Astrál/OF
Autor: Katarína Panáková Pondelok, 01 Marec 2010 21:35
Katarína Panáková (Shu), 15 rokov, OriginalFiction
Upozornenie: Jednoduché Shonen ai, shoujo ai...
Astrál
...Bum-bum...bum-bum...bum-bum...
„Sme ľudia, otroci zeme hľadajúci spásu, zmysel Života.“
...Bum-bum...bum-bum...bum-bum...
„Sme podradní, keď nájdeme zmysel nášho bytia, nájde si nás Smrť.“
...Tííí...tííííííí...tíííít...
„Sme krehkí ako porcelánové bábiky a osud sa s nami hrá, kým nezoberie nožnice a pretrhne s nami spojenectvo. Prestane sa so žaluďom v našej hrudi hrať. A ten už ďalej nebude vzdorovito štebotať Smrti.“
...
„Slečna Mizuhara, počúvate ma vôbec? Áno, rozumiem vám, nie je jednoduché zrovnať si to v hlave, keď prídete o matku, ale,“ pretrhne sa reťaz slov z pier prerývaných ranami veku. Snaha bola márna, ani po dvoch týždňoch sa nič nezmení. A ani tento deň nebude odlišnejší od tých predchádzajúcich. Oválnou špičkou štíhleho ukazováka nadvihne hrubý lem okuliarov mlčky obdivujúc oproti sediace dievča a jej ledabolý postoj k veci. No nebol taký ledabolý, ani zďaleka nie. Medovými smaragdami, akoby skúmala dvíhajúci sa krátkosrstý kúdoľ prašných častíc. Psychologická pracovníčka natiahla paže k hŕbe záložiek a spisov. Sánka jej klesla o značnú úroveň celkom naprázdno.
„Nie...mne nik nerozumie a už vôbec nie vy,“ odpovie Mizuhara nechávajúc ston nožičiek stoličky vytvárať trením o drevené plochy parkiet dôraznejšie vyhlásenie o jej odchode. Než by dospelá žena mohla odzbrojiť jej pichľavý špic jazyka, prehodila cez plece rameno pomarančovej objemnej a rozmernej tašky a rýchlym krokom opustila šialene farebnú kanceláriu. Akoby tento priestor dokázal podporiť bublajúci pocit na samotnom dne jej srdca. Navždy osamotenú a temer zabudnutú emóciu. Radosť.
...
„Viete, čo je život?“
Život je cesta k snom.
„Nie...“
Prečo nie?
„Pretože Život sa končí Smrťou, nie snom.“
...
„Mami, prosím, neopúšťaj ma. Ja...potrebujem ťa, pretože si jediná, kto mi rozumie,“ moje slová potopil ďalší príliv strachu a zarastených obáv. Mala som strach...z toho, že posledný vznešený výdych matkiných pľúc, zrazí rady belejúcich sa krištáľov anjelských krídiel. Len sťažka som vnímala, čo mi v šepote matkinho nesmiernou bolesťou utíšeného hláska sa kotúľa v mojich ušných bubienkoch. Srdcervúco som na ňu hľadela. Na bledulinký zábal, takmer hynúcej pleti, na oči znesvätené prekliatym zákalom čierneho vírusu a polpriamky pier zúžené do už tak milostivého, ale nešťastného úsmevu. Zatracujúc všetky doterajšie myšlienky dotýkajúce sa podnetu smrť, som v mrazivej beznádeji a s ešte mrazivejšou slzou na viečku oka, stisla dlaň, ktorá pomaly, ale isto strácala teplo vykazujúce život.
„Nie, zlatíčko. Ty ma už viac nepotrebuješ. Si nádherné, mladé a samostatné dievča, cieľavedomé. Máš sny, sny, ktorým dávaš okrídlenú nádej. Si silná, nájdeš si svoju cestu ku snom. Ver v nej. A ona ti ukáže konečnú moc snov,“ moje uši patrili jej posledným slovám, slovám, ktorým nerozumeli, slovám, ktoré vsiakli do seba poslednú kvapku dôležitosti. Pretože potom...biely priestor, s bielymi oknami, stenami, so snehobielou posteľnou bielizňou a bielymi rušivými prístrojmi, prehlušil rázny výboj. Zelená čiara na monitore kričiaceho stroja s funkciou zaznamenávať tlak, sa zúžila a napáchla karmínovým odtieňom. Už nepokračovala v trhaných úsečkách, ktoré spájali krkolomné kopčeky. Bol to oznam. V tej sekunde výkrik prístrojov zdrvujúco uchopil zúbky mojich krídiel a roztrhol ich na márne spomienky po šťastí. Nastal koniec. Aspoň som si to tak myslela. Odtiahla som chrbát svojej trasúcej sa dlane len jemne kontaktujúc hodváb pokožky tej druhej paži. Tej, v ktorej už nehralo to nežné teplo.
„V koho mám veriť?! Povedz mi to...ako to myslíš?! No tak, mami. Povedz mi to, prosím! Prosím! Ako vždy, keď som nechápala. Prosím! P-prosím,“ nech už moja prosba a žiaľ bola akákoľvek strašná kombinácia, naďalej som tam stála a ticho dúfala v celkom nemožné. Že sa na do mnou Život zľutuje, že mi svetlo prinesie nové krídla...belšie a mocnejšie. Prisilné ruky obtiahli krídlovité a tie moje drkotajúce sa ramená. Ťahali. Môj vzdor bol márny. „Nie, nie! Nechajte ma na pokoji! Mami, povedz im niečo! Mami!“ Pohľad mi zablúdil až k nej, ako sa stráca belosť jej tváre, ako ju obkľúčili osoby, ako ju odo mňa berú. Špinavé špičky zatiahnu za niť na prístroji sledujúcom pohyb srdca. V tom momente, akoby aj mňa odpojili. Od prístroju, ktorý mi dával jedinečnú možnosť...veriť v sny.
...
„Viete, čo je to sen?“
Sen je možnosť veriť v to, čo ostatní pokladajú za nemožné, ale my im dávame nesmrteľnú nádej.
„Nie...“
Prečo nie?
„Pretože sen je len ďalšia alternatíva, ako spadnúť na samé dno sklamania.“
...
Letmým krokom sa predloží jej dolná končatina na asfaltovú trať k určitému miestu. Do uší sa jej voľne prehráva nadbytok hlasných zvukov z celého rebríčku piesní s čiernou arómou žiaľu v sebe. Je tak osamotená, i keď v zaľudnenej uličke to prekypuje okoloidúcimi. Každý z nich je pre ňu nepodstatným. Až napokon sa do jej cesty prepletie križovatka. Rozkaz podaný červeným plamienkom žiari v semafore pre chodcov, donúti chod jej nôh v stručnosti zastaviť. Medovými očami obkolesuje vlákna snehových bludičiek, ktoré obklopili podrážky vysokých kožených čižiem v tiež bronzovej farbe. Akoby na tom nejako zvláštne záležalo. Áno, je omnoho príjemnejšie upriamiť pozornosť na drobné prírodné dary, ako na tváre ľudských tieňov. Napokon zodvihne tvár aj s očami k druhej strane cestnej premávky, keď zachytí hlasný signál semaforu pre chodcov. Akonáhle sa pokúsi o bežný krok vpred, nohy jej zmeravejú neposlušnosťou, tak ako ostatok tela.
