One second in a life

Autor: Jukize Pondelok, 29 Január 2007 20:00

Nemožné, nevyspytateľné, nie je, ak miluješ.

Vonku zúrila víchrica. Surový vietor narážal do okeníc a každým razom sa ich snažil rozbiť. V dome bolo veľa ľudí. Bol to taký malý domček s malými oknami a masívnymi dverami. Z komína stúpal dym plný sadzí. V prútenom hojdacom kresle sedela stará žena. Sivé, dlhé vlasy mala učesané dozadu a na temene hlavy zopnuté zlatou sponou. Jej tvár vzbudzovala súcit i nehu. Spala v kresle prikrytá pletenou pelerínou, s milým úsmevom na tvári. Keď sa smiala, vôbec nevyzerala taká zvráskavená. No bola už veľmi stará. Určite jej už tiahlo na ôsmy  krížik. V izbe bolo ticho, len sem tam zapraskalo mokré drevo v kozube.

 

Po chvíli sa otvorili dvere, ktoré viedli do kuchyne a do ostatných miestností domu. Vo dverách stál asi štvorročný svetlovlasý chlapček. Bol len v nočnej košieľke s bosými nožičkami. Z kuchyne bolo počuť matku, ako ho odhovára, aby nešiel do izby, kde spí babka, no on sa nedal. Nereagoval na matkine dohováranie a vošiel. Rozbehol sa ku kreslu. Malými nemotornými nožičkami len tak prepletal.

 

,,Babka! Babka, zobuď sa!“ začal ju ťahať za sukňu. Babka sa prebrala a usmiala na vnúčika.

,,Čo bys rád milovaný vnúčik?“

,,Baby, porozprávaj nejaký príbeh, prosím, prosím.“

Na to sa ozval hlas matky a ostatných deťúreniec: ,,Prosíme, babina, rozprávaj.“

,,No tak dobre, deti moje, posadajte si a ja vám vyrozprávam príbeh.

Je to veľmi smutný príbeh z mojej mladosti, ktorý sa odohráva počas vojny.“

*

Práve sme oslavovali moje štrnáste narodeniny. Od rodičov som dostala krásne letné šaty s drobnými ružovými kvietkami. Boli nádherné. Hneď som si ich musela obliecť. Perfektne mi sadli. Zišla som dolu z izby, aby som sa im ukázala. Zrazu zaznel rachot a všetko sa otriaslo. Zľakli sme sa. Nikto nevedel, čo sa deje. Nad mestom lietali bombardéry a na obytnú zónu, nevedno prečo, zhadzovali bomby. Rachot  každou minútou silnel. Celý dom sa triasol. Nevedeli sme, čo máme robiť, len sme tam tak stáli. Hluk sa stále približoval. Pridali sa aj zvuky samopalov. Vtedy sme pochopili, že je vojna.

 

Otec sa rýchlo spamätal. So strýkom a bratancom zobrali pušky, ktoré  používali pri poľovačke a nám kázali, aby sme sa zavreli do pivnice. Mama a teta sa rozplakali, oni to chápali, ja vtedy ešte nie. Šli sme teda do pivnice a zavreli sa tam. Muži ostali hore a chystali sa na príchod nepriateľa. Bombardovanie neutíchalo, ba ešte sa zhoršovalo. Mali sme veľký strach a slzy nám stekali po lícach.

 

Bola mi zima. Otec bol stále preč. Potichu sme sedeli a modlili sa. Zaznela ohromná rana, niečo muselo spadnúť do blízkosti domu alebo rovno na dom. Základy sa otriasli. Výkriky sa nám zadrali v pľúcach. Mama to nevydržala a vybehla von. Teta mi krátkym pohľadom oznámila, že sa matka musí vrátiť. Ide za ňou.

 

Chcela som ísť s nimi, nechcela som ostať sama. No po pár neúspešných pokusoch postaviť sa, som to vzdala. Úplne som stuhla. Nemohla som sa pohnúť ani jasne myslieť. Len som sa modlila, aby sa to skončilo a bola som znovu so svojou rodinou.

 

Po chvíli som si uvedomila, že bombardovanie ustalo. Konečne som sa postavila a podišla ku dverám. Zastala som a načúvala, či niečo nepočujem. Zaznelo niekoľko výstrelov z pušky a odpoveďou boli výstrely zo samopalov.

 

Nekonečné ticho a zase len ticho. Sedela som schúlená v kúte a triasla sa od zimy. Bola tma a bola som sama.

