A takto sa to všetko začalo... (koniec)
Autor: Jasalia Streda, 02 Júl 2008 11:38
Upozornenie: Poviedka je nevhodná pre osoby mladšie ako 15 rokov.
Nasledujúci deň som sa nesmierne nudil. Otec pozeral niečo v telke, mama asi tiež - nebol som si istý, sestra si čítala v izbe, potom sa išla von prejsť a mňa našťastie pozvala tiež. Trochu sme sa rozprávali, trochu sme mlčali, ale veľmi mi to nevadilo. Sestra plánovala zajtra odísť na chatu a stráviť tam pár dní a ja som premýšľal, čo budem robiť sám, bez Nicka. Vrátili sme sa domov, sestra ma presvedčila, aby sme si postavili snehuliaka, čo bola celkom zábava, kým to nezistil otec... každý sme sa najedli, ako sme boli hladní, potom si pozreli jeden z mála filmov, ktorý sme mohli všetci... A ja som celý čas myslel na to, čo asi robí Nick a čo budem robiť ja, keď moja sestra odíde. Vtom mi zazvonil telefón a ja som ostal pár sekúnd prekvapený. Nick? Takto neskoro?
"Áno?"
"Čo robíš zajtra a pár nasledujúcich dní?" vyhŕkol na mňa bez úvodu.
"Vlastne nič, prečo?"
"Pozývam ťa na lyžovačku. Všetko je zaplatené - bez poznámok - stačí, ak sa dostavíš na príslušnú stanicu. A odpoveď nie neprijímam," vyhlásil jedným dychom.
"Tak čo. Ideš?" dodal a ja som sa musel rozosmiať.
"Veď si mi nedal na výber. Kam to mám prísť?" dal mi adresu, dokonca mi povedal aj to, kedy mi ide vlak a vraj mám už rezervovaný aj lístok a už chcel snáď aj zložiť, keď som rýchlo dodal:
"Ale asi by som ťa mal varovať, že na lyžiach som stál v živote len párkrát a aj to len na lyžiarskom výcviku počas školy."
"To je v poriadku, ja ťa zaučím. Stačí, ak dorazíš. A varujem ťa, ospravedlniť ťa môže len tvoja vlastná smrť! A ešte, nezabudni si plavky!"
"Jasné, rozumiem."
Hneď som sa cítil lepšie. Asi som sa prihlúplo usmieval, vlastne dokonca smial, pretože moja sestra sa ma pýtala, čo sa deje a aj rodičia na mňa akosi čudne pozerali. Len som im povedal, že zajtra odchádzam na lyžovačku a idem sa pobaliť a nič viac som im nevysvetľoval. Sestra prišla za mnou a chcela vedieť, či idem s Nickom. Prikývol som a ona akosi múdro pokývala hlavou. Chcel som vedieť, čo sa deje, ale povedala, že nič a pomohla mi s balením, predsa len ako žena to vedela lepšie. Ja osobne som bol taký šťastný, že by mi bolo jedno, aj keby mi zabalila plný batoh klincov.
Na druhý deň poobede som vystúpil z vlaku a tam ma už čakal Nick. Srdečne sme sa objali, ako keby sme sa nevideli snáď celé roky. Veselo sme sa smiali a rozprávali celou cestrou na chatu, tam som sa vybalil a potom sme sa vybrali do spoločenskej miestnosti, kde nás už čakala Nickova rodina - mama, otec a brat a k tomu aj ich rodinní priatelia s dvoma dcérami a synom. Nickov brat sa volal David a bol asi o tri roky mladší než Nick, ten druhý chalan, Peter, bol Davidov rovesník. Dievčatá boli dvojvaječné dvojčatá o rok mladšie od nás. Nickova rodina bola celkom fajn a zdalo sa, že aj ja som im padol do oka a ako sa neskôr ukázalo, nemýlil som sa a tak spoločná večera dopadla dobre. Keďže však dnešok bol všeobecne dňom osláv, skončili sme na dikotéke. Výborne sme sa bavili - bodaj by nie, mal som dobrú náladu už od chvíle, keď sa mi včera večer Nick ozval. Šli sme spať až nad ránom a keď mi ten chalan povedal, že ráno vstávame na raňajky o ôsmej a ide sa lyžovať, myslel som si, že si asi vypil viac, než som si myslel. On to však myslel vážne!!! Ráno ma doslova vytiahol z postele a prinútil zísť dole na raňajky. Nejako som sa prinútil, no keďže som ani včera toho veľa nenaspal - akosi sa mi nedalo - bol som úplne mimo. Doslova som sa uložil na stole a len s ťažkosťami som dokázal niečo zhltnúť. Nick sa len smial a ja som naňho zavrčal. Čo ho samozrejme rozosmialo ešte viac. Ostatní, ako sa zdalo, neboli na tom tak zle, ako ja. Bodaj by - všetci mladí, ktorí boli na diskotéke, ešte spali! To len ten môj somár zošalel!
"Vstávaj, ideme si zaplávať," vyhlásil po raňajkách a ja som naňho pozrel presne tak, ako som si pred chvíľou myslel - teda ako by zošalel.
"To myslíš vážne? A ešte k tomu s plným žalúdkom? To si mi mal povedať skôr. Ak teraz vyleziem do izby, dole ma už nedostaneš."
"Ale, no ták, prišli sme sa predsa zabaviť," nedal sa odradiť, no aj ja som bol tvrdohlavý (alebo možno len unavený).
"Zabávali sme sa v noci."
No poslušne som vstal a plazil sa za ním. Ako som však povedal - len čo sme dorazili do izby, zvalil som sa mna posteľ a v okamihu zaspal. Spal som asi dve hodiny a keď som sa prebral, zistil som, že aj Nick oblečený leží na posteli a - SPÍ!!! Potichu som sa zasmial a opäť sa zvalil na postel. Už sa mi nechcelo spať a tak som len tak ležal na posteli, pozoroval Nicka a bolo mi fajn. Nick sa o pár minút prebral a usmial sa na mňa.
"Ahoj!"
"Ahoj."
"To sme teda dopadli," krútil hlavou Nick a ja som sa zasmial.
"Ideme si zaplávať?" nadhodil som a tentoraz sa zasmial on. Prezliekli sme sa a zamierili si to k bazénu. Samozrejme sme si dali preteky a - ako inak - skončili sme remízou, potom sme šli na obed. A poobede sme sa konečne vybrali lyžovať. Nakoniec to nedopadlo tak zle, ako som sa obával. Hlavne, že sme sa bavili. Večer ma Nick opäť vytiahol na diskotéku. Nechcelo sa mi, no keď prisľúbil, že ostaneme len do polnoci a ráno môžem spať, ako dlho budem chcieť, súhlasil som. Len tak zo srandy som si dokonca nastavil budík v mobile na polnoc a keď začal zvoniť, vytiahol som ho von. Keďže disca bola v inej budove, než naša izba, museli sme vyliezť von.
"Utekáme odtiaľ ako Popolušky z bálu," hundral Nick naoko naštvane a ja som sa rozosmial a kým sa Nick nedíval, spravil som zo snehu guľu a hodil ju doňho. Ten na mňa chvíľu šokovane hľadel, potom sa však jeho pohľad zmenil a ja som dostal "strach".
"Ups!" povedal som, ťažko skrývajúc smiech a začal som utekať. Ďaleko som sa však nedostal, keď ma zasiahla snehová guľa rovno za golier. To som samozrejme nemohol nechať tak a tak sme skončili obaja poriadne mokrí - ako sa neskôr ukázalo, naša polnočná guľovačka trvala asi polhodinu. Ale bolo to fajn, až na to, že som mal úplne skrehnuté ruky. Na rozdiel od Nicka. Keď som si ich však stále nemohol zohriať, Nick sa nado mnou zľutoval, vzal mi ruky do svojich a začal mi ich trieť a masírovať. Bol to zvláštny pocit, keď mi na ne dýchal a snažil sa mi v nich rozprúdiť krv, zrazu som si spomenul na ten posledný film, ktorý sme videli tesne pred mojimi skúškami... Ani neviem prečo... Rýchlo som tú myšlienku zahnal, no Nick akoby mi čítal myšlienky, pozrel mi zrazu do očí a na pár sekúnd akoby svet zamrzol. Potom sme sa však obaja spamätali a akoby sa nič nestalo, spýtal sa ma:
"Už je to lepšie?"
A ja som mu rovnako jednoducho povedal:
"Áno."
A na ten okamih som rýchlo zabudol. Alebo nie?
