MICHAEL A GABRIEL/OF

Autor: Simona Benková Nedeľa, 28 Február 2010 21:08

Simona Benková (Toby 173), 16 rokov, OriginalFiction

 

MICHAEL A GABRIEL

,, Michael, Gabriel, “ tenký, sladký hlások vyšiel z jej veľkých červených pier. Bledá a zoslabnutá nehybne ležala na posteli a jej zlaté kučeravé vlasy jej osvecovalo denné svetlo spoza pootvoreného obloka. Svieži vánok sa jemne s nimi pohrával, čím ich žiara osvetlila celú miestnosť. Už dlhší čas tu pokojne leží, že nie týždne ale mesiace to musíme počítať. Jemne pootočila hlavou k nám a  na bielej tvári sa objavil malý úsmev.

,,Michael, Gabriel – ste pomenovaní po dvoch nebeských bytostiach. Nie sú to len obyčajné mená, majú svoj význam a zmysel ako byť i na tomto svete má svoj cieľ. Vaše túžby sú to hlavné, ale pamätajte, že nič nie je pre Michaela cennejšie ako Gabriel a pre Gabriela ako Michael! Nie ste iba členovia rodu Clariceovcov, ste bratia. Ak to nepochopíte, mama bude smutná.“

Po bledých lícach sa jej kotúľali striebristé slzy. Po celý čas čo sme tam stáli, sme sa nezmohli na jediné slovo, jediné slovko útechy alebo lásky. Bezmocnosť nám zomkla hrdlo a zúfalosť hlas.

,,Odpusťte mi..... odpusťte ....je mi to ľúto!“ Plakala, plakala veľmi hlasno, že slzy i nám vyhŕkli z očí. Nič vás viac nezabolí, nezlomí ako keď vidíte človeka, na ktorom vám záleží trpieť. Nikto by si nepomyslel, že taká nádherná bytosť v sebe nosí veľkú bolesť.

Odrazu prestala plakať a v celej izbe bolo počuť len jemný hvizd vetríka, fúkajúceho vonku. To strašné ticho premohol tichý smiech. Stále sa stupňoval a my sme boli úplne v šoku. Matka sa smiala a v jej jasných modrých očiach sa zjavil záblesk  šialenstva.

,, Kiež ... by ste sa mi ... nikdy ... nenarodili.“ Hlas sa jej tratil a jej oči sa pomaly zatvárali.

To boli posledné slová, ktoré vyslovila. Tak ako v očiach život zhasol, zhaslo i svetlo tohto dňa. Ten deň sme si pamätali ako deň , keď sme prvýkrát stretli smrť.

Slová, ktoré nám matka povedala sme nikdy nepochopili. Náš rod je náš osud, náš svet. To sme boli učení.

Rod Clariceovcov bol známy po celom Anglicku a patrilo nám niekoľko pevností.  Boli sme jedným z najstarších rodov a bohatší ako všetci králi na zemi. Naše meno naháňal pocit strachu všetkým, preto sa nikto neopovážil nás napadnúť a ani len nepatrné slovko urážky. Matka ho však nenávidela, preklínala ho, potupovala.

Od nášho narodenia, vždy keď nás videla, začala vrieskať a plakať, žiadať o odpustenie. Ranilo nás to. Jej odmietanie a večné ospravedlňovanie, nám trhalo srdce.. Otec vravel, že je chorá a ak skutočne ju ľúbime, nech sa jej vyhýbame, nech sa k nej ani nepribližujeme a nerozprávame. Nikdy sme nepocítili lásku matky, závideli sme ostatným deťom a niekedy sme sa za ňu i hanbili.

Nakoniec nevychádzala zo svojej komnaty a nehovorila, len sedela na posteli a pozerala smerom k nebu a písala samé príbehy. Neskôr nám povedali, že ako malá musela byť odtrhnutá od svojej rodiny a vydať sa, za niekoho koho v živote nevidela a nemilovala. Možno preto pociťovala k nemu takú nenávisť.

No náš rod – je naše všetko. To nám každý vravel. Svoje city a vzťahy, priateľstvá a ľútosť – to všetko musí držať pevne rukách. Spravodlivosť meča a slovo kráľa, je jediný zákon, ale hlavou sa mohol stať len jeden z nás ....

 

PRÍBEH GABRIELA

Ocitol som sa vo veľkom tmavom priestore. Nikde nebolo nikoho, dokonca som nevedel či tento priestor má i konce. Keď v tom, neďaleko odo mňa som zbadal zrkadlo. Podišiel som k nemu a pozrel sa, ale odraz som nevidel. Tvoril ho zlatý rám s dokonalými ornamentmi a jeho sklo bolo ako najčistejší krištáľ.

Nastal úder a na druhej strane zrkadla sa odrazu zjavila čierna postava. Tvár som nedokázal rozoznať, ale postava pripomínala tú moju.

,,Ako ja ťa len nenávidím,“ kričí odraz môjho ja.,, Prečo... prečo nie ja... prečo len ty!“

Udieral z druhej strany zrkadla svojimi päsťami, ako keby ho chcel rozbiť a vyjsť odtiaľ. Vrieskal, trmácal sa na všetky strany a  z úst mu striekali sliny ako zúrivej šelme. Jeho hlas bol plný nenávisti a nevraživosti, nie – správal sa akoby ON sám bol ich stelesnením.

Nedokázal som to trpieť,  jeho hlas a kvíliaci smiech mi trhal uši. Rukami som sa snažil tak silno zakryť si ich, že nechty sa mi zarývali až do krvi.

,,Prestaaaň !“ skríkol som a potom nič, len úplné ticho –  myslel som si, že som prišiel o sluch.

Zodvihol som svoj zrak. Z tmy za ním sa vynorili železné reťaze a úplne ho spútali. Ani sa nebránil, moje slová ho museli vyviesť zmysle a zdesený  výraz sa zjavil v jeho tvári.

