Slnko

Autor: Akane Utorok, 08 Máj 2007 14:23

Nevedela som, že čakanie môže byť také hrozné. Sedím tu vo vysokej tráve, ktorá ma šteklí na holých nohách, objímam kolená, zahalené mojou jedinou sviatočnou sukňou, a tisnem si ich k hrudi v snahe stlmiť divoké búšenie môjho netrpezlivého srdca. Aj tu v tieni, napriek blížiacemu sa večeru, ma zaplavuje horúčava už len pri letmej myšlienke, že on čoskoro príde.

Neviem s určitosťou, aké city ku mne prechováva, ale jeho rýchly súhlas so stretnutím pod Osamelým dubom vo mne živí nádej. Každý predsa vie, že pod týmto krásnym, obrovským stromom sa stretávajú zaľúbené páry. A ja dúfam, že po dnešku budeme takým párom aj my dvaja. Navyše sa hovorí, že ak si zaľúbenci dajú prvý bozk práve pod Osamelým dubom, ich láska bude večná. V skutočnosti len málo z tých párov vydržalo dlhšie ako niekoľko mesiacov, ale aj tak by som tomu chcela veriť.

Zamyslene krčím prsty na nohách a podľa výšky slnka na oblohe, ktoré len tuším cez hustú korunu dubu, sa snažím odhadnúť, ako dlho ešte potrvá táto krátka večnosť.

Príjemný vietor mi hádže vlasy do tváre, vtáky veselo spievajú vysoko nado mnou a včely usilovne lietajú z kvetu na kvet. Prekrásny deň dáva včerajšej búrke, pri ktorej som sa bála, že sa moje stretnutie dnes neuskutoční, pocit bezvýznamnosti.

Ľahla som si na chrbát a natiahla ruky i nohy do chladnej trávy. Medzi listami žiari belasé nebo, ktoré ma hypnotizuje. A keď vietor ustane a listy stíchnu, môžem počuť zurčanie potoka z lesa, ktorý je len sto krokov odtiaľto. Rozmýšľam, prečo sa tomuto dubu, s kmeňom širokým ako náš dom, hovorí Osamelý. Možno je to tým, že už stovky rokov tu stojí sám a mohutnými konármi smutne máva na svojich súrodencov v lese. Ale mne sa skôr zdá, že je na svoju pozíciu hrdý a s radosťou ponúka tieň svojej majestátnej koruny ako útočisko pred poludňajším slnkom ľuďom i zvieratám, ktoré sa sem niekedy chodia pásť na šťavnatej tráve.

Na nose ma pošteklila malá muška. Odohnala som ju a pošúchala si konček nosa ukazovákom. Len teraz som si uvedomila, že pokožku na prstoch pravej ruky mám už dosť zhrubnutú. Každodenný nácvik streľby z luku musel zanechať nejaké známky. Ale som na to hrdá. Keď sa na jar chlapci hádali s nami dievčatami, že aké je to namáhavé chodiť na lov, niekomu, ale vážne si nespomínam komu, napadlo, že by sme si to mali vyskúšať. Nebolo ma treba dlho prehovárať. Keď som videla, ako sa chlapci často chvastajú svojimi úlovkami, mala som vždy chuť zraziť im hrebienok. Lucy, moja najlepšia kamarátka, a ďalšie dve dievčatá sa ku mne pridali. Muži nám dali luky, postavili terče a my sme začali vo voľnom čase poctivo cvičiť. Prešlo niekoľko dní, kým sme vôbec vedeli správne vystreliť, a niekoľko týždňov, kým sme zasiahli cieľ nielen náhodou. Na začiatku sa na nás všetci zabávali a čakali, kedy to vzdáme. Tie dve dievčatá odišli rýchlo. Nechceli si tetivami, derúcimi prsty do krvi, zničiť jemnú pokožku. Ostala som len ja a Lucy. Nakoniec sme našou zanietenosťou presvedčili všetkých o tom, že to myslíme vážne. Prestali sa nám smiať. Už len občas sa na nás niekto prišiel pozrieť. Jedine on tam bol zakaždým. Na začiatku nám pomáhal, radil nám. Keď mi ukazoval ako správne strieľať, ako držať luk, napnúť tetivu, takmer  som nedýchala a ruky sa mi triasli. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že k nemu cítim čosi viac ako priateľstvo.