Ďalší deň bolo vonku príšerné počasie a tak sme ostali dnu. Nick hral s bratom biliard a ja som sa zase odobral do sveta nikoho. Prebral ma až Nick a samozrejme ma privítal obvyklým: "Vitaj na planéte, Ruženka," na čo som len zo zvyku pokrútil hlavou. Ako som sa však dozvedel neskôr, drahá pani rodinná priateľka si to všimla a akosi sa jej to nepozdávalo. Keď sa mi to - ani neviem prečo - večer stalo znovu, utvrdilo ju to v presvedčení, že nie som úplne v poriadku. Pravdepodobne sa to začalo už vtedy, keď sa ma jej nádherná dcéra pokúsila na zoznámenie pobozkať na ústa a ja som sa dosť šokovane odtiahol. Neskôr v ten večer na diskotéke sa o to pokúsila znovu a priznám sa, doslova som od nej ušiel za Nickom. Dcérenka sa zjavne pochválila mamičke a tej to nedalo. A tak teraz, keď sa uistila o mojom podivínstve, ako to nazvala, okamžite sa o tom rozhodla informovať Nickových rodičov, aby ich predo mnou varovala a snáď aby zachránila Nicka skôr, než ho nebodaj nakazím. S čím však nerátala bolo, že to ten začuje a poriadne ho to rozčúli.
"Ako sa opovažujete! Nemáte právo!" vykríkol na ňu.
"Ale, Nick, ja to predsa nemyslím zle," hájila sa, no jeho to neuspokojilo.
"Nie? A ako to teda myslíte? Vôbec ho nepoznáte a odsudzujete ho len preto, lebo je slušný?"
"Tak to nie je a ty to dobre vieš," urazene sa ohradila žena. Nick sa však nedal presvedčiť.
"Nič neviem. Zato viem, že Ryu je ten najúžasnejší človek, akého poznám a vy jednoducho nemáte právo sa nijako vyjadrovať na jeho adresu len preto, že sa vám niečo nepáči."
Keďže ja som vtedy ešte vôbec netušil, o čo ide (povedal mi to až Nick neskôr), zato som však začul svoje meno, ktoré ma, vyslovené Nickom, prebralo z letargie, prišiel som k nemu a vyľakane som ho oslovil. Ešte nikdy som ho takého nevidel.
"Si v poriadku?" chcel som vedieť.
"Áno, samozrejme. Len som práve zistil, ako ľahko sa môžeš v niekom zmýliť a zistíš to až náhodou po rokoch."
"To mi je ľúto," povedal som mu a on sa na mňa slabo usmial, akoby sa ma pokúšal utešiť.
"To je v poriadku. Poďme odtiaľto. Akosi zle sa mi tu dýcha," a významným pohľadom pozrel na tú dámu. Ešte nikdy som ho takého nevidel a v tej chvíli som ju začal mať dosť nerád. Bolo čudné, že keď som sa neskôr dozvedel, že išlo vlastne pôvodne o mňa, ten fakt som okamžite vypustil z hlavy. Pre mňa bolo dôležité len to, že nahnevala Nicka. Nič viac. Zato ma potešilo, že sa ma zastal pred niekým, koho poznal celé roky, hoci my sme sa poznali len niekoľko mesiacov. Okrem mojej sestry bol vlastne jediným človekom, ktorý sa ma kedy zastal a zakaždým bol problém v tom istom - občas som bol mimo a nevrhal som sa na každú sukňu.
"Vraj ma pokazíš," rozčuľoval sa Nick vtedy na izbe. "HA! Veď to ja kazím teba!"
"Čože?" smial som sa prekvapene.
"To ja ťa predsa vláčim po baroch a diskotékach!" obviňoval sa a potom sa čudoval, keď som sa rozosmial na plné kolo.
"Čo je?" nechápal, no ja som sa ako-tak ovládol a vážnym hlasom som priznal:
"A ja som ti za to vďačný. Som rád, že nemusím celý čas sedieť doma a že som začal trochu žiť. Ďakujem."
Nick na mňa chvíľu nemo haľdel a zdalo sa, že sa konečne upokojil.
"Aj ja ti ďakujem," povedal po chvíli. Nechápal som.
"No, sám by som nikdy nešiel na žiadnu výstavu, alebo tak. A pritom je to celkom fajn. Predtým by mi to nikdy nenapadlo."
Zostal som v rozpakoch.
"No... Ja som tiež rád, že nemusím chodiť sám. Sám by som vlastne možno ani nechodil. Je lepšie chodiť s niekým. Vtedy je to aj lepšie, máš si s kým vymieňať názory a tak..."
"To áno," priznal Nick. "Tak čo keby sme sa dohodli, že sme si vďační navzájom?"
A ja som súhlasil.
Prekvapilo ma však, že sa ma, ako sme sa večer dozvedeli od Davida, zastali Nickovi rodičia. Preto sme spolu večerali len my piati a po večeri nám na izbu pripravili prístelok - pre Davida. Ten s nami strávil aj celý nasledujúci deň a ako sa ukázalo, bol to fajn chalan a až na tento incident výlet dopadol vynikajúco. Potom sme sa však už vydali domov. A, úprimne, ja som sa už nemohol dočkať, kedy sa s Nickom vrátime na internát.
Skúšky sme obaja spravili v predtermíne a následne sme si našli novú brigádu - v rovnakej firme. Zadávali sme údaje do počítača, vybavovali došlú poštu, objednávky, reklamácie a postupne aj ďalšie a ďalšie veci, ako si náš šéf všímal naše schopnosti. Ako sa ukázalo, Nick sa skutočne hodil viac na riaditeľa než na výkonného pracovníka, no spoločnými silami sme to zvládli viac ako skvele. V tom období sme už boli skutočnými priateľmi, Nick trávil viac času doma a ja som zas začal chodiť viac von - samozrejme s Nickom. Keď už nikam inam, tak aspoň na plaváreň a to prinajmenšom raz za týždeň. Preto som sa bál, aby nás nezastihla ponorková choroba, ale na naše obojstranné príjemné prekvapenie sa nič také nestalo a my sme si rozumeli stále viac. Ale...
Z Nickom sme mali nepísanú dohodu. Nechodili sme pred sebou nahí a v spodnom prádle sme sa videli len pri prezliekaní. V poslednej dobe som tomu ale začínal byť rád. Nick mal nádherné telo a ja som si uvedomil, že mi robí problémy sa naňho nepozerať. Dokonca som sa pristihol, že sa ho túžim dotknúť. Pohladiť tie pevné svaly, cítiť jeho horúcu pokožku, ešte vlhkú po sprchovaní... To nebolo dobré. Vôbec to nebolo dobré.
"Hééj! Zase sa ma snažíš urieknuť?" začul som zrazu Nicka a uvedomil som si, že sa zas pozerám niekam cez neho. Rýchlo som pokrútil hlavou, aby som sa prebral a povedal som mu:
"Prepáč."
"Ešte to urobíš raz, a začnem si namýšlať, že sa ti páčim," vyhlásil navonok doberačne, ale v jeho hlase bol taký zvláštny podtón... Alebo sa mi to len zdalo? Pretože tie slová ma zasiahli viac, ako by to dokázal granát.
Páči sa mi? Že sa mi začína páčiť? To predsa... Schmatol som prvé, čo som mal po ruke - čuduj sa svete, vankúš! - a hodil som ho do Nicka. Ten ho chytil, no miesto, aby mi ho hodil späť, chytil svoj vankúš a hodil mi ten. Prečo to urobil? Nevedel som. A rovnako som nechápal, prečo som mu ho hneď nevrátil, ale niesto toho si ho dal pod hlavu, pohodlne sa uvelebil a v okamihu zaspal, vdychujúc tú známu vôňu. Nick!
Keď som sa asi o dve hodiny prebral, zistil som, že Nick ma prikryl dekou a sám sa uložil do postele. Na moje veľké prekvapenie ale nechal okno zatvorené. Počul som, ako sa prehadzuje a očakával som, že svoj vankúš nájdem na zemi, no keď som vstal, zistil som, že ho má bezpečne pod hlavou. Tíško som vstal a hoci som bol hladný, nechcel som ho nebodaj zobudiť a tak som si vzal len nejaké ovocie a potichu ho zjedol. Prichystal som sa do postele, odostlal si posteľ a hoci to bolo prvýkrát, čo som mohol spať za zatvoreným oknom - okrem dní počas zimy, keď poriadne mrzlo – ja sám som ho otvoril. Ešte než som si ľahol, naposledy som pozrel na Nicka. Spal pokojne, objímajúc môj vankúš, mal na ňom položenú aj hlavu a dokonca sa mi zdalo, že sa usmieva. Že by aj on? napadlo ma, no rýchlo som tú myšlienku zavrhol. Nevyznal som sa vo vlastných myšlienkach a pocitoch, tak ako som sa chcel vyznať v tých jeho? Aj tak som tam však stál, ani neviem, ako dlho, a pozoroval ho. Bol taký nádherný. V spánku bola jeho tvár uvoľnená a on vyzeral ako nevinné, zranitelné chlapča. Bola to smiešna predstava. Nick a zraniteľný? To teda nie! Nick bol silný a sebestačný. Bol to on, kto sa staral o druhých, dodával im silu, radosť a pocit výnimočnosti a ja som si nevedel predstaviť, že by ho mohlo aj niečo zraniť. Ale nevinný, taký určite bol. Niekto s jeho dobrým srdcom iný ani nemôže byť. Ale nebol naivný, to teda nie. Bol jednoducho úžasný. A považoval ma za priateľa! V tele sa mi rozlial jeden z tých neznámych pocitov, ktoré ma prenasledovali už niekoľko týždov a ja som neodolal a pohladil som ho po tvári. Nick spal pokojne ďalej. Zvonku ku mne zavial chladný vzduch a ja som si uvedomil, že tam stojím bosý. Bol najvyšší čas, aby som si ľahol aj ja.
