Rok 2077 – Príbeh Prvého (Poviedka)/OF

Autor: Tomáš Karabel Nedeľa, 28 Február 2010 21:18

Tomáš Karabel, 17 rokov, OriginalFiction

Rok 2077 – Príbeh Prvého (Poviedka)

Píše sa rok 2077. Storočie, v ktorom sa svet zásadne zmenil, sa chýli ku koncu. Na ploche celej severnej Ameriky už nesvieti Slnko, a nie je ani pravdepodobnosť, že niekedy bude. Na začiatku 21. storočia sa práve v Amerika podarilo vytvoriť prvú UI – umelú inteligenciu, ktorá bola takmer úplne dokonalá, až na to, že jej hlavným pánom bol človek.

Nikto nevie, ako to začalo, nevieme ani to, kto prvý zaútočil, či oni, alebo my, no medzi ľuďmi a UI vypukla vojna. Netrvalo dlho, čo sa človek tešil zo svojho triumfu a ľudia kvôli tomuto triumfu začali umierať. Najväčšia svetová veľmoc upadla, premenila sa na bojové pole. UI čerpala energiu zo svetla podobne ako ľudia, no nemohli sme riskovať, že náš výtvor nás zničí, museli sme vykonať veľkú obetu a preto v roku 2036 ľudia spálili nebesia nad Amerikou. Použili sme stíhačky, bomby, aby sme zamedzili Slnku možnosť dopadať na Zem. Američania, ktorí prežili prvú UI- vojnu, sa uchýlili do Európy, Ázie a Austrálie. Ľudstvo utrpelo veľkú stratu, stratilo takmer celý svetadiel. Pripravovali sme sa na vojnu a chceli sme späť, čo patrilo nám, no bolo to zbytočné, pretože sme nevedeli odstrániť chemické látky, ktoré clonili Slnku v dopadaní na povrch Ameriky. No dosť bolo „kecov“ o Amerike, podľa nás Európanov zaplatili dostatočnú cenu za svoju dychtivú túžbu hrať sa na bohov a stvorenie UI. No Američania sa „nasáčkovali“ aj do Európy, čo sme nebrali za bohovskú výhru a stále tu bola hrozba návratu UI k nám, hoci sme mali silnú obranu. No nielen UI, aj ľudia sa zásadne zmenili.

Volám sa Adam. Hovoria o mne ako o „Prvom“, pretože ja som prvý, kto sa narodil so schopnosťami, ktoré predtým neboli človeku ani nikomu inému dané. Práve sedím pri Skalnatom plese v Tatrách na Slovensku. Je pol jedenástej v noci. Je tu hrobové ticho, jemne padá na zem biely sneh, ja sedím na studenom kameni, nikto okrem mňa tu už nie je, všímam si dym, ktorý vydychujem z úst, a ani neviem prečo, robí mi to radosť. Užívam si výhľad na mesto podo mnou, na jeho červenú oblohu a viem, že o chvíľu ma príde zabiť môj vlastný syn.

Všetko sa začalo mutáciou. Mutácia je kľúčom k nášmu vývoju. Umožnila, aby sme sa z jednobunkových organizmov vyvinuli na dominantný druh žijúci na Zemi. Tento proces trvá milony rokov, ale vždy po niekoľkých státisícoch rokov pokročí vývoj vpred.

Bolo 23. decembra 2012, Mayovia  tento deň označili za koniec veku. Neviem, ako to dokázali, ale v ten deň sa začal nový vek, začal sa mojím narodením. Z rozprávania viem, že to bol deň ako každý iný, vonku snežilo, bola zima, deň pred Vianocami, deti do seba pchali sladkosti, rodičia finišovali s nákupmi darčekov a vianočných stromčekov. V telke dávali otrepané rozprávky z minulého storočia, na niektorých kanáloch zas vysielali rozprávky o konci sveta. Jehovisti verili, že do konca dňa ľudstvo zahynie, ...ale tí v to verili vždy.

