Elrik z Melniboné
Autor: Vikica0666 Utorok, 22 Júl 2008 11:11
Disclaimer: Vyhlasujem, že som postavu Elrika z Melniboné nevymyslela osobne, ale pochádza z pera spisovateľa Michaela Moorcocka. Pri písaní príbehu som sa inšpirovala francúzskym prekladom pôvodného diela.
Sféra
A tak Elrikovi, vládcovi krutej rasy,
Tomu, čo zradil vlastné kráľovstvo,
Odsúdenému na večné hľadanie pravdy,
Bola daná šanca odpustiť.
Kronika Čierneho meča
1. Nečakaný návštevník, druhá šanca od Pána Morí
V hostinci bolo šero. Jediným svetlom bola dohorievajúca sviečka na stole, kde sedel Elrik. Poriadne sa zatočil do koženej peleríny. Jeho slonovinovobiela tvár pozorovala hostinského z tieňa kapucne. Purpurovočervené oči mu ešte viac stmavli, keď vstúpila rozohnená banda podnapitých Izaarčanov. Nemal náladu na rozhovor. Mentalita Izaarčanov nedovoľovala nechať cudzinca na pokoji. Zvedavosť ich zakaždým premohla. Bol si istý, že ich odbije rýchlo. Stačilo spomenúť oddych a s rešpektom v hlase vám želali „pokojnú obnovu síl“. Oddych spolu so spánkom bol v Izaar takmer náboženstvom. V podstate okrem týchto dvoch vecí neuznávali žiadneho iného „Boha“.
Izaar je jedna z najmladších krajín Mladých Kráľovstiev. Melniboné poznajú len z rozprávania cudzincov. Legendy opisujúce pád Imrryr, aj jeho príčinu, Izaarčania náležite ignorujú. Sú povýšení nad niečo, čo nevideli na vlastné oči. Vnímajú to ako súčasť kultúry. Nemajú teda dôvod na opovrhovanie Elrikom. Je prijatý ako hociktorý iný pocestný. Stormbringer, zatiaľ pokojne mrmlajúci na jeho boku, vzbudzuje pozornosť len pre svoju nezvyčajnosť. Nik ho nespája s prezývkou „Požierač duší“.
Pomaly sa postavil, pričom sa oprel o Stormbringer. Zacítil nový prílev energie. Meč zatiaľ mlčal. Avšak, ak nenatrafí včas na nové dobrodružstvo, Stormbringer bude žiadať ďalšie obete. Bez jeho energie má len slabú nádej na život. Bez nadprirodzenej pomoci by bol už dávno mŕtvy. Jeho slabá krv je podľa zákonov prírody predurčená na zánik.
Albín si smutne prejde po tvári. Hostinský kývne hlavou smerom ku schodom. Hádam dnes v noci nájde pokoj! Nočné mory ho sprevádzajú čoraz častejšie. Budí sa unavený, akoby vôbec nespal. Zobúdza sa s krikom, sprevádzaný vidinou tváre Cymoril. Uloží sa s mečom po boku a zatiahne na seba pelerínu. Mračná spánku ho začínajú pohlcovať. Vťahujú ho hlbšie a hlbšie. Má pocit, že posteľ sa pod ním stráca. A on padá do čiernej priepasti. Na rozkopnutie dverí sa strhne a bleskovo vyskočí. V oboch rukách drží Stormbringer. Spočiatku nevidí tvár. Len širokú čepeľ sekery. Nebezpečne sa priblíži. Potlačí útok rýchlou reakciou meča a zamračene sa pozrie do tváre útočníka. Smiorgan, gróf z Purpurových Miest?! Keď po útoku na Imrryr zanechal za sebou celú flotilu aj ďalší osud svojho národa a spolubojovníkov, bol presvedčený, že Grófa Purpurových Miest už viac neuvidí. Teraz stál pred ním rozzúrený bezmocnosťou. Ruky mu bezvládne klesli a očami premeriaval čierny meč.