,,Pomôž mi!“

A vtiahlo ho to do tmy.

Zobudil som sa a  začal  lapať po dychu. Všetko sa mi zdalo, že bolo skutočné, ešte teraz cítim ako mi srdce búši. Ten istý sen každú noc odvtedy, čo Michael bol vyhlásený ako nástupca a ja som bol odložený nabok.

Vždy sme si vraveli, že budeme spolu vládnuť. Mier vo svete nastolíme a budeme považovaní za kráľov všetkého. Nazývali sme sa menami Čierny a Zlatý rytier, hlavne kvôli naším vlasom. Michael mal nádherné dlhé čierne vlasy a ja zlaté, vraj ako slnko na nebi. Okrem vlasov sme si boli vo všetkom podobní, nielen s vzhľadom ale aj v zdatnosti, len Michael mal vždy lepšiu kondíciu. Jediné, čo nám pripomínalo neustále našu matku, boli jej modré veľké  oči, s ktorými sme boli obdarení.

Lenže rod Clariceovcov potrebuje len jedného chlapca, jedného následníka a kráľa. Radostné výkriky a gestá, uprené pohľady a poklony a všetko blaho na svete jedinému človeku – no nie mne.

Michael, ktorý bol STARŠÍ než ja, nehľadiac na tom ako som nadaný, v čom mám talent a predpoklady. Bol som odsúdený na okraj rodiny, odtrhnutý od jeho základov. Pre všetkých som už neexistoval. Bol som len Gabriel.

Otec, ktorý ani s očami o mňa nezakopne, iba prejde okolo mňa, akoby som bol len tieň nejakej steny. Takže chápem, aký význam má môj sen – potlačené a uväznené ja, ktoré nikdy nebude uznané ani len povšimnuté..

Snažil som sa rýchlo obliecť do svojho odevu. Išlo mi to ťažšie ako som si myslel, lebo som bol celý prepotený, ten sen bol jednoducho nočná mora. No dnes som nemohol zaotáľať - mal som plán. Už som nemohol vydržať môj stav a osud, chcel som všetko zmeniť od základu, napraviť všetko, čo sa zničilo v jediný deň...

Matka nám zomrela, keď nám bolo osem a o dva roky neskôr nás otec od seba oddelil. Vždy sme mali spoločnú komnatu a posteľ, spolu sme sa hrávali, smiali, ale aj robili neplechy. Zdalo sa nám, akoby bol na svete len Michael a ja.

V jednu noc však otec prišiel do našej izby, pozrel sa na Michaela, usmial sa a zobral ho na ruky von z našej izby a ja som sa prizeral ako sa za nimi dvere zatvárajú. Nechápal som to, len ten pocit ktorý som vtedy cítil som už veľmi dobre poznal - ďalší úder rovno do srdca, po matkinej smrti, strata priazne otca, ktorý ma zanechal v tmavej prázdnej izbe.

 

,,Otče, ja... ja... som lepší, ja... som ten DOBRÝ, nie ako o....“

Ozývajúci rehot sa rozohnal celou sálou.

,,Gabriel, na svete neexistujú dobrí a zlí ľudia, sú len ľudia a ich ideály, a mojím ideálom je môj syn MICHAEL CLARICE! Stane sa z neho nielen muž, ale aj človek, ktorý tento svet položí na kolená vzdávajúc nám hold, priznávajúc svoju úbohosť, áno, svet bude patriť iba jemu a rodu, ľudia uvidia ako vyzerá  mier a spravodlivosť!“

Cítil som, akoby ma prebodlo tisíce ostrých mečov.

,, S...  yn  Mi... chael! A čo ja?! Nie som i ja tvoj syn, nie som i ja CLARICE? Nie sme s Michalom z jednej matky? Nie je môj brat a ty azda nie si môj  otec?! Neprúdi v našich žilách rovnaká krv?!“

Otcovi zmizol úsmev a chladným pokojným tónom povedal : ,, Si, ale si nepotrebný, tvoj život nemá pre mňa význam. Si len smeť, ktorá si myslí, že je človek alebo človek, ktorý nevie že v skutočnosti je len smeť. Zajtra nás čaká boj, mám dôležitejšie záležitosti riešiť ako sa zaoberať tebou.“

Nato otec opustil miestnosť a za ním nasledovali ostatní. Ako vždy otec na mňa ani nepozrel a ja som znova bol v tmavej miestnosti úplné sám.

 

Bol som v prednej línii. Pred nami bola len holá zelená lúka, no my sme vedeli, že o chvíľu bude zaplnená vojskom ešte väčším  počtom od nás. Poobzeral som sa vôkol, uvidel som trasúce sa kopije a počul neutíchajúci a nepokojný šepot svojich druhov . Obzrel som sa smerom vzad na vrchol kopca.

Na koňoch tam boli  otec a Michael a ďalší urodzení páni, ktorí nevedeli ani ako v ruke držať meč, pre nich to bolo len divadlo na ich pobavenie. Za nimi sa skrývali lukostrelci a delá. Celý plán bitky mal za úlohu vymyslieť Michael. Jedna tretina armády sa na koňoch skrývala v neďalekom lese, ktorá najprv mala za úlohu naukladať pasce a poslať poslov pre privolanie ďalšej armády, vlastne mali sme obrovskú armádu , len sme nepriateľom nechceli dať vedieť o našom počte. Plán bol taký premyslený, že i keď nepriatelia prídu v trojnásobnom počte od nás, sily budú stále vyrovnané

Odrazu sa lúkou ozýval dupot a hrom, až sa celá zem triasla a nebo sa chvelo, počuli sme dokonca zavíjanie zvierat a tisíce vtákov vyletelo z lesa. Pred nami sa zjavilo čierne more a vedeli sme , že sa oproti nám valí obrovská železná vlna...

