Čakanie.../OF

Autor: Svetozár Jirovský Nedeľa, 28 Február 2010 18:31

Svetozár Jirovský, 20 rokov, OriginalFiction

 

Upozornenie:

Súťažná práca bola z dôvodu porušenia hlavného pravidla:

Upozornenie: súťaže sa môžu zúčastniť akékoľvek práce - či už publikované (web, periodikum), alebo zaslané do inej literárnej súťaže - , podmienkou je, aby neboli ocenené!!!

zo súťaže vylúčená.

Súťažná práca získala v roku 2009 na medzinárodnom festivale AnimeSHOW v rámci literárnej súťaže FF druhé miesto.

 

Čakanie...

Starý Kroheľ ležal vo svojej posteli a s rukami založenými na hrudi sa sústredene díval do stropu. Oblečený v obleku tam čakal. Už ani celkom nevedel, prečo tam čaká. Možno sa už cítil príliš unavený. Unavený životom.

Do izby jeho rodného domu zrazu vkročilo malé dievčatko. Bolo oblečené v prostých bielych šatočkách a nohy malo bosé. S rukami za chrbtom s úsmevom na tvári sa prechádzalo po izbe priam až komicky dlhými krokmi.

Starý Kroheľ si ho nevšímal až do chvíle, keď prišlo k nemu a sadlo si na okraj postele k jeho nohám. Chvíľu sa na starého pána pozeralo s jasným úsmevom. Bez slova. Prehovorilo, až keď sa jej starý Kroheľ zahľadel do očí.

- Na čo čakáš?

Na otázku dievčatka Kroheľ neodpovedal a znova uprel svoj zrak do stropu. Dievčatko sa posunulo k nemu bližšie, až sa nakoniec sklonilo nad jeho tvár. Jej jemné čierne vlásky sa mu hompáľali pred očami. Dievčatko zamenilo svoj bezstarostný úsmev za skúmavý výraz. Kroheľ však stočil zrak inam.

- Na čo čakáš? - opýtalo sa znova dievčatko a neustále mu hľadelo do očí.

- Na svoju smrť, - odvetil jej nakoniec ľahostajne.

Dievčatko naňho teraz mlčky hľadelo s údivom. Chvíľu sa nič nedialo. Starý Kroheľ blúdil pohľadom zo strany na stranu, až sa napokon zahľadel dievčatku do očí.

Odrazu dievčatko nečakane zoskočilo z postele a cupitalo von z izby. Kroheľ zostal sám. Nie však nadlho.

Dievčatko sa o chvíľu vrátilo a držalo niekoho za ruku. Neznámy mal na sebe dlhý čierny roztrhaný plášť a v druhej ruke kosu. Ruka držiaca kosu, aj ruka držiaca dievčatko, bola biela a kostnatá.

Dievčatko previedlo cudzinca cez izbu a nakoniec ho posadilo do kresla v kúte. Kroheľ tam veľmi dobre videl, no pod kapucou neznámeho nedokázal zazrieť nič iné, len nepreniknuteľnú temnotu.

Dievčatko prebehlo izbou a znova si sadlo na okraj postele.

- Mŕtve ruky, ktoré ti ukážu smer a tvár, do ktorej nikdy neuvidíš. Nikdy ti neodpovie. Je to smrť, na ktorú čakáš?

- Ako mi môžu ruky, v ktorých už dávno neprúdi krv, ukázať cestu? Nepoznám ju, lebo jej nevidím do tváre a ani ju nespoznám, lebo sa mi nemôže predstaviť. Neviem, či na túto smrť čakám.

- Pozri sa ešte raz. Porozmýšľaj. Času máš dosť.

- Nie, - odvetil po chvíli starý Kroheľ.

- Prečo?

- Nechcem ísť cestou, na ktorú pozerajú slepé oči. A tiež nechcem držať v rukách jej kostnatú ruku. To nie je smrť, na ktorú čakám.

Dievčatko sa zasmialo zvonivým hlasom a zoskočilo z postele. Prišlo k smrti a chytilo ju za kostnatú ruku. Smrť vstala a nechala sa odviesť dievčatkom.

Kroheľ cítil, ako sa prítomnosť smrti vytráca a do izby sa vrátilo dievčatko. Nesadlo si však na okraj postele. Miesto toho hralo na píšťale, ktorú vytiahlo zo stolíka pri posteli. Hralo pomalú, smutnú melódiu a poskakovalo pri tom v polotanečných krokoch po izbe. Melódia bola jednoduchá, no vôbec sa neopakovala. Neustále sa menila. Melódia napĺňala starého Kroheľa upokojujúcim pocitom. Na malú chvíľu sa mu dokonca usadila v tvári blaženosť.

Dievčatko stále hralo na píšťale, no pomaly sa vzdialilo tanečným krokom až ku dverám izby a stratilo sa Kroheľovi z dohľadu.

