Omnia vincit amor...

Autor: Linee Štvrtok, 05 Apríl 2007 16:33

Upozornenie: Táto poviedka nie je súťažná a obsahuje prvok zvaný "slash" (slash - soft yaoi). Zároveň je prístupná všetkým čitateľom, ktorí dovŕšili 15 rokov.

 

Remus Lupin...

Znovu som sa prebudil so studeným potom na čele; tá nočná mora mi nedávala spávať už veľmi dlho. Presnejšie, čosi vyše roka.

Hoci miestnosť, ktorá momentálne slúžila ako spálňa, bola najmenej trikrát väčšia, než celý môj predošlý byt, necítil som sa pohodlne. Ani som nemohol: vo chvíli, keď som svojim viečkam dovolil klesnúť, všetko sa vrátilo odznova.
Prudkým pohybom som sa zbavil prikrývky a dotkol sa bosými chodidlami chladnej dlážky. Tiché kroky sa ozývali mĺkvym domom a pripomínali mi moju osamelosť.

Vedel som, že ak s tým okamžite neprestanem, skončím u Svätého Munga. Vedel som, že alkohol nie je riešenie, a predsa som pocítil istú otupujúcu úľavu, keď ma ostrá chuť zelenkastej tekutiny pálila v hrdle. Dolial som si a zvalil sa do najbližšieho kresla.

Ráno som sa prebudil na protesty svojho tela poskladaného v podivnom uhle. Po prvom prudšom pohybe sa ozvala aj trieštivá bolesť v hlave a krátky pohľad k vyrezávanému ebenovému stolíku mi objasnil príčiny. Zanadával som a bezúspešne som sa pokúsil spomenúť si, kedy som dorazil celú fľašu. Až po chvíli sa mi podarilo postaviť sa na neisté nohy a doplaziť sa až do kuchyne. Silnú kávu v šálke veľkosti menšieho kotlíka by som v tej chvíli nevymenil za žiaden elixír na svete. Noo... možno za elixír proti opici... uškrnul som sa sám sebe a usrkol si horúcej tekutiny.

„Bré ránko!“ rozrazili sa dvere a ja som v duchu ďakoval Dumbledorovi za odstránenie obrazu Siriusovej matky z predsiene: počúvať jej rev by zaručene nebol liek na môj stav.
Tonksová si ma premerala svojím najkáravejším, momentálne nebesky modrým pohľadom a zvalila sa na stoličku oproti. Drevené nohy nábytku vydali hlasné zavŕzganie a na mojej tvári sa zjavil ešte kyslejší úškľabok:

„Nemohla by si byť tichšie?“ zamrmlal som a pokúsil som sa pomôcť si zbytkom kávy.

„Nemohol by si byť triezvejší?“ oplatila mi, rozhliadajúc sa po kuchyni. Podľa množstva prachu na habite sa práve vracala z razie a očividne mala prázdny žalúdok.

„Som až príliš triezvy.“ prinútil som sa k odpovedi a mávol prútikom. Na stole sa zjavili koláče pochybného pôvodu a ďalšie dve šálky kávy.

„Čo viac by si teraz odo mňa chcela...“ pokrčil som plecami, spozorujúc pochybovačný pohľad, ktorým zavadila o tácňu s pečivom. Nakoniec zadúfala, že to lepšie chutí, než vyzerá a natiahla sa po jednom závine. Po jedinom zahryznutí akosi zozelenela a zostala pri šálke kávy.

„Bolo to zlé?“ opýtal som sa, skúmajúc trhliny a fľaky na jej habite. Pokrútila hlavou a na stole sa ocitli aj jej nohy v zablatených kanadách.

„Boli už aj horšie. Ale je to len ticho pred búrkou.“

„Nemohla by si prísť aspoň s náznakom pozitívnej správy?“ zavyl som a vstal. Až v tej chvíli som si uvedomil, že som stále len v šedom pyžame a hoci bol takmer koniec augusta, v dome nemohlo byť viac než úbohých dvadsať stupňov.

„Jedna by aj bola.“ odvetila neprítomne a mávla prútikom. Môj nevydarený pokus o raňajky zmizol a nahradila ho druhá tácňa, tentoraz s pomerne lákavými obloženými chlebíčkami. Nedal som sa dva razy ponúkať a len spýtavým pohľadom som jej naznačil, aby pokračovala.

„Harry. Dumbledore od minulého roka radikálne zmenil prístup a chce Harryho prijať do Rádu.“

To bola nepochybne pozitívna správa: ešte som si spomínal na tie scény spred takmer dvoch rokov - dôsledky pubertálneho syndrómu Nikto ma nemá rád.
Tonksová sa však tvárila menej nadšene a ponad misu s jedlom po mne švihla pohľadom hovoriacim nebude-to-také-ľahké.

„Harry... dosť sa zmenil.“ začala, opatrne voliac slová. Plné ústa mi nedovoľovali prehovoriť, otázku som však musel mať vpísanú na čele, pretože sa na mňa uškrnula a prehrabla si citrónovozelenú šticu:

„Je v zložitej situácii a okrem Voldemorta má dosť problémov aj sám so sebou. To vieš, puberta...“

Vchodové dvere znovu buchli a Tonksová sa natiahla po jednom chlebe:

„A ešte taká drobnosť... Dumbledore chce, aby Harry ostal tu. Zatiaľ.“

Opustil som kuchyňu a plný význam jej slov mi došiel až vo chvíli, keď som zastal pred Dumbledorom, Snapom a Harrym len v pyžame. Dumbledore sa uškŕňal, Snape sa tváril, akoby prehltol citrón a Harry... úprimne povedané, veľmi som si nevšímal, ako sa tváril. Len čo mi pohľad zablúdil smerom k nemu, takmer som prestal dýchať. Stála predo mnou verná kópia Jamesa... nie, to bol James. Vyrástol... už to nebol ten malý Chlapec, ktorý prežil, chlapec, ktorému sme sa so Siriusom pokúšali nahradiť otca. Len Lilline oči pozerajúce na mňa spoza okrúhlych skiel okuliarov ma vrátili späť do reality a ja som vykoktal akúsi chabú zdvorilostnú frázu. Snape sa akosi podivne zaškeril a neomylne zamieril do knižnice: ak mali kedy so Siriusom niečo spoločné, tak to bola nepochybne záľuba v kvalitnom víne – práve v knižnici, Tichošľapovej obľúbenej miestnosti, sa vždy našla fľaša tohto tekutého pokladu. Ja som odjakživa dával prednosť niečomu tvrdšiemu... ako James.

Na Harryho tvári sa usídlil presne ten otrávený výraz, aký som kedysi vídal na tvári jeho otca. Zamrmlal čosi ako pozdrav s tým, že si odnesie veci nahor a ja som ho nasledoval – bol naozaj najvyšší čas zbaviť sa neveľmi hrejúceho pyžama.


Harry Potter...

Bože, ty vyzeráš, skonštatoval som ihneď po tom, čo som sa dostal pred zrkadlo. Čierne neposedné vlasy odstávali na každú stranu, strhaná bledá tvár – už aby bolo leto – a neprítomný pohľad v zelených očiach. Všetko, čo im kedysi dávalo život, dávno vyprchalo. Nezračilo sa v nich nič. Žiadna únava, znechutenie, či bolesť. Nečudo, po toľkých prebdených nociach si už zvykli.

Kufre som odhodil do kúta, Hedvigina klietka si našla svoje miesto na starom mahagónovom stole – dúfam, že vydrží – a zvyšok mojej batožiny: tvorili ju učebnice, pár kúskov pergamenu a jedno ošúchané brko, som položil na posteľ.

Opäť som podišiel k zrkadlu. Odraz sa nezlepšil, akurát mi dával bolestne najavo, že by som sa mal konečne pozviechať a prestať sa za všetko obviňovať. A nezaškodilo by vyzliecť si to prúžkované pyžamo a vymeniť ho za pár poriadnych vecí. Modré rifle, biele tričko a obstojný béžový sveter – darček od Hermiony – vykreslil celkom príjemný obrázok. No možno by nezaškodilo trochu sa učesať, ale na čo zbytočne plytvať časom. Aj tak to nepomôže.

Podišiel som k dverám. Zhlboka som sa nadýchol a schytil kľučku. Chcel som ich otvoriť, zbehnúť dole po schodoch do teplej kuchyne, vrhnúť sa na Lupina – tak dávno som s ním nebol – a vyliať si celé srdce. Rozpovedať mu všetko. Chcel som zabudnúť. Zabudnúť na posledné ťažké dni na Rokforte, na stretnutie s Voldemortom, na stratu Siriusa, na rozchod s Cho. Jednoducho som potreboval osobu, ktorá by bola ochotná počúvať. Lupin ňou bol. Len čo sa moje prsty dotkli studenej oceľovej rúčky dverí, ozvalo sa svedomie. Na povrch nemilosrdne vyplával pocit viny a bodavá bolesť pri srdci ma iba utvrdila v tom, že som to práve ja, kto za všetko môže.

Ruka ovisla. Špinavé tenisky sa rozplynuli v slzách, z úst sa mi vydral akýsi nezrozumiteľný pazvuk. Ani neviem, akým spôsobom sa mi podarilo došuchtať sa k posteli a zvaliť sa na ňu. Stačil jediný dotyk s mäkkým posteľným prádlom, jediný nádych, pár teplých sĺz a v priebehu niekoľkých minút spadol na moje ťažké viečka liečivý spánok.

Zobudil som sa o jedenástej. Spal som iba dve hodiny, no i tie úplne postačili na to, aby som si utriedil myšlienky, trochu vytriezvel a zozbieral roztrieštené sebavedomie. Rýchly pohľad do zrkadla – už sa to dá – badateľné zavŕzganie dverí, tmavá chodba, schody, lahodná vôňa šíriaca sa z kuchyne. Žeby Lupin?

Bola to Tonksová. Skláňala sa nad malou čiernou knihou, v ktorej si horúčkovito listovala, zrejme dajaký nový elixír. Vedľa nej stál malý kotlík. Stúpal z neho červenkastý dym a ja som mal zrazu pocit, že tu niečo nevyšlo. Hlasno som si odkašľal.

„Bré,“ pozdravil som ju veselo.

„Och, ahoj, Harry. Vyspaný?“

Prikývol som. Venovala mi jeden z najkrajších úsmevov, aké vedela vyčariť a vrátila sa k načatej práci. Nikdy som nepatril k ľuďom, ktorí strkajú nos do cudzích vecí, nuž som podišiel k stolu - zostalo na ňom pár nedojedených chlebíčkov a pohár ďatelinového piva - a zvalil som sa na stoličku. Napriek tomu, že som sa iba pred chvíľou zobudil, padla na mňa únava. Možno to bude tým počasím.

„Nevidela si Lupina?“ opýtal som sa zvedavo. Pokrčila plecami.

To je mi ale ochota, skomentoval som v duchu jej gesto a načiahol som sa za pivom. Pohár bol studený, ale jeho obsah príjemne zohrieval vnútro. Pocit tepla sa rozlial po celom tele a ja som sa pristihol, ako sa usmievam. Musel som vyzerať komicky. Harry Potter s pohárom ďatelinového piva v pravej ruke, neprítomným pohľadom a priblblým úsmevom. Fotka vhodná na titulnú stranu bulvárneho plátku s výstižným nadpisom, ktorý by si vzal na mušku moju mentalitu. Neznášam novinárov. Vždy všetko prekrútia.

Opäť som si znudene vzdychol a pomaly začal vstávať. Zasunul som stoličku, uchmatol si jeden z tých obložených chlebíkov a pobral som sa preč z kuchyne, ktorá sa naplnila pre zmenu neznesiteľným smradom až nemilosrdne pripomínajúcim skazené vajcia.

Keď som bol konečne na chodbe, pohľad mi zablúdil k starému drevenému schodišťu a k jeho obyvateľovi. Stál tam vysoký muž s bledými vlasmi a prenikavým jantárovým pohľadom. Na sebe mal ošúchaný starý habit bledosivej farby, čierne vytŕčajúce nohavice, zaprášené topánky a bielu košeľu, ktorej chýbali prvé dve gombičky. Vôbec sa nezmenil.

„Ahoj, Lupin,“ pozdravil som veselo a obdaril ho oslnivým úsmevom.

„Už sme hore?“ opýtal sa trochu prekvapene.

„Niekoľko minút sa pokúšam zahnať hlad, ale bezúspešne. Tonksová okupuje kuchyňu a vôňa, ktorá sa šíri z kotlíka, by v kľude odohnala i Snapea.“

Napriek tomu, že sa snažil pôsobiť veselým dojmom, jeho oči odzrkadľovali únavu. Očividne ju mali na svedomí tie prebdené noci, o ktorých sa zmieňoval Snape, keď sme leteli nad Londýnom. Je zvláštne vidieť svojho najnenávidenejšieho profesora, ako ľútostivo rozpráva o niekom, kto mu pred niekoľkými rokmi uchmatol miesto učiteľa obrany proti čiernej mágii.

„Ďakujem za upozornenie.“ usmial sa, akoby chcel poprieť tú tragickú grimasu, ktorá sa na jeho tvári usadila pred niekoľkými sekundami.

 

Remus Lupin...

Naozaj bol iný. Najvýraznejšou zmenou prešli jeho oči: doteraz v nich vždy bola energia, optimizmus a radosť zo života. Odrazu akoby toto všetko zmizlo a zelené oči – Lilline oči – zastrel akýsi smútok, či snáď prázdnota... psychoanalýza nikdy nepatrila k mojim koníčkom a tak som mu venoval len krátky úsmev, ktorý som naivne považoval za povzbudivý a zamieril som do knižnice. Stala sa jedným z mojich obľúbených miest, snáď vďaka tej tajomnej, a predsa útulnej atmosfére. A možno preto, že v čiernom čalúnení kresiel i v tmavej koži kníh ešte stále rezonovala Siriusova prítomnosť.

„Hľadal ťa Dumbledore.“

Keby neprehovoril, nevšimol by som si, že nie som sám. To bola vždy jeho špecialita – už na škole dokázal byť neviditeľný aj bez kúziel. Aj teraz vystúpil z tieňa a kyslo sa na mňa uškrnul: snáď za to mohla príchuť nápoja v krištáľovej čaši.

„Našťastie, nenašiel.“ odvetil som bez najmenšej štipky úcty.

Pri ňom som si to mohol dovoliť. Otočil som sa k policiam – táto miestnosť bola preplnená knihami až po čarovný strop poskytujúci pohľad na nočnú oblohu.

„Myslím, že ti stále dáva dosť priestoru. Ale raz ho to prestane baviť a potom sa s ním budeš musieť porozprávať.“

„Nie je o čom. Jasne som povedal...“ začal som, snáď až príliš hlasno. Ovládol som sa a skĺzol pohľadom po chrbtoch niekoľkých kníh. Tituly boli v latinčine a vôbec nič mi nehovorili, hoci mŕtvy jazyk ovládam pomerne dobre.

„Sev...“ začal som po chvíli, tentoraz pre zmenu prosebným tónom. Po Siriusovej smrti sme odložili starú nenávisť – denne sme sa predsa vídali vďaka záležitostiam Rádu a navyše, Severus ako profesor mal prístup k ingredienciám do protivlkolačieho elixíru.

Tie čierne oči sa do mňa zavŕtali až príliš prenikavo a ja som sa zamračil:

„Prestaň sa mi hrabať v hlave.“

„Veľa tam toho nie je.“ odsekol a mne neušiel krátky úškrn, ktorý pohrával na jeho perách predtým, ako sa opäť dotkli krištáľu a temne červenej tekutiny.

„Nepridám sa k nemu.“ vrátil som sa späť k nezrozumiteľným nápisom vyrytým v koži. Hoci to bolo mierne mimo témy, zdalo sa, že pochopil: tlmený zvuk mi prezradil, že odložil čašu.

„Súhlasím. Je to príliš nebezpečné.“

„Hej... nehraj sa tu na hrdinu.“ pokúsil som sa odľahčiť rozhovor, ktorý skĺzaval k príliš vážnym témam. Veľmi sa mi to nepodarilo, pretože Severus po mne vrhol pohľad, ktorý mohol byť rovnako pohoršený, ako utrápený.

„Remus... Dumbledore už začína byť zúfalý. Nie, nič nepovedal,“ zareagoval rýchlo na môj snáď až priveľmi vydesený výraz. „ale vidím to. Ak Harry...“ nedokončil. Ani nemusel; už dlho sme sa zožierali touto možnosťou. Harry má sedemnásť a už dokázal viac, než väčšina ľudí za celý život, šepkal celý čarodejnícky svet potichu i nahlas, všetci verili. No v najzadnejšom kútiku mysle vždy zažiarilo kruté Čo ak...

„Dokáže to.“ zopakoval som dobre známu mantru posledných rokov. Tá nádej, ktorá predtým ako ozvena znela v tejto jednoduchej vete, sa kamsi pomaly vytrácala.

„Dúfajme.“ povzdychol si a zmizol vo dverách.
Až keď môj žalúdok prestal zvierať iracionálny strach zo zlých správ, pocítil som, aký som hladný.

„Vôňa,“ pred ktorou ma varoval Harry, už našťastie vymizla a stavil by som čokoľvek, že za to môže Severusov prútik, ktorý ešte pred chvíľou mával vo vzduchu. Vrhol na previnilo sa tváriacu Tonksovú káravý pohľad:

„Budem sa tváriť, že to, čo bolo pred chvíľou v kotlíku, nebol ilegálny pokus o Veritaserum. Chvalabohu, nie veľmi vydarený...“

Okrúhla tvár mladej aurorky nabrala sýty odtieň jahôd.

„Teda... mala to byť polievka.“

Severusov pohľad sa na chvíľu dotkol stropu, ktorý ešte niesol stopy po menšej explózii a ja som videl, ako veľmi sa snaží prehltnúť každú z tucta sarkastických poznámok, ktoré sa mu drali na jazyk.

Od stola vstal Harry, na tvári stále ten pohrebný výraz. Bez slova zamieril ku dverám a hoci som nemal veľkú chuť na ďalší vážny rozhovor, nemohol som ho nechať zatvoriť sa v izbe a utápať sa v depresii. Od tej totiž očividne nemal ďaleko...

