Netvor
Autor: Sinogi Utorok, 29 Júl 2008 11:42
Veľký ponurý dom bol až príliš tichý. Dievča s pištoľou v upravenej mníšskej uniforme a chlapec s drevenou škatuľou na chrbte a špicatými ušami tam pôsobili ako päsť na oko. Neprišli sa zabávať, ani si v opustenom dome rozprávať strašidelné príbehy. V okolí už zmizlo priveľa ľudí na to, aby sa sem vybral niekto normálny. Postupovali opatrne, potichu sa blížili k zlovestnej žiare presvitajúcej spod pootvorených dvier.
„Priprav sa, Chrono. Svätenú vodu máš? Pre prípad,“ obrátila sa z pripravenej pozície na svojho spoločníka, pričom bola očividne pripravená vyraziť.
„Rossetta!“ zvolal narýchlo, aby jej zabránil v pohybe, „nemôžeš tam vtrhnúť tak bezhlavo. Mali by sme najprv zistiť...“
„Počuj, musíš byť vždy taký opatrný? Mám to ja partnera. Neboj sa toľko, čo tam na nás už len môže čakať?“ spýtala sa, vrhla naň karhavý pohľad a pery sa jej stiahli do posmešného úškľabku.
„Samozrejme... napriek tomu sa o teba stále...“
Dopovedal by, no ozvala sa obrovská rana. Pred nimi sa vo víre prachu črtali obrysy niečoho, čo boli kedysi dvere. Trosky lietajúce všade naokolo porozbíjali zvyšné okná, ktoré ešte ostali celé. Pre nimi sa zjavilo čosi, čosi dosť veľké na to, aby to pôsobilo mohutne aj v takých priestranných miestnostiach, aké mal tento dom.
„Toto... nie je radový démon.... Chrono! Čo to je? Chrono? Chrono!“ kričala, no márne, nik sa neozýval. Iba čo na seba upútala pozornosť tieňa vystupujúceho z otvoru v stene. Sršala z neho hrôza, hoci mu nebolo vidieť do tváre. Mal na nej pripevnenú drevenú masku s podivným výrazom, uprostred ktorej trčal malý zelený drahokam. Kým stačila vytiahnuť zbraň, netvor bol pri nej. Pohyboval sa neskutočne rýchlo.
Chrono sa prebral z chvíľkovej straty vedomia. Pred ním sa odohrával hrôzostrašný výjav. Uvedomil si, že je príliš neskoro na svätenú vodu, príliš neskoro na jej zbraň, ktorú nestihla vytiahnuť. Keby vedela, že má mieriť na jeho drahokam, zdroj sily, čo ho živí, skolila by ho jediným výstrelom. Poznal tento typ bytostí. Bábky. Necítia bolesť, ani strach, len slúžia tomu, kým boli vyvolané. Zúfalstvo pretrhlo nitku rozumného uvažovania.
Vykríkol smerom k nej: „Otvor... !“
Jeho krik prehlušil ďalší zvuk. Časť stropu letela smerom k zemi. Ozvali sa dva výstrely. Netvor sa otočil. Na zem dopadla postava v čiernom. Monštrum s maskou sa prestalo hýbať. Človek, ktorý prepadol z poschodia, sa pomaly zodvihol. Kým to spravil, démonická bábka padla na studenú dlážku - mŕtva. Začala sa rozpadať na prach.
Rossetta v okamihu vytiahla zbraň z puzdra, natiahla kohútik a položila otázku: „Kto ste?“
* * *
Vírenie prachu ustávalo, postava bola zreteľnejšia. Čierna sutana, dlhšie vlasy, typický kňaz až na revolver v ľavej ruke. V pravej sa preblysla čepeľ meča. Nebol ho dobre vidieť, všade vládlo pološero a ešte stále trochu rozvírený prach. Len pár lúčov svetla dopadalo cez rozbité okná.
„Ešte raz. Kto ste?“ zopakovala, no ruka sa jej začala mierne triasť. Nikdy nezastrelila človeka a nemala to v úmysle.
„Wataši va.... Oh, prepáčte stále zabúdam, že už nie som doma.“ odpovedal konečne neznámy záchranca zasúvajúc jednoduchý, ale očividne používaný meč do pošvy.