Hoci hudba hrala až ohlušujúco hlasno (ako to už na diskotékach býva), pohodlne som sa usadil v rohu boxu, zavrel som oči a takmer okamžite som zaspal. Hneď ma však zobudil Nick s tým, že ideme domov.
"Mal si mi povedať, že si unavený, nebol by som ťa sem ťahal."
Ospalo som sa naňho usmial a uisťoval ho, že som vôbec nebol ospalý, keď sme tam išli a že je všetko v poriadku.
"Pokojne sa zabávaj. Ja si trochu zdriemnem a budem ok."
"Nie, to v žiadnom prípade. Marko?" obrátil sa na kamaráta, ktorý dnes zabezpečoval rozvoz a ten hneď súhlasil, že nás odvezie domov. Počul som, ako niekoľko dievčat presviedča Nicka, aby ostal ešte aspoň chvíľu, že ja domov trafím aj sám, no on odmietol.
"Nick..." chcel som protestovať, no zastavil ma. Pomohol mi vstať, našiel moju vetrovku aj batoh, doslova ma vyviedol z klubu a dokonca mi otvoril dvere na aute a sadol si ku mne dozadu. Vedel prečo... prešli sme sotva pár metrov a ja som sa v spánku zviezol na jeho plece. Na izbe mi vyzliekol bundu, pretiahol mi cez hlavu sveter a dokonca mi rozopol gombíky na košeli.
"Zvyšok už hádam zvládneš sám," vyhlásil a zamieril si to do kúpeľne. Vyzliekol som sa, navliekol si pyžamo s tým, že sprchu dnes už nezvládnem. Predsa len som si však poumýval aspoň to najdôležitejšie - studená voda, v ktorej som si opláchol tvár ma na chvíľu prebrala. Nick mi zatiaľ prehodil veci na vešiak aby sa prevetrali, ako zvykol hovoriť a odostlal mi posteľ. Bez slova som sa uložil a okamžite zaspal.
Čakali ma štátnice z angličtiny a ja som sa, ako už mnohokrát predtým, snažil sústrediť na učenie. Keďže som trávil veľa času s Nickom - buď v práci, alebo niekde von, mal som na to menej času, ale nie oveľa menej - Nick teraz pre zmenu trávil viac času so mnou doma. Už vedel, že nie som taký génius ako on a potrebujem sa učiť. Zvláštne bolo, že hoci on mohol ísť, kam chcel, zostával doma. Ak sa práve neučil, robil niečo na počítači, ale predtým sa ma nezabudol spýtať, či ma to neruší. Nerušilo, hoci som nechápal, na čom môže toľko pracovať. Ale nespýtal som sa ho. Ani ja som mu nehovoril všetko - kam chodím štyrikrát do týždňa vždy večer na dve hodiny. Nick dva razy z toho tiež odchádzal, pôvodne asi desať minút po mne, ale keď zistil, že máme kus cesty spoločnej, začal chodiť so mnou. Spočiatku sme sa celou cestou veselo bavili, niekedy sme sa ešte pár minút zdržali na rázcestí a potom som musel zvyšok cesty švihať, aby som prišiel včas. Ale bolo to fajn. Neskôr však, ani neviem prečo, sme sa už rozprávali menej. Na spiatočnej ceste to bol zase Nick, kto ma čakal na križovatke, spýtal sa ma, ako bolo, ja som mu povedal že fajn, on mne povedal, že sa mal tiež fajn a šli sme domov. Inokedy sme sa zas dohodli, že sa stretneme v meste a zašli sme niekam sa najesť. Ale aj to sa zmenilo. Bolo mi s ním dobre, aj keď sme mlčali, no bolo to zvláštne, nechápal som to.
Nick študoval nejaké papiere, keď k nemu pristúpila jedna mladá, skutočne krásna kolegyňa a začala s ním flirtovať. Nick sa na ňu usmial a mnou prešiel osteň niečoho, čo som nikdy predtým nezažil. Nevedel som, čo to je, no nebol to príjemný pocit. Hoci mi to dievča bolo donedávna sympatické, v tejto chvíli som ju takmer nenávidel. Ona nemá právo takto sa k nemu správať, usmievať sa naňho, dotýkať sa ho! Nick je predsa môj! bleslo mi hlavou a potom som si uvedomil, o čom to premýšľam. Nick je môj? Môj? Čo je to za hlúposť?! Nick je predsa môj priateľ, kamarát a nič viac! Môže si robiť, čo chce a s kým chce! To, že so mnou trávi toľko času, ešte neznamená, že mám naňho nejaký zvláštny nárok. Ale potom prečo ma to tak trápi?
Prvé teplé dni ma neuveriteľne lákali, aby som znovu vytiahol korčule a šiel si zajazdiť. Odolával som tri dni, kedy som sa plne venoval štúdiu, nakoniec som to však vzdal a vyliezol von. Obišiel som ubytovne a zamieril som si to na námestie, kde som si potreboval niečo vybaviť. Už som sa chcel vrátiť, keď sa predo mnou objavilo mladé dievča, ktoré sa evidentne len učilo jazdiť a teraz malo práve problém sa zastaviť. Samozrejme som jej pomohol zastaviť a po pár prehodených slovách som jej ponúkol, že ju chvíľu postrážim, kým neskončí. Povedala mi, že chrániče si ešte nestihla kúpiť, ale už nedokázala čakať a chcela si to vyskúšať aj niekde inde než len v obývačke. Uvedomil som si, že mi je odniekaľ známa, no nevedel som si spomenúť. Chvíľu sme sa rozprávali a trochu žartovali a mne hneď padla do oka. Bola sympatická, inteligentná, priateľská a vtipná a tak mi nevadilo ostať chvíľu s ňou. Vlastne sme sa veľmi dobre bavili, smiali sme sa ani neviem na čom. Zazvonil jej telefón a ona sa ozvala: "Ahoj, miláčik!" a veselo štebotala do telefónu a mne hneď napadlo: šťastný muž, ktorého miluje... a ani neviem prečo, pripomenula mi Nicka. Ako na zavolanie, práve v tej chvíli sa za mnou ozval jeho hlas a hoci sa pozdravil naoko veselo, mal som pocit, ze je naštvaný.
"Ahoj, Nick!" pozdravil som ho a bol som skutočne šťastný, že ho vidím. Vždy sa mi hneď zdvihla nálada, keď som ho zbadal, či začul jeho hlas, niekedy dokonca stačilo jeho meno... Zoznámil som ho s Elizabeth a zatiaľ čo sa ona korčuľovala, ja som vyzvedal, čo tam robí. Zdalo sa mi, že je nejaký nesvoj, no keď som sa ho na to opýtal, tvrdil mi, že to nič nie je a na potvrdenie svojich slov sa usmial. Veľmi som mu neveril, no pochopil som a ďalej som sa nepýtal. Chvíľu na to sa zjavil chalan o málo starší ako ja a so slovami "Ahoj, miláčik!" a s bozkom na líce sa zvítal s Eliz. Napadlo ma, že je pre ňu trochu pristarý, veď ona bola sotva dospelá, no keď nás zoznamovala, chalana predstavila ako svojho brata.
"Ďakujem," povedal mi Sam a podal mi ruku. Elizabeth ma dokonca na rozlúčku pobozkala na líce. Ostal som dosť šokovaný a so smiechom som krútil hlavou, keď sa mi otočili chrbtom a odchádzali, no keď som sa otočil na Nicka, zistil som, že sa za nimi mračí. Nechápal som síce, prečo, ale skôr, než som sa ho na to stačil opýtať, vyhlásil, že má chuť na zmrzlinu a zamieril k cukrárni, kde sa už dala kúpiť. Kráčali sme mlčky, Nick sa stále mračil a ja som nechápal, čo sa deje, no rešpektoval som, že o tom nechce hovoriť a na nič som sa ho nepýtal - aspoň zatiaľ.
