Fóbia

Autor: Drasha Nedeľa, 18 Február 2007 13:22

CHAPTER 1 – PREBUDENIE

 

 

Hladinu jazera sčeril jemný vánok. Na vode sa vytvorili kruhy, ktoré sa zväčšovali, zväčšovali, zväčšovali...

 

„Vodu všeobecne nemám rád, bojím sa jej. Tá hĺbka. Tá ma desí.“

„Voda nemusí byť len hlboká. Čo tak potoky? Alebo bazény. Chodíte predsa na plaváreň, nie?“

„Už nie. Od istého času. Viete, voda sama o sebe je nebezpečná. Ako sa vraví, utopiť sa dá aj v lyžičke vody.“

„Zaujímavé, skutočne zaujímavé. Je možné, že ide o nejakú traumu z detstva, nemyslíte? Je jedna metóda, ktorá by možno... Totiž... Na pár ľuďoch ju skúšali a viac – menej...“

Zabrala! Udica sa pohla, pár sekúnd na to bolo po návnade. Ryba je očividne dosť veľká. Pomaly začal navíjať. Bolo to niečo skutočne obrovské. Navijak sa takmer zasekol. Sledoval ju. Bola tesne pod hladinou. Ešte kúsok. Jeden, dva, tri...

 

„Máte rád ryby?“

„Ani... ani nie. Kosti, a tak... Poznáte to...“

... jeden, dva, tri... Hop! Ležala pred ním na tráve. Jeden a pol metra dlhá šťuka.

Šťuka patrí medzi dravé ryby. Skrýva sa medzi skalami v rieke a čaká na potravu. Kdesi čítal, že má úžasne ostré zuby. Pozrel na ňu. Neveril vlastným očiam – usmievala sa!

Usmievala sa. Hľadela priamo naňho a ani zďaleka nebola mŕtva. Ba čo viac, už neležala, ale plazila sa k nemu po tráve. Chcel ustúpiť, ale nemohol sa pohnúť ani o kúsok. A tak tam len bezmocne sedel a sledoval, ako sa k nemu pomaly blíži.

 

„Ach, samozrejme, samozrejme! Ale mal som na mysli skôr ryby ako živočíchy. Akváriové, zlaté rybičky.“

„Nie... Ani nie. Nemôžem sa im pozerať do očí. Znervózňujú ma. Sú ako... ako... ako nemí blázni, čo na vás stále len otvárajú ústa, akoby chceli niečo povedať, no nemôžu.“

Už bola pri ňom. Otvorila ústa. A zahryzla sa mu do nohy.

„Nie... nie..“ zašepkal.

Žrala mu mäso kúsok po kúsku.

„Nie!“

. . .

 

„Charlie, Charlie, prebuď sa konečne!“

Pomaly otvoril oči. Záblesk svetla. Čo sa to robí?

„Charlie, všetko je v poriadku, bol to len zlý sen.“

Zlý sen? Konečne sa úplne prebral.

„Už piaty za posledný týždeň, Marissa.“

„Ja viem,“ hlesla.

„Zajtra tam musím opäť zájsť.“

„Čože? Bol si tam v pondelok. Takto to ďalej nejde, neprospieva ti to. Odkedy k nemu chodíš, zmenil si sa.“

„Marissa, bude to okej, neboj...“

„Ale...“

„Fakt, sľubujem. Ok? Dobrú noc. A prepáč.“

Pobozkal ju.

„Charlie, tak strašne ti chcem veriť.“

„Dobrú.“

O tri minúty na to zaspali. Bolo 5.30 ráno.

 

{mospagebreak}

CHAPTER 2 – FÓBIA, ČIŽE STRACH

 

 

„Vitajte, Charlie, tak ako sa dnes máte?“

„V podstate dobre, pán doktor.“

„Ale choďte!“ mávol rukou, „Keby ste sa mali tak dobre, ako vravíte, asi by sme tu teraz spolu nesedeli,“ zasmial sa, neznelo to úprimne.

„No, pravda je taká, že mám trochu problémy,“ doktor naňho ďalej skúmavo hľadel, „so spánkom.“

„Máte nočné mory? To je pochopiteľné, Charles. Žijeme v stresujúcej dobe. Všetci zle spávame.“

„Ale toto je iné.“

Všimol si, že doktor sa zahľadel do jeho spisu.

„Ach, samozrejme! Tie vaše zlé sny s vodou, však? Ale na tie som vám dal predsa tabletky.“

„Bohužiaľ, nezaberajú.“

„Ach tak, v tom prípade...“ doktor zneistel. Vzal jeho záznamy a malú chvíľu v nich listoval. Potom vstal.

