófku Ilonu Eszterháziovú.“
Pálffy len lenivo pokýval hlavou na znak súhlasu.
„ Výborne, všetko ide podľa plánu.“ Pomyslela si.
Manželia Pálffyovci sa nezúčastnili ani svadobnej hostiny a hneď po obradoch nečakane opustili mesto. Nehľadiac na nebezpečenstvo zo strany Tureckých vojsk vybrali sa bez sprievodu na hrad Červený kameň, ktorý bol vo vlastníctve grófa Pálffyho. Nová grófka Pálffyová sa týmto chcela vyhnúť akýmkoľvek podozrievavým otázkam a obavám že, niekto by mohol grófa zachrániť pred údelom aký mu sama predurčila a jej by potom hrozilo prinajlepšom doživotné väzenie.
Medzitým sa Markus dozvedel od Rubertovcov o nečakanom vyvrcholení udalostí. To všetko menilo celú situáciu a rozhodol sa porušiť sľub, ktorý od neho vymohol Pálffy. Ponáhľa sa do eszterháziovského paláca v nádeji, že tu stretne Máriu. Palác je však prázdny, panstvo už odišlo a nachádza tu iba starú slúžku. Tá je najskôr nedôverčivá a v obave pred paňou nechce prezradiť, kde sa nachádza slečna Apponiová. Markus však tuší, že slúžka niečo vie a iba po dlhom naliehaní, prosení i hrození sa dozvedá, kde sa nachádza Mária.
Mária zmierená už i so smrťou premýšľa o útrapách posledných dní a porovnáva ich so šťastnými chvíľami prežitými s Markusom, keď zrazu zaškrípu ťažké dvere a vnikne dnu matné svetlo i s prenikavým a známym hlasom „ Mária si tu? “
„ Markus!“ vysloví známe a najopakovanejšie meno ako v agónii. „ Markus, Markus môj! “ Opakuje nadšene a vychádza v ústrety milovanému človeku.
Zaľúbenci okamžite opustili nenávidený dom a cestou do mlyna si navzájom vysvetlia všetky nedorozumenia. Jedna záhada však zostala navždy nevysvetlená. Nikdy sa neprišlo na to čo prinútilo grófa tak náhle sa vzdať Márie a z hodiny na hodinu ju vymeniť za grófku Eszterházi o ktorú predtým záujem vôbec nejavil.
Nakoniec zvíťazila pravda a láska. Všetci dostali to čo si zaslúžili. Grófka Pálffy - Eszterházi sa dlho netešila z bohatstva, ktoré nadobudla sobášom s najbohatším veľmožom v Uhorsku. Cestou na Červený kameň boli mladomanželia Pálffyovci zajatí oddielom Tureckých vojsk smerujúcich ku Trnave. Dovliekli ich späť ku hradbám ako rukojemníkov a veliteľ vojsk dal mestskému senátu ultimátum. „ Buď bude mesto vydané dobrovoľne, alebo budú popravený vznešený zajatci!“ Senát však nehodlal obetovať celé mesto za dva ľudské životy aj keď to boli životy šľachtické. A tak na výstrahu boli Pálffyovci pred hradbami popravený šabľou a ich telá rozštvrtené. Trnavu však Turci vďaka mohutnému opevneniu nepremohli a po čase sa stiahli.
Po prežitých útrapách čakal Markusa a Máriu už iba šťastný život. Po Rubertovej smrti prevzali mlyn a mali mnoho potomkov. Zároveň sa stali i zakladateľmi nového meštianskeho rodu s mlynárskou tradíciou.
| Meno autora (prezývka): |
Ján Jankech |
| Súťažná kategória: | OwnFiction - dlhá poviedka |
| Vek autora: |
24 rokov |
| Diskusia: |
Fórum |
