OTAKAR

Autor: Jakub Zaťovič Štvrtok, 30 Apríl 2009 23:00

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Upozornenie: dielo nie je vhodné pre deti, obsahuje zopár, síce nie vulgárnych, ale ani detských slov a niekoľko náročnejšie stráviteľných scén (tak o nich rozprávajú ľudia, podľa mňa sú tie scény clekom chutný predkrm). príjemné čítanie.

OTAKAR

Otakar mal pred sebou misu tekvicového prívarku a nejasnú budúcnosť. Prívarok bol jedným z mála jedál, ktoré Otakar nedojedával, čo bolo pri jeho osemdesiatich kilách zriedkavým javom. Osemdesiat kilogramov, pravdaže, nie je až tak veľa, pokiaľ človek nemeria stošesťdesiatdva centimetrov ako Otakar. Jeho váha naňho pôsobila deperesívne a myšlienka na prebytočné kilá mu dodávala neprekonateľný pocit hladu, s ktorým Otakar, podobne ako s ničím iným vo svojom utiahnutom živote, nedokázal bojovať. Bol teda viac ako tučný a navyše bol ryšavý. Kombinácia jeho výšky a váhy, spolu s ryšavým porastom na hlave, mu v jeho veku (Otakar mal sedemnásť) postupne odbúravala zvyšky zničeného sebavedomia a ťažkými údermi dopadala ako železný mlat na jeho krehkú dušu.

Dnešok mal byť pre Otakara obzvlášť náročným dňom. Vedel, že to, čo ho čaká, je povinnosťou, pred ktorou nemožno ujsť a pomôcť prekonať strach, čo ním lomcoval, mu malo aj jedlo, rozlievajúce sa v drevenej mise pred ním. Už dvadsať minút s ním zápasil, no s veľkým sebazaprením dokázal prehltnúť len dve sústa a zakaždým ho naplo. Položil lyžicu na hladinu hustej tekutiny a krúživými pohybmi na nej vytváral neurčité tvary, akoby chcel do prívarku vryť graf svojho vnútorného rozpoloženia. Nezdravo žltá farba prívarku mu nápadne pripomínala jeho pórovitú pleť, pod ktorou, ako sa domnieval, sa nachádzalo množstvo hnisu. Keď tak nad tým rozmýšľal, aj onen hnis mal rovnakú farbu ako prívarok. Dobre to vedel, neraz sa pokúšal všetok si ho vytlačiť spod kože (samozrejme, nikdy sa mu to nepodarilo). Ale teraz nechcel myslieť na hnis. Pozeral ďalej na prívarok a po chvíli si uvedomil, že mu po bokoch tváre steká pot. Potí sa. Je to pre tie vlasy, pomyslel si, sú veľmi husté. Bola to pravda, jeho vlasy vyzerali ako prilba poškodená hrdzou. A tak vyzeral aj celý Otakar, pôsobil, ako by práve podľahol korózii.

Z prúdu jeho sebareflexných myšlienok ho vytrhol hlas matky („Otakar jedz, musíš nabrať sily, otec s ujom už čakajú vonku!“). Všetko sa to dnes odohrá von. Rozhodol sa, že už nevloží do úst ani lyžicu tej žltkastej hmoty pred ním a ešte chvíľu si posedí. Chcel načerpať odvahu, no nemal odkiaľ. Rozmýšľal aj nad tým, že by ušiel, no nemal kam. Tak teda pôjde. Pôjde k tej krave, čo ju otec s ujom s úškľabkami na tvárach hladkajú po jej mocnej šiji, pôjde k nej a vlezie jej do riti.

