Ekologická výzva...

Autor: Tajra Pondelok, 29 Január 2007 19:43

Poviedka je venovaná mojej otaku sestre Muirne- chanJ Ďaks za podporu.

A tiež všetkým, ktorí tak ako ja zbožňujú slash poviedkyJ

 

Ekologická výzva

 

Hmmm... Tak takto to nepôjde. Horšie to už nebude. Taká hrôza, hrôza, hrôza! Hmm... ledabolo som zhodil notebook zo stola a začal sa hojdať na stoličke. Ceruzku som už mal totálne prehryzenú. V ústach som mal chuť dreva a na jazyku som cítil triesky. Ale to mi bolo v tejto chvíli dosť jedno. Nohy som vyložil na svoj stolík, pričom som nezabudol pozhadzovať kopu kníh a papierov. Z hlasným žuchnutím skončili vedľa stola. Takýto frustrovaný som nebol dlho...

Na mobile som zvolil rýchlu voľbu a za desať minút mi už zvonili pri dverách. Jak ja milujem výdobytky dnešnej civilizácie. A pizzu.

Ehm, skoro by som zabudol. Taká nevychovanosť. Moje meno je Hideki Satoshi. Práve teraz sa živím písaním noviel pre značne pochybné americké magazíny, typu „Si aký si“ alebo „Zelené údolie“ . Vlastne, ak si dobre spomínam, v celom svojom živote som nerobil nič iné. Písanie - to je môj život a ničím iným by som sa aj tak živiť nedokázal (pretože pri ničom inom by som si asi nedokázal udržať tento životný štýl, čo si uvedomovala aj moja nakladateľa, harpya jedna). A práve teraz mám akési autorské okienko. Už týždeň som zavretý doma a snažím sa dopísať posledné články. O dva dni mám uzávierku.

Asi po dvoch hodinách tupého čumenia na blikajúcu paličku na bielom pozadí mi konečne začali slziť oči. Porazene som musel uznať, že dneska žiadne majstrovské dielo nebude. Vypol som obrazovku a ľahol na gauč. Ani som nestihol zaznamenať cenu úplne nového vysávača značky Samsung, keď som zaspal.

 

°°°

„Haló? Hideki-sama?“

„Mami?“

Odniekiaľ sa ozval piskľavý smiech. Nie, to by bolo na mamu až príliš ľudské.

„Misato, koľko je hodín?“ zamrmlal som ospalo a ešte viac sa zatočil do kopy šatstva, ktorá bola všade naokolo, na mne a podo mnou. Práve pre TOTO potrebujem gazdinú. Misato je okrem toho stará, poriadkumilovná a až nechutne presná. Budí ma každý druhý deň vždy o pol ôsmej ráno, keď ešte každý slušný občan mojej drahej matičky Zeme spokojne pochrapkáva. Proste ako mama.

A znova ten smiech. Vážne je trocha moc piskľavý.

„Pol ôsmej a desať minút. Myslela som si, že dnes vám dám budíček o niečo neskôr,“ spokojná sama zo sebou začala behať okolo. Už v tom má prax. V jednej ruke vrecko na odpadky pre všetko z plastu a v druhej pre všetko z papiera. Treba sa správať rozumne, aspoň to jediné sa tým „milým“ ľuďom v redakcii, kde sú síce všetci bieli, ale o to viac zelení, vštepovali. Tí radi keckajú do vecí, ale to by som nikde nenapísal.

Pomaly som sa odšuchtal do kúpeľne aspoň trocha sa zľudštiť. Za mnou si Misato potichu, ale dostatočne nahlas mrmlala niečo o chudých a hladných v krajinách tretieho sveta. Moja jasná odpoveď sa stratila v hučaní vysávača.

Neskôr som sa s Misato patrične rozlúčil („A nezabudni utrieť aj prach na knižnici!“) a vyplával do civilizácie.

 

°°°

 

Poznáte ten pocit, keď vyjdete von a hovoríte si „Tak dneska ma nič nedostane?“ a vo väčšine prípadov je to len vaše nevyslyšané prianie?  V momente, keď som nastúpil do metra, mi bolo jasné, že dnešok asi nebude nič pre pokojnú dušu ako som ja. Snáď všade sa k sebe tisli ľudia v zelenom a ak v rukách nemali transparenty, tak nadšene rozdávali letáky. Jeden pán spravil chybu, keď sa zachoval značne odmietavo. Skupina mladíkov, zelených, na ďalšej zástavke ho chudáka doslova vytrhli z metra a....Videl som len, ako postarší pán leží na zemi s natrhnutou perou, keď sa vlak znova pohol. Títo ekoteroristi. Ten názov som nevymyslel ja, ale vcelku sa ujal.

