Návrat do vlasti
Autor: Ján Jankech Štvrtok, 30 Apríl 2009 23:00
Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Návrat do vlasti
Na múry zrúcaniny hradu Devín dopadajú prvé ranné lúče májového slnka. Táto mohutná a významná stavba pre Slovanov v minulosti, sa vypína na strmom hradnom brale ako nemý svedok o množstve splavenej vody z rieky Moravy do veľtoku Dunaja už viac ako tisíc rokov. Práve tak dlhý sa mi zdá aj môj desaťročný pobyt v prihraničnom mestečku Hainburg. Život v Hainburgu sa mi zdanlivo v mysli predĺžil o také obdobie pre obrovské túžby vrátiť sa domov a očistiť svoje pošpinené meno, no najmä pre skutočnosť, že som tak blízko svojho domova a predsa tak ďaleko...
Cez 2. svetovú vojnu som žil na Považí v menšom mestečku. Príbuzný ma prinútili vstúpiť do Hlinkovej Gardy a neskôr som bol vymenovaný za gardistického veliteľa. Nebol som nadšený a ešte dnes sa hanbím sám pred sebou, že som musel vykonávať to povolanie.
Na jar roku 1945 v obave z príchodu červenej armády unikám do Rakúska. Zopár dní žijem v Hainburgu na ulici, avšak keď aj sem vstúpi červená armáda, prístrešie mi, našťastie , ponúka hainburgčanka Stefi. Stefi vlastní po otcovi menšiu reštauráciu, v ktorej ma zamestná. A tak tu žijem do roku 1955. Mám tu zázemie, Stefi sa stala mojou dobrou priateľkou, žijem ako slobodný človek, no aj tak mi tu niečo veľmi chýba. Chýba mi domov a moja životná láska Anna. A preto som sa už dávnejšie rozhodol ilegálne prekročiť štátnu hranicu, aj napriek zúriacej diktatúre vo vlasti.
Dnes je 8. mája roku 1955. Je presne desať rokov po vojne. Týmto dňom sa končí jedna, možno posledná, etapa môjho života. Pokúsim sa o prekročenie štátnej hranice, preplavením sa cez rieku Moravu. Viem, že je takmer nezmysel dostať sa do vlasti živý a zdravý. Napriek tomu sa pozerám na tento deň v nádeji, že sa vrátim do rodného mesta a budem môcť žiť život, aký by som žil dnes, nebiť udalostí z roku 1939. Práve vtedy sa začalo všetko odvíjať aj s následkami. Dnes, keď sedím na lúke neďaleko sútoku dvoch riek, v bezpečnej vzdialenosti od hraníc a pozorujem časť krajiny, na ktorú tieni hrad Devín, uvedomujem si ako mi tie udalosti zaplietli nitky osudu. Využijem posledný deň v exile a v mysli si zrekapitulujem tie osudné udalosti...
Je horúca a sparná nedeľa roku 1939. Obloha sa ponáša na modrasté more so slnečným kotúčom uprostred. Som asi dve hodiny jazdy mojim novým vozidlom vzdialený od mesta a smerujem po prachom zapadnutej ceste k neznámemu lesu, hľadať cieľ nedeľných výletov. Je to moja prvá jazda a preto sa ju snažím využiť na spoznanie tej časti okolia, ktorú som vôbec nepoznal. Je sparno, akoby pred nejakou búrkou. Kolesá nemeckého automobilu rozvírujú prach na zoschnutom lesnom chodníku. Vzhľad vozidla nasvedčoval tomu, že nepatrí do tohto prostredia a nie je hodné toho, aby rušilo prírodu. Zastal som na druhom konci lesa, kde sa začína obilné pole. Chodník pokračoval aj cez pole, ale bol širší, taký aby cez neho mohol prejsť aj voz bez porušenia čo len jedného klásku z úrody. Na poli bolo ako v slnečnom kúpeli. Z jednej strany hraničilo s lesom a končilo sa v nedohľadne pri zelenkastom vŕšku, ktorý pravdepodobne slúžil ako pasienok pre dobytok. Pešo som sa pobral ku vŕšku cez poľný chodník. Prekvapilo ma, že tu sa žatva ešte vôbec nezačala, hoci na iných miestach bola už v plnom prúde aj v nedeľu. Kráčal som k vŕšku presvedčiť sa, či sa naozaj nezačal zber úrody v tomto utiahnutom kúte sveta. Ako viac vchádzam do vnútra poľa, zazriem v diaľke črty postavy, už nemladej.