Tak to pred mnohými rokmi spravil aj jeho pra pra pra pra prastarý otec, na ktorého meno sa už nik nepamätal, ale bol to práve on, kto ako prvý z rodiny vliezol krave do riti. Vravelo sa, že tento muž tam vošiel po svojom návrate z Indie, kde sa s istým iným mužom takmer na smrť pohádal o pravom vierovyznaní. Ind mu totiž tvrdil, že krava je svätým zvieraťom a že v kravách sa nachádza pravda. Podľa Indových slov, človeku nie je súdené ju poznať, nemá právo siahnuť na pravdu ukrytú v kravách. Lenže toto tvrdenie urazilo vierouku Otakarovho pra (a tým hlboko urazilo aj jeho samého), podľa ktorej je všetka pravda sveta a vesmíru ukrytá vo vrabcoch. Rozhodol sa Indove slová vyvrátiť a dokázať, že žiadna pravda sa v žiadnej krave nachádzať nemôže. O tomto neobyčajnom divadle sa zmieňuje aj dedinská kronika („... a s víťazoslávnym úsmevom na tvári vyšiel z kravského anusu, vztýčil nahor pažu, s dlaňou, zovretou v päsť a celý špinavý od hovien vyhlásil, že v krave nie je okrem hromady poskrúcaných čriev, sivozelených nadutých vakov a strašného smradu nič, čo by sa dalo považovať za pravdu a je teda viac ako pravdepodobné, že indický národ verí v nepravé zviera.“). Stalo sa to približne pred stošesťdesiatimi rokmi a Otakarov pra si týmto aktom vyslúžil všeobecné uznanie obyvateľov dediny a za zásluhy v oblasti odhaľovania pravdy svetu dostal od miestneho patriota mešec zlatých mincí. Taký odvážny a zanietený bol vzdialený Otakarov predchodca a takí odvážni a zanietení boli všetci jeho potomkovia, čo s nepredstieranou radosťou a odhodlaním vchádzali vo veku sedemnásť rokov do vnútra kravy a vychádzali z nej síce špinaví, ale neskonale hrdí a vďační, že sa narodili práve v tejto rodine a môžu byť aktérmi dokazovania pravdy v priebehu vekov.

Otakar stojí na dvore. Slnko mu pečie na tvár. Vidí svojho jeho otca, uja („Poď Otakar, dnes si na rade ty!“), fľakatú kravu a asi dvadsať ľudí, čo sa zhromaždili pri plote. Ruch. Matka mu dáva pusu na líce a posmeľuje ho. Smiech ľudí pri plote. Hrdé slová otca („To je môj syn, len sa dobre pozerajte!“). Nadšenie v ujovej tvári. Strašne pečie. Tak veľa ľudí a tak málo rozumu, pomyslí si Otakar. Jediný, kto sa mu v tej chvíli zdal byť normálny, bola čiernobiela krava. Spokojne prežúvala trávu a hľadela do zeme, akoby mala každú chvíľu umrieť od nudy. Otakarovi zrazu prišlo kravy ľúto. Vedel, že ak do nej vojde, krava do troch dní zákonite umrie, tak ako umrelo všetkých sedem kráv predtým. Tá krava má viac rozumu, než všetci, čo tu stoja, povedal si Otakar, a predsa nemôže nič robiť, takisto, ako nemôžem nič robiť ja. V tejto dedine dávno nevládne rozum, ale jeho nepriateľ. Ukončil monológ, otec kričí. Ujo zdvihol ruku, aby pripravil pre Otakarovho otca ticho na rečnenie. Otec otvára ústa a čosi bľaboce. Hádam o mne a mojej odvahe, pomyslí si Otakar. (V skutočnosti rozprával o dôležitosti pravdy a o posloch, čo ju nesú na svojich krídlach, keď letia ponad domy. Pred sedemdesiatimidvoma rokmi jeden z obyvateľov dediny namietol, že nikdy nevidel vrabca lietať ponad svoj dom, a že vrabce vraj iba skáču. Za tento výrok mal byť podľa rozhodnutia rady usmrtený skokom z priepasti, na znak toho, že z vrabcov sa posmech nerobí. Noc pred tým, ako mal dotyčný umrieť sa však patriotovi prisnil sen, v ktorom ho obrovský vrabec varoval pred ukončením ľudského života a tak sa na nasledujúci deň žiadny skok nekonal, no muž, čo urazil vrabce bol vyhlásený za choromyseľného a neschopného vlastného úsudku a od tej doby si ho všetci obyvatelia dediny, na čele s členmi jeho rodiny prestali všímať, čo vyústilo do toho, že sa pomiatol naozaj a stal sa jedným z hlavných zástancov "vrabčej pravdy" a aj dnes tu, ako deväťdesiatpäťročný, stál opretý o plot a s veľkým očakávaním sa očami zabodával do Otakara a jeho kravy.) Strašne pieklo. Otakar stál na slnkom zaliatom dvore a nemal už najmenších pochybností o tom, že dnes skončí vo vnútri. Organizátori udalosti, jeho otec a ujo si rozdelili úlohy: kým ujo mastil dvere do kravy bravčovou masťou, otec šepkal Otakarovi do ucha mazľavým hlasom slová o hrdosti, vrabcoch a pravde. Mimika jeho tváre prezrádzala ako veľmi mu na synovom skutku záleží a ako veľmi je presvedčený o jedinej pravde, za ktorú bude teraz jeho syn bojovať. Otakar však jeho slová nevnímal, presunul sa do dimenzie, kde bol len on a otvor do kravy. Zahľadel sa pred seba a videl obrovskú kravskú riť, po ktorej stekala topiaca sa bravčová masť. Videl ako ujo jednou rukou drží krave chvost a prstami druhej ruky naberá masť zo sklenenej nádoby a následne nimi pľasne o kravu a roztiera masť všade okolo otvoru. Hodí na Otakara vzrušený pohľad a odhalí svoje pokazené zuby. Naposledy potrie kravu a pozrie na Otakara („Tak, už je namazaná akurát!“). Podíde k nemu a prstami, ktorými pred chvíľou potieral zviera, naberie masť, aby ňou pomazal Otakarovu tvár. Jeho otec však vyhlási, že to nebude potrebné („Nechaj to tak, je dosť mastný !“). Nadivhnú Otakara, ktorý sa vôbec nevzpiera a uvedú ho vo vzduchu do vodorovnej polohy, akoby ho mali ísť učiť plávať. Otakar ešte registruje mužov na druhej strane, čo sa spredu opierajú do kravy, aby vytvorili protisilu, keď Otakara vsunú dnu. Otec s ujom sa rozbiehajú, krava je asi desať metrov pred nimi. Otakar vníma čoraz zvyšujúcu sa rýchlosť svojho, akoby letu, má chuť rozprestrieť ruky a vzlietnuť, odletieť niekam ďaleko, počuje hučiaci dav, cíti pach z úst otca, ktorý sa rehoce na plné hrdlo, zatiaľ, čo mu z druhej strany na tvár dopadajú sliny uja, ktorý s nafúknutými lícami funí a díva sa vpred. Otakar je už oveľa bližšie pri zvierati, ale cíti, že to nevydrží, vidí okolo seba už len akúsi hmlu, ktorá postupne tmavne až napokon všetko okolo neho zaleje čierna tma.