„Rossetta, nie je ti nič?“ pribehol Chrono, aby sa presvedčil, či je naozaj v poriadku.
„Neboj sa o mňa toľko. Skôr ma zaujíma, kto je henten,“ mykla zbraňou smerom k mužovi, ktorý sa pomaly približoval.
„Zložte zbrane, nebojte sa,“ povedal odrazu, „Som váš kolega, dá sa povedať.“ S rukami zdvihnutými nad hlavou vyzeral mierumilovne, no stále držal svoju zbraň a ešte ho nebolo dobre vidieť.
„Ako vám môžeme ve...“ otázka prešla do prázdna. Zložila zbraň, pretože neznámeho konečne osvetlil lúč svetla. Jeho tvár pôsobila nesmierne upokojujúco. Plavé polodlhé vlasy, ktoré mu nateraz padali do zelených očí, súmerné črty tváre, to všetko presvedčilo mladé dievča natoľko, že zastrčila zbraň do puzdra.
„Dobrý deň, Rossetta Christopher, rád vás spoznávam, volám sa Dalton. Som z Rádu svätého Jonáša, z Japonska. Potomok holandských obchodníkov. Poslali ma pomôcť vám. Sledovali sme ho,“ dodal a kývol hlavou smerom na rozplývajúce sa telo. Jediné, čo zostávalo celé, bola vyrezávaná maska. Trčala z nej dlhá kovová ihlica. Drahokam roztrieštený na kúsky sa leskol pod ňou.
„Načo tie dva výstrely?“ pozrela Rossetta na cudzinca nechápavo. Keď sa na ňu obrátil a pozrel prenikavým pohľadom svojich svetlozelených očí, trochu očervenela.
„Odvrátenie pozornosti. Aby vás neroztrhal na kusy a otočil sa priamo na mňa. Potom sa mi lepšie hádže.“ Bolo vidieť, že to nerobil po prvýkrát.
„Volám sa Chrono. Teší ma,“ snažil sa zapojiť do rozhovoru, zatiaľ v pozadí stojaci, Chrono.
„Viem, kto si... mám informácie od Magdalény. Chceli, aby som vám pomohol,“ odvrkol Dalton dosť nevrlo.
„Porozprávať sa môžeme aj u nás, v kláštore, nemyslíte?“ snažila sa medzi nich vstúpiť zástupkyňa nežnejšieho pohlavia. Zažila to mnohokrát. Veľa ľudí jednoducho nevedelo prehltnúť fakt, že aj Chrono sám je démon.
„Áno, isteže. Budem rád, z dlhej cesty som unavený. Ponáhľal som sa sem priamo z letiska,“ dodal satisfakčne a odložil aj svoju poslednú zbraň, revolver gravírovaný runami, ktoré Rossetta nikdy nevidela, no Chrono áno. Nevedel si však spomenúť, kde.
* * *
Do hlavnej izby malého pobrežného domčeka vkročil muž, celý oblečený v bielom. Biele mal dokonca aj dlhšie vlasy zapnuté v cope. Nasadené okuliare mu nezakrývali kontúry tváre, keďže mali veľmi tenký rám. Vyzeral príjemne, no zároveň tajuplne.
Na dlážke v rohu veľkej izby našiel ležať mladého chlapca v pyžame. Z hlavy mu trčali čudesné rohy.
Kľakol si k nemu a pohladil ho opakom ruky po líci: „Joshua, čo sa stalo?“
Stále mal pri tom na tvári tajomný, podľa všetkého, preňho úplne prirodzený výraz.
„Aion,“ ozval sa chlapec, „som rád, že si tu...“ dopovedal pomaly. Očividne bol zmáhaný značnou bolesťou.
„Pán Aion,“ vkročila do miestnosti žena, oblečená v uniforme slúžky, „ráno nás napadli, znova.“ Pri týchto slovách trochu sklonila pohľad, pričom ani predtým ho nenamierila adresátovi priamo do tváre. Vyzerala neprítomne.
Aion vstal a pomaly si to namieril k nej. Vtom sa ozval tichý, ale o to bolestivejší hlas:
„Hluk, hluk, prečo, prečo stále, prečo... neprestane? Kto ma to volá?... Vidím... niekoho, chce to naspäť... ja...“ Joshua sa zviechal z dlážky, ale bolesť ho premohla.