Nick s rozkošou oblizol zmrzlinu a mnou prešla vlna túžby. Nedokázal som odtrhnúť pohľad z jeho jazyka, ktorý pomaly oblizoval sladkú dobrotu. Zrazu som mal suché pery a musel som si ich oblíznuť. Srdce mi začalo prudšie biť, začalo sa mi ťažšie dýchať a v podbrušku som cítil známe pnutie. Mysľou mi prebehlo, aké by to bolo, keby sa takto dotýkal môjho tela, či by si to tiež tak vychutnával. A ako asi chutí jeho jazyk s tou zmrzlinou... Podvedome som pootvoril pery a neuveriteľne som túžil ochutnať ho... Túžil som jazykom ochutnávať jeho jazyk, jeho pery, ústa... Zmocňovalo sa ma vzrušenie, telo sa mi chvelo, ruky triasli a ja som si zrazu uvedomil, že po ňom túžim, že túžim po Nickovi, po jeho dotykoch, bozkoch, túžim sa dotýkať jeho nahej pokožky, chcem na sebe cítiť jeho dotyky, chcem cítiť... Bože, čo sa to so mnou deje? Bol som vydesený. Mal som silnú erekciu a stačilo, aby sa na mňa Nick pozrel a hneď by všetko pochopil. A pritom on len oblizol zmrzlinu!!! Schmatol som mikinu a len som mu cez plece povedal, že idem na záchod a hneď sa vrátim. Toalety našťastie neboli ďaleko. Vbehol som do kabínky, stiahol som si nohavice a stačilo pár rýchlych pohybov a bol som hotový. Ešte nikdy som nič také nezažil. Také rýchle, také silné a také nádherné! Ústa som si zaboril do predlaktia, aby som utlmil hlasné vzdychy, kolená sa mi podlomili.
"Bože môj, čo sa to so mnou deje? Nick! Nick! Nick!"
Vrátil som sa do parku a tváril sa, že sa nič nestalo. Ten našťastie už zmrzlinu dojedol a nič si nevšimol. Šťastne sa usmial a ja som mu úsmev opätoval. Bol taký nádherný a ja som si prestával nahovárať, že si svoje pocity voči nemu len zle vysvetľujem, pretože to je môj prvý a jediný priateľ. Áno, bolo to tak, no moje pocity boli omnoho silnejšie. A ja som sa začínal báť.
Bál som sa svojich pocitov, svojich túžob. Nevedel som, ako dlho to vydržím, no zároveň som pochopil, prečo sa v poslednom čase môj vzťah k nemu zmenil a prečo už nie je taký otvorený ako predtým. Bolo to jednoducho preto, lebo všetko, čo som túžil urobiť, čo som túžil povedať, som urobiť ani povedať nemohol! Nemohol som sa ho dotýkať tak, ako po tom túžili moje ruky, nemohol som mu povedať slová, ktoré túžilo vykričať moje srdce.
"Ideme?" spýtal sa ma Nick a keď som prikývol, podal mi ruku, aby som mu pomohol vstať. Chytil som mu ju a po paži mi do celého tela prebehlo vzrušenie. Tentoraz ma to už tak nevydesilo, no vyvolalo to vo mne smútok. Nick bol môj najlepší a jediný priateľ a ja som ho nechcel stratiť a to znamenalo nedať mu nič najavo. No vedel som, že to príliš dlho nevydržím. Príliš som túžil po niečom, čo som nemohol mať, moja dnešná reakcia toho bola jasným dôkazom. Zároveň som sa však rozhodol, že než sa to skončí, užijem si každý okamih.
"Och, chlape! Mal by si sa prestať toľko napchávať!" zažartoval som a Nick sa na mňa naoko urazene pozrel.
"To všetko sú svaly, mladý, sleduj," vyhlásil Nick a doslova ma zdvihol do náručia. Trochu sa však prepočítal, pretože som nebol taký ľahký, ako si možno myslel, alebo len toľko neuniesol, lebo sme sa skoro obaja ocitli na zemi. Od srdca som sa rozosmial a úprimne som vyhlásil: "Nick, ty si blázon. Skôr či neskôr určite skončíš v blázinci!"
"Možno. Ale než sa tak stane, poriadne sa zabavím," vyhlásil naoko vážne a ja som len pokrútil hlavou. Opäť som bol šťastný a za to som vďačil Nickovi a za to som ho ešte viac miloval. Áno, miloval, pretože to bol ten pocit, ktorý mi napĺňal srdce a dušu a ktorý som konečne prijal a pochopil. Zamiloval som sa do muža, do Nicka, do svojho priateľa, do najúžasnejšieho človeka, ktorého som poznal.
Od toho dňa sa všetko na chvíľu vrátilo do starých koľají. Nielen ja, ale dokonca aj Nick akoby sa rozhodol prelomiť mlčanie a my sme sa začali baviť ako na začiatku. Opäť sme sa smiali, znovu sme začali chodiť von, na križovatkách sme sa prestali mlčky rozchádzať a zase schádzať a mne ani nevadilo, že na hodiny dobieham posledný. Ak sa medzi nás náhodou vkradlo napätie, jeden z nás ho rýchlo zahnal, akoby sme sa toho obaja báli.
Svoj prvý bozk som, bohužiaľ, nedostal od Nicka. Boli sme vtedy na diskotéke a normálne sme tancovali, ako už mnohokrát pred tým, keď ma to dievča z ničoho nič začalo bozkávať. Zostal som úplne v šoku a pár sekúnd trvalo, kým som sa spamätal natoľko, aby som sa dokázal odtiahnuť. A ona sa ešte pýtala, čo sa deje!
"Prepáč, drahá, ale nebozkávam sa len tak s niekým," vyhlásil som ironicky a ona sa urazila. A čo odo mňa očakávala? Veď som ju vôbec nepoznal! Aj keby moje pery už dávno nepatrili Nickovi, hoci ten sa to nemal nikdy dozvedieť. Najhoršie na tom bolo, že som mal pocit, akoby som ho podvádzal, hoci som za to vôbec nemohol. A ak to videl, čo si asi pomyslel? A on to videl, pretože ku mne hneď prišiel a pýtal sa ma, či som v poriadku. Nie, nebol som, ale to som mu nemohol povedať.
"Ja... áno, som. Ale chcem ísť už domov."
"Dobre, poďme," povedal ten automaticky a mňa to potešilo, hoci to tak bolo vždy - akonáhle som sa rozhodol odísť, šiel so mnou, nech sa akokoľvek dobre bavil. Chalan, ktorý dnes zabezpečoval rozvoz, sa nás spýtal, či nechceme odviesť, ale ja som sa potreboval nadýchať čerstvého vzduchu a tak som odmietol. Napriek všetkému som však dal Nickovi ešte jednu možnosť ostať.
"A nechať ťa ísť celú tú cestu uprostred noci samého?" povedal a hoci som vedel, že to povie, príjemne ma to zahrialo na duši.
Domov sme šli mlčky, obaja pohrúžení do vlastných myšlienok. Bolo stále ťažšie predstierať, že ho nemilujem, ale že ho považujem len za svojho priateľa, hoci aj to bola pravda. Stále ťažšie sa mi pozeralo, ako sa zabáva s dievčatami, hoci ja som robil to isté... Nie je to hlúpe? Ale aj mne samému bolo stále nepríjemnejšie prijímať dotyky iných, hoci len pri tanci, túžil som len po tom, aby sa ma dotýkal Nick! Čím viac som sa na to snažil nemyslieť, tým sa mi to menej darilo. Hoci som chcel s Nickom stráviť čo najviac času, kým bude čas sa rozlúčiť, začal som si uvedomovať, že to asi nie je dobrý nápad. Veď aj teraz, keď sme mlčky kráčali vedľa seba, som túžil aspoň chytiť ho za ruku. Neskôr na izbe, keď si Nick vyzliekal sveter a podarilo sa mu vyhrnúť si aj tielko, prebehlo mnou také vzrušenie, že som len v poslednej chvíli zabrzdil vzdych. A to som ho pri tom videl mnohokrát len v plavkách a mokrého... Radšej som ušiel do kúpeľne a tam som sa oprel rukami o umývadlo a bolo mi do plaču. Nie! Takto to už viac nejde! Musel som sám sebe priznať, že ak sa niečo nezmení, čoskoro sa prezradím a to by znamenalo koniec všetkého. A tak mi neostávalo nič iné, len začať sa mu vyhýbať. Dobrou výhovorkou mi bolo štúdium, no bál som sa, že bude chcieť ostať so mnou. Našťastie, hoci som z toho bol smutný, začal opäť chodievať von sám.