„Hej, Harry!“ pokúsil som sa ho zastaviť. Kráčal totiž dosť rýchlo na to, aby som si uvedomil, že o spoločnosť príliš nestojí. Nakoniec sa však predsa len otočil a venoval mi presne taký znechutený výraz, aký je schopná vykúzliť len mimika niekoho v puberte. Koľkokrát som presne toto vídal na Jamesovej tvári... obvykle sa to spájalo so slovami „domáca úloha“ a podobne.

„Áno?“

Dokonca aj ten hlas znel presne rovnako. Presne ten zvláštne melodický podtón...

„Nechceš sa... porozprávať?“

Prikývol a nasledoval ma do obývačky, ktorú Sirius so sarkazmom v hlase nazýval „prijímacia miestnosť.“ Zariadenie tvorilo len množstvo kresiel, ako inak, v štýlových farbách pripomínajúcich pohrebný ústav.

Sadol som si a Harry sa do kresla oproti mne viac hodil, než uložil. Na pár sekúnd zavládlo trápne ticho a potom sa rozhovoril. O Siriusovej smrti, o situácii v škole, o udalostiach toho roku, čo sme sa nevideli. Občas som prikývol a cítil som sa čoraz trápnejšie - nikdy som nebol veľký psychológ a zvlášť utešovanie osôb bolo vždy mojím kameňom úrazu. A tak som tam len sedel a počúval a dúfal, že Harry odo mňa nebude očakávať odpoveď alebo nebodaj slová útechy.

Harry Potter...

 

„Remus?“ opýtal som sa potichu. Nervózne sa pomrvil. Jantárové oči neprítomne hľadiace kamsi za mňa prudko zažmurkali. Na tvári sa objavil trpký úsmev a z ospravedlňujúceho pohľadu, ktorý na mňa práve upieral, mi prišlo zle. Sklopil som zrak, aby som sa nemusel kochať jeho chabým pokusom o vrátenie sa do reality. Vedel som, že to nemá cenu, ale potreboval som sa vyrozprávať, nuž som začal pekne od začiatku. Možno tentokrát bude počúvať.

„Ja len...“ začal som pomaly, no keď som sa opäť zahľadel do jeho očí – ako krásne sa v nich dalo vyčítať, že sa jeho myseľ zmieta vo víre vlastných spomienok– mávol som rukou a vstal.

Najprv som iba nerozhodne postával, chcel som upútať jeho pozornosť, vymaniť z jeho úst tú otrepanú frázu „prepáč mi“, alebo aspoň dajaký náznak, že moje výlevy neboli márne, bezvýsledne. Jeho oči sa stále upierali na veľký nástenný gobelín v rohu miestnosti, ruky sa zamyslene pohrávali s bledými pramienkami vlasov a ten neprítomný výraz v tvári vo mne vyvolal pocit hnevu. Neostalo mi nič iné, iba ukončiť nevydarené pokusy o rozhovor a odobrať sa do izby, kde ma zachváti depka, v ktorej sa budem naveky šťastne utápať.

„Fajn, ako chceš!“ zavrčal som. Zrejme som bol o niečo hlasnejší ako som si to naplánoval, pretože sa prudko strhol a jeho bledá tvár na mňa uprela vydesený výraz. Bolo to niečo na spôsob: „och, ty si ešte stále tu?“, alebo „Harry?!“. To ma rozzúrilo ešte viac. Energicky som sa zvrtol a nahnevane odkráčal preč, ignorujúc jeho žalostné volanie.

Schody som bral po dvoch, tmavou chodbou som preletel sťa guľový blesk. Moje vyčíňanie zastavili staré dvere s veľkou rúčkou v tvare dajakého stvorenia, ktoré, keď ste hlavu naklonili na pravú stranu, sa nesmierne podobalo na domáceho škriatka. Teda, ak ste mali dostatok fantázie. Pomaly som ju zovrel medzi prstami a prudko otvoril. Keby tie dvere nedržali po kope čary, zrejme by sa rozleteli na drobné kúsky.

„Fajn, Harry, vyber si. Buď sa rozplačeš ako malé dievča, alebo rozbiješ pár vecí a tým si uľavíš na duši“, položil som si túto absurdnú otázku, len čo som sa hodil na rozhádzanú posteľ – od mojej raňajšej návštevy ju nemal kto ustlať. V očiach som pocítil neznesiteľnú štipľavú bolesť. Nechcel som skončiť hneď pri prvej možnosti, ale slzy sa nemilosrdne drali na povrch. No skôr, ako sa stihla prvá z nich vykotúľať von a ja som sa prepadol do stavu melanchólie, vyrušilo ma známe húkanie.

„Hedviga!“ zvolal som natešene, keď som sa posadil a uvidel veľkú bielu sovu, ako si hovie na skrini.

Venovala mi jeden z tých jej veľavýznamných pohľadov - mala ich vždy, keď doniesla niečo dôležité - a vystrčila nohu, na ktorej bol pripútaný pergamen. Stačil jediný pohľad na úhľadné dievčenské písmo, aby som vedel, od koho práve priletela.

Opatrne som zložil list. Odložil ho na stôl a vytiahol pár sovích dobrôt, ktoré Hedviga tak veľmi zbožňovala. Na znak vďaky mi párkrát ďobla do prsta. Potom roztvorila svoje snehobiele krídla a odletela si sadnúť na okenný trám, odkiaľ na mňa po očku zvedavo zazerala.

Roztvoril som list.

Milý Harry,
Práve sme sa dozvedeli, že si musel súrne odísť. Pre Tvoju i pre bezpečnosť Rádu nám to Dumbledore radšej neprezradil. Nechcel zbytočne riskovať, čo mu nezazlievam (nie každý vie držať jazyk za zubami). Dúfame, že si v poriadku a že sa nám čoskoro vrátiš. Niežeby sme to bez Teba nevedeli vydržať, ale veľmi nám chýbaš a Ron začína byť hrozne neznesiteľný.
Hermiona

 

Musel som sa zasmiať. Predstava, ako sa Ron neustále lepí na Hermionu a zahŕňa ju množstvom otravných otázok, ktoré sa vždy začínajú: „Vieš, Hermy, keď tu nie je Harry, mohli by sme...“ bola dosť komická. Ale ako poznám Hermionu, určite si niečo vymyslí.

„Mal by si sa usmievať častejšie. Pristane ti to,“ ozval sa známy hlas. Otočil som sa.

Postával vo dverách. Nervózne prešľapoval z nohy na nohu, akoby sa nevedel rozhodnúť, či má vstúpiť dnu, alebo ostať za prahom izby. Nakoniec to vyriešil celkom elegantným spôsobom. Urobil jeden krok vpred a oprel sa o dvere. Nemohol som si pomôcť, no po prvýkrát v živote som si pripustil, že napriek jeho strhanému výrazu a vždy smutnému pohľadu je to veľmi sympatický muž.

„Harry...“ začal potichu, ale ja som iba záporne pokrútil hlavou, čím som ho umlčal. Vedel som, že sa prišiel ospravedlniť, ibaže mne to bolo momentálne ukradnuté. List od priateľov mi zdvihol náladu a ja som si uvedomil, že som to tam dole dosť prehnal. Veď nie som jediný, koho sužujú problémy.

„Môžem ťa objať?“ opýtal som sa po minútovom tichu, ktoré sa rozľahol izbou. Zrejme nečakal takýto typ otázky, pretože mi venoval veľmi prekvapený výraz. Vlastne... on nečakal ani len to, že ho vypočujem. To som až taký priehľadný?

„Ja len... dnes ráno som nemal čas sa s tebou zvítať,“ vysvetlil som. Nemo prikývol. I takáto odpoveď mi postačila ako dostatočná a než by si to nebodaj chcel rozmyslieť, hodil som sa mu okolo krku. Ako mi to chýbalo. Upokojujúce zovretie, lahodná vôňa, pocit šťastia. Toto dokázal iba Sirius.

Všetko sa to vrátilo. Myšlienky mi pred očami behali ako útržky z nevydareného nemého filmu, otupujúca bolesť sa rozliezla celým telom, podlomili sa mi kolená. Oči začali neznesiteľné štípať a aj napriek môjmu sebazapieraniu som sa rozplakal.

 

Remus Lupin...

 

Keby v tej chvíli niekto videl to prekvapenie a nepochopenie odrážajúce sa na mojej tvári, nepochybne by mi doporučil pobyt na uzavretom oddelení niektorej muklovskej psychiatrie. Úprimne povedané, vo chvíli, keď moju košeľu zmáčali Harryho slzy, nadobudol som dojem, že menšie liečenie by sa mi skutočne zišlo. V tej jedinej, nekonečnej minúte mi totiž preblesklo mysľou čosi, čo malo naveky ostať uzavreté v trinástej komnate môjho najhoršieho ja. Čosi, čomu som sa takmer dve desaťročia viac-menej úspešne bránil...

Neobratne som ho pohladil po chrbte. Bolo to gesto dokonale úbohé a zároveň to najlepšie, čo som mu v danej situácii mohol poskytnúť. Jediné, čo som mu bol schopný poskytnúť.

Snažil sa potláčať vzlyky, no vďaka toku jeho myšlienok to bolo takmer nemožné. Nie, neovládam oklumenciu, aspoň nie na úrovni. Ale v tej chvíli ma ako prílivová vlna zaplavili útržky obrazov cudzích spomienok. Harryho spomienok; tváre mŕtvych, dávno zabudnutý smiech a pohľad očí hnijúcich niekoľko metrov pod zemou.

Pridal sa k nim ešte jeden obraz. Už tak dávno som nespomínal... tak dávno sa to kruté popoludnie nevkrádalo do mojich nočných môr. Dav v čiernom, vzdávajúci príliš tichými vzlykmi a príliš hlasným šepotom hold posledným obetiam Temného pána. Všetci by radšej sedeli u Kančej hlavy a rozoberali vzrušujúce detaily Voldemortovho pádu... pokrytci.
Dve telá chladnúce v tieni tmavého dreva a čierneho zamatu... dva strnulé poloúsmevy, ešte pred niekoľkými dňami také úprimné a živé.

Harry sa odtiahol a pozeral na mňa nemenej meravo, než všetci mŕtvi počas nepokojného spánku. Uvedomil som si, že Snape s ním trénoval oklumenciu. A Harry bol až priveľmi učenlivý.

„To... to bol...“ jachtal takmer nehlučne. Zbadal som, že aj mne stekajú po tvári slzy. Bolo to predsa tak dávno...

Prikývol som. Nebol hlupák, nemalo zmysel zapierať. Vzápätí som si snáď po stý krát vynadal. Chcel som ho utešiť, poskytnúť mu oporu, a namiesto toho... ukázal som mu pohreb jeho vlastných rodičov.

Rýchlo som vykúzlil úsmev, hoci neveľmi podarený. Vrhol na mňa pohľad týraného šteniatka: poznal som ho veľmi dobre. Koľkokrát sa na mňa tie oči dívali presne takto, keď si Lilly potrebovala odpísať prácu z elixírov... jediný predmet, v ktorom si nikdy nebola istá. Nikdy som tomu výrazu neodolal. V Harryho podaní mi však pripadal podivne prázdny a ja som si sľúbil, že ho toho utrpenia zbavím. Alebo sa o to aspoň pokúsim...

„Ospravedlňujem sa. Ale... tak veľmi sa podobáš na otca...“ dostal som zo seba v snahe o chabú útechu. Ešte som si pamätal to nadšenie vpísané v jeho úsmeve, keď som ho porovnal s Jamesom pred takmer štyrmi rokmi. Dnes sa zatváril akosi ublížene, neisto:

„Naozaj? Som ako on?“ opýtal sa a poodstúpil. Nechápal som jeho správanie a tak som zo seba dostal čosi, čo som považoval za neutrálnu odpoveď:

„Vyzeráš presne ako James. Až na oči, tie...“

„...sú mamkine. Ja viem.“ dokončil a pousmial sa, ešte stále cez slzy. Náhle som dostal chuť objať ho a ponúknuť mu porozumenie a oporu, ktorú donedávna hľadal a našiel v Siriusovi.

„Prepáč. Sľubujem, že budem počúvať.“ zašepkal som kamsi do neposlušných čiernych vlasov, ktoré ma hladili po tvári: hoci za ten rok vyrástol, ešte stále bol odo mňa o trochu nižší. Práve natoľko, aby ma po odhalenom krku pohladilo jeho teplé vydýchnutie:

„Ďakujem...“

Harry Potter...

 

„Ďakujem... už si pre mňa urobil dosť,“ zašepkal som do ucha, ktoré skrývalo pár bledých prameňov. Jeho zovretie povolilo. Hlboký nádych, tichý výdych... Jemne som sa mu vymanil z náručia a obdaroval som tie smutné jantárové oči veľkým úsmevom. Po prvýkrát za celé tie dva roky – pripravili ma o všetko, čomu som tak slepo veril – som bol skutočne šťastný.

„Bože, tak veľmi sa podobáš na Jamesa,“ preťali rozrastajúce sa ticho jeho tenké pery a tvár, ktorú pred chvíľkou zmáčal potôčik horkých sĺz, nadobudla črty spokojnosti.

„Tak veľmi sa podobáš na otca... Tak čo... bavili ste sa, Potter?... Zábavný chlapík bol ten váš otec, však?... Vypadnite, vypadnite! Už nikdy vás nechcem vidieť v tejto pracovni!“

Myslím, že to bolo v piatom ročníku. Vtedy ma po nociach sužovali tie čudné vidiny. Vedel som, že je to nebezpečné, no túžba dozvedieť sa viac lákala. Nakoniec som sa akosi preriekol a moje malé tajomstvo bolo zrazu nežiaduce.

Žeby to bol číry strach, ktorý dohnal Dumbledora k tomu rozhodnutiu? Alebo prejav náklonnosti, či snaha uchrániť ma pred sebou samým? Zvláštne, ale vtedy mi to bolo ukradnuté. Ukradnuté, ľahostajné, nepodstatné, napadá ma množstvo prirovnaní. Nedokázal som sa preniesť ponad fakt, že mojím učiteľom oklumencie bude Snape. Tak veľmi som ho nenávidel.

Bol som pri dverách, keď som to uvidel – na ráme dverí tancoval odraz mihotavého svetla. Bolo nádherné. Musel som zastať. Hľadieť naň. Niečo mi pripomínalo...

Spomenul som si po chvíli: trochu sa podobalo na svetlá zo sna z minulej noci, svetlá v druhej miestnosti, cez ktorú som prechádzal na Oddelení záhad... svetlo, aké vychádzalo z Dumbledorovej mysľomisy.

Musel som sa otočiť. Mysľomisa ležala na Snapovom stole. Jej striebristý obsah sa prelieval a víril. Snapove myšlienky. Tajomstvá, ktoré mali byť naveky pochované pod vrstvou prachu, ktorá by pomaly dopadala na dno misy. Všetko to, čo nechcel, aby som videl, keby som náhodou narušil jeho obranu.

Hľadel som na ten čarokrásny predmet a moja zvedavosť narastala... čo chce Snape predo mnou tak veľmi skryť?
Striebristé svetlo na stene sa mihalo... podišiel som dva kroky k stolu a úporne premýšľal... nie, nepremýšľal som. Hneď na začiatku, ako mi pohľad zablúdil k jeho stolu, som vedel, čo urobím.

Zhlboka som sa nadýchol a ponoril som svoju tvár do Snapových myšlienok. Podlaha sa okamžite naklonila a vysypala ma dolu hlavou do mysľomisy...

„Zabávali ste sa, Potter?... Zábavný chlapík bol ten váš otec, však?... Už nikdy vás nechcem vidieť v tejto pracovni!“

„Harry? Harry!“ boli to jeho zúfalé slová, ktoré ma vrátili späť. Zmätene som sa naňho pozrel. Tvár mal plnú strachu – ten bolestný výraz sa ani po rokoch nevytratil. Jeho teplá ruka mi kŕčovite zvierala okraj pleca a ja som pocítil, ako sa mi dvíha žlč.

„Nechaj ma,“ precedil som cez stisnuté zuby a zhodil jeho ruku. Nevedel, čo sa stalo. Venoval mi jeden vyplašený pohľad, ktorým ma zahnal do kúta. Nezostávalo mi nič iné, iba sa brániť.

„Je mi z teba zle!“ vykríkol som.

„Ale... ale... Harry...“

„Nenapadlo ťa niekedy, že fráza: „tak veľmi sa podobáš na otca“ je už otrepanou záležitosťou? Už ma to unavuje! Po celý svoj život nepočúvam nič iné, iba James sem, James tam. Ja nie som on! A nikdy ním nebudem...“

Nie, nemôžem sa stať niekým ako otec... celý jeho život, celý ten čas... podľa toho, čo mi ukázal Snape, dokázal môj otec iba ponižovať. Vľúdne slovo nepoznal a pretvárka sa stala jeho každodennou prioritou. Ako ma s ním môže porovnávať?! Som naozaj tak skazený? Veď ja sa snažím iba pochopiť tento svet, v ktorom tu niet pre mňa miesta. Snažím sa objaviť sám seba, spoznať tajomstvá dospievania, byť šťastným. Už ma unavuje pocit beznádeje, strachu... tak veľmi sa chcem zbaviť tej tupej bolesti, ktorá sa usídlila v mojej blízkosti a nedovolí mi voľne dýchať. Naozaj žiadam tak veľa?

„Nepozeraj sa tak na mňa! Neustále niekto so mnou súcití. Neznesiem ten pohľad!“ a schmatol som neveľkú vázu, ktorá stála na skrini. Hodil som ju na zem. Milión drobných črepiniek sa roztrúsilo na všetky strany. Milión drobných iskričiek prebehlo mojím telom, ktoré bezradne sedelo na zemi. Prach a špina, či kúsky črepín bolestne vrytých do mojej kože, toto všetko stratilo svoju podstatu a moja myseľ sa zožierala novým pocitom bezradnosti.

„Harry,“ zašepkali jeho ústa. Harry, prosebne volali jeho oči. Musím to dostať von...