Aby som vám to objasnil. Píše sa rok 2090 a svet pomaly ale iste zachvacuje nová vlna terorizmu. Ekoteroristi, ako ich kedysi nazval Gates. Vlastne ani nenazval ako skôr zajačal, keď ho pribíjali na vstupnú bránu jeho obrovského sídla. Hovorilo sa, že tam má dokonca vlastnú mini- armádu a vcelku slušnú výbavu, čo sa týka palebnej sily. No proti ekoteroristom to nemalo veľký význam. Títo mali nad sebou asi väčších papalášov. V každom prípade Gatesa pribili k tej bráne a nakoniec podpálili. Dôvod? Ukážka moci. Okrem toho sa onedlho ujali správy nad jeho korporáciou. Niektorí reptali. Však jak by nie. Ale menšie názorné ukážky, čo sa stane s tými, čo odporujú zástancom matičky Zeme, všetkých rýchlo presvedčilo, že je lepšie držať hubu a krok. V tej dobe boli médiá plné oznamov o výbuchoch domov známych politikov a podobne. Na čas sa to ako tak upokojilo. Niežeby  som súhlasil so všetkým, čo tie decká vyvádzajú, ale musím sa priznať že to dosť vynáša. A ako by bol povedal Smith človek- egoista.

 

°°°

 

Cestou do práce (pre vlastný falošný pocit bezpečia radšej chodím od metra peši. Nikdy neviete, kedy sa na vás nejaký ekoterorista nevrhne s tým, že prispievam k znečisťovaniu ovzdušia) sa nestalo nič zaujímavé.

 

°°°

 

„Ideš neskoro,“ ozvalo sa niekde za clonou dymu. Povedal by som, že je to moja šéfka. Asi je to tou emancipáciou alebo čím, ale vždy, keď ju vidím, mám neodbytný pocit, že je vyššia. Liz rozhodne nebola jedna z „eko“. Ako správna Američanka videla možnosť zarobiť balík, tak sa do toho pustila. Dokonca presedlala na oblečenie z bavlny a na tofu a podobné náhrady, čo chutia vždy ako potrava pre zajace. No cigariet by sa nevzdala, ani keby jej mali vziať všetky kreditky.

„To chodil aj Da Vinci a vidíš, ako sa jeho veci predávajú.“

„Ale ty nie si maliar! A ani Francúz!“

„Len malá chyba na inak dokonalej kráse, nie?“ musel som si do nej aspoň trocha zabŕdnuť. Okrem toho, dneska som ešte nemal svoj prídel kofeínu.

„Kde je tvoj príspevok, Hideki? Noviny idú do tlače za dvanásť minút a stále mám voľno na jednej zo strán. Buď tam bude tvoj článok alebo tvoj nekrológ!“

Rýchlo som zavrel dvere, do ktorých narazil ťažký popolník. Ts, také násilné sklony. Otočil som sa na päte a na chvíľu som primrzol. Predo mnou stál nejaký bója. Nervózne prešľapoval. Na krku mu visel ťažký fotoaparát. Na hlave mal jeden z dnešných výkrikov módy. Červenú sieťku. Myslím, že také niečo nosili v šesťdesiatych rokoch. Ženy. Veľké sýto zelené oči sa dívali kamsi za mňa. Najprv som nechápal, až keď som sa obzrel. Čítal nápis na dverách.

„Toto je kancelária šéfredaktorky Elizabeth Lewis?“

Hlas mal veľmi jemný s nádychom niečoho orientálneho. Hm... tuším sa vo mne zase prebudil spisovateľ.

„Ak je to napísane na dverách. Ale pre vlastné bezpečie postačí Liz,“ ešte som sa na neho aj usmial. Ten sopliak sa na mňa ani nepozrel. Prešmykol sa povedľa mňa a zmizol za dverami. Ako som povedal... sopliak. Chudák ten, čo ho dostane na krk.

 

°°°

 

„Hideki, toto je teraz tvoj nový partner.“

A do riti.