„Anjel...“ zatají dych pri tom nesmierne dôležitom titule adresovanom poslovi nebies. Možno je to len rozprávkový a mätúci obrazec ilúzii, veľká nafúknutá bublina halucinácii. Oči sa jej stretnú s istými rubínovými, ktoré, akoby nikdy neokúsili zovretie ľadov. Čulými zrenicami obtiahne nesmierne podlhovastú líniu striebristých zdanlivo bielych vlasov, s ktorými sa ľahko zahráva nešikovný duch jesenného až zimného vetra. A napokon zainteresuje fakt, že v takomto období zdobí alabastrové drobné dievčenské telíčko sotva tenká vrstva dlhosiahlej na pohľad drsnej látky taktiež bielych šiat, ktoré mapujú hmlovité útvary špiny, akoby pripomínali ceny z cestovania po kôre celého sveta obývaného nielen ľudskou rasou. Smaragdová. Zažiari v nekrytom tunely semaforu pre chodcov. Zrak jej ovisne na najnižšiu úroveň nedbalého asfaltového chodníka. Spopod jej dolných končatín sa vytratí aj posledné krídlo prskavo zafarbeného lístia.
„Slečna?“ Vyvráti ju z prudkého návalu myšlienok cudzí dotyk dlane na jej krídlovitom ramene krytom nie najhrubšou vrstvou bundy. Trhne plecom zaťaženým polovičnou váhou školskej batožiny.
„Uh-oh,“ zalomcuje s ňou jej neprimerane rozložená váha a ona len tak-tak unikne ďalšiemu slovíčku narážajúcemu na ňu. Chôdzou spočinie po belosti pruhov prechodu. No, keď očami medi sa stratí s pozornosťou k bodu, kde ešte pred chvíľkou svetlo plienilo okolitú mosadz špiny, svetlo z nadprirodzene čistého dievčatka v bielom, už ju nezachytila. Stratila sa, tak ako prišla. Nádej ako motýľ. Tak ako na jej okvetné lístky srdca zasadol, vzlietol k inému, pestrejšiemu výkvetu. „Som tu.“ Chrbtom dlane zatiahne za železnú rúčku pevných dvier, na ktorú vyvinie dostatočný tlak. Hluk sa pretiahne jej ušami ako vlak prenikajúci svojim nebezpečne ozrutným svetlom do útulného ložiska tmy. Mnoho mladých, ktorých od nedávna smie dôverne menovať spolužiakmi, sa zračia v prazvláštnych zrkadlách jej očí. Akoby čosi pozorovali, zoskupovali sa do polkruhu obdivujúc niečo, čo sa len tak nevidí.
„Yume, zaspievaj nám, prosím!“ Preblesklo jej mysľou nespočetné množstvo hlasov, ako sa pokúšala predrať skrz stále objemnejší húf nováčikov. Až napokon stratí sa jej výhľad na stopy, na nové plochy pre jej budúce kroky. Zmätú ju telá triafajúce sa do intervalov plynulo bušiaceho rytmu. „Ona je taká krásna, pozri na jej vlasy! Ako rýdze striebro!“ Neubránila sa mohutnej sálajúcej zvedavosti, ktorá doslova sršila z každého jedného pohybu. Obzrela sa. Za tým, čo tak ohlodávajú zvedavé pohľady navôkol. To, čo prezývajú ojedinelým japonským menom. Yume. Sen. Tvárou sa jej pretiahne prekvapená grimasa. Zvráska kontúry jej tváre do príjemne prekvapenej mimiky.
„To už by stačilo, nemyslíte? Čas ísť do učební! Pohyb, pohyb! Posledného zaškolím prímentskými povinnosťami!“ Pevný a predsa úhľadne medový chlapčenský hlas prehluší okolitý hlasový výboj. Žartovný nádych v jeho slovách nebolo možné prepočuť, ale behom chvíle sa pobúrený dav stratil v skľúčených chodbách školskej budovy. Až na ňu. „Myslel som, že to zapôsobí na všetkých rovnako. Asi som našiel prvého prváka, ktorý neskočil na moje intrigy. Gratulujem, získavaš zvláštne ocenenie týždňa – výpomoc prímentovi, teda mne. Smieš prejaviť nadšenie,“ jeho tichý a úprimný smiech sa prelial do korábu jej ranenej duše, ktorá sa už tak biedne potopila na dno čierneho zúfalstva. Neodvráti k nemu myseľ, ani ľahký pohľad nevenuje jeho vysmiatym očiam farby lišajníku. „Halo? Vnímaš ma? Oh, pardon, nemôžem za svoju výšku! Ešte aj prváci budú mať zo mňa posmech!“ Nedbalo pokývne zmäknutou bradou, akoby i tak nevenovala dostatok pozornosti tým záhadne čudným slovám. Až teraz si uvedomí, že pred jej tvárou sa premieta súboj vzdušného elementu a čulej dlane pripomínajúcej dievčenskú, krásne oblú. Konečne uzrie zdroj tých namosúrených a výsmešných slov. Nízky mládenec so svetlým rozstrapateným hniezdom na hlave podíde do jej okruhu blízkosti. Zatne zuby a unikne jej spod nosnej dutiny posledný neviditeľný a nehmatateľný balón vzduchu dovážaný priamo z kotliny pľúc.
„Pardon,“ prešuští. Odtrhne reťaz blízkosti medzi nimi urýchleným vykročením vzad. Avšak v tom momente vzbĺkne ozajstný problém. „Ach...je mi to kus trápne.“ Mladíkovi sa vystrie nezvyčajne tenká línia obočia. Náhle a nečakane uchopí svojou dlaňou vytŕčajúcou do dusného vzdušného prostredia tú jej mysliac na prirodzené gesto.
„Žiadne obavy, už som zvyknutý, že ľudia po mne zazerajú takto ako teraz ty. No, u prváčikov to očakávam tým dupľom. Čiže do akejže skupiny patríš...? Priezvisko poprosím, budúca asistentka prímenta,“ prehodí vo svojich tiež útlych a neveľkých rukách paletu dosiek s potrebnými papiermi a ešte dôležitejšími údajmi vpísanými v ich srdci.
„Mizuhara...Mizuhara Hana,“ zapiští takmer pošepky zisťujúc, že v tomto prípade nedokáže svojimi slovami či gestami ublížiť tejto krehkej duše. Inokedy to ide ako po tekutom a mazľavom masle. Inokedy...
...
„Viete, čo je to nočná mora?“
Je to odtieň prenádherných farieb snov. Dobro musí mať zlo, život musí mať smrť. Jestvuje medzi nočnou morou a snom istá rovnováha.
„Nie...“
Prečo?
„Pretože rovnováha znamená rovnica. Sen nie je nočná mora. Nočná mora je úprimnou obavou, sen je len falšovanou obavou. Je teda nočná mora čistejšia?“
...
„Mami, pozri! Prijali ma na tú školu!“ Radosť mi dominantne preskakovala po tvári ako novo nabitá prskavka oslavujúca svojim iskriacim kabátikom radostnú príhodu. V dlaniach som zovierala ten dlho očakávaný kus formálneho papiera. Kŕčovito som trela jeho tenký, ale pevný lem. Môj sen sa splnil. A ja som bola v tej chvíli vďačná za pochopenie, za to, že tvrdá práca nevyšla nazmar. Matkine nebesky azúrové oči ma zasvätili svojim dobrosrdečným pohľadom. Pristúpila ku mne od kuchynskej linky a zľahka ma obrala o zhrbený zdroj oslavných informácii.
