Prach k prachu, popol k popolu
Autor: Peter Šišovský Streda, 25 Jún 2008 12:48
„Ja tam nejdem!“ skríkol Tan a na napätých rukách sa mu zjavili hrubé pulzujúce žily.
„Musíš,“ pokojne, no zároveň so strachom v očiach, odvetil starec a jemne ho chytil za plecia.
„Tak to má byť.“
„Ale prečo?! Prečo ja? Nech ide niekto iný!“ nazúrene naňho pozrel.
„Poznáš pravidlá. Každý mesiac sa žrebuje. Ten, na koho padne lós, musí si pozbierať veci a ísť do hornej jaskyne. Tak to platí už ôsmy rok. Inak sa na nás naštve... ak mu neprinesieme obeť,“ zosmutnel a v starých očiach sa mu odrážala blkotajúca vatra.
„Ale strýko! Nie! Prečo sa konečne nevzopriete?! Nemusí nás takto vykorisťovať! Veď, už nás k nemu išlo takmer sto! Za tých osem rokov... To tu nemá nikto toľko odvahy alebo čo?!“
„Maj rozum,“ stíšil ho a chytil za plece, „Poďme. Do splnu zostáva ešte hodina. Dovtedy sme tam.“
„Vy chcete životy ostatných v dedine vykúpiť na jeden mesiac mojím?!“ prekvapene a zaskočene kráčal vpred.
„Vám za mnou naozaj nebude smutno? Ako mu to môžete dovoliť? Tomu... ako sa volá?“ pozrel na starca.
„Pst,“ priložil si prst k perám, „To meno sa nevraví. Nikto z nás si ho nemá právo pamätať...“
„Ale vy ho viete!“ nahneval sa.
„Buď tichšie. Aj les má uši,“ obozretne pozrel do čierňavy medzi staré hrubé stromy.
„Prečo nám ho nepoviete? Kto ho ešte vie?“
„Buď ticho,“ prosebne dodal a ďalej potichu kráčal nahor, pomedzi vysoké zrázy a pokrútené kmene stromov.
Na oblohe sa odkrýval biely mesiac. Pomedzi vatovité mraky presvital ako žltkastý kruh a na nočnú krajinu vrhal dlhé skryté tiene. V celom lese bolo ticho, narúšané iba pukotom vetvičiek pod ich nohami.
„Sme tu,“ krátko povedal starec a rukou ukázal na čiernu dieru pred sebou.
Medzi trsmi trávy a skalami sa, ako úzky pás, dvíhal vstup do tmavej jaskyne. Sálal z nej chlad. Zvnútra sa nieslo ticho.
„Vojdi,“ prikázal mu a zapálil fakľu pripevnenú na drapľavej stene, načo jaskynný priestor razom osvetlilo žltkasté svetlo.
Celé vnútro bolo veľmi jednoduché. Drsné kamenné steny zužujúce sa smerom nahor sa uzatvárali v oblom strope. Kdesi v kúte stál hlinený džbán a udupanú podlahu pokrývali skaly. Z celého priestoru sa niesol strach, no niečo...
„Kde je ten jaskynný netvor,“ nechápavo sa od starca otočil Tan a obzeral sa po celej jaskyni.
„Vraveli ste predsa, že tu celý deň sídli a nepohne sa odtiaľ ani na krok. Práve preto sem nesmie nikto chodiť. Aby sa mu nedostal do pazúrov...“
„Presne tak,“ ozval sa posmešný hlas a Tan sa otočil. Jeho šokovaný výkrik mu uviazol kdesi hlboko v hrdle.
Rovno pred očami sa mu starec menil. Chrbát sa hrbil, staré šaty z neho spadli, dlhé ruky sa mu predlžovali ešte viac a kostnateli. Na koncoch prstov vyrastali dlhé pazúry. Sivé vlasy nahradila hnedá hriva, uši sa predĺžili a zošpicateli. Zreničky sa odfarbili na tmavozelené, vysunuli sa mu lícne kosti, z mäkkých ďasien mu vyrastali zuby a zaostrovali sa.
