Steps

Autor: Vasilij Zajcev Sobota, 03 Marec 2007 14:45

Sedel sám na múriku, sklonený nad najnovším výtlačkom miestneho denníka. Hltavo čítajúc posledné správy o bombových masakroch kdesi na blízkom východe, musel sa zamyslieť. Zamyslieť nad tým, kam naša neskrotná túžba po peniazoch a zisku ženie tento svet. Kam ho nútime ísť a koľko životov sme schopní zničiť pre takú márnosť, akou sú peniaze. Zrazu si predstavil tie zmrzačené, vojnou zničené životy, ktoré nikdy nebudú také, ako pred tým. Človek nezabúda, a najviac si pamätá to zlé, zožierajúce mu aj ten posledný kus čistej duše, ktorý mu ostal. Aj on nemohol zabudnúť. Ako by len mohol, keď mu nezostalo nič a i to nič sa mu pomaly vytrácalo pod rukami ako slabá vôňa vo vzduchu. Všetko krásne sa mu rozplynulo a jeho život sa mu začal rozpadať na malé bezvýznamné časti, ktoré sa nakoniec aj tak vytratia v každodennej životnej stereotypnosti.

John nevedel, prečo sa to deje. John málokedy čosi chápal. Žil podľa systému. Žil tak, ako mu hovorili, že má žiť. Vlastne nežil, len počúval iných, ako sa má správne žiť. Ako sa má robiť toto, ako sa má robiť tamto. Neuvedomujúc si svoju nemohúcnosť nikdy nereptal. Vždy šiel tam, kam ho poslali, vždy urobil to, o čo ho požiadali. Nerobil samostatné rozhodnutia, on len vykonával rozkazy druhých. A aj ten najmenší náznak odporu nevydržal dlho. Bál sa a jeho strach z trestu mu nikdy nedovolil prekročiť tú pomyselnú hranicu odvahy, ktorá sa preň stala cudzím slovom. Žil prázdny život, život bez lásky, život, ktorý nemal naplnenie, život podobný Tartalovmu utrpeniu. Život, ktorý nebol životom, ale len sledom nekonečného trápenia a nešťastí. John netušil dôvod svojho osudu. Ako by mohol vedieť, keď po ňom nikdy nepátral?

A predsa sa raz naň usmialo šťastie, keď stretol ju. Objavila sa v jeho živote ako anjel spásy, ktorého krása nemala hraníc. On vo svojej zahľadenosti si ho ani nevšimol. Ona oslovila jeho. Stalo sa to večer v miestnom bare. Ako obvykle, sedel osamelý v rohu a skláňal sa nad ďalším pohárikom tequilly, jeho jedinej lásky v živote. U nej si mohol byť istý, že ho najbližší kontakt s ňou nezruinuje viac ako skutočný vzťah. Vedel, že ona mu neublíži tak, ako mu celý život ubližujú ľudia. Vraj sme Božie deti. Potom Boh musí byť sarkastická sviňa, povedal si a vrazil do seba ďalší pohárik. Chystal sa odísť...

„Môžem si prisadnúť?“

Tie slová zazneli ako výstrel. John zostal nehybne sedieť. Zarazený zo seba dostal len polohlasne „samozrejme, nech sa páči,“ predstierajúc pritom zdvorilosť. Slovo, ktoré už dlho nepoznal, takmer naň zabudol úplne. Teraz musel dlho hľadať, kým sa k nemu vo svojej alkoholom omámenej hlave znova dostal. Tequilla však nebolo to jediné, čo ho zaskočilo. Už len fakt, že si sadla práve k nemu, ho vyvádzal z miery. Zhodila zo seba kabát, ktorý bol pre tunajšie zimy nevyhnutný a ladne si sadla. Zrazu sa pozeral do páru očí takých, aké v živote ešte nevidel. Ich podmanivá krása len zvýrazňovala jemné rysy tváre. Jej krása ho úplne očarila. Vedel, že sa díva príliš dlho a príliš očividne, ale nevedel prestať. Nemohol. Určite si to všimla, povedal si. Určite teraz vyzerám ako idiot...

Krásne spomienky. Spomienky, to bolo teraz to jediné, čo mu na tomto svete ostalo. V ten večer sa zamiloval, hlboko a prvýkrát v živote. Ako neskúsené dieťa sa sám vohnal do priepasti sklamania. Vo svojej naivite a márnej nádeji, že má šancu, sa sám prinútil opustiť svoj rozum a dať prednosť srdcu. Chcel prežiť naplno ten krásny pocit. Pocit nadnášajúci. Pocit, ktorý dáva silu a chuť znova žiť. Tak ako vo všetkom v jeho živote, aj v láske zlyhal. Vo svojej slepote jej odovzdal všetko, čo vo svojom srdci k nej cítil, avšak netušil krutý fakt, že on je len jej odbočkou. Netušil, že ho len využíva, aby sa mohla zbaviť depresie, stresu, pracovných, či iných problémov.