Pohľad muža spočíval na mori kláskov končiacom v diaľke, nepochyboval som, že pozemok patrí jemu. Nevšimol si ma ani vtedy, keď som stál tesne pri ňom. Zrak stále upieral na pole. Pozdravil som ho, ale môj hlas akoby ani nevnímal. Hlava muža, postriebrená šedinami, sa ani náznakom nepohla. Chystal som sa odísť a vtom mi nečakane položil otázku.
– Vzbudzuje vo vás niekedy niečo nepokoj, hoci ste si tým boli v minulosti istý? –
Odpovedal som aj keď ma jeho otázka zarazila:
– Život mladého človeka je istota, ale postupne ju stráca, keď si uvedomí, že na tomto svete je len nakrátko a že žije len raz.
Znovu sa pozrel na pole a hovoril.
– Áno, život je pominuteľný a človek na tom už nič nezmení, preto najväčšou istotou na svete je smrť...., a síce potrebujem sa niekomu zdôveriť s vlastným nepokojom.... Ak by to nebolo proti vašej vôli, vybral by som si vás za dôverníka.
Vtom pozrel na oblohu, ktorú zatiahli tmavé oblaky a riekol:
– Ak nechceme zmoknúť, mali by sme prejsť do domu.
Moju pozornosť upútal starý zemiansky kaštieľ. Obytná budova sa javila ako zastaraná a nepohodlná, no portikus s trojicou klasicistických stĺpov jej dodával majestátny vzhľad.
Na zem zmorenú suchom dopadali prvé dažďové kvapky. Pole s vďakou prijímalo vlahu zoslanú z neba a odovzdane sa porúčalo prichádzajúcej búrke. Ak som nechcel premoknúť do nitky, chtiac-nechtiac som musel nasledovať toho čudného človeka do jeho príbytku. Muž sa ani len neobzrel či ho náhodne pozvaný hosť nasleduje. Vtom si bol určite istý. Veď iná možnosť, skryť sa pred búrkou, ani nebola. No, najviac ma nabádala nasledovať ho tá jeho záhadnosť. Keď bola zem najviac kropená dažďom, prichádzal som pod vstupnú striešku. Muž už stál vo veľkých dubových dverách a gestom ma pozval dnu. Vstúpil som do oválnej chodby ústiacej do veľkej siene. Bol som prekvapený nad vybavením tej miestnosti. Mestský nábytok zo začiatku tridsiatych rokov, ladený do bleda, pôsobil zaujímavo na pozadí okenného výhľadu na ovocný sad a trávnatý pasienok. Na stenách pokrytých červeno bielou tapetou viseli portréty ľudí v zemianskych krojoch, ale aj vojenských uniformách. Medzi dvoma oknami stálo piano a pri ňom taburetka.
Zvonku ošarpaný kaštieľ ponúkal pohodlie aj najväčším aristokratom žijúcim v mestách, hoci do tohto kúta krajiny by sotva zablúdili. Muž mi ponúkol miesto na sedenie a aj sám sa posadil na čalúnené kreslo stojace pri stojane na antickú vázu s kvetmi. Poľné kvety vo váze a žiariaci poriadok mi prezrádzali, že jeho domácnosť musí viesť žena. Nežije teda v starej, navonok prachom zapadnutej vidieckej vile sám.
Sledoval som silnejúci lejak klopkajúci na vysoké okná. Lejak bol taký silný, že sa rozmazával výhľad na ovocnú záhradu. Až vtedy som si spomenul, že automobil som nechal na pokraji lesa a ešte k tomu s otvorenou strechou. Pri predstave naň mi vtedy do smiechu nebolo. V myšlienkach som sa vrátil späť. Muž si zapaľoval cigaru. Mňa pach dymu priam dusil, no on bol na to očividne zvyknutý.
Ako nadobudol tento majetok? Alebo ho nadobudla jeho rodina? Podľa spôsobu bývania je zeman. Avšak zemianstvo dnes už nie je to čím bývalo v minulosti....