Po chvíli však prišlo znova tanečnými poskokmi až k jeho posteli a vyskočilo na okraj. Neprestávalo hrať. Kroheľ si všimol, že do izby ho nasledovala akási žena v dlhom snehovo-bielom plášti s uhľovo-čiernymi vlasmi. Žena však netancovala na melódiu, ale prišla k posteli dôstojným krokom. Uprela svoj pohľad na Kroheľa. Neusmievala sa. Na jej tvári sa neodzrkadľovali žiadne city, no zato žiarila nesmiernou krásou.

Keby bol Kroheľ mladší, určite by sa do nej zamiloval.

Dievčatko prestalo hrať.

- Nádherná, no tichá pani. Jej vzhľad zvádza, jej dotyk ale chladí. Život v nej však prúdi aj keď je schovaný. Každý rok načúvala tejto melódii, ktorá počas zimných mesiacov vychádzala zpoza sklených okien tejto izby. Je to smrť, na ktorú čakáš?

- Nádherná, ale krutá. Je paňou zimy. Nie je však smrť, na ktorú čakám.

- Prečo?

- Je to práve chlad, ktorý už dlhšiu dobu zviera moje srdce. Aj keď som si už na chlad zvykol, je mi nepríjemný. Nechcem byť už viac chladný.

- Ťažko ťa uspokojiť, - rieklo dievčatko a zasmialo sa zvonivým hlasom.

Začalo odznova hrať Kroheľovu melódiu zimy. Zoskočilo z postele a poskakovalo okolo pani Zimy. Žena sa obrátila Kroheľovi chrbtom a rovnako dôstojným krokom, akým prišla, aj odišla.

Kroheľ neostal dlho sám a dievčatko sa opäť vrátilo. Už však nehralo na vyrezávanej píšťale. Len si poskakovalo tentoraz v inom rytme a v ruke držalo meštek. Prišlo až k oknu a otvorilo ho. Potom siahlo rukou do mešteka a natiahlo ju k otvorenému oknu.

Kroheľ začul trepotanie krídel a hneď nato sa usadil na okenici havran. Videl, ako pojedá zrno z ruky dievčatka a počul, ako občas zakráka.

- Nemý, ale zato verný. Prichádza od pána zo severu a preletel už celý svet. Zblúdilému ukáže cestu aj tam, kde cesty niet. Je to smrť, na ktorú čakáš?

- Nie, - odvetil vyčerpane starý Kroheľ a zatvoril oči.

- Prečo? – opýtalo sa znova dievčatko.

- Preletel už šírym svetom, no stále nenašiel pokoj. Ako mi môže ukázať miesto odpočinku, keď ho sám ešte nenašiel? On nie je smrťou, na ktorú čakám.

Kroheľ začul trepotanie čiernych krídel vo zvonivom smiechu dievčatka. Počul, ako dievčatko zatvára okno, prechádza izbou a sadá si na okraj postele.

Keď Kroheľ znova otvoril oči, dievčatko nečinne sedelo na okraji postele a kopalo vo vzduchu nohami. Na tvári malo úsmev, no zostávalo ticho.

- Koho mi sem ešte privedieš? – opýtal sa Kroheľ.

Dievčatko prestalo kopať nohami a naklonilo sa so svojím nemým úsmevom k starému Kroheľovi.

- Operený posol, nádherná bohyňa, kostnatý sprievodca. Posol nerozumie, bohyňa nemá zľutovania a sprievodca je bezduchý. Koho mi sem ešte privedieš? Kto bude moja smrť?

- Nikto, - rieklo s úsmevom dievčatko, - Márne čakáš, starý Kroheľ. Smrť si po teba ešte nepríde. Nevieš si svoju smrť vybrať, aj keď si tú možnosť dostal. Nerozmýšľaj už toľko nad smrťou. Príde, až to sama uzná za vhodné. A až jej to ja dovolím.

Dievčatko zoskočilo z postele a začalo si omotávať okolo prstu prameň svojich svetlých vlasov. Popiskovalo si melódiu, na ktorú sa starý Kroheľ rozpamätával.

- Veď tú melódiu som zložil, keď som zamlada pásol ovce na lúke, - hlesol starý Kroheľ.

Ale dievčatko si ho už viac nevšímalo a veselým tanečným krokom prišlo až k dverám izby, kde ho zastavil Kroheľov hlas.

- Počkaj! Neodchádzaj! Povedže mi, na čo mám čakať, ak nie na smrť?

Dievčatko si dohvízdalo melódiu a obrátilo sa ku Kroheľovi so žiarivo veselou tvárou.

- Na ďalší deň! – zvolalo s nadšením, - A potom na deň nastávajúci. A potom ešte na ďalší deň. Prestaň už čakať na smrť a vpusti radšej do svojho domu život.

Kroheľovi sa zahmlilo pred očami zo zvonivého hlasu malého dievčatka. Keď sa mu prinavrátil normálny zrak, nebolo už po dievčatku viditeľnej stopy. No on sám si uvedomil, že čakať sa v živote neoplatí. Treba žiť naplno pre každý ďalší deň.

 

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.