„Pán Joshua,“ rozbehla sa za ním ošetrovateľka, „ste vyčerpaný, musíte si oddýchnuť. Uložím vás do postele,“ rozhovorila sa starostlivo.
„Ale Aion,“ začal znova chlapec, ktorý sa ledva niesol na nohách, „sľúbil si... áno, sľúbil, že budem môcť s tebou... ísť. Pomôcť ti...“ snažil sa dokončiť vetu a pritom nemotorne vystieral nohy, aby nepadol.
„Si slabý, Joshua. Vyčerpaný. Mal by si si oddýchnuť. Sľubujem,“ klamal mu do tváre, pričom si podvedome naprával padajúce okuliare, „nabudúce.“
„Aion... ale oni ťa chceli... ja som len...ja som ťa len chránil. Nechcel som... aby sa niečo stalo... tebe, alebo sestričke...“ Pri týchto slovách sa opatrovateľka, dosiaľ s kamennou tvárou, zatvárila trochu zarazene. Aion na ňu pokýval hlavou.
„Joshua, už musím ísť. Oddýchni si. Už mám niekoho, kto mi pomôže. Nabudúce so mnou pôjdeš...“ S úmyselne nedokončenou vetou sa otočil smerom k dverám a v momente, keď prekračoval prah, došepol sám pre seba: „...môj apoštol...“
* * *
V kláštore magdaléniek to vyzeralo na ďalší pokojný deň. Členky rádu horlivo zametali chodníky, v kuchyni sa pripravovalo jedlo pre chudobných. Tichú atmosféru narúšal len krik z kancelárie matky predstavenej.
„Rossetta, ako to robíš?“ skričala predstavená kláštora, pričom si úderom do stola prevrátila šálku s čajom, „Ako je možné, že len ty, ty jediná, dokážeš počas jednej úlohy zbúrať celý dom v historickej časti mesta?“ Od zlosti sa bála zdvihnúť pohľad, aby ním Rossettu náhodou nezabila.
„Sestra Kate, ale... my sme sa... to nebola naša vina. Ten démon bol obrovský, my sme naozaj nič....“ ospravedlňovala sa pred ňou kajúcnička.
Ona ju však nenechala dohovoriť, no prerušila ju umierneným tónom: „Nechajme to nateraz bokom. Stretli ste sa s pánom Daltonom, posilou z Jonášovho rádu?“
„Áno, sestra Kate. Stojí pred dverami,“ odvetila Rossetta, prekvapená zmenou v jej správaní.
„Pozvi ho dnu. Ty môžeš zatiaľ ísť,“ podala sestra Kate príkaz. Vychádzajúc z dverí sa Rossetta potešila, že jej zabudli dať trest za ten zdemolovaný dom. Dovnútra vstúpil Dalton.
„A o tom dome,“ zvolala na ňu jej nadriadená cez zatvárajúce sa dvere, „sa porozprávame neskôr.“
Z chodby bolo počuť len hlasné: „Ach...“
„Vitajte, pán Dalton,“ privítala hosťa sestra Kate, „hoci budem stručná, nechcem byť nezdvorilá. Dáte si čaj?“ dodala k privítaniu a ukázala smerom k pariacemu sa čajníku, na ktorý bola právom hrdá, keďže bol vyrobený zo vzácneho porcelánu. Vďaka Rossette však mala už len dve šálky.
„Ani ja nechcem byť nezdvorilý, matka predstavená, ale chápte moju situáciu,“ povedal priamo hosť, pričom sa zadíval na svoju ľavú ruku. Mal na nej natiahnutú rukavicu.
„Samozrejme, bola som informovaná, viem, o čo ide.“ Chcela byť citlivá, no veľmi jej to nešlo. „Aj tak tu ale musíte zostať. Boli ste vyslaný, aby ste našli oboch – bábku aj bábkara, ak sa nemýlim. To znamená, že tu istý čas zostanete. Prijmite teda našu pohostinnosť,“ presviedčala ho, nech zostane v kláštore, aby ho mala pod dozorom. Nevedela, či by sa nemohol... Jej myšlienky prerušilo náhle a hlasné vyzváňanie telefónu.
Zodvihla, chvíľu počúvala a potom sa zmohla na reakciu:
„Áno, chápem, prístroje sa nemôžu mýliť. Pošlem ich tam,“ a zavesila slúchadlo na aparát.
„Vyzerá to, že si veľmi neoddýchnete. Zaznamenali sme veľkú aktivitu v oblasti soľných bani neďaleko Hills. Môže to byť len vami hľadaný bábkar. Naše senzory sú citlivé. Chrono a Rossetta vám pomôžu.“
„Nepotrebujem pomoc od démona...“ zahlásil a otočil sa tak prudko, že jeho sutana skoro zhodila cenný čajník. Sestra Kate ho stihla zachytiť.
„Nemajte predsudky. Chrono je síce démon, ale pomáha našej strane. Aj tak vás už budú čakať pri aute, určite nás počúvali. Aspoň Rossetta určite...“ odkázala Daltonovi na odchode.
„Na našej strane... a dokedy?“ vhodil jej vetu do tváre a zavrel dvere.
„Veď práve... dokedy?“ spýtala sa sama seba a pozerajúc cez pootvorené okno si usrkla z čerstvo naliateho čaju. Zaklonila sa v kresle, ktoré zo štatútu starožitnosti nevydržalo nápor a zlomilo sa. Rozhodila rukami, no aj tak sa ocitla na zemi a vedľa nej zostali ležať len pozostatky bývalej šálky. Ozvalo sa len hlasné: „Ach...“
* * *
Z auta pred vchodom do bane vybehol Chrono úplne zelený. Ešte si nezvykol na Rossettin šialený štýl šoférovania. Jej jazda bola umocnená faktom, že bola naštvaná.
„Prečo sme nemohli vziať Azmariu? Mala v zbore voľno. Veď ju trénujeme, ako má získať skúsenosti?“ vyčítala Daltonovi jeho rozhodnutie nechať novú posilu v kláštore.
„Vy by ste ju skutočne chceli zobrať na takéto miesto? Nič proti vám, ale ja na svoje akcie neberiem deti vo výcviku,“ umlčal ju rozumným argumentom.
„Vchod je tým smerom, môžeme ísť...“ ukazoval im Chrono, v snahe zachrániť situáciu.
„Poďme!“ zahlásila Rossetta trocha namrzene. Neznášala, keď nemala pravdu.
Postupovali opatrne a pritom pomerne rýchlo. Prehľadávali chodby, v ktorých bolo okrem soli cítiť aj niečo iné. Mnohých ľudí by tento pach zmrazil už pri vchode. Táto skupinka však bola na vôňu nebezpečenstva a strachu zvyknutá. Hoci boli, až na Chrona, pomerne mladí, zažili toho viac ako iní za celý život. Najmä práve čo sa nebezpečenstva týka.
Prechádzali ďalej, zastavili sa až v mieste, kde sa chodba delila na dve.
„Pôjdem naľavo, vy napravo,“ povedal Dalton akoby rozkazom a vybral sa hneď svojím smerom.
Chrona naplnil pocit neistoty: „Prepáčte... neviem, či je dobrý nápad deliť sa na menšie skupiny.“
„Teba sa nikto nič nepýtal,“ zarazil jeho snahu Dalton a stratil sa v temnote.
„Nech si ide, keď nechce našu pomoc,“ zvolala Rossetta tak, aby ju ešte začul. Zároveň chcela povzbudiť Chrona, ktorý trochu posmutnel. S nenávisťou sa stretával často.
„Poď, pôjdeme,“ dodala a potiahla ho za ruku. Aj oni sa stratili v temnote, ale druhej chodby.
* * *
Spolčiť sa s démonom... a to si hovorí členka rádu. Tento svet je úplne naopak. „Moderní ľudia.“ Čo sa čudujem? Veď sú dvadsiate roky. Dnes si už dovolia čokoľvek. A potom sa čudujú, že ľudia strácajú vieru. Hrozné, veď môžu...
Jeho myšlienky narušil modrý záblesk. Všetky ním zapálené fakle podzemnej bane začali blčať modrým plameňom. Cítil, že sa blíži niečo zlé. Tasil obe zbrane. Runový revolver a starý meč.
„Zblúdilá ovečka, čo robíš tak ďaleko od svojho Pána?“ ozvalo sa spoza neho.
Mihom sa otočil. Stál tam vysoký muž, celý v bielom. V tomto prostredí pôsobil ešte čudesnejšie ako kňaz v čiernej sutane. Namieril naňho zbraň a natiahol kohútik. Meč tiež zovrel pevnejšie.
„Kto si? Čo tu robíš?“ pýtal sa, aby vyzvedel niečo viac. Nemal v úmysle strieľať, kým si nebude istý.
Muž v bielom prešiel do silnej modrej žiary. Jeden kútik vytiahol trochu vyššie: „Mal by si ma poznať. To ja som tvoj stvoriteľ, v podobe, akú máš teraz a ešte len budeš mať.“
„Aion...“ stratil na chvíľu pozornosť mladý kňaz, „to ty... ty za to môžeš! Ja ťa zabijem!“ dokončil a stlačil kohútik. Aion sa len trochu nahol doprava, guľka ho ani len neškrabla.
„To nemá význam, Dalton... rovnako ako celá táto potýčka. Ja chcem len spravodlivosť, rovnako ako ty. Vieš predsa, že sa ku mne aj tak časom pridáš,“ rozhovoril sa Aion, pričom prikráčal až k hlavni nabitého revolveru, „Pridaj sa ku mne teraz, na čo čakať?“
Kňaz prišiel ako tak k sebe.
„To by som radšej zomrel.“ odvrkol preňho dopredu jasnú odpoveď.
Aion sa ani len nepohol a pokračoval: „Nepripomína ti tento rozhovor niečo? Výjav z Biblie? Púšť, váš „Spasiteľ“, Diabol...“ pri týchto slovách sa Dalton zatváril nechápavo, hoci presne vedel, o čom hovorí.
„On ale odolal, nezabúdaj,“ odvetil rozhodne skúšaný Dalton a znova natiahol kohútik.
Kým vystrelil, démon sa objavil za ním. Bol ako svetlo, rýchly, nepočuteľný.
„Ale On nemal tvoj dar...“ pokračoval Aion a luskol prstami na ľavej ruke. Jeho obeť klesla k udupanej zemi v bezvedomí.
* * *
Pravá strana chodby bola veľmi dlhá a postup pomalý. Cestu občas zhatil menší démon, priťahovaný veľkou mocou.
„Je tu niečo silné, veľmi...“ obával sa Chrono, „ktovie, ako je na tom Dalton.“
„On sa o seba postará. Veď si ho videl v tom dome. Pohádže si pár ihlíc, preseká sa mečom, uvidíme ho, keď sa budú... Chrono? Chrono! Počúvaš ma vôbec?“ Po tejto vete ale už ani Rossetta nemyslela na svoje slová. Pred nimi bola dlhá priestranná chodba, v ktorej strede sa týčil veľký oltár. Po jej okrajoch horeli fakle. Miestnosť, poloprázdna, pôsobila hrozivo. Chrono sa zachvel.
V momente všetky ohne zmodreli. Žiarili ako predtým, ale neprirodzeným belasým svetlom.
„Aion!“ skričal Chrono a snažil sa ho vypátrať v miestnosti. Hľadaný vystúpil spoza oltára.
Zatváril sa posmešne a napravil si okuliare: „Ešte stále so sebou vláčiš to bremeno, Rossetta Christopher?“
Chrona to zabolelo ako rana nožom.
Jej reakcia prišla hneď. Vytiahla zbraň a uvoľnila poistku.
„Nebuďme unáhlení...“ reagoval Aion veľmi pokojne, „nie ste zvedaví, čo sa stalo s vaším súputníkom?“ opýtal sa a vytiahol spoza chrbta starý používaný meč.
„Dalton...“ zháčila sa Rossetta, „Čo si s ním urobil? Hovor!“
„Povedzme, že priamo jemu som neurobil vôbec nič. Len som pomohol oslobodiť jeho skutočnú moc. Toto už nikdy nebude potrebovať.“ Napriahol sa a meč vyšmaril z ľavej ruky takou silou, že prerazil neďaleký banícky vozík.