Medzitým, ako mi v mysli vznikali nové a nové otázky, muž prehovoril:
– Istotne pochádzate z veľmi vplyvnej a bohatej rodiny, keď vlastníte automobil nemeckej značky. Alebo je to automobil inej značky? – Pozrel na mňa a vzápätí dodal – Nie , musí byť nemecký, lebo len v Nemecku dokážu vyrobiť niečo s tak arogantným hlukom. – A pýtal sa ma:
– Aké je vaše spoločenské postavenie?
– Pracujem ako zástupca mestského notára. No, vy ste sa chceli rozprávať o niečom inom . Však?
– Máte pravdu. Možno je to osud a možno náhoda, že práve vám sa chcem zdôveriť so svojim problémom a zároveň vás požiadať o ochranu dcéry v prípade mojej smrti. Možno sa v duchu pýtate prečo toľká dôvera, no ja iného východiska nemám a neviem o nikom kto by mi mohol pomôcť. Neustále prosím Boha, aby ochránil pred pohromou, ktorá sa na nás chystá aspoň moju dcéru, keď už nie mňa... Náhoda mi vás poslala do cesty a preto som sa tak rozhodol.
Po krátkom zamyslení pokračoval a objasnil všetko to čo sa mi zdalo záhadou.
– Ako viete, židia v Nemecku stratili nielen všetok svoj majetok, ale boli pozbavení aj všetkých ľudských práv, len pre svoju národnosť. Nemecký vodca totiž neuznáva rovnosť ľudstva a snaží sa zničiť jemu nepohodlné národy, počínajúc židmi. Som tiež žid a volám sa Joachim Sinaberg. Moje obavy o dcéru sú oprávnené tým viac, že aj náš štát vznikol z vôle vodcu a je len otázkou času, kedy aj u nás budú uplatňované rasové zákony... Ja nemám strach o seba, netrápi ma, že budem prenasledovaný ako môj bratranec žijúci v Nemecku. Mne už záleží len na mojej dcére Anne. Nemal by som pokoj ani v hrobe, keby som si nebol istý jej budúcnosťou. Posledných 17 rokov žijem totiž iba pre ňu....
– Ako sa tak pozerám na tieto portréty, – ukážem na obrazy na stene – usudzujem, že vy alebo vaša manželka pochádzate z nejakého aristokratického rodu.
– Moja nebohá manželka Anna pochádzala z hrdého, ale schudobneného zemianskeho rodu Brezovických.
– Prepáčte, to mi je ľúto... Nechcem byť impertinentný, no ani v súčasnom storočí nemajú zatiaľ ľudia s modrou krvou veľkú vôľu uzatvárať manželstvá s ľuďmi nešľachtického pôvodu.
Postupne prestáva pršať. Cez okná je už jasne vidieť ovocný sad a v pozadí stajňu. Všímam si, že Joachim hľadá isté spomienky v pamäti a zakrátko začal rozprávať:
– Začiatkom dvadsiatych rokov som prišiel do tejto krajiny kvôli obchodom, bol som totiž v tom čase majiteľom úspešnej obchodnej spoločnosti sídliacej v rodnom Berlíne. Mojím cieľom bolo skúpiť tu ornú pôdu pre jej výhodnú cenu a hospodáriť na nej. Na obchodnej ceste do Bratislavy ma sprevádzal bratranec Karl, ktorý mal spravovať nové majetky na Slovensku. Zamestnal som ho potom ako ho rodičia vyhodili z domu zato, že sa chcel oženiť s dievčinou iného náboženstva. Do Bratislavy prichádzal bez akéhokoľvek majetku. Posledné peniaze minul na túto cestu. Slušnejšie oblečenie si kúpil za moje peniaze a aj sa stravoval za moje peniaze. Keby nie mňa, asi by zomrel hladom. Takmer celú plavbu z Viedne sme strávili na palube. Loď práve prechádzala okolo hradu pripomínajúceho prevrátený stôl a smerovala do prístavu, keď Karl poznamenal: „Tak, toto je odteraz môj domov.“
Nakoniec sa okolnosti zmenili tak, že nie pre neho, ale pre mňa sa stalo Slovensko novým a doživotným domovom a on sa vrátil do Berlína v mojom mene spravovať berlínsku spoločnosť. – Joachim prerušil rozprávanie, keď sa otvorili dvere.
Obzriem sa a zazriem ženu o niečo staršiu od Joachima. Pýtala sa ho niečo v hebrejčine.
– Hovor po slovensky, prosím ťa! – povedal jej, keď zbadal na mne určité znepokojenie.