„Ja...“ začal som pobúrene „videl som... všetko som videl. Stačil mi jediný pohľad do jeho spomienok,“ hlas strácal na intenzite, prechádzal do šepkania, ktoré sa stratilo medzi tichým vzlykmi. Nepohol sa. Po celý ten čas, čo som tu vrieskal, sa vôbec nepohol. Iba tam stál. Nehybné telo opreté o dvere. Jantárové oči plné súcitu.

„Čo si videl, Harry?“ opýtal sa ma pokojným hlasom.

„Videl som Snapove spomienky na môjho otca,“ odvetil som popravde a zaboril tvár do krvavých rúk.

 

Remus Lupin...

 

Vyzeral skutočne zlomený. Vedel som, ako sa cíti...vlastne nie, nevedel. Ale dokázal som si to predstaviť. Dlhé roky ho držala nad vodou len spomienka na otca, spomienka, o ktorej ani nevedel, či je skutočná. Dlhé roky sa snažil podobať práve Jamesovi, a ani nevedel, ako veľmi sa mu to darilo. Dokonca aj teraz, s mysľou plnou vzdoru, bol Jamesovou vernou kópiou. A odrazu, v jedinej minúte, sa jeho sny zrútili. Nie som natoľko naivný, aby som veril, že Severusove spomienky nezachytili Jamesa práve v jeho najodpornejšom období.

„Harry...“ oslovil som ho, hoci som nemal najmenšiu predstavu, čo by som mal povedať.

Sedel na zemi uprostred úlomkov skla a podľa krvavých stôp jeho ruky značne utrpeli. To však v tejto chvíli nebolo podstatné: fakt, že jeho otec bol dokonale bezcharakterný, ním musel otriasť omnoho viac.

„Harry... James a Severus sa nenávidel od začiatku. Bolo to vzájomné, tak ako v prípade teba a Malfoya,“ uchýlil som sa k prirovnaniu, ktoré by mu mohlo pomôcť pochopiť. Konečne odhalil svoju tvár – zranené dlane na nej nechali krvavé stopy premiešané so slzami.

Vždy som ho tak trochu obdivoval, vždy som hovoril: aká je silná osobnosť. Až v tejto krátkej chvíli mi došlo, ako veľmi musel celé tie roky trpieť. Skrývať vlastné pocity, nemať nikoho, kto by nezaujato vypočul jeho najtajnejšie myšlienky. Týrať sa predstavou arogantného úškľabku na tvári vlastného otca...

„Bol... správal sa... tak povýšenecky... a mama... neznášala ho. Videl som to na vlastné oči,“ zamrmlal a jeho hlas prezrádzal, že k ďalšiemu plaču má veľmi blízko.

„Lilly ho veľmi milovala. Ku koncu šiesteho ročníka to rebelantské obdobie začalo ustupovať a z Jamesa sa stal celkom normálny človek. Hoci málokto by to o ňom povedal...“ pokúsil som sa o vtip, no Harryho utrápený pohľad mi prezradil, že nebol veľmi vydarený. Povzdychol som si a dokončil:

„V tej dobe sa žilo ťažko, Harry. Nevieš si to predstaviť, nie, nevieš, nepokúšaj sa protestovať. Boli to roky Voldemortovej najväčšej slávy, a my sme sa nechceli ukrývať v ústraní so strachom o svoju rodinu alebo o vlastný život. Harry, bolo len veľmi málo spôsobov, ako zabudnúť na to, čo nás čakalo mimo školy.“

Odmlčal som sa, hoci som cítil, že ho to začína zaujímať. Nemohol som pokračovať, tie spomienky boli ešte stále príliš jasné. Každé ráno, keď sme zúfalo túžili, aby tie čierne obálky neniesli sovy práve nám... nie, toto rozhodne neboli udalosti, o ktorých Harry potreboval vedieť. Konečne som pochopil, čo chcel Dumbledore povedať, keď prikázal: „Nehovorte mu nič, než potrebuje vedieť...“

„Mal by si..." opísal som rukou kruh okolo roztriešteného skla, ktoré pokrývalo celú dlážku a nepatrne som naznačil smer – kúpeľňa. Pochopil a prikývol.

Ja som zatiaľ opustil jeho izbu a zamieril som ku schodišťu. Ešte stále v ňom tleli pochybnosti, tým som si bol istý.

Pôvodne som zamýšľal dlhší pobyt v kuchyni nad šálkou niečoho horúceho a upokojujúceho, no v momente, keď som ho zahliadol, všetky moje dobré úmysly šli dočerta.

„Je to tvoje vina,“ obvinil som ho, sotva som vstúpil.

„Samozrejme. Vždy je to vina špióna,“ súhlasil milo, neodtrhnúc zrak od rozčítanej knihy. Sedel s nohami krížom cez širokú pohovku a bez svojho obvyklého looku „made in Transylvania“ by v ňom sotva niekto spoznal najhoršiu moru rokfortských študentov.

Zamračil som sa. Bolo nad slnko jasné, že nemá ani poňatia, o čom hovorím, a navyše ho to ani nezaujíma. Pokojne prevrátil stranu a ignoroval moje zaťaté päste.

„Harry je zúfalý,“ začal som v snahe ovládnuť sa. Skôr než som stihol dokončiť, prerušil ma:

„Potter je zúfalý v priemere každé dva-tri dni.“

„Je to tvoja vina,“ zopakoval som. Svaly na jeho sánke sa mierne zavlnili, ako zaťal zuby a očividne počítal do desať v snahe prehltnúť prvých zopár uštipačných odpovedí. Ani najmenej ma to však neodradilo a tak som pokračoval:

„To ty si ho presvedčil, že James bol pokrytecký nafúkanec.“

Hlučne zaklapol hrubý zväzok, no nevenoval mi ani jediný pohľad. Ďalší neklamný znak, že sa vie ovládnuť.

„Presvedčil sa sám. A nemal som dojem, že by proti tomu čokoľvek namietal.“

„James taký nebol a ty to vieš,“ zavrčal som, už značne podráždený. Samozrejme som chápal, že ani jeden z nás na vec nikdy nedokáže pozrieť objektívne, no nemienil som sa tak ľahko vzdať.

„Ale isteže. Človek, ktorý ma takmer desať rokov nenávidel len kvôli mojej rodine, nemôže byť sviniar.“

„James nebol sviniar!“ vyštekol som. Mrazivý sarkazmus v jeho hlas ma mal varovať, no bol som príliš rozčúlený, aby som niečomu takému venoval pozornosť.

„Je mi jedno, čo si myslíš ty, Potter alebo Dumbledore. James Potter bol ten najhorší z arogantných imbecilov, akého som vtedy poznal a...“

Ďalej sa nedostal. Nevedel by som povedať, kedy som opustil svoje doterajšie stanovisko, ani ako som sa v jedinej sekunde ocitol pri ňom. Až v momente, keď znovu nabral rovnováhu a švihol po mne svojím najnepríjemnejším pohľadom, mi kompletne došlo, čo sa stalo.

Čakal som, že mi to vráti aj s úrokmi. Vo chvíli, keď vytiahol prútik, už som sa videl ako niečo malé a nechutné. Samozrejme, že nič také neurobil, hoci z jeho postoja som mohol vyčítať, akú radosť by mu to urobilo. Na to sa dokázal príliš dobre ovládať. Namiesto kliatby zamumlal nejaké zaklínadlo a časť jeho tváre, ktorá začínala modrať, nabrala normálny odtieň.

Vrhol po mne posledný pohľad, ktorý spôsobil, že som sa cítil ako doterný hmyz kdesi pri jeho nohách a zmizol vo dverách.


Harry Potter...

 

Bol to príjemný pocit, nechať ľadové kvapôčky stekať po rozpálenej tvári. Zabodávali sa do kože ako malé ostré kryštáliky a nádherne upokojovali. Keď som skončil, zablúdil som pohľadom k zrkadlu.

„Len sa na seba pozri,“ zašepkal som mu potichu.

„Je z teba troska. Obyčajná ľudská troska... kam sa podeli tie časy, keď som bol...“

Opäť som nechal svoje myšlienky voľne plávať. Robil som to vždy, keď som sa potreboval upokojiť. Tak sa mi podarilo aspoň na chvíľku zabudnúť na všetky moje povinnosti, na tento svet, i na to, že som chlapcom, ktorý prežil.

Ktovie, aké by to bolo, keby som bol obyčajným človekom?

Neviem, či to bola moja túžba opäť uvidieť otca, alebo len náhla spomienka, ktorá mi iba náhodne prišla na rozum... A možno to spôsobilo moje momentálne rozpoloženie, neviem.

Aj keď som sa jej bránil, nakoniec som jej dovolil, aby ma nechala spomínať.

Ustupoval som rýchlo. Dvere na ľavej strane boli odchýlené. Inú možnosť som nemal.

Vlastne mal. Ale komu by sa chcelo zhodiť neviditeľný plášť a vrhnúť sa do náručia rozdráždeného Filcha? To by ste museli byť poriadny blázon, alebo človek s obrovskou dávkou guráže. A keďže ja som mal vtedy iba jedenásť, zvolil som overenú taktiku. Útek...

Stiahol som brucho, aby som do nich nebodaj nedrgol, pretlačil sa dnu a zhlboka si vydýchol. Nikto si nič nevšimol. Bolo to iba o chlp, skutočne o chlp. Uplynulo niekoľko sekúnd a ja som za ten čas skúmal miestnosť, ktorá mi na čas poskytla útočište.

Vyzerala ako nepoužívaná učebňa. Pri stene sa kopili tmavé tiene stolov a stoličiek a videl som tam aj prevrátený kôš na papiere – o protiľahlú stenu sa opieralo čosi, čo vyzeralo, akoby sem nepatrilo, akoby to sem ktosi dal iba preto, aby to nezavadzalo.

To čosi bolo nádherné zrkadlo, siahalo až po strop, malo bohato zdobený zlatý rám, ktorý stál na dvoch obrovských vtáčích nohách s pazúrmi a celkom na vrchu bol nápis. Prečo som vtedy neposlúchol svoj vnútorný hlas a neodišiel?

Postavil som sa rovno pred tú čudnú vec. Rýchlym pohybom som si prikryl ústa, aby som nebodaj nevykríkol a neprivolal sem nežiadúce osoby. Pamätám si, ako sa mi rozbúchalo srdce – tá jačiaca kniha nebola oproti tomuto nič. V zrkadle som videl okrem seba mnoho iných ľudí, ktorí stáli tesne za mnou.

V miestnosti však okrem mňa nebol nik. Celý zadýchaný som sa obrátil naspäť k zrkadlu.

Stála tam nejaká pani, usmievala sa na mňa a kývala mi. Ibaže, keď som k nej načiahol svoju ruku, cítil som iba chladný vzduch unikajúci mi pomedzi roztrasené prsty. Keby tam naozaj stála, musel by som sa jej predsa dotknúť, veď tie odrazy stáli za sebou, ale vôkol mňa bolo prázdno – ona i tí ostatní existovali len v zrkadle.

Tá žena bola prekrásna. Tmavočervené vlasy jej neposedne padali do iskrivých zelených očí... má oči celkom ako ja, pomyslel som si a nahol sa bližšie. Keby som nebol tak vystrašený, možno by som dal do pohonu pár šedých buniek a prišiel na to ihneď... Jasnozelené – dokonca presne taký istý tvar. Nebyť tých trblietavých lesklých sĺz rinúcich sa von z tých čarokrásnych zelených kamienkov, ani by ma nenapadlo, že plače; usmieva sa a plače zároveň. Vysoký, chudý, čiernovlasý pán hneď vedľa jej položil ruku okolo pliec. Mal okuliare a veľmi strapaté vlasy. Vzadu na temene mu odstávali, presne ako mne.

Stál som pred zrkadlom tak blízko, až sa môj zrýchlený dych odrážal na jeho povrchu a zahmlieval tých zvláštnych ľudí. Bruškami prstov som prešiel po chladivom skle.

„Mami?“ zašepkal som ledva badateľne. „Ocko?“

Pozreli sa na mňa a usmiali sa...

Prebral ma krik. Jeho ozvena sa niesla celým domom. Žeby Tonksová a jej chabé pokusy o muklovský obed? Venoval som si posledný karhajúci pohľad. Utrel som polomokrú tvár a odišiel preskúmať čo sa robí. Keď som zatváral dvere, neodpustil som si položiť si poslednú rečnícku otázku:

„Ktovie, čo by mi Zrkadlo z Erisedu ukázalo dnes?“

Potichu som zbehol po schodoch. Nahnevané hlasy sa nebezpečne približovali. Delilo ma iba pár metrov a ja som rozoznal, že tá ostrá hádka sa odohráva medzi niekým, koho veľmi dobre poznám. Žeby Lupin použil Cruciatus a týral Snapa? Nedokázal som potlačiť úsmev. Táto predstava bola viac než absurdná.

Podišiel som teda bližšie. Lupin sa nebezpečne týčil nad profesorom elixírov, ktorý si pokojne hovel na veľkej pohovke a nezaujato si listoval v knihe. Nebyť obsahu ich rozhovoru, možno by som sa do hádky zamiešal i ja. Aspoň by som Snapovi konečne vykričal, čo si o ňom myslím. Zastavili ma však jeho slová.

„Je mi jedno, čo si myslíš ty, Potter alebo Dumbledore. James Potter bol ten najhorší z arogantných imbecilov, akého som vtedy poznal a...“ nedokončil. Aj keby chcel, nedokončil by svoju siahodlhú prednášku na tému: „niekoľko spôsobov ako prirovnať Pottera k otcovi.“ Nedovolila mu to Lupinova päsť, ktorá mu krásne pristála na ľavom oku. Vcelku vydarený knokaut.

To, čo sa potom odohralo, som vlastne ani poriadne nevnímal. Bol som natoľko pohrúžený do tej slastnej spomienky – Snape s päsťou v tvári – že som ani nezaregistroval, kedy dosadlo na celý dom mŕtve ticho. Iba rýchle kroky a jeden krvilačný pohľad, ktorý po mne hodil čiernovlasý muž, keď ladne odplával z miestnosti, mi dávali najavo, že sa divadlo skončilo.

Už sa mi nechcelo byť neviditeľným, tak som potichu zaklopal na dvere a vstúpil dnu. Ešte stále tam stál s rukou vystrčenou pred sebou a s očami sršiacimi hnevom. Až keď zaregistroval, že nie je sám, otočil sa. Chvíľu mu trvalo, kým zistil, že pred ním stojím. Keď si uvedomil, že je stále v bojovej póze, spustil ruku, vydýchol a unavene sa zhodil na pohovku.

„Mám chuť ísť von. Nepôjdeš so mnou?“ prehovoril som do ticha, ktoré mi začalo liezť na nervy. Neodvetil ihneď.

„Neviem, či to bude možné... musím sa na to opýtať...“

„Dobre,“ odvetil som skôr ako stihol dohovoriť.

Podišiel som k nemu – pripomínal mi malú kôpku nešťastia – a zhodil sa vedľa neho. Bolo mi jasné, že je momentálne veľmi rozčúlený, ale bol som zvedavý. Zvedavý na to, čo mi odpovie. Tichý dych, ktorý dopadal na stiesnenú atmosféru v obývacom pokoji, rozvírila moja posledná otázka:

„Prečo... prečo si ho nezastavil?“

A tým som definitívne uzavrel kapitolu menom „James Potter“.

 

Remus Lupin...

 

Sedel vedľa mňa: hoci som svojim viečkam dovolil klesnúť, jasne som cítil jeho prítomnosť. Zreteľne som počul jeho dych i vŕzganie mäkkej kože, spôsobené jeho nepokojom.

Nemienil som odpovedať. Ešte stále vo mne vrel hnev. Nie, hnev nie... zúril som. Pre svoje nedostatočné sebaovládanie a preto, že Severus sa ovládal až príliš. Nech to znie akokoľvek absurdne, v tej chvíli som skutočne túžil po tvrdej pästi na mojej sánke. Len na chvíľu sa vrátiť do dôb, keď sme pochybné otázky cti dokázali riešiť niekoľkými údermi. Na okamih sa odpútať od civilizovanej strojenosti...

Cítil som na sebe jeho uprený pohľad. Z časti som dúfal, že ho to prestane baviť – civieť na jedného idiota, ktorý sa pokúša hrať na mŕtveho chrobáka. Bohužiaľ, neprestalo a ja som bol nútený vzdať sa vcelku pohodlnej polohy.

Otvoril som oči a prekvapilo ma, ako veľmi blízko sedí. Pre neho to snáď nič neznamenalo, bol som len ďalší zo zástupu ľudí, ktorí sa mu akýmsi neohrabaným spôsobom snažia nahradiť otca, prípadne matku. Mne sa však jeho tvár rozpila pred očami a namiesto nej sa zjavila iná. Vlastne... nie tak celkom iná. Súmerné črty, výrazné lícne kosti, neposlušná štica. Všetko sedelo... až na oči. Kedysi sa na mňa usmievali odtieňom horkej čokolády, dnes sa v nich zrkadlila zelená hĺbka jazera.

Rýchlo som sa napomenul – Harry nie je James. Sám mi to pred chvíľou vykričal... Znovu som si ho prezrel. Jeho tvár bola bledšia než tá, ktorá znovu zmizla v hlbinách mojej mysle. Na čiernej štici sa ligotalo zopár kvapiek vody – jedna z nich skĺzla na Harryho tvár a zanechala za sebou vlhkú cestičku. Sledoval som jej púť o trochu zaujatejšie, než by sa patrilo...

Utrel si líce chrbtom ruky a nadvihol obočie:

„Čo?“

Jeho hlas ma vrátil do reality a krehká ilúzia zmizla. Pokrútil som hlavou a chabo som sa usmial. Dúfal som, že zabudol na svoje otázky: nemal som najmenšiu chuť vysvetľovať mu celý proces vzniku veľmi neistého priateľstva medzi mnou a Severusom. A ešte menej ma lákala predstava opustiť svoje honosné väzenie, hoci ešte pred niekoľkými dňami by som za tú možnosť dal čokoľvek na svete.