„Vedel som, že ti nedovolí zomrieť.“
Elrik odpovedal hlasom, v ktorom boli cítiť potlačované vzrušenie:
„Možno práve to je mojím trestom. Žiť a čeliť všetkému, čo som vykonal. Pamätať si každý detail. Deliť sa o pochmúrne spomienky s vlastnou samotou.“
Smiorgan sa oprel o múr. Netúžil už Elrika zabiť. Umlčať ho naveky. Netúžil skončiť napichnutý na čiernom meči! Predstavoval si inú smrť ako nechať Stormbringer vysať mu dušu. Jeho energia poslúži Elrikovi ináč. Spomenul si na hlavnú príčinu cesty za Elrikom.
Elrik stál zatiaľ nad ním a snažil sa ovládnuť myšlienky prúdiace mu hlavou. Ako je možné, že prežil? Rukou, ktorou držal Stormbringer, mu trhalo. Meč sa snažil vtiahnuť ho do boja. Túžil po novej obeti. Vysmädol. Runy na meči sa nebezpečne rozžiarili.
„Nieeeeeee!“ zúfalo vykríkol Elrik, kým meč ho ťahal k Smiorganovi. V poslednej chvíli sa mu podarilo ovládnuť ho.
„Ja som tvoj pán! Nepodľahnem ti! Nebudem robiť, čo ty chceš, rozumieš?!“
Smiorgan sa mlčky díval na boj Elrika s mečom. Nepohol sa, ani keď sa Stormbringer zapichol do steny tesne pri jeho hlave.
„Vidím, že je to stále kto z koho.“
„Naučil som sa ho ovládať. Bojujem, keď je to potrebné. Nie vtedy, keď Stormbringer túži po krvi!“ akoby sa Elrik snažil presvedčiť samého seba.
S vypätím síl zasunul meč do pošvy. Sadol si na posteľ a oprel sa o múr. Očami v tvare mandlí si prezeral nečakaného návštevníka.
„Ako vidíš, prežil som. Napriek tvojmu zbabelému úteku!“
„Nikdy som nikoho neprosil o dôveru. Neručil som za svoju oddanosť. Moja spoločnosť prináša záhubu.“
„Napriek tomu som rád, že som neskončil ako vojvoda Avan. Uprednostňujem padnúť chrabrou smrťou ako venovať svoju dušu Chaosu.“
Smiorgan sa odlepil od múra a priblížil sa k Elrikovi. Ten automaticky siahol na rukoväť meča.
„Nie, nemám v úmysle pripraviť ťa o život! Tvoj ochranca má s tebou určite ďalšie plány.“
„Arioch má iné povinnosti. Naposledy mi zaželal veľa šťastia a nechal ma napospas mäsožravým kobylkám. Musel som sa uchýliť k inému riešeniu...“
„Bohovia sú vrtošiví,“ uškrnie sa Smiorgan.
Pri mesačnom svite, ktorý prenikal cez okno a zvýrazňoval belobu Elrikovej pokožky, Smiorgan Elrikovi vyrozprával, ako sa zachránil.
„Keď na lode zaútočili draci, pochopil som, že nemám žiadnu šancu zachrániť sa bojom. Skočil som do mora. Zachytil som sa plávajúcej trosky lode. Prúd ma niesol do neznáma. Vyčerpaný, takmer v bezvedomí som sa ocitol na neznámom ostrove... Bol tvorený len útesmi. Čiernymi a týčiacimi sa vysoko k nebu ako ohlodané kosti zdochliny. Neviem, ako dlho som spal. Prebudil som sa na ukrutný smäd a hlad. Tieto dve potreby ma donútili vydať sa na prieskum ostrova. Neďaleko od pobrežia som našiel v útesoch jaskyňu. Nemyslel som na strach ani nebezpečenstvo. Plazil som sa v spleti chodieb, zachádzal čoraz hlbšie do jej útrob. Tam, na konci, som natrafil na podlhovastú miestnosť. Žiarila modrozeleným svetlom, jej steny boli priesvitné a vychádzalo z nich pulzujúce svetlo. Podlaha bola pokrytá riasami. V strede stál opustený stôl a na ňom misa dymiaceho ragú, bochník chleba a krčah vína. Nestihol som si ani položiť otázku, z čoho môže byť ragú, v zlomku sekundy som sedel za stolom a nenásytne ho hltal.