Raz večer sa prechádzal mestom, aby dostal z hlavy všetko, čo sa mu zase v ten deň nepodarilo. Obchádzajúc svoje najobľúbenejšie miesta, si všimol, že pred ním kráča dvojica držiaca sa za ruky. Ľahko sa pousmial. Mysľou už dávno bol pri svojej kráske a náramne sa tešil na ďalšie stretnutie s ňou. Tá myšlienka ho povzbudila, preto pridal do kroku. Práve prechádzal okolo fontány na Námestí Mieru. Toto v barokovom štýle vyvedené dielo nenechávalo turistov chladných a tí v húfoch prichádzali do tohto malého mestečka, aby si vychutnali pohľad na majstrovské dielo zručného sochára. Na námestí bolo vcelku živo. Turisti, domáci snažiaci sa na cestovnom ruchu čosi zarobiť a ľudia, ktorí si prišli k fontáne oddýchnuť. Míňal lavičky, na ktorých vedeli vysedávať zamilované dvojice. Zo zvyku sa obzrel a zostal stáť. V tom momente nemohol uveriť vlastným očiam. Nádejajúc sa, že ide len o klam, opätovne hodil pohľad tým smerom. Vedel, že je to ona, nemohol si ju nikdy pomýliť, veď to bola jeho kráska. Vlastne už nie jeho. Nemohol uveriť, že by niečoho takého bola schopná. Ale bola to realita, krutá realita, do ktorej prebudenie ho stálo aj posledné zbytky jeho duševných síl. John sa cítil ako sto dobitých psov vyhnaných do pustiny, kde nie je nádej prežiť. Ako Boh, keď jeho dieťa zhreší, ako hriešnik v tom najhorúcejšom pekle, ako hráč, ktorý prehral tesne pred koncom finále, hoci pred malou chvíľou ešte vyhrával. Cítil sa... mŕtvy, bez života. Ako dieťa, ktoré narieka, pretože mu zobrali hračku, ako prehrávajúci.

Krásne spomienky zostali len spomienkami a jeho dušu naplnila neľudská bolesť z nešťastnej lásky. John už takto ďalej nechce, musí s tým niečo urobiť. V záplave zúfalosti prameniacej z vlastnej neschopnosti vedel, že iba to, jedine to je tým riešením, ktoré ho zbaví trápenia. Odhodil noviny do najbližšieho odpadkového koša a vybral sa smerom k paneláku, kde žil svoj prázdny život. Kráčajúc tichou, alejou, plnou intímnej atmosféry, rozmýšľal na svojim životom. Čo som urobil zle? Prečo ja? Je to trest pre niečo? Myšlienky mu behali hlavou rýchlosťou, pri ktorej už ich prestal vnímať. Okolitý svet sa mu stratil a obklopili ho tiene. Ich ťažoba ho ničila, vstupovala mu do duše, nútila ho nerozmýšľať. Keď dorazil pod blok, bol už večer. Na chvíľu venoval pohľad streche paneláku. Vstúpil dnu. Kráčajúc po schodoch úplne stratil prehľad o tomto svete. Nevidel nič, len jasnú žiaru nad sebou. „Áno, áno, to je ono“ hovoril si v duchu a nasledoval svetlo. Jeho žiara bola podmanivá práve tak ako krása ženy a on jej nevedel odolať. Čosi v jeho vnútri mu šepkalo, aby sa vrátil, aby precitol, ale John tieto myšlienky rýchlo odbil a úplne sa oddával svetlu. Sledoval ho a šiel za ním. Už len kúsok. Malý kúsok a bude sa ho môcť dotknúť. Jeden malý krok a bude tam...

Pod blokom sa zhrnul hlúčik ľudí. Všetci stáli okolo neho a polemizovali nad tým, či naozaj žil dobrý život. Jedni hovorili áno, druhý nie. Darmo, každý súdil, ale na seba sa nepozrel vtedy asi nikto. Johnovi by nevadilo, že nad ním vynášajú rozsudky. Bol na to zvyknutý. Celý život ho odsudzovali a tak sa jeho vnútorný odpor proti tomu otupil. John už nebojoval... ležal v kaluži krvi v strede hlúčika.