– Anna ešte neprišla domov?
– Nie, ale nemusíš sa o ňu obávať. Odišla do dediny a istotne ju v daždi niekto prichýlil.
Po ubezpečení Joachimom, že jej neter je v poriadku, zatvorila dvere.
– To je moja staršia sestra Izabel, – povedal – býva tu s nami odvtedy ako sa Karl s manželkou nasťahoval do nášho berlínskeho domu namiesto mňa.
Potom sa vrátil k rozprávaniu:
– V prístave nás už čakal riaditeľ banky, ktorý ma pozval na dražbu. Bankár bol človek nižšej postavy so sklonom pre tučnotu. Pravdepodobne bol slovenského pôvodu, pretože ma vítal po slovensky. Zrazu si uvedomil, že mu nerozumiem a začal sa zaliečať po nemecky. S Karlom sme sa ho zbavili až pri hoteli Grand. Pred vchodom sme dostali pozvánku na zoznamovací večierok konaný v hotelovej reštaurácii. Pred vchodom sme dostali pozvánku na zoznamovací večierok konaný v hotelovej reštaurácii.
„ Prídeš na ten večierok? “ spýtal sa ma Karl
,, Neviem, asi nie,“ odpovedám.
Hoci som nemal chuť ta ísť, Karl ma napokon prehovoril a to sa mi stalo osudovým.
Prvé, čo sme si s Karlom na tom večierku všimli bol veľký vekový rozdiel medzi ženami a mužmi. Ženy, takmer ešte dievčatá, boli vo veku okolo 25 rokov a muži boli takmer už starci. Najmladší z nich mohol mať niečo nad 50 rokov. Samozrejme, okrem nás dvoch, čo sme sa pohybovali okolo tridsiatky. A potom som uvidel ju, Annu Brezovickú. Samozrejme, vtedy som ešte nepoznal jej meno, no vedel som iba to, že my dvaja musíme patriť k sebe. Myslím, že to isté vtedy cítila aj ona, keď som ju požiadal o tanec. Po chvíli som sa jej odvážil spýtať (po nemecky):
„ Smiem vedieť vaše meno? “
„ Volám sa Anna Brezovická. A vy? “
„ Joachim... Joachim Sinaberg.“ Odpovedám
Anna mi na rovinu povedala: „ Na tomto večierku nie som z vlastnej vôle. Prinútili ma sem ísť rodičia a tvrdili, že mojou povinnosťou voči rodine je nájsť si čo najbohatšieho ženícha, ktorý by získal na dražbe späť náš majetok.“
Až vtedy som zistil akú úlohu má mať zoznamovací večierok. Mal to byť posledný záchranný pokus skrachovaných podnikateľov a zdĺžených zemanov, ktorých bolo počas hospodárskej krízy neúrekom, o záchranu rodinných majetkov. Anna Brezovická ako aj ostatné dcéry niekdajších boháčov sa mali stať obetnými baránkami a na rozkaz svojich rodičov mali za hrdosť rodu zaplatiť hrdosťou vlastnou ako aj životným šťastím.
„ Mienite poslúchnuť vašich rodičov? “ Pýtam sa jej.
„Rodičia ma môžu prinútiť vydať sa za starca. No žiť s ním ma prinútiť nedokážu.. Radšej sa zmárnim.“
To by bolo strašné, pomyslel som si. Musím ju zachrániť, lebo vidím, že vôbec nežartuje a bola by toho schopná. Lenže ako zabrániť jej rodičom, aby ju nenútili vydať sa z rozumu za nejakého starca...
Potom sme spolu vyšli na terasu s výhľadom na nočnú bratislavskú ulicu. Zaváňala k nám vôňa orgovánu, čo dodávalo májovej noci romantickú atmosféru. Romantický bol aj môj čin. Požiadal som totiž Annu o ruku.
Spočiatku reagovala na môj čin slovami: „ Už som vás oboznámila s tým, prečo som tu. Viete, že moja rodina je zadlžená! Vari si ma chcete kúpiť ako nejakú vec spolu so zadlženým majetkom ?“
„ Nie, vôbec nie. Nekúpim si vás ani váš stratený majetok, pretože ten si získate späť vy sama za peniaze, ktoré vám vopred venujem ako zásnubný dar. No, ak by ste chceli, mohli by ste žiť so mnou v Nemecku a nepotrebovali by ste tu žiadne majetky, lebo u mňa by vám nič nechýbalo.“
„Nedokážem žiť na inom mieste ako vo svojej vlasti.“
Za ten krátky čas mi Anna tak prirástla k srdcu, že som bol ochotný jej venovať nielen tie peniaze, ale vzdať sa aj môjho dovtedajšieho života a vlasti.