Myslel som si, že som ho možno omrzel, no potom sa ma jeden jeho kamarát spýtal, čo sa s ním deje?! Vraj sa vôbec nebaví a chodí s nimi len do počtu. Na to som mu ale nevedel odpovedať - ja sám som nič nevedel. Nick mi nič nepovedal a ja som sa nepýtal. Bál som sa poznať pravdu. Nick začal opäť chodiť z domu desať minút po mne... No ešte stále sme spolu pracovali a to bolo snáď ešte horšie. Tá spomínaná mladá kolegyňa sa naňho lepila stále viac a mne sa zdalo, že mu to až tak veľmi neprekáža, no mne to prekážalo stále viac. Uvedomil som si, že ma zožiera žiarlivosť, no nemohol som si pomôcť. Po práci som preto rýchlo utekal von, čo najďalej od Nicka a od všetkého, čo s ním súviselo. Takto som sa raz znovu stretol s Elizabeth, pustili sme sa do rozhovoru, pozval som ju na čaj a nakoniec sme sa stali priateľmi. Padlo mi to dobre, konečne som sa mal s kým porozprávať a hlavne kam utekať od Nicka. Ten vedel, že sa s ňou stretávam, niekoľkokrát nás dokonca videl spolu, no zdalo sa mi, že ju nemá rád, hoci som nechápal, prečo. Eliz ho zakaždým zavolala, nech ide s nami, no on väčšinou odmietol a ak náhodou nie, nebola s ním žiadna zábava. Jej to však z neznámeho dôvodu nevadilo, ba práve naopak - mal som pocit, že sa na tom zabáva. Tak to bolo aj jeden piatok, kedy som sa po skončení kurzu plazením vpred vybral na internát a pri tom som v kútiku duše dúfal, že stretnem Nicka. Aj sa tak stalo a ja som mu nesmelo navrhol, aby sme zašli niekam na večeru. Už to bolo dávno, čo sme spolu strávili nejaký čas mimo práce. Na moje veľké prekvapenie súhlasil. Šli sme teda do reštaurácie a ja som si myslel, že v našej súčasnej situácii by som si mal večeru zaplatiť sám, no Nick si to snáď ani neuvedomil. Z neznámeho dôvodu mi z toho bolo smutno. Následne ma však potešilo, keď sa ma spýtal, či pôjdem s ním. Vedel som, že by som nemal, ale nedokázal som odmietnuť. Ešte viac ma však prekvapilo, keď navrhol, aby som pozval Elizabeth. Prečo? Veď ju nemá rád! Urobil som však, ako mi povedal a keď súhlasila, Nick mi zas navrhol, aby som šiel po ňu a priviedol ju na miesto. A tak som šiel. Po ceste som však celý čas premýšlal, či mi to nenavrhol preto, aby sa ma zbavil. A nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som tú myšlienku vyhnať z hlavy. Elizabeth si to všimla, no nemohol som jej povedať pravdu.
Neskôr na diskotéke sa ukázalo, že Elizabeth tancuje vynikajúco a že sa spolu perfektne dopĺňame. No akoby to nestačilo, rozhodla sa provokovať aj Nicka. Vytiahla ho tancovať a dokonca ho prinútila usmiať sa. Ani neviem prečo, no vôbec mi to nevadilo. Neskôr, keď sme tancovali spolu a k nemu sa priblížila nejaká iná, Eliz odtancovala k nemu a nenápadne ju vystrnadila. Potom sa otočila ku mne a privolala ma k nim. Šiel som a ona sa točila a túlila raz k jednému z nás, raz k druhému a chvíľu sme tancovali všetci traja telo na telo. A vtedy ma napadlo, že som ešte nikdy nemal k nemu tak blízko, mal som pocit, akoby som tancoval priamo s ním a nesmierne ma to vzrušovalo. Dokonca aj dídžej akoby vycítil moje emócie a hral presne podľa nich. Elizabeth sa chrbtom takmer dotýkala mojej hrude a prsia mala len kúsok od Nickovej hrude, delili nás len milimetre, potom už ani tie nie a ja som pozrel Nickovi do očí, mal som pocit, že sa v nich utopím, túžil som dotýkať sa ho, takmer som prestával vnímať okolie, bolo to ako šialenstvo. Len Eliz akoby vedela, čo sa so mnou deje a udržiavala ma v realite. Nebol som si istý, či pochopila pravdu, no bol som jej vďačný. Len ma to však ešte viac utvrdilo v tom, čo som už vedel a to, že sa musím Nickovi vyhýbať. Čo bolo vlastne smiešne. Nechcel som ho stratiť, bolo mi bez neho smutno a pritom som robil všetko pre to, aby som dosiahol práve to.
S Elizabeth som sa mal stretnúť na druhý deň, keď sme si mali ísť spolu zaplávať - Nick už so mnou nechodil. Už som aj takmer zabudol na to, že sa mi pri našom prvom stretnutí zdala povedomá, keď sa ma ona zrazu spýtala: "Tak čo, už vieš, aký je rozdiel medzi homosexualitou a láskou?" A vtedy som si spomenul, kde sme sa to stretli.
"To ty si bola vtedy v tom kine?!"
"Áno, ja. A aj ty a Nick – ale neodpovedal si mi na otázku. Už vieš, aký je v tom rozdiel?"
Chvíľu som na ňu len mlčky smutne pozeral a nakoniec som priznal, že áno, že už viem, aký je v tom rozdiel. Mne sa stále muži ako takí nepáčili, no Nicka som miloval, a bolo mi jedno, akého je pohlavia. On to vtedy povedal dobre, láska je skutočne bisexuálna. Lenže čo mi to teraz pomôže? Elizabeth to očividne pochopila, pretože poznamenala:
"Ale nevyzeráš pre to šťastnejší."
"Mám pocit, že som bol šťastnejší, keď som to nevedel," priznal som.
"Je to až také zlé?"
"Zlé? Horšie! Veď aj teraz by som chcel byť s Nickom a nemôžem. Nedokážem sa už ani pozerať na to, ako sa rozpráva s niekým iným, nie to aby sa spolu smiali, alebo niečo podobné. Začínam nenávidieť všetkých tých jeho kamarátov a pri tom sú to všetko celkom fajn ľudia a ja si veľmi dobre uvedomujem, že sú to len kamaráti... Tak prečo mám chuť všetkým vykričať, nech ho nechajú tak, že Nick je môj?!"
"Tomu sa hovorí pocit vlastníctva. Dlho si ho mal len pre seba a teraz si nedokážeš zvyknúť, že to tak už nie je."
"Ani to tak nemôže byť," priznal som. "Nedokážem sa už toľko pretvarovať. Tak veľmi ho milujem a chcel by som mu to povedať, ale nemôžem!"
"A prečo nie?! "
"A prečo nie?!" Nechápal som, ako mohla povedať niečo také. "Čo ak by ma začal nenávidieť?! Čo ak by mnou začal pohŕdať?! To nemôžem..."
"A čo ak by sa ukázalo, že k tebe cíti to isté," obrátila sa proti mne. "Čo ak by sa ukázalo, že aj on ťa miluje?" Tie slová ma zasiahli ako blesk. Mohla by to byť pravda? Mohol by ma milovať? Nie, to nie je možné! Niečo by som si všimol. Určite. Nejako by sa prezradil, veď nie je možné, aby... Ale tá možnosť mi stále vŕtala hlavou, keď som si večer líhal do studenej postele a sníval o Nickovom hrejivom náručí... Uvedomil som si, že Elizabeth ten rozhovor vyprovokovala úmyselne, že už dávno poznala odpovede na všetky otázky, len sa pokúšala niečo mi naznačiť. A skutočne sa jej to podarilo – jej slová ma prenasledovali ešte aj v snoch a keď som sa ráno zobudil a pohľad mi padol na jeho v spánku uvoľnenú tvár... Bol taký krásny a mnou stále prúdil ten pocit lásky... Neuveriteľne ma to k nemu priťahovalo a tak som vstal z postele a šiel k nemu. Kľakol som si vedľa postele a očami pohládzal tie milované črty, túžil som ho pohladiť a nakoniec som tej túžbe neodolal a prstami som jemne prechádzal všetky miesta, ktorých sa pred tým dotýkali moje oči, pomaly som prešiel na pery... Nick stále spal a ja som sklonil hlavu... V poslednej chvíli som sa zarazil a keď som si uvedomil, čo som skoro urobil... Rýchlo som sa opláchol, obliekol a doslova som utiekol z cely. Nemal som vlastne kam ísť a do najbližšej prednášky som mal ešte ďaleko... Vlastne až vtedy som si uvedomil, že som si tam nechal mobil aj s nastaveným budíkom, ale už som sa tam nemohol vrátiť. Prechádzal som sa ľudoprázdnym mestom, blúdil som uličkami, až som sa zrazu ocitol pred Elizabethiným bytom. Nechcel som ju otravovať, no musel som sa s niekým porozprávať. Nakoniec som predsa len zazvonil a ona mi po chvíli otvorila, rozospatá a v župane. Hneď pochopila, že sa deje niečo vážne, lebo sa ma na nič nepýtala, len ma zaviedla dnu a usadila v obývačke. Sedel som tam, pozeral do zeme a v duši som mal prázdno. Už som vedel, čo musím urobiť, no nedokázal som to povedať nahlas, akoby to znamenalo koniec všetkého. Eliztabeth tiež mlčala. Nechala ma osamote a sama sa zatiaľ opláchla a uvarila si kávu a mne čaj. Hrnčeky položila na stolík a sadla si vedľa mňa.