„Dalton, poď sem.“
Rossetta s Chronom na seba prekvapene pozreli, keď zbadali spoza oltára vychádzať kňaza, zašpineného, no bez jediného škrabanca. Jeho chôdza ale vôbec nebola plynulá. V tvári mu chýbal akýkoľvek výraz, oči mal bezduché, ruky spustené popri tele. Očividne nebol sám sebou.
Aion na seba nenechal dlho čakať. Chytil ho za ľavú ruku a stiahol mu rukavicu. Jeho koža bola čierna, na niektorých miestach zrohovatená. Určite nepripomínala ľudskú.
„Dovoľte,“ začal slávnostne, „aby som vám predstavil Daltona van Deena.“
Chronove oči sa stiahli. Spomenul si. Ten smutný príbeh. Všetko mu zarezonovalo v hlave.
„Ale, ale Aion,“ vyhŕkol zo seba, „jeho premena ešte nebola ukončená. Čo s ním chceš robiť?“ spýtal sa svoju otázku, zatiaľ čo Rossetta iba nechápavo hľadela.
„Mal som poistku...“ mierne sa uškrnul Aion a luskol prstami. Dalton padol na štyri. Jeho chrbát sa začal neprirodzene prehýbať. Na chrbte pod sutanou mu začalo niečo navierať. Ruky, ako aj celý zvyšok tela, sa postupne zväčšovali. Pravá ruka mu po vzore ľavej celá očernela. Ozvalo sa driapanie látky. Sutana nevydržala nápor a praskla. V priebehu pár sekúnd stál v podzemnej štôlni tvor, vôbec nepripomínajúci človeka, z ktorého vzišiel. Zdvihol tlamu plnú tesákov a postavil sa sebaisto na štyri laby. Dlhé pazúry sa mu zaryli do kamenistej zeme. Telo mu pokrývali čierne rohovinové šupiny.
Hrobové ticho prerušila Rossetta: „Chrono... čo sa mu stalo? Čo to je? Hovor!“
Zdvihol sklonenú hlavu. Aion mal stále na tvári ten prihlúply výraz, ktorý ho iritoval.
Ako len mohol... taký mladý...
„Rossetta, to, čo vidíš pred sebou,“ povedal, pričom znova sklonil svoju hlavu, „je stále Dalton.“
„Omyl, Chrono,“ chcel ho poopraviť Aion, „toto už nie je ten bojovník proti zlu, akého ste poznali. Prečo to našej spoločníčke nevysvetlíš? Ty by si to mal vedieť.“
Rossetta sa stále tvárila prekvapene. Pozrela na partnera, ktorý vzápätí otvoril ústa: „V čase, keď sme sa snažili získať hlavu Pandemónia, sme potrebovali spojencov. Mal som za úlohu nájsť nejakých na Zemi, medzi ľuďmi. Niekoho výnimočného, niekoho dosť silného, aby dokázal vzdorovať silám pekla. A našiel som... rod van Deenovcov. Boli silní, veľmi silní. Mali schopnosť premieňať sa na bytosti svetla, veľké, majestátne tvory. Pomáhali ľudom od zlého a za to boli veľmi vážení. Navštívil som Holandsko niekoľkokrát, no nepodarilo sa mi ich presvedčiť. Preto som informoval Aiona...“
Chrono prerušil svoju reč. Na jeho tvári sa objavili stekajúce slzy.
„Chápeš ? Ja za to môžem! Za to všetko, čo im potom Aion spravil... môj ďalší hriech. Ich... kliatba.“
„Chrono,“ ozvala sa jediná žena v miestnosti, „neobviňuj sa, prosím ťa. O akej kliatbe to hovoríš?“
V tom momente obrátil hlavu na pretvoreného Daltona:
„O tomto, presne o tomto. Ani Aionovi sa nepodarilo presvedčiť ich. Boli príliš hrdí. Preto prišla jeho pomsta. Zoslal na celú túto rodinu kliatbu. Každý člen rodu bude postupne pretvorený na bytosť temnoty a ako taká sa k nemu skôr či neskôr pridá. Potom sa správajú ako bábky. Počúvajú len jeho rozkazy. Aby unikli svojej kliatbe, odišli zo svojej domoviny do Japonska, krajiny, ktorá sama o sebe má obrovský duševný vplyv. Tam prežijú len najsilnejší démoni. Pečať tejto krajiny je dosť silná, aby bola aj ich premena mierne spomalená. Ja som sa o všetkom, čo sa stalo, dozvedel príliš neskoro. Ani neviem, ako svoju situáciu v Japonsku vyriešili.“
„To by malo na vysvetlenie stačiť,“ povedal Aion, „teraz ho zabi.“
„Áno, Aion-sama,“ rozozvučal sa hlboký tón netvorovho hlasu.