Boj sa tiahol niekoľko dni, krviprelievanie akoby nemalo konca. Obe strany utrpeli veľké straty a zásoby jedla a vody sa začali míňať. Z bojiska sa tiahol pach krvi a mŕtvol, báli sme sa vypuknutia chorôb, no po šiestich dňoch nastal koniec s naším víťazstvom. Nepriateľ utrpel veľkú porážku, ale nikde nebolo počuť radostné výkriky a piesne slávy. Celou krajinou sa ozývalo bolestné kvílenie a nárek, či už zranených alebo zdravých..

Stál som v strede poľa. Meče a kopije trčali zo zeme sťa ostne a kedysi zelená lúka bola zaplavená nehybnými telami mojich spolubojovníkov a nepriateľov. Pri nich vznikali malé potôčiky krvi, ktoré sa vlievali do horskej rieky plnej pitnej vody.

Bolelo ma celé telo – ani neviem koľko rán a jaziev som utrpel, a celý som bol poznačený krvou a blatom. Pár vojakov sa ponúklo s odnášaním mŕtvol a ja som bol poverený s hodnotením situácie po boji. Hanbil som sa za seba. Do tejto bitky som išiel s nadšením a nádejou, že sa zo mňa stane hrdina a získam si uznanie rodiny.

Pozrel som sa na ruky a meč a rozmýšľal, koľkých synov, otcov a manželov padlo pod týmito rukami a mečom, koľkým som zobral jas z očí a ich sny. Všetko vždy končí smrťou.

Bolo mi zo všetkého zle, z tohto života, z tohto prekliateho sveta! Pred očami sa mi premietalo tváre ľudí, ktorí tu už nie sú a v ušiach som stále počul bolestné hlasy, prosby o milosť alebo prekliatia. Chcelo sa mi vracať. Meč mi spadol z ruky a  ruky som si položil pred ústa. Hrozne ma napínalo, až ma strhlo na kolená, pozrel som sa na zem a  uvidel som seba v červenej kaluži krvi.

Prečo sa tento svet.. jednoducho nezlomí?!

Otec ma dal povolať. Vošiel som do jeho stanu - všade vládla dobrá nálada a každý si pripíjal na víťazstvo s plným pohárom drahého vína. Ľudia boli vyobliekaní v čistých šatoch, vyzdobený šperkmi od hlavy po paty, na rozdiel odo mňa, ktorý som tu stál v začmudenom brnení a páchol od potu a krvi.

Otec si vyžiadal chvíľku ticha. Všetci sa pootočili k nemu a dali sa okolo neho do kruhu, aby on stál v strede.

,,Dnes je výnimočný deň. Deň nášho víťazstva nad naším najväčším nepriateľom. Jeho chamtivosť ho doviedla k záhube, jeho rúhanie zániku. Plienil našu krajinu a bral čo mu nepatrí, ale Boh to nedovolil a stál na našej strane, na strane spravodlivosti a statočnosti. Nikto nie je ako Boh – je len jeden a ten kto sa nad neho vyvyšuje bude zatratený k večným mukám. Pripíjam na víťazstvo a na môjho syna Michaela, bez jeho plánu a Božej vôle by všetko padlo do rúk skazy a konca.“

Nastalo hlasné tlieskanie a otec dal bozk Michalovi na čelo. Nikdy som nevidel otca takého šťastného a hrdého, plného pýchy!

Znova, znova on! Stále len on! Svoj odpor som už nedokázal udržať na uzde... ,,môjho syna“...

,,A čo tí, ktorí aj bojovali? Tým ktorým iskrili meče, ktorým z plného hrdla sa drali slávou výkriky, tí ktorí za vás život položili a rany zbraňou utŕžili... Čo ja?!“

Upútal som si všetkých pozornosť, ich nezaujaté a pobúrené výrazy hovorili za všetko, čo ma ešte viac rozohnilo: ,,Stojíte tu a pripíjate na hrdinstvo iných... do pekla s vami!“

,,Gabriel!“

Myslel som, že ma zastaví otec, ale na moje prekvapenie prehovoril Michael: ,,Choď preč, je to rozkaz.“ Povedal to tak pokojne, potichu, že ledva to bolo počuť, pritom mi pozeral rovno do očí, ale ja som jeho pohľad neopätoval, presnejšie nedokázal vydržať a radšej som odišiel.

,,Nenávidím ich, ich všetkých. Sú to hyeny, zbabelé psiská!“

Bol som až taký naštvaný, že mi vyhŕkli slzy do očí. Znova mi začínalo byť zle, lapal som po dychu, snažil som sa zhlboka nadýchnuť, no nedarilo sa. Namiesto toho som sa hlasno rozkašlal, až som spadol na zem na štyri. Prestával som vidieť jasno. Všetko zapĺňala čierna farba a posledné čo som videl bolo splynutie zelenej a červenej farby.

Prečo sa svet delí na ľudí, ktorí majú všetko a tých ktorí nemajú nič? Prečo on stojí vždy predo mnou? Keď sme obaja ľudia, prečo ho uznávajú ako Boha, a mňa hanobia ako zviera?

Vždy to tak bolo, on je vo svetle, svetlo, v ktorom nie si sám, necítiš bolesť a žiaľ a ja v tme, odtrhnutý od všetkého, ale najviac od teba, Michael. Teba všetci uznávajú, rozprávajú sa s tebou, nasledujú ťa a na mňa sa ani len nepozrú, ani neodpovedajú na moje volanie, nehľadiac  na to ako si idem hlasivky vykričať, a čo ma raní najviac, že ty si na mňa zabudol.

Predstavy ako by to bolo inak mi lietajú v mysli - keby som sa narodil skôr, keby som nebol ten druhý, boli by ste so mnou? Brata, ktorého som nadovšetko miloval, teraz nenávidím tak veľmi, že pri modlení myslím na jeho smrť – prišiel by za mnou otec? Znova sa mi pred zrakom zjavil otec s jeho pohľadom hrdosti a seba. Realita však je iná a osud si nevyberáš, tak rovnako ako život.