„Gratulujem, drahá. Vedela som, že to dokážeš,“ nežne pohladila moju hlávku lemovanú rovnými prameňmi vlasov tentoraz spletenými do chuchvalcov, keďže mi duch vetra zaplietol moje vlasy takou čulosťou, akou som sa ponáhľala domov. A napokon stisla moje telo do hrejivosti rodičovského objatia dávajúc pozor na dôležitý doklad, na podstatu burcujúcej radosti. Moje srdce spievalo neskutočne precítenou radosťou. Tak ako každý deň, každú chvíľku, keď sme boli spolu. Jej prítomnosť bola dostatočným darom pre môj život. „Stačilo si len veriť, viera a veľká snaha sú magickou kombináciou rovnajúcou sa k úspechu. Usporiadame si malú oslavu na záhrade a spravím tie špeciálne pirôžteky, ktoré tak máš rada, čo povieš?“ Nebolo potreba slova na viac. Mne stačilo len, že nedobytné srdce mojej drahej mamičky bije pod mojim uchom. Spokojne. Tak ako vždy. Nemala som ani len dôvod na tušenie, že o pár minút sa všetko zmení...
...
„...nenávisť už mnohé so sebou pochovala...chamtivosť zapríčinila regeneráciu sporov, ktoré viedli ku krvilačným bitkám, vojnám...hnev vzbudzuje v nás tiene, ktorými v skutočnosti nie sme, nechceme byť a predsa sa nimi necháme ovládať...my sme...a budeme,“
...pretože sme ľudia...
„a budeme ničení inými ľuďmi...preto budeme znepríjemňovať životy iným. Už len tým, že odídeme a opustíme ich, i keď nechceme. Tak prečo? Prečo musia existovať tak skúpe éterické veľmoci?“
...pretože sme ľudia...
„a ľudia si nezaslúžia žiť večne. Pretože musí byť rovnováha. Musia umierať zlí a rodiť sa zlí, musia umierať dobrí a rodiť sa dobrí. Sme prekliatí. Pretože sme ľudia, nedostaneme krídla z ocele. Krídla, ktoré nám umožnia lietať životom bez toho, aby sa zlomili a my s nimi padli na samé dno tej najstrašnejšej tmy.“
...
„Yumka ťa naučí hrať na klavíri,“ zašepkal k nej čistý melodický hlások. Akoby na ňu dýchol vznešený posol nebeskej brány. Uvedomila si, že sú celkom opustené. Len oni dve. Len ona a tá, čo doteraz úspešne pokladala za ilúziu. Odoláva. Alabastrové pavúčie prsty zľahka obchytia tie jej. Prenášajú ich na rad klávesov, pred ktorým úpenlivo sedia. „Nie je to ťažké, ale ani jednoduché. Klavír tak ako ostatné hudobné nástroje má svoj hlas a dušu. Jeho snom je vydať tie najkrajšie pocity pomocou hry súzvuku. Splňme mu jeho sen,“ všetko utíchlo. V tej chvíli prostredie a svet obarilo žeravé ticho. Zapriadla za prsty. Ozval sa mocichtivý tón pretínajúci svoju dvojičku. Šumivá aróma ticha sa zatiahla do ústrania. Priestor sa nadul oválnymi čiernymi hlavičkami so vztýčenými úsečkami. Spod spojenia ich prstov a nesmelého tlaku vyvažujúceho prebúdzajúce sa klávesy s celým orgánom klavíru, začali vzlietať nové pestrofarebné tóny. Tóny zohrané do množstva kladných a perleťových emócii. Ona nehrala prstami. Ona hrala pocitmi napriahnutými v špičkách jej drobunkých prstov.
„Ale...“ omámene spečatila tóny skrehnutou strunou svojho hlasu. Stále odoláva. Prsty sa jej chvejú spod tých jemných, ktoré opatrne stláčajú jej pokožku udávajúc tvrdohlavé pokyny. Hana si uvedomovala skutočnosť, že teraz vydáva takéto tóny ona s pomocou klavíru. Pocity, ktoré v nej driemali v pustej hmle v bezodnej hmle, sa začali pomaly prebúdzať. Až kým sa nerozhodlo. Nabitá pružnosťou odtiahla prsty od bielych pásov. Vzdialila sa.
„Nechceš sa naučiť hrať na klavíri?“ Nemá perleť iskriaca z tváre bielovlasého dievčatka nedala Hane žiadnu indíciu z útrob jej okrídleného srdca. Len nesmelo zatiahla za bradu. Očami pristála na úrovni parkiet. „Klavír, ale chce, aby si na ňom hrala. Nedala si mu možnosť spoznať tvoje prsty, prsty, ktorými vysielaš svoje neobrúsené pocity. Ak ho budeš viesť, tvoje pocity sa stanú ojedinelými šperkmi. A tie budú môcť vídať diváci len počas eposu harmónie tvojich diamantových pocitov s hlasnými pocitmi klavíra,“ zašepkala, „tak Yumke ver. Odovzdaj svoje pocity do jej prštekov a ona ti ukáže cestu k diamantom,“ s dôverou pršiacou v rubínových zrkadlách sa vpíjala z trojmetrovej vzdialenosti do pocitov Hany. Skrčí sa rad drobných pliecok striebrovlasej bosej dievčiny. Naznačí odchod avšak vnímajúc okolnosti celkom inak.
„Cestu ku snom?“ Dodá rýchlo a úpenlivo Hana. Vyjasňuje sa. V nej. Rozsvietil sa lampáš do kolísky jej uspatej duše chrliacej kedysi len to priaznivé a tekuté šťastie. Bosé chodidlo zatiahlo za možnosť spätného kroku. Hanu premohol rozžiarený plameň. Plameň prúdiaci z lampášika. Plamenný kvet páliaci zarastenú ľadovú rakvu kryjúcu jej srdce od skutočne hrejivých emócii. Na tvári anjela v bielom sa zjavilo čosi nevídané. Nemá tvár praskla pod ťarchou marcipánových úzkych pier. Pier, ktorými preniklo šťastie. Svet sa stal na niekoľko sekúnd sadom rúžových narcisov. Aj ich hlávky pomaly začali ovísať.
„Veríš v sny, Hana-chan?“
„Už dlho nie,“
„Tak potom neveríš ani v Yumku,“
„Ale ona je skutočná,“
„Aj sen sa môže stať skutočnosťou. Som Yume.“ A tak sa stretla konečne s ňou. S legendou, ktorá privádzala nočné mory na plaché svetlo a premieňala ich na svoju podobizeň. Na biele a posvätné sny. „Už veríš v sny?“ Úsmev roztavil ľadovú masku, ktorá dominovala na tvári Mizuhary nekonečnú trhlinu času.
„Neviem či v sny, alebo v nočné mory.“ Zvonivý odraz zvuku detskej radosti poskočil do belosti stien a zmenil sa na smiech. Čistý ako sneh.
...
„...láska už mnohé so sebou vzkriesila...chamtivosť zapríčinila, že sme spoznali krvilačnú vojnu, ale bez nej by sme nepoznali vznešené slovo mier a jeho podstatný význam...pokoj zanecháva našu dušu čistú...my sme...a budeme,“
...pretože sme ľudia...
„a budeme takí akí nás stvorili...a budeme plniť funkciu, ktorú nám darovali. Prečo? Pretože, i keď atramentové plátno posiate hviezdnym prachom sa splaší pred dravosťou zašpicatených vláskov slnka, ono sa vráti. Tak prečo? Prečo existujú rozprávky, v ktoré niektorí stále veríme?“
...pretože sme ľudia...