Napokon sa mi podarilo presvedčiť ju, aby sa za mňa vydala. Na druhý deň sme vydražili pozemky a rodinný kaštieľ Brezovických za dva a pol milióna korún.
Po dražbe som si zavolal do apartmánu Karla, ktorý, zatiaľ o ničom nevedel. Dal som mu návrh, aby spravoval majetky nie na Slovensku, ale v Nemecku.
„ Vari žartuješ? “ Odpovedal otázkou.
„ Nežartujem. Splnomocňujem ťa nad celou berlínskou spoločnosťou pod podmienkou, že sa postaráš o moju sestru Izabel! Tak súhlasíš? “
Stál predo mnou ako stelesnenie údivu, no napokon výhodnú ponuku akceptoval.
V ten deň som Karla videl poslednýkrát v živote. O hospodárení v nemeckých podnikoch ma informoval pravidelne každý mesiac až kým sa nedostali k moci nacisti, odvtedy o ňom a o jeho manželke Gizele, Anninej kamarátke, ktorá ju sprevádzala na večierku, nič neviem.
Na druhý deň sme sa dostavníkom vydali na cestu do Anninho rodného kraja. Cestou som si uvedomil, že len so znalosťou nemčiny v nádejnom domove nevystačím a tak som Annu požiadal o prvú lekciu slovenčiny.
Annini rodičia, vopred oboznámení naším príchodom, nás očakávali pred kaštieľom (keď oň prišli, exekútor im ho povolil dočasne obývať až do skončenia dražby). Annu a mňa privítali s radosťou. No, ona k nim bola chladná a taká voči nim zostala až do konca života, za to čo si pre nich musela vytrpieť. Po našom sobáši rodičom navrhla, aby sa vysťahovali do mesta.
Správala sa ako ozajstná pani domu a ja som bol s ňou neskutočne šťastný. Zistil som, že nie v peniazoch, ale v láske je šťastie a netúžil som sa už nikdy vrátiť ku hmotnému bohatstvu, obchodom a luxusným vilám. Tu som si vytvoril nový domov. Z peňazí, ktoré sme neminuli na dražbe, sme si kúpili štýlový nábytok, aby mi aspoň týmto kaštieľ Brezovických pripomínal starý domov a zvyšok bolo treba investovať na opravy hospodárskych budov ako aj samotného kaštieľa. O zabezpečenie sme núdzu nemali ani naďalej, pretože sme pestovali pšenicu, z ktorej predaja nám plynuli dobré zisky. Zisky nemeckej spoločnosti, ktoré mi Karl ešte donedávna každoročne prevádzal na účet, sme sa väčšinou rozhodli venovať na charitatívne účely. Zakrátko sa nám narodila dcéra. Meno dostala po matke Anna. Avšak radosť z dcéry netrvala dlho. Vystriedal ju totiž môj žiaľ nad náhlou smrťou manželky, zomrela na ťažký zápal pľúc. Anna Brezovická bola poslednou príslušníčkou rodu. Jej dcéra, Anna Sinabergová už nemohla byť zapísaná v rodovej kronike, tak som to nechcel ani ja a ani Annini pokrvní príbuzní. Joachim prerušil dlhé rozprávanie a ukázal mi portréty uprostred steny:
– To sú starí rodičia mojej dcéry Anna. – Na portrétoch boli žena v zemianskom kroji a muž v rakúsko-uhorskej uniforme poručíka.
– Práve prichádza Anna! – povedal Joachim a cez okno som uvidel asi sedemnásťročné dievča ako vedie do stajne koňa.
– Dnes toto rozprávanie budem musieť prerušiť, pretože nechcem, aby Anna vedela, že jej možno hrozí nebezpečenstvo.
– Nevie o vašom pôvode?
– Nie, myslí si, že tiež ako jej zosnulá matka, pochádzam zo zemianskeho rodu.