Zobudil som sa vo svojej komnate. Tipoval som, že som bol v bezvedomý asi päť dní, to sme sa už mohli vrátiť na hrad. Pri mne sedela matkina osobná slúžka, ktorá jej slúžila od útleho detstva. Bola to staršia pani, bacuľkovitej postavy a kučerkavými vlasmi hnedej farby, no s dobrotou sa jej nikto nevyrovnal. Veľmi dobre sa vyznala v liečivých rastlinách a vedela ošetriť rôzne zranenia a dokonca i vnútorné.

,,Povedzte mi prosím vás všetko, povedzte mi pravdu,  ja už neznesiem ďalšie klamstvá, čo mi vlastne je.“

Smutne na mňa pozrela, z jej pohľadu sa dalo vyčítať všetko, len ja som to musel počuť z niekoho úst.

,,Pán Gabriel, viete, že už od malička ste častejšie bývalí chorý ako ostatné deti, rýchlejšie ste sa unavili a párkrát ste bez príčiny odpadli. Od narodenia sme vedeli, že sa dlho...  nedožijete - ste smrteľne chorý.“

I keď som to tušil, stále som dúfal, že to nie je pravda.  Vždy som veril v nádej, i keď  ku mne nikdy neprišla. Naplnilo ma sklamanie zo života - nič som nedosiahol, ruky mám prázdne, nemám nič, načo by som bol pyšný - budem jednoducho zabudnutý týmto svetom.

,,Pán Gabriel, viem, že to bude bolieť, ale ešte je tu niečo. Poviem vám, lebo už nechcem mlčať kvôli nemu, pre ktorého si vzala vlastný život, len aby bola ďaleko od neho!“

To ,, nemu“ určite myslela otca. Po jej guľatej tváričke sa začali kotúľať obrovské slzy. Utrela si ich starou handričkou, zhlboka sa nadýchla a pokračovala: ,,Vy ste prvorodený syn, Gabriel, no on sa dozvedel o vašej chorobe a odmietol vás. Povedal, že smeť nemôže byť jeho syn. Vaša matka to znášala veľmi ťažko, nenávidela jeho a tento prekliaty rod tak veľmi, až to moja chuderka nezniesla. Vždy vravievala, že keby si Boh na ňu spomenul a spýtal sa jej na jedno jediné želanie, bez váhania bi si priala byť bezstarostným modrým motýľom a odletieť do raja!“

Teraz do seba všetko zapadalo, konečne vyšla pravda na povrch. Takže pre nich som už odpísaný? Asi preto ma i poslal do prvej línie, preto si ma ani raz nevšimol, pre nich už som bol mŕtvy.

HA-HA, veď oni ma len ešte uvidia, veď oni ešte spoznajú moju silu, už sa nemôžem dočkať zajtrajška, keď predstúpim – nie, keď povstanem z hrobu pred otca. Po dlhom čase som bol na seba hrdý, človek vážne musí umierať, len aby sa zamyslel nad svojím životom.

PRÍBEH MICHAELA

Raz dávno, modrý motýľ letel lúkou. Slnko hrejivo svietilo, vietor sviežo vial a lúka bola plná zlatých kvetov, ktorých vôňa sa niesla široko ďaleko a kde tu sem prišli ľudia a opisovali toto miesto ako skutočný raj.

No motýľ si nič nevšímal a zadumaný mával svojimi krídlami sem i tam. Vždy keď videl ľudí závidel im. Ich mohutnosť a múdrosť u neho vzbudzovala žiarlivosť. Hneval sa, keď si uvedomil v akom veľkom svete žije a on je len MOTÝĽ – modrý motýľ. Malé bezbranné stvorenie - veľmi sa ľutoval. ,, Prečo je Boh ku mne  krutý? Vari na mňa zabudol, alebo som taký malý, že ma nevidno?“ Neustále žialil motýľ nad svojím životom

Z hustého lesa na lúku prišlo dievča. Motýľ ho uvidel. Závisť, ktorú v sebe držal dlhší čas sa premenila na hnev a ten vybuchol – nenávisť ovládla jeho myseľ a zúrivosť jeho telo. Letel k dievčaťu, pretože len ľudia môžu za jeho bolesť a tento let bol jeho posledný...

Zomrel motýľ, lebo ho zaslepila žiarlivosť alebo zomrel, lebo bol len MOTÝĽ???

Príbeh s ponaučením, ktorý som poznal od detstva, ale aké je z toho ponaučenie? Moja matka rada písala príbehy, vlastne sedávala vo svojej izbe a písala. Jeden z mojich obľúbených  je práve tento, no ponaučenie som v ňom nikdy neobjavil..

 

Odlúčenie od Gabriela som nedokázal zniesť. Bol som od neho celkom závislí, veď sme vždy boli spolu, boli sme dve strany jednej mince.

Otec ma neskôr predstavil ostatným členom rodiny ako budúceho kráľa. Všetci ma vítali z otvorenou náručou a s veľkým úsmevom na tvári, niektorí si aj poplakali – bolo to odporné, úbohé, úplná hlúposť, každý z nich sa mi hnusil. Ja som vedel, že je to len nahodená tvár a nacvičené slová, lebo v skutočnosti ich myseľ je skazená a v ich srdci je nevraživosť po tróne a bohatstve.

Vedel som že ma neprijmú, neuznajú a mal som pravdu - ani len týždeň neubehol a poslali na mňa prvého vraha. Otec však objavil zradu v čas a dal ho popraviť pred všetkých na varovanie. Namiesto útechy a slov upokojenia mi len odvetil, že odteraz si ich musím zabíjať sám, neprejaviť nikomu zľutovanie, život nedarovať a moje city nech sú navždy zamknuté v srdci ak chcem byť mocný kráľ. Vtedy sa mi prvýkrát vyskytla otázka: naozaj chcem byť kráľom?