„a ľudia si nezaslúžia žiť večne. Pretože možno niektorí túžia po tom, čo volajú zázrak. A keby mali na dosah takú právomoc, ich srdce by pokryla ľadová bariéra, zhrdzavené tŕnie. A zázrak by sa stal len slovom bez zmyslu. Sme prekliatí. Pretože sme ľudia, nedostávame krídla z ocele. Krídla, ktoré nám umožnia lietať. Krídla, ktoré znovu narastú len ak v ich vzkriesenie veríme. Pretože stále jestvuje a bude existovať možnosť, vzlietnuť a odraziť sa od samého dna,“
...pretože my...áno my ľudia, my blázni voláme tento čin nový začiatok...
...
„Mami, mami! Si v poriadku? Čo ti je?“ Bežala som. Len k nej, k jej nehybnému telu, ako sa zvíja na lesklom teritóriu plávajúcej dlažbe v kuchyni. Moja planúca iskrička obáv vzplanula v dravšie jazyky pahltného plameňa každým zrýchleným a predsa neodvážnym krokom. Moje dlane sa chopili jej zmätených ramien, ako so sebou pohadzujú, akoby do nich udrelo hrôzostrašné skupenstvo elektrickej energie. „Mami?!“ Vzlykla som do jej ucha. V tom zmätku som sa nedokázala viac pohnúť. Ani pomyslieť na telefón sa v tom nepeknom okamžiku nedalo. Bolo to odsúdené k prahu nemožnosti. Prekvapivo sa matkino telo prestalo zmetať v neprestajnom desivom tanci končatín. Mohlo to znamenať toľko. Blany môjho srdca už-už začali pukať toľkou predstavou, takou strašidelnou, že prestalo na malý moment vydávať svoje osudné tóniny. Mojej dlane sa chopila iná. No jej zovretie bolo neintenzívne, takmer ostýchavé, akoby to bol posledný tichý signál spievajúceho života.
„Takto si ma nemala vidieť...“ Nepovedala to preto, lebo sa jej mohutné ego rozhodlo váľať sudy na zahalenej zeme mosadzou. Vedela som, prečo to boli práve tieto slová. Nebolo to preto, lebo by pomýšľala na svoju autoritu či postavenie, ktoré nadovšetko rešpektujem. Nebolo to pre nič iné, len, aby nezhasla vo mne posledná žiara drobnej hviezdičky. Hviezdičky, ktorá zhasla pri tisícke iných. Ten pohľad...zlomený ako porcelán, mení sa na črepiny nešťastia...ten hlas...inokedy pevný, zvonivý ako cínový zvonček veselo pretínajúci v nás tie najnepríjemnejšie spomienky...to nie je, to nebola moja drahá matka. Od tej minúty to bol cudzí človek. Nebolo to tým, že stratila odo mňa ten krehký dar lásky. No to ona zapríčinila ten výpadok, to ona rozbila v mojom vnútru všetky pierka, zlomila a nepovedala ani jednoduché prepáč alebo je mi to ľúto. Neželala si odísť, nechať ma tu. Alebo sa mýlim? Nie...to ja som si priala, aby táto túžba iskrila i z nej. No v skutočnosti som to bola ja, kto bol na vinne. Ja, kto si chcel svojho nekorunovaného strážcu snov ponechať dokým nepríde iný. Bola som sebecká. Prepáč mi, mami.
„Mami dýchaj! Ja...ja-ja, zavolám pomoc, len vydrž! Prosím ťa veľmi, vydrž!“ Do rúk sa mi dostalo pozornosti telefónu. Nevedela som ako. Predovšetkým som nevedela odrazu ako sa používa. Všetko sa stalo cudzím, všetko v tom zahmlenom svete strachu. Prsty sa mi viditeľne chveli pod toľkým tlakom, ako nevedno vyberali čísla a lámali rekordy v najdlhšom vyťukávaní. Opäť mnou prešla vlna tlaku a ľadových kožných útvaroch, zimomraviek, keď mi stislo ruku to obávané, to čo strácalo istotu tepla.
„Pokoj, Hana,“ upokojovala ma s aspoň trochou povzbudenia v zachrípnutom a tichom hlase. Moje prsty zastavili, tak ako oči, ktoré doteraz obťahovali každé jedno číslo, každý jeden roh na telefóne. Ako? Ako som sa mohla stať tak zlou dcérou? Mojej matky srdce dobíjalo, mojou úlohou bolo udržať ju vo viere, ktorú mi ona teraz dodávala celkom potichu a s chuťou bolesti zatrpknutou v hlase. Prelomila som ten okamih. Stláčala moje vedomosti. Čísla spájala do pomocnej linky. Pridržala voľnou rukou telefón k uchu. Intenzívne pípanie prehlušilo všetko navôkol i lenivé a temer mlčanlivé pukanie ojedinelého srdca. Srdca mojej jedinečnej opory, srdce mojej matky.
...
„Viete, čo je to nočná mora?“
Je to odtieň prenádherných farieb snov. Dobro musí mať zlo, život musí mať smrť. Jestvuje medzi nočnou morou a snom istá rovnováha.
„Nie...“
Prečo?
„Pretože nočná mora nie je odtieň snov. Sú to dvaja súrodenci, sen a nočná mora, dve rozdielne kapitoly a predsa niekde pod ich nepreniknuteľným štítom sa nachádza tá istá pointa a to isté srdce.“
...
Tieň nasleduje dunivý dupot jej neplynulej chôdzi. Tempu jej šikovných chodidiel sa podobá alegru. Ako špic za špicom sa oblieka do jazernej plytkosti niekoľkých spletí potôčikov. Ako dážď hľadí svojim hodvábnym plášťom takmer nebadateľné črty jej mladistvej tváre. Nik ju nesprevádza, nik jej nerobí príjemnú a predsa pre ňu nedôležitú spoločnosť. Len kvapalné špirály zaleptávajú jej vlasy a láskajú jej tvár. Tunel osamotenej ulice sa mení na hladký pás s rôznymi tekutými vypuklinami. Slnko sa rozhodlo pre dnes obdarovať svojich otrokov tichým žiaľom. A oni, okrem nej, sa skryli do svojich príbytkov, aby im nenamokla duša tekutým nešťastím. Pre ňu je to avšak oslobodenie. Až napokon vyleje do svojich chodidiel nový rozkaz. Zastavia na počkanie.
„Yu-Yume?“ Vakuola dychu sa nepretiahne hrtanom. Zatají dych kolísajúc medenosťou svojich očí po badateľne pošpinenom a premoknutom tele, ktoré len zúfalo halí tenká vrstva pošpinených šiat. Akoby k sebe túlilo neznámy predmet, ale netriaslo sa v nerovnomernom rytme brániac sa chabými zbraňami proti dychčiacemu chladu a črepinami nebies. Tá vzdialenosť sa ublížene stiahne každým krátkym a neodvážnym krokom zo strany Hany. Vedie ju zvedavosť.
„Budeš v poriadku, Yumka ťa zachráni, neko-neko,“ ten hlas plný blankytnej nežnosti sa ocitne v hlave Hany. Akoby sa časová trhlina stala len úzkou, ale istou hranicou medzi pravdou a minulosťou a z nej zutekal i tá spleť nevinných zvukových vibrácii. Kolenami naberie tok vody držiac sa v konkrétnej blízkosti s oným striebrovlasým tvorom. V jeho lone sa nachádza premočená kopa krátkosrstého koberčeka rázne sa chvejúca i v hrejivom objatí krehkého navonok ľudského tela.