Starec hrubo zavrčal a svetlo z fakle sa mu odrazilo od medailónu s tmavozeleným kameňom na krku.
„Čo... vy,“ ustupoval zdesený Tan.
„Vybavme to rýchlo,“ strašidelne prevravel starec a do chlpatej labej ruky chytil ostrý kameň.
„Nie!“ so strachom Tan uskočil a schmatol hlinený džbán stojaci na zemi.
„Veľmi smiešne,“ zarehotal sa starec.
„Aké odvážne,“ švihol labou a džbán v Tanových rukách sa roztrieštil na kúsky. V dlani mu ostali len črepy.
„Kto si?!“ so strachom zhíkol, uvedomujúc si, že v tomto boji nemá žiadnu šancu.
„Tej skale v tvojej ruke sa vyhnem!“
„Tomu?“ posmešne pohodil hlavou a ostrý kameň rozdrvil na prach, pričom Tan bolestne prehltol.
Kto si?! Čo si to za netvora?! Si človek... čarodejník?“
„Lepšie bude, ak sa spýtaš čo,“ zlovestne odvetil.
„Nie som žiaden úbohý človek alebo čarodejník, ktorý za pár desiatok rokov vypustí dušu. Som potomok významného a silného rodu Basrov. V tomto šiestom storočí je nás už len pár, ale sme tu,“ nenávistne zašepkal.
„Máme tú skvelú vlastnosť, že si vieme zabezpečiť nesmrteľnosť. Životom iných... Ten ľudský sa berie najľahšie. Takýmto spôsobom existujem už vyše dvesto rokov. Raz za mesiac jedna duša a mám postarané... Dnes to bude tá tvoja.“
„Ale...,“ zasekol sa mu hlas v hrdle.
„Preto ste nám vraveli, aby sem nikto nechodil. Nechceli ste, aby sme zistili, kto ste!“
„Áno,“ prikývol unudene.
„Buď už ticho. Nemám chuť s tebou bojovať.“
„A preto ste nikomu nepovedali jeho meno. Lebo to bolo to vaše, nie?“ so strachom sa snažil udržať rozhovor a hľadel na ostré pazúry.
„Nemám náladu sa s tebou otravovať. Priprav sa na koniec,“ zachechtal sa, švihol dlhou labou a z prívesku na krku mu vyletel pás zeleného svetla.
Tan v poslednej chvíli uskočil a stena za ním praskla.
„Mňa nedostanete!“ skríkol a vyhol sa ďalšiemu lúču.
„Že nie?!“ skríkol starec a vrhol naňho z prívesku také iskrivé zelené lúče, až sa zatriasla celá jaskyňa.
„Nie,“ Tan vyskočil, uhol sa pred pásom jedovato-zeleného svetla, ktorý na stene zanechal ďalšiu ryhu, schmatol zo zeme kameň a z celej sily ho hodil do starcovho medailónu. Tan bol najlepším strelcom v dedine. Tmavozelený kameň zapraskal, oslepujúco zažiaril a vybuchol. Tan sa rozohnal po druhýkrát a ostrá črepina z jeho ruky sa zabodla tesne pod prívesok.
„Nie!“ zvreskol starec a dlhými pazúrmi chniapal vzduch.
„Ty bezočivý človek! Ako si to dovoľuješ?!“ skríkol a hlas mu z ničoho nič náhle zanikol.
Na okamih zamrel vo vzduchu, a potom, ako v spomalenom filme, dopadol na hlinenú zem.
„Prach k prachu,“ zašepkal vyčerpaný Tan.
Starcovo telo sa jemne zavlnilo a rozsypalo na prach. Z jeho vnútra povylietavali tisícky malých svetielok a ako svätojánske mušky stúpali k hviezdnatej oblohe.
| Nick |
Peter Šišovský |
| Kategória | Ownfiction/krátka poviedka |
| Žáner |
próza s mytologickým podtónom |
| Debata k poviedke: |
Fórum |