Nepovedal som ani len slovo, len som tam stál a neprejavoval žiadne emócie, akoby som bol len tieň v tomto skazenom svete. Každý mesiac na mňa niekoho poslali, snažili sa ma otráviť, zvádzať a otec mi ani raz nepomohol...

 

Pršalo. Ležal som na zemi a rukami som si zakrýval tvár, podlaha bola studená, ale to jediné ma dokázalo upokojiť. Celá miestnosť sa mi krútila, steny na mňa padali. Už je to rok, čo sa snažím prežiť, čo som odlúčení od Gabriela, mal som prísny zákaz sa s ním stretnúť a nieto ešte hovoriť s ním. Uvedomil som si aký je môj život úbohý, až sa mi chcelo pla...

,,Ak ťa niečo bolí, poplač si a bude ti určite lepšie!“

Obzrel som sa nad seba – stálo tam dievča s veľkým úsmevom cez celú tvár. Jasné a veľké zelené oči na mňa uprene hľadeli, až som mal pocit, že mi vidí až do duše.

,,Poplač si. Slzy vychádzajú zo srdca, ak ťa niečo trápi, odtečie to spolu s nimi. So slzami steká aj bolesť“.

Prudko sa otočila doprava. Pozerala smerom k oknu.

,,Vidíš aj nebo plače. Niečo ho veľmi bolí. Vždy v duchu dúfam, že zmyje všetku zlobu a odplaví ju niekam ďaleko, ďaleko až na kraj sveta.“ Všetko hovorila jemne a veľkou úprimnosťou, že som na ňu len nemo civel. Žiarilo z nej teplo, také teplo aké som naposledy cítil pri bratovi - teplo, po ktorom som trpel závisťou, teplo domova. Slzy mi začali tiecť ako potok za jari, a ako potichu tiekli, cítil som ako mi bolesť vyteká spolu s nimi.

Tereza a ja sme boli odvtedy stále spolu. Bola mi slúžkou, ale ja som sa do nej bezhlavo zamiloval. Pamätám si ako raz spadla a udrela si koleno. Celý hrad počul jej nárek a jej slzy tiekli sťa vodopád!

Slovo osamelosť pre mňa nemala význam, bol som ako znovu narodený. Stále som túžil po jej prítomnosti, vyhľadával jej spoločnosť, iba pri nej som sa cítil úplný, ale tak ako život, ani šťastie netrvá večne, všetko má svoj koniec.

,,Otče, Tereza a ja, chceme pred Bohom uzavrieť puto manželstva. Žiadame vás o vaše požehnanie.“

Obaja sme sa rozhodli predstúpiť pred otca, obaja sme si pokľakli pred trón, obaja sme chceli to isté. Zodvihol som hlavu a pozrel mu do tváre - bez emócií sťa z kameňa.

,,Čo odo mňa očakávate?“ poznamenal bez zmeny v hlase.

,,Požehnanie.“

,,Myslíš, že spoločnosť to dovolí? Myslíš, že ľudia to nechajú ísť? Zobuď sa Michael, je len slúžka, nemá morálne zásady, je z iného sveta, sveta špiny a hriechu.“

,,Azda, nie je človek? Nie si i ty sám človek? Nie je láska v povahe ľudí? Mňa nezaujímajú reči iných.“

,,Rod to potupuje! A ty ma potupuješ s prirovnaním s obyčajnou slúžkou, aby si bol človekom, musíš  tak žiť a správať sa ako jeden. Postavenia sú na to aby ukázali, kto ním je, Michael. Ja to nikdy nedovolím. Zmiznite mi z očí!“

Rýchlo som prechádzal chodbou, priam som ňou bežal. Bol som pobúrený, určite niečo teraz chystá a všetko skazí, môj život skazí a vezme mi potešenie. Jemná ruka ma zastavila a vyviedla z pochmúrnych myšlienok.

,,Michael, nemaj strach. Nech sa stane čokoľvek, vždy som ťa milovala a to sa nezmení. Moja sila nás ochráni obidvoch a môj rozum ten... jednoducho všetko nechaj na mňa haha.“

Skoro som na ňu zabudol. Jediné na čo som myslel, som bol ja! A i tak ona tu stojí a snaží sa ma upokojiť. Ona tiež vsadila veľa.

,,Odíďme spolu. Utečme ďaleko, kde budeme slobodní. Bude nám dobre, postavíme alebo kúpime si malý domček a budeme žiť spolu až do staroby a deti...“

,,Tereza to nepôjde.“

,,Ani si to neskúsil!“

Plakala. Tuho som ju objal a začal bozkať na pery.

V duchu som vedel, že som slabý a že nie som pánom svojho života, nedokážem to. Vždy mi jedlo a vodu priniesli, nikdy mi nič nechýbalo, nemusel som robiť. Zlata som mal vždy dosť, vedel som len zabíjať. Pod mojou rukou zomrelo veľa ľudí, kvôli mne ich zomrelo veľa a vedel som že i ona...

Terezu o týždeň neskôr otrávili. Do čaju, ktorý jej dali bol i jed. Necítil som smútok, nereagoval som, akoby sa nikdy nič nestalo. Jednoducho nikdy nebola.

Ležal som na dlážke vo svojej komnate. Neviem, čo som od toho očakával. Iba som si pomyslel, že keď to urobím, znova uvidím jej žiaru, jej teplo zohreje moje srdce, no nestalo sa tak. Z pošvy som vytiahol dýku. Na jej rukoväti sa značil erb nášho rodu. Nastavil som ruku a začal si jemne rezať žily. Ach, ten pocit...