Po niekoľkých hltoch som začul hlas. Znel ako hlboké hučanie morských hlbín. Každé slovo hralo hudbou prílivu a odlivu. Začínal som mať pocit, že ma zaplavia obrovské vlny pokryté hustou penou. S kúskom chleba v ruke a otvorenými ústami som počúval. Bol to Straasha, Pán Morí. Neľutoval, že ti požičal Loď Zeme a Morí, rozhodol sa ti pomôcť ešte raz. Aby si pochopil tvoj osud!“
Elrik doširoka otvoril oči. Odrazu sa mu ťažko dýchalo. Osud? Po toľkých márnych pokusoch sa konečne dozvie svoj osud?! Nechcel tomu uveriť. Zvedavosť mu však nedovolila Smiorganovo rozprávanie zastaviť.
„Pán Morí ma požiadal, aby som ťa vyhľadal. A dal ti mapu. Pomôže ti dostať sa k Pláňam Túžob a nájsť kone Ingrácie. Jedine jeden z týchto koní ťa môže doviesť k Sfére.“
„Ku ktorej sfére?! Sú ich tisíce a každá z nich obsahuje stovky svetov!“
Smiorgan sklonil hlavu. Nevedel mu dať odpoveď, ktorú čakal.
„Hľadal som ťa celé dva roky. Hlúpo som sa nádejal, že si zvíťazil nad vlastným sebectvom a zahodil Stormbringer. Teraz, keď ťa opäť vidím so Stormbringerom po boku... Dva prvky, ktoré nedokážu existovať jeden bez druhého, parazitujúce na vzájomných slabostiach...“
„Tu je mapa.,“ podal mu zvitok pergamenu, „a ja idem svojou cestou.“
Otočil sa k dverám a o niekoľko sekúnd ostal Elrik sám. Keby nemal v ruke pergamen, bol by presvedčený, že sníval. Ďalšia nočná mora. Ďalšie hľadanie pravdy. Nekonečné hľadanie pravdy! Mal sto chutí zvitok roztrhať na stovky drobných kúsočkov. Melnibonejská pýcha ho premohla. Vždy dokázal čeliť osudu. Bude tomu aj tentokrát!
2. Putovanie pláňami, pomoc trucovitého boha, kone Ingrácie
Elrik dlho sedel zamyslene húžvajúc mapu v ruke.
Neúnavný boj medzi Chaosom a Zákonom ho vyčerpával. Neprestajné uvažovanie nad existenciou pravdy, rovnováhy. Dva extrémy bojujúce o ovládnutie svetov. Pri hľadaní vlastného osudu dúfal, že nájde odpoveď v meste Tanelorn. Mieste, kde nevládne ani jeden z extrémov. Mieste, kde čas plynie pokojne a každý tam nájde mier. Skutočný a duševný. Každý, okrem Elrika! Bol poháňaný vnútornou silou túžiacou po boji. Už si nebol istý, či táto sila pochádzala z jeho vlastnej, melnibonejskej krvi alebo zo Stormbringera. Symbióza medzi dvoma bola dokonalá.
Napokon ju roztvoril. Rozprestreli sa pred ním tri pláne. Všetky na ostrove Ingrácia. Pod menami: Pláň Smútku, Pláň Ničoty a Pláň Túžob. Tam niekde mal natrafiť na kone. Na konci tretej z plání.
Na druhý deň zašiel do Izaarskeho prístavu. Hostinský mu ochotne odpovedal na všetky otázky. Loď Persista smeruje k brehom Bielych útesov a prepláva okolo brehov Ingrácie. Elrik prešiel po mostíku a ocitol sa na palube lode.
„Hľadáte ma, pane?“ ozval sa hrubý zachrípnutý hlas.