„Y-Yume,“ menuje toho malého záchrancu, ktorý k sebe v záchrannej póze udržiava hmlisté a preskakujúce teplo pre ich dvoch. Pre maličkého tvora s rozstrapateným kožuštekom, ktorého chlpaté bruško sa len prekliato pomaly zdvíha a naznačuje iskru života v sebe a pre ňu. „Čo to má znamenať? Prečo si tu? Máš byť v škole a odpočívať!“ Behom okamžiku sa stretne s obrazom zamračeného tienistého prostredia. Aleje mlák trieštia skupenstvo čohosi menej priesvitného. Čohosi nečisto karmínového. Prameň života. Krv meniaca sa na dôkaz nečistoty. „Yume!“ Ticho. Stiahne dlane ku krídlovitým ramenám postriebreným vodopádmi priezračných vlasov. Zatiahne za ne, opatrne. No opatrnosť sa vymyká kontrole pravého zmyslu.
„Ver, že za nocou príde deň. Ver, že za dňom príde noc. Svet ťa ukryje do pelechu hviezd. Tam kam siahne tvoja túžba, príde i sen. V jeden deň, keď zabudneš na svoje krídla, príde a zaželá ti krásne sny. Tak ver! Pretože viera prináša pierka na tvoju cestu prinášajúc so sebou krídla nevinné,“ Jemný hlas znejúci pokorne. Ako sa slová menia na harmóniu tónov. Ako naraz celý svet sa rád mení na nereálnu fantáziu. Ako sa dážď mení na nový vysmiaty úsvit slnka. A do dlane Hany dopadá striebristý posol krídiel. Len jedno jediné a tak zvláštne čarovné brko. Sedí na mieste. Srdce jej bije tektonickosťou hlasu, ktorý zovrel jej jadro a tma sa stala pevným svetlom. „Hana-chan, Yumka je rada, že si prišla, pomôžeš neko-neko?“ Odrazu to nebol chrbát zovretý chabosťou prostredia, odrazu to bola tvár nevinnej, tvár, ktorá vydala z kúska pier toľko hlások, toľko harmonických tónov, ktoré pohladili dušu prítomnej ako neónové blanisté krídla motýľov. Odrazu to nebol nárek bolesti, odrazu to bol výkvet úsmevu. Anjelského, nebesky svätého. A chlpaté bruško zatiahlo za nitky a začalo pravidelne sa zdvíhať a vydávať mocnú túžbu po živote. Hana pierko zovrela do dlane, naraz dusila v sebe nespočetné množstvo otázok. Naraz rubínová línia prenikla do jej hrude a rázne prekročila všetky doteraz známe informácie, o ktorých bola mienka správna. No teraz si nebola istá či Yume jej myseľ nespoznala inak než srdce. „Môže ťa Yumka naučiť hrať na klavíri?“
„Yume, čo sa stalo?“ Odvrátila sa k predošlej otázke. Potoky sa miesia s tekutými kalichmi krvi. Dieťa nebies kriviac bosými a útlymi končatinami sa zodvihne do úrovni bujného vetra. S košom náručia naplneným mačacím stvorením. Možno sa Hana nemala dozvedieť pravdu tak skoro. Bolesť je tak záhadný odvar často spätý s pravdou. „Môže.“
...
„Viete, čo je to sen?“
Sen je možnosť veriť v to, čo ostatní pokladajú za nemožné, ale my im dávame nesmrteľnú nádej.
„Nie...“
Prečo nie?
„Pretože to sny nám umožňujú existovať skrz ne. To oni nám dávajú nesmrteľnú nádej, to oni nám prenechávajú krehkosť krídiel pripravených na let.“
...
„Vidíš ich? Akej sú farby?“ Moje ruky zaneprázdnila ťarchou stoniek. Stoniek, ktoré udržiavali v poriadku svoju pestrofarebnú korunku. Pre mňa boli žlté a tak obyčajné, že som v nich nenašla to, čo pohľad mojej drahej matky. Preto moje pery odpovedali prirodzene.
„Žltej,“ pre mňa to bola správna odpoveď, ale pre ňu a jej srdce tobôž nie. Len zavrtela hlavou a uchopila stonku spod tých ďalších. Láskyplne sa na mňa zahľadela a do mojich vlasov pripla žltú hlávku kvetu.
„Mýliš sa, Hana. Tvoje oči hovoria žltá, ale tvoje srdce vie, že je to zlatistá. Je v poriadku, že sa riadiš svojou mysľou, ale potom neuvidíš nič svojim srdcom. Pretože len srdcom smieme odkryť čaro skryté vo veciach,“ prehovorila a svojimi krokmi vošla do prostred pestrofarebnej záhrady. Chcela som si jej slová zapamätať. Ale pre ne už v mojom srdci neostalo miesta...pretože toľkými výrezmi bublalo oceľovou arómou zaschnutej a čerstvo vyvierajúcej krvi.
„Áno, je zlatá,“
...
„Viete, čo je život?“
Život je cesta k snom.
„Nie...“
Prečo nie?
„Pretože Život sa končí Smrťou a začína snom.“
...
„Nedokážem veriť...“ Šepot ako lístie sa nechá viesť víchricou, sa donesie k cudzím ušiam.
„Huh? Čo si povedala?“ Napriahla sa po ďalšom rade regálov zaťažených púšťou prachových zrniek. Pláň jej pliec ovalila váha útlych rúk. „Ale no tak, nerob sa, že si ma nepočula. Mimochodom pozri, tuším som aj od toho mesiaca, keď sme sa stretli vyrástol! Dočiahnem na tvoje ramená!“ Áno. Bol to mesiac, ktorý sa predrel v zrnách času do presýpacích hodín. Bol to mesiac strávený na univerzite umeleckých odborov. A mesiac strávený s len menšinou osôb.
„Myslela som si, že viem o nej všetko, ale prednedávnom som zistila, že je to opak. To ona pozná mňa, dokonalo. To ona je tá, ktorú chcem spoznať a zdá sa mi, že nemôžem ísť tam, kde je ona. Je to také zvláštne. Chcem byť pri nej, pretože prináša svojou prítomnosťou neznáme pocity, ale čo ja? Privádzam jej len plno otázok a uberám z jej času,“ preriekne sa. S mysľou splnomocnenou na druhej hranici sveta sa pozabudne s rukou, ktorá svojou nešikovnosťou naberie rad kníh, ktoré si to zamieria na nebezpečnú blízkosť k mapkám dlažieb. Súboj zvukov sa neodohrá, pretože iné nerozmerné ruky zachytia ich vedomosti v stránkach. Hana si až teraz uvedomí, čo sa stihlo odohrať behom neprítomnosti jej ducha.
„I keď hovoríš v hádankách, myslím, že je to láska.“ Láska?
„Láska? To slovo je mne už dávno neznáme,“
„Ale no. Občas pôsobíš síce ako chladný typ, ktorý nepotrebuje utešiť alebo nejakú pozornosť. Ale každý z nás pozná lásku, pretože láska je všade, i keď mi ju často necítime. Má mnoho tvári. A podľa toho, čo si hovorila, myslím, že ide o lásku,“ mal pravdu. Ale Hana si to nechcela priznať. Nie je to jednoducho možné. Napokon s nemou vliatou v perách nasadila do rúk z náručia mládenca knihy. Obrátila ich pevný obal a nasadila do správneho poradia. Akoby na tom záležalo.
„Taaakže, kto je to? Niekto z tadiaľto? Haha...som to ja? I keď...ten popis jej a ona...to asi ja nebudem, že? Nevadí, dá sa prežiť fakt, že ma nik nemá rád,“ odpovedal sám sebe s akousi zmesou horlivosti. Hana na ňom obdivovala podstatu jeho charakteru. Že dokázal nielen pobaviť ostatných, ale aj seba. Do miestnosti vošiel ďalší obyvateľ školy. Objal prímenta zľahka okolo útleho drieku a pritiahol svoj nos do chuchvalcov jemných vláskov.
