A takto sa to všetko začalo... (prvá časť)

Autor: Jasalia Streda, 02 Júl 2008 11:34

Upozornenie: Poviedka je nevhodná pre osoby mladšie ako 15 rokov.

Ryu...

Stál som tam, v tieni stromov a čakal som, čo sa stane. Vlastne som ani nevedel, čo sa má stať, alebo čo chcem, aby sa stalo... Či vôbec chcem, aby sa niečo stalo. Možno som len dúfal, že môj život začne mať konečne nejaký zmysel... A možno som sa bál, že ho naopak stratí.

Pamätám sa, že keď som bol mladší, zaujímala ma jedine škola. Chcel som sa dostať na výšku a potom aj niekam ďalej. O nejaký vzťah som nemal záujem. Občas sa okolo mňa krútili nejaké dievčatá, ale ničím ma nezaujali. Chalani sa ma potom pýtali, či nie som teplý a úprimne, naozaj som o tom uvažoval, ale nič tomu nenasvedčovalo. Jednoducho som si len povedal, že som ešte nestretol tú pravú a na tie ostatné nemám čas. Postupom času, ako som dospieval, začínal som mať isté potreby, ale o nezáväzný sex som nemal záujem a tak, keď to bolo naozaj nevyhnutné, vystačil som si sám. Niežeby som netúžil po láske. Jednoducho som veril, že ešte na ňu nie som pripravený, ale že jedného dňa stretnem tú pravú... Teda, neverím na lásku na prvý pohľad, to rozhodne nie. Skôr som veril, že sa zoznámim s nejakou ženou, spriatelíme sa, príde láska... Presne tak to malo byť a tomu som veril celý svoj život.

Z Nicholasom nás dali do spoločnej cely v treťom ročníku na výške. Bola to izba štyrikrát štyri, uspôsobená pre dve osoby, vrátane prístupu na internet, s vlastnou sprchou a predsieňou, ktorá mohla slúžiť aj ako malá obývačka či kuchyňa aj s malou chladničkou - darček dekana za prospech v predchádzajúcich ročníkoch. Dovtedy som býval so spolužiakom a celkom dobre sme vychádzali, no ten sa teraz rozhodol nájsť si podnájom so svojou priateľkou a tak som vlastne ani nemal na výber - tak či tak ma čakal nový spolubývajúci. Priznávam, mal som obavy. Hoci, ak ten niekto dostal túto izbu tak ako ja, snáď to nebude také zlé, napadlo ma.

Keď som vstúpil do izby, môj nový spolubývajúci tam už bol. Len o máličko vyšší než ja, no bol mohutnejší, tmavovlasý, tmavooký. A ako som mal čoskoro zistiť, veľmi rád sa usmieval.

"Takže ďalší génius?" poznamenal, keď sme si na zoznámenie podali ruky.

"Skôr poctivý snaživec," odvetil som.

"Och, to by som nemohol."

"Zvykol by si si."

"Alebo by som skončil ako slečna pre všetko v oteckovom podniku."

"Alebo," súhlasil som so smiechom a uvedomil som si, že tento chalan mi je sympatický. Len som dúfal, že sa nemýlim.

"Nevadí ti tá strana? Alebo niečo? Ja osobne nefajčím a ani si na izbu nevodím návštevy, ale..."

"Ani ja nefajčím, nemávam návštevy a tá strana mi nevadí. A zatiaľ ani nič iné. Ak by áno, dám ti vedieť," nenechal som ho dohovoriť. Nick sa potešene usmial a ja som mu úsmev opätoval.

"Tak fajn.Som rád. Čo študuješ?" spýtal sa a ja som mu odpovedal. Ceľkom fajn sa s ním rozprávalo. Bol vtipný, veselý a trochu ironický a to sa mi páčilo.

My dvaja sme sa vlastne vôbec nepoznali. Študovali sme na iných katedrách, mali sme iné záujmy, boli sme iní. Ale, ako sa časom ukázalo, bývať na spoločnej izbe nebol zas až taký problém. Nick bol poriadny, pravidelne používal sprchu, práčku, skriňu aj metlu a tak sa s ním bývalo dobre, teda, keď sme si už zvykli na niektoré svoje rozdiely...

Bolo to krátko po nástupe do ročníka, keď som mal ešte zázračne dosť voľna. Rozhodol som sa vyraziť si na korčuliach a potom na plaváreň. Len v ponožkách som vyliezol pred internát a začal sa obúvať, keď na mňa dopadol tieň. Bol to samozrejme Nick a príjemne prekvapený sledoval, čo robím.

"Skvelé, ty máš korčule! Môžem sa pridať?"

Bol som taký prekvapený jeho otázkou, že som len vykoktal:

"Ja ale nebudem dlho, chcem ešte stihnúť plaváreň."

"Plaváreň? Super! Môžem ísť s tebou? Ak na mňa počkáš päť minút... Prosííím," vystrúhal na mňa psí pohľad a ja som sa musel zasmiať. Čudoval som sa, že mu na tom tak záleží, keď o spoločnosť očividne nikdy nemal núdzu, no keď som súhlasil, rozžiaril sa ako slniečko a doslova upaľoval do izby prezliecť sa a pripraviť si veci na plaváreň. Nakoniec mu to trvalo desať minút, no vyzeral taký šťastný, keď ma ešte našiel čakať, že som nemal silu kárať ho ani zo žartu. Dohodli sme sa, kadiaľ pôjdeme a vyrazili sme. Bolo fajn opäť cítiť vietor vo vlasoch a užívať si tú rýchlosť a hoci všeobecne uprednostňujem samotu, bolo fajn nebyť sám, hoci sme sa venovali len rýchlosti. Jazdili sme mestom asi hodinu, potom sme si to namierili na plaváreň. Keďže sme mali obaja plavky už na sebe, len sme sa rýchlo vyzliekli a vydali sa k bazénu. Úprimne sa priznám, závidel som mu jeho telo. Bol pekne vyšportovaný, no nie príliš a jeho opálenie evidentne pochádzalo od mora. Ja osobne som teda nebol mľandravý a opálený som bol tiež - práca v záhrade a okolo domu na mne predsa len zanechali nejaké stopy, no jemu som sa nemohol rovnať. Pri bazéne som sa trochu pretiahol a všimol som si, že ma s miernym úsmevom pozoruje.

"Vidím, že v tom máš prax," poznamenal a aj ja som sa uškrnul.

"Pri mori som síce nebol, ale v bazéne som sa už párkrát čvachtal."

"Tak sa predveď," pokynul mi Nick, rýchlo sme sa opláchli a než sme skočili do vody, ešte som ho podpichol, aby to nebol nakoniec on, koho bude treba zachraňovať. Dali sme si pár pomalých temp na zahriatie a potom sme sa rozhodli pretekať. Nick bol na začiatku rýchlejší, no nemal moju vytrvalosť a tak som ho nakoniec porazil. Keďže sme sa ale nedohodli na počte kôl, blahosklonne som mu ponúkol remízu. Prijal ju, vraj sa totiž už dávno necítil tak dobre.

"Potreboval som to. V poslednej dobe som nemal veľa času na šport. A priznám sa, mnoho mojich známych uprednostňuje autá a motorky pred korčuľami a do verejného bazéna by nevošli za žiadnych okolností," povedal, keď sme už oblečení sedeli v kaviarni a čakali, kým nám trochu preschnú vlasy.

"Ja som si zvykol chodiť sám. Nie som zvyknutý na spoločnosť."

"Och, prepáč, nenapadlo mi... Asi si chcel ísť sám a ja som sa doslova natlačil," začal sa Nick ospravedlňovať a bolo na ňom vidieť, že ho to skutočne mrzí. Ja som ho však rýchlo vyviedol z omylu. Vôbec mi nevadilo, že bol so mnou, ba práve naopak, bola to príjemná zmena. Nick navrhol, že by sme si to mohli zopakovať a ja som súhlasil, no veľmi som tomu neveril.

"Máš ešte chvíľu čas? Potrebujem si skočiť do knižnice a potom ťa pozývam na večeru. Nič luxusné, ale som hladný ako pes," pokračoval Nick po chvíli. "Vlastne mi až teraz došlo, že spolu bývame už tri týždne a nič o sebe nevieme."