Elrik sa obrátil a takmer narazil do silného ryšavého námorníka, ktorý mu stál tesne za chrbtom.
„Hľadám kapitána! Ak ste to vy, tak odpoveď je áno.“
Námorník si ho premeral vážnym pohľadom od hlavy po päty.
„Ako môžem poslúžiť?“
Elrika okamžitá ochota kapitána zarazila. Nikdy si hádam na charakter Izaarčanov nezvykne...
„Moja cesta vedie na ostrov Ingrácie. Chcel by som sa pridať k posádke, kým nedoplávate k jeho brehom.“
Kapitán vybuchol smiechom. Rukami rozhadzoval okolo seba a pohľadom hádzal po námorníkoch, ktorí sa medzitým rozostavili okolo. Všetci sa ticho usmievali. Keď sa upokojil, prehovoril hlasom nabitým sarkazmom:
„Tak to určite nebude problém! Bude mi cťou mať na palube niekoho, kto chce ísť na ostrov Ingrácie. Naposledy tam živá bytosť zablúdila pred stovkami rokov. Tri pláne sú opisované len v starých knihách.“
Elrika zamrazilo v zátylku. Akoby ho ľadová ruka neviditeľnej bytosti schytila za krk a zatriasla ním. Kapitán netrpezlivo sledoval Elrikovu reakciu. Roztržito sa poškrabal za uchom.
„Vyplávame dnes napoludnie.“
Elrik kývol hlavou a zvrtol sa smerom k prove. Tam sa oprel o drevené zábradlie a zahľadel sa na more. Do hostinca sa nevráti. Všetko potrebné mal so sebou. Meč, mapu a svoju nepokojnú dušu. Mohli vyplávať!
Po niekoľkých hodinách sa Elrik zobudil na hluk. Námorníci splašene pobehovali hore-dole. Rozbúrené more nadhadzovalo loď ako orechovú škrupinku. Vlny zaplavovali palubu a plachty plieskali v kriku vetra. Do kajuty vstúpil kapitán. Tvrdým hlasom mu cez zovreté pery oznámil:
„Pripravte sa na vylodenie. Blížime sa k brehom Ingrácie.“
Elrik si napravil pelerínu. Mapu strčil za opasok a pohladil Stormbringer. „Tak, môj milý, čo myslíš, že nás tam čaká?“
Stál na piesočnatom brehu a díval sa za Persistou, ktorá mizla v hmle. Zaliehalo mu v ušiach od hluku speneného mora. Celý premočený sa obrátil k pevnine. Rozhodným krokom sa pustil k čiernym kopcom. Mesiac bol takmer priesvitný. Jeho svetlo jemne osvetľovalo obrovské čierne mračná a umožňovalo Elrikovi sťažka sa predierať hustým krovím. Konečne došiel na vrchol. Bola hlboká noc. Elrik sa preto rozhodol prespať v kroví a pokračovať, tentokrát v zostupe, na druhý deň. Zamotal sa pevne do peleríny a zaspal.
„Kto siiiiiii? Stratená duša? Prekliata duša? Naša duša?“
Elrik pružne vyskočil na nohy. Zmätene sa obzeral okolo. Šepot zanikol. Len krovie sa hýbalo vo vetre. Alebo tam niekto bol? Nemal čas prenasledovať tiene! Musel pokračovať v ceste!
Rozliehala sa pred ním nekonečná planina. Tancovali na nej víry piesku. V ušiach mu pískal vietor. Obtočil si pelerínu okolo hlavy. Nohy sa mu zabárali do sypkého piesku tvoreného drobnými zrniečkami. Vyzeral ako voda. Obrovské more piesku zmietané v nikdy neustávajúcom vetre. Vytváral vlny a duny. Teplota stúpala a nestíhal si utierať pot stekajúci do očí. Zlieval sa mu na čele a spolu s pieskom sa menil na blato. Vietor ho v momente vysúšal a tvoril mu na tvári popraskanú masku. Vietor silnel každou chvíľou. Zrnká, ktoré so sebou prinášal, mu obrusovali kožu. Dostávali sa mu pod ňu. Rozožierali mu pokožku. Sťažka postupoval. Nevidel na krok. Hlavu mal sklonenú k zemi. Vietor v prílivoch a odlivoch mu odoberal vzorky kože. Cítil, ako mu po rukách steká krv. Po niekoľkých hodinách boja so živlom padol do piesku. Veril, že už nikdy nevstane. Tak veľmi po tom túžil!