"Tak čo sa deje?"
"Skoro som ho pobozkal!"
"A?" spýtala sa a ja som vedel, že chce počuť o jeho reakcii.
"Nič sa nestalo. Nick spal... Ale skoro som ho pobozkal... Ja už nevládzem," zvolal som a uvedomil som si, že sa mi do očí tisnú slzy. Snažil som sa ich zastaviť, no nedokázal som to, keď som musel nahlas vysloviť to, k čomu som sa odhodlal.
"Musím ho opustiť. Musím si dohodnúť termíny skúšok na čo najblížší termín a čo najskôr odísť. Skôr, než..." nedokázal som to povedať. Nedokázal som povedať: Skôr než ma začne nenávidieť, pretože to bolo to, čoho som sa bál najviac.
"Ryu," zašepkala a objala ma.
"Nechcem ho stratiť, strašne ho milujem..." plakal som a ona ma tíšila a hladila po vlasoch.
"Stratíš ho, či už sa prezradíš, alebo odídeš. A ani v jednom prípade sa nedozvieš, aká je skutočná pravda. Prečo mu nemôžeš povedať, že ho miluješ?"
"Elizabeth, prosím! Nemuč ma takto. Keď odídem, viem, že mu to bude ľúto, ale zabudne... Ale nedokázal by som žiť s tým, že ma nenávidí, to nikdy... Nikdy!" a znova som sa rozplakal. Elizabeth už nič nehovorila, nechala ma na pokoji a ja som plakal, až kým som sa neupokojil. Vedel som, že mu nedokážem povedať pravdu a to znamenalo opustiť ho. A to čím skôr. Ale tá predstava, že ho už nikdy neuvidím, že sa spolu už nikdy nebudeme rozprávať, smiať sa...
Keď som sa upokojil, v duši sa mi rozlial zvláštny pokoj. Elizabeth ma presvedčila, aby som sa prestal trápiť pre niečo, čo nemôžem zmeniť. Aj keby sa mi hneď podarilo dohodnúť si termíny skúšok, potrvá ešte niekoľko týždňov, kým budem môcť odísť. Do tej doby však budem musieť žiť s Nickom naďalej pod jednou strechou a ak nechcem Nickovi svojím odchodom ublížiť... Pretože Nick je môj priateľ a má ma rád. Nemôžem odísť len tak, bez toho, aby som mu neublížil. A to som samozrejme nechcel. Ale ako to urobiť?
"Pôvodne som si chcel užiť každú chvíľu s ním, ale už mi to robí problémy," priznal som. "Milujem ho stále viac... Bože, ako som si niekedy mohol myslieť, že to všetko je len priateľstvo? Nechápem, ako som mohol ignorovať všetky tie náznaky."
"Hovoril si mi, že Nick bol tvoj prvý skutočný priateľ. Si si stopercentne a absolútne istý, že..."
"Ty snáď snívaš o tom, ako jazýčkovo bozkávaš svoje kamarátky," zasmial som sa pomedzi slzy. Aj Elizabeth sa zasmiala.
"Vieš, vždy, keď som vás spolu videla, vždy som mala taký zvláštny pocit... Nevzdávaj to, Ryu. Skús to a uvidíš, čo sa stane. Aj tak nemôžeš urobiť nič iné. Vychutnaj si každú chvíľu, ktorú môžeš stráviť s Nickom a ak sa náhodou prezradíš... Vždy si mi predsa hovoril, že Nick je úžasný. Takže ak ťa aj hneď nebude milovať, určite ťa nezačne nenávidieť. Ver mi," povedala a ja som jej uveril.
Šiel som teda do školy, potom do parku a tam som dúfal, že stretnem Nicka. Už dávnejšie sme sa dohodli, že ak niečo, stretneme sa práve tam. Už som to chcel vzdať, predsa len sme sa jeden druhému v poslednej dobe dosť vyhýbali, keď sa mi niečo zamarilo a akýsi šiesty zmysel mi napovedal, že stojí presne za mnou. Prudko som sa obrátil a naozaj - Nick tam stál, pozeral na mňa a vyzeral dosť neisto.
"Ahoj," povedal som ticho a on mi rovnako ticho odpovedal.
"Dúfal som, že prídeš," priznal som.
"Dúfal som, že ťa tu nájdem. V poslednej dobe sme sa moc nerozprávali. Chýba mi to," povedal a ja som sa zrazu nenávidel za to, že som ho chcel len tak opustiť. Veď mi sám povedal, že som jeho najlepší priateľ! Bolel ma smútok, ktorý som videl v jeho tvári a tak som sa naňho usmial. On mi úsmev opätoval, prisadol si ku mne na lavičku... a chvíľu sme len tak mlčali. Potom sme sa obaja súčasne rozosmiali.
"Pôjdeme sa najesť?" stisol mi plece. "Čaká nás práca."
Prikývol som a šli sme. Všetko bolo zase tak, ako pred tým. A bolo to také jednoduché. Opäť som si spomenul na všetko, čo mi ráno povedala Elizabeth a srdce mi naplnila nádej.
Popoludní sa však zase všetko zmenilo. Bol som s Nickom šťastný, no keď sme sa dostavili do kancelárie a jeho začala obskakovať tá... osoba... všetka moja nádej sa rozplynula ako para nad hrncom a miesto nej sa dostavila žiarlivosť. A tá bola teraz omnoho, omnoho silnejšia, ako kedykoľvek pred tým. Mal som pracovať, no nedokázal som odtrhnúť oči od tých dvoch. Videl som, ako ho tá ženská zvádza, vykrúca sa pred ním, dotýka sa ho... Krv sa mi búrila, chcel som ju od neho odtrhnúť a hoci odhodiť na druhý koniec miestnosti čo najďalej od neho, chcel som všetkým vykričať, že Nick je môj, len a len môj a nikoho iného a že nikto iný nemá právo takto sa ho dotýkať. A pri tom to bola všetko hlúposť, pretože on mi nepatril a nikdy patriť nebude... A napriek tomu... Už som sa na to nedokázal pozerať a tak som vstal a to tak prudko, až som prevrátil stoličku. Všetky oči sa upreli na mňa, no ja som nedokázal nič povedať, len som sa otočil a vybehol som von. Počul som Nicka, ako za mnou kričí, no nedokázal som zastaviť. Stále som to mal pred očami, po tvári mi stiekla slza, potom ďalšia.
"Ryu!" ozval sa zrazu Nick tesne za mnou a chytiac ma za rameno, zastavil ma a otočil k sebe. Keď videl moju tvár, zostal šokovane hladieť.
"Ryu?" zdvihol ruku a zotrel mi z tváre slzy a ja som sa k tej ruke pritúlil ako také mačiatko, zatiaľ čo z oka sa mi vykotúlala ďalšia slza. Hľadel som na Nicka, videl som na ňom, že ho skutočne trápi, čo sa so mnou robí, v jeho očiach bola bolesť, aj v jeho hlase, keď ma prosil, aby som mu povedal, čo sa so mnou robí... A mne sa v hlave opäť ozval Elizabethin hlas, ako hovorí: "A čo ak k tebe cíti to isté?" A potom už, ani neviem ako, pobozkal som ho. Bol to len krátky bozk, no prudký, priamo na ústa, no keď Nick od prekvapenia pootvoril pery, môj bozk sa prehĺbil a zjemnel. Ani som nevedel, čo robím, bolo to po prvýkrát v mojom živote, no moje telo to vedelo celkom presne. Nepamätám si už, ako dlho to trvalo, no určite nie dlho, lebo Nick nestihol nijako zareagovať, no niekde sa ozvalo buchnutie dverí a ja som sa spamätal. Hľadeli sme na seba úplne šokovaní z toho, čo sa stalo, Nick otvoril ústa a pokúšal sa niečo povedať, no nezmohol sa na nič a ja som si uvedomil, že Eliz sa mýlila, že on ma nemiluje a zrazu sa ma zmocnil obrovský strach, že ma začne nenávidieť, alebo mnou pohŕdať a nevedel som, čo by bolo horšie...
"J...ja... p prepáč... nechcel som... je mi to ľúto ...... pre...prepáč mi... prepáč," koktal som, "odpusť mi to, prosím..." no on stále mlčal a ja som to už dlhšie nevydržal a doslova som odtiaľ ušiel. Raz sa mi aj niečo zamarilo, že som začul Nicka, ako za mnou kričí, no bol som presvedčený, že sa mi to len zdá, lebo som po ničom inom netúžil, len aby ma zastavil a povedal mi, že ma miluje, alebo aspoň že mi odpúšťa...