 

,,Michael, syn môj čo to robíš? Ako sa mi môžeš takto odplácať? To je už tretí už je tretíkrát, čo si sa pokúsil vziať si život za tento týždeň! Máš všetko na zlatom podnose, čo si len zažiadaš, tak prečo? Kvôli nej alebo ma viníš z jej smrti? To som spravil iba pre teba. Povedz mi Michael, nedal som ti azda zo seba všetko? Starostlivosť a lásku? Celý svoj život? Svojou nezodpovednosťou a hlúposťou  hanobíš nášmu rodu meno.“

Sedel som na svojej posteli. V ten deň ma slúžky objavili zakrvaveného v mojej izbe. Rany mi ošetrili a otec ma prikázal zamknúť v izbe, pripútali ma dokonca k posteli.

„Lásku a starostlivosť? Nie otec, to jediné čo si mi dal sú tvoje ideály, jediné čo si ma naučil je zabíjať svojich nepriateľov a zrádzať spojencov, tak ako si to urobil v minulej bitke. Spojil si sa s nimi iba preto aby si zistil ich vojenskú zdatnosť. Pokupoval si  zradcov a až potom si na nich zaútočil, vtedy keď to najmenej očakávali a od koho.“

,,Všetko som robil pre teba a pre rod, pre našu budúcnosť! Ako sa opovažuješ..“

Skočil som mu do reči, už som nezniesol byť ticho a prisvedčovať mu vo všetkom, stratil som prehľad čo je slušnosť a čo sú spôsoby, a ani som si neuvedomil, že krčím: ,, Pre mňa a či pre seba? A čo je vlastne ten rod? Kto je to podľa teba? Za čo stále ľudia zomierajú, za čo bojujú? Toto ma privádza do šialenstva, celý tento náš rod a ja ani neviem čo to je!“

,,Pre to tie samovraždy? Nezvládaš skutočnú tvár tohto sveta a preto sa zachováš ako zbabelec a radšej si zvolíš smrť?“ V otcovom hlase bolo stále cítiť pokoj, čo ma rozčúlilo ešte viac.

,,Zbabelec možno som, ale nie preto že sa chcem zabiť, no preto, že to nedokážem. Každý môj pokus, nebol úmyslom vziať si život len zažiť ten pocit!“

,,Pocit?“ spýtal sa otec prekvapene.

,,Pocit, že žijem. Len na pokraji smrti si uvedomíš ako si celý život žil, vynoria sa ti dôvody prečo by si mal ešte byť. Ty, ktorý veríš v Boha, ale neveríš v dobro ani zlo ľudí - ty to nazývaš len ideálmi, no na sklonku života všetko pochopíš a nazveš sa dobrým alebo zlým. Možno len hľadám dôvod pre moje bytie.“

Otec neodpovedal, len sa postavil a podišiel ku dverám.

,,Už tvoje hlúposti  neznesiem počúvať. Tá žena ťa celkom pobláznila a zlomila. Je z teba len troska za ktorú sa náramne hanbím a aj pohŕdam.“

Otvoril dvere a riadne s nimi buchol.

,,A mimochodom, Gabriel ťa o mesiac vyzval na súboj, dolieč sa  a dúfam, že pri súboji dostaneš rozum.“

 

Mesiac času sa chýlil ku koncu.  Rana na ruke sa mi pomaly zahojila, no musel som dlho cvičiť, aby som sa mi prinavrátil jej niekdajší cit. Už je to asi 551 úderov  mečom.

Vždy som chcel kráčať k svetlu tohto sveta, no zvolená cesta na konci mala zábranu, cez ktorú som nedokázal prejsť, nech som sa akokoľvek snažil a udieral som. Bol som ako vták uväznený v klietke. Na druhej strane si však bol ty, Gabriel, otočený vzad k slobode. Keď som ťa žiadal o pomoc, zapchal si si svoje uši.

Vlastne, prečo chceš bojovať? Za čo chceš bojovať? Závidím ti tvoju voľnosť, tvoju slobodu. Môžeš ísť kam len chceš, nemusíš si každý boží deň dávať pozor na chrbát, aby mu dýku doňho nevrazili. Najlepší priateľ je v skutočnosti tvoj vrah. Len čo odídeš z miestnosti, vznikne súd, ktorý rozhodne o tvojej smrti. Snívajú, ako ti podlomia kolená, namiesto honosných jedál ťa budú kŕmiť prachom zeme a ich obľúbenou melódiou je tvoj dravý výkrik, nárek a slová prosenia o svoj úbohý život.

Taký je svet v ktorom žijem, ktorý mi osud určil. Nikto sa ma nikdy nepýtal – ja som  nechcel byť kráľom.

Konečne som pochopil príbeh Modrého motýľa. V skutočnosti, ten príbeh nikdy nebol o motýľu, ale o dievčaťu, ktoré prišlo na lúku.

Dievča pochádzalo z významnej rodiny a bola zasľúbená mužovi, ktorého nemilovala. Keď uvidelo motýľa, ako si slobodne môže lietať a kam len chce  – nenávisť ovládla jej myseľ a zúrivosť jej telo. Chytila motýľa a odtrhla mu jeho modré krídla.

Zaslepila ju žiarlivosť, pretože bola človek, len úbohý človek, ktorý túžil byť modrým motýľom.

 

SÚBOJ

Aréna bola obrovská. Davy ľudí a členovia rodiny sa pomaly schádzali a sadali si na svoje miesta. Všetci boli netrpezliví a zvedaví, čo sa stane, no našli sa aj takí, ktorí si boli istí koncom tohto súboja – s Michalovým víťazstvom. Šepot v hľadisku náhle stíchol, keď dve postavy vyšli z opačných koncoch arény.

Pomaly sa k sebe približovali. Jeden z rytierov mal na sebe žiarivú striebornú zbroj s nádhernými ornamentmi. Z prilby mu vykúkali dlhé čierne vlasy ako noc – každý sa dovtípil, že je to Michael. Išiel pomalým plynulým krokom, s hlavou vztýčenou a štítom na jeho chrbte. Jemne vyzdvihol svoj zrak k nebu a pozeral na plávajúce čierne mraky ako prechádzajú arénou. Slabé hrmenie v nich bolo počuť, no ani jeden kvôli blížiacej sa búrke nechcel odstúpiť od súboja.

Gabriel na rozdiel od brata mal na sebe lesknúce sa čierne brnenie a kráčal s hlavou sklonenou k zemi. Meč, ktorý mal vytasený sa mu nedočkavosťou hojdal v ruke. V druhej ruke držal štít – strašne hlasno a silno mu bil do brnenia, čo vydávalo príšerný zvuk. Dokonca i chôdzu mal neprirodzenú – nakláňal sa so svojou váhou na jednu a druhú stranu, akoby nedokázal vyrovnať rovnováhu. Ich pohľady sa narovnali a stretli, už boli dostatočne blízko na boj. Michael s nezmenením výrazom a Gabriel s veľkým úškrnom na tvári.

,,Michael, dnes ma konečne celý svet uzná a ty spadneš navždy do tej tmy a prázdnoty, v ktorej som prebýval. Okúsiš aj ty život na pokraji spoločnosti.“

Gabriel mal výraz plný radosti. Zdvihol pravú ruku a nemieril ňou na Michala. Zrazu však tichý smiech sa dral do Gabrielových uší - Michalova tvár zmenila výraz.

,,TAK POĎ, GABRIEL! Ukáž mi tvoj hnev, nech pocit života zaplní moju myseľ a strach zo smrti moje telo! Chceš ma zabiť? Tak ma zabi! Chceš rod? Tak si ho zober! Mne už i tak na ničom nezáleží“.

Gabriel po týchto slovách stuhol. Meč si nechal klesnúť k boku.

,,Ako len môžeš také niečo vysloviť! O svojej rodine?“

,,Rodina, Gabriel?? Clariceovci nikdy neboli rodinou. Áno, spája nás puto krvi, ale je to len výmysel našich otcov a praotcov. Tvoja rodina je len blud tvojej mysle.“

Pre Gabriela to bola strašná rana pod pás. Rodina, v ktorú vždy veril, za ktorú bojoval, ktorá je jeho snom – je len blud? Silno zaťal zuby.

,,Prerástlo ti to panovanie cez hlavu? Cítiš sa takým mocným a vplyvným, aby si mohol ubližovať druhým? I keď si následník, ja na to ohľad brať nebudem.“

,,Dokážeš zabiť vlastného brata?“ spýtal sa Michael s veľkým výsmechom.

Gabriel odpoveď už poznal, len ju nedokáže vysloviť.

,,Ty už dávno nie si mojím bratom.“

Vyšli po sebe ako dravé levy. Meče iskrili, štíty sa drali jeden o druhý, taký boli rýchli, že ich podaktorí nestíhali sledovať očami.

Michael nikdy v živote nevidel v Gabrielovej tvári toľko snahy. Jeho údery mu vyrážali dych, jeho sila mu podlamovala kolená.

Prečo, prečo si taký slepý Gabriel? Mal si všetko a chceš bojovať o to nič? Chceš sa stať len ďalšou nemou bábkou rodu? Vždy som ti závidel, si idiot Gabriel!

Prilba letela vzduchom. Ľudia v hľadisku zatajovali dych a uvideli ako si Gabriel drží pravé ucho. Michael sa jeho útoku vyhol a mečom mu sekol do prilby až to zarinčalo. Gabrielovi síce ucho nezranil, ale ten hluk pri údere mu ho celkom ohlušil.

Gabriel sa však ihneď spamätal a chystal sa znova zaútočiť no vtom Michael vykríkol: ,,Gabriel!“

Gabriel sa zastavil a pocítil, že mu niečo steká po tvári, niečo teplé. Z očných kanálikov mu tiekla krv a takisto z uší, nosu a úst. Rýchlo si to poutieral, nechcel prestať, ešte môže bojovať, teraz nemôže zomrieť.

,,Gabriel, ty ...!“povedal Michael so široko otvorenými očami. Jeho úder to všetko spustil. Prilbu si tiež zložil a odhodil.

,,Nie nemusíš si ju skladať, síce umieram, ale dnes ešte nie! Prosím, nepozeraj sa na mňa očami ľútosti, užil som si ju dosť ako odvrhnuté dieťa,  ale to nikdy nedokážeš pochopiť, však Michael?!“

Michael nechápal, prečo mu brat všetko dáva za vinu, čo takého zlé spravil, alebo ho viní preto, že nespravil vôbec nič. No on bol na tom rovnako...

,,Čo to táraš za nezmysly?! Ty sám sa ľutuješ! Myslíš, že len ty si trpel? Myslíš si, že len ty vieš čo je to bolesť a samota? Choď do pekla! Bol si voľný, mal si slobodu, držal si ju pevne rukách. Mohol si ísť, kam ti len srdce ráčilo, tak prečo sa stále otáčaš späť?“

,,Ticho, už dosť bolo rečí, dnešok si chcem pamätať ako deň činov. Bojujme, Michael!“

 

Michael...

Gabriel, žiadaš odo mňa, aby som bojoval? Veď zomieraš! Vždy, keď som sa ocitol na pokraji smrti, tvoja tvár sa mi zjavila ako môj dôvod pre život a teraz mi povieš toto? Myslel som si, že keď ťa porazím, odídeš z tohto pekla a budeš navždy šťastný. Tak ako len môžeš povedať také slová! Prečo túžiš po mojom páde a chceš byť kráľom? Myslel som si, že si nezabudol...

 

Gabriel...

Naposledy som zodvihol meč pred seba a rozbehol sa. Michael tiež uchopil meč pevnejšie na obranu.

Teraz nemôžem zaváhať, nemôžem prestať, musím všetko zmeniť, aby som potom mohol byť na seba aspoň ja pyšný. Tu nemôžem prehrať a ani zomrieť!

