ROZSIEVAČ

Autor: Jakub Zaťovič Štvrtok, 30 Apríl 2009 23:00

Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

ROZSIEVAČ

A ľudia sa pýtali:

„Kto je ten, čo prišiel včera do mesta a za ním šla armáda opíc a plazy sa mu zvíjali pri nohách a nahé ženy okolo neho spievali jazykom, ktorý nik nepoznal?“

„A kto je ten, koho hlas bolo počuť už keď kráčal pred hranicou našej dediny, hrubý a hlboký, duniaci z diaľky ako predzvesť búrky?“

„Kto je ten, čo očami usmerňuje dav ľudí za sebou a pohybmi svojich rúk rozospievava vtáky žlna na stromoch?“

A ľudia vraveli:

„Vo svojom zástupe má aj čiernych, ktorí nie sú na reťaziach, ale voľne pustení, nahlas rozprávajú a hrajú hry o peniaze.“

„Každému, koho stretne, hádže kovové mince pod nohy, a keď ich ľudia začnú zbierať, vysmieva sa im a fotografuje ich.“

„A tie fotky potom dáva do rúk obrovskému človeku v tigrej koži, ktorý sa len postaví na špičky a medenými štipcami ich pripína o telegrafné dráty.“

A ľudia ďalej vraveli:

„Je to netvor, neprišiel z tohto sveta, vraj ho videli, ako vychádzal zo zeme v podobe dvoch levov, zrastených do čísla osem, a až keď bol na povrchu, zmenil sa na seba.“

„V susednej dedine rozprávajú o tom, že napoludnie vzal na seba podobu páva, dal zmiznúť svoj nástup a kradol deti, spiace v jasliach.“

„A vodcovi dediny sa dnes prisnil sen, v ktorom kráčal po drevenej lavičke, vedúcej až do stredu jazera a keď bol na jej konci, spod hladiny sa vynorila ruka s knihou, v ktorej sa dočítal, že ten človek je diabol.“

„Áno, je to iste diabol, vyvrhnutý zdola a vpustený medzi dobrých ľudí, aby narušil naše životy a rozosieval medzi nami pokušenie.“

A ten človek zatiaľ, čo oni toto hovorili, ležal na lúke za dedinou, oblečený do naha jarného popoludnia a kvetmi kŕmil hady, čo sa mu vinuli okolo hlavy ako pohyblivé vlasy a hlasnými rozkazmi učil vrešťavé sivé opice stavať sa jednu vedľa druhej a brať na seba ďalšie, aby vytvorili pyramídu. O chvíľu sa zodvihol a podišiel k černochom a vypýtal od nich peniaze, čo rozmnožili medzi sebou svojimi výhrami a prehrami, a keď mu ich dali, vložil ich do koženého vrecka, a zahrkotal ním ako keby to bol hudobný nástroj. Prišiel k žene, čo visela na strome, priviazaná na ňom o vrch koruny svojimi vrkočmi a dal sa jej napiť mlieka z púpav a keď poďakovala, živicou z toho stromu jej nakreslil na brucho nedokončený kruh. Potom zoradil vedľa seba všetkých členov svojej družiny a povedal im, nech sa rozpŕchnu a spievajú o dúhe, čo sa za nimi vytvorila ako šmýkačka na hladine neba. A ten spev sa rozliehal lúkami a letel ďaleko, až do dediny a zavŕtal sa do hlavy každého v nej, do tých, čo opravovali obuv alebo kupovali handry alebo sa modlili v kostole alebo snívali o Láske alebo zabíjali za rohom ulice nevinných alebo jedli hus alebo vyrezávali do kameňa meno alebo preratúvali peniaze alebo odhadovali vzdialenosť alebo plakali za minulosťou alebo ochutnávali víno alebo mlátili obilie a taký silný a prenikavý sa rozliehal ich celým telom, prenikol nimi a zastavil ich. Zastavil celú dedinu a všetok pohyb v nej, všetok vzduch a všetko svetlo.