„Ospravedlňte ma, prosím, hneď som späť,“ a na pár minút odišiel.

Charlie zostal sám. Po prvý raz sám v psychológovej kancelárii. Bola celkom pekne, aj keď skromne, vybavená. Okrem gauča pistáciovej farby, na ktorom sedel, v miestnosti figuroval veľký, mahagónový písací stôl. A priamo za ním, na stene, mal doktor vyvesené fotografie, na ktorých boli...

Prúd Charlieho myšlienok prerušil doktor, keď sa ochvíľu vrátil. V rukách držal malú drevenú krabičku a bol očividne trochu nervózny.

„Sekretárke som povedal, aby nás chvíľu nevyrušovala,“ sadol si, „a teraz k vášmu problému. Pamätáte sa na metódu, čo som vám asi tak pred mesiacom spomínal? Nechcel som sa k nej pôvodne uchýliť, ale keďže tabletky ani iné prostriedky nezaberajú...“

„Verím vám, doktor, ak je to naozaj potrebné...“

„Nesie to však so sebou určité riziká.“

Charlie sa nervózne pomrvil.

„Len do toho.“

 

. . .

 

Klap! Malá drevená krabička sa zavrela.

„Ako sa cítite, Charles?“

„Celkom fajn, myslím.“

„To je dobre. Nechcete sa napiť? Liečba niekedy pacientov unavuje. Trebárs čaj, káva... voda?“ doktor naňho spýtavo hľadel spoza hrubých okuliarov.

„Dám si, vďaka.“

Psychológ mu podal pohár. Charlie ho chytil, priložil k ústam...

„Nejaký problém Charles?“

„Nie, nie,“ vypil vodu a pohár položil na malý stolík vedľa gauča.

„Tak, Charles, to je na dnes myslím všetko.“

„Áno, ďakujem, pán doktor.“

Vstal a začal si obliekať kabát.

„Ďalší termín si dohodnite so sekretárkou, ale už by to malo byť bez väčších problémov. Ak sa nejaké predsa len vyskytnú, zavolajte mi.“

Charlie chytil kľučku na dverách, potom však zastal.

„Pán doktor Schwartz, prepáčte, ale všimol som si...“ pokynul pohľadom smerom k fotografiám na stene. Bolo tam asi desať ľudí, všetci Charliemu neznámi, až na jedného.

„Ách,“ pousmial sa doktor, „to sú moje najobľúbenejšie prípady. Viete, s niektorými pacientmi som aj v súkromnom kontakte, chcem si ich takto pripomínať.“

„Ale... ja...“ Charlie na staršieho muža nechápavo hľadel.

„Dovidenia, Charles, dovidenia.“

„Dovi, doktor Schwartz.“

Vrhol ešte jeden letmý pohľad na fotky. Z jednej z nich sa naňho usmievala jeho vlastná tvár.

 

. . .

 

Cestou domov sa rozpršalo. Dažďové kvapky s rachotom dopadali na chodník, strechy áut... Striaslo ho od zimy.

{mospagebreak}

 

CHAPTER 3 – ČARO MESTSKÉHO ŽIVOTA

 

 

Prešiel týždeň, dva. Čas utekal rýchlo a Charlieho život bol ako hladina jazera – pokojný, no nestály. Bol však šťastný – natoľko, ako človek v dnešnej dobe môže byť. Mal rodinu, prácu, priateľku... a doktorova liečba úspešne zaberala. No až po mesiaci mu došlo, ako veľmi sa zmýlil.

 

. . .

 

„Dámy a páni, milí hostia! Dovoľte, aby som vás privítal na...“

Dych sa mu zrýchlil. Stál na pódiu v obrovskej hale a rozprával. Čoraz ťažšie a ťažšie. „Nie... nie...“ zatočila sa mu hlava a miestnosť sa začala zmenšovať.

„... privítal na otvorení...“

Cítil, že sa potí. Už tomu nemohol zabrániť... Desiatky pohľadov v sieni sa upierali naňho a on to nevydržal.

„Ospravedlňte ma, prosím,“ zašepkal do mikrofónu a bežal preč.

Vzadu za pódiom ho čakala Marissa.

„Charlie, čo sa stalo?“

Prisunula mu stoličku.

„Nechceš sa napiť?“

„Nie, Marissa... Neviem čo sa to so mnou robí. Začínam mať strach. Prestal som chodiť autobusom, už ani po ulici nemôžem prejsť bez toho, aby som nemal záchvat. Desia ma ľudia!“

Ustarostene si ho prezerala.

„Nechápem prečo, nikdy predtým si sa ľudí nebál.“

„Budem za ním musieť znova zájsť.“

„Charlie, nie, prosím ťa. Vieš dobre, aký mám názor na toho chlapa,“ uprela naňho nahnevaný pohľad.

„Ale, zlatko, vieš, že predtým mi pomohol. A dokonca ma upozorňoval, že podobné príznaky môžu pri liečbe nastať.“

Povzdychla si.

„Ja viem. Len mám o teba strach.“

„Nemusíš sa báť.“

„Zajtra za ním teda pôjdeš?“

Pozrel do jej orieškovohnedých očí a zažmurkal.

„Áno.“

„Fajn.“

Vstala a otočila sa na odchod.

„Marissa?“

Nepohla sa.

„Mám ťa rád.“

„Ja viem.“ A odišla. Počkala, až sa dvere za ňou zavreli.

„Aj ja teba.“

{mospagebreak}

CHAPTER 4 – BÊTE NOIRE

 

 

Už polhodinu sedel v čakárni a čítal si časopis. Sekretárka mu povedala, že doktor má momentálne prácu a nemôže ho prijať. Tak len čakal. Doktor Schwartz však stále neprichádzal a jemu už pomaly dochádzala trpezlivosť...

„Slečna, nemohli by ste mu, prosím, zavolať, že s ním chcem hovoriť? Je to dosť naliehavé.“

„Doktor Schwartz má prácu,“ povedala a pokračovala v tej svojej. Tento chlap sa jej nezdal. Nebol špinavý, otrhaný, nepáchol a dokonca nebol ani taký nepríjemný, ako väčšina pacientov zvykne byť. Ale niečo na ňom predsa len bolo.

„Slečna, ja to myslím vážne!“

Stará pani sediaca o pár stoličiek vedľa zložila časopis a spod hrubých okuliarov naňho vrhla pohoršený pohľad.

„Pane, prosím vás, sadnite si,“ sekretárka očividne kapitulovala, „uvidím, čo sa dá robiť.“

Vzápätí vstala a niekam odišla.

Charlie zostal pri stolíku. Vedľa telefónu stál malý kalendár. Všimol si zajtrajší dátum. Do mysle sa mu vkradol nepríjemný pocit, že niečo zabudol. Niečo dosť dôležité. Čo to len...?

„Doktora počkajte v jeho kancelárii, Za moment príde.“

Precitol.

„V poriadku, vďaka.“

 

. . .

 

Sedel na gauči a oddával sa upokojujúcej zelenej farbe. Stále rozmýšľal nad tým, čím je zajtrajší dátum tak výnimočný. Nič ho nenapadalo. Avšak...

Uprel pohľad na stenu. Tie fotky... A jeho tvár bola stále medzi nimi.

„To sú moje najobľúbenejšie prípady. Viete, s niektorými pacientmi som aj v súkromnom kontakte....“ Bla, bla, bla... Doktorovo vysvetlenie ho vtedy veľmi nepresvedčilo. Vlastne, keď nad tým tak premýšľal, prišlo mu to ako riadne stupídna výhovorka. Ale čo by pred ním chcel doktor tak strašne skrývať?

Obzrel sa. Dvere boli stále zavreté. Na chodbe nebolo počuť žiadne kroky. Snáď mu to ešte nejaký ten čas potrvá, kým sa vráti.

Podišiel k stene s fotkami. Keď sa pozrel lepšie, zistil, že sú vlastne len prilepené na tenkej drevenej doske. Dala sa ľahko zložiť. No keď ju kládol na stôl, vypadol z nej akýsi papier. Charlie zaváhal. Pohľad mu striedavo kmital medzi dverami a papierom na zemi.

„Teraz alebo nikdy.“

A rozprestrel ho na stole.

Najskôr nič nechápal. Na výkrese boli fotky tých istých ľudí, čo na stene, akurát v inom poradí. Pri každej fotke bol priložený krátky popis pacienta a nejaká šípka smerujúca k ďalšej fotke. Krátko sa pozrel na dvere a potom zase späť. Pripomínalo to akýsi zložitý diagram. Stále to nechápal. Strach z doktorovho návratu mu poháňal myšlienky. Nechcel, aby ho tam prichytil.

A odrazu... Niekde v diaľke počul buchnúť dvere. A vtedy – vtedy mu to došlo. Všetko do seba náhle zapadlo... Dych sa mu na krátky okamih zastavil.

„To nie je možné,“ tep sa mu zrýchľoval, „Nie, to predsa nejde, nie...“

Ale pravda sa mu nevyvrátiteľne tlačila do mysle každou možnou cestou.

