Späť na zem (Poviedka)/OF

Autor: Maroš Greš Nedeľa, 28 Február 2010 21:13

Maroš Greš, 17 rokov, OriginalFiction

Späť na zem (Poviedka)

V roku 2016 začali na Zemi väčšie a silnejšie otrasy pôdy. Vedci z celého sveta predpokladali zánik zemského jadra v roku 2070. Preto sa najmocnejšie krajiny spojili a začali pracovať na utajenom projekte AURON. Týmto slovom bolo označené umelo vytvorené vesmírne mesto, ktoré malo byť v bezpečnej vzdialenosti od vybuchujúcej Zeme. Kapacita mesta AURON však bola len 1 500 031 obyvateľov...

Volám sa Alice Moonová a žijem v AURONE.  Je rok 2077 a na Zemi neboli doposiaľ zaznamenané výbuchy, ako sa pôvodne predpokladalo. Pracujem vo výskumnom tíme zaoberajúcom sa životom ľudí na Jupiteri. Zatiaľ máme potvrdené, že sa tam nachádza zdroj pitnej vody, ale väčší problém bude s nedostatkom potravy. Sľúbené zásoby potravy, ktoré mali vydržať dvadsaťpäť rokov, nám vydržali necelých deväť rokov. Momentálne sa zvažuje aj alternatíva vrátiť sa na Zem, ale nevieme, ako nás prijme ľudstvo po našej obrovskej zrade a chamtivosti. Všetci štátni funkcionári, prezidenti niektorých krajín a najbohatšie vrstvy celého bývalého sveta ponúkali neskutočné peniaze, aby sa do AURONU mohli dostať. Najväčšia zrada bola v tom, že aj pápež, hlava cirkvi, si prenajal spolu s niektorými duchovnými niekoľko apartmánov v tomto umelo vytvorenom meste.

Vôbec nevieme, čo sa so Zemou stalo, vieme iba to, že stále existuje, ale prečo? Zlyhali sme vo výpočtoch? Alebo je celý AURON iba fraška? Spôsob, ako zbohatnúť na  dave ľudí, ktorý sa bojí o vlastnú existenciu, o vlastné prežitie? Všetci v tomto zasratom si kladú rovnaké otázky. Každý sa bojí o svoj život. V poslednom čase pribúda samovrážd od mladých teenagerov až po dospelých a starých ľudí, ktorí už nevedeli, čo so svojím životom. Mnohí moji priatelia a známi skončili vo vesmíre ako rozkladajúce sa mŕtvoly, o ktoré nik ani nezakopne.

O mesiac neskôr...

Ľudia tu v AURONE sa búria, chcú sa vrátiť na Zem, hoci tam ich možno čaká vyhnanstvo alebo smrť, ale nechcú zomrieť v nekonečnej samote a temnote tu vo vesmíre.

Je opäť ráno. Túto ohavnú časť dňa nenávidím, celé dni ma trápia depresie, ale to nie je to najhoršie. Najhoršie sú práve rána plné beznádeje a strachu. Ja už nechcem žiť takýto život! Ľutujem chvíľu, kedy som sa rozhodla odísť do AURONU. Nemala som počúvať svojich rodičov, mala som zostať s nimi a teraz som tu sama a neviem, či moja rodina ešte žije, neviem o nej nič.

Dúfam, na dnešnom zhromaždení sa konečne rozhodne. Cesta domov. Tieto slová milujem, sú také sladké. To slovo by mi malo byť blízke, no predsa je mi také vzdialené...

Dnes nemám ani prácu kvôli zhromaždeniu. Zasa budem v tejto nenávidenej posteli ležať bezvládne ako duša bez tela minimálne pol dňa. Nevládzem sa ani postaviť, kritizujem samu seba, ale pritom to nedokážem, nemám toľko síl. Do zhromaždenia sa musím dať dokopy. Kde mám tabletky? Otvorila som zásuvku nočného stolíka a podľa hmatu som sa snažila nájsť tie pravé. Viem, že mali podlhovastý tvar, ale nevedela som rozlíšiť, čo som chytila, tak som zobrala do ruky všetky, ktoré tam boli. Našla som ich, aspoň jedna radostná správa v toto pochmúrne ráno. Vlastne ani neviem, či je pochmúrne, pretože nedovidím na okno. Sme vo vesmíre, tu niečo také ako oblak vidieť len ojedinele.

Zjedla som tri tabletky a hneď som cítila uvoľnenie a opäť som zaspala. Snívalo sa mi o Zemi, ako keby sa na nej nič nezmenilo. Bola nádherná a úžasná. Videla som svojich rodičov, ako sa majú dobre. „Je čas vstávať...“ vo sne som počula mamin hlas, mysliac si, že je to skutočnosť. S obrovskou radosťou som otvorila oči, že uvidím obrysy známej postavy z môjho života, no nevidela som nič, len holé steny môjho apartmánu.

Pozrela som na hodinky a zistila som, že zhromaždenie začne už o hodinu. Začala som sa chystať, aby som tam prišla načas. Najskôr som si dala sprchu, všetko na som mala špinavé až na jedno sako, ktoré nenosím, pretože je od mamy k dvadsiatym narodeninám. Práve teraz nadišla príležitosť, na ktorú sa hodí. Rýchlo som si vysušila vlasy a obliekla sa. Na chodbách pred mojím apartmánom pobehovali deti hrajúce sa na policajtov a zlodejov. Z tých detí sršala neskutočná radosť, pomyslela som si, ich netrápi, čo bude s ich životmi ďalej.

Cesta k „Čiernemu pešiakovi“ trvá približne pol hodiny. Snažila som sa ponáhľať, aj keď som vedela, že neprídem načas. Zbadala som, že rovnakým smerom ako ja idú početné skupinky ľudí, čo ma prekvapilo. Neverila som vlastným očiam, je tu celé mesto!

Väčšinu informácií na zhromaždení som vôbec nevnímala, sústredila som sa na jediné slová „Zem“ a „domov“, dlho som tie slová v rozhovoroch rady mesta nezačula. Nakoniec sa rozhodlo, že sa bude hlasovať. „Kto je za to, aby sme sa vrátili na Zem?“ Otázka zaznela rýchlo a stručne, ale takýto ohlas som nečakala. Všetky ruky boli hore, len deti, zaujaté vlastnou hrou, sa nezapájali. Toto mesto ma po rokoch začína konečne prekvapovať...

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.