Ty

Autor: Peter Šišovský Streda, 25 Jún 2008 12:50

„Na únik z tejto miestnosti máte presne pätnásť minút,“ oznamuje kovový hlas nesúci sa spoza dvier.

„Po uplynutí tohto limitu budete uzavretý. Prajeme vám veľa šťastia,“ utícha trhavý zvuk a v miestnosti nastáva ticho.

Tak rýchlo, rozmýšľaj! poháňam sa a začínam sa obzerať okolo seba. Čo to tu mám... Presne na toto som predsa celý čas čakal. Displej hore na stene pomaly odpočítava. Teraz na ňom červenými digitálnymi číslicami stojí 14:18.

Prešlo už štyridsaťdva sekúnd a ja som nič neurobil. Musím čakať.

Rovno predo mnou sú dvere so zámkou... a ja musím nájsť kľúče. Prečo som si len nevzal drôt... alebo spinku. Mohol by som to mať za pár sekúnd. No oni každému z nás navliekli plátennú tmavomodrú rovnošatu. Aby vedeli, že so sebou nikto nič nemá.

Tak rýchlo. Už len necelých štrnásť minút. Musím konečne začať. V kúte stojí vedro na odpadky... Tesne vedľa neho je vetrák. Napravo od nich sú do steny zabudované tri skrinky. Každá na iný kód...

Asi sa najskôr pozriem do vedra. Je plné odpadkov. Čo keď dali kľúč odo dverí doňho? Je to malá šanca... Ale možno.

Nič v ňom nie je. A mne sa horúčkovito dvihol tep. Na prezretie všetkých tých papierikov a smetí som potreboval celé dve minúty. Zostáva mi už len niečo vyše jedenásť minút.

Pozerám sa do vedra. Ešte raz... Možno som niečo prehliadol. Veď je to jediná vec v tejto miestnosti, ktorá sa dá otvoriť a prezrieť. Skrinky sú zablokované kódmi, vetrák neotvorím. Prehrabujem sa v odpadkoch vysypaných na zemi. Samé papieriky, obaly, šupky od ovocia, tvrdý pliešok, jeden zhnitý banán... Počkaj... Jeden tvrdý pliešok. Taký malý, že by som ho ľahko prehliadol, keby som sa oň neškrabol.

Už len niečo cez desať minút. A ja som ešte nič nevymyslel...

Mám to. Použijem ten pliešok. Vetrák je prichytený dvoma šrúbami, môžem ich odkrútiť. Konečne niečo.

Pozerám na displej a o 9:04 vetrák povolil. Od plechu ma rozboleli prsty, ale musím zrýchliť. Prešla už vyše tretina času a ja som len na začiatku. Aspoň, že na začiatku. Rád by som vedel, ako sú na tom ostatní.

Strkám ruku do vetráka a hľadám. Úplne na konci niečo je. Od napätia mi až podskočí srdce. Celkom malý tenký papierik, ktorý som v nepozornosti mohol prehliadnuť. Už ho mám vonku. Sú na ňom štyri čísla: 8513. Natešený bežím ku skrinke s číslom jedna a ťukám kód. Od rozrušenia som sa až dvakrát pomýlil.

Zámok v nej cvakol a ona sa jemne otvorila. Presne v jej strede leží ďalší papierik. Na tomto však nie je kód. Je na ňom obrázok rozsypaného odpadkového koša.

Šťastie z otvorenia prvej skrinky okamžite pominulo. Displej ukazuje 7:14. Už len sedem minút a mňa od konca delia ešte dve skrinky.

Pozerám sa na displej druhej skrinky. Nie sú na ňom čísla, ale šestnásť obrázkov rôznych zvierat. Pes, mačka, opica, orol... aj prasa. Ak označím nesprávnu možnosť, skrinka sa zablokuje a už ju neotvorím. Ten papierik s obrázkom rozsypaného koša mi má napovedať, ale ako...

Už len šesť a pol minúty.

Musím konať. Nemám na výber. Ak niečo neoznačím, uplynie mi čas a skončím aj tak. Ktoré z týchto zvierat sa môže prehrabávať v odpadkoch? Všetky. Ale pre ktoré to je typické... Slon... nie. Pes a mačka tiež. To sú domáce zvieratá. Ako sa tak na to pozerám, ostáva mi len prasa. Áno, to je ono. Prasatá zjedia všetko, nevadí im špina. Dvíham ruku a prstom tlačím na tlačidlo s prasaťom.

Nie! vykríkne mi kdesi v tele. Nie prasa. Pohľad mi zablúdi na tlačidlo s postavou stojacou na dvoch nohách. Človek. To ja som rozsypal ten odpadkový kôš. Správne musí byť toto.

Pomaly odtláčam prst od tlačidla s prasaťom, aby som ním nepohol. A stláčam to s človekom. Slabo zasvietilo... a zámok cvakol.

Super! Ostáva mi už len päť minút, ale som už pri druhej skrinke. Čo v nej je. Otváram biele dvierka a dnu leží... ďalší papierik. Ako inak. Čo na ňom je? Číselný rad: 420/84, 285/57, 215/43, 170/34, 105/21, 75/?.

Ak zistím, aké tam má byť číslo, otvorím tretiu skrinku a kľúč v nej je môj. Rýchlo sa pozerám na čísla. Musí byť medzi nimi nejaká súvislosť. Musím myslieť. No ide to veľmi ťažko, ak pri pohľade na displej vidím už len necelé tri minúty. Neklesajú o rovnaký počet... ani ich súčet nie je stále taký istý.

Čas. Musím sa neustále pozerať na čas. Určite tí, ktorí to robili, vedeli, že toto nikto nevyrieši. Lebo sa musí v kuse pozerať čas. Už len minúta a pol. Áno, musím sa v kuse pozerať na čas. Na...

Čas. To je ono. Pätnásť? Dvestoštyridsať delené osemdesiatštyri... musím porozmýšľať, aby som sa nepomýlil... päť. Dvestosedemdesiatpäť delené päťdesiatsedem tiež... päť. A tak aj ďalšie. Takže sedemdesiatpäť delené koľko je päť? Pätnásť! Presne ako čas, ktorý sme mali na rozlúštenie tejto úlohy. Prsty sa mi trasú, ale bez váhania to vyťukávam na displej tretej skrinky. Pätnásť.. ako som si to mohol nevšimnúť skôr. Zámok konečne cvakol a dnu leží konečne ten kľúč.

Žiadny kľúč... ďalší papierik. Zhrozene pozerám na displej ukazujúci necelú minútu. To už nemám šancu vylúštiť. Aj tak však papierik beriem a čítam ho. Stojí na ňom len jedno slovo: TY.

Ja? Vôbec tomu nechápem. Už len trištvrte minúty.

Ja? Kde je ten kľúč? nahnevane pozerám na papierik.

TY.

Mám ho... Ale to nie je možné... Žeby som ho mal ja? Tomu neverím. Strkám ruku do vrecka rovnošaty. Na prstoch cítim niečo chladné. Kľúč. Celý čas som ho mal vo vrecku. Ako som len mohol byť taký hlúpy.

Strkám ho do zámky a tá šťukla. Pred skončením času otváram dvere.