Znovu zavládlo ticho, tentoraz akési zmierlivé a upokojujúce. Len monotónny tikot obrovských hodín prezrádzal, že čas sa celkom nezastavil.

„To vôbec nie je smiešne!“ doľahol k nám pobúrený výkrik, ktorý nasledoval okamžite po buchnutí ťažkých vchodových dverí. Ten hlas mi bol povedomý, no nie natoľko, aby som jeho majiteľa ihneď identifikoval.

„Veď to ani nebol vtip.“ znela suchá odpoveď, tentoraz v dievčenskom podaní.

„To mi chceš celkom vážne tvrdiť, že podľa teba na OVCE nemám?!“

To už Harry z pohovky priam vystrelil.

„Ak sa nezačneš okamžite učiť... HARRY!“ ozval sa jasot.

Donútil som sa vstať: teatrálne zvítania ani patetické lúčenia nepatrili k mojim záľubám. Čo ma nezabije, to ma posilní, vzdychol som v duchu a vykročil ku dverám.

Naozaj to boli oni: Hermiona, opálená a s rozžiarenými očami, práve visela Harrymu na krku a popisovala útrapy cestovania s Ronom, samozrejme s veselým úškrnom na tvári. Ron, snáď ešte vyšší, než som si ho pamätal, sa mierne začervenal a venoval Harrymu útrpný pohľad.

„Dobrý deň, profesor Lupin...“ pozdravil strojene, keď ma zbadal vo dverách a Hermiona ho nasledovala. Usmial som sa a môžem čestne prehlásiť, že to bol prvý skutočne úprimný úsmev za posledných pár mesiacov:

„Remus, prosím vás. Myslím, že moja kariéra pedagóga už dávno skončila.“

Hermiona síce zachytila trochu trpký podtón v mojom hlase, no nepovedala nič a venovala sa viac karhaniu Rona, ktorý vrhal smerom ku kuchyni túžobné pohľady.


* * *

Bolo už snáď čosi po polnoci – pojem o čase som stratil pred niekoľkými hodinami, alebo to bolo len pred minútou? Už keď som sa zložil do pohodlného kresla, v miestnosti vládlo šero. Vysoké, štíhle okno ponúkalo výhľad na západ slnka. Na chvíľu prežiaril ponurú knihovňu a prepožičal jej akýsi intímny odlesk. Snáď to bolo tou farbou pripomínajúcou červeň na rozpálenej tvári...

Teraz na tmavej oblohe žiarili hviezdy - prenikavo jasné, nezatienené umelým osvetlením.

Staré pánty v podobe drápov nejakého zvieraťa zaškrípali a vytrhli ma z úvah. Našťastie, chcelo sa mi doplniť, no potom sa dvere znovu zatvorili a moje oči, nerušené ostrým svetlom prenikajúcim z haly, rozoznali obrysy nočného návštevníka.
Krištáľová karafa cinkla o podnos. Nepotreboval som zvuky, aby som jasne určil, že jeho ruky sa chvejú.

Výdatne si odpil a zložil sa do kresla. Bol odo mňa snáď meter, nie viac, no očividne ma nezaregistroval. Jeho zrenice neboli natoľko privyknuté tme, ako moje - jedna z mála výhod, ktoré mi môj stav poskytuje.

„Prepáč.“ ozval som sa po niekoľkých minútach. Miesto odpovede zaznel zvuk triešteného skla dopadajúceho na čierny mramor podlahy.

„Reparo.“ zamumlal. Videl som, ako priehľadný prúd energie vytryskol z jeho prútika. Minul cieľ – mieriť v tme bolo viac než zložité a navyše, jeho prsty sa ešte stále nekontrolovateľne triasli.

„Bolo to zlé?“ ozval som sa znovu, ignorujúc, že na rozhovor pravdepodobne nemá náladu ani silu. Po chvíľkovom zaváhaní pokrútil hlavou, akoby vedel, že ho môžem vidieť.

Vlastne, on to vedel.

„Ospravedlňujem sa.“ zopakoval som a zodvihol som sa na odchod. Hoci som bol nehlučný, v chabom osvetlení hviezd ten pohyb zjavne spozoroval, pretože ma zastavil:

„Remus.“

Otočil som sa a zahliadol som na jeho tvári unavený úsmev:

„Ospravedlnenie sa prijíma.“

Bol som už takmer pri dverách, keď ma jeho hlas zastavil po druhý krát:

„A Remus... Dumbledore chce, aby si sa vrátil. Na Rokfort.“

Chvíľu som naňho vyjavene hľadel, kým som si plne uvedomil obsah jeho slov. Odpustil som si prvých niekoľko uštipačných poznámok a potichu som sa vytratil.


Harry Potter...

Nebol som síce hladný, ale po Hermioninom neustálom naliehaní som sa odobral do kuchyne a dal si niečo bod zub. Teraz som ležal vo svojej, nie, v našej izbe – Ron sa sem jednoducho nasáčkoval – a s nezaujatým pohľadom som sledoval, ako sa pár ryšavých vlasov pasuje s veľkým kufrom.

Naťahoval sa sním vyše hodiny. Nejakým čudným spôsobom sa mu podarilo začarovať zámku a doteraz si nespomenul na protizaklínadlo. Otázku: „Čo ťa to preboha napadlo?“ som radšej potlačil niekam do ústrania a radšej som sa iba prizeral.

Keď sám uznal svoju definitívnu porážku, zhodil kufor na zem a unavene sa zvalil na posteľ. Bolo tu síce ešte jedno riešenie, ja. Ibaže sám som sa nemienil ponúknuť – nič by sa tým nezmenilo a Ron predsa nebol hlúpy. Len mu to občas pomaly zapínalo.

„Čo tak skočiť za Hermionou?“ siahol som po poslednom rozumnom riešení.

„A riskovať ďalšiu prednášku o mojich „úžasných“ schopnostiach? Nie, ďakujem,“ zavrčal do stropu. Neubránil som sa jemnému úškrnu. Je pravdou, že tí dvaja sú v sebe dosť často, no ak sa chcel dosať k veciam, nič iného mu nezostávalo. Teda... bola tu i Tonksová, ale po dnešnom experimentovaní s muklovským obedom, som vnuknutú myšlienku okamžite zahnal.

„Lupin?“ nedal som mu pokoj.

„Lupin? Vidíš, to ma nenapadlo!“ skríkol prekvapene a vybehol z izby.

Typický Ron. Ktovie, čo bude vyvádzať o takých desať rokov? No, možno bude ženatý, mať tri pekné deti a manželku, ktorá mu bude neustále dýchať na krk. Veď, kto by už len nechal roztržitého manžela, ktorý si začaruje kufor, použije neexistujúce zaklínadlo, či nebodaj zabudne vlastné deti niekde v parku, bez dozoru? Harry, príliš preháňaš. Aj keď na druhej strane, Fred si nikdy neodpustí spomenúť tú historku, ako sa Ronuško stratil vo vlastnej záhrade.

Z úvah ma prebralo hlasné buchnutie dvier. Neochotne som otvoril oči, nadvihol hlavu a zablúdil pohľadom k nahnevanému kamarátovi. Nemusel som sa nič pýtať. Začal sám:

„Povedal, že momentálne nemá čas. Vraj mám ísť za Hermionou a neotravovať ho s takýmito malichernosťami. Teda poviem ti, Harry, takého nahnevaného som ho ešte nevidel. Nevieš, čo sa stalo?“

Viem ale...

Záporne som pokrútil hlavou. Nadšenie z neho razom vyprchalo. Sklamane sklopil zrak a trochu roztržito si vošiel do vlasov.

„Harry, potrebujem pomoc,“ zašepkal potichu. No skôr ako som stihol akokoľvek zareagovať, pokračoval:

„Ide o Hermionu. Vieš, ona sa dosť zmenila... je taká milá a... a pekná a... a chcem ju pozvať na rande, ibaže neviem ako!“

Ron a Hermiona? Veď by spolu nevydržali ani minútu. Najprv by si vošli do vlasov, alebo by sa rovno počastovali „veľmi príjemnými“ osloveniami, až nakoniec by vytiahli prútiky a zdevastovali celé okolie. Nie, táto kombinácia nejde dokopy... Harry, prestaň. Kto si, že môžeš rozhodovať o tom, čo je správne? Veď... si to práve ty, kto robí najväčšie hlúposti pod slnkom. Ani nie pred dvoma rokmi si pripravil o život vlastného krstného otca.

Bol tu. Neznesiteľný pocit viny. Opätovné obviňovanie obvykle vyúsťujúce do stavu melanchólie. Najhoršie na tom je, že tomu nedokážem zabrániť. Nie, ja tomu nechcem zabrániť. Z nejakého nevysvetliteľného dôvodu sa mi to páči. Vtedy sa dá všetko zabaliť do bolestných slov, či potoku sĺz. Som ľutovaný, chápaný, každý chce pre mňa iba to najlepšie a ja nemusím čeliť realite... dospievaniu.

„Harry?“

Bože, úplne som zabudol, Ron!

„Premýšľam!“ vychrlil som zo seba, aby som zamaskoval svoje rozpoloženie.

„Aha... ja len, zdalo sa mi, že si bol inde,“ odvetil. Ten vyčítavý podtón v jeho hlase sa nedal prehliadnuť.

„No, nenapadá ma nič iné, iba... čo tak... pohovoriť si s ňou o tom?“ vychŕlil som naňho prvú blbosť, ktorá mi prišla na jazyk.

„Už som sa pokúšal. Bezvýsledne... idem ju poprosiť o... pomoc,“ posledné slovo iba nezrozumiteľne zachripel a opäť raz opustil izbu.

Toto sa neskočí dobre, prebehlo mi hlavou a skôr ako sa spoza dverí ozvali hlasné bojové pokriky, vyparil som sa preč.

Nevedel som kam sa skryť. Nuž som zbehol dole do chodby a oprel sa o stenu pri vchodových dverách. Na to, že bolo leto, prebýval v tomto dome chlad. Akoby všetko navôkol: steny, nábytok, dokonca i všedné maličkosti, nechceli dovoliť zabudnúť. Zabudnúť na bohatstvo, prepych a slávu rodu Blackovcov.

Do izby som sa došuchtal niečo pred polnocou. Trochu nemotorne som sa načiahol za kľučkou. Dvere som sa snažil otvoriť čo najtichšie. Nechcel som ho zobudiť. Vošiel som dnu. S prezliekaním som si hlavu nelámal, ani na sprchu som nemal chuť – zajtra všetko doženiem – tak som sa zvalil na posteľ a snažil sa zaspať. Ibaže po piatom prehodením som to vzdal. Posadil som sa, rukou nahmatal okuliare a spustil nohy na zem.

„Ani ty nemôžeš zaspať?“ ozval sa zrazu Ronov čulý hlas.

„Nie... povedz, kedy si zistil, že ju máš rád?“

Tak toto bol naozaj excelentný ťah. Namiesto toho, aby som ho trochu povzbudil, či zahnal starosti, začnem rozoberať vzťah, ktorý, ako sa zdá, nemá budúcnosť.

„Ja ani presne neviem,“ odvetil po chvíli uvažovania.

„Jediné na čo si pamätám je ten zvláštny pocit niekde tam dole, keď sa dotkla mojej ruky. Akoby ti v bruchu poletovalo množstvo drobných motýľov. A tá nádherná vôňa šíriaca sa z jej vlasov. Pripomína čerstvo rozkvitnutý orgován... presne ako v našej záhrade,“ vysvetlil bez toho aby som sa čokoľvek opýtal. Neprerušil som ho. Vedel som, že sa potrebuje vyrozprávať.

„A ten rozpačitý úsmev, ktorý dokáže vyčarovať vždy, keď jej niekto zloží kompliment. Vieš, po čase zistíš, že chceš byť v jej blízkosti, cítiť teplo jej tela, vidieť tie krásne čokoládové oči, v ktorých sa utápaš, hladiť jej kučeravé pramienky. Už ti nestačia iba spomienky, či na rýchlo vybavený obraz, keď zaspávaš. Chceš ju mať celú.“

Boli to posledné slova, ktoré z neho vyleteli ešte skôr ako zaspal.

Už ti nestačia iba spomienky, či na rýchlo vybavený obraz, keď zaspávaš... jantárové oči smutne hladiace kamsi do diaľky, bledé pramene vlasov neposedne padajúcich do tváre, nemotorné objatie... no ale Harry, dnes to naozaj preháňaš.

Ráno som vstal ako posledný. Zobudilo ma hlasné škvŕkanie, ktoré dávalo na známosť, že je čas naplniť zásoby. Rozospato som si nasadil okuliare, hodil jeden kritický pohľad do zrkadla a pobral sa do kuchyne. Cestou som narazil na rozhnevanú Hermionu, ktorá si šepkala čosi na spôsob: „Nechutné. Nikdy z toho nevyrastie... ryšavý imbecil.“ Energické buchnutie dvier, hlasné zavŕzganie postele a Ronov zničujúci pohľad dávali až bolestne najavo, že sa opäť pohádali.

Pretože som nechcel počúvať siahodlhé výlevy jedného zlomeného srdca, zamieril som si to do obývacieho pokoja. V neblahej domnienke, že tu strávim pár pokojných chvíľ, kým sa všetko neupokojí, som sa zvalil do najbližšieho kresla a oddal spomienkam. Ibaže, kým som stihol prísť po moju obľúbenú pasáž „za všetko môžem ja“, vyrušil ma chatrný pohyb niekde v kúte.

Prudko som sa strhol.

„Prepáč, nechcel som ťa naľakať,“ odvetil ospravedlňujúco Lupin. Vyzeral ešte strhanejšie ako včera. Zrejme toho veľa nenaspal.

„To je v poriadku... vyzeráš... vyzeráš dosť unavene,“ vysúkal som zo seba akú – takú odpoveď. Jemne sa usmial.
Pohár, ktorý bol do polovice naplnení červenou tekutinou, položil na starý mahagónový stôl. Zhlboka si vzdychol a podišiel bližšie.

„Blíži sa spln,“ odvetil. Súhlasne som pokýval hlavou. Zrazu sa jeho tvár začala pomaly približovať. Teplá bledá dlaň trochu rozpačito zovrela moju skrehnutú ruku a pokojný hlas s nádychom červeného vína sa lahodne rozlial po izbe.

„Harry, viem, že nie som práve najlepšia náhrada za Siriusa... ale, naozaj sa snažím. Ak by si niekedy potreboval pomoc, alebo sa iba vyrozprávať, som tu pre teba.“

Zovretie povolilo, kroky sa zmiešali s tichým praskotom ohňa, ktorý si pokojne horel v neveľkom kozube uprostred izby a môj zrýchlený dych sa začal postupne upokojovať. Zaboril som si rozhorúčenú tvár do dlaní a započúval sa do vlastného tlkotu srdca.

Podobné nevysvetliteľné správanie ma zachvátilo iba v prítomnosti Cho. Samozrejme Cho je dievča, veľmi sympatická stíhačka Bystrohlavu, moja prvá priateľka, teda ... ak sa dá to čo bolo kedysi medzi nami, vôbec vzťahom nazvať. Ibaže Lupin – nie, Remus – nie, pán profesor – sakra! Keď nie zdrvujúce spomienky, tak absolútny citový chaos. Potrebujem poriadny teplý kúpeľ. Nie! Potrebujem sa napiť! A to okamžite...
Remus Lupin...

Strhol som sa a prudko otvoril oči. Znova. Znova som uprostred noci sedel na posteli a zízal do nepreniknuteľnej tmy s kvapôčkami potu na čele. Znovu ma v spánku trápila moja vlastná myseľ. Vlastne... tentoraz to nebola typická nočná mora. Žiadna smrť, pohreb ani krv. Za normálnych okolností by som ten sen nazval príjemným návratom do študentských čias. Samozrejme za predpokladu, že by ma ten deň v siedmom ročníku netrápil za posledných dvadsať rokov viac, než čokoľvek iné...

* * *

Chrabromil znovu vyhral metlobalový pohár. Nič iné sa ani nedalo čakať, so stíhačom formátu Jamesa Pottera. Zdalo sa, akoby sa na metle už narodil a diváci šaleli, keď niekoľkokrát nechal ohnivú strelu uniknúť, aby ju vzápätí vyfúkol slizolinskému stíhačovi sotva o milimeter.

Oslavy prebiehali búrlivo, ako vždy, keď na ne bol dobrý dôvod. Vlastne, žiaden dôvod sme nikdy nepotrebovali. Boli sme Záškodníci a to celkom stačilo. Koľkokrát sme sa na raňajky sotva doplazili a vyvolávali sme do sveta prísahy o abstinencii, aby sme sa v noci znovu ocitli vo víre zábavy, alkoholu a čohokoľvek iného, čo nám pomohlo aspoň na chvíľu zabudnúť na to, čo čakalo vonku. Za múrmi školy...

Siriusovi sa prudko začkalo, to mu však nezabránilo poriadne si odpiť priamo z fľaše čohosi, čo by komukoľvek normálnemu prepálilo dieru až do žalúdka. Sirius však stratil schopnosť vnímať bolesť leptaných vnútorností asi tak pred dvoma hodinami a troma fľašami.

„Myslel som, že ma porazí, keď sa tam Malfoy natriasal a rútil si to priamo k strele...“ uškrnul sa a podal fľašu hrdinovi (nielen) dnešného dňa. James sa nezabudol naoko uraziť:

„To mi neveríš?“

„Verím. Ale cením si svojich päťdesiat galleónov.“

„Ty si na mňa stavil päťdesiat galleónov?!“ neveril James. Všetci sme vedeli, že Sirius sa svojej rodiny a teda aj blackovského majetku vzdal zhruba pred rokom a hoci mal svoj vlastný účet v Gringottbanke, ani jeho zásoby neboli bezodné.

„Nie. Stavil som päťdesiatku na to, že Malfoy sa ťa pokúsi zakliať, keď zistí, že znova prehral,“ uviedol Sirius veci na správnu mieru a zachechtal sa: „Andromeda po mne ten mešec hodila tak, že mi skoro rozbila hlavu.“

„Andy stavila proti tebe?“ opýtal som sa, celkom zaujatý myšlienkou, že Andromeda Blacková (stále zásobovaná rodičovskou pokladnicou) by stavila na čosi také absurdné.