– Ak by to bolo z vašej strany možné, tak vás poprosím, aby ste prišli na budúci týždeň v rovnaký deň, chcem vám vysvetliť svoje zámery... No, ak by sa so mnou niečo stalo postaráte sa o to, aby Anna žila v bezpečí? Samozrejme, nechcem to zadarmo.
Letmo pozriem cez okno a znovu uvidím Annu ako prichádza k domu. Dievča si všimne otca v okne a zamáva mu s úsmevom na tvári. Pozriem späť na Joachima a odpovedám ani neviem prečo, možno pre ten jej úsmev:
–Urobím všetko, čo budem môcť...
Onedlho Anna prišla dnu. Istotne sa výrazne podobala na svoju matku, lebo tak som si predstavoval Annu Brezovickú, keď Joachim o nej rozprával. Podišla k otcovi a spýtala sa ho:
– Kedy začneme so žatvou na našom poli, otec?
– V najbližšom čase.
Potom sa tlmeným hlasom znovu pýtala:
– Kto to je?
– Prepáčte, zabudol som vás predstaviť. Predstavujem vám moju dcéru Annu, – hovoril – a toto je pán... – odmlčal sa a vtom si uvedomil, že napriek tomu, že sa mi zdôveril s vlastným osudom, vôbec nepozná moje meno.
Zachránil som situáciu a sám sa predstavím:
– Volám sa Jozef.
– Vám patrí automobil na pokraji lesa? – spýtala sa tak trochu ironicky.
– Áno, patrí mne. – vedel som si ľahko predstaviť ako vyzerá po búrke, tá predstava ma zhrozila najmä po Anninej otázke.
Po krátkej rozlúčke odídem, no skôr ako prejdem po vlhkom chodníku od kaštieľa k lesu obzriem sa a v prednom okne zazriem Anninu postavu...
Po roku 1922 naša rodina bývala v najkrajšom a najväčšom dome v meste. Postavil ho ešte starý otec za čias Rakúsko-Uhorska. Fasáda domu so štyrmi oknami je otočená k námestiu. Oproti domu na druhej strane námestia stojí mestské kino. Cez dve bočné okná sa naskytuje výhľad na park a na Pekársku ulicu.
Po smrti starého otca sa rodičom zdalo zbytočné udržiavať tak veľký dom a preto sme odkúpili menší vedľajší dom, ktorý mal s našim pôvodným spoločný bočný múr. V období, keď sme sa do vedľajšieho domu nasťahovali, pôsobil dojmom akoby kričal po rekonštrukcii. Pôvodný dom sme teda prenajali a peniaze na opravy ťažili z nájomného. Za pár mesiacov otec dokončil všetky úpravy a zdalo sa, že nás čaká bezstarostný život. No nebolo to celkom tak.. Matka ochorela a narýchlo sme potrebovali peniaze na jej liečebný pobyt. Otec zvažoval najprv predaj prenajímaného domu, ale vplyvný nájomca kúpu domu odmietol a nechcel dom ani opustiť. Náklady na liečbu boli tak vysoké, že ju nepokrývalo ani nájomné, ktoré sme dostávali každoročne. Tak sa otec obrátil na moju bohatú krstnú matku a maminu sestru Gizel Schwazovú, žijúcu v Berlíne. Ešte dodnes máme doma odpoveď na otcov list, v ktorom ju upozorňuje na mamin zlý zdravotný stav a potrebné peniaze na jej liečbu. Odpoveď bola krátka a kladná: „Je mi ľúto čo sa stalo a preto pomôžem“, ako sa neskôr ukázalo tie slová boli buď klamstvom, alebo na ne zabudla, pretože na tú pomoc sme čakali celý rok a nič sme nedostali.
Jedného dňa matka zomrela a jej sestra sa nielenže nenamáhala prísť na pohreb, no nepociťovala ani potrebu ospravedlniť sa otcovi za to, že mohla pomôcť a nepomohla. Po celé roky sme s otcom nedostali od nej ani len vianočný pozdrav. O to väčšie bolo naše prekvapenie, keď po pätnástich rokoch som od nej dostal dar. Priamo z Berlína až pred náš dom dala prepraviť úplne nový automobil nemeckej značky. S otcom sme spočiatku neverili, že to je dar od nej, potom sme si jej počínanie vysvetlili ako úsilie napraviť predošlé chyby. Dnes už viem, že za tým stála len vypočítavosť. Onedlho náš navštívila. Bolo to asi tri dni potom ako som sa zoznámil s Joachimom a jeho dcérou Annou. Spočiatku tvrdila, že sa zdrží iba mesiac, pretože sa potrebuje spamätať z manželovej náhlej smrti, no nakoniec tu prežila celú vojnu.