„Žije?“
„Myslím, že áno. Pozri! Dýcha!“
Opäť šepot. Elrik pomaly otvoril vysušené viečka. Purpurovočervené oči mu blúdili po neznámom prostredí. Bol sám! Rukou nahmatal Stormbringer. Pri jeho dotyku mu do žíl začala prúdiť sila. Opatrne sa posadil. Ocitol sa na ostrovčeku zelene. Tesne vedľa neho vyvieral zo zeme tenký prúžok vody. Nahol sa a začal hltavo piť. Všimol si, že vietor ustal. Prvú pláň mal za sebou! Pozviechal sa a urobil krok vpred. Iba jeden!
Zem sa zatriasla a všetko zmizlo. Elrik stál na kúsku zelene. Niekde v diaľke videl ďalší pevný kúsok planiny. Medzi ním a poslednou pláňou bola ničota. Prázdno zaliate rôznymi farbami. Prelievali a zlievali sa jedna do druhej. Kúsky zeme, zelene, stromy, konáre, to všetko lietalo okolo. Neusporiadane a chaoticky. Tvár sa mu stiahla do grimasy. Opäť sa priblížil k Chaosu! Bosoráctvo mu bude neplatné. Páni Živlov nemajú právo vstúpiť do kráľovstva Chaosu. Existencia vecí tu nie je podmienená živlami. Iba nelogickosťou a ohavnosťou Chaosu. Odhrnul si biele vlasy z čela. A skočil! Na okolo letiacu hrubú vetvu. Snažil sa udržať rovnováhu. Pozor! Kúsok zeme! Svižne naň preskočil. Vzdialenosť medzi pláňou a ním sa o niečo zmenšila. Spokojne si odfúkol. Kúsok zeme, na ktorom stál, však náhle zmenil smer. Nie tam! Rýchlo sa chytiť niečoho, čo letí v inom smere. Strom! Horúčkovito naň skočil. Zachytil sa však slabej vetvy. V tichu Chaosu zapraskalo. Elrik padal aj s kúskom vetvy do prázdna. Predmety mu prelietali nad hlavou. Ani jeden sa nepriblížil k hĺbke, v ktorej sa strácal. Neostávalo mu iné riešenie!
„Arioch, pán môj! Vyzývam ťa, pán Chaosu!“
Snažil sa držať meč oboma rukami.
„Arioch zo Siedmich Temnôt! Tvoj služobník ťa volá!“
V prázdne sa začala formovať hmota. Postupne z nej vystúpila mužská postava. Arioch opäť vzal na seba formu muža dokonalej krásy. Len oči sršiace zlobou a prílišnou múdrosťou svedčili o jeho nadprirodzenosti.
„Oooo, Elrik, najsladší môj služobník, ako ti môžem pomôcť?“
„Pane, strácam sa v prázdne a potrebujem sa dostať na tretiu pláň. Pomôž mi.“
„Elrik, môj najobľúbenejší služobník, naposledy som bol príliš vyčerpaný dôležitými udalosťami v našom kráľovstve, ale tentokrát ti pomôžem. Nezabudni však na tvoj sľub Chaosu.“
„Panovníci Melniboné nikdy nezabúdajú na svoje sľuby, pane.“
Arioch potriasol hlavou a zmizol. Farby prázdna sa zliali dohromady. Elrik sa ocitol v tme. Hustej a lepkavej. Hlasy miliónov osôb, ich šepoty a výkriky Elrika ohlušovali. Zavrel oči a zakryl si malé špicaté uši rukami.