Narodil som sa minútu pred polnocou svojej matke, volala sa Romana. Miesto narodenia nepoznám. Matka bola prekrásna mladá bruneta, mala nádherné tmavé oči. Veľa o nej neviem, pretože hneď po pôrode umrela. Dodnes neviem, čo presne bolo príčinou jej smrti, no keby som dokázal cestovať v čase, tak to napravím. No mám aspoň jej fotky. Otca som nepoznal, ale veľmi ma to vtedy ani netrápilo, kašľal som naňho, pretože nebol pri mojej matke, keď ho potrebovala. Pár rokov po jej smrti sa u mňa objavila prvá anomália. Začali sa okolo mňa vznášať veci, vankúše, kvety a podobné ľahké „hovadiny“. Len sa vznášali, nelietali hore, ani nepadali dole. Hneď nato na dali do zariadenia na Novom Zélande, ktoré sa volalo Centrum. Bolo to miesto pri útesoch, kde sa stretávali vedci z celého sveta. Najviac bolo Američanov, tých tu bolo ako hadov. Strávil som tu takmer celé detstvo, vedci ma označili za nový druh človeka. Označili ma ako homo sapiens superio. Mal som tu pár kamarátov, ktorí boli odo mňa o dva roky mladší. Volali sa Lana a Tomáš.

Vedci zistili, že mám schopnosť telekinézy. Bola to moja mutácia. No telekinéza nebola zďaleka všetko, ako som neskôr zistil. Keď som mal štyri roky, mal som silu zdvihnúť lyžičku, no tá sa najskôr pokrivila a potom sa vzniesla. Keď som mal osem, zistil som, že dokážem zdvihnúť celý písací stôl. Bola to sranda, nevedel som pochopiť život ľudí bez toho, aby dokázali na diaľku manipulovať s predmetmi. U Lany a Tomáša som nebadal žiadne schopnosti, mal som podozrenie, že sú tu zatvorení len preto, aby so mnou trávili čas.

Moje detstvo bolo dosť zanedbané, nepoznal som kakao, pil som iba nejaké syntetické svinstvá. Často večer, keď som mal ísť spať a ľahol som si na ortopedický matrac, mäkký vankúš a prikryl sa, dal som si ruky za hlavu a pozeral do stropu, prial som si, aby som mal normálny život. Mal som vychádzky so sprievodom na slnku, aby som nabral nejakú energiu. Bolo o mňa dobre postarané, ale vedel som, že to tak do konca môjho života neostane. Mal som bežne hodiny ako matematika, jazyk, biológia, a popri tom ma vzdelávali vo využívaní mojich schopností a v boji.  Všetci sa chodili na mňa pozerať ako na opicu, ale mne to bolo fuk, pretože som veľa nevedel o vonkajšom svete.

Prvý problém nastal, keď som mal pätnásť a trepala so mnou puberta, už ani neviem prečo som sa naštval tak, že som bezcitne vyhodil opatrovateľku cez zatvorené dvere...a nedopadlo to dobre. V šestnástich som absolvoval výcvikové misie  v Centre. Mal som obrovskú silu, guľky s farbou, ktoré boli pálené na mňa, som mysľou zastavil a mávnutím ruky popadali ako mŕtve muchy. Zvyšok vojakov som oplieskal o steny, vyhodil von oknami alebo som ich držal hore nohami dovtedy, kým nepovedali, že sa vzdávajú. Objavil som v telekinéze schopnosť dusiť ľudí na diaľku. Cítil som sa veľmi mocný, preto som nechcel byť len pokusným králikom, na ktorého sa chodia ľudia pozerať.

Keď som mal sedemnásť, pomiloval som sa s Lanou...bolo to niečo neskutočné, keď sa moje pery dotýkali jej pier, keď som preciťoval každý jej nežný dotyk na mojom tele. Všetko som mal odpozerané z filmov. No vtedy som nepociťoval žiadnu lásku, bol to iba nejaký tupý pud vo mne.  Chcel som ísť von. Na moje osemnáste narodeniny bola táto túžba najväčšia. Čoskoro som mal byť nasadený ako vojak do bojov, pretože som bol prakticky neohroziteľný. Nepoznal som žiadne city, tak som len vstal z postele, obliekol sa, rozbil telekinézou oceľové dvere a v pokoji som si kráčal temnými chodbami Centra po klzkej vyleštenej podlahe. Vtedy nabehli na mňa vojaci a začali po mne strieľať šípky, asi boli uspávajúce, no ja som ich zastavil a vojakov som hádzal, dokiaľ neboli schopní sa pohnúť. Prešiel som do hlavnej sály, kde ma čakala Lana a povedala mi, že ma miluje, aby som od nej neodchádzal. No nikto mi nedal materinský cit, dokázal som s ňou súcitiť, ale mne to nestačilo. Vyšiel som bránou a rozbehol som sa po ceste od Centra. Mal som moc a ako každý muž s mocou, chcel som jej viac...

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.