„Nik? Tak to som rád, že ma berieš ako nikoho. Kedy tu skončíš, láska? Všetci šli domov a tak som myslel, že si niekam zajazdíme spolu.“ Vedela, že to ani zďaleka nepatrí jej ušiam. No slová sa nahrnuli náročky do jej uší a nemohla odolať. Jej pohľad sršal nepríjemným prekvapením. Znechutenie? Zrejmé. No napokon prečo? Láska má mnoho tvári. Uvedomila si skutočnosti.
„Ach, ospravedlňujem sa, snáď ti to niekedy vynahradím, Kyosuke-san. Hovoril si zajazdíme? Už je opravená?“ Od samého prívalu okrásnej radosti poskočil ako dieťa pri vianočnom stromčeku. „Ale...“ Jeho pohľad sa zvrtol po neporiadok v neusporiadanom kabinete. Bolo tu ešte mnoho práce.
„To nič, ja to upracem, i tak na mňa nik nečaká, len sa bavte a pozdravujte odo mňa tú “opravenú“,“ odprevadila reťazec slov do vzduchu a obratne sa chopila ďalšej várky naskladaných listín v krepovej kvádrovej škatule.
„Ale,“ mladík bol utíšený dlaňou svojho tmavovlasého priateľa, ktorý si to s ním mieril do bezpečného únikového východu z priestranstva kabinetu.
„Som ti veľmi zaviazaný,“ mrkol na Hanu priateľ prímenta a obidvaja sa stratili v skrútených chodbách za sprievodu hlasného polemizovania. Láska má mnoho tvári.
„Smie ti Yumka pomôcť?“ Prekvapenie v podobe nežnosti hláska. Až napokon pokývnutie Haninej hlávky stačí ako jasná odpoveď. Už to nebol jeden pár, ale dva páry rúk, ktoré šikovne obracali lišty a knihy sa usporiadali do upravených radov. Bolo to tiché, ale niekedy slová nie sú nutné. Láska má mnoho tvári. Až kým nastal koniec tej mlčanlivej nenáročnej práce.
„Yume-sama, naučíš ma hrať na klavíri?“ Iba taká cesta existovala k poznaniu. K poznaniu skutočnej tvári toho striebrovlasého anjela bez krídiel. Tváre sa rozjasnili výhrou líc. A tak sa budovou univerzity ozvala hlasná súhra tónov, v ktorých možno vďaka srdcu začuť nárek emócii. Nárek kladných emócii. Láska je šíp v srdci, láska je kalich posvätnej vody, láska je každodenný chlieb, z ktorého ľudstvo každý požehnaný deň ujedá. Láska je to, čo činí bytosti inými než sú. Pretože láska ich robí takými akí v skutočnosti sú.
...
„Zetsu-chan, miluješ Jin-chan?“
„Jin-chan, miluješ Zetsu-chan?“
„Áno,“
„Tak potom Zetsu-chan Jin-chan nemiluje,“
„Prečo?“
„Lebo Zetsumei nemôže byť ako Jinsei. Pretože Zetsumei je Smrť a Jinsei Život. Naše cesty, drahá sestrička, preklína to číslo...“
„Mojich sto životov,“
„Vzdaj sa ich, Jin-chan a Zetsu-chan ťa bude milovať,“
...
„Čo som to urobila?“ Tenké prsty pošpinené krvou...ale nie vlastnou...detská tvár, v ktorej sa usadila večná sadza strachu. Malé čiernovlasé dievčatko padlo bosé v čiernej látke šiat na špinu zeme. Rozochvel ju úder ďalšie strachu.
„Zetsu-chan, tu si! Jinsei ťa hľadala po celom nebi a...“ Hlas sa premenil na prenikavé ticho. Ticho prinášajúce ešte mocnejší ortieľ bolesti a biedneho utrpenia. Čakalo. Malé čiernovlasé dievčatko očakávalo každým momentom krik z pier bielovlasej sestry. Už to nemalo zmysel. Do jej srdca sa zasadilo semienko. Semienko, ktoré vyrastie do rozmerov buriny. Do škaredej buriny, ktorá popŕhli každého, kto sa k jej srdcu priblíži. „Zetsu-chan, čo je to?“
Krv, ktorú si nikdy drahá Jinsei nepoznala...až do doby, keď sa naše sesterstvo skončilo. Ty si sa stala Životom tak ako prehovorila k tebe uspávanka a hviezdy. A ja...som sa dostala pod krídla kráľovnej temnôt. Stala som sa Smrťou. Nočnou morou menom, ktorým ju ľudia preklínali. Akumu v preklade nočná mora. Zatiaľ, čo teba...ľudia s láskou menovali Yume. Teda snom, ktorým som vždy chcela byť ja. Ale ja som nikdy hviezdy nevidela, nikdy nepočula krásu piesne a už nikdy viac necítila vznešenosť pocitov, drahá sestra. Už nikdy som nedokázala pocítiť hrejivosť skutočnosti, že ma niekto dokáže milovať. Mňa, Akumu. Mňa, nočnú moru a Smrť, ktorá preklína ľudí, tak ako oni preklínajú mňa. Dávam im ochutiť z môjho sveta.
„Krv, Jinsei. Krv, ktorú ty nikdy neokúsiš. Tak ako nenávisť. Naše cesty sa delia do križovatky. Znova cestu spoločnú už zrejme nenájdeme. Zosmrťou sestra, ja sa vrátim a budem tá, čo ťa znenávidí, tá, čo ti ukradne milovaných, tá, čo ti ukáže stránku zo svojho sveta. Očakávaj ma,“ to boli slová rozlúčky. Slová, ktoré sa zabodli do malého a celkom krehkého srdca Jinsei, ktorá v ten deň podľa predpovede dostala roľu Života a bola vyslaná dávať ho ľuďom. Ľuďom, ktorí si to podľa Zetsumei nikdy nezaslúžia. A tak sa začal boj o sto životov. Boj medzi sestrami, ktoré boli rozličné ako deň a noc, ako západ a východ slnka, ako ruža a ľalia, ako čierna a biela, ako modrá a čierna. No kdesi tam, kde nesiaha žiadna biela či čierna ruka, boli na vlas podobné. No to všetko sa nedalo uzrieť okom či mikroskopom. Na to bolo srdce.
...
„Je to ťažké,“ úsudok príde ako rozvážnosť sama. Tóny sa uzavierajú do svojho jadra, akoby prestali vypovedať svoju pompéznosť, akoby sa skrývali pred ich dominantnou veľkoleposťou. Článkami oblých prstov zas a znova vytvára tlak na ploché klávesy, ktoré spätne udierajú do strún čierneho krídla klavíru.
„Nie je to ťažké. Ťažké je stláčať klávesy, ak si uvedomíte, že tomu nástroju ubližujete. No napokon, nemohli by ste s Yumkou hrať na žiadnom hudobnom nástroji, kebyže sa držíte touto teóriou. Áno, je to tak. Ale každý hudobný nástroj si je vedomý svojej role a vy sa mu odvďačíte precítenosťou, pocitmi, ktorými ho obdarujete. Nie, nie je to ťažké, len mu treba otvoriť brány do svojho srdca.“ Precítenosť a harmónia. To je pozlátený kľúč pasujúci do zámky. Do zámky brány k blanistému kráľovstvu srdca. Striebrovlasé dievča pretancuje svojou dlaňou na západnej záhrade klávesov klavíru vnášajúc do súzvuku zvonivé tóny. Naopak, Hana sa drží východného krídla čítajúc z rímsy ebenového dreva nástroja spleti akordov, noty, ktoré nemožno nijako inak zachytiť. Nie je to súlad. Yume je ako voda, element elegantnosti, ktorý je hlavným zdrojom tej očarujúcej nádhery. Hana je ako oheň, element hnevu, ktorý je hlavným zdrojom tej prazvláštnej trpkosti. Na jednej strane sa dajú zachytiť tóny predurčené k osvieteniu, na druhej sa odohráva ukrutný boj, v ktorom nemožno nájsť bytosť titulovanú víťazstvom.