"Fajn, tiež som hladný a na zalievané rezance rozhodne chuť nemám," priznal som a pri tom som stále nevedel, čo si mám myslieť. O svojom predchádzajúcom spolubývajúcom som tiež nič nevedel a ani mi to nechýbalo, no Nick bol zrejme iný prípad. Bol som úprimne potešený, no nevedel som, ako to mám brať. Nikdy som nemal kamarátov a tak som ani vlastne nevedel, ako sa mám správať. Teda hlavne, či je správne, aby Nick zaplatil večeru. Ten sa však správal úplne uvoľnene a sebavedome, že som nad tým prestal premýšľať. Len mi práve došlo, prečo má okolo seba toľko ľudí, ktorí sa túžia stať jeho priateľmi. Nick bol jednoducho taký. Zrazu som im všetkým začal závidieť. Oni mohli byť jeho priateľmi, ja som bol len jeho spolubývajúci.

Skončili sme v nejakej lepšej reštaurácii a mne ako prvé napadlo: "Nič luxusné?" Ako sa však ukázalo, pre Nicka to bol len lepší priemer. Pochádzal totiž z lepšej rodiny a tak mal pre lepšie veci jednoducho cit.

"Vieš, rád by som sa uspokojil aj s niečím menej kvalitným, ale žijem v tom tak dlho, že si hneď všimnem rozdiel," reagoval na môj vyjavený kukuč. Rodina mu platila školu a dostával celkom slušné vreckové, no zbytočne nerozhadzoval a rád pracoval, hoci nemusel.

"Mám rád pocit, že som niečo dokázal vlastnými rukami, že som si zarobil vlastné peniaze a tak."

Chvíľu sme sa ešte bavili o tom, kto čo študuje a prečo, ako sme strávili leto a ani neviem ako, a rozprávali sme sa o všetkom možnom aj nemožnom ako starí známi. Zistili sme, že máme dosť rovnaké názory na mnohé veci, čo bolo fajn. Nikdy som sa s nikým toľko nerozprával, nikdy som nemal pocit, že môžem slobodne povedať svoj názor bez toho, aby ma zaň niekto odsudzoval. A vlastne - nikdy som nemal komu. Až teraz Nickovi. Bol to zvláštny pocit, ale bolo to fajn. Skutočne fajn.

Nick pri učení počúval dosť hlasno hudbu, vždy niečo tvrdšie a mňa to rušilo. Kúpil som si teda bezdrôtové slúchadlá. Keď Nick prišiel na to, že v nich nič nepočúvam, vzal mi ich, predsa nebudem chodiť so slúchadlami, keď túžim po tichu - a vraj ďakuje za darček. Bodaj by nie, boli pekne drahé, za ťažko zarobené a ušetrené peniaze, ale na druhej strane sa nemusel obetovať. Len som pokrútil hlavou a bol som rád, že ich už nemusím mať na ušiach a tak môžem počúvať aspoň prírodu.

Nick spával pri otvorenom okne. Nevadilo mi to, kým bolo teplo a toho roku bola teplá jeseň. A tiež, často som už spal, keď sa Nick vrátil domov, moja brigáda začínala skoro ráno. Jeden deň mi však bola skutočná zima - bol som unavený a nevyspatý, ťahal som dvojitú smenu v práci a aj vonku sa citeľne ochladilo a Nick sa prekvapivo vrátil domov skoro a tiež sa chystal vliezť do postele. Zavŕtal som sa do perín, no nepomáhalo, stále som sa triasol a nemohol som zaspať.

"Prosím ťa, zavri to okno. Je mi zima," nadvihol som sa na lakti.

"Tak sa obleč," hodil do mňa sveter, ktorý si práve vyzliekol. Pristál mi na tvári a príjemne voňal. Neprikladal som tomu nijakú dôležitosť - Nick jednoducho používal príjemne voňajúcu kozmetiku. Obliekol som si ho a uložil sa späť do postele. Nick sa na mňa len prekvapene pozeral, neviem, čo čakal. Asi že mu ho hodím späť. Ale bol som taký unavený... Keď som si naprával vankúš, opäť mi do nosa udrela tá príjemná vôňa. Zaboril som si nos do mäkkej vlny a v okamihu zaspal.

"Vstávaj, Šípková Ruženka! Za pätnásť minút ti začína prednáška," zobudil som sa ráno na to, ako mnou niekto trasie. Prudko som vstal a takmer vrazil hlavou do uškierajúceho sa Nicka. Ustúpil mi z cesty, ako som bleskovo vyrazil do kúpelne, potom si bleskovo natiahol nohavice, ponožky, topánky, schmatol bundu a tašku a doslova vyletel z miestnosti. Nick ma čakal v otvorených dverách a ešte po mne hodil kľúče. Jeho veselý smiech ma sprevádzal ešte hodnú chvíľu.

Neskôr v ten deň sme boli nakupovať zásoby do kuchyne. Ja som mal ešte stále oblečený jeho sveter - bol mi trochu veľký, ale príjemne mäkký a ako poznamenala jedna spolužiačka, sekol mi. Nick to spočiatku nijako nekomentoval. Až neskôr, keď bolo treba zaplatiť a hoci bol rad na mne, Nick vytiahol peňaženku, vraj to mám nechať tak.

"Budeš potrebovať peniaze."

"Na čo?"

"No predsa na nejaké poriadne pyžamo. Hádam si nemyslíš, že budeš spávať v mojich svetroch?" zahlásil, hoci sa nezdalo, že by sa hneval.

"A prečo nie? Keby si zatváral okno, nemusel by som," doberal som si ho. Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím a ja som sa zasmial.

"Neboj sa, ráno ti ich vždy vrátim."

"Hej, ak práve nezaspíš," zahlásil ironicky.

"Ále, no. Hoci, keď tak nad tým rozmýšľam... Nemáš najhorší vkus. Rozhodne máš lepšie veci, než si môžem dovoliť ja. Na čo si mám kupovať nové, keď môžem nosiť tie tvoje? V najhoršom ti prispejem na prací prášok," zahlásil som nevinne a čakal, že zahlási niečo vtipné. On sa však ozval dosť vážne, hoci mu z hlasu ešte nevyprchala všetka veselosť, ako by si ma chcel doberať, no potom si to rozmyslel..

"Tak preto si si vzal môj sveter? Myslel som.... Ale nechajme to. Aj tak by som ťa v tej debate porazil."

"Možno, ale nebol by to dôkaz tvojej inteligencie," zahlásil som a rozmýšľal, čo si asi myslel, prečo som si obliekol jeho sveter?

"Nie? A čoho iného?"

"Samozrejme toho, že ja som milší, priateľskejší a zrelší," odvetil som bohorovne a obaja sme sa zasmiali. Tým bola téma svetra ukončená. Neskôr mi ešte Nick ponúkol, že ak budem chcieť spraviť dojem na niektorú kočku, pokojne si môžem požičať niečo z jeho skrine, ale ja som nemal koho ohurovať. Okrem toho, vyťahovať čisté veci z jeho skrine ma nijako nelákalo.

V ten večer som zo skrine vytiahol pyžamový kabátik. Doma som ho nikdy nepoužíval, no mama mi ho preventívne predsa len zbalila. Fakt, že som sa v ten večer už v posteli necítil tak príjemne ako včera a že mi niečo chýbalo, som si vysvetlil jednoducho tak, že nie som zvyknutý spať kompletne v pyžame.

Zo začiatku sme spolu veľa času netrávili. Mali sme vlastné prednášky, vlastnú prácu a vlastných priateľov... Teda on mal svojich priateľov a ja som nemal žiadnych, len pár známych a pár lepších spolužiakov a hlavne nikoho, s kým by som sa chodil po večeroch zabávať. Vačšinu času som trávil nad knihami, poprípade som si šiel zaplávať. Teda, nie že by sa Nick flákal, to nie! Len mal jednoducho viac aktivít ako ja a lepšiu hlavu.

"Že ťa baví sedieť stále doma," povedal mi raz.

"Nebaví," odpovedal som. "Ale čo mám robiť? Von ísť nemám s kým a okrem toho sa musím učiť."

"Keby si sa učil ešte o trochu viac, začal by som sa o teba báť!"

"To naozaj nemusíš, som ok. Nie každý máme takú dobrú hlavu, ako ty."

"Tu nejde o hlavu. Ja mám skoro fotografickú pamäť. To už je skôr problém v tom, že si zapamätám kopu blbostí a potom je problém si z nich vybrať to podstatné. A tiež vedieť to použiť v reáli," priznal a ja som sa naňho prekvapene pozrel. Niečo také ma vôbec nenapadlo.

"No, čo, život sa s každým zahráva nejak inak," dodal. "Mne dal krásnu tvár a úžasné telo, ale mizerné praktické schopnosti. Takže mi neostáva nič iné, len stať sa riaditeľom a vydávať rozkazy," zahlásil bohorovne a ja som sa zasmial. Skutočne vyzeral dobre s tým vznešeným postojom...

 

"Niekedy ťa zoberiem so sebou. Ešte neviem, kedy, ale skôr či neskôr určite," zahlásil raz a ja som sa naňho prekvapene pozrel.

"Nemôžeš predsa celé dni sedieť doma," vysvetlil.

"Prečo nie?" chcel som vedieť. Pozrel sa na mňa, ako by to bola hlúpa otázka, ale ani on mi na ňu nevedel odpovedať. Tak len pokrútil hlavou.

"Po pravde mi je trochu trápne, že keď sa vrátim domov, je tu vždy upratané a často aj navarené. Mám trochu pocit, že ťa zneužívam," priznal.

"Nesťažujem sa."

"Ja viem, že nie. A o to sa cítim horšie."

"Ale veď si platíš svoje nákupy," stále som celkom nechápal, čo konkrétne má na mysli. Varenie mi nevadilo, teda, nie že by som v tom bol ktovieaký odborník, ale vždy lepšie, ako jesť stále polotovary. Okrem toho Nick často objednával jedlo z reštaurácie a vždy ho zaplatil, hoci som sa o to niekoľkokrát snažil aj ja.

"O to predsa nejde. Beriem to príliš ako samozrejmosť. Pritom to nie je tvoja povinnosť. Chcem ti to nejako oplatiť."

"To predsa nemusíš."

"Ale ja chcem, dobre? Ale ak sa ti nechce ísť von so mnou... "

"Tak to nie je. Nechcem sa vnucovať. Máš kopu svojich priateľov."

"Aj ty si môj priateľ, tak čo," vyhlásil Nick, akoby sa nechumelilo a ja som ostal ako obarený. Ešte nikdy ma nikto nenazval svojím priateľom a už tobôž by ma nebolo napadlo, že tak urobí práve Nick. Obľúbený, sebavedomý a s kopou priateľov a známych. Všimol si moje ohromenie a prekvapene sa ma spýtal, čo sa deje.

"Nič," odpovedal som. "Všetko je v poriadku." Nemohol som mu predsa priznať pravdu, ale vnútrom sa mi rozlial taký príjemný pocit... Ja som mal konečne skutočného priateľa!

Krátko na to ma Nick skutočne vzal so sebou na diskotéku. Zo začiatku to bolo ťažké, ale nakoniec som sa uvoľnil a začal som sa skutočne baviť. Zistil som dokonca, že rád tancujem a Nick a niekoľko dievčat mi dokonca tvrdili, že mi to ide celkom dobre. Aj Nick tancoval rád a dobre a medzi dievčatami o nás bol dokonca boj. Zo začiatku som sa cítil dosť nepríjemne, keď sa o mňa dievčatá pri tanci opierali a lepili sa na mňa, no Nick ma presvedčil, že o nič nejde.

"Pripúšťam, že niektoré dievčatá by radi viac, ale v takom prípade im väčšinou stačí dať jasne najavo, že nemáš záujem. Prišiel si sa zabaviť a nič viac. A ak ti to bude skutočne nepríjemné, stačí naznačiť a ja ťa zachránim."

"Zachrániš? Ako princ z rozprávky panenskú princeznú," smial som sa a Nick sa na mňa krivo, no s úsmevom pozrel.

"Istým spôsobom SI panenská princezná. Nemáš s týmto žiadne skúsenosti."

Sedel som za počítačom už poriadne dlho, oči ma štípali, bol som unavený a krk som mal celkom stuhnutý. Pokrútil som hlavou aj ramenami a zatvoril som oči. Takmer som zadriemal, keď som na svojich pleciach ucítil niečie ruky. Trhlo mnou a známy hlas mi upokojujúco oznámil:

"Pokoj, to som len ja. Uvoľni sa."

Zatvoril som oči a nechal som Nicka robiť, čo chce. Začal ma masírovať - ramená aj krk, čiastočne prechádzal aj na chrbticu. Bolo to príjemné a upokojujúce a ja som skutočne zaspal. Keď som sa prebral, vonku už bola tma a ja som ležal v posteli a bol som prikrytý dekou. Nick v izbe nebol, no o pár sekúnd som začul kľúč vo dverách a on po chvíli vošiel aj s krabičkami s jedlom. Keď videl, že som sa už zobudil, usmial sa.

"Vitaj medzi živými, Ruženka. Si hladný?"

Prikývol som a on mi podal jednu z krabičiek.

"Tvoj krásny princ ti priniesol večeru rovno do postele."

"Áno, ale zabudol na príbory. Asi očakáva, že Šípková Ruženka bude jesť rukami a klesne tak na jeho úroveň."

Nick sa na mňa krivo pozrel, priniesol príbor - dokonca zabalený v servítke - a s úklonom mi ho podal.

"Hlboko sa ospravedlňujem, krásna princezná. Nech sa vám páči."

Tiež som mu blahosklonne pokynul hlavou a príbor si vzal. Krútil som hlavou, uškŕňal sa popod nos a cítil som sa úžasne a šťastne. Nikdy sa o mňa nikto takto nestaral. Nikto si nevšímal, ako mi je, ako sa cítim a či niečo nepotrebujem. Nikto okrem Nicka. Takéto je mať priateľa? Bolo to zvláštne, ale nikdy som sa necítil taký milovaný. Nick si všimol, že nejem a spýtal sa ma, či sa niečo nestalo. Zaklipkal som očami, do ktorých sa mi z neznámeho dôvodu tisli slzy a s úprimným úsmevom som naňho pozrel a pokrútil hlavou.

"Dobrú chuť, krásny princ."

"Dobrú chuť," zase sa usmial (ako inak) a pustili sme sa do jedla.

Bolo to krátko pred Vianocami, keď ma Nick zas prebral s tým, že sa opäť pozerám niekam cez neho. To sa mi stávalo pravidelne, hoci v poslednom období stále častejšie. No keď nezabudol dodať, že začína mať strach, že sa ho snažím urieknuť, hodil som doňho prvé, čo sa mi dostalo pod ruku - svoj vankúš. Čakal som, že mi ho hodí naspäť, no on si ho nechal!!! (Toľká drzosť!) Podložil si ho za chrbát a pohodlne sa oprel. A ešte mi aj poďakoval!!! (Prišiel som na to, že slovíčko "Ďakujem" používa až nezdravo rád. Najmä ak ním môže niekoho naštvať.) Našťastie som mal ešte jeden, tak som si naň pohodlne ľahol a začítal sa do knihy. Ešte som však stihol zachytiť jeho široký úškrn - moje dva vankúše boli tiež jedným z dôvodov, prečo si ma pravidelne doberal. On sám si vystačil s jedným a aj ten často skončil niekde na zemi. Zavŕtal som sa pohľadom do knihy a rozmýšľaľ som, koľko z tých hlúpostí budem v živote skutočne potrebovať. Kým som si však stihol nadať do hlupákov, že zas rozmýšľam nad niečím iným, než aby som sa učil, niečo mi pristálo na posteli hneď pri hlave.

"Daj si cukrík," uškŕňal sa na mňa Nick a ja som sa naňho chcel len kyslo pozrieť, no nešlo to, chcelo sa mi smiať. Rozbalil som si cukrík a hodil si ho do úst. To bol celý Nick. On snáď ani nevedel byť vážny, ale bolo to príjemné. Za celý život som sa toľko nenasmial, ako za posledných niekoľko týždňov.

Celkom som sa tešil, že sa na Vianoce dostanem domov. Počas školy som tam často nechodil, býval som ďaleko a tiež som si radšej chodil zarábať. Teraz som sa však skutočne tešil, že znovu strávim nejaký čas so svojou rodinou a hlavne so svojou sestrou. Čo sa rodičov týka, ak som bol ticho a robil som všetko, čo mi otec prikázal, všetko bolo v poriadku a aj mama bola spokojná. So sestrou, o dva roky staršou odo mňa, sme mali nepísanú dohodu, vďaka ktorej sme si veľmi dobre rozumeli. Nick chodieval domov častejšie, no aj tak sa tam tešil hádam ešte viac, ako ja. Bodaj by nie - ako hovorieval, jeho mama sice veľmi nevarila, ale babka sa vyžívala vo vypekaní a on pravidelne nosieval nejaké zákusky a potom nimi napchával nielen seba, ale aj mňa. Vonku bolo chladno a ponuro, no ja som žil v očakávaní. Nestávalo sa mi to často, no pri Nickovi sa ani nedalo inak. On sa vyžíval vo všetkom, čo sa týkalo Vianoc. Priniesol nám adventný veniec, ktorý položil na stôl v predsieni a k dverám v izbe postavil vianočný stromček. Bol sotva meter vysoký, neozdobený a vyzeral ako zasnežený. Keď som namietal, že je ešte len začiatok decembra, odpovedal, že Vianoce predsa budeme tráviť doma, ale atmosféru si musíme urobiť sami, aby sme si to potom skutočne vychutnali.

"A keďže sa vo výzdobe veľmi nevyznám..."

A tak som na stromček dokúpil sviečky a nejaké nenápadné ozdoby a kým bol Nick preč, stromček som ako tak vyzdobil. Nikdy pred tým som to nerobil - podľa môjho otca to nebola mužská práca - a tak som si nebol istý, ako to dopadne, ale Nick bol nadšený a to za to stálo. Dokonca ma presvedčil, aby sme spolu chodili do kostola.

"Naša rodina to mala vo zvyku, ale keď som tu, nemal som s kým."

"Vaša rodina chodí do kostola?" bol som šokovaný.

"No, vlastne len počas adventu, na polnočnú a pred Veľkou nocou. A potom len sem tam pri nejakých väčších sviatkoch. Je to taký zvyk, mama hovorieva, že to utužuje rodinu. Hoci, priznám sa, že som to niekedy brával skôr ako povinnosť."

"My nemáme žiadne také zvyky. Vlastne ani neviem, aké budú tohoročné Vianoce. Kým sme boli so sestrou malí, rodičia sa snažili, ale teraz si už ani poriadne nekupujeme darčeky a o výzdobu sa tiež takmer nikto nestará."

"To myslíš vážne? U nás je vyzdobený celý dom zvonku aj zvnútra. Niekedy mám pocit, že mama všetko odpozerala z amerických filmov. Počas sviatkov u nás bývajú aj všetci ešte žijúci starí rodičia a mama púšťa koledy. Zvlášť každú adventnú nedeľu si pustila koledy, zapálila sviečku a postupne vyzdobovala dom. A keď bolo veľmi pochmúrne, zapálili sme oheň v kozube a niekoľko sviečok a všetko ostatné sme vypli. Mama uvarila horúci čaj a varené víno a poprípade pustila nejakú tichú hudbu... Proste tak."

Ako to Nick rozprával, predstavoval som si tú atmosféru a závidel som mu. Už som chápal, prečo bol takým úžasným človekom. Naša rodina k sebe bola skôr chladná.

Krátko na to Nickovi prišiel balík a v ňom vonné sviečky a CD s vianočnou hudbou, vraj aby si mohol vyčariť tú pravú atmosféru.

"Nevravel som?" zahlásil Nick a obaja sme sa rozosmiali, no hneď sme si jednu z nich zapálili a CDčko si pustili. Inokedy sme sa prechádzali mestom a Nick chodil okolo výkladov a premýšľal, čo by komu kúpil, hovoril, čo sa páči jeho mame, jednej či druhej babke, dedovi, bratovi, otcovi, dokonca aj jedinému strýkovi z druhého kolena, ktorý býval neďaleko a na Vianoce bude určite u nich, keďže nikoho iného nemá a ja som si pri tom uvedomoval, že absolútne netuším, čo by potešilo moju rodinu. Vedel som len toľko, že moja sestra rada číta zamilované romány, mama sa stále starala o rodinu, otec buď pracoval, alebo si šiel sadnúť s kumpánmi...Čo som mu mohol darovať? Kosačku na trávu? Nový rýľ? A mame? Ihlu a nite? Napadlo ma len spojiť sa so sestrou a spoločne im kúpiť niečo na oblečenie. Jeden rok som mame kúpil prívesok, ale vyhlásila, že ho nemá na čom nosiť. Keď som jej neskôr k narodeninám kúpil zlatú retiazku, chvíľu ju síce nosila, ale potom ju zložila - vraj sa jej prívesok zachytáva a aj tak jej to je doma zbytočné. Sestra jej vtedy do sady kúpila náušnice a tak sme jej povedali, nech si to odloží a nosí to, keď pôjde niekam von. Čo kúpiť otcovi som naozaj nevedel a dať mu peniaze neprichádzalo do úvahy - to by sa skutočne naštval. On sa predsa dokáže o rodinu postarať aj sám, nepotrebuje almužnu od svojho syna! Čo sa sestry týka, tá nosila jednoduché zlaté šperky, mohol som jej teda kúpiť niečo také, ale... aké? Nerád by som jej kúpil niečo, čo už má a na nič drahšie som nemal. A tak som sa spýtal Nicka, čo by kúpil on.

"Ja predsa nemám sestru!!"

"Ale máš mamu! A podľa toho, čo si mi o nej povedal, si je s mojou sestrou dosť podobná."

"V takom prípade..." A zaviedol ma do jedného lepšieho (a teda aj drahšieho) obchodu, kde predávali kabelky, opasky, peňaženky a podobný tovar, ale mali tu aj šatky a diáre viazané v koži.

"Na čo je niekomu taký luxuský diár, keď ho bude používať rok a potom ho vyhodí?" nadhodil som nenápadne k Nickovi a ten sa zasmial.

"Keď máš veľa peňazí, chceš to dať najavo."

"To je blbosť."

"Nie je. Ale neprišli sme sem kupovať diár. Prišli sme tvojej sestre kúpiť kabelku a možno aj nejakú peňaženku. Niečo, čo sa jej hodí aj do budúcnosti, keď skončí školu a začne pracovať."

"Ale tu je to príliš drahé!"

"Zaplatím to."

"Nie! To v žiadnom prípade!"

"Prečo nie?"

"Nick, pre Boha! Nemôžeš predsa kupovať darčeky pre moju sestru! Veď ju vôbec nepoznáš!"

"Je to tvoja sestra, to stačí."

"Nie! To nestačí! Už aj tak platíš príliš veľa. Cítim sa ako úbožiak," priznal som po prvýkrát, odkedy sme sa poznali. Nick sa zarazil.

"To som nevedel! Je mi to ľúto. Myslel som..." Bolo na ňom vidieť, že mu je to skutočne ľúto. Nechcel som mu ublížiť a vedel som, že ani on nechcel ublížiť mne.

"Prepáč, Nick. Je mi to ľúto."

"Nie. Mne je to ľúto. Malo ma to napadnúť. Ale ty tie peniaze potrebuješ viac, ako ja. Chcel som ti len pomôcť."

"Ja viem. Len mi je to nepríjemné."

"Mohol by som ti požičať," navrhol Nick nesmelo a ja som sa naňho slabo usmial.

"To by si mohol. Ale kedy ti to splatím?"

"Splácaš mi to každý deň," povedal jednoducho, no ja som nerozumel.

"Si môj priateľ! Najlepší, akého som kedy mal. Niečo také sa predsa nedá kúpiť ani za všetky peniaze sveta. Čo zmôže pár stovák?"

Zostal som naňho šokovane hladieť a ako mi jeho slová dochádzali, hruďou sa mi rozlievalo neuveritelné teplo, hoci som tomu celkom nerozumel. Ako v inom svete som sledoval Nicka, ako prechádza okolo kabeliek a volá ma, aby som sa k nemu pridal, predsa len poznám vkus svojej sestry lepšie, než on. Vybrali sme jej kabelku aj peňaženku a celé to zaplatil Nick s tým, že ja ho za to môžem dnes pozvať na večeru. To som aj urobil a v ten večer som po prvýkrát (a aj naposledy) zaplatil večeru. K predchádzajúcemu rozhovoru sme sa už nevrátili, no keď sme sa uložili do postele, nedokázal som na to nemyslieť. Bol som najlepším priateľom, akého kedy mal? Nechápal som, ako je to možné, veď Nick mal mnoho priateľov a my dvaja sme sa poznali len niekoľko málo mesiacov. Napriek tomu som to aj ja sám tak cítil. Nick bol pre mňa rovnako dôležitý ako moja vlastná rodina a ja som mal zrazu neuveriteľne silný pocit, že konečne mám dôvod žiť a snažiť sa, že konečne má môj život nejaký zmysel, hoci len byť Nickovým priateľom. Sledoval som ho, ako pokojne spí a v duši sa mi rozlial neuveriteľný pokoj. A vtedy som sa rozhodol, že už nikdy nebudem Nickovi brániť, aby niečo zaplatil, ale tiež, že urobím všetko pre to, aby to nikdy neoľutoval.

Hoci som sa snažil pravidelne učiť už od začiatku školského roka, čím viac sa blížil termín mojej skúšky, tým som bol nervóznajší. A čím viac som sa snažil sústrediť, tým častejšie som sa - často s Nickovov asistenciou - budil zo svojho storočného spánku, ako to občas nazýval Nick. Začínalo mi to liezť na mozog - štyrikrát do týždňa kurzy, brigáda a neschopnosť sústrediť sa... Chcel som sa učiť, potreboval som sa učiť, veď som mohol študovať len vďaka štipendiu za prospech. Nick si to všetko uvedomoval a snažil sa robiť všetko pre to, aby mi vyšiel v ústrety, no ja som naňho vyletel aj za to, že ma upozornil na môj škvŕkajúci žalúdok a priniesol mi niečo zjesť a potom ma to trápilo, hoci Nick to očividne nebral vážne. Keď sa na to už nemohol pozerať, rozhodol sa vytiahnuť ma do kina.

"Nick, ty si sa úplne zbláznil. Nemôžem teraz ísť do kina. Musím sa učiť."

"Nemám pocit, že by sa ti ktovieako darilo. Vôbec sa nesústredíš."

"A ty si snáď myslíš, že návšteva kina mi v tom pomôže?"

"Rozhodne áno. Potrebuješ si vyvetrať hlavu a aspoň na chvíľu vypnúť. Pôjdeme do kina, potom sa niekde najeme a pôjdeme spať. Konečne si trochu oddýchneš a budeš sa môsť lepšie sústrediť."

"Nick..." chcel som namietať, ale on ma vôbec nepočúval, tak som to nakoniec musel vzdať. Hoci sa mi to nezdalo ako dobrý nápad, páčilo sa mi, ako sa o mňa Nick stará. Ešte nikdy som niečo také nezažil a bol to úžasný pocit. Na tvári mal taký odhodlaný výraz, že som to nakoniec vzdal.

"Vieš aspoň, čo dávajú?" spýtal som sa rezignovane a podal som mu ruku, aby mi pomohol vstať. Keďže som však sám tiež vstával a Nick ma potiahol dosť prudko, doslova som doňho vrazil.

Naše pohľady sa stretli a ja som úplne zamrzol.

"Máš nádherné oči," pomyslel som si a až potom som si uvedomil, že som to povedal aj nahlas. Začervenal som sa od hanby a Nick sa zasmial.

"Všetky dievčatá mi ich závidia. Vraj také dlhé, husté a tmavé mihalnice túži mať každá z nich." Potom na chvíľu stíchol a sklonil hlavu a keď sa mi opäť pozrel do očí, tichým hlasom dodal:

"Aj ty máš nádherné oči."

Prekvapene som naňho pozeral a mal som taký zvláštny pocit... Pozeral som mu do očí a zrazu som si uvedomil, že mi začalo prudšie biť srdce a ťažšie sa mi dýchalo a vôbec som tomu nerozumel, pretože som nikdy nič také nezažil. V snahe zachrániť situáciu ani neviem pred čím som povedal prvé, čo ma napadlo:

"Mne dievčatá vždy hovorili, že zelené oči sú po modrých tie najkrajšie, zvlášť u blonďákov."

"Zelené oči vraj pristanú aj ryšavým," poznamenal Nick. "Neviem si ťa predstaviť ryšavého," začal sa mi prehrabávať vo vlasoch a tváril sa, ako by si to naozaj predstavoval a sa mu to nepáčilo. Začal som sa smiať.

"Si cvok, Nick. Vieš o tom?"

"Viem. Ale práve preto som taký obľúbený," vyhlásil vážne a ja som len pokrútil hlavou. A rýchlo som od neho odstúpil a prešiel na bezpečnejšiu tému - večeru, na čo mi Nick strčil do ruky banán a poslal ma obliecť sa.

 

Šli sme do najbližšieho kina o dorazili sme asi desať minút pred začiatkom filmu - keďže sem sme chodili najčastejšie, vedeli sme, kedy zvyčajne začínajú. Nick šiel k pokladni a kúpil dva lístky. Pokladníčka pozrela naňho, na mňa a až potom mu podala dva lístky. Nick sa otočil, no potom sa vrátil k pokladni a spýtal sa:

"Čo vlastne hrá?"

Staršia žena naňho šokovane pozrela, potom vykoktala:

"Skrotená hora," a ukázala na plagát vedľa pokladne. Vtedy som si uvedomil, čo mal znamenať jej pohľad a rozosmial som sa na plné kolo. Nick na mňa pozrel, či som sa náhodou nezbláznil a ja som mu s ťažkosťami vysvetlil, o čo ide.

"Nechápem," vyhlásil, keď som mu spomenul, ako sa na nás tá žena pozerala.

"Ty netušíš, čo je to za film?"

"Nie. Niečo sa mi marí, že som o ňom už niečo počul, ale netuším..."

"Je to o dvoch mužoch." Nick na mňa pozrel pohľadom vyjadrujúcim otázku: "A?"

"Tí dvaja sa do seba zamilujú a stanú sa milenci."

"A?" stále nechápal Nick a mne to už tiež prestávalo pripadať také smiešne.

"No a tá pokladníčka si zrejme myslela, že my dvaja..."

"Jaj, či tak. A tebe to prekáža?" spýtal sa vážne a ja som mu rovnako vážne odpovedal.

"Nie. Ak tebe nie..."

"Nie, ani mne. My dvaja vieme, čo je medzi nami a na ničom inom nezáleží. Pôjdeme? Je najvyšší čas si sadnúť," pokynul smerom k dverám a šli sme.

Nick mal pravdu - návšteva kina ma skutočne odpútala od učenia. Bolo zvláštne sledovať dvoch mužov, ako sa spolu... Nikdy som nebol proti tomu, ale jedna vec je povedať, že mi to nevadí a nič o tom nevedieť a druhá vidieť to na vlastné oči, hoci len vo filme. Z nejakého neznámeho dôvodu s tým mal niečo spoločné i fakt, že Nick to sledoval spolu so mnou. Keď sme vyšli von, Nick nič nehovoril a ja som tiež mlčal. Preto som veľmi zreteľne počul, čo hovorila dievčina, kráčajúca kúsok pred nami svojmu spoločníkovi.

"Úprimne, nie som si istá, či bol ten blonďák tiež gay, ale povedala by som, že on bol ten zamilovanejší. Ten tmavovlasý... Jack? Ten bol teplý. Potom si našiel aj iných milencov... ale Ennis... On vlastne ani nemusel byť homosexuál, bol jednoducho zamilovaný, len nenašiel dosť odvahy za svoju lásku bojovať. Čo vy na to?" obrátila sa zrazu na nás s Nickom. "Napadlo vás niekedy, že medzi homosexualitou a láskou je rozdiel?"

Prekvapene som pokrútil hlavou, ako že nie, ale Nick veselo zahlásil:

"Inak povedané, láska je bisexuálna."

Dievča sa zasmialo a Nick sa k nej pridal. Jej spoločník s úsmevom pokrútil hlavou a ja som sa musel tiež zasmiať. Potom sme sa rozlúčili a premýšlali, kam sa pôjdeme najesť, no mňa z neznámeho dôvodu prešla chuť sedieť v nejakej reštaurácii. Myslím, že Nick sa cítil rovnako, pretože zrazu navrhol, aby sme sa vrátili do cely a jedlo si objednali. Ochotne som súhlasil a v tom tichu som viac než inokedy vnímal Nicka, kráčajúceho vedľa mňa.

"Ešte stále máš plnú hlavu učenia?" vyzvedal Nick, hádam len aby prerušil to ticho. Nedalo mi nezasmiať sa.

"To rozhodne nie. Na učenie som ceľkom zabudol a ak mi ho nebudeš príliš pripomínať, tak si naň pri všetkom šťastí do rána ani nespomeniem."

"Vďaka Bohu," zvolal a ja som sa (ako inak?) zasmial. "Čo si dáme na večeru?"

"Netuším."

"Nepôjdeme predsa len do tej reštaurácie?" nadhodil nevinne a ja som sa naňho krivo pozrel. Zaklipkal očami a ja som sa s povzdychom otočil a vydal sa k najbližšej reštike. Našťastie sme si nezašli ďaleko. Nick sa na mňa zavesil a so smiechom vyhlásil, že si to nemám tak brať, že aspoň nebudem musieť umývať riad. Najradšej by som ho kopol. Ale bol som hladný a tak som to musel nechať na neskôr.

Posledný večer pred odchodom domov sa Nick rozhodol osláviť Vianoce. Podobalo sa to na mnohé iné večery, ktoré sme v poslednej dobe spolu trávili - sviečky, koledy a kľud. Miesto klasického vianočného menu sme mali zemiakové kroketky, vyprážaný syr s bielou aj modrou plesňou a zeleninový šalát. Nick pripravil varené červené víno a dokonca sme sa pred večerou aj pomodlili. Už dávnejšie sme si zohnali nízky skladací stolík, ktorý sme postavili doprostred izby a k nemu vankúše na sedenie a aj dnes sme sa sem usadili. Mal som pocit, akoby boli skutočne Vianoce. Po večeri sa ale Nick opäť vrátil k nášmu rozhovoru spred niekoľkých dní - spýtal sa ma, prečo som mu už dávnejšie nepovedal, že mi prekáža, keď platí v reštauráciách a tak. A tak som mu povedal celú pravdu. Že som nikdy nemal priateľov a teda som nevedel, ako to chodí. Vedel som síce, že nie je správne, aby on platil stále, no ja som si nemohol dovoliť pozývať ho do rovnako drahých reštaurácií. A to, že som občas zaplatil hot dog či niečo podobné, sa nerátalo. A tiež - nevedel som, ako to povedať, aby som ho neurazil, lebo som vedel, že to nerobí zo zlým úmyslom. Nchcel som v ňom stratiť priateľa, veď bol prvý a jediný, akého som kedy mal. Išlo to zo mňa ťažko, no Nick ma po celý čas pozorne počúval a keď som skončil, povedal mi:

"Ďakujem."

Nechápavo som sa naňho pozeral a doslova som vykoktal:

"J...ja... nerozumiem...."

"Ďakujem. Ďakujem, že si môj priateľ a ďakujem, že ja môžem byť tvojím priateľom. Ďakujem ti za to, že si mi nechcel ublížiť a ďakujem ti aj za to, že chceš byť mojím priateľom aj naďalej. A sľubujem. Nie!  Prisahám!!! Prisahám, že nech mi povieš čokoľvek, zostaneš mojím priateľom. Pretože o tom je skutočné priateľstvo. Nie len o tom, aby sa jeden prispôsoboval druhému alebo aby sme sa prispôsobovali navzájom. Skutočné priateľstvo vydrží aj rozdielne názory, aj občasné hádky a dokonca aj čas. Ak ti na mne niečo prekáža, musíš mi to povedať a ak to bude v mojej moci, pokúsim sa ti vyhovieť. Ale zároveň sa musíš zmieriť aj s niektorými mojimi chybami, ako som sa musel ja zmieriť s tými tvojimi," dokončil provokatívne. Uvedomil som si, že sa ma pokúša rozveseliť a tak som sa toho chytil.

"Ty že si sa musel zmieriť s mojimi chybami?! A akými, prosím ťa?!"

"Nó..." začal Nick a tak som sa načiahol po vankúši a hodil som ho doňho. Spoločne sme sa smiali, no potom Nick opäť zvážnel.

"Ja... Viem, že sme sa na ničom nedohodli, ale mám pre teba darček. Ja... Dúfam, že sa nenahneváš."

Zdalo sa mi, že ho to skutočne trápi a tak som ho uistil, že nie.

"Priatelia sa predsa nehnevajú na seba len pre nejaké maličkosti. Sám si mi povadal, že sa musím zmieriť aj s tvojimi chybami," povedal som mu a Nick sa uchechtol.

"Hej, máš pravdu. Tak to rozbaľ," a vytiahol spod periny za svojím chrbtom balíček veľkosti knihy. Skutočne som si myslel, že je to kniha a aj som sa ho na to spýtal, no on sa len potmehúdsky usmieval a krútil hlavou, že mi to nepovie a že si to mám rozbaliť. A tak som to urobil a následne som sa od srdca rozosmial. Nick mi totiž kúpil kožený diár - podobný tomu, o ktorom som sa svojho času vyjadril ako o absolútnej hlúposti.

"Nick, ty si blázon," smial som sa a on sa smial tiež, ale popri tom sa ma snažil presvedčiť, že to nie je tak úplne pravda.

"Tento vôbec nie je jednorázový. Nie je na ňom žiaden konkrétny rok, je to viac-menej len obal, vnútro si môžeš každý rok vymeniť," bránil sa, no ja som sa naďalej smial. Nedalo mi inak. Bol som skutočne šťastný. Aj Nick sa smial, no napokon mu nedalo a rozhodol sa ma umlčať - hodil po mne môj vlastný vankúš! Drzáň akýsi!

Keď som sa napokon upokojil, musel som s ľútosťou priznať, že ja pre Nicka nič iné nemám. Vlastne som naozaj nevedel, čo by som mu mohol dať, Nick sa stále tváril, že má všetko a nič mu nechýba. Napadlo ma, že by sa mu mohla páčiť naša spoločná fotografia, no žiadnu takú sme nemali a nič ďalšie ma nenapadlo. Jemu to však neprekážalo, veď ako sám povedal, na ničom sme sa nedohodli, žiadnemu inému kamarátovi darček nekupoval a aj mne ho kúpil len preto, lebo mu to nedalo trochu ma vyprovokovať. Ako sám povedal, napadlo ho to už vtedy v tom obchode a on neodolal.

Ešte chvíľu sme sa bavili a bolo to fajn, no nakoniec sme sa pobrali do postele. Nick zaspal rýchlo, no mne sa vtedy akosi nedalo. Pozoroval som ho, ako pokojne spí, jeho uvoľnenú tvár... Nakoniec mi to nedalo - vyliezol som z postele, zo skrine som vytiahol skicár a nejaké ceruzky a skôr po pamäti, než že by som niečo videl (svietila mi len nočná lampa nad posteľou), som začal Nicka kresliť. Mal som za sebou pár hodín kreslenia, vždy ma to bavilo, no mal som len trochu talentu, žiadne nadanie. No, prekvapujúco, dnes sa mi ceľkom darilo. Myslím, že som ho vystihol takého, akého som ho poznal - veselého, priateľského, inteligentného, svojho najlepšieho priateľa a najúžasnejšieho človeka, akého som kedy poznal. Kreslil som dlho, skončil som až neskoro v noci, keď som už sotva udržal oči otvorené. Teraz len, do čoho to zabalím? Keďže som nič iné nemal, použil som ten istý papier, v ktorom som mal zabalený diár. Obrázok som len stočil a baliaci papier zahol dovnútra. Pre istotu som ho ešte v strede prelepil lepiacou páskou a na kúsok výkresu som mu napísal venovanie. Takto pripravený darček som položil pod stromček a dúfal som, že si ho všimne. A potom som zaspal hádam ešte skôr, než som sa hlavou dotkol vankúša.