Za krátky čas si dokázala získať sympatie politickej a spoločenskej elity mesta a tým aj isté postavenie a vážnosť. Prevahu nad otcom získala, keď vstúpila do strany.
Medzitým som sa znovu vybral do kaštieľa Brezovických ako som sľúbil Joachimovi.
Ako pred minulou návštevou vchádzam najprv na pole. Avšak pole predtým plné zlatistých kláskov je teraz zmenené na tmavé spálenisko. Pohľadom naň sa vo mne miešajú pocity prekvapenia a strachu, no aj tak pokračujem v ceste.
V kaštieli na mňa nečakal Joachim, ale jeho staršia sestra Izabel v čiernych smútočných šatách:
– Viem, prečo ste prišli, – povedala – ale môj brat je už nebohý.
– Mrzí ma to, – hovorím zdesene.
Spomeniem si, aký sľub som dal Joachimovi minule a ona akoby čítala moje myšlienky:
– Viem aj o vašom sľube. Nemusíte však dodržať.
Potom ma oboznámila s tým čo sa vlastne stalo:
– Už dávnejšie je istý vysokopostavený funkcionár zahľadený do mojej netere Anny a požiadal ju o ruku. Ona ho odmietla. Vedel o Joachimovom židovskom pôvode a vyhrážal sa mu tým, že keď aj u nás začnú platiť rasové zákony ako v Nemecku, čo je len otázkou času, tak sa osobne postará o to, aby sme boli medzi prvými transportovanými židmi.
Keď zistil že také vyhrážky neúčinkujú a Joachim stále nemá vôľu nútiť Annu, aby sa vydala, keď nechce, tak sa vyhrážal Joachimovi zabitím alebo ujmou na majetku. No a včera, keď sme sa s Annou vrátili z dvojdňovej návštevy v dedine, pomsta bola vykonaná.“
– Vášmu bratovi som niečo sľúbil a svoj sľub chcem aj dodržal, – povedal som a dnu vošla Anna, ktorá pravdepodobne počúvala za dverami a už o mojom sľube vedela:
– Bez mojej tety neodídem. – Mala tiež čierne smútočné šaty a vyplakané oči.
Ešte v ten deň som odviedol Annu a jej tetu do nášho domu, pretože v kaštieli im mohlo hroziť podobné nebezpečenstvo ako Joachimovi. Ponechali sme im našu spálňu, pokiaľ krstná matka obývala spoločenskú miestnosť a ja s otcom kuchyňu. Mal som pocit, že krstná matka má z ich prítomnosti strach, neskôr som zistil, že oprávnene. Niekoľko mesiacov po ich príchode, bolo to už po vypuknutí vojny, mi Izabel prezradila koho spoznala v krstnej matke. Jej výpoveď ma priam zarazila:
– Pamätáte sa, keď, Keď Vám môj nebohý brat rozprával o bratrancovi Karlovi a jeho manželke Gizel, ktorá ma vyhnala z môjho rodného domu?
– Samozrejme!
– V tom prípade asi pochopíte, čo vám chcem povedať, ak vám prezradím, že bratrancova manželka mala rovnaké nielen meno, ale aj priezvisko ako vaša krstná matka.
Hneď som prišiel na to, že krstná matka bola vlastne manželkou Joachimovho bratranca, teda pravdepodobne tiež žida. A pochopil som aj to, prečo je u nás, ale aj jej veľkolepý dar. Keďže za manžela mala žida, aj ona sa obávala nacistov a preto unikla z Nemecka. No skôr ako odišla, určite speňažila aspoň časť majetkov, spravovaných Karlom, pretože nepôsobí dojmom akoby bola bez peňazí.
Aby nevzbudila žiadne podozrenie o svojej minulosti ani na Slovensku, potrebovala sa prihlásiť k nejakej katolíckej rodine, teda ku nám. Aby sme ju však nezapreli ako príbuznú, dostali sme od nej dar... Bol som zhnusený a chcel som niečo podniknúť proti nej, no Izabel povedala:
– Nehovorím vám to preto, že snovám proti nej nejaké intrigy, ba naopak, radím vám, aby ste nedali poznať, že o niečom viete a nepodnikajte žiadne opatrenia. Týmto vás chcem upozorniť len na fakt, že s touto osobou mám svoje skúsenosti. Je to ukrutná žena a dosiahne všetkého čo chce.