 

°°°

 

„Evan Ricardo,“ distingvovane mi podal ruku. Výraz „shaking“ nadobudol nový rozmer.

„Povodíš ho po meste. Nech nafotí nejaké veci k tvojim článkom,“ na to nás Liz opustila a ja som ostal so svojím novým partnerom osamote. Moja už tak malá kancelária mi prišla akási tesnejšia. A medzi mnou a slobodou stál ten chlapec. Mal som dostatok času si ho omrknúť.

Nemohol mať viac ako dvadsať. Zrejme pracuje ako brigádnik, aby si mohol dovoliť školu alebo také niečo. Na sebe mal otrhané nohavice (pravá rifľovina, tá sa nevyrába už pár rokov) a tričko s nápisom: Fish are friends, not food, a ešte pár odznakov s podobnými heslami.

„Ešte ma budeš dlhšie prepaľovať pohľadom?“ ozval sa odrazu, až som nadskočil. Musím uznať, že autoritu má zrejme vrodenú.

„Ja ťa ne... Čo keby sme radšej šli robiť, za čo sme obaja platení? Hm?“ natiahol som sa po kľúče od bytu a po bundu.

„Ukáž mi gauč a ja ti predvediem, za čo som platený,“ dodal akosi spokojne. Chvíľu som sa neho nechápavo pozeral. Akosi som to nepochopil. Alebo aj hej, len....

„No makaj,“ zatiahol, keď už stál vo dverách. Začínam mať dojem, že táto spolupráca bude pre mňa zaujímavá skúsenosť.

 

°°°

 

„Čo je to za meno? Evan Ricardo?“ spýtal som sa prvú otázku, odkedy sme odišli z redakcie. Práve sme sedeli na námestí v jednej z kaviarní. Vždy som uznával, že najlepšie veci, ktoré kedy zverejním, si vo väčšine prípadov nájdu skôr mňa, než ja ich. Tak načo sa ponáhľať. Spokojne som si upil z čiernej kávy.

„A čo to tvoje? Hideki?“ vrátil mi úškrn. Mladý je drzý. Ale tým milým a trocha znepokojivým spôsobom, ak viete, čo tým myslím.

„Ja som Japonec,“  ale to si všimol aj slepý. Na chvíľu sa odmlčal.

„Môj otec bol Američan. Mamu stretol v Kambodži, kde sa aj vzali. Proste veľký americký sen,“ zazubil sa.

„Aha. Takže orientálec. Aspoň z časti. No snáď nemáme spoločné len to.“

„Dúfam, že nie,“ asi až príliš vyzývavo si olizol penu z pery. Alebo mi nedostatok autorskej fantázie zatemňuje mozog. V každom prípade mi začínalo byť trocha teplo. A to je začiatok novembra! Odbehol som si na toaletu. Čo si ten mladý myslí, že robí? Alebo si to nahováram? Asi potrebujem dovolenku.

Záchody boli ladené do elegantného čierno-strieborného štýlu. Chvíľu som postával pred zrkadlom. Voda mi odkvapkávala z tváre na modrú košeľu. Takže menšia inventúra. Mám koľko... tridsať jedna, žiadne pivné ani iné bruško a aj vlasy všetky. Aj keď už to nie je ten mládenecký zjav aký kedysi.

„Starneš, chlape,“ zahlásil som svojmu odrazu, ktorý neprotestoval. Zavrel som oči a na chvíľu sa zamyslel. Vážne by mi vadilo, keby som sa s tým chlapcom zaplietol? Síce som nebol veľký lámač ženských sŕdc a sem tam som dostal ponuku aj z „druhej strany,“ ale nejako sa mi status starého mládenca páčil a vyhovoval. Znova som otvoril oči. Všimol som si, že sa kulisa môjho odrazu trocha zmenila. O jednu z kabínok sa opieral Evan. A áno, díval sa na mňa. Až mi začalo byť zase trocha mdlo.

„A ja som začal mať obavy, že si sa snáď spláchol.“

„Ako vidíš, nie...“

A bolo ticho.

 

°°°

 

„Čo stváraš?“ hlas mi akosi skákal.

„Skús sa chvíľu nehýbať,“ ozval sa.

On sa na mne snáď dobre baví!