„Nie. Andy stavila, že použije Avada Kedavru.“ odvetil Sirius a vrhol znechutený pohľad pod stôl, kam sa práve zvalil Peter. Ani on nepatril k ľuďom, ktorých spoločnosť označuje ako abstinentov a Sirius Black ako imbecilov, ale udržať krok so Siriusom a Jamesom bol občas problém dokonca aj pre mňa.

„Stále nechápem, ako si vyhral. Veď ma nezaklial...“ nechápal James a poslal fľašu smerom ku mne.

„Ja som stavil, že sa pokúsi,“ zdôraznil Sirius a po krátkom zamyslení dokončil: „Jeho smolou bolo, že trafil McGonnagallovú, ktorá ti šla zablahoželať a priplietla sa do rany...“

„Čože?!“ na okamih som stratil reč. Sirius sa zaškľabil a skôr, než som sa stihol opýtať, odvetil:

„Presne tak. Použil čosi, po čom jej narástli parohy a chobot. Keď som ju videl naposledy, revala čosi o sedemdesiatich bodoch, ktoré Slizolin donedávna mal...“

Záchvat smiechu otriasol klubovňou ako menšie tornádo. Nebol tu však nikto, kto by sa pohoršoval: zvyšok Chrabromilu bol už teraz, o pol štvrtej ráno, dávno v posteli. A školský primus sedel za stolom spolu s dvoma spolužiakmi v stave čohosi medzi delíriom a extázou.

„Keďže si stavil viac-menej proti mne, zaslúžim si podiel, nie?“ zaškeril sa James a vytrhol mi z ruky fľašu, ktorú som zaberal pre seba už poctivých dvadsať minút.

„Myslíš?“ Sirius prižmúril oči, v ktorých sa mu diabolsky zablyslo. Keby sme boli triezvi, vybadali by sme nebezpečenstvo, no s niekoľkými litrami absintu, vodky a čohosi neidentifikovateľného sme si pokojne podpísali rozsudok.

Treba podotknúť, že Sirius bol šialený hazardér aj bez niekoľkých promile v krvi. Dokázal sa staviť s kýmkoľvek o čokoľvek a neraz bol sám objektom stávok: v pravidelných intervaloch sa po škole premával s červenými, prípadne modrými vlasmi, v čižmách, otrhaných rifliach a looku á la rocker – feťák. Párkrát zavýjal z Astronomickej veže, na konte mal striptíz na stole U Kančej hlavy (našťastie, keď bol pri trenkách, ktoré mu niektorá z rozvášnených návštevníčok tohto podniku duchaprítomne premenila na čosi nechutne malé, kožené a lesklé, Hagrid ho zo stola viac-menej odtiahol) a ešte si pamätám, ako dlho mi trvalo urovnať to s McGonnagallovou, keď po škole rozdával letáky hlásajúce čosi nevhodné pre detské uši, samozrejme tak, aby o autorstve sloganu nemal nikto ani najmenšie pochybnosti.

Bohužiaľ, práve tak, ako vážený pán Black nemal problém vlámať sa do kabinetu elixírov a ukoristiť Veritaserum, aby ho drzo nalial do čiaš všetkým profesorom v koncentrovanej dávke, tak očakával podobnú dávku odvahy aj od všetkých ostatných. Chudák, ktorého si milý Siri pre svoje experimenty vyhliadol, nemal na výber: buď splniť Blackov šialený nápad a navždy sa ho zbaviť, alebo sa nasledujúci týždeň trápiť s perím po celom tele a Siriusovým revom: Kura, Zbabelec a podobne.

Tentoraz, posilnený ďalším dúškom absintu, dostal ďalší zo svojich skvelých nápadov. A keďže v jeho blízkosti momentálne boli len dve osoby, ktoré sa mohli stať obeťami jeho stávky...

„Dám ti všetkých päťdesiat.“ zahlásil veľkodušne a vrhol na Jamesa pohľad hovoriaci: ak sa, samozrejme, nebojíš. James trpel vedľa Siriusa akútnymi záchvatmi masochizmu a podobný typ pohľadu bol preňho čosi ako červená šatka pre býka. Siriusovi stačilo zamávať a James bol ochotný urobiť čokoľvek, aj keby v stávke nebolo päťdesiat galleónov.

„Čo za to, Tichošľap?“ zaškeril sa James a mne v tej chvíli došlo, že sa schyľuje k maléru. Vlastne, v mojich šedých bunkách plávajúcich v alkohole to v tej chvíli predstavovalo pojem „sranda.“

Sirius sa zatváril, akoby premýšľal, obom s Jamesom nám však bolo jasné, že všetko mal vymyslené už minúty predtým.

„Pobozkaj muža. Alebo chlapca.“ uškrnul sa s výrazom, ktorý jasne prezrádzal, čo si myslí. A myslel si, že James to neurobí – len nedávno totiž oslávil polročné výročie s Lilly Evansovou a stačil jediný jej pohľad, aby sa James vznášal kúsok nad zemou.

To sa však Sirius poriadne mýlil. James bol v stave, kedy bol schopný urobiť čokoľvek – bol to presne ten stav, kedy do otravy alkoholom ostáva už len ten posledný pohárik, posledný klinec do vlastnej rakvy.

„Aby som dal pusu tebe, Tichošľap, to by si mi musel priplatiť. Nedávno si tú šiestačku skoro udusil, keď si jej pchal jazyk až do žalúdka.“ poznamenal James, ešte stále v metlobalovom habite.

Sirius ponechal svoje metódy bozkávania bokom a zaceril sa:

„Máš tu Petra. Ten si to ani nevšimne. Alebo Moonyho.“ vrhol na mňa škodoradostný pohľad a mne sa zakrútila hlava napriek tomu, že som polosedel-pololežal v mäkkom kresle.

„Tak to radšej Moony.“ zvolil James s povzdychom. Nemohol cúvnuť – ešte za triezva si dohodol rande s Lilly na zajtrajší večer a nemohol si dovoliť prihrnúť sa tam ako veľké žlté kura (Siriusove kliatby boli obzvlášť účinné, hlavne ak si nepamätal, aké zaklínadlo použil).

Zodvihol sa a naklonil ponad stôl ku mne. Bolo vidieť, že rovnováhu udržuje len sťažka, no ja som bol ten posledný, kto to mohol súdiť: keby som sa pokúsil vstať, pravdepodobne by som skončil pod stolom kdesi v tej hromade prázdnych fliaš, v ktorej už pokojne chrápal Peter.

Myslel som, že to bude nechutné a obaja vystrúhame nejakú z tých otrávených grimás, aké sme zvykli strúhať na dejinách mágie alebo elixíroch. Keď sa ku mne priblížil, doširoka som roztvoril oči: on to snáď myslí vážne... dočerta... dočerta... opakoval som si. Fakt to urobil. Môj najlepší priateľ, prvý človek, ktorý zistil, že som vlkolak a neodsúdil ma, chlapec, ma pobozkal. Bol to len ľahký bozk, jemný dotyk pier s príchuťou alkoholického opojenia, no poznačilo to všetky moje budúce myšlienky a činy. A poznačilo by ma to aj v prípade, že Sirius by sa po chvíli zo šoku nespamätal a neskrížil ruky na prsiach:

„Za toto mám dať päťdesiat galleónov? To ani náhodou. Ešte raz a poriadne, Paroháč, inak si pomyslím, že Evansovú treba ľutovať.“

„Daj pokoj, Sirius. Povedal si pobozkať, nepovedal si: vylíž mu mandle.“ zavrčal James smerom k Siriusovi a mne venoval žmurknutie. Príliš som ho nevnímal...

„OK, Potty. No kiss – no money. No money – no booze. No booze – no fun!“

Sirius si pritiahol fľašu a stiahol posledného pol deci, čo v tejto miestnosti zostalo – pravdepodobne aby potvrdil to sväté heslo žiaden chľast – žiadna sranda.

„Raz ťa zabijem...“ James prevrátil oči, zapotácal sa, vrhol pohľad na mešec na stole, akoby hodnotil, či mu to stojí za to, a znovu sa ku mne naklonil. Znovu pozrel na Siriusa, tentoraz trpiteľsky, no keď videl, že Tichošľap to myslí smrteľne vážne, vzdychol si a otočil sa ku mne.

Pritiahol si ma za okraj habitu – nepochybne musel cítiť ten šialený rytmus môjho srdca, no nedal to najavo. Znovu som pocítil chuť jeho pier, tentoraz v tom však nebolo nič z predchádzajúcej nevinnosti. Ten predošlý bozk by mohol venovať komukoľvek: sestre, matke, rodine... Teraz ma jeho ústa zbavovali dychu: preskúmaval jazykom moje pery, vynútil si cestu dovnútra a nedovolil mi myslieť na nič iné. Vôňa jeho pokožky mi čosi pripomínala, čosi príjemné, čosi, na čo som si nevedel spomenúť...

„No tak, Moony, neseď tam ako drevo. Nech mi to stojí za tie prachy.“ „povzbudil“ ma Sirius a ja som sa neovládol. Vošiel som prstami do jeho vlasov a pocítil som jemné zrniečka prachu v tých čiernych prameňoch. Stopy po metlobale... Odvážil som sa bozk opätovať. Mohlo to trvať nanajvýš tak pol minúty, pre mňa to však boli hodiny. Úžasné hodiny...

„Stačí?“ opýtal sa James, keď sa odo mňa odtrhol a Sirius zodvihol palce dohora.

Vzápätí po Jamesovi hodil kožený mešec plný zlatých mincí...


* * *

Na chvíľu som nechápal, kde som a čo tu robím. Až potom som si uvedomil, že som sa nejakým spôsobom musel presunúť do obývačky. Vysokými oknami dnu prenikali slnečné lúče a aspoň na chvíľu dodali tejto inak mrazivej miestnosti trochu tepla.

Odkiaľsi spoza mňa sa ozval tichý vzdych. Spomenul som si, čo ma to vlastne vyrušilo: vŕzganie kože, keď sa niekto hodil do kresla. Bojoval som s možnosťou ostať nespozorovaný v tieni odľahlého rohu miestnosti, alebo ísť za ním a pokúsiť sa ho utešiť. Tá druhá možnosť sa mi veľmi nepozdávala: po predošlých chabých pokusoch o útechu a navyše s čerstvou spomienkou na chuť pier jeho otca, na ktorého sa tak veľmi podobal...

Smola, povzdychol som si v duchu, keď sa strhol a uprel na mňa tie nádherné zelené oči, znovu s podivným smútkom kdesi hlboko, v každom ryse tej príťažlivej tváre...

Dosť! prikázal som si prísne a vstal som – moje telo už začínalo proti podivnej polohe vo veľkom kresle protestovať.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ zamrmlal som. Až vtedy som si uvedomil, že mám na sebe pokrčený habit (šiel som spať v ňom, alebo som sa v noci obliekol? uvažoval som bezúspešne) a v ruke držím poloprázdny pohár s vínom. Tak odtiaľ tá tupá bolesť vzadu v hlave, pousmial som sa a posnažil som sa, aby sa v mojom úsmeve odrážal aj kúsok pochopenia pre Harryho. Veľmi mi to nevyšlo – na to som bol príliš uťahaný. Všimol si to aj on, pretože ma zhodnotil vyčítavým pohľadom:

„To je v poriadku... vyzeráš... vyzeráš dosť unavene.“

„Blíži sa spln,“ zamumlal som prvú a jedinú výhovorku, ktorá mi prišla na um a odložil som pohár s vínom. Už len pohľad na čokoľvek alkoholické vo mne momentálne vyvolával chuť zvracať. Prikývol, no neprestal ma prepaľovať pohľadom. Cítil som v ňom niečo zvláštne, akoby sa niečo zmenilo za tých zopár hodín.

Podišiel som k nemu; okamžite som pochopil, že príliš blízko. Znovu sa ma zmocnil ten pocit, ktorý sa ozýval hlboko vo mne počas tých niekoľkých nocí, ktoré mi aspoň vo sne znovu darovali tú horkú chuť Jamesových úst.

Pocítil som neovládateľnú túžbu dotknúť sa hladkej, snáď až nezdravo bledej pokožky jeho tváre. Zarazil som sa a aby som zamaskoval ten zbytočný pohyb, zovrel som aspoň jeho dlaň, dúfajúc, že je to dostatočne otcovské gesto, aby mu to neprišlo divné. Ten dotyk poslal cez končeky mojich prstov do celého tela slabý, no intenzívny impulz.

„Harry,“ oslovil som ho. To meno malo zrazu zvláštnu príchuť. Pozrel na mňa, tak... neviem. Netušil som, čo ten pohľad znamenal, čo sa v ňom odrážalo, nedokázal som to identifikovať... odrazu som si pripadal zvrátený. V tej chvíli by som dal ruku do ohňa za to, že na mňa pozerá tak, ako by pozeral na Jamesa alebo Siriusa. Keby tu boli... Prepadol ma náhly pocit viny.

„Viem, že nie som práve najlepšia náhrada za Siriusa... ale naozaj sa snažím. Ak by si niekedy potreboval pomoc, alebo sa iba vyrozprávať, som tu pre teba.“ dokončil som a rýchlo som opustil miestnosť, tie oči farby smrteľnej kliatby a tú vôňu, ktorá mi niečo pripomínala...

Harry Potter...

 

Bolo to pred štyrmi rokmi...

Vybrali sme sa po chodbe hľadať prázdne kupé, ale okrem jedného celkom na konci vlaku boli všetky plné.

V tom sedel len nejaký muž pri okne a tvrdo spal. Zastali sme. Rokfortský expres bol zvyčajne vyhradený len pre študentov a nikdy pred tým sme v ňom okrem čarodejnice s jedálenským vozíkom dospelého človeka nevideli.

Neznámy mal na sebe nesmierne obnosený čarodejnícky habit, na niekoľkých miestach poplátaný – doteraz sa jeho štýl obliekania nezmenil. Vyzeral, akoby bol chorý a vyčerpaný. Hoci bol pomerne mladý, vo svetlých vlasoch mu sem-tam svietil i jeden strieborný.

“Čo myslíte, kto to je?“ zašepkal vtedy Ron, keď som zavrel dvere a sadol si vedľa Hermiony.

„Profesor R.J.Lupin,“ ihneď zašepkala Hermiona.

Tak to začalo. Úplne nevinne. Pokiaľ sa nezjavili dementori...

Zrazu sa vlak mykol, celkom zastal a vzdialené dunenie a buchot prezrádzali, že z políc popadala batožina. Potom bez výstrahy zhasli všetky svetlá a ocitli sme sa v úplnej tme. Vypukla panika...

„Ticho!“ ozval sa zrazu chrapľavý hlas.

Zobudil sa. Tichý pukot zaplavil kupé, ktoré sa okamžite naplnilo mihotavým svetielkom. To on, profesor Lupin, držal v dlani zopár plamienkov. Osvetľovali jeho unavenú tvár, no tie jantárové oči boli čulé a ostražité.

„Zostaňte, kde ste,“ prikázal rovnakým zachrípnutým hlasom a pomaly vstal. Dlaň, v ktorej zvieral mihotajúce sa plamienky svetla, vystrel pred seba...

Lenže dvere sa pomaly otvorili. Zjavila sa v nich postava v plášti. Siahala po strop. Tvár mala celkom skrytú pod kapucňou. Keď mi pohľad skĺzol nižšie, stislo mi žalúdok. Spod plášťa vytŕčala ruka. Bola lesklá a sivastá, na pohľad mazľavá a akoby porastená hubami, ako niečo mŕtve, čo už poriadne dlho hnilo vo vode...

Mal som strach. Po prvýkrát v živote som mal skutočný strach...

Cítil som... cítil som, ako sa mi dych zasekáva v hrudi. V ušiach mi hučalo... akoby bol nablízku obrovský vodopád. Zrazu ma niečo začalo ťahať nadol a ten pekelný hukot silnel...
A potom... z diaľky ku mne doľahol akýsi krik. Krik plný hrôzy, desu, strachu... prosby... Nevedel som, kto to je, ani to, či sa jedná o muža, alebo ženu. Chcel som pomôcť. Pomôcť kričiacemu stvoreniu. Pokúšal som pohnúť rukami, vstať, ale nemohol som... tá hustá biela hmla krúžila okolo mňa, vo mne...

„Harry! Harry! Čo ti je?“

Otvoril som oči. Pár zaprášených lampášov svietilo nado mnou a podlaha sa potichu chvela – Rokfortský expres sa znovu hýbal. Zrejme som skĺzol zo sedadla na dlážku, pomyslel som si v duchu. Obzrel som sa napravo. Veľký úsmev od ucha k uchu, množstvo pieh. Bol to Ron. Spolu s Hremionou pri mne kľačali. Nad nimi stál vystrašený Neville a on. Hľadel na mňa. Presne tak, ako dnes ráno. Vlastne, nie... v tomto pohľade chýbal ten zvláštny smútok, ktorý badať v jeho očiach vždy, keď som s ním.

„Počul som niekoho kričať,“ hlesol som. No skôr, ako mi stihol ktokoľvek odpovedať, podával mi velikánsku tabuľku čokolády.

„Zjedz to. To pomôže,“ odvetil zamatovým hlasom a obdaril ma úsmevom...

I was so happy when you smiled at me,
With a smile that melts everything away.
Spring is yet far away and the earth is still cold
Was waiting for the first sprout to come out…

 

... zovretie povolilo, kroky sa zmiešali s tichým praskotom ohňa, ktorý si pokojne horel v neveľkom kozube uprostred izby a môj zrýchlený dych sa začal postupne upokojovať. Zaboril som si rozhorúčenú tvár do dlaní a započúval sa do vlastného tlkotu srdca...

Nemôžem ho nechať odísť... ešte stále je nádej. Nedovolím, aby to skončilo. Nechcem, aby to skončilo.. nie teraz, nie takto, nie dnes...

„Počkaj, Remus!“ skríkol som a okamžite vyštartoval za ním.

Veď ja ani neviem, čo mu mám povedať. Čo ma to vôbec napadlo?

Počkal ma v predsieni. Tenkými prstami zvieral hrubé drevené zábradlie schodišťa. Jedna noha na schode, druhá na podlahe. Vlasy voľne padajúce do očí, zarazený výraz tváre.

„Musím...“

Dvere kuchyne sa rozleteli dokorán a von vypadol Ron. Moje slová zanikli v hlasnom kriku.

„Ešte raz!“ zvrieskla Hermiona s nebezpečne vztýčeným prútikom v ruke a prebodla ho zúrivým pohľadom. Ron iba nasucho preglgol.

„Hermy, to nie je tak, ako si...“ pokúšal sa o chabé vysvetlenie, ibaže keď sa Hermiona privedie do stavu varu, nikto a nič ju nedokáže zastaviť. Prečo ju jednoducho nenechá na pokoji? Už by z toho neustáleho hašterenia mohol vyrásť.

„Ehm...“ odkašľal som si nahlas.

„Harry!“ zvolali obaja dvojhlasne a rozpačito sa začali rozhliadať navôkol.

„Iba by som rád prešiel,“ odvetil som pobavene a posunkom som naznačil smer „schody“, kde bol... kam zmizol? Veď iba pred chvíľkou tam stál.

„Prepáč,“ zapýril sa Ron, ktorý neustále ležal na zemi a rýchlo sa postavil.

„Ďakujem,“ zachripel som potichu. Skôr, ako mi stihli venovať pár nechápavých pohľadov, ktoré očividne spôsobila moja náhla zmena nálady, vybehol som hore.

Ťažké bukové dvere, ktoré zdobili všelijaké vyblednuté ornamenty, boli poodchýlené. Neunúval som sa s klopaním. Schytil som ošarpanú kovovú kľučku a vošiel dnu. Dnu do Lupinovej izby.

V izbe vládlo šero. Zatiahnuté masívne závesy bránili akémukoľvek prístupu svetla. Zavreté okná, rozhádzaná posteľ a neporiadok navôkol dávali na známosť, že dnešná noc bola viac než pokojná.

Stál pri stene. Jantárové oči chladne prebodávali koniec nočného stolíka, ruky skrížené na hrudi a mierne rozstrapatené vlasy vytvárali dojem, že preflámoval celú noc. No i napriek týmto nepatrným maličkostiach vyzeral neodolateľne.

Zrejme som sa až naplno ponoril do víru hriešnych myšlienok, pretože si potichu odkašľal a venoval mi značne pobúrený pohľad, ktorý sa razom zmenil na niečo súcitné. Akoby si uvedomil, kto pred ním stojí.

„Ja... chcel...“ začal som placho, no pri pohľade na jeho štíhlu postavu, ladné ruky, smotanovo bledú pokožku a chlapčenské rysy tváre, sa všetky zábrany a pochybnosti rozplynuli. Už viem, čo chcem...

„Potrebujem ťa,“ zašepkal som do ponurého ticha izby a skôr ako stihol čokoľvek namietnuť, pribehol som k nemu, schmatol jeho habit, pritiahol si ho bližšie a okúsil jeho vlažné pery. Chutili po trpkom víne...

…although today is hard to bear.
Even when yesterday’s scars remain
If I work it out with the heart that wants to trust,
I can’t be born again
I can’t change as I go on
Let’s stay together forever…

Remus Lupin...

 

Znovu som mal chuť vypariť sa. V poslednej dobe sa mi to stáva akosi často, uškrnul som sa sám sebe a zamieril som ku schodom.

Zastavil ma. Chcel so mnou hovoriť a ja som mal sto chutí dať na naliehanie svojho neodbytného podvedomia, ktoré mi kázalo stratiť sa v spletitých uliciach Londýna. To som si však nemohol dovoliť a tak som aspoň využil príležitosť, ktorá sa mi naskytla, keď do hustnúcej atmosféry vo vstupnej hale vpadli Ron s Hermionou, ako inak – uprostred búrlivej výmeny názorov.

Masívne dvere za mnou zapadli pomerne nehlučne. Chvíľu som sa o ne opieral, no drsná štruktúra vyrezávaného dreva sa mi nepríjemne zarývala do chrbta. Prešiel som k oknu, hoci som ani nevnímal, čo sa za ťažkými závesmi odohráva. Nie že by sa tam niečo skutočne odohrávalo... čo by sa aj dalo čakať v čase, ktorý obyčajní ľudia nazývajú pracovnou dobou?

Zachytil som kroky na schodisku. Obvykle mi moje zmysly poskytovali výhodu, no boli chvíle, keď som si želal byť normálnym človekom. Byť vôbec nejakým človekom, pripomenulo mi moje dotieravé svedomie a ja som skrížil ruky na prsiach, akoby som sa tak mohol ochrániť pred vlastnou mysľou.

Jedna z tých chvíľ nastala práve teraz. Chvíľa, keď som si želal prehliadať ozvenu tenisiek tlmenú hrubým kobercom. Nič nepočuť, prípadne nevedieť, komu tie kroky patria. Môcť sa tváriť prekvapene, keď vpálil do mojej izby bez klopania a zamaskovať tak... čo vlastne?

Zdalo sa mi, akoby primrzol na mieste. Chvíľu tam len tak stál a civel na mňa – vyzeral tak trochu pomätene, ale proti svojej vôli som si musel pripustiť, že ma stále priťahuje. Možno... možno to ani nebol skutočne on, čo tak šialene zrýchľovalo môj tep. Možno to bol len ten nepatrný odraz v celej jeho osobnosti, odraz „starých dobrých časov.“ Náznaky Jamesa zosobnené v Harrym, tie čriepky, ktorých sa tak vytrvalo snažil zbaviť.

„Ja... chcel...“ začal, no stále si ma premeriaval. Nebol som schopný identifikovať ten druh pohľadu... vlastne, chápal som to mierne nadvihnuté obočie a pootvorené ústa len jediným spôsobom. A toto vysvetlenie som podvedome odmietal.

Akoby sám nevedel, čo chce povedať. Trvalo to sotva pár sekúnd, kým na to prišiel: ten okamih sa mi zdal nekonečný.

Hľadel na mňa tak trochu vyčítavo... Lilline oči v Jamesovej tvári.

Odrazu akoby sa spamätal, či snáď zobudil: vyhŕkol tie najnepravdepodobnejšie slová, aké v danej situácii mohol vysloviť. Aké vôbec niekedy v živote mohol vysloviť...

Jeho bozk bol nevinný, takmer detský. Len ľahký dotyk pier, v rozpore s tvrdením spred niekoľkých sekúnd. Keby som nepočul to neisté vyznanie, tvrdil by som, že podobne by mohol pobozkať matku či sestru. No takto... márne som hľadal záchytný bod, ktorý by podoprel moje chabé pokusy o obhajobu. Nie, v tej chvíli som vlastne nič nehľadal. Všetko, čo som potreboval a chcel, bolo na dosah. Všetky moje túžby, strach, každý sen i nočná mora. To všetko sa zľahka dotýkalo mojich pier, stačilo natiahnuť ruku a dotknúť sa chvejúceho sa tela. Dovolil som viečkam klesnúť... vlastne, nie. Nedokázal som udržať oči otvorené. Na krátky okamih, snáď len na stotinu sekundy, som sa nechal unášať pocitom absolútnej dokonalosti. A potom... k slovu sa dostala moja racionálna polovica. Tá časť môjho ja, ktorá sa pohoršovala, keď Sirius s Jamesom porušovali školský poriadok, tá časť, ktorá sa za splnu triasla strachom predo mnou samým...

Našiel som tú vytúženú oporu. Poskytla mi ju stena za mnou, keď som cítil, že moje kolená začínajú zlyhávať a podvedome som sa oprel. Chcel sa nakloniť – zdalo sa mi, že sa bál prestať i pokračovať. Nesmelo pootvoril oči... ten vyplašený pohľad sa mi zavŕtal hlboko do srdca. V hrdle mi vyschlo, no napriek tomu som prehovoril.

„Harry...“

Odstúpil, sotva o krok. Znovu ten pohľad...

„Choď... prosím...“ dostal som zo seba sťažka. Nedíval som sa naňho, a ani som nemusel: jeho vyčítavý a nechápavý výraz som mal pred sebou celkom jasne, hoci som pohľad tvrdošijne upieral kamsi do tmavého zamatu závesu.

Rýchle kroky... vrznutie starých mosadzných pántov... tresnutie dvermi kdesi na vzdialenom konci chodby...
Akoby celé moje telo vypovedalo službu. Zosunul som sa popri stene – toľko som ešte vnímal. Chvíľu som len tak civel do prázdna – presnejšie povedané, na rozložitú posteľ uprostred izby, no nevidel som uhladenú prikrývku ani vyrezávané záhlavie. Tie oči...

Bál sa odmietnutia. Bál sa, že mu vynadám, že nepochopím... bál sa presne tak, ako ja.

„Lupin? Lupin!“ nieslo sa domom. Hromový hlas ma vytrhol zo zamyslenia a prinútil ma vstať. Ak by som nezišiel dolu, Divooký by bol schopný vystaviť mi úmrtný list. Starého aurora som mal viac-menej rád. Tak, ako môžem mať rád človeka, ktorým ma od detstva strašili. Predsa len, Moody nebol zástancom vlkolačích práv o nič viac, ako väčšina aurorov. Keby ešte pracoval na Ministerstve, asi by som nad možnosťou zostať v izbe váhal o čosi dlhšie. Takto som sa pomaly zodvihol a vydal sa dolu.

Ako obvykle, nevynechal jedinú príležitosť poriadne si blackovské sídlo prezrieť. Jeho čarovné oko sa krútilo šialenou rýchlosťou a ja som sa musel usmiať – vždy ma to tak trochu fascinovalo. Úsmev mi však zmrzol na perách, keď som zaregistroval prítomnosť ďalšej osoby. Jeho modré oči sa upierali k jedinému bodu, a ja som mal tú smolu, že tým bodom som bol ja. Ani som sa mu veľmi nedivil – predsa len ma už nejaký ten týždeň nevidel. Nie že by sa nepokúšal... ale Albusovi Dumbledorovi som sa odnedávna vyhýbal ako čert svätenej vode.

„Dobrý deň...“ začal som, keď mlčanie presiahlo povolenú hranicu trápnosti a okrem Dumbledora na mňa začal civieť aj Moody – dokonca oboma očami. Ten nerovnaký pohľad bol nepríjemný, ale chlad v riaditeľových očiach bol ďaleko horší.

„Mohli by sme sa porozprávať?“ navrhol odrazu hlasom hlbším, než obvykle používal a ja som vedel v ľuďoch čítať natoľko, aby som vytušil, že to neveští nič dobré.

Zamieril som do knižnice, zdvorilo som počkal, kým sa usadia oni (už Moodyho prítomnosť na mňa pôsobila akosi... zastrašujúco) a vybral som si pohodlné kreslo neďaleko pracovného stola.

Napäté ticho prerušil ako prvý Dumbledore:

„Remus... času je málo, a preto prejdem priamo k jadru: potrebujem učiteľa Obrany.“

Prikývol som akosi automaticky. Blackovský majetok bol obrovský, no bol som tu zatvorený už pridlho. Až za posledných zopár mesiacov som plne docenil Siriusovo označenie tohto domu. Väzenie...

„Ešte je tu jedna záležitosť...“ Dumbledore volil slová veľmi opatrne, ako nakoniec vždy. Obsah tých uhladených formulácií mi však bol až priveľmi jasný.

„Ako iste vieš, Severus začína strácať Voldemortovu dôveru. Pre nás by bolo nevýhodné stratiť jediný zdroj informácií...“
Odrazu sa vo mne zodvihla vlna zlosti. Ako môže o niekom hovoriť len ako o „zdroji informácií?!“

„Nie!“ vyhŕkol som, asi až príliš jednoznačne, pretože Moody sa nadvihol z kresla spolu so zavrčaním:

„Do pekla, Lupin, to nie je prosba!“

Áno. Nevýhodu svojho postavenia som si uvedomoval presne tak, ako fakt, že nemám príliš na výber.

Dumbledore švihol po Divookom varovným pohľadom, ktorý aurora prinútil posadiť sa späť, hoci s neurčitým výrazom nesúhlasu na zjazvenej tvári.

„Nepridám sa k nemu.“ zopakoval som a aj mne samému to znelo skôr ako prosba, než ako rázne odmietnutie. Dumbledore si ma znovu premeral – mal som dojem, že vidí viac, než by mal.

„Remus...“

Vymenili si s Moodym pohľady, ktoré mi našepkali, že som vo viac než nepríjemnej situácii.

„Remus, chápem, že po Siriusovej smrti...“

Odrazu som si uvedomil, že stojím a ziapem na najváženejšieho čarodejníka súčasnej doby.

„Nič nechápete! Nič! Myslíte si, že keď okolo mňa všetci umierajú, všetci moji priatelia, že chcem ísť za nimi?! Áno?! Ja sa nenechám zabiť len preto, aby nejaký imbecil s pomýleným rebríčkom hodnôt urobil z Harryho vraha alebo ho dokonca zabil!“

To už som sa rútil ku dverám a na počudovanie sa ani jeden z mužov nepokúsil zastaviť ma. Vo dverách som do kohosi vrazil, no nemal som čas ani chuť skúmať totožnosť dotyčného prevalcovaného.

Doteraz som nevedel, že sa dá tresnúť aj dverami dvakrát ťažšími ako ja sám. No podarilo sa a ja som do tých dvier ešte aj kopol.

„Do riti...“ zavrčal som na svoj vlastný odraz v zrkadle a vošiel som si prstami do vlasov. Za posledný rok sa zmenili na celkom šedé, no bola to tmavá farba vlčej srsti.

„Remus...“ začul som súčasne so zaškrípaním dvier.

„Chceš ma presviedčať o výhodách Znamenia zla?“ vyštekol som najnepríjemnejšie, ako som dokázal. Priam som cítil, ako muž za mnou na chvíľu strnul, no bohužiaľ (alebo chvalabohu?) sa rozhodol narážku prejsť len akýmsi povzdychom.

„Len som ti priniesol toto.“

Tiché cinknutie sklenenej nádoby o stôl. Otočil som sa a potvrdil si tak môj odhad... Protivlkolačie sérum.

„Vďaka.“ zamrmlal som, pretože sa to patrí a pretože som cítil akýsi pocit viny voči tomuto mužovi. Poďakovanie prijal len mávnutím ruky a zavŕtal do mňa vyčítavý pohľad:

„Nebolo veľmi rozumné revať na Dumbledora.“

„No a?“ zavrčal som podráždene. Sám som to vedel veľmi dobre, nepotreboval som múdre rady a ponaučenia do života. Pokrčil plecami: také nezvyklé gesto u vždy sebaistého a chladného profesora elixírov.

„Vraciaš sa?“ ozval sa znovu.

„Čo iné mi ostáva...“

„Napríklad odmietnuť ponuku?“ skúsil to s trochou sarkazmu, no vyslúžil si len zavrčanie:

„Radšej Rokfort, než tu byť zavretý ďalší rok.“

„Chce ťa mať pod dohľadom.“

„Viem.“

„Dumbledore nepotrebuje učiteľa Obrany.“

„Ale? Zásoby samovrahov z radov mladých už vyčerpal?“ posmešne som sa uškrnul. Bolo mi jasné, že tým vstupujem na tenký ľad, no nemohol som cúvnuť. Čosi ma pred ústupom zadržalo.

Reakcia prebehla podľa očakávania: zbledol ešte o odtieň, svaly na sánke sa mu zavlnili, ako zaťal zuby a po chvíli prehovoril tak mrazivo, až som mal dojem, že sa na zemi usadí inovať.

„Ešte nie. Až keď On zabije mňa.“

Tak toto už bolo nad rámec môjho očakávania... zdesene som nadvihol obočie.

„Čo tým myslíš?“

„Nehraj sa na idiota, Lupin. Je to len otázkou času, kedy... nebudem tu navždy.“ zakončil a vytratil sa. Ponechal ma úvahám, ako môže človek tak odhodlane a vyrovnane kráčať v ústrety istej smrti.

Harry Potter...

 

„Choď... prosím.“

Posledné vety. Kroky. Strach...

Bola tu. Niekde v mojej mysli. Neustále mi hučala v hlave. Odrážala sa od neviditeľných stien, krúžila v labyrinte neznámych citov, prenikala do každučkej časti, ubližovala. Niekedy príliš hlasná, arogantná, inokedy ticho šepkajúca slová... jeho slová... slová, ktoré všetko ukončili. Vzali nádej, zlomili šťastie, podkopali dôveru, priviedli na svet ľudskú trosku, ktorá pomaly ale isto strácala zmysel života. Zvláštne, čo všetko dokáže obyčajná imaginárna ozvena...

Najprv si si iba tĺklo. Bola to tvoja povinnosť. Potom, keď ti do cesty vstúpil ten zarastený hájnik, všetko sa odrazu zdalo byť omnoho ľahšie a ty si sa začalo prebúdzať ku skutočnému životu. Vtedy si sa rozhodlo tĺcť pre ten zvláštny, nepoznaný svet kúziel a prvých, skutočných priateľov. Odrazu si malo všetko, po čom si túžilo. Ale... chcelo si viac. Omnoho viac. Zvrat nastal, len čo ti do života vstúpil ten muž. Odniekiaľ sa vynoril pocit obrovského šťastia a ty si si začalo naivne navrávať, že začneš úplne nový život. Neobzeralo si sa späť, nepočúvalo si varovné signály.

Veď stačilo tak málo. Vyvrátiť to smiešne obvinenie, dokázať jeho nevinu, očistiť poškvrnené meno Black. Príchodom jeho smrti sa ti všetky sny roztrieštili na drobné kúsky neznámej skladačky tvojich detských predstáv a rozkotúľali sa do sveta. Zúfalstvo zaplavilo vnútro a ty si začalo... chradnúť. Zožieral ťa pocit viny. Pocit viny za jeho smrť. Nie, za jeho smrť i smrť tých, ktorých si vďaka svojej spupnosti priviedlo k
záhube.

Teraz, po rokoch pomalého a zdĺhavého umierania, si sa znovu rozhodlo naplno žiť. Ibaže... nepoučilo si sa. Opäť ťa zachvátila tá známa chuť - mať všetko. Opäť sa na povrch predrala túžba niečo vlastniť, niečo mať a druhému spáleniu sa nedalo zabrániť. Bolo si slepé.

Poraďte... čo mám robiť so srdcom, ktoré sa odmieta zmeniť?

Harry Potter, chlapec, ktorý prežil... Nie, nechcem. Iba si zbytočne ubližujem. Je načase zahodiť spomienky, prekročiť prah minulosti, vymaniť sa zo sveta, ktorý dokáže ponúknuť iba bolesť na striebornom podnose. Je čas konečne dospieť. A prečo, nie? Starý Harry ma už unavuje. Potrebujem zmenu. No najprv... skôr ako dám svojmu terajšiemu, nepodstatnému, nelichotivému a nikam nevedúcemu životu koniec, mal by som si vyjasniť jednu vec.

Kroky tlmene dopadli na mäkký pokrovec, ktorý pokrýval zaprášenú dlážku. Napriek tomu, že blackovské sídlo roztvorilo náruč a prijalo svojho znovunájdeného potomka pred tromi rokmi, stále vyzeralo, akoby v ňom nikto nebýval Snáď iba závan vetra, ktorý si sem odskočí cez trhliny, škáry, diery, či iné možné cestičky, aby sa trochu pohral s hrobovým tichom, ktoré tu našlo svoj domov.

Dvere boli poodchýlené. Pár lúčov svetla dopadlo na moje odraté tenisky a ja som sa musel nasilu usmiať. V tomto sa s ním podobám.

Mohol som vstúpiť okamžite. Plán bol jednoduchý. Pohovoriť si o tom mojom malom prečine, zistiť, či to má vôbec cenu... kŕmiť tú nádej, ktorá sa rozsvietila, keď som si spomenul na tie nepatrné iskry vášne v jeho očiach. Niečo ma však zastavilo. Neviem, čo, ale bol som rád, pretože v tej chvíli sa dvere rozleteli dokorán a ja som hľadel do tmavých očí profesora Snapa.

„Uhnite mi z cesty, Potter,“ precedil pomedzi zuby tým svojím arogantným spôsobom a odstrčil ma nabok.

Chrbtom som narazil do dvier. V snahe udržať rovnováhu a nespadnúť, zachytil som sa kľučky. Keď sa konečne vzdialil, zablúdil som pohľadom do izby, ktorá mi pred necelou hodinou ukázala svoj chrbát. Tentokrát sedel na posteli. Dlaňami kŕčovito zvieral okraj plachty a oči... tie krásne jantárové oči boli plné hnevu.

Zbadal ma okamžite.

„Harry,“ zašepkal, no ja som jeho snahu vôbec nevnímal.
Napriek tomu, že tá myšlienka bola viac než absurdná, okamžite som sa jej chopil.

Snape v Remusovej izbe. Ten Snape v izbe môjho Remusa?! Severus Snape, profesor elixírov, nenávidená osobnosť, úbohý arogantný nafúkanec, ktorý mi s víťazoslávnym úškľabkom odhalil minulosť môjho otca, si pokojne vychádza z izby muža, ktorý je pre mňa všetkým na svete?

Viac nebolo treba. Otázka sa zodpovedala sama. Múry pochybnosti spadli. Iskra pohasla. Chcel som byť sám. Sám ďaleko od tohto miesta, od týchto spomienok, od tohto pachu, od neho... hlasné „puk“ a silný náraz na betónový chodník mi čarokrásne potvrdili, že mi premiestňovanie predsa len ide. Aj keď nelegálnym spôsobom.

Chcel by som teraz vidieť jeho prekvapenú tvár.

Takže si to zhrňme. Práve som sa bez slova, či akéhokoľvek vysvetlenia odmiestnil niekam do tramtárie. Nemám pri sebe ani prašivý knut. Som oblečený v letnom čiernom tričku a dotrhaných rifliach a... vôbec neviem, kam mám ísť. No, aspoňže na prútik som nezabudol.

Vyzeralo to na ten typ uličiek, na ktoré sa vám podarí naďabiť, keď sa bezcieľne motáte po meste. Obyčajne bývajú plné potulných mačiek, ožratých muklov, či čarodejníkov, ktorí sa bavia na ich účet. Všade je špina, odpadky sa váľajú nielen po zemi, ale i vo výkladoch, oknách, pred dverami. Hnilobný zápach, ktorý sa šíri navôkol, nepekne udrie do nosných dierok a vy si potom želáte, aby ste sem nikdy nezablúdili.

Nemá cenu utekať. Vždy ma nájdu. Nech sa odmiestnim kamkoľvek, nech urobím čokoľvek, vždy budú napred. Striehnu na každom kroku. Boja sa, aby som nebodaj neurobil niečo hlúpe, bláznivé... ako napríklad teraz. A to iba preto, že som ten, ktorý prežil. Nič viac, nič menej. Obyčajná šachová figúrka, bábka v rukách jedného sprostého proroctva. Je zvláštne, že sa odo mňa očakáva tak veľa. Všetko má svoje striktné pravidlá, všetko je určené, žiadne vybočenie neexistuje. Ibaže mňa to prestáva baviť. Chcem mať vlastný život. Chcem sa rozhodovať sám. Byť voľný, mať svoje pravidlá, okúsiť svet, pocítiť dospelosť. Nič z toho však nemám...

„Škoda, mohol si vyhrať, stačilo sa iba prihlásiť.“

Strhol som sa. Nečakal som, že sa tak vyľakám, ale stalo sa. Ten dievčenský hlas ma nemilosrdne navrátil do reality. Než som sa stihol obrátiť, pokračovala:

„Mali sme najmenej sto nádejných dvojníkov, no ani jeden sa na Harryho Pottera nepodobal tak veľmi ako ty.“

Mala strapaté, špinavoplavé vlasy zviazané do nechutného konského chvosta, veľmi bledé obočie a vypúlené oči, ktoré mi pripomínali jednu známu...

„Luna!“ skríkol som prekvapene. Zarazila sa.

„Poznáme sa?“ odvetila trochu neisto.

„Čo je to za otázku?! Jasné, že hej. Ja som Harry, Harry Potter!“

Tentokrát iba neveriacky vypúlila oči. Po malej odmlke sa nahlas rozosmiala.

Nikdy som ju nevedel pochopiť. A možno som sa o to ani nepokúšal. Jednoducho som si nebol istý, či podobný typ ľudí, akým bola práve ona, je vhodný na uzavretie priateľstva. Mala vlastný svet. Dosť často to dávala najavo. Zasnený pohľad, nezrozumiteľné frázy, či ten zápal nadšenia nad každou somarinou. No napriek tomu, bola zvláštna. Svojím spôsobom i zaujímavá.

„Dobrý fór! Ak si ty Harry, tak potom ja som Nicolas Flamel!“

No nevravel som? Pokojne by mohla konkurovať Ronovi. Obom im to rovnako pomaly zapaľuje.

„Nie, to nebol fór,“ precedil som pomedzi zuby. Opäť sa zarazila. Očami zablúdila k jazve - ľudia to robili často – a potom natešene zapišťala.

„Bože, Harry! Je také ťažké ťa spoznať.“

Sedeli sme pred malým zmrzlinovým stánkom. Pozvala ma. Ona si objednala veľkú jahodovú zmrzlinu s množstvom orieškov navrchu a ja... nemal som chuť, no nakoniec po jej zdĺhavom presviedčaní o tom, že táto ľadová pochúťka odbúrava stres a dievčatá z nej nepriberajú – odkiaľ na tie somariny chodí? – som sa zmohol na malý kopček vanilkovej.
Nechcelo sa mi veľmi rozprávať, tak som využil ponúkanú príležitosť a ochotne prenechal toto bremeno Lune. Stačilo iba spomenúť naše nezvyčajné stretnutie a jazyk jej nešiel zastaviť.

Ako sa neskôr ukázalo, bol to práve Sršeň, ktorý sa pred niekoľkými mesiacmi rozhodol zorganizovať súťaž o najlepšieho dvojníka chlapca, ktorý prežil. Aká irónia. Víťaz mal dostať ročné predplatné a večeru. Ohlas bol veľký, ale nikto požadované kritéria nespĺňal, takže tento chabý pokus o zmedializovanej mojej, beztak donekonečna omieľanej osobnosti, vyšiel nazmar. Čo iné sa od podobne pochybného plátku dalo čakať? No dobre, raz mi celkom slušne pomohol, ale aj tak svoj názor nezmením.

„Som veľmi rada, že som ťa stretla, Harry. Bohužiaľ, mám isté
povinnosti, takže ťa musím opustiť. Uvidíme sa v škole.“

Posledné lúče dopadali na malé zaprášené námestie. Sedeli sme na lavičke a popri siahodlhom rozhovore o Luniných prázdninách sme nezaujato sledovali muklov. Keď hodiny vo veľkom výklade oproti nám ukázali pol ôsmej, prebodla ma svojím zasneným pohľadom a rozlúčila sa. Zostal som sám. Opäť.

Tak dobre. Je načase vrátiť sa a vypočuť si prednášku, ktorá by pokojne mohla zdobiť prvú stranu Denného proroka: „Potter je zúfalý! V priemere každé dva-tri dni ho treba zavrieť, inak neručíme za jeho činy.“ Že by som ponechal dráhu aurora a prešiel k bulváru???

Premiestňovať som sa naučil pred niekoľkými dňami, takže moja zručnosť nebola excelentná, ale na tie malé pády som si už zvykol. Treba iba trochu pocvičiť a bude to dokonalé. Kto by to bol povedal? Nelegálne premiestňovanie... tuším, že sa naozaj podobám na otca.

S hrmotom som dopadol na kuchynskú dlážku. Po tom hluku, čo som narobil, by som prebudil i mŕtveho, takže ma vôbec nezarazilo, keď sa chodbou rozľahli rýchle kroky sprevádzané hlasným krikom. Prudko rozrazené dvere, pár bledých, no šťastných tvárí a jedny belasé oči, ktoré sa na mňa uprene pozerali.

„Vyľakal si nás,“ prehovoril riaditeľ a na jeho strhanej tvári sa objavil trpký úsmev.

„Iba som chcel byť sám, nič viac, nič menej,“ odvetil som.

Chápavo prikývol. Keď sa všetko upokojilo a ja som mal namierené do svojej izby, zastavil ma na chodbe.

A teraz si to vypiješ, ozvalo sa odniekadiaľ moje svedomie. Malo pravdu. Za hlúposti sa platí.

„Harry...“ začal pomaly. Sklopil som zrak.

„Prepáčte, už to nespravím,“ prerušil som ho.

„Samozrejme, že nie. Chce s tebou hovoriť Remus. Čaká ťa vo svojej izbe a čo sa týka tvojich nových schopností... zatiaľ to bude naše malé tajomstvo.“

Čakal som, že to bude bolieť... už som sa videl v izbe, ako sa opäť zožieram pocitom viny... ako nadávam na svet, svoju minulosť, prítomnosť, či...

Nemal som ani najmenšiu chuť ho vidieť. No napriek tomu som poslušne otvoril dvere jeho izby a po tretíkrát počas tohto dňa vstúpil dnu.

 

Remus Lupin...

„Kam išiel?“ položil Dumbledore kľúčovú otázku a venoval mi pohľad, ktorý jasne hovoril o jeho podozrení, že o tejto situácii viem niečo viac. Pokrčil som plecami a vyčaroval nechápavý pohľad:

„Harry ešte stále trpí Siriusovou smrťou...“

„Jediné, čím Potter naozaj trpí, je narcizmus a paranoja.“
Ozval sa Severus a podľa toho, ako ma prepaľoval pohľadom, bolo jasné, koho z toho obviňuje. Pre istotu som sa sústredil na uzatvorenie mysle – sedel som totiž medzi dvoma majstrami legilimencie. A keby vedeli...

„Vieš o tom niečo?“ opýtal sa Dumbledore. Na moje šťastie, riaditeľ neuznával násilné vniknutie do cudzej mysle. To
Snape sa nikdy nebabral s drobnosťami ako sloboda prejavu...
Znovu som pokrútil hlavou a vytratil sa z kuchyne.

Na schodoch ma zastavila Hermiona. Tvárila sa, akoby mi chcela niečo povedať, no práve v tejto chvíli som nemal dosť trpezlivosti na chápavú grimasu.

„Áno?“ opýtal som sa a dúfal som, že to nebude požiadavka typu Na druhom poschodí je prízrak. Molly Weasleyová a niekoľkí ďalší členovia Rádu totiž trpeli utkvelou predstavou, že mi chýba pocit užitočnosti a tak za mnou chodili s požiadavkami, ktorým by úspešne čelil aj neveľmi nadaný tretiak.

Hermiona si ma premerala akýmsi materinsko-učiteľským pohľadom, ktorým mi zo všetkého najviac pripomenula Minervu McGonagallovú.

„Kde je Harry?“ dostala zo seba nakoniec a ja som mal zvláštny pocit, že je z nejakého mne neznámeho dôvodu nervózna.

„To by chceli vedieť všetci.“ povzdychol som si, keď spomenula problém, ktorý sa javil ako neriešiteľný už... dvadsaťosem minút. Od chvíle, keď Harry zmizol priamo pred mojimi očami a objavil sa bohvie kde, prevrátili niekoľkí členovia Rádu celý dom hore nohami, no nenašlo sa nič, ani najmenší náznak, kde by Harry práve mohol byť.

„Stalo sa mu niečo?“ zastavila ma na odchode. Pozrel som na jej štíhle prsty kŕčovito zvierajúce moju dlaň. Na jednom z nich svietil drobný strieborný krúžok.

Rýchlo ruku odtiahla a pozrela do zeme. Prinútil som sa k povzbudivému úsmevu – nepochybne sa o Harryho bála podobne, ako všetci ostatní.

„Odmiestnil sa a nikto nevie, kam.“

Vyvalila na mňa svoje veľké čokoládové oči a chvíľu lapala po dychu, kým sa zmohla na odpoveď. Vlastne... ono to nebola veľmi súvislá odpoveď:

„Odmiestnil?! To... naozaj?“

„Mňa osobne prekvapuje, že ho netreba zbierať po kúskoch
odniekiaľ z Antarktídy.“ ozval sa hlas nápadne podobný počasiu v tej časti sveta, ktorú spomínal. Hermiona sa zamračila kamsi poza mňa:

„Harry je skvelý čarodejník.“ zamumlala vzdorovito.

„Ubezpečujem vás, Grangerová, že Temný pán má na to iný názor.“ uškrnul sa mrazivo.

„Pri tomto byť nemusím. Keď príde, pošlite ho za mnou.“

Vrhol som po Severusovi pohľad, ktorý mal byť varovný a z ktorého si vôbec nič nerobil. Oplatil mi ďalším arogantným úškľabkom a prešiel popri Hermione na poschodie. Hoci som pôvodne stúpal tým istým smerom, zamieril som k suterénu.
Pach zatuchliny svedčil o mnohých rokoch, ktoré toto miesto delili od života nad ním. Dlhé, tmavé chodby tvorili spletitý labyrint, no vďaka mojim zmyslom, zostreným blížiacim sa splnom, som cestu našiel pomerne rýchlo. Celkom proti zákonom zdravého rozumu – tu, niekoľko metrov pod zemou, stačilo sledovať závan čerstvého vzduchu. S príchuťou smrti v každej molekule kyslíka...

Miestnosť bola rozľahlá a celkom iracionálne mi pripomenula učebňu veštenia na Rokforte. Táto miestnosť však mala omnoho nepríjemnejšie poslanie...

Vlastne to ani nebola miestnosť. Na tvári som jasne cítil mierny vánok a teplota poklesla aspoň o desať stupňov.
Odo dverí sa tiahol starý kamenný val a z udupanej hliny vyrastalo niekoľko mohutných stromov. Ich kôra bola hladká, lesklá a nevýrazne šedočierna, ako nakoniec väčšina predmetov v žiare Mesiaca vysoko na oblohe – začarovanom strope. Striaslo ma. Strieborný kotúč bol až nepríjemne plný... snáď ktokoľvek iný by povedal, že je spln. Nie je, upokojoval som sa, dnes ešte nie. Až zajtra...

Pomedzi trsy vysokej trávy sa oproti nebu črtali obrysy mohutných kameňov.

Stál som uprostred rodinnej hrobky Blackovcov.
Bol som tu už toľkokrát, že som sa ani nepotreboval rozhliadať. Už roky sem nechodil nikto, kto by čokoľvek pozmenil či upravil...

Chlad sálajúci zo zeme prenikol aj cez tenkú látku habitu, keď som sa zložil do trávy. Jeho hrob stál celkom pri kamennom vale, na mieste, ktoré na muklovských cintorínoch patrilo samovrahom či kacírom.

„Ahoj.“ zašepkal som zo zvyku. Bolo mi jasné, že je to hlúpe – zdraviť sa hrobu, navyše prázdnemu. A predsa som mal dojem, akoby mi rozumel a odpovedal. Len tak – pohľadom, úsmevom či gestom. Tak ako na Rokforte, keď sme dokázali hodiny mlčať a neúspešne pokúšať šťastie s telepatiou.
Dotkol som sa žilkovaného kameňa. Čierny mramor, strieborné písmo... okázalé a chladné ako celé blackovské sídlo.

Akoby tu naozaj bol. Jeho prítomnosť bola tak veľmi zreteľná... začínalo mi preskakovať, tým som si bol istý. A predsa... kolísavá náruč starých spomienok sa tak ťažko opúšťa... Pred očami a mi znovu odvíjal ten stokrát opozeraný film – sebavedomý Sirius po skúškach VČÚ, Sirius po návrate z Azkabanu, Sirius pospevujúci si vianočné koledy (pre zmenu v tej pôvodnej, slušnej verzii)... Sirius miznúci za závesom v Oddelení záhad.