„Je to ťažké, nemôžem hrať tak dokonalo ako ty! Nemám žiaden talent, absolútnu nulu!“ Klávesy sa zlomia zúfalo pod búrlivým návalom emócii. Úder dlaňami Hany vyvrcholí do explózie zvukov a horúčkovitému výkriku. „Pretože ty si Yume, všetci, ťa tu poznajú a pokladajú za tú naj. Nikdy si nemusela vynaložiť žiadne úsilie, aby si sa mohla zdokonaľovať, nikdy si nemusela trpieť a ochutiť nenávisť, stratu...pretože si len dieťa, ktoré pojedlo múdrosť sveta! Nenávidím ťa, ty nie si sen...teba nikdy nasledovať nebudem!“ Kolená sa zmraštili rozkazom a napravili svoje pásmo. Zodvihli ju do skroteného vzduchu, ktorý bol len pozorovateľom. Chcela odísť, videla svoj odchod už v mysli, no keď vykročila svojou pripravenou ľavicou, šírku jej ruky objala krehká dlaň.
„Nič o Yumke nevieš, ale...je to v poriadku, že si to myslíš, Hana-chan,“ znelo to tak zvláštne. Po prvý raz sa cítila zlomene, akoby sa na jej čelo zvráskal názov červenou tuhou farbou. Ten názov, pomenovanie by bolo – vinná. Salva ukrutnej psychickej bolesti v podobe tisícich tŕňov ruží uväznil jej dušu na pokraji biedy. Čiernej mračnej.
„Yume-sama, ja...“
„Je to v poriadku, Hana-chan. Ak si to vyriekla svojimi perami skrz svoje srdce, potom na tom pravda bude, v ktorú zaiste veríš. A Yumke stačí len to, že opäť veríš v čosi, i keď tá pravda prináša bolesť.“ Už to nezvládla. Hana sa stiahla do kútov chodieb. Ďaleko. Ďaleko od tvora, ktorému v tomto momente neprávom ublížila. Až tak ďaleko, že ulicu potopila hanlivý tieň noci a ona sa stala milióntym divákom lunárneho predstavenia pantomímov.
„Ako som to mohla vôbec povedať?! Veď...to Yume je...ach,“ z úst jej unikla čerstvá bublina chladného povzdychu. Vzpriamenou chrbticou sa odváži oprieť a tvrdosťou známu stenu neznámeho druhu budovy, ktorá narieka biednosťou svojho stavu. „Už nikdy sa nebudem môcť pozrieť do tých rubínových očí,“ hneď ako dopovie ten bedákajúci kŕdeľ slov, z bezprostrednej blízkosti sa ozve dunivá rana nejakej neznámej prítomnosti. „Kto je tam?“ Adresuje tienistej osobe zahalenej v rúšku tmy. Strach zamáva jej dolnými končatinami, ktoré sa zachvejú niekoľkými prudkými otrasmi. Pritúli hrubší balzam čierneho kabáta k sebe. V temnote zajagajú dva nebezpečne sýte zafíry.
„Tvoja nočná mora, otrok hnevu,“ prekliate struny melodicky chladného dievčenského hlasu vyvrcholia, keď z kúdolov odevu tmy prejde na lunárne zblúdilé svetlo jeho vlastníčka. Čierne vlasy vzlietnuť k atramentovým nebesám a sukňa zložená z nekonečného počtu čipiek sa zavlní pod dotykom jedného z prisilných elementov sveta. „Ak mi daruješ svoju dušu, tvoja drahá ti odpustí, pretože ja...som sestra tej Yume.“ V tej chvíli udrie do Hany nemota samotná. Roztrhne jej tvár na húf jemných úlomkov. Prekvapenie ju ovalilo zo všetkých svetových i nesvetových strán, nemohla očakávať taký stret. Obávala sa toho najhoršieho, i keď bolo nanajvýš ponižujúce mysliac si, že mladšie a menej urastené dievča by dokázalo spôsob ujmu na jej nechránenom zdraví. No jej nohy behom okamžiku zavelili rýchly únik pred pekelným ľadovým zovretím v tých strašidelne jasných očí. „Akumu neunikneš, ty biedny tvor. Ale ak si to mieriš k mojej drahej sestričke, oznám jej, že si chcem zopakovať tú éterickú bitku, nech prinesie aj to prskajúce svinstvo, čo tak milerada oživila. Je mi jasné, že sa ešte stretneme, Mizuhara,“
Odkiaľ pozná moje meno? Čo to má znamenať? Prečo nedokážem zastaviť? A ako je možné, že Yume a toto celkom odlišné a strašidelné dievča sú sestry? No najhoršie je, že odpovede sa dočkám ako posledná z celého radu zvedavcov.
...
„Vládkyňa, je v poriadku, ak ste ju nechala odísť?“
„Samozrejme. Podľa jej konania sa dá usúdiť len jedna skutočnosť. Nepozná poslanie Yume, pretože nespoznala ani mňa. Nevie o Yume v podstate skoro nič, ale...sú si veľmi blízke,“
„Ako je možné, že to viete?“
„Dedukcia a empatia či telepatia sú ti celkom neznáme pojmy, môj biedny otrok,“ Sedela zahalená v havraních čiernych závejoch svojich pridlhých vlasov na kameni, ktorý bol symbol večného odpočinku pre stratenú dušu. Výrazne roztiahla svoj koridor videnia a zafírmi spadla na ľudskú trosku. Na tvora, ktorý kedysi bol ľudskou schránkou, no teraz...to bol len tieň bez tváre, miesto tváre mal masku hnevu. „Mimochodom, ona sa mi bude hodiť do budúcna v kľúčových momentoch. Zajtra...navštívim Yume a pripravím ju o predposledný život. Teda ak je tá Mizuhara ozaj vzácnosťou pre moju drahú sestričku.“ Rukou nasiaknutou pigmentom zúfalo alabastrovej farby zatiahla za ostrovy machu a mosadze na náhrobnom kameni, ktorý ledabolo ožiaril prúd mesačného svitu. Na kameni zažiarilo meno Juuri Mizuhara a citát:
„Ak budeš veriť, narodíš sa znovu.“
...
„Je zrejmé, že väčšina z vás už lieta mysľou niekde v Amerike, ale vážení, potom sa nedozviete to unikátne privilégium, ktoré naša univerzita dosiahla, takže sa utíšte alebo vypadnite z triedy už teraz,“ do davu hlasných mrákot hlasov sa predral ten najhrubší pána postávajúceho s knihami opretými o rameno pred mohutnou machovozelenou školskou tabuľou. Hlasné mravy ustáli takmer okamžite a to nezostalo bez sebaistého povšimnutia profesorského bystrého ucha, ktorý neváhal chopiť sa dôvernej pozornosti študentov. „Výborne, aspoň na pár minút budete vychádzať mi v ústrety,“ dôrazne zatlieskal obratnými dlaňami.
„Užívajte si tento okamih slávy, pán profesor, je to unikátny čas zažiariť,“ zahlásil chlapčenský hlas prímenta s posmešnou ideou. Profesorom to samozrejme očividne ani len nepohlo a naďalej sa venoval pre dnešok ojedinelej pozornosti svojich žiakov.
