O nebi, o pekle alebo.../OF

Autor: Simona Gulisová Sobota, 27 Február 2010 23:34

Simona Gulisová (Simaka), 18 rokov, OriginalFiction

O nebi, o pekle alebo o niečom medzi tým

Poznáte tú nebeskú hudbu... jemnú, melodickú, akoby vám ani neprenikala ušami len existovala spolu s vami? Eli pomaly prichádzala k sebe. Bola omámená čarovnými zvukmi okolia. Na predchádzajúce udalosti si len matne spomínala, možno ani nechcela, možno ani nemohla. Jediné, čo ju teraz zaujímalo bola  tá hudba a pokoj, ktorý nastal.

Vstala , cítila vlhkú trávu pod nohami a poddávala sa tónom znejúcim z neznáma. Keď lenivými pohybmi očí začala registrovať okolie, zistila, že nič naokolo nie je ako z ,,nášho sveta“. V tom momente sa začala u Eli prejavovať panika. ,,Kde som? Čo sa stalo?“ pýtala sa ,ale odpovede neprichádzali. Začala sa obzerať okolo seba. Videla zelené stromy ako z umeleckej fotografie ,podobne zelenú trávu, lesk, trblietavý vzduch. To všetko bolo také čarovné, že si miestami myslela, že sníva.

,,Odlet zo svojho fyzického tela býva rýchly. Rozlúčila si sa so sladkou romancou, ktorú si prežívala. A teraz si tu, duša krásna a čistá, nepoškvrnená. Nie si v nebi ,nie si v raji. Stále je to tá istá hlina, do ktorej ťa pochovali, Eli. Len duša ju vníma tak, ako jej bolo dopriate.“  Ten hlas patril mocnému Univerzu, pánovi všetkých, živých i neživých, no len už tí mŕtvi mohli nahliadnuť k jeho moci.

,,Včerajšou nocou si spálila zem, spália si svoju pozemskosť i svoje telo. Teraz žiješ vo Večnosti, užívaj ju.“

Hlas Univerza zmizol a Eli ostala opäť sama so sebou v božskom svete. Vydala sa na cestu spoznávania. Zo začiatku nechápala, čo na tomto prírodnom svete môže užívať. Je predsa mŕtva. Nikdy už nebude pociťovať hlad, nikdy nebude musieť piť, ani behať ,či cvičiť.

Myslela na ten pocit, otvárajúceho sa šampanského, na pocit bubliniek stekajúcich hrdlom, na vôňu luxusného večierku, ktorý už  nikdy nezažije. So vzdychom sa zadívala do diaľky na strom. Blyšťal sa zlatom. Eli pobehla, nikdy vo svojom živote nevidela nič, čo by bolo také kúzelné. Zasmiala sa :,, Tak takto funguje tento svet? Mám všetko načo si spomeniem?“  Rozkošne tancovala okolo stromu a pila bublinky šampanského, ktoré ponúkali listy. Čas bol na tomto mieste relatívny. Netušila koľko sa točila, vyrušila ju len krásna bytosť s pohľadom  ostrým, nebezpečným a tak začala Eli ustupovať. ,,Som Iris, valkýra, prišla som ti povedať, užívaj raj. Ver ja vidím, že nie každý ho užívať môže. Mojím poslaním je hľadať mŕtve duše padlých vojakov. Ver, že  mnoho z nich sa nedokáže uzdraviť ani po smrti. Jazvy z vojny sú hlboko v duši vryté. Ťažko myslia na to, čo ich v živote tešilo, ťažko si to predstavia, tak to ťažko dostanú. Vojaci zabudli, čo ich v živote tešilo a teraz sa zmietajú len v bolesti a prázdnote, nič ich už nemôže tešiť. Ty máš dušu zdravú. Preto užívaj raj, užívaj to, čo si u smrteľníkov užívať nemohla.“

A tak ostala Eli ešte viac povzbudená, možno zvedavá , čo ďalej ponúkne toto miesto. Prehrabávajúc sa pomedzi voňavé farebné  listy prišla k miestu, kde sa ocitla prvý krát. Keď sa pozrela nad hlavu, uvidela spodnú časť svojej rakvy. Univerzum neklamalo, vážne to bola tá istá hlina, do ktorej bola pochovaná.  V tom sa začal spodok pomaly otvárať a rinul sa z neho tenký zlatistý prúd. Boli to jej najšťastnejšie myšlienky. Hrnuli sa jedna po druhej a obaľovali jej telo a myseľ šťastím. Ale Eli sa vytrhla z ich zovretia. Teraz predsa mohla mať čo si zaželala, tak prečo by sa mala zaoberať minulosťou. Odrazu nevedela, čo si má želať, tak začala krajinou putovať. Chcela vedieť, kde je jej koniec, čo sa nachádza za ňou. Hodiny prechádzania by Eli v normálnom svete zničili, ale ona mala stále energiu. Točila sa okolo toho istého stromu, prešla od rieky k rieke, ktoré menili farby zdá sa že podľa nálady. Bezcieľna činnosť ju prestala baviť. Sadla si najbližší kameň, ktorý ju príjemne zohrieval ,ako všetko naokolo.

,,Prečo som tak sama v tomto svete? Toto je večnosť? Keby nie som mŕtva, tak asi zomriem od nič nerobenia.“ Po toku týchto myšlienok spozorovala, čo mení farbu riek. Boli to malé bytosti žijúce vo vode. Telíčko im lemovalo nespočetné množstvo prstíkov pomocou ktorých sa pohybovali v prúdoch rieky. Nemali ústa len očká, ktorými videli do hlavy a myšlienok návštevníkov tejto krajiny a ich fosforeskujúca farba dávala rieke taký čistý a farebný nádych. Podišla bližšie, že si jedného z nich uloví. Zažila pocit nepoznaný ,či zabudnutý. Bola to taká nevinná detská zábava. Po čase sa jej predsa len jeden z tvorov poddal. Eli ho vytiahla z vody a usadila sa na kameň. Nevadilo, že bola celá mokrá. Stále cítila len príjemné teplo a nie chlad prilepených šiat. Bytosť sa jej prihovárala. Prekvapil ju spôsob, akým to dokázala. Jemne prikladala svoje prsty na jej spánky a taký istý zlatistý prúd, aký vychádzal z jej rakvy vychádzal aj z jej hlavy do prstov tvora. Povedal jej, že sa volá Troy a je tak, ako všetko naokolo pomocníkom Univerza. Eli si všimla jeho milosť a prívetivosť. Hodiny presedeli na kameni. Troy rozprával príbehy, ktoré zažil s pútnikmi ,ktorí prechádzali týmto miestom. ,, Nikdy nezabúdaj ,drahá Eli. Toto nie je konečná zastávka tvojho posmrtného života. Vidíš, nikto tu nezostal, si tu len ty a my, správcovia ríše. ...“ Eli sa v hlave spustilo neskutočné množstvo otázok a myšlienok, ale Troy sa odlepil od jej spánkov a pomalým kĺzavým pohybom vhupol znovu o večnej rieky. Na tom kameni nebol už nikto, kto by jej mohol odpovedať na otázky. Nebol navôkol už nikto, s kým by sa porozprávala. Ani sama nevedela, ako natrafila na tie kúzelné bytosti. Zmocnila sa jej beznádej a smútok za životom. Opäť sa poddala svojim myšlienkam a spomienkam. Dúfala, že aspoň takto si vyplní voľné chvíle. Tento svet jej dal predsa všetko, čo chcela v reálnom živote. Zatúžila ochutnať sladké ovocie, napriek tomu, že nebola hladná. Vedela, že Univerzum to zariadi. Nevedela ako, len čakala, čo sa stane.

Chvíľku sa nič nedialo, nebeská hudba hrala ďalej, rieka sa takisto valila prúdmi...