Kde sú všetci? Prečo sa nevracajú?

Zase som sa rozplakala a od únavy zaspala

.

*

 

Na svitaní ma zobudili hlasy. Niekto bol v dome, alebo v tom, čo z neho ostalo.

Pomaly som vstala a vyšla z pivnice. To, čo som potom uvidela, mi ostane vryté v pamäti do konca života.

Dom bol úplne zničený. Štyri steny sa len zázrakom držali pokope. Hlasy sa ozývali z kuchyne. Vošla som do obývacej izby. Pod troskami zbúraného domu ležali mŕtvi ľudia. Boli to moji príbuzní, ktorých postrieľali vojaci alebo zaživa pochovali ruiny domu. Neovládla som svoj smútok a rozplakala sa. Až v tej chvíli som si uvedomila, že ľudia, ktorí boli v dome, môžu byť vojaci, ktorí zabili mojich rodičov.

Nenápadne som sa vrátila do pivnice. Schovala som sa medzi haraburdami. Hodnú chvíľu som čakala, kým odídu. Premohla ma únava a zaspala som.

*

Sú mŕtvi. Čo teraz?

Prečo my? Moje narodeniny mali byť oslavou a nie pohrebom.

Som úplne sama, mám strach, je mi zima a som hladná.

 

*

Dvere na pivnici zaškrípali. Strhla som sa a väčšmi som sa stiahla do úkrytu. Vo dverách sa objavil mladý muž. Bol to zrejme vojak. V rukách držal samopal. Chcela som kričať, biť a rozbíjať všetko naokolo. No strach mi to nedovoľoval.

Najprv sa len pozeral. Skúmal, či tu niekto nie je. Asi ma nezbadal.

Vo dverách sa objavil ďalší vojak.

,,Tak čo, Patrik! Našiel si niekoho?“

,,Nie! Nik tu nie je.“

Pri týchto slovách sa usmial a pozrel mojím smerom. Bol celkom pekný, no nemohla som sa zbaviť myšlienky, že je zodpovedný za pohromu, čo nás postihla.

Odišli. Chvíľu som čakala. Vyšla som z pivnice. Najprv som sa presvedčila, že v dome nikto nie je. Pozbierala som všetko, čo sa dalo ešte použiť. V kuchyni som našla peceň chleba. Zrejme ho tu nechali vojaci. Ale prečo? Najedla som sa.

*

Vrátila som sa do obývačky. Z ruín som povyťahovala mŕtvych. Uložila ich do jamy v strede izby, prikryla plachtami a odriekala modlitby. Keď som skončila, bola už tma. Vrátila som sa do pivnice.

Stále som mala oblečené kvetované šaty. Zafarbené od krvi a prachu boli ony  jedinými svedkami toho, ako sa v sekunde  môže zmeniť život človeka. Utiahla som sa do kúta a od vyčerpania zaspala.

*

Do slnečného rána ma prebrala vôňa smažených vajíčok. Ťažko som otvorila oči. Prekvapenie, ktoré potom nastalo, mi vyrazilo dych. V pivnici bol vojak zo včerarajška  a pripravoval raňajky.

Čo tu robí? Musel ma predsa vidieť.

,,Dobré ráno! Už si hore?

Myslel som  si že ťa tá vôňa preberie. Určite si hladná.“

Čo mám robiť?  Ujsť nemôžem, zastrelil by ma. pomyslela si Helena.

Prečo mi chce vlastne pomôcť?

,,Nie, nie som hladná a nič od vás nechcem!“

,,Si odvážna, ale tvrdohlavá. Keď sa nenaješ, nebudeš vládať ísť!“

,,Ísť? Kam mám ísť! Ja nikam nepôjdem, to ma radšej zastreľte!“

,,Ty si ale hlúpučká! Som vojakom ozbrojených síl OSN. Sme tu preto, aby sme vám pomohli!“

,,Na pomoc je už neskoro, všetci sú mŕtvi.“

,,Máš pravdu, mŕtvych je veľa, a nielen tu , ale dôležité je, čo bude so živými. Jedz! a vtisol mi tanier do rúk.“

Začala som  hltavo jesť.

,,Nie tak rýchlo, aby ti neprišlo zle! Všetci, ktorí prežili útok, budú ošetrení a deportovaní do bezpečia za hranice tohto štátu!“

,,Čo sa vlastne stalo?“

,,Všetko to je politika, jedni chcú to, iní ono, ale dohodnúť sa nevedia a potom trpia nevinní!