Krava vypleští oči a zreve hrozným zvukom na celý dvor. Chlapi spredu odskočia, niekoľkí padnú na zem a otec s ujom zakričia pri silnom vtlačení chlapca dnu. Vzápätí otec pozrie krave na riť, oči mu zažiaria radosťou a nepríčetne sa rozbehne do stredu dvora. Zastaví sa a naširoko rozkročený so šialeným výrazom v tvári dvíha ruky k nebu, z ktorého zmizlo slnko. Ujo naňho hľadí svojimi hlúpymi očkami a tlieskajúc na slávu všeobecnému úspechu ukazuje svoje pokazené zuby. Jeden z prítomných sa rukami opiera o plot a vyhadzuje nohy do vzduchu, jeho sliny vzrušenia dopadajú na udupanú zem a na všetkých okolo neho. Niekoľkí ľudia sa rozbehnú k Otakarovmu otcovi, ľahnú si tvárou k jeho nohám a odovzdane oblizujú zem, po ktorej chodí. Deti si vytrhávajú vlasy a nadžgávajú si ich do úst, zatiaľ čo ich matky odhaľujú svoje ovisnuté prsníky a prehnuté v páse z nich striekajú zvyšky starého mlieka na tváre zúčastnených. Dvor zaplaví krik a hysterický bľakot nadšených ľudí. Zem sa trasie pod náporom ich dupotu a ozveny ich skokov v nej dunia až ďaleko za kopce.