 

°°°

 

Trocha omráčený som sa dopotácal domov. Úspešne som ignoroval vyzváňanie mobilu. Hodil som si veci na novú kopu pri posteli a vliezol do kúpeľne. Studená sprcha mi trocha pomohla. S uterákom okolo pásu som si sadol k stolu a za tichého bzučania som pustil počítač. Nevedel som prečo alebo odkiaľ, začal som písať. A písal... a písal... Mobil stále vibroval vo vedľajšej miestnosti.

Po troch hodinách, keď už aj uterák zliezol, som uznal, že je na čase sa trocha ponaťahovať. Z večného sedenia ma začínala bolieť prdel. Pár minút som sa prechádzal po byte, ale keď už som nenašiel nič, čo by bolo treba omrknúť alebo nejako napraviť, rozhodol som sa trocha prevetrať.

Čo tam po tom, že vonku začína mrznúť.

Mobil som vypol a nechal doma.

 

°°°

 

Ekáčom asi na počasí vôbec nezáleží. Ako som sa tak prechádzal, videl som aspoň tri nové protesty. Vyhol som sa im oblúkom. V poslednom čase sa medzi nimi vyskytuje až nezdravý počet samovrahov. Heslá ako „Matka Zem je jediná a pravá matka“ alebo „Uduste sa kosťou, mäsožravci,“ mi zneli už nejako otrepane. Ani som nevnímal, kam idem, keď ma zastavila nejaká pani. Niečo mi mrmlala a ťahala ma k uličke. Tam práve Zelení mlátili nejakého chlapca. Nemal viac ako trinásť. Hneď mi bolo jasné, o čo ide. Vedľa chlapca sa váľal už rozdupaný hot dog. Ako tak ležal na zemi, prsty mal dolámané z toho, ako mu po nich skákali a vďaka efektným ranám, ktoré utŕžil na tvári, si už nikdy žiadneho hot doga nedá. Skôr bude jesť do smrti slamkou.

„Hej! Nechajte ho!“ vykríkol som na nich. Boli štyria. Vysoký, asi ich vodca, ešte raz kopol chlapca do brucha a ten zostal ležať na zemi a ani sa nehol.

„Čo chceš? Brat?“ dokončil s úškrnom. Každý, kto chce mať od Zelených pokoj, vie, ako sa správať. Zbytočne neprovokovať. A reklama robí zázraky. Doma som si vždy automaticky pripevnil na bundu odznak SMZ (Strana Matičky Zeme). Politická strana. Všetci jej stúpenci majú akýsi druh ochrany. A všetci sa nazývame bratia. No commento.

„Chlapci,“ trocha žoviálnosti ešte nikoho nezabila, „nemyslíte si, že má už dosť? Čo takto ich nechať tak a ja vás pozvem na výborný koktail z rias? Poznám neďaleko jednu....“

BUM

Ten zasran vystrelil. Nie zelený, ale ten chalan na zemi. A nestrieľal len tak do vzduchu. Nechápavo som pozeral pred seba. Neviem odkiaľ, ale zrazu som ucítil vôňu pečených keksov. Tesne predtým, než mi strúžik krvi zatienil zrak a ulička mi zmizla niekde v obrovskom poli červených bodiek.

 

°°°

 

„Hideki! Netvár sa , že spíš, pretože ja viem, že nie!“

Niekto so mnou zatriasol. Myslel som, že vidím všetkých svätých. Ale nie. Bol to Evan. Stál vedľa postele a z nejakého dôvodu sa tváril naštvane. Ešte som si všimol aj doktora a zaregistroval sestričku, ktorá kontrolovala, čo také zaujímavé vyprodukoval môj mechúr.

Evan sa ku mne zohol, jemne mi kusol do ucha a hneď na to mi dal pusu na líce. Tváril sa tak, tak... och, zase som sa zasekol. V poslednom čase mi to celkovo nemyslí. Zase sa začali vynárať červené bodky. Musel som sa usmiať, keď mi doktor vysvetľovať, že som mal veľké šťastie. Len ma postrelil niekde tesne pri spánku. Šťastie, no, aspoň sa pouč, človeče! Nabudúce drž hubu a krok!

„......počúvate ma, pán Satoshi?“

„Eh, prepáčte. To tie sedatíva.“

„Aha, iste.“

Síce som bol trocha mimo, no vnímal som, ako ma Evan drží za ruku. Niečo pritakával doktorovi, ktorý neskôr odišiel. O chvíľu na to ho nasledovala i tá sestrička. Evan si sadol na posteľ a začal prepínať kanály na televízore. Nemukol.