Je to všetko vina politiky. Neboj sa, už sa ti nič nestane, budeš v bezpečí.“

*

Dlho do noci sme sa rozprávali o všeličom. O sebe, o rodinách a o živote. Rozprával príjemne, konečne som sa nebála. Ani neviem prečo, ale cítila som sa silnejšia a odvážnejšia  ako pred tým. Jeho prítomnosť a jeho úsmev mi dodávali neobyčajnú silu. Silu dosiaľ nepoznanú. Bola to láska.

Najbližšie dni sme strávili spolu. Veľa sme sa rozprávali. Potreboval sprievodcu, čo by ho previedol po ruinách mesta a ja som bola rada, že môžem byť s ním. Ukazovala som mu a rozprávala, ako to vyzeralo pred bombardovaním. Veľa sme sa nasmiali. Smútok a bolesť sa v jeho prítomnosti strácali.

*

Tento mladý muž bol mojím  záchrancom. Zachránil ma pred vojnou, ale hlavne pred sebou samou, pretože človek, keď je sám, myslí na rôzne zlé veci.“

,,Deti, už je neskoro, choďte spať!“

,,Nie, ešte nie sme ospalí!“

,,Choďte, príbeh vám dorozprávam inokedy.“

,,No dobre. Dobrú noc, starká!“ pobozkali ju na líca a odišli.

Matka ich uložila do postieľok, pobozkala a vrátila sa k mame, ktorá jej ešte niečo chcela povedať.

,,Dcérenka, tento príbeh ti chcem vyrozprávať do konca. Viem, že ho pochopíš,“ rozprávala ďalej.

*

,,Zajtra odchádza transport za hranice. Napísal som ťa do zoznamu deportovaných. Už nebudeš musieť myslieť na to, čo sa stalo. Môžeš žiť nový život. Si ešte primladá, toto sa ti nemalo stať,“ pri týchto slovách ma nežne pohladil po tvári.

Do očí sa mi vtisli slzy.

,,Ja chcem zostať s tebou. Ty jediný ma chápeš a veríš mi a ja verím tebe.“

,,Musíš odísť, je to tu pre teba nebezpečné.“

,,Nepôjdem bez teba.“

,,Vieš, že to nie je možné, som vojak a musím slúžiť svojej vlasti!“ objal ma.

Ďalej o tom nehovorili. Zaspávali v objatí. Helena sa zobudila, keď sa jej zdalo, že počula výstrel.  Patrik ju upokojil, že všade vládne pokoj.

Pri nekonečnom pohľade do jeho krásnych zelených očí som si to uvedomila. Milujem ho a nechcem ho stratiť.

Venovala som mu nežný bozk a potom som sa mu odovzdala celá.

Splynuli sme v jedno a tak vytvorili dokonalý celok.

Ráno sme sa pobrali do tábora. Nasledovala srdcervúca rozlúčka.

,,Možno sa už nikdy neuvidíme, sľúb mi, že to prežiješ!“

,,Sľubujem!“

Venovali sme si posledný bozk a potom som nastúpila na nákladiak.

Ešte z korby auta som mu mávala a kričala slová, ktoré odnášal šum vetra niekde do diaľky.

,,Milujem ťa, budeme si písať!“

Zdá sa to smiešne, ale v časoch, keď bola nádej najžiadanejším artiklom, to smiešne nebolo.

*

Vtedy som ho videla naposledy. Nenapísal. Nestihol.

Po príchode do tábora mi oznámili, že padol pri obrane mestečka dvadsať kilometrov od môjho rodiska.

Správa ma rozožierala zvnútra. No keď mi lekár pri prehliadke utečencov povedal, že som tehotná , akoby niekto do mňa vdýchol čistý vzduch. Svet sa zdal zaraz krajší.

Po deviatich mesiacoch si prišla na svet ty. Ten najkrajší darček a môj poklad.

Si to jediné, Patrícia, čo mi po ňom ostalo.

*

Je krásne, že aj v časoch beznádeje, strachu, vo vojne, človek môže, nie, on priam musí, milovať a byť milovaný.

Láska je ten najkrajší cit, cit, ktorý ti dáva silu ísť ďalej.

*

Osud nemôžeme zmeniť, ale môžeme zmeniť uhol pohľadu, ktorým sa naň pozeráme.

Nick:	Jukize
Veková kategória	II. nad 15 rokov
Typ:	II. Ownfiction, romantika, II. krátka poviedka
Debata k poviedke:	Fórum