Monštrum, bývajúce človekom, sa rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou smerom ku Chronovi. Za ním stojaca členka rádu síce stihla vytiahnuť zbraň, ale nestihla ju použiť. Netvor sa zahnal, Chrona odhodil do bočnej steny a spolu s ním tým smerom odsotil aj Rossettinu zbraň.
Chrono chvíľu nepohnute ležal. Prvá sa začala hýbať jeho ruka. Nahmatávala pištoľ ležiacu na zemi.
„Na niečo si zabudol, Aion,“ vyšla Chronovi z úst veta spolu s krvou, ktorú vypľúval. Na pol kútika sa usmial. Rossetta už držala v rukách svoj prívesok. On jej však posunkom naznačil, aby ho neotvárala.
„Vieš, Aion, ľudia nie sú bábky...“ v momente, ako to dopovedal, vystrelil. Trafil Daltona do nohy. Zranenie nebolo vážne, zacelilo sa v okamihu, no na tvári sa mu zjavil bolestný výraz.
„Nemá to význam... je môj...“ snažil sa poučiť ostatných Aion.
Van Deen sa ale otočil tvárou k svojmu stvoriteľovi: „Baka, Aion... baka...“
Rozbehol oproti nemu, nemal šancu zareagovať. Úder ho odrazil na niekoľko metrov.
„Ľudia, Aion,“ povedal Chrono, pričom si utieral krvavé ústa, „ľudia cítia bolesť.“
Rossetta dobehla k očividne rozpamätanému Daltonovi. Aion zmizol. Na zemi po ňom zostali len rozbité okuliare.
„Rossetta, prosím,“ rozbručal sa tvor pri nej, „daj mi meč môjho otca. Zabijem sa, rovnako ako on. Seppuku je jediné riešenie. Moja premena je ukončená. Možno už bude neskoro...“
„Nie, nerob to, pôjdeme do kláštora, pomôžu ti. Aspoň to skús. Nezahadzuj svoj život,“ hovorila cez slzy. Daltona jej plač obmäkčil. Jeho oči naplnila nádej.
* * *
Do kláštora museli prejsť pešo. V takomto stave sa mladý kňaz nezmestil do auta. Ich cestu krížila dedina. Museli ísť priamo skrz ňu. Jej obyvatelia v hrôze utekali pred strašným stvorením. V panike za sebou nechávali len krik. Všetci sa ukryli v domoch.
„Chrono,“ oslovil Dalton démona po svojom boku prvýkrát menom, „prečo sa nás všetci tak boja? Nič sme im nespravili...“
„Neviem, Dalton, neviem...“
* * *
O niekoľko dní na to už Rossetta ležala na tráve pod stromom neďaleko kláštora. Vychutnávala si posledné lúče slnka. Prisadol si k nej Chrono.
„Ako je na tom?“ spýtala sa, upínajúc zrak na oblohu.
„Lepšie... myslím... postupne sa zmieruje s tým, že taký zostane navždy. Rozhodol sa, že bude naďalej pracovať pre rád v Japonsku. Opúšťa nás.“
Nastala chvíľa ticha. Obaja pozerali na tmavnúcu oblohu. Ticho však prerušil Chrono:
„Rossetta... už v tom dome som sa ti snažil povedať... že sa o teba bojím. Nechcem, aby sa ti niečo stalo...“
Jej odpoveď bola rýchla a nečakaná. Vyskočila na rovné nohy a zalomila ruky v bok. Očividne sa od Daltona niečo naučila:
„Chrono, ty baka, to si naozaj myslíš, že sa nám môže stať ešte niečo horšie?“
| Nick: |
Sinogi |
| Kategória | Fanfiction/dlhá poviedka; tematika Chrno Crusade |
| Žáner |
- |
| Debata k poviedke: |
Fórum |