Ani neviem, ako som sa dostal späť na internát. Nedokázal som však vojsť dnu, bál som sa, že sa tam na mňa zosypú všetky tie spomienky na spoločne strávené chvíle a tak som sa oprel o jeden zo stromov v malom parčíku hneď vedľa budovy. Mal som odtiaľ vynikajúci výhľad na dvere, ktorými sme sa vždy vracali z práce. Takto som mohol Nicka vidieť, keď sa vráti domov a on by nemal vidieť mňa. Opieral som sa o strom a hlavou sa mi preháňali spomienky na všetko to, čo som s Nickom zažil a čo už asi nikdy nezažijem. Preteky v plávaní, ktoré vždy končili remízou, každý pondelok narýchlo zhltnuté raňajky, pretože sme po nedeli nemohli zaspať a ráno sa nám ťažko vstávalo... Vždy sme sa potom ráno, stále ležiac v posteli rozprávali, aby sme sa ako - tak prebrali a dokázali vstať... Vždy v piatok sme sa stretli na križovatke a šli sme sa najesť a potom do klubu, kde sme sa bavili sami, až kým sa nezjavili Nickovi kamaráti... V utorky sme zväčša chodievali spoločne domov, alebo sme si zašli do kina... párkrát som ho dokonca vytiahol aj na nejakú výstavu či do múzea... Spomínal som na to, ako sme sa nespočetnekrát spolu smiali, často sme ani nevedeli, na čom... Ako ma snáď miliónkrát budil z toho môjho stavu zabudnutia, ako to raz nazval... pravidelne ma pri tom nazýval Ruženkou a mne to kupodivu neprekážalo, nie od neho... K nemu som sa vždy rád vracal. Bol to predsa on, kto ma vytiahol z mojej ulity, kto ma naučil chodiť von a užívať si život, kto ma naučil dokonca aj bezstarostne sa smiať... Vedel som, že keď ho teraz stratím, prídem o omnoho viac, než len o svoju prvú lásku. Prídem o priateľa. O skutočného a jediného priateľa, akého som kedy mal. Prídem o človeka, s ktorým som sa mohol slobodne rozprávať o čomkoľvek, čo ma napadlo, ktorému som mohol povedať čokoľvek bez toho, aby ma za to znevažoval, ponižoval, vysmieval sa mi alebo ma nebodaj považoval za hlupáka. Prídem tiež o človeka, ktorý sa o mňa staral, ktorý sa zaujímal, ako sa cítim, ktorý bol smutný, keď som ja bol smutný a ktorý sa radoval, keď som bol šťastný. Prídem o človeka, ktorý ma nikdy do ničoho nenútil, ale vždy ma dokázal presvedčiť a ja som mu za to bol nesmierne vďačný. Prídem o úžasného, najúžasnejšieho človeka, akého som kedy poznal a poznať budem, prídem o Nicka, o Nicka, ktorý sa na mňa šibalsky usmieval vždy, keď plánoval niečo nové, ktorý sa dokázal rozžiariť ako slniečko, keď ho niečo potešilo - a väčšinou sa tak usmieval na mňa... prídem o Nicka, ktorý mi utieral slzy...Minúty utekali, možno sa zmenili dokonca na hodiny, no ja som to nevnímal. Stál som tam, v tieni stromov a čakal, čo sa stane. Vlastne som ani nevedel, čo sa má stať, alebo čo chcem, aby sa stalo.... Či vôbec chcem, aby sa niečo stalo... Možno som len dúfal, že môj život začne mať konečne zmysel... A možno som sa bál, že ho naopak stratí... Vedel som, že existujú asi tri možnosti toho, čo sa môže stať. Nick ma napríklad mohol znenávidieť, mohol mnou začať pohŕdať. V takom prípade by sme spolu mohli naďalej bývať na spoločnej izbe a ja by som každý deň cítil jeho ľadovú nenávisť... Nick sa tiež mohol odsťahovať z izby. Alebo by ešte príhodnejšie mohol vyhodiť mňa. Mohol som sa mu začať hnusiť a on by mi mohol dávať každý deň najavo, ako nízko som v jeho očiach klesol. A tiež tu bola možnosť, že sa bude tváriť, akoby sa vôbec nič nestalo, a to by mohlo byť ešte horšie, pretože to by znamenalo, že preňho nič neznamenám a tomu som nedokázal veriť...
Pomaly sa stmievalo, bolo stále chladnejšie, no ja som si to neuvedomoval. Možno len podvedome, lebo som si spomenul, ako som jednu noc spal v jeho pulóvri a ako sa mi páčila tá vôňa a teplo, ktoré z neho sálalo... Miloval som ho snáď už vtedy? Alebo sa to začalo počas nášho predčasného Štedrého večera? Či na Vianoce, keď sme sa celé hodiny zhovárali, či len mlčali, keď mi stačilo, že Nick bol na druhej strane telefónu... Alebo sa to stalo o pár dní neskôr, keď mi Nick trel a masíroval omrznuté prsty? Neviem. Mohlo to byť kedykoľvek, no v tejto chvíli som mal pocit, akoby som ho miloval celý svoj život. Veď to aj bola pravda - skutočne som začal žiť až vďaka nemu. Nevedel som si ani predstaviť, aké to bez neho bude. Nechcel som sedieť zavretý v izbe, no okrem Nicka som nemal nikoho iného, s kým by som sa mohol zabávať a popravde, nikoho iného som ani nechcel...
Začalo pršať, no ja som to nevnímal. Jediné, čo som cítil, bola osamelosť, ktorá sa mi zmocňovala duše. Celý život som bol sám, no nikdy som to nejako zvlášť nevnímal. No na dobré sa ľahko zvyká a ja som si až neuveriteľne rýchlo zvykol na to, že Nick bol stále so mnou, nech už sa dialo čokoľvek. Nikdy pred tým som nič také nezažil, nikdy pred tým sa ma nikto ani len nespýtal, ako som sa mal a on to pritom robieval pravidelne už od začiatku. Často som mu povedal len "Fajn," a teraz som si ani nevedel predstaviť, že by som to nemal komu povedať... Nechcel som už byť sám, už nikdy, chcel som ostať s Nickom... Už som to nedokázal znášať, dušu mi zaplavovala temnota, zvierala mi srdce a po tvári mi znovu začali stekať slzy a zmiešali sa z dažďom. Neviem, ako dlho som tam stál, no zrazu sa mi podlomili kolená a ja som sa zviezol na zem, mal som pocit, akoby ma niekto kopol do žalúdka. Bože, ako som to mohol spraviť, ako som ho mohol pobozkať a riskovať pri tom, že ho stratím... Že stratím jediného človeka, pre ktorého som žil... pre ktorého a VĎAKA ktorému mal môj život vôbec nejaký zmysel... Ako som len mohol! Ako som mohol tak riskovať! Riskovať všetko, čo som mal len pre nejakú hlúpu predstavu, že by ma mohol milovať?!!? Ak ho stratím, bude to len a len moja vina, pretože som sa nedokázal uspokojiť s tým, čo som mal, hoci som mal takmer všetko... Ako s tým mám žiť? A nemohlo to byť inak, pretože Nick sa stále nevrátil a ja som bol presvedčený, že ak by som sa mýlil, bol by už dávno tu, ponáhľal by sa domov za mnou, no on sa stále nevrátil, neprešiel tými dverami a to mohlo znamenať len jedno - že ma už nechce vidieť. Veď akoby to mohlo byť inak, pre otca som nebol nikdy dosť dobrý a často som mal pocit, že ani pre mamu, nikdy som nemal žiadnych skutočných priateľov, mnohí ma považovali za čudného, tak ako som si mohol namýšľať, že niekto taký úžasný ako Nick by ma mohol dokonca milovať? Ako?! Plakal som a nedokázal som to zastaviť, tá bolesť ma zabíjala a mne to bolo jedno, túžil som znovu sa ocitnúť v stave zabudnutia, no ten neprichádzal, nič ma neoslobodilo od taj nekonečnej temnoty, ktorá mala byť mojou budúcnosťou... A keď som si už myslel, že to viac nevydržím, keď mi už došli aj slzy, zrazu som mal pocit, akoby sa niečia ruka dotkla mojej tváre. Tá ruka ma prinútila zdvihnúť hlavu a ja som uvidel Nicka, ako sa nado mnou skláňa a v očiach mal toľko smútku, že ma to doslova zabíjalo. Nikdy som predsa nechcel, aby bol nešťastný! A už tobôž nie kvôli mne!!! Chcel som ho poprosiť o odpustenie, no nedokázal som to, nedokázal som povedať ani slovo a myslím, že by som ani nedokázal uveriť, že za mnou skutočne prišiel, nebyť toho smútku, pretože v mojich snoch bol vždy len šťastný...