Krava ledva stojí opodiaľ a s mŕtvymi očami prežíva svoj koniec. Cíti, ako sa v nej čosi nové hýbe, zdá sa jej akoby pribrala najmenej osemdesiat kilogramov. (Pohyby vo vnútri.) Otakar sa prebral pár minút po tom, čo sa ocitol v krave. Teraz zaujíma neurčitú polohu, s pravou rukou pod zadkom sa obzerá sa okolo seba. Rozmýšľa, čo bude nasledovať. Asi by mal vystrčiť ruku z kravy, aby ho mohli vytiahnuť, tak mu to do ucha šepkal otec. Ale kravské vnútro je nový svet. Spomína si na zápisky v kronike, obzerá sa. Naozaj, črevá. Sivozelené vaky (jemu sa zdali byť žlté ako tekvicový prívarok). Celkovo tu je dosť veľa farieb, pomyslel si, páchne to tu, ale nie tak hrozne, ako som čakal. Na tomto mäkkom sa dobre leží (bola to pečeň). Všetko, čo sa tu nachádza, mi pripomína môj zovňajšok. Naozaj vyzerám asi nejak takto. (Ako zmes kravských vnútorností.)          Zatiaľ čo Otakar plával vnútri kravy, na jej chrbát sa usadil drobný vrabec a chvíľu sa s ňou zhováral, až kým ho neodplašil šialený dav, čo sa (práve pre vrabca – ľudia ho brali ako znamenie) hnal smerom ku krave. Keď vrabec odletel, ľudia sa rozostavili okolo kravskej riti a čakali na ruku, čo sa z nej mala každú chvíľu vynoriť. Ruka nikde. Nedočkaví ľudia chodili okolo kravy a prikladali hlavy k jej mocnému telu. Krava sa očividne necítila dobre, zopár chlapov ju muselo podoprieť, lebo párkrát to vyzeralo, akoby už – už mala spadnúť. Otakarov otec nervózne chodil okolo zvieraťa, roztvoril mu tlamu, vložil do nej hlavu až po krk a kričal na syna. Ujo si ľahol pod veľké kravské telo a prstami klopkal krave po bruchu, čakajúc na odpoveď zvnútra. Krave sa zrazu rozišli nohy, akoby po prvýkrát stála na lyžiach a Otakarov ujo sa v poslednej chvíli stihol vysunúť spod jej mocného vaku na spodku tela. Chlapi kravu neudržali a teraz všetci čakali, že padne, no ona sa, akoby zázrakom, v sekunde, čo ju delila od zeme, vzchopila a s námahou vystrela do pôvodnej, kravskej polohy. Okolo kravy bol teraz prázdny kruh, ľudia sa báli a zastali si od nej bokom. Zviera uprelo svoje oči s červenými žilami na Otakarovho otca a so stekajúcimi slinami sa naňho zadívalo múdrym pohľadom, ktorý prepichovala silná, tupá bolesť. Komunikovalo s ním svojou mimikou trápenia Toto nedopadne dobre, toto vás zničí, všetkých vás, hlupákov, ja umriem, ale vy nebudete mať pre čo žiť, a to pre teba, pre teba, muž predo mnou. Zviera zakašľalo. Nik dovtedy nevidel kravu kašľať a tak prekvapené obecenstvo div neodpadlo v nemom úžase nad týmto javom. Ticho. Krava zakašľala druhýkrát a z tlamy sa jej spustil vodopád rôsolovitých slín. Zviera odvrátilo pohľad od Otakarovho otca a teraz už hľadelo len pred seba, akoby v diaľke videlo svoju budúcnosť. Krava zakašľala tretíkrát. Tentokrát ale vykašľala hrudky krvi, čo dopadali pred ňu na zem. Pootvorila tlamu, z ktorej vypadli ďalšie hrudky (časť z nich zostala krave na ovísajúcej gambe). Zviera naplo. Vypleštené oči a otvorené ústa ľudí sa na ňom zastavili v tichu sviatočného popoludnia. Znova ho naplo. Krava otvorila tlamu a s revom na celú dedinu zo seba vypustila tisíce krvavých kociek. Polovica ľudí sa namieste povracala. Deti plakali a s rukami na ušiach si líhali bruchom na zem. (Keby ľudia necítili ku krave nenávisť, všimli by si, že plakala tiež.) Otakarov otec a ujo sa chytili za ruky a civeli na zviera. Život, čo v nich bol, sa teraz celý presunul do ich spojených rúk, vyzerali ako bezprízorné mŕtvoly, ktoré sa omylom ocitli vo svete živých. Krava s rachotom spadla na zem. Ostala ležať na chrbte, s nohami zdvihnutými smerom k nebu a gebuľou zarytou v kockách krvi. Za malú chvíľu si na kravu prisadli prvé muchy. Ktosi doniesol pílku na železo, aby mohli kravu rozrezať, ale Otakarov otec správne namietol, že tak by mohli ublížiť aj jeho synovi.

(„Čo sme to len urobili?“)

Zatiaľ čo ľudia na dvore stáli pri mŕtvej krave, rozvalenej vo vlastných zvratkoch a márne čakali na ruku, čo z nej mala vyjsť, na stole v domci chladol v mise tekvicový prívarok. Ryhy, ktoré doň narobil Otakar lyžicou, mizli pod náporom kožky, čo sa vytvárala na jeho povrchu. Tá sa čoraz pevnejšie zoceľovala, až nakoniec stvrdla a zakryla celý prívarok, ako studený kameň zakrýva otvor do studne na dvore. Teraz už nebolo možné dostať sa pod jej povrch k prívarku. Kožka chránila jedlo pred každým, kto by ho chcel jesť a izolovala ho od celého vonkajšieho sveta. Na nebi prerazilo mraky zlatisté slnko a zalialo dvor, ktorý sa v ňom utopil.