Nick si môj skromný darček samozrejme všimol. Bodaj by nie, keď tam ráno dával ďalší pre mňa! Napodiv ma to však nenahnevalo, ale naopak rozosmialo. Po našom včerajšom rozhovore som si uvedomil, že to ani inak nejde. Našťastie som mu napísal, nech si to rozbalí až na skutočné Vianoce a tak som sa rozhodol urobiť to isté. Zatiaľ však oba darčeky ostali pod stromčekom a kým sa Nick snažil pripraviť niečo na raňajky, ja som sa obliekol a dokončil balenie. Najedli sme sa pri provizórnom barovom pulte, ktorý sme si spravili v izbe a potom sme sa vybrali na stanicu. Bol to zvláštny pocit lúčiť sa. Doteraz sa akosi vždy stalo, že jeden z nás ostával na internáte a akosi sme sa vždy rozlúčili len v náhlivosti cestou na prednášky, no dnes to bolo niečo iné. Ja... nevedel som, čo mu mám povedať... ešte raz som sa mu poďakoval a zaželal som mu šťastné a veselé, no stále som cítil, že je ešte niečo, čo som chcel povedať, len som nevedel, čo. Zdalo sa mi, že Nick je na tom rovnako, no keď sa ozvalo: "Ukončite nástup..." len sme si podali ruky a zaželali šťastnú cestu. Z nejakého neznámeho dôvodu som mal z toho zvláštny pocit. Potom však zahlásili príchod môjho vlaku a ja som si spomenul, že som sa tešil na stretnutie s mojou sestrou.

Ako veľmi som sa tešil domov, tak rýchlo ma to tam omrzelo. Ako vždy. Nemal som tam priateľov, no odkedy sme sa s Nickom spriatelili, už ma ani nebavilo vysedávať večne nad knihami. Vlastne som sa začal veľmi rýchlo nudiť. Chýbal mi Nick, chýbali mi naše rozhovory, chýbalo mi naše priateľstvo. Prvý večer sme strávili s rodičmi a rozprávali sa o tom, čo má kto nové, no zdalo sa mi, že jediným, koho to zaujímalo, bola moja sestra. Pýtala sa ma, či som si konečne našiel nejaké dievča, alebo aspoň poriadneho priateľa a hoci som jej na prvý otázku musel (na jej i otcovu veľkú ľútosť) povedať nie, na druhé som po prvýkrát mohol úprimne povedať áno. Otec samozrejme nezabudol poznamenať, že niektorí z mojich spolužiakov zo základky už majú dieťa, niektorí sú už dokonca ženatí, no ja som nechápal, čo je na tom také úžasné... Samozrejme nič, ale je čudné, že mám už skoro dvadsaťjeden a ešte som nemal dievča. Tak som sa spýtal sestry, či ona niekoho má a keď povedala nie, tak som sa jej s úškrnom spýtal, čo teda chce odo mňa. Neskôr, už v súkromí mojej izby, kam za mnou prišla, sa ma spýtala na Nicka. Bolo zvláštne o ňom hovoriť, akoby som si ho chcel nechať len pre seba. Niečo som jej povedal, no z pre mňa neznámeho dôvodu som si niektoré veci nechal pre seba. Keď potom odišla, nachystal som sa do postele, no hoci som bol unavený, nedokázal som zaspať. Asi po dvoch hodinách som vstal, obliekol si pyžamový kabátik a otvoril okno. Hoci to stále nebolo ono, teraz sa mi konečne podarilo zaspať.

Sestre sa môj darček neuveriteľne páčil a ja som bol Nickovi vďačný. Otcovi sa to samozrejme veľmi nepáčilo (myslím cena daru, samozrejme som im nemohol povedať, že som to nekupoval ja ), ale nepovedal nič. Matka svoje darčeky prijala mlčky ako vždy, otec bol všeobecne spokojný, veď nič iné ani nečakal a my so sestrou sme dostali, ako ináč, nejaké oblečenie. Ja pyžamo a sveter, sestra to isté a obaja aj nejaké ponožky. Kým sme sa snažili predstierať vianočnú atmosféru pri zapnutej telke, spomínal som na Nicka a na to, že som sa viac vianočne cítil v ten večer na začiatku decembra, keď vonku pršalo, ale prišiel balík s vianočným CD-čkom, vonná sviečka, čaj s príchuťou vareného vína a nejaké ešte tvrdé perníky a hoci ich nemám rád, vypli sme svetlo, zapli sviečky na stromčeku, zapálili sviečku a perník si máčali v čaji, aby sa dal zjesť. Z rádia ticho znela hudba a my sme sa z Nickom ticho rozprávali, alebo len mlčky počúvali vietor a bolo nám fajn. Napadlo ma: Čo asi teraz robí Nick? Počúvajú koledy, možno si ich dokonca spievajú, skutočne sa tešia z darčekov, chystajú sa na polnočnú... Otec si pustil nejakú komédiu a zdalo sa, že sa baví. Mama sa tiež pozerala, no nevyzerala veľmi nadšene. Moja sestra filmy tohto typu doslova neznášala a tak sa odpratala do svojej izby. Ja som sa utiahol na zem do kúta. Rodičia na to už boli zvyknutí, no na rozdiel od mnohých iných príležitostí som dnes presne vedel, na čo myslí. Túžil som zavolať Nickovi, hoci len aby som mu povedal šťastné a veselé. Doslova som hypnotizoval mobil, no nemohol som mu zavolať. Nechcel som ho otravovať ešte aj dnes, keď sa určite dobre bavil so svojou rodinou a to posledné, po čom túžil bolo otravovať sa so mnou. On však akoby čítal moje myšlienky. Môj telefón začal zrazu vibrovať a z reproduktora sa ozvala už dobre známa melódia. Svojho času mi ju tam Nick nahral sám a sám si ju nastavil ako svoj tón.

"Takto budeš vždy vedieť, že ti volám ešte skôr, než sa stihneš dohrabať k telefónu. A opováž sa dať tú melódiu ešte niekomu inému!"

Teraz mi to prišlo ako rajská hudba. Schmatol som telefón a doslova som vyletel obývačky, zdvihol som to a povedal len "Ahoj!" a on mi veselým hlasom poprial šťastné a veselé. Zrazu som bol taký šťastný, až sa mi chcelo plakať.

"Šťastné a veselé, Nick!"

A potom, skôr než som to dokázal zastaviť, zo mňa vyhŕklo:

"Bože, ani nevieš, aký som rád, že ťa počujem!"

Nick sa najskôr zasmial:

"Ryu, to som síce rád, ale... si v poriadku?" dodal už vážnejšie.

"Áno, ja... len... Hm... Povedzme, že... som si Vianoce predstavoval inak. Ibaže dopadli rovnako, ako tie minulý rok a rok pred tým... A to je tvoja vina!" obvinil som ho žartom.

"Moja vina?"

"Áno, tvoja. V cele sme strávili perfektné Vianoce, ale tu je to o niečom inom," a všetko som mu porozprával.

"Vieš, kým je tu čo robiť, tak sa to dá, ale teraz v zime... A vďaka tebe som si už odvykol tráviť celé dni len nad knihami. A aj naše zimné radovánky sú už..."

"Myslíš si snáď, že si na to už pristarý?" doberal si ma Nick a mňa to rozosmialo.

"Nie, to nie, za koho ma máš! Včerajšie popoludnie som strávil so svojou sestrou pri guľovačke."

"Vau!"

Musel som sa zasmiať. "Nick! Ako sa opovažuješ ma takto podceňovať!"

"Ja si to môžem dovoliť. Som tvoj najlepší priateľ."

"Si môj JEDINÝ priateľ," zdôraznil som.

"A to ten post nejako znevažuje?"

"Nie, to nie. Ja len... Predstav si, že kedysi som sa dokonca chodieval korčuľovať na jazero a staval som snehuliakov. Moja sestra ma často ťahala so sebou. Jeden jej spolužiak býval vo vedľajšom dome, boli kamaráti a tak ma akceptovali aj ostatní."

"Akceptovali? To znie, akoby si bol niečo horšie než ostatní. A to predsa nie je pravda."

"To nie, ale... Veď ma poznáš. Som trochu... zvláštny. Myslím tie moje výpadky. Nie každý to berie tak ako ty. Vlastne som si až teraz uvedomil, že som ti za to ešte nepoďakoval. Ďakujem."