No potom nastávali zmeny. Rieka menila farbu do oranžova a hustla. Strácal sa aj Troy a jeho bratia, tráva už prestávala byť mäkká a príjemná. Kdesi v diaľke sa stupňoval hrmot. Eli takýto hrmot počula len raz v živote- pri tej osudnej nehode, vďaka ktorej je teraz tu. Zrazu sa jej prestával páčiť tento svet, napriek tomu, že by si ho zamiloval každý smrteľník. Menil sa v zlé a ona kričala ,no Univerzum zmizlo. Nebol tam už nikto, kto by ju počúval. To, čo sa zdalo nekonečné, malo zrazu steny. A steny sa rútili, ako domček z karát a ona sa zmietala uprostred tej apokalypsy, keď zrazu nastala tma a rozhostilo sa ticho.

,,Dlážka je ostrá, studená. Divné, že sa vo mne znovu prebudil cit,“ prebleslo jej mysľou, ,, takto si ten posmrtný raj nepamätám.“ Oči sa jej rozlepovali a spoznávala dlážku svojho auta, v pomliaždenej polohe kŕčovito zovretá si spomenula na posledné sekundy. Mala auto nehodu. Pochybovala, že je ešte nažive. Vlasy zacviknuté v roztrieštenom čelnom skle, ruky, ktoré sa nedali rozoznať od nôh takisto neveštili nič dobré. Ale žila. Prišla známa panika, no tá ozajstná ľudská, keď ešte stále ide o život, a ten vám prekĺzava pomedzi prsty a vy už vidíte posmrtných prevádzačov, ako si ho ťahajú do svojho sveta. Mohla sa mykať, trhať všetko naokolo, ale pomoc neprichádzala. Keď už boj o svoje oslobodenie vzdávala, zdalo sa, že podlaha začala povoľovať a ona sa vyslobodí. Prepadla sa. Padala dlho a rýchlo, až kým nenarazila na studenú podlahu. Znovu. Tento krát bodala a pália viac ako predtým. V Elinej hlave nastal zmätok, nepočula už syčanie nabúraného motora, ani pukanie kovu a skla. Necítila smrad spáleniny, ale ani nebeskú sladkú vôňu z toho sveta, v ktorom bola ešte pred chvíľkou. Jediné ,čo si želala bolo, aby bolesť skončila. Sústredila sa len na bolesť, nedokázala vnímať okolie.

Prvým zvukom po nevedno akej dlhej dobe bol len šum, ale aj ten prinútil Eli otvoriť oči. Rozpoznala krajinu ,v ktorej sa nachádzala. Ale bola iná ako predtým. Tmavá, klzká, studená podlaha sa lepila a pichala zároveň. Jej priania sa už neplnili, no čím úpenlivejšie prosila, tým sa skôr dial opak jej želania.

,, Prečo nepríde Univerzum teraz? Prečo nepomôže? Vtedy ho nikto nevolal, nepotrebovala som ho.“

,,Dievča, Univerzum je už dávno preč. Všetko má svoj opak. A jeho opak som ja. Hemopryos. Univerzum si spoznala, no nezaslúžila. Tvoja sa duša mohla byť oslobodená od svetskosti, no ty si sa od nej nedokázala odpútať.“

Vtedy si Eli uvedomila, že žiadala Univerzum o prežívanie zážitkov zo života. Mohla si vybrať obyčajnú radosť, mohla očisťovať myseľ od spomienok zlých, ale ona stále chcela niečo prežívať. Zabudla len na to, že už je mŕtva.

„Preto, “ pokračoval Hemopyros, ,,môžeš každú noc prežívať svoj život, keď si o to tak vrúcne žiadala.”

,,Ako je to možné? Myslela som si, že som už v pekle a návrat neexistuje.”

,,Dievča, budeš prežívať poslsedné sekundy, budeš si ich pamätať, cítiť. Iný návrat naozaj neexistuje.”  týmto krutovládca dokončil svoje poslanie a len sa vyparil. Nastala zima. Eli zistila, že premrhala šancu života, ale aj smrti. Nikdy nenájde večný pokoj, len sa bude naďalej zmietať v podzemí svojej rakvy. A to, ako toto podzemie vníma, je len jej zásluha.

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.