Po mesiaci sme sa konečne vybrali na prvý lov. Ja, Lucy a on. A doniesli sme prvý úlovok. Veveričku. Dostalo sa nám od ľudí v dedine pochvaly, aj keď mnohí najprv nechceli uveriť, že ju neulovil on. S hrdosťou som sa však priznala, že úlovok je môj. Ale len my traja sme vedeli, že som ju trafila úplnou náhodou, keď sme po dlhom neúspešnom striehnutí v lese z nudy strieľali na smrekové šišky. A len Lucy sa neskôr dozvedela, že som celú noc preplakala, pretože mi bolo ľúto toho malého stvorenia, ktoré som zabila. Ale zvyknúť sa dá na všetko. Aspoň trochu. Teraz už lovíme zväčša úspešne. Králiky, tetrovy, aj iné menšie zvieratá. Problém je v tom, že len zriedka korisť zomrie po zásahu. Väčšinou je zranená a musíme ju doraziť. Striedame sa a zakaždým s premáhaním jedna z nás ukončí trápenie koristi. Vlastne to už tak nie je. S Lucy sa nerozprávam. Vyhýba sa mi. A ja ju vlastne tiež nechcem vidieť. Kvôli nemu.

Pred týždňom bola slávnosť. Pilo sa, zabávalo, spievalo. Ja a Lucy sme dosiahli vek, keď nám už rodičia dovolili tancovať v „náručí“ chlapcov. Už sme neboli deti, ale ešte sme neboli dospelé. A ja som sa snažila čo najviac tancovať s ním. A nebolo to jednoduché. On bol cieľom snáď každého dievčaťa v okolí. A Lucy nebola výnimkou. V tej dobe som tomu neprikladala veľký význam. Vnímala som len jeho ľavú ruku na mojom boku jeho pravú dlaň v mojej dlani a svoju pravú ruku na jeho pevnom pleci. Dušou i telom som priam hltala jeho prítomnosť, a potom, keď tancoval s inou, som tŕpla, či sa ešte dostanem do jeho blízkosti. Nakoniec, ani neviem, akým zázrakom, sme sa obaja ocitli na okamih stranou od ostatných.

A vtedy zo mňa vyleteli tie krásne opovážlivé slová. Stretnutie pod Osamelým dubom. Že presne o týždeň mu poviem čosi dôležité. A po jeho uistení, že príde večer, keď dokončí svoje povinnosti, som sa radosťou takmer roztopila. Nie som veľmi hanblivá, ale v tom momente som musela byť červená ako zrelá jahoda. Náš sľub som chcela udržať v tajnosti. Predvčerom som to už ale nevydržala. S Lucy som za dedinou strieľala na terče. Niežeby sme to potrebovali. Len sme sa zabávali. Aspoň ja som si to myslela. Ale keď som zbierala pri terčoch šípy, nadšene som Lucy porozprávala o svojom naplánovanom stretnutí. Čakala som, že si ma začne doberať, alebo povie aspoň niečo. Ale nastalo úplne ticho. Keď som sa otočila, že prečo Lucy, obyčajne strašne ukecaná, mlčí, pustila som šípy prekvapením z rúk. Lucy na mňa mierila. Priamo na mňa. Tvár mala skrivenú hnevom a v napnutom luku som uvidela šíp, ktorým som skolila svoju prvú korisť. Ten šíp som nosila ako talizman, spoznala som ho podľa hrotu, ktorý kedysi natrel červenou farbou on. A teraz tým hrotom na mňa môj talizman chladne ukazoval. A v okamihu, keď ho nedočkavá tetiva vymrštila smerom ku mne, som konečne pochopila. Lucy bola zaľúbená do rovnakého chlapca. Prečo som si to nikdy nevšimla? Až teraz, keď na mňa moja najlepšia kamarátka vystrelila, uvedomila som si, že predsa už dávno bolo badať náznaky. Ale prečo tak zrazu? Myslela si Lucy, že moje stretnutie pod Osamelým dubom zmarí všetky jej nádeje? Dokázala by ma pre to zabiť?

Neviem, kde skončil šíp. Obidve sme ostali stáť ako prikované. V Lucinej tvári už nebol hnev, ale zdesenie. A potom sa rozbehla a s plačom a nárekom sa hodila k mojim nohám, prosiac o odpustenie márne sa snažila nájsť slová, ktoré by ospravedlnili jej unáhlený čin. Klesla som na kolená k nej, pozerala na jej hlavu, trasúcu sa vzlykaním, dlaňami zakrytú tvár. A pocítila som túžbu objať svoju najlepšiu priateľku a povedať jej, že jej odpúšťam. Ale myšlienka, že si želala, čo i len na chvíľku, moju smrť, ma zastavila. A tak sme tam kľačali, ja bez slova, bez hnutia, v šoku z prekvapivej zrady, a Lucy, zrejme viac šokovaná ako ja, neprestávala plakať.