Elrik začul cez dlane priložené k ušiam nádherný spev. Vnikal mu do tela a prinútil ho otvoriť oči. Stál na lúke nevidiac jej koniec. Bujará zelená tráva povievala vo vánku a hladkala mu kolená. Nad hlavou mu poletovali zvláštne žlté vtáky. Z ich zobáčikov plynula ľúbezná melódia. Nikdy nič podobné nepočul. Do duše sa mu vkrádala melanchólia. Mal oči plné sĺz. Na chvíľu akoby sa premiestnil do Imrryr a cítil prítomnosť Cymoril. Jeho drahej Cymoril! Jedinej bytosti, ktorú kedy v živote miloval a ktorej život vzal Stormbringer!
V diaľke zbadal dva sivasté pruhy. Rušili rovnomernosť zelene. Podľa mapy sa kone Ingrácie pasú za touto prirodzenou hranicou. Ako sa k pruhom približoval, uvedomil si, že boli tvorené nezvyčajne tenkými stonkami kvetov. Na ich konárikoch vyrastali chumáče páperia. Stormbringer vydal nezrozumiteľný šepot. Elrik pochopil a obozretne vkročil do záhonov kvetov. Pri každom kroku sa ne neho lepili sivasté chumáčiky. Po niekoľkých metroch bol celý pokrytý páperím. Vtedy ho jeho nová vrstva začala zvierať do objatia. Z páperia postupne vyrastali chápadlá. V strede každého chumáča sa neforemne črtala papuľa. Prisatá na Elrikovo telo. Pochytila ho panika! Chcel sa zbaviť čo najrýchlejšie nových šiat, ale viac a viac sa do nich zamotával. Nedokázal sa pohnúť! Zameral sa myšlienkami na Stormbringer. Jeho rukoväť objímala jedna z potvor. Podarilo sa mu jej dotknúť. Dlhé chápadlo sa ovinulo okolo jeho ruky ako ohybný had. Bolesť mu vystrelila do ramena a šírila sa ďalej. Na meči sa roztancovali zlatisté runy. Mal len jednu šancu! Odhodlal sa k zúfalému kroku.
Pološialený od bolesti obrátil Stormbringer k sebe a z celej sily udrel. Normálny meč by ho aj s potvorami presekol napoly ako zrelý melón. Stormbringer sa pri dotyku s Elrikovou bielou pokožkou zastavil. Parazit nemôže zahubiť svojho živiteľa! Ach, ako ľahko si Elrik predstavoval odchod z tohto sveta!
Pocítil temnú živočíšnu energiu páperových bytostí. Stormbringer z nich vycical aj tú poslednú kvapku života. Neľudsky sa rozosmial! Pod nohami mu ležali želatínové pozostatky niekdajších útočníkov.
Prešiel hranicou. Teraz stojí mlčky pred stádom žiarivo bielych koní. Ich telá sú pružné a nezvykle vychudnuté. Na chrbtoch sa im výrazne črtá chrbtová kosť. Uši sledujú obrysy bokov. Sú s nimi zrastené. Okrúhle čierne oči si Elrika múdro prezerajú. Jeden z nich dôstojne prikročí k albínovi. Skloní hlavu na pozdrav.
„Vitaj, vládca Melniboné! Naše čakanie nebolo teda márne. Vysadni na mňa!“
Elrik sa vyšvihol koňovi na chrbát. Zvyšok stáda vytvoril okolo nich posvätný kruh. Kôň sa vzoprel na zadných nohách a vzlietol. Krajina sa pred Elrikovými očami bleskurýchlo menila. Čochvíľa videl len čierny nekonečný tunel.
3. O Sfére, Cymoril a odpovediach
Odrazu všetko ustalo. Pohyby aj zvuky. Elrik sa zatackal. Od prekvapenia stratil rovnováhu. Ocitol sa na vlastných nohách. Kôň zmizol. Pred Elrikom stál biely obor takmer štyrikrát väčší ako on. Jeho telo bolo zovreté do železných prútov a vo veľkých očiach albín zazrel odlesk ďalších, menších, neustále klipkajúcich. Za obrom bol múr zo zrkadiel. Elrik v ňom zbadal svoj obraz. Oči mu prskali nepokojnými iskierkami. Ich farba len zdôrazňovala belobu jeho pokožky. Vlasy farby mlieka mu lietali vo vlnách okolo tváre. Pritom priestorom nepovieval vietor, ani vánok.