"O nič predsa nejde. Každý sme nejaký. Ja som génius..." opäť sme sa zasmiali a ďalej sa veselo bavili, no ja som najviac túžil dozvedieť sa, ako sa mu páčil môj darček. Nechcel som sa ho však na to pýtať. Náhodný pohľad na hodiny mi prezradil, že sa už bavíme skoro hodinu a mnou až trhlo. Nechcel som, aby kvôli mne platil zbytočne vysoké účty, no upokojil ma tým, že dnes to má zadarmo. Potom, ako by čítal moje myšlienky, ozval sa:

"Len tak mimochodom, ako si spokojný z tohotočnou nádielkou? Bol si poslušný?"

"Poslušný som bol, ale nikto to neocenil. Ale dostal som nové pyžamo, teraz si už môžeš otvárať okno, koľko len chceš," zahlásil som.

"Veľmi vtipné," zahlásil Nick namrzene a mne až vtedy došlo to, čo práve hovoril aj on, a to že: "Ty si si ten môj ešte neotvoril?"

"Ach, Nick, prepáč, chcel som to urobiť, až keď sa dostanem do izby... Takže vlastne niekedy teraz," vyhlásil som a natiahol som sa za taškou, ktorú som pred niekoľkými hodinami postavil na svoju posteľ. Vytiahol som vrchný papier a pod ním sa objavilo niekoľko drobností. Bolo tam CD-čko, na ktoré mi Nick napálil moje najobľúbenejšie skladby, ktoré som si počúval na internete a aj niekoľko ďalších, ktorých názov som pôvodne ceľkom nepoznal, ale sa mi páčili. Na vrchu malo dokonca originálny obrázok a názov: Ryu´s hits 1. Bola tam permanentka do plavárne pre dve osoby a pri nej kartička od Nicka s textom: Môžem sa pridať? :-D Bola tam krabička drahých bonbónov, z ktorých som jedny už kedysi dávno mal, no už som zabudol, ako chutia a teraz už boli príliš drahé, než aby som si ich mohol dovoliť. Pamätal som si však, ako som to raz spomenul Nickovi - niečo v tom zmysle, že síce nie všetko, ale niektoré dobré veci sú skutočne drahé a je to nespravodlivé, že len bohatí ľudia si môžu život skutočne vychutnávať. No a potom tu bola ešte vonná sviečka a dve krabičky. V jednej bolo parádne pero aj s niekoľkými náhradnými bombičkami s kartičkou: To máš k tomu notesu, nech to vyzerá primerane - a napokon hodinky - nie príliš drahé, no boli to tie, ktoré sa mi páčili, len som si ich vtedy nemohol dovoliť - vždy som mal veľa iných vecí, za čo utratiť ťažko zarobené peniaze. No a úplne poslednou vecou, ktorú som našiel bola kartička, na jednej strane s ospravedlňujúcim sa smajlíkom a na druhej s textíkom - vraj aby som sa nehneval, ale nemohol si pomôcť.

"Tak?" ozval sa neistým hlasom Nick a ja som sa musel pousmiať. Ani ja som si nemohol pomôcť, no nedokázal som sa naňho hnevať. Pretože všetky tieto darčeky znamenali len jedno - Nick ma počúval, pamätal si, čo som kedy povedal a potom si dal tú námahu a podľa toho mi kúpil darčeky. Vždy som túžil po niečom takom, ale nestávalo sa mi to, aspoň nie, odkedy som bol starší. Len moja sestra sa trochu snažila. Toho roku mi kúpila vodu po holení, na ktorú raz naďabila náhodou ako na tester, ktorý vtedy predávali za lacný peniaz. Tá sa nám všetkým veľmi zapáčila a ona si toho roku dala tú námahu a zohnala mi ju. A Nick si teraz dal rovnakú námahu, zvlášť s tým CD-čkom a ja som sa pre to cítil úžasne.

"Ďakujem, Nick. Ďakujem!" povedal som a pri tom som mal pocit, že tá moja úbohá čmáranica nestojí za nič. No on mal evidentne iný názor, pretože mi tiež poďakoval.

"Za čo," chcel som vedieť.

"Za tvoj darček, samozrejme. Nič krajšie som nikdy nedostal."

"Je to predsa len obrázok. Nič viac?"

"Nie. Je to oveľa viac. Je to niečo, čo si urobil ty sám, vlastnými rukami. Je v tom kúsok z teba, kúsok z tvojho nadania. Pri tom tie moje darčeky ani nestoja za reč."

"To je predsa hlúposť," oponoval som, no Nick trval na svojom. Tak sme sa napokon obaja zhodli, že sa nám naše darčeky navzájom páčia a bavili sme sa ďalej, keď som začul, že sa zase niečim napcháva.

"Aj ty by si si mal niečo dať. Potrebuješ zásoby," vyhlásil.

"A na čo by mi boli?" chcel som vedieť.

"No predsa z tuku sa tvoria svaly!" múdro zahlásil.

"Vážne?" odpovedali som mu. "A ja som si myslel, že len brušné pneumatiky a veci im podobné..."

"Ryu!"

"Áno?" zahlásil som nevinne a začul niekde v pozadí za Nickom salvu smiechu.

"Počúvam, že tam máte veselo."

"To vieš, keď sa zíde celá rodina..."

"Nie, to neviem. Teda... Občas sme sa celkom dobre zabavili, ale celá rodina sa u nás schádza len zriedka. Príliš často sa nenavštevujeme. Nemal by si sa k nim pridať? Nechýbaš im?" dodal som po krátkej odmlke.

"Nie, zaobídu sa aj bezo mňa. Prečo? Chceš sa ma zbaviť?"

"Nie, to nie! Samozrejme, že nie! Ja len... Nechcem ťa zdržiavať."

"To je predsa v poriadku! Bol som to ja, kto ti zavolal a môžem to tiež bez problémov ukončiť. Teraz som presne tam, kde som chcel byť," povedal jednoducho a mňa zahrialo pri srdci. Bol tam, kde chcel byť? Bol so mnou. Chcel byť so mnou?! Chcel byť so mnou tak veľmi, ako som chcel byť ja s ním? Vyhrabal som sa na kolená, zapol si potichu vianočné CD-čko, zapálil vonnú sviečku a naďalej sa bavil s Nickom a cítil som sa úžasne.

"Nicholas! Už by sme pomaly mali ísť," ozvalo sa zrazu niekde za Nickom ďalší rýchly pohľad na hodinky mi napovedal, kamže sa to zberajú - bolo treba ísť na polnočnú.

"Áno, babi, len si odskočím na toaletu," zavolal ten a mne povedal len "vydrž chvíľu, hneď som späť," a odbehol. O chvíľu sa vrátil a opäť sme pokračovali v rozhovore o ničom, až kým som nezistil, že sa blížia ku kostolu. Vedel som, že by som to už mal ukončiť, no nedokázal som to, ba naopak. Dokonca som požiadal Nicka, aby si nechal telefón zapnutý. Ja sám som sľúbil vypnúť si mikrofón. Nick sa zasmial, že našťastie mal telefón ešte na nabíjačke, keď mi zavolal a tak má dosť šťavy a ako na povel začal ten môj pýtať jesť, tak som si ho tiež zapojil na nabíjačku a potom už len počúval. Mnohému som nerozumel, no stačilo mi, že som z času na čas začul Nickov hlas. Obe uši ma už boleli od toho, ako som si k nim neustále tisol telefón a bohužiaľ dať si handsfree mi napadlo až teraz, keď sa tu už nedalo.
"Ahoj, Ruženka! Ešte nespíš?" ozvalo sa asi niečo po hodine.

"Nie, ale nemám k tomu ďaleko,"

"Vydrž ešte chvíľu, aj ja si pôjdem ľahnúť."

Keďže sme sa, zdá sa, obaja sprchovali ešte pred večerou, stačilo si umyť zuby a použiť toaletu a to bola vlastne aj jediná chvíľa, keď sme odložili telefóny. Obaja sme súčasne otvárali okná na svojich izbách a keď si to Nick všimol, poznamenal, že teraz mám jedinečnú možnosť spať tak, ako som na to zvyknutý. Čo však bola smola, pretože ja som si už zvykol na otvorené okno.

---

Nick:	Jasalia
Kategória	Ownfiction/dlhá poviedka
Žáner	shounen-ai/yaoi
Debata k poviedke:	Fórum

---