A keď konečne utíchol nárek, pozrela na mňa mokrými očami, snáď s nádejou na vľúdne slovo, alebo nadávky najhrubšieho zrna. Nedočkala sa. Odvrátila som zrak a kruté ticho ju napokon ako nemá výčitka prinútila odísť so sklonenou hlavou a občasným vzlykom. Odvtedy sme sa nestretli. Ani jedna z nás nemá záujem. Nie kvôli nenávisti, ale pretrhnuté puto priateľstva sa ťažko hojí. Možno jej raz odpustím. Dúfam.

Prečo si teraz kazím radosť nepríjemnými spomienkami? Slnko sa čoskoro dotkne hôr, príde ten, na ktorého tak dychtivo čakám a nechcem, aby ma našiel som slzami v očiach.

Otáčam hlavu na bok, niečo zaujalo moju pozornosť. Aha, to len lienka usilovne prepletá nožičkami v snahe dostať sa na vrchol stebla trávy. Na červenom chrbátiku si veselo nesie svojich sedem bodiek. Už bude hore, roztiahne krídelká a odletí... Ach, spadla, chúďa! Ale nič si z toho nerobí a lezie na najbližšie steblo. Dokážu aj ľudia tak rýchlo pokračovať ďalej, keď im život podrazí nohy? Zrazu sa mi zdá, že z diaľky počujem kroky na vyšliapanej cestičke. Dvíham sa na lakťoch, nedočkavo upieram zrak pred seba. Dočkala som sa! Známa chôdza, silueta, večne strapaté vlasy. Prišiel. A malá pochybnosť, ktorá vo mne driemala už niekoľko dní, zmizla. Rýchlo vstávam, oprašujem sukňu, blúzku, narovnávam ich a čakám, kým on konečne príde ku mne. Aj keď sa chcem rozbehnúť a vrhnúť sa mu okolo krku. Ale srdca sa mi rozbúšilo ešte silnejšie a rýchlejšie. Nedokážem sa pohnúť z miesta. Už sa blíži k bodu, kde sa cestička krúti a tiahne sa ďalej do kopca. Už len moment a vkročí na trávu, každým krokom bližšie ku mne. Teraz! Teraz opustí prašnú zákrutu a ...

Zastal. Stojí tam a pozerá na mňa. Stále ďaleko, ale už rozoznám, že drží krásne modré kvety. Moje obľúbené kvety. Ale prečo zastal? Či mu vzrušenie, tak ako mne, zviazalo nohy? Mávam mu. Jednou, hneď obomi rukami. Snáď mu to dodá odvahy. ... Nie. Pokračuje po cestičke. Už sa neblíži, ale vzďaľuje . Prečo? Kam ide? Nech sa vráti!

Čo teraz? Čo mám robiť? Mám ísť za ním? Áno, musím ísť za ním. Potrebujem vysvetlenie. Dokážem prežiť odmietnutie, ale nevedomosť je horšia. Vyhŕňam si sukňu, aby sa mi ľahšie bežalo. Tráva ma šľahá do nôh, no je mi to jedno. Au! Stúpila som na ostrý kameň! Krivkajúc si sadám, držím si zranené miesto, pod prstami sa objavila krv. Počujem volať moje meno. Ale to nekričí on. Prichádza to od dediny. Matke sa už asi zdá, že som pridlho preč. Ale nevzdám sa. Od rána zbieram odvahu na to, že mu poviem o svojich citoch. Drobná ranka mi v tom nezabráni, ani nahnevaní rodičia.

Vstávam a pomaly kráčam vpred, so skrčeným chodidlom, z ktorého vystreľuje bolesť, a jeho chrbát ma priťahuje ako oheň nočného motýľa. Ale už tuším, že z našej schôdzky nič nebude, pretože na konci cestičky je len jediná vec. Cintorín. Prechádza pomedzi hroby a zastavuje sa pri čerstvej kôpke hliny. Na ňu položil kvety, o ktorých som si naivne myslela, že sú pre mňa. Ale kto zomrel, že o tom nič neviem? Kto z jeho blízkych odišiel? V posledných dňoch predsa nezneli zvony, ktoré by hlásili smutnú udalosť. Ale... Nie. Už si spomínam. Zomrela jeho stará mama. Aj zvony predvčerom spievali. Som taká bezcitná, že mi vlastné nadšenie zatemnilo rozum?

Pomaly obchádzam hrob z druhej strany. Teraz stojím priamo oproti nemu. On kľačí a jeho oči sa upierajú do hliny. Viem, že smútok halí jeho myseľ, ale snáď by sa mohol na mňa aspoň pozrieť. Cítim sa trápne a prach ma štípe v rane. Už to nevydržím. Musím prerušiť ticho.

„Je mi ľúto tvojej starkej.“

To je všetko. Nič viac mi neprichádza na um. Mám pocit, že tie slová boli úplne prázdne. Je mi čoraz trápnejšie. A on ma ignoruje. Viem, že teraz nemá náladu na rozhovor, ale on ani nenaznačil, že berie moju prítomnosť na vedomie. A zbiera sa vo mne zlosť. Nelogická, nespravodlivá. Nemám právo sa na neho hnevať. Ale neviem si pomôcť. Zrazu zo mňa letie slová ako prúd rozvodnenej rieky a nedokážem ich zastaviť:

„Prečo nič nepovieš? Tešila som sa na naše stretnutie. Tak veľmi som sa tešila. A aj keď je teraz nevhodný čas, ja musím... Musím ti povedať, že chcem byť s tebou. Chcem s tebou zdieľať radosť i smútok, chcem ťa držať za ruku, hladiť ťa po vlasoch, dotýkať sa tvojej tváre, pozerať do tvojich očí, bozkávať tvoje ústa, spočinúť v tvojom objatí. Tak sa na mňa pozri a povedz niečo. Povedz, aby som odišla, krič na mňa, aby som stíchla, preklínaj ma, pošli ma do čerta! Hocičo!  Stačí, aby si zdvihol hlavu. Lebo ja som tu, ale cítim sa, akoby som nebola. Tak ma nemuč, netráp. Len jeden pohľad stačí. Potom odídem. Ale pozri sa mňa! POZRI SA NA MŇA! ... prosím.“

„Ľúbim ťa, Sarah.“

Nie, už som v nič také nedúfala. A on znenazdajky, po dlhom mlčaní, ignorovaní, zasiahne ma touto vetou priamo do srdca.

„Ľúbim ťa, Sarah. Chcel som ťa pobozkať pod Osamelým dubom.“

Ako vo sne vnímam jeho hlas. Plynie do mňa, zapĺňa prázdno v mojej duši. Srdca mi nebúši, ostalo tíško stáť prekvapením, naplneným očakávaním a radosťou.

„Aj by som to urobil, keby Lucy...“

Prečo spomína Lucy? Prečo o nej hovorí vo chvíli, ktorá mala patriť len nám dvom?

„...keby Lucy nespravila tú hlúposť. Je to aj moja vina. Predvčerom mi vyznala lásku. Prekvapilo ma to. Jedine, čo som mohol povedať, bolo, že ľúbim teba. A Lucy nakoniec spravila niečo, čo sa už nedá napraviť.“

Čo sa stalo s Lucy za tie dva dni, čo sme sa nevideli? Zamyslene sledujem čerstvý hrob predo mnou. Ešte tam nestihli dať kríž s menom jeho starkej.

Počkať! Veď predsa jeho stará mama... ona zomrela ešte v čase, keď bol sneh! Miesto jej posledného odpočinku je na druhej strane cintorínu. Ale to potom znamená, že tento hrob... Bože, vari ten strašný zážitok sa tak kruto zahral s mojou pamäťou?! Náhle sa mi vyjasňujú udalosti, ktoré nastali potom, ako na mňa Lucy vystrelila. Ach, Lucy! Nešťastná Lucy! Čo si to len urobila?

„Smútok ma ničí, Sarah. Ale dal som ti sľub, že dnes prídem. A dodržal som ho napriek tomu, čo sa stalo. Pretože aspoň dnes chcem byť s tebou a pozerať západ slnka po tvojom boku.“

Som hlúpa. Som neuveriteľne hlúpa. Ale teraz už viem, že vietor sa mi nehrá s vlasmi. Viem, prečo ma prestala bolieť rana na nohe, prečo ma neoslepuje slnko, farbiace sa dočervena, prečo necítim tlkot svojho srdca. To všetko boli len ilúzie, spomienky. Už viem, prečo sa celú dobu tváril, že ma nevidí. A prečo sa mu teraz gúľajú slzy po lícach. Pretože nezabudol na svoj sľub a prišiel za mnou. Povedal, že ma ľúbi a doniesol moje obľúbené modré kvety.

A položil ich na môj hrob.

Ďakujem, že si prišiel. Tiež ťa ľúbim. A je mi ľúto, že nemôžeme zostať spolu. Už ma volajú. Takže až zapadne slnko, odídem. Ale tú krátku chvíľku ešte zostanem pri tebe. Aj keď nevieš o mojej prítomnosti. Že sme tu spolu a pritom každý sám. Nechaj krvavé slnko osušiť slzy a usmej sa. Ľúbim ťa.