Prinútil ma, aby som šiel s ním a ja som poslúchol. Ako v snách som sa nechal odviesť do cely a rovno do kúpelne, kde mi vyzliekol tričko - vôbec som si neuvedomil, že bundu som nechal v kancelárii, rozviazal mi šnúrky na topánkach a dokonca mi vyzul ponožky, vyzliekol mi nohavice a keď som ostal len v spodnom prádle, nastavil teplotu vody v sprche.
"Vyzleč sa a vlez do sprchy. Potrebuješ sa zohriať, lebo ochorieš. Ryu!" zvýšil hlas, aby sa uistil, že som ho vnímal a tak som slabo prikývol, vyšiel von a zavrel za mnou dvere. Vliezol som tam tak, ako som bol, sotva vnímajúc, ako ma voda páli na studenej pokožke a len som tam tak stál a nedokázal som urobiť nič viac. Po chvíli sa Nick vrátil a keď to zistil, vzal hubku a sám ma začal umývať, poctivo mi trel pokožku, aby sa mi znovu rozprúdila krv v žilách a aby som sa zohrial... Spočiatku som to takmer nevnímal, vedel som len, že je tam a vôbec sa netvári, akoby sa na mňa hneval, ba práve naopak, bál sa o mňa, staral sa o mňa ako už mnohokrát predtým a mňa pomaly začala opúšťať temnota. A s tým, ako som sa vracal späť do tohto sveta, som si stále viac začal uvedomovať jeho dotyky... Ale vtedy vypol vodu a podal mi uterák. Prinútil ma, aby som sa mu pozrel do očí a on si mohol byť istý, že ho poslúchnem.
"Tam som ti priniesol veci. Osuš sa a obleč a potom príď za mnou. Uvaril som ti čaj s rumom," povedal a keď som už ráznejšie prikývol, znovu odišiel. Urobil som teda, ako povedal a prišiel som za ním. Moja posteľ už bola odostlaná a tak som si tam sadol a prijal od neho čaj. Nick pozorne sledoval, či to všetko vypijem a ja som sa cítil ako malé dieťa, milovaný a v bezpečí. Čo bolo dosť smiešne, lebo ani keď som bol malý, nikto sa mňa tak nestaral. Keď som všetko vypil, prinútil ma ľahnúť si a, na moje nesmierne prekvapenie, si ľahol vedľa mňa a začal mi trieť ramená a chrbát. Nechal som ho, bolo mi to príjemné, no po chvíli sa ma začali zmocňovať celkom iné pocity a mne sa začalo ťažšie dýchať.
"Nick, čo to robíš?" dostal som zo seba.
"Zohrievam ťa," povedal jednoducho.
"Ale mne už je dosť teplo." Bože, to ho nenapadlo, čo to so mnou robí? A keď ma chcel zohriať, prečo mi nepriniesol aj kabátik od pyžamy?
"To je dobre. Nechcel by som, aby si ochorel."
Bože, to sa mi len zdalo, alebo bol jeho hlas skutočne zastretý? A jeho ruka zrazu prešla až nebezpečne nízko... Prešla mnou vlna vzrušenia a doslova ma prinútila zadržať dych. Dušu mi znovu zaplavila nádej, no stále celkom nezahnala neistotu, ktorá sa mi usadila v duši a keďže som to už nedokázal ďalej znášať, prinútil som sa povedať pravdu.
"Milujem ťa."
Pár sekúnd bolo ticho a tá chvíľa ma skoro zabila, keď povedal:
"To je dobre."
Jednoducho, úplne ľahko a pre mňa až bolestne bez významu.
"Prečo ma takto mučíš?" pomyslel som si nahlas a on sa slabo zasmial a prevrátil ma na chrbát.
"Škoda, že som to nevedel už v zime na tej dovolenke. Ušetrilo by nám to obom veľa starostí."
"Prečo?" stále som nechápal, alebo som možno len nedokázal uveriť tomu, čo sa mi snažil povedať.
"Bol by som ťa zviedol."
"Čo?!"
"Myslíš, že by som to nedokázal?" spýtal sa šibalsky a mne sa v duši rozliala taká radosť... Ale tá nebola nič v porovnaní s tým, čo sa so mnou robilo po tom, keď mi po prvýkrát povedal "Milujem ťa!" a následne ma pobozkal. Bol to len jemný bozk, nežný a opatrný, akoby sa bál, aby ma nevystrašil, no to sa nemohlo stať, pretože v tej chvíli som po ničom inom netúžil. Bozkávali sme sa dlho, nežne a lenivo a ja som si skoro neuvedomil, kedy jeho ruka, hladiaca moju hruď, prešla na bradavky... Prešlo mnou také vzrušenie, až som zalapal po dychu, no Nick ma naďalej nežne bozkával a tie bozky ma zvláštne upokojovali. Rukou, ktorou sa podopieral, mi prehrabával vlasy na zátylku a pohládzal krk, zatiaľ čo druhou pomaly schádzal dolu až k okraju nohavíc... a potom ešte nižšie...
"Nick!" vydýchol som mu do úst a uvedomil som si, že moje vzrušenie vzrušuje aj jeho. Cez nohavice ma pohlázal a ja som sa vzpínal smerom k jeho ruke, ktorá po chvíli zašla dnu... Jeho dotyky boli jemné a opatrné, podobne ako jeho bozky, no zatiaľ čo tie druhé ma upokojovali, tie prvé ma privádzali na okraj šialenstva a nútili ma túžiť po niečom inom, niečom, čo nemalo s pomalosťou či nežnosťou nič spoločné. Tieto dva úplne rozdielne pocity mi mútili hlavu a ja som mal pocit, že sa čoskoro zbláznim. Pridlho som po ňom túžil, aby som to dokázal dlho znášať. Celé telo sa mi chvelo vzrušením a ja som mu chcel jeho nežnosti oplatiť a možno ho prinútiť, aby ma prestal mučiť a urobil aj niečo viac, hoci som celkom nevedel, čo... No Nick ma prinútil ostať ležať.
"Nie, nič nerob, len si to vychutnávaj. Všetko nechaj na mňa."
"Nick," zaskučal som a on z toho jediného slova pochopil snáď viac, než ja sám, pretože povedal:
"Máme na to celú noc a hoci aj celý život, ak budeme chcieť," a zatiaľ, čo ja som sa opájal jeho prísľubom a všetkým, čo tie slová pre mňa znamenali, jeho pery pomaly prešli na môj krk, odtiaľ na bradavky...
"Ach, NICK!" lapal som po dychu... a nižšie na brucho... ani neviem, kedy mi vyzliekol nohavice, no zrazu sa jeho pery dotkli toho miesta a ja som hlasno vzdychol, možno dokonca vykríkol, už neviem, boli to také muky, bolo to krásne, hlasno som vzdychal, srdce mi šlo vyskočiť z hrude, mal som pocit, že ak to čoskoro neskončí, tak sa zbláznim. Nevedel som, čo s rukami a tak som jednu zakvačil do okraja matraca a druhú som mu zaboril do vlasov, no nechcel som mu ublížiť... Telo mi zmietalo v neuveriteľnom kŕči a ja som vzýval Boha aj Nicka, toho druhého viacej, opakoval som jeho meno ako mantru a myslím, že som dokonca na pár sekúnd stratil vedomie, lebo keď som sa prebral, môj milenec sa na mňa sladko usmieval a v jeho očiach bolo toľko lásky, v koľko som ani nedúfal. Prstami mi nežne prechádzal po tvári a ten dotyk bol taký neuveriteľne nežný, až sa mi chcelo plakať. Nie je to čudné? Plakať zo smútku aj od šťastia? Ale mne to bolo jedno.
"Tak čo, podarilo by sa mi to? Zviesť ťa?" chcel vedieť a mne napadlo: Že či? Bolo to také nádherné, ako by som mohol odolať? Chytil som jeho prsty do ruky a pritiahol som si ich k perám. Prechádzal som po nich perami, potom jazykom a videl som, ako Nick rozkošou privrel oči. Nadvihol som hlavu a druhou rukou som si ho pritiahol, aby som ho mohol pobozkať. Nechal sa, no keď som chcel urobiť niečo viac, zabránil mi v tom. Nechápal som to a na kratučký okamih sa ma opäť zmocnil strach, no Nick sa na mňa upokojujúco usmial.
"Teraz nie. Teraz si len vychutnávaj a oddychuj. Na toto budeme mať čas neskôr. Toto je chvíľa len pre teba."
Ďalej mi hladil prstami tvár a bolo to také upokojujúce...
"Zatvor oči," zašepkal a ja som poslúchol. Bol som nesmierne unavený a on mal pravdu. Mali sme pred sebou celý život. A ja som bol odhodlaný vrátiť mu všetko, čo mi dal.
Koniec ( 1.časti )
| Nick: |
Jasalia |
| Kategória | Ownfiction/dlhá poviedka |
| Žáner |
shounen-ai/yaoi |
| Debata k poviedke: |
Fórum |