Keď dospievali, ľahli si na zem do trávy a plávali v nej k sebe na miesto, kde predtým oddychovali a nacvičovali svoje umenie. Stretli sa v strede lúky, postavili sa a videli čiary, ktoré svojím plávaním v tráve vytvorili, videli vlny bledej farby, ktoré v tmavozelenej lúke svietili ako ťahy svetlým štetcom na múre z čiernych tehál, čo oddeľuje fantáziu od príkazov. Tlieskali a jasali, vyberali z lád, čo so sebou nosili na fúrikoch, pomaranče a jedli ich aj so šupkou. Veselí a dobre najedení zaspali, uložení v tráve medzi rastlinami, cítili na chrbátoch vlhkú zem a s úsmevmi na tvárach snívali farebné príbehy.

Prvý sa zobudil muž. Otvoril oči a videl len večer, pocítil chlad a znovu ich zavrel. Keď otvoril oči druhýkrát, rozhliadol sa okolo seba a usadil sa. Postupne rozoznával v diaľke siluety ľudí, čo sa vznášali na mieste vo vzduchu, unášaní vánkom. Videl aj opice a kone a hady, ako visia a kolíšu sa zo strany na stranu. A videl, že všetci sú spojení so stromami akýmsi pásom, čo mali obviazaný okolo krku. Boli obesení. Keď si to uvedomil, zmrzol a civel na svojich priateľov, čo sa hojdajú na stromoch ako hračky pre deti vo výklade na hlavnej ulici. Necítil nenávisť, ale prázdnotu, čo ho schytila a spútala, obišla ho ako rakva chladné telo. Dlho tam sedel a pozeral na smrť, čo zostala z jeho priateľov, pokvačkanú na stromoch. Keď sa postavil, aby sa otočil a odišiel preč z toho miesta, začul čosi svišťať vzduchom a vzápätí ucítil, ako mu chladné ostrie vrazilo do chrbta. Myslel si, že umrel, ale bol to len kameň, ktorý doňho niekto hodil a keď sa obzrel, aby zistil,  skadiaľ priletel, zhliadol pred sebou ďalší, ale nestihol sa mu uhnúť. S rozbitou hlavou sa zatackal a pomaly padal na zem, keď ho vtom ďalší kameň prebodol v krku ako hrot hrdzavej kopie. Prederavený a ledva dýchajúc sa ocitol na studenej zemi, pozerajúc do neba, pod ktorým sa zjavili tváre s rozžiarenými očami a roztvorenými ústami, vypúšťajúce slová, ktoré už nepočul. Uzrel nad sebou dlane, z ktorých padali kamene a priklincúvali ho do zeme ako chladné kvaple z jaskyne, spájali jeho telo s pôdou a zabárali ho čoraz hlbšie. Videl rozhnevaných ľudí, čo nevyzerali ako ľudia a bál sa takto umrieť. Keď ho nohami vtláčali do zeme akoby ho v nej chceli utopiť a keď už bol takmer celý pod ňou, zavrel oči a z posledných síl sa premenil na sneh. Zmizol z pôdy, v ktorej pomaly umieral a vyletel priesvitný ako duša pútnika do neba, kde sa s úderom ako keď švihne bič roztrhol a rozsypal, postupne zo seba snežil, stále viac a hustejšie. Padal na dedinčanov, čo ho predchvíľou zabíjali, na ich zbrane a nohy a oni utekali pred ním po lúke, bežali ako pomätení, ale nedokázali sa uhnúť jeho vločkám, a zakaždým, keď ich nejaká trafila, padli s krikom na kolená a znovu vstali a bežali. A on ich zhora videl, celú ich skazenosť a nenávisť a strach, čo sa prejavovali v tej choreografii bláznov, ktorú nevedomky tancovali na lúke. Snežil a snežil, neprestával, neustále padal a keď už všetci ležali na zemi, poskrúcaní ako rezance, snežil ešte chvíľu, až celú dedinu zakryl do bielej.