„Prečo... Tichošľap...“ tá istá otázka znovu zavisla vo
vzduchu. Snáď po stý raz... nikdy som sa nedočkal vytúženej odpovede. Úsmevu, ktorý by ma presvedčil, že to bol len zlý sen, toho mäkkého hlasu, ktorý by ešte raz vyslovil moje
meno... Odrazu som sa pristihol, že to nie je len Siriusov
smiech, čo ma sprevádza, kedykoľvek sem vkročím. Kdesi vzadu v mojej hlave stále rezonoval ešte jeden hlas, hlbší a zároveň jemnejší, vytvárajúci z obyčajných slov melódiu, ktorá mala pre mňa horkosladkú príchuť. Bože, ako to bolo
dávno, čo naposledy... šestnásť rokov?

„Remus...“ šepkal ten hlas, najprv taký detský, neskôr hlboký a mužný. Miloval som ten nežný tón, ten rytmus, ktorý tam možno ani nebol – nie pre mňa - možno som to len tak veľmi chcel, možno...

„Remus... nemáš náhodou tú prácu z Dejín? ...zobuď sa,
Remus... bola to len nočná mora... nedovolíme, aby sa ti niečo stalo, jasné? ...si prvý, komu to hovorím, Moony... požiadam Lilly o ruku... Remus, ide po nás Voldemort, som si istý...“

„Nie... prosím...“ zašepkal som s očami doširoka roztvorenými. Napriek tomu som sa nevyhol záblesku zeleného svetla, ktoré ma desilo už roky, hoci to bola len predstava.

„Nie!“ vykríkol som a zazdalo s nami, akoby ma celé toto pochmúrne miesto napomínalo. Vyhrážalo sa...

„Remus?“

Otočil som sa za hlasom a prvé, čo som pocítil, bol strach. Strach, že som sa skutočne zbláznil... veď to bol on. Musel to byť on... no ten hlas... mal v sebe čosi iné, čosi...

„Harry...“ vydýchol som nakoniec. Mysľou mi vírilo tisíc otázok, no na povrch nakoniec vyplávala len tá najmenej podstatná:

„Ako si ma tu našiel?“

Zamračil sa a po prvý raz sa rozhliadol.

„Snape.“ Precedil pomedzi zuby a mne bolo jasné, že ho stálo veľa námahy opýtať sa práve Severusa.

„Harry... viem, že ho neznášaš...“ v momente, keď som začal, by som bol tie slová najradšej vzal späť. Harry ma však predbehol:

„Ja to chápem.“ skočil mi do reči a ja som v tej chvíli vedel, že nechápe vôbec nič, nech sa snaží akokoľvek.

Nadvihol som obočie, no mlčal som. Harry chvíľu rozpačito hľadel do zeme, no potom vzhliadol a ja som v jeho očiach po prvý raz nevidel odraz jednej mŕtvej ženy. Neboli to Lilline oči... nie. Tie dva smaragdy odrážajúce chladný svit Mesiaca spolu s horúčkou horiacou v jeho vnútri... tieto oči patrili len Harrymu.

Pokračoval tak trochu roztrasene, no odhodlane:

„Remus... ja... ja to chápem, naozaj. Bál som sa, že ma budeš považovať za nenormálneho, teda... viac, ako ostatní. Šibnutý Potter... a ešte aj... teplý.“

Hlas sa mu zadrhol a ja by som na tom bol nepochybne rovnako, keby som sa pokúsil namietať. Ja som sa však nepokúsil a tak Harry pokračoval.

„Ja... teda... zabudni na to. Prosím ťa, nezačni mi hovoriť, že som ešte primladý a tak. Viem, že proti nemu... nemám skúsenosti ani... nič také. Ja... naozaj to chápem... vlastne nie, ale snažím sa...“

Chvíľu mi trvalo, kým som si dal dve a dve dokopy. Zareagoval som najnevhodnejšie, ako som mohol, no nedalo sa inak. Smiech sa dral z môjho hrdla na povrch príliš intenzívne. Bolo to príliš oslobodzujúce... príliš sa mi uľavilo, keď som pochopil príčinu jeho roztržitého koktania. Musel vysloviť svoj strach, aby som dokázal pochopiť moje vlastné obavy.

Spamätal som sa práve včas, aby som zbadal jeho chrbát vzďaľujúci sa k ťažkému okovanému vchodu do domu.

„Po... počkaj, Harry!“ premohol som poslednú vlnu smiechu a zastavil som ho. Našťastie sa zdalo, že si svojím odchodom sám nie je istý.

Otočil sa ku mne, v očiach slzy poníženia a vzdoru, na tvári červeň hanby.

„Len sa ešte zabav...“ zasipel na mňa a ja som nasadil vážny výraz, hoci som mal chuť smiať sa, ako som sa nesmial už dávno. Nie na ňom... pre neho.

„Odpusť si gýčové utešovanie.“ zašepkal. Na hlase som mu spoznal, že k ďalším slzám má veľmi blízko.

„Možno to, čo urobím, bude trochu gýčové...“ pripustil som.
Moja ruka stále spočívala na jeho pleci. Jasne som cítil teplo jeho tela... hrialo jediné medzi tými chladnými kameňmi. Jediný záchytný bod uprostred prázdnoty...

Priblížil som sa k nemu. Červeň na jeho pobledlej tvári nestratila nič zo svojej sýtosti ani v mdlom mesačnom svite.
Na okamih mi bleskla hlavou spomienka na Jamesa. Pousmial som sa. Ostrá bolesť, ktorú som pociťoval ešte nedávno, kamsi zmizla. Rozpustili ju Harryho slzy, odvial ju horúci vzdych, ktorý mu unikol pomedzi pery. Ostal len Mesiac, nepodstatný ako všetko ostatné okrem sotva badateľného dotyku Harryho dlane na mojom boku.

Ten Mesiac bola len ilúzia, no bol v splne a vo mne vznikol neurčitý pocit, že kým vnímam chuť jeho strachu, kým vdychujem slanú vôňu jeho nádejí... žijem. Po prvý raz za takmer tridsať vlkolačích rokov som mohol slobodne vyhlásiť, že som skutočný človek so skutočnými ľudskými citmi. Že mám dôvod k životu.

Harry Potter...

Keď sa ku mne naklonil, zastavil sa mi dych. Keď dopadli jeho hebké pery na moje a spojili sa v jedno, podlomili sa mi kolená. Keď sa na mňa pozrel, uvedomil som si, že milujem. Keď sa mi pred očami mihlo veľké „čo ak“, nevenoval som mu pozornosť.
Mal som pocit, akoby mi pred očami vybuchlo milión drobných hviezdičiek. Svet sa náhle roztočil. Všetko sa zmiešalo do prapodivného víru farieb. Nedokázal som myslieť.

Bozk hovoril za všetko. Nezodpovedané otázky našli svoje márne hľadané odpovede, ľadové steny odcudzených slov sa roztrieštili na horúcom povrchu vášne a v povetrí sa dal zacítiť drobný záchvev vzrušenia zmiešaného so štipkou strachu. Každá časť rozsypanej skladačky do seba zapadla s neuveriteľnou presnosťou. Obrysy obrazu, ktorý sa zjavil na jej povrchu, boli matné, ale i tak sa dalo rozpoznať, že sa začal písať nový príbeh. Príbeh, v ktorom sme stáli iba na začiatku...

„Prečo?“ bolo to jediné slovo, na ktoré som sa zmohol, keď ma jemne chytil za ruku a začal ťahať naspäť... domov...
Neotočil sa, nezastavil, iba silnejšie zovrel moju dlaň. A mne to stačilo. Pochopil som.

Pri dverách sa zastavil. Chvíľu na ne váhavo hľadel, potom sa jeho teplá dlaň vymanila z príjemného zovretia, aby aspoň na malú chvíľu zablúdila do neposedných plavých vlasov. Otočil sa.

„Chceš, aby...“ začal potichu a pohľadom naznačil smer dom.

„Nie. Aspoň... nie hneď.“

„Chápem,“ odvetil a vyčaroval mierne rozpačitý úsmev. Načiahol sa za kľučkou. Vstúpili sme dnu.

Dnes večer... Zajtra je spln... Mám strach... Čo ak odmietne?

„Nemá to cenu,“ hlesol Ron a zvalil sa na svoju posteľ.

Nepríjemne to zapukalo. Pretočil som sa na bok a vystrúhal nechápavú grimasu.

„Má niekoho iného,“ odvetil s miernou dávkou pobúrenia i sklamania zároveň.

„Ako to vieš?“

Neodvetil hneď. Iba sa trpko usmial a z vrecka vytiahol malý pokrčený kus papiera. Podal mi ho. Napriek tomu, že sa snažil pôsobiť dojmom „je mi to jedno“, ten sklený pohľad a roztrasené ruky nedokázal skryť.

Nedôverčivo som si prehliadol úlovok.

„Prečítaj si ho,“ zachripel.

„Nie. Nemám na to právo. Presne ako ty. Ron, veď ty si sa jej rýpal v súkromí!“ obvinil som svojho priateľa, ktorý ležal iba niekoľko metrov odo mňa a nepríčetne sa usmieval. Záporne zakrútil hlavou.

„Hodila ho po mne. Vieš, keď si sa odmiestnil, pohádali sme sa a mne sa dajakým zázračným spôsobom podarilo na ňu vyšteknúť všetko to, čo k nej cítim. Pochopíš to? Žiadne zaľúbené básne či kvety. Nič z toho. Iba som na ňu navrieskal... a ona? Najprv zbledla, potom sa rozplakala. Ja... chcel som sa ospravedlniť, ale len čo som sa k nej priblížil...“ ďalej sa nedostal. Tichý vzlyk, pár lesklých potôčikov na jeho tvári. Už to nedokázal skrývať.

Bolo to po prvýkrát, čo som ho videl plakať... bolelo ma to...
Nevedel som, ako ho utíšiť, nuž som sa potichu vykradol von z izby a nechal ho, nech sa vyplače. Utriedi myšlienky. Občas býva samota ten najlepší liek.

Zhlboka som sa nadýchol a zaklopal. Tlmené kroky sa náhlivo priblížili ku dverám, ktoré sa roztvorili.

„Môžem?“ a bez toho, aby som počkal na odpoveď, nasáčkoval som sa mu do izby.

Oprel sa o chladnú stenu, prekrížil ruky a mierne nadvihol obočie. Venoval mi pohľad, ktorý vravel: „prosím si vysvetlenie.“ Neodmietol som ho.

„Ehm... no. Ron sa pohádal s Hermionou. On... má ju rád a momentálne plače v mojej, vlastne v našej izbe... utešovanie mi nikdy nešlo. Nespravil som chybu, keď som ho nechal samého?“ vyšlo to zo mňa ako z chlpatej deky. Čakal som výbuch smiechu, pretože celá táto situácia bola svojím spôsob smiešna. Nič také sa nestalo.

„Myslím, že to bolo to najlepšie, čo si mohol urobiť, Harry,“ odvetil.

Zdá sa mi to, alebo je jeho hlas naozaj o niečo chladnejší?

„Remus? Môžem tu na chvíľu zostať? Len... kým sa to neupokojí,“ opýtal som sa ho. Nastala chvíľa ticha. Chvíľa hrobového ticha, v ktorom bolo počuť iba môj zrýchlený dych a hlasné búchanie srdca. Z nejakej čudnej príčiny som začal byť nervózny. Možno to bolo tým, že som bol s ním sám... že som bol v jeho izbe, v jeho blízkosti. Cítil teplo sálajúce z jeho opretého tela. Vôňu nasiaknutú jeho prítomnosťou. Letmé vzrušenie, zimomriavky, plachý pohľad do zeme.

Keď sa jeho telo odlepilo od chladného zovretia blackovského múru, keď sa jeho tiché kroky zastavili pri posteli, na ktorej som sedel, keď mi jeho ruka nadvihla tvár, začal som dúfať...

Končeky prstov sa dotkli mojej pokožky. Najprv dráždivo prešli po lícnych kostiach, opísali oblúk okolo pier, pošteklili bradu a presne tou istou cestou sa vrátili na späť, aby skončili tam, kde sa to všetko začalo. Chvel sa.

„Remus?“ zašepkal som, ale on mi iba položil prst na pery a jemne sa usmial.

Je milé niekedy sa zblázniť...
(Bohumil Hrabal)

 

Remus Lupin...

 

Vyzeral ako stelesnená nevinnosť, no jeho oči prezrádzali pravý opak, keď som jazykom opatrne skúmal jeho ústa. Jasne som si uvedomoval absurdnosť celej situácie, no nedokázal som prestať. Neviem, čo konkrétne spôsobilo tú absolútnu stratu kontroly, ktorú som vzápätí pocítil. Snáď za to mohli jeho tlmené vzdychy, snáď bola na vine práve jeho podoba s Jamesom. Viem len to, že odrazu som ležal na posteli a tie nádherné zelené oči sa na mňa pozerali zdola. Jednu jeho ruku som cítil na chrbte, no druhou sa dotýkal miesta, kde zrýchlene pracovalo moje srdce. Akoby sa nevedel rozhodnúť, napadlo mi a musel som sa pousmiať. Opätoval mi ten úsmev, nevediac, čo je jeho príčinou. Pobozkal som tie usmievajúce sa pery a znovu ma prekvapila neistota, s akou mi bozky vracal. Vždy som si myslel, že sa okolo neho motajú stovky dievčat... mal pravdu. Nehodnotil som Chlapca, ktorý prežil, ale Muža, ktorý sa obetoval, aby zachránil svojho syna.

James... až v tej chvíli som si uvedomil tú priepasť, ktorá Harryho a Jamesa delila. Celkom paradoxne práve v situácii, ktorá sa v mojej mysli odohrávala toľkokrát... s tým druhým.

„Remus...“ začul som jeho naliehavý a trochu vystrašený šepot. Vymanil som sa zo zovretia vlastných úvah a zistil som, že moje prsty sa pomerne nešikovne zaoberajú rozopínaním Harryho svetra – vlastne zips už prekonali a vkĺzli aj pod trochu pokrčené tričko.

Vychutnával som si dotyk jeho hladkej pokožky v kontraste s pevnými svalmi, no nemohol som prehliadnuť jeho prerývaný dych. Nebolo to len vzrušením... v jeho tvári som jasne čítal strach.

„Harry...“ neúspešne som sa pokúsil vypudiť zo svojho hlasu ten chrapľavý odtieň. Zrejme vycítil moje rozpoloženie napriek nedostatočným skúsenostiam, pretože (nepochybne nevedomky) nasadil výraz týraného šteniatka.

Po prvý raz na mňa doľahla tiaž rozdielov medzi nami.
Posadil som sa a vošiel si prstami do vlasov. Do očí mi padlo zopár šedivých pramienkov a posledné zvyšky vzrušenia zo mňa opadli rýchlosťou svetla.

„Prepáč,“ vydýchol som to jediné slovo, ktoré sa neodbytne dralo na povrch. Zachytil som tiché škrípanie zipsu a ešte tichšie vŕzganie starého matraca. Vzápätí sa na koberec potichu zosunuli jeho nohy.

Cítil som jeho uprený pohľad pokúšajúci sa čokoľvek vyčítať z mojej strnulej tváre. Cítil som aj jeho narastajúcu nervozitu a do uší sa mi zarezávalo trápne, no o to hlbšie ticho.

„Ty prepáč,“ zamrmlal nakoniec. „je to na mňa... ja len... proste...“

Vzdal sa zmäteného jachtania a znovu na mňa uprel ten prosebný pohľad

Bolelo ma to, trhalo mi to vnútornosti viac, než ktorýkoľvek spln či Cruciatus, no musel som to vysloviť. Už kvôli nemu.

„Harry... nefungovalo by to. Je tu priveľký rozdiel...“

Tie slová akoby mali ostať v tejto izbe naveky. Akoby sa vryli do stien tak hlboko, ako do môjho vnútra. Akoby mali na mňa každú sekundu pozerať z každého kúta pohľadom Harryho zelených očí. Kedysi som sám sebe prisahal, že tie oči sa nikdy viac nenaplnia slzami... a dnes po Harryho tvári stekali slané potôčiky – mojou vinou.

„Ja... nie je to taký veľký rozdiel... takmer... som takmer dospelý, teda...“

„Nemyslím len tie roky,“ pousmial som sa trpko. Takže vedel, o čom hovorím... musel nad tým uvažovať, prebehlo mi mysľou a ja som musel sám pred sebou priznať: kdesi v hĺbke duše, srdca alebo čohosi podobného som dúfal, že sa usmeje, objíme ma a s náznakom pobavenia vyvráti moje pochybnosti.

Nič také sa však nestalo a aj s rukami cez oči som jasne videl jeho vzďaľujúci sa chrbát. Počul som jeho kroky a vlastne som i cítil náhlu osamelosť.

Z hrdla sa mi vydral povzdych – vedel som, že musí odísť. Keby to neurobil, znovu by som ho zvalil na tú posteľ, na ktorej ostala po ňom len priehlbinka vo vankúši a pokrčená prikrývka. Pobozkal by som ho, nekonečne dlho by som šepkal na jeho rozpálenú pokožku slová ospravedlnenia i prosby, aby zostal so mnou a potom...

Zo šialených úvah ma prebralo až klopanie na dvere. Na okamih zablikalo slabé svetielko nádeje, no na moje roztrasené „Ďalej,“ sa dnu vovalil Snape, ktorý sa očividne premáhal, aby sa netváril priveľmi pobavene, či snáď škodoradostne.

„Čo si urobil Potterovi? Pred chvíľou odtiaľto vypálil a mal som dojem, že si ide do kúpeľne podrezať žily.

Prešiel rovno k veci, bez obalu a taktu ako vždy.

„Zavri hubu a vypadni,“ odmenil som jeho pokus vrčaním a zvalil som sa späť na posteľ.

„No teda...“ vydýchol. Keď som si uvedomil smer jeho pohľadu, bolo už neskoro.

„Čo?“ pokúsil som sa hrať nechápavého, no bolo mi jasné, že toto sa mi len tak zahladiť nepodarí: Snape, navzdory mienke väčšiny rokfortských študentov, nebol idiot.

Vedľa postele ležali Harryho okuliare.

 

---

Nick:	Linee
Veková kategória	od 15 rokov
Typ:	fanfiction (Harry Potter), dlhá poviedka, slash
Debata k poviedke:	Fórum

---