„Nemusíš tu byť. Vieš, ja si to cením, ale určite máš niečo na práci. Alebo...“

„Sklapni,“ zamrmlal si. Nechápavo som zažmurkal.

„Prosím?“

„Povedal som sklapni,“ otočil sa ku mne. V očiach slzy. „Ako ma môžeš posielať preč? Vieš, ako som sa bál? O teba?“

Musel som sa usmiať. Trocha ma pri tom bolela čerstvá rana. Uvedomil som si, že mám zafačovanú skoro celú hlavu. Čudoval som sa, ako vôbec rozprávam. Ale na to sa moje myšlienky rozleteli niekam do ďaleka. Evan si ľahol vedľa mňa a objal ma. Chvíľu sa triasol a až o chvíľu mi došlo, že sa zrejme rozplakal. A tak som mu šeptal všetky tie upokojujúce veci a chlácholil ho. Bolo mi ho ľúto. Koniec koncov, je to ešte dieťa. Chvíľa striedala druhú. Ale to bolo jedno. Pre nás to bolo vtedy, v tom momente a navždy.

 

°°°

 

O týždeň ma prepustili na reverz. Nemohol som tam už dlhšie krepčiť. Evan mi najprv náležite vynadal, ale o chvíľu už bol samý med. Čakal odpoveď na otázku, ktorú mi položil pred pár dňami.

Sedeli sme pri okne. Ja v kresle a Evan sedel na zemi a hlavu mal opretú o moje koleno. Pozerali sme sa z okna nemocnice. V meste bolo neobvykle pokojne. Nikde žiaden požiar ani nič podobné.

„Čo hovoríš na spoločnú domácnosť?“ vysypal zo seba Evan. Na hlase som mu spoznal, že je trocha nervózny. Otočil na mňa ten svoj zelený pohľad. Len som si povzdychol a najprv nepovedal nič. Vlastne som nad všeličím rozmýšľal. Chápete, keď vám takmer prevŕta guľka hlavu, začnete rozmýšľať nad vecami, ktoré by vám skôr neprišli na myseľ. Toho chlapca som si obľúbil. Každý deň ma navštevoval a snažil sa mi zlepšiť náladu. Občas bol trocha otravný, ale vždy to vynahradil iným spôsobom a medzi nami... čo ten chlapec vedel vyvádzať s jazykom! To by malo byť nelegálne.

A teraz stál oproti mne a v očiach výraz trafenej srny. No úprimne, čo som mu asi tak mohol odpovedať.

 

°°°

 

„Hideki,“ ozvalo sa potichučky vedľa môjho ucha. Len som si zamrmlal, pretočil sa na bok a spal ďalej.

„Ale Hideki. Nemôžeš predsa prespať celý deň. Spravil som raňajky.“

„Ja nejedávam.“

„Raňajky?“ ozval sa počudovane a položil podnos na nočný stolík. Posteľ vedľa mňa sa trocha pohla. Ucítil som jeho zvedavé ruky, ako mi blúdia po tele. Horúci dych vedľa ucha.

„Ty ešte nemáš dosť? Rád by som sa vyspal.“

„Teba nebudem mať nikdy dosť a ty si na tom zrejme rovnako,“ dohovoril s úškrnom. Otočil som sa k nemu. Dal mu malý bozk, ale mal recht. Sopliak jeden. Nevedel som sa ho nabažiť. Bozk sa pretiahol a obaja sme sa od seba odtrhli, až keď sme potrebovali chytiť dych.

„Idem sa osprchovať,“ vyhlásil som nekompromisne, nevšímajúc si chlapcovu potrebu. Vstal som z postele a hodil na seba župan, zo zvyku.

„Môžem ísť s tebou?“

„A mám na výber?“ odpovedal som mu nevrlo. Chlapec zo seba zhodil všetko oblečenie a úplne bez hanby prešiel popri mne, pričom sa nezabudol o mňa náležite obtrieť.

„Ideš?“

Zhodil som zo seba župan a zavrel dvere od kúpeľne.

Nick:	Tajra
Veková kategória	od 15 rokov (dielo sa žánrovo prikláňa k shounen-ai )
Typ:	Ownfiction, krátka poviedka
Debata k poviedke:	Fórum