Mala pravdu, pretože už bolo neskoro niečo konať.
Začiatkom štyridsiatych rokov sa Slovensko stáva vzorom Nemeckej ríše. Začínajú sa uplatňovať kruté rasové zákony a budujú sa pracovné tábory pre židov. Jeden z nich vyrástol aj v našom meste, jeho obyvateľmi boli najskôr tunajší židia a neskôr aj židia z okolitých obcí. Anna Sinabergová mi prirástla k srdcu a preto som sa o ňu obával. V meste nevedel nikto, že jej otec bol žid, no nebezpečenstvo hrozilo zo strany krstnej matky, ktorá spoznala Anninu tetu a vedela, že je židovka. Obe som síce predstavil ako vzdialené príbuzné z území okupovaných Maďarmi, no očividne mi neverila a bolo len otázkou času, kedy nás zradí.
Jedného dňa som sa vracal domov z práce, keď ma na priedomí už čakala Anna so slzami v očiach.
– Čo sa stalo? – pýtam sa
– Tetu odviedli do pracovného tábora. – Povedala a spolu sme vošli do kuchyne. Snažím sa ju utešiť, keď v tom prišla krstná matka:
– Ja som ju udala, – hovorila stroho – a teraz záleží iba na tebe, či udám aj ju. – ukázala na Annu.
– Už dávnejšie som vysvetľovala tvojmu otcovi aké výhody by naša rodina mohla mať, keby si vstúpil do Hlinkovej Gardy...
– Vy nepatríte do našej rodiny! – Protestujem prudko.
– Nezáleží mi na tom čo si myslíš. Teraz ti dávam podmienku: Buď sa staneš gardistom alebo prídeš o Annu!
O Annu som prísť nechcel, mal som ju veľmi rád. Nezostávalo mi iné ako vstúpiť do gardy. Bola to veľká obeta, pretože som sa tým skompromitoval v očiach slušných ľudí, ktorí sami mi začali vyhýbať. Vzoprieť sa však nemalo zmysel. Za krstnou matkou stáli všetci predstavitelia mesta a čokoľvek by som povedal, obrátilo by sa to v môj neprospech.
A tak som nosil gardistickú uniformu až do osudného marcového dňa roku 1945.
Teraz spomínanie končím a uvedomujem si, že ak by Anna v to jarné ráno chcela do Rakúska odísť so mnou, moje túžby po domove by asi neboli tak neskutočne veľké a neviem či by som sa odhodlal o prekročenie hranice. Možno, že moje počínanie je iracionálne, keď som odhodlaný odísť z krajiny demokratickej do krajiny, kde zúri rovnako tvrdá diktatúra ako za čias slovenského štátu, no nemôžem si pomôcť, pretože domov mám neskutočne rád a až teraz vidím akú chybu som urobil, keď som ho opustil...
Postupne sa stmieva. Potichu pristupujem k rieke Morave a o pár minút miznem pod jej hladinou...
Záver
Jozefovi sa podarí prekročiť štátnu hranicu a nepozorovane sa dostáva do rodného mesta. No je sklamaný, keď zisťuje, že otec je mŕtvy, Anna sa vydala za predsedu Okresného výboru komunistickej strany a v rodnom dome nájde stále bývať krstnú matku, ktorá so zmenou režimu zmenila aj stranu a ktorá ho udá za vlastizradu. Je súdený a po mučivom vypočúvaní sa priznáva ku zločinom, aké nikdy nespáchal.
Odsúdený je na doživotie, no v šesťdesiatych rokoch dostane amnestiu. Je sklamaný z režimu a opäť prekračuje ilegálne hranicu. Vráti sa do Hainburgu ku Stefi Manfredovej, majiteľke reštaurácie a zoberie si ju za manželku. Žije s ňou do konca života a na Slovensko sa už nikdy nevráti.
| Meno autora (prezývka): |
Ján Jankech |
| Súťažná kategória: | OwnFiction - dlhá poviedka |
| Vek autora: |
24 rokov |
| Diskusia: |
Fórum |