„Možno ste sa už dopočuli, že o týždeň naša drahá univerzita bude poctená prítomnosťou najväčších hviezd Japonského hudobného vrcholu. A preto...buďte prosím na chvíľku naozaj potichu a nenasledujte zlý príklad prímenta,“ triedou sa ozval škodoradostný smiech, „a preto vám chcem oznámiť, že nezáleží na ročníku. Môžete sa zapojiť i ten najmenší prváčik alebo bytosť, ktorá tu v skutku nemá, čo pohľadávať, samozrejme, musí byť dajako spätá s našou školou. Avšak, nebudú hrať všetci, ktorí sa dobrovoľne prihlásia. Presne o šesť dní bude takzvaná doba skúšania v ten deň si zrejme väčšina zoberie dovolenku, porota vyberie tých najlepších z najlepších, aby presadili svoje hudobné nadanie. Môžete byť skupinka maximálne päťčlenná alebo jedinec. Je len na vás či necháte svet vypočuť si váš talent. To je všetko, môžete í...“ Jeho posledné slovo nezachytil nik, ani ten, kto by zanedbával dobré pravidlá univerzity. Aspoň to tak vyzeralo pokým sa nezodvihla do bujného povetria ruka Hany. Profesor zodvihol k nej priamočiary pohľad.
„Pán profesor, smiem mať otázku?“
„Ak budem na ňu vedieť pravdivo odpovedať, tak kedykoľvek, slečna Mizuhara,“
„Kde je Yume?“
„Ach, dieťa i ty? Toľko ľudí sa ma dnes na ňu pýtali a ani len nepoznajú jej skutočné meno. Avšak, čo ona robí, to nik nevie, netuší. Pravdepodobne bude niekde vonku starať sa o zatúlané mačky, psy a možno aj ľudí,“
„Ako to myslíte?“
„Yume nie je človek, slečna Mizuhara. Berte moje slová ako chcete a možno nemám takú právomoc, ale myslím, že vy by ste to mali vedieť. Yume je Jinsei. Esencia života,“ Znelo to príliš neskutočne na to, aby mohla uveriť niečomu takému banálnemu.
„Máte pravdu, neverím vám ani slovo. Avšak ďakujem, pôjdem ju hľadať. Jinsei je pekné meno...meno znamenajúce život,“ jej prítomnosť sa stala absenciou. A to bola chyba v osude, rozpočet, ktorý nemal rovnicu. Nastala prasklina v tom, čo sa malo stať. Kam zmizla krehká, nežná viera?
„Smiešne, ako ľahko môže človek vypudiť zo svojho ostrého jazyka tajomstvo niekoho celkom odlišného. Tvoja nečistá duša patrí mne, úbohý skúpy tvor!“ Zvonivý hlas sa zriekol svetla levitujúc priestorom zarovno svojej čiernej majiteľky.
„Zetsumei! Aspoň viem, že neubližuješ svojej sestre. Nestačí ti, že prišla skoro o všetky svoje životy?! Chceš ju premeniť na svoju podobizeň?! Ver či never, ja nebudem ľahkým terčom tvojho prekliatia, nevydám svoju dušu tebe...tebe nie!“ Naraz sa vzduchom prelialo zúfalstvo. Nebol to dážď splietajúci svoje chvostíky do svojich dvojčiat. Neboli to vyslanci z nebies v bielom páperí. Bola to maska hnevu obťahujúca ľudskú tvár profesora, ktorá vytrhala z jadra jeho duše okrídlené srdce. Srdce, ktorého krídla sa zlomili na črepiny nešťastia.
„Eh, naozaj smiešne. Ty si myslíš, že ma zaujíma taký nepodstatný pud človeka? Musíš byť blázon, tak ako ostatní ľudia, ktorí si dovoľujú robiť zo seba božstvo! Tie životy...patria mne! Tak ako moja sestra, ktorá si dovoľuje napriek mojim rozkazom rozhadzovať po svete ako sa jej zapáči! Kde je spravodlivosť? Vaša rasa je tak úbohá...“ Zostúpila na samú zem, ktorá len ledva udržala ťarchu jej čierneho výzoru a slov, ktoré udreli do plafónu a bielych stien praskajúcich na korenisté úlomky stále pevne držiac ohromnú silu súdržnosti. Nový otrok sa pridal do jej armády.
„Pán profesor, počula som rany a ste v poriadku...? Pán profesor!“ Práve sa ozvala rana. Zabudla svoje krídla a premenila čas na nemožný prach. Krvou zaschnutá rana osudu. Udrel zvon prinášajúci novú zvesť. Hana zostala stáť drviac v sebe obavu prichádzajúcu za inou.
„Ale-ale, koho, že to tu máme? Zbabelosť v ľudskej podobe, och aké ponižujúce!“ Čierna sukňa sa zavlnila a pripravila sa na zmenu povrchu pri lačnom kroku štíhlych chodidiel. „Ach áno, nerada, ale predsa si spomínam, ty si Hana Mizuhara. Dcéra tej prekliatej ženskej, ktorá sa opovážila jedného dňa pripliesť do mojej cesty! Och áno, tuším srdcový infarkt sa jej prihodil o deň na to, ako sa opovážila zachrániť toho chlapca predo mnou! Dobre jej tak...“ Hana nebola schopná slova. Mohla tomuto veriť?
„Ty?“
„Áno ja, pretože som Smrť, Zetsumei-sama. A pretože jestvuje aj moja sestra, Jinsei, Život alebo známa pod menom...“ Vietor sa zrútil do kolapsu. Jeho moc sa odrazu zmenila na vláčnu cestu do dimenzii. A tak prijal aj nového návštevníka. Jeho belosť vyžarovala ako neústupná mäkkosť albínového oblaku.
„Yume,“ vyslovili v nemom úžase pery hnedovlásky, ktorej nohy znemožnili rýchly únik z tejto nočnej mory. No prišiel sen. A tak je nemožné ostať bez povšimnutia.
„Výborne, drahá sestrička. Sleduj ako tvoja drahá a milovaná Mizuhara umiera pod rukou tvojho drahého profesora! Zabi ju, otrok hnevu!“ Ako sa dalo tomu zabrániť? Démon v podobe ľudského otroka, ktorého ovládanie bolo na dennom poriadku vysielané z masky hnevu, sa rútil k dievčine manévrom, ktorý vyrážal dych z bludiska zmätených pľúc. A tak sa zrnko zastavilo v čaši a nový úsvit slnka povedal svetu ľudí pevné DOSŤ!
„HANA-CHAN, VER VO MŇA!“ Slová...tak nepodstatné. Pocity...tak nepodstatné. Spomienky...tak nepodstatné pre tento okamih. Okamih, ktorý voláme smrť. Život je krok za krokom a let skrz oblohu, ktorá je temnou, ale i svetlou. Smrť je pád z oblohy, keď zavrieme oči a prajeme si vzkriesenie krídiel. Avšak to nemal byť koniec. Pretože ešte stránka nášho príbehu chýba. Príbehu o Živote. A tak sa ozval do havraních bŕk kráľovnej temnôt hlas. Hlas tak vznešený, nežný, zvonivý, krehký, že privial do tmy zblúdilé svetlá. Svetlá vyžarujúce z dažďa anjelských bielych pierok. Pretože sen je túžba srdca, ktorá nás núti vstať na svoje pevné nohy! Udržať sa a neustále prosiť o nový rozkaz vyslaný z nebies. Akoby tