Anjeli smrti

Autor: Jukize Sobota, 10 Marec 2007 20:40

Stmieva sa. Konečne prichádza naša chvíľa, pomyslela si Reyiel.

Pred storočiami sa nevýslovný jeden obetoval za nás všetkých, aby zmazal hriechy sveta.

Dal ľuďom možnosť slobodne sa rozhodovať a zachránil ich pred záhubou. A oni? Ako sa mu za  jeho obetu odvďačili? Hrešili naďalej. Zabíjali, kradli a rúhali sa.

Teraz je však koniec! Sama Gaia ich odvrhuje, lebo už nedokáže obnovovať to, čo každý deň ničia. Nedokáže sa chrániť sama, preto ju musíme ochrániť my.

,,Ja, Reyiel, dcéra Hazaiel a Redaga, archanjel tretieho stupňa, hovorím k vám, synovia a dcéry bohov. Čujte moje slová odnášané vetrom.

Svet ľudí musí byť zničený, aby ríša Arché-Ngela mohla znovu povstať z fénixovho ohňa.

Bojovníci svetla, našou úlohou je začať novú éru bytia.“

*

,,Vidím zrod sveta, jeho trvanie i zánik. Po stáročia ma ľudstvo nasleduje, no keď sa ohliadnem za seba, vidím len bratov a sestry, ktorí čakajú trpezlivo na rozkaz. Na môj rozkaz.

Stále dúfam, že sa ľudstvo spamätá a nájde správny smer cesty. Verím v ľudstvo, že má tú silu začať inak, lepšie. Ale každým dňom si kopú hlbší hrob.

Nastal čas. Keď mesiac prejde svoju dráhu, rod anjelov pod vedením mojej dcéry Reyiel  rozdrví tento svet na prach.“

*

Mesiac opísal polovicu svojej dráhy. Bytosti ako Reyiel sa už nevedia dočkať. Vyťahujú zbroj, ktorú mali na sebe pri zániku ríše Arché-Ngela, vtedy, keď boli odsúdení na vyhnanstvo v ľudskom svete.

Nie, nie sú to žiadne krvilačné monštrá bažiace po krvi. Majú vlastné rodiny, priateľov a známych. Ich deti sa hrajú s deťmi smrteľníkov. Práve preto sú odhodlaní zregenerovať tento svet. Aby sa ríša anjelov a ľudí zliala do jedného dokonalého celku.

Reyiel, krásna v svojej zbroji s rozpustenými plavými vlasmi a žiaľom v očiach tasí Kitan, svoj nebeský meč. Stojí na okraji vysokej budovy, jej krídla sa rodia v speve anjelského chóru. Vzlieta a už neplače, vie, že anjel spásy je s ňou. Letí na čele chóru anjelov.

Zdola to vyzerá, akoby do nebies vzlietol obrovský kŕdeľ bielych labutí. Chodci sa zastavujú a svoj zrak upierajú so nebies. Pozerajú sa smrti rovno do očí a ani o tom nevedia.

Reyiel zdvíha Kitan k oblohe a jedným výpadom rozdelí zem a vytvorí tak priepasť. Smrteľníci sa v panike snažia ujsť, no nemajú šancu. Anjelský chór im ponúka pestrú prehliadku svojej moci. Anjeli sa vznášajú mestom a ničia všetko, čo im príde do cesty.

Vzduchom sa nesie zápach zhoreného mäsa, v diaľke počuť stony ľudí, všetko je v plameňoch.

Trvalo im to do rána, vtedy už neostal ani kameň na kameni. Smrteľný svet zrovnali zo zemou.

,,Prach si a v prach sa obrátiš,“ povedala Reyiel.

Ona, ako aj ostatní anjeli unavení bojom a poznačení utrpením, nevládali stáť na nohách.

,,Je dokonané!“ pomyslela si Reyiel.

Teraz mohla Gaia voľne dýchať, už ju neťažili hriechy ľudstva.

Z očí anjelov sa začali liať slzy. Plakali. Vyhrali boj nad vekmi. Celú zem pokryli slzy anjelov, plakali noci i dni. Zo svojich sĺz vytvorili moria a ďalej vznikli rieky. Z vody a zeme vznikli rastliny a stromy. Gaia znova ožila. Zarodila plody a zrodila faunu.

Slnko vystúpilo nad horizont a v žiare sa objavilo kráľovstvo Arché-Ngela. Prekrásny krištáľový palác, sídlo bohov, bol jasne rozoznateľný. Zostúpil na zem na najvyššiu horu Marat.