„Kto si?“
Rozprával sebaistým hlasom, ktorý však vyznel ako šepkanie. Obor sa priblížil a pokľakol si k Elrikovi.
„Som strážca Sféry. Ale kto si ty, opovážlivec?!“
„Elrik, vládca Melniboné, Biely vlk, Čarodejník z Immryr...“
„Stačí, stačí!“ netrpezlivo prerušil Elrika obor. „Prišiel si hľadať odpoveď na tvoje otázky. Vstúp!“
Obor odstúpil krok do strany. Elrikovi sa ukázala v zrkadlách kľukatá cesta. Obzrel sa za seba, ale videl len beztvarú tmu. Obor mu rukou ukázal na zrkadlá.
„Treba prejsť múrom.“
Pred očami mu vyrastali hradby starovekého mesta. Hladké a neporušené časom. Od vstupnej brány k nemu kráčala ženská postava. Nie! To nemôže byť pravda. Je mŕtva! Stormbringer z nej vysal dušu, ktorá je stratená niekde v kráľovstve Chaosu! Padol na kolená a rozplakal sa. Položila mu na ramená jemné drobné rúčky. Odhrnula mu z tváre neposlušné pramene vlasov.
„Vitaj, Elrik, môj vládca, moja láska!“
„Cymoril!“
Strhol ju do náručia. Nič viac neexistovalo. Len oni dvaja. Dve časti skladačky, ktoré do seba zapadli a vytvorili tak celok.
„Sféra existuje milióny rokov. V boji medzi Chaosom a Zákonom je veľa duší stratených. Nedostanú sa do kráľovstva im určeného, pretože za sebou zanechali príliš výčitiek, smútku alebo krivdy. Všetky tieto duše sa ocitnú v Sfére. Tu máme možnosť žiť chránení pred svetom.“
„Takže všetko čo tu vidím, je vlastne len odraz reality?“
„Sféra je skutočná. Mimo nej však nemôžeme existovať. Iba tu môžeme žiť spoločný život ako sme si ho predstavovali, Elrik. Konečne spolu a navždy.“
Elrik sa smutne usmial.
„Áno, Cymoril. Navždy!“
Prechádzal sa po rozkvitnutých záhradách a započúval sa do šušťania trblietavých fontán. Život vo Sfére plynul pokojne. Obyvatelia trávili dni čítaním, písaním, spevom, nekonečnými diskusiami na rozličné politické témy, rozpitvávaním stratégie starých bitiek a vojen. Cymoril prekvitala a Elrik naoko tiež. Stormbringer odložil na čestné miesto medzi prachom a pavučinami pokryté zbrane v najvyššej veži pevnosti.
Pri pohľade na Cymoril Elrik videl stále ten istý obraz. Jej telo prepichnuté Stormbringerom, jej prosiaci pohľad, jej bolesťou sa zvíjajúce telo, jej dušu naveky stratenú. Zradil ju! Dostal opäť šancu ju vidieť. Žiť s ňou a tešiť sa z jej prítomnosti. Nepociťoval spokojnosť. Výčitky mu hlodali svedomie! Jej smiech mu spôsoboval bolesť, jej dotyky ho pálili.
Keď Cymoril našla Elrikovu spálňu prázdnu, bežala do veže. Stormbringer zmizol tiež. Cez úzke okienko sledovala v diaľke malú postavu. Čím viac sa vzďaľovala, tým väčšiu prázdnotu cítila. Vedela, že našiel odpoveď na jednu z otázok!
| Nick: |
Vikica0666 |
| Kategória | Fanfiction/dlhá poviedka |
| Žáner |
- |
| Debata k poviedke: |
Fórum |