„Bastard!“

Dvere sa zabuchli. Pomaly zdvihol zrak. Pri toľkom rozrušení si ani nevšimol, kedy doktor prišiel.

„Obyčajný „dobrý deň“ by úplne stačilo,“ usmial sa, „ale pravdupovediac, tým nepríjemným prívlastkom ma v poslednej dobe oslovuje čoraz viac ľudí. A myslím, že na to majú podobný dôvod ako vy.“

„Bastard!“

Pomaličky obišiel stôl a blížil sa k mužovi pri dverách.

„Ale no tak, Charles, sadnite si a upokojte sa. Musíme sa porozprávať.“

Rýchlym krokom ho obišiel a sadol si za stôl. Na diagram sa pozrel len jediný raz, no nedal nič najavo. Charliemu sa zatiaľ dralo z úst ďalšie pekné pomenovanie, no napokon povedal len: „Fajn.“

A posadil sa.

„No, som rád, že sme takto pekne začali.“

Ruky si oprel špičkami prstov o seba.

„Možno to bola chyba pustiť vás sem len tak, bez dozoru. Vidím, že ste odhalili moje malé, ehm, tajomstvo. Tak či onak, dlhujem vám vysvetlenie.“

„Tak to si myslím,“ odvetil Charlie namrzene. Ešte stále bol nahnevaný, zlosť však z neho postupne vyprchávala.

„Ale Charles, prečo ten tón? Skúste ma vypočuť. Vysvetlím vám, o čo tu vlastne ide.“ Keď Charlie neodpovedal, pokračoval: „Fóbia, čiže strach z niečoho, je len negatívna energia vyvierajúca z vášho najhlbšieho podvedomia. Môže to byť následok traumy z detstva, ale rovnako aj časť duše prenesená z minulých životov.“

Charlie bol stále ticho. Nechápal, prečo to doktor práve teraz rozoberá. Psychológ si jeho mlčanie zrejme vyložil ako pozitívnu reakciu na jeho monológ a usmial sa.

„Existuje mnoho metód, ako človeka zbaviť tejto nepríjemnosti. Pár rokov sa už tomu venujem a verte mi, vyznám sa v obore. Ale počas mojich výskumov som prišiel na niečo podstatne zaujímavejšie a hlavne, výnosnejšie.“

„Ako pre koho, ty sviniar.“

„Á, začíname komunikovať, výborne! Máte pravdu... prišiel som na niečo výnosnejšie, samozrejme, pre mňa. Viete, to je tak. Keď raz človeka strachu zbavíte, väčšinou nemá dôvod vracať sa. Tým pádom prichádzam o peniaze. Ťažká doba si vyžaduje ťažké rozhodnutia, tak som sa zabezpečil.“

„Tým, že ľudí v skutočnosti nevyliečite, len im prestriedate fóbie za nejaké iné?“

„Presne tak, ste chytrý, Charles.“

Odrazu znervóznel a zohol sa pod stôl.

„Až príliš, povedal by som...“

Vzápätí sa zdvihol a v ruke držal zbraň.

„Ale nemôžem riskovať, že sa so svojím objavom niekomu pochválite.“

Opäť sa usmial, no do očí sa mu to nedostalo.

Charliemu v hlave víril roj myšlienok. Je tento chudák blázon či génius? Alebo oboje? Hnev ho už prešiel a dostavil sa iný, zvláštny pocit. Strach... No aj isté zmierenie so situáciou. Napokon, má inú možnosť, ako doktora poslúchnuť? Nie, ten chlap je odhodlaný zabiť ho. Nemá na výber. Snáď ak bude spolupracovať, doktor ho pustí a on by mohol ísť na políciu... Ale uveria mu? Schwartz s touto možnosťou iste ráta a ktovie, čo všetko sa s ním práve chystá urobiť. Nie je iné riešenie...

„Fajn,“ povedal si pre seba a zahľadel sa von oknom. Na ulici stará žena predávala kvetiny s blahoželaním. Zajtrajšok... Jasné, Marissine narodeniny, napadlo ho. Uškrnul sa, ako som mohol zabudnúť?

Doktor sediaci za stolom si na ňom všimol nejakú zmenu. Nenápadne odložil zbraň, vzal diagram a pristúpil ku gauču. Charliemu sa totiž podarilo odpútať zrak od okna a pozrel na Schwartza. Ten pochopil. Tvárou mu preletel úsmev, tentoraz skutočný a podal mu plagát.

„Tak, Charles, čo to bude dnes?“

THE END

Nick:	Drasha
Veková kategória	od 15 rokov
Typ:	krátka poviedka, ownfiction
Debata k poviedke:	Fórum