Rozbehol som sa oproti nemu. Celé telo ma bolelo a oči sa mi pomaly privierali. Zozbieral som všetky sily, ktoré mi zostávali do posledného úderu.

Ozvalo sa hlasné hrmenie a cez celú krajinu sa spustil silný dážď. Nikto si ho nevšímal, všetky pohľady boli uprené na stred arény. A ja som si uvedomil, že nastal koniec...

 

Pocit neznámeho zomkol Michalove telo. Gabriel stál pred ním so sklonenou hlavou. Na jeho nádherných vlasoch, ktoré mal po matke, skĺzali kvapky vody spolu s krvou a Michael si uvedomil akého prekrásneho má on brata, vyzerá úplne ako anjel, anjel so slzami.

,,Mal si ma brať vážne Michael!“ reval z plného hrdla Gabriel, no jeho hlas bol len škrekot, vôbec sa nepodobal hlasu anjela. ,,Prečo si odklonil meč, prečo si sa nebránil? Bolo to všetko kvôli ľútosti?“

,,Oj, oj, je toto správanie víťaza?“

,,Michael...“

,,Pre Michaela nie je nič cennejšie ako Gabriel,“ odvetil s úsmevom na tvári Michael, zodvihol ruku a dotkol sa ňou Gabrielovej tváre. Jeho slzy splývali s kvapkami dažďa, že vyzeral, akoby ho chytil záchvat plaču. Michael sa neubránil smiechu.,, Ja som nikdy nezabudol. Vždy som ťa miloval Gabriel i keď ty ma nenávidíš...“

,,Michael, toto som nechcel. Ja som len chcel...“

,,Ja viem. Ľudia sú narodení, aby žili šťastne a boli milovaní, ale  každý má vlastnú cestu a nie každá konči tam kde chceme. Je to irónia, že na sklonku života sa konečne cítim ... taký ľahký, všetko bremeno a ťarcha zo mňa opadli. Desivé myšlienky mi zmizli z mysle a v srdci diery sa zahojili.“

,,Michael, moja cesta je tŕnistá, už nevládzem po nej kráčať. Nie je nič, čo by mi ostalo, v čo by som veril, za čo by som bojoval – nič, nič, nič, nič, nič! A najhoršie na tom je, že dokonca i právo nenávidieť som stratil!“

,,Odíď Gabriel, zachráň sa aspoň ty z tohto prekliatia, i keď by to malo byť to posledné čo spravíš. Skús zvoliť novú cestu, už nie tú ktorú ti tento rod zvolí, ale vlastnú.“

Gabriel bol zdrvený. Dážď zhustol, hrmenie silnelo a záblesky na nebi boli častejšie. Ľudia sa pomaly zdvíhali a potichu odchádzali. V aréne zostal, iba otec, ktorý len sedel so zrakom uprený na nich, no jeho oči boli bez lesku, jeho telo bez duše. Po prvýkrát sa javil ako chradnúci starý človek.

,,Gabriel ...“ Michael hovoril stále tichšie a tichšie. Gabriel vedel, že ich znovu nájdené puto sa roztrhne smrťou, slzy mu neprestávali tiecť, v hrdle cítil hrču. Michael však neprestával rozprávať, i keď mu dochádzal dych : ,,Gabriel... len jedno žiadam. Mohol by si ma naposledy nazvať tak, ako keď sme boli deti?“

Gabriel sa musel ovládnuť. Telo ho už nebolelo, ale srdce sa mu trhalo stále viac a viac. Bolesť, ktorá mu zostane po zvyšok života, lebo jazvy na srdci, ani ten najlepší lekár nevylieči. Myšlienka, že si teraz zabil jedinú osobu, ktorá ho milovala i on ju, mu ostane. Pocit viny ho pohlcoval, no keď sa pozrel do Michalových očí, videl, že všetko mu odpúšťa a z ničoho ho neviní. Bál sa mu tie slová povedať, lebo vedel, že sú to posledné slová, ktoré mu povie. Posledné želanie brata však nemohol odmietnuť.

,,Brat mnou milovaný... nájdi pokoj...“

Michael pomaly zatvoril oči... Jeho úsmev bolo to najkrajšie čo Gabriel, kedy videl.

 

Michael...

Môže mi dážď, ktorý mi steká po tvári, zmyť aj moje hriechy? Dokáže to, Tereza? Odpovedz mi, prosím.

Cítil som ako na mňa padá niečo ľahké a jemne mi šteklilo moju tvár. Uchopil som to v ruke a pootvoril som oči.

,,Pierka?“

Pozdvihol som zrak a uvidel som tie najväčšie krídla sťa oblaky, biele a žiarivé ako  keď sa ranné svetlo dotýka snehu za zimy. Mračná boli okolo nich rozostúpene a iba slnečné lúče sa ich mohli dotýkať. Patrili prenádhernému mužovi, s vlasmi dlhými a zlatými, s očami čiernymi ako uhol a pokožkou svetlou a priezračnou sťa diamant. Bol oblečený v dlhom bielom hábe a pri boku mal pripnutý meč so zlatým opaskom.

,,Ach, prišiel si. Ďakujem ti, že si bol stále pri mne až do úplného konca.“

,,Kto vravel, že je koniec?“ Jeho hlas znel ako melódia, krajšia ako spev slávika. Každé jeho slovo ma napĺňalo pokojom.

Vystrel svoju žiarivú ruku a podal ju smerom ku mne.

Pozrel som sa vedľa seba na uslzenú tvár môjho brata. Koniec času už pre mňa nastal. Poslednýkrát som mu jeho tvár pohladil a chytil som sa ponúkanej ruky. Jemne ma zodvihol a leteli sme spolu  k svetlu.

,,Dúfam, že tiež dostanem také krídla ako máš ty, archanjel Michael.“

,,Možno aj krajšie,“ povedal s jemným smiechom, naklonil svoju tvár ku mne a do ucha pošeptal: ,,Ona ťa už čaká.“

Tereza...

 

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.