Netopiere v nás...

Autor: Jukize Štvrtok, 07 Jún 2007 09:15

Práve som v škole, mám prestávku, stojím na chodbe plnej ľudí,  ktorí mi pomaly, ale iste lezú na nervy. Modlím sa, aby už škola skončila.

Stojím v hlúčiku  spolužiačok a čakám. Nemôžem si nevšimnúť baby z céčky, zase raz riešia otázky, bez ktorých by ľudstvo zahynulo – hlúposti.

Pomóc! Prečo ja?

Vpredu sa strhol krik a pišťanie sa nieslo celou chodbou.

,,Zabi ho! Tak ho zabi!“ kričala na svojho chalana, no ten sa len nechápavo pozeral.

Zaujalo ma to, pomaly som sa predrala cez hlúčik, ktorý sa tam vytvoril. Na chladnej dlážke ležala mála čierna škvrnka.

,,Zabi ho!“ zaznelo znova.

Čože?! Zabiť malého vtáčika? Tak to nie!

Tá malá krava ho chcela zašliapnuť. Nezdržala som sa, zovrela som päsť a z otočky jej jednu vrazila. Červený pramienok krvi sa jej vydral z úst a s rachotom sa zvalila na zem.

Chodba utíchla. Zodvihla som ho a až vtedy som si všimla, že to je netopier. Vyšla som na dvor a  prešla ku starej garáži, kde som ho uložila do tmavého výklenku.

,,Tu budeš mať pokoj, kým zapadne slnko, potom si leť, kam chceš.“

Tá malá vrahyňa na mňa už čakala.

,,Toto si odskáčeš! Počkám si ťa po škole . . .“  a iné žvásty.

,,Hodnotíš všetko podľa vzhľadu. Nie je umenie vidieť fyzickú krásu, ale je umenie vidieť aj v  tom najohavnejšom stvorení niečo krásne a výnimočné.“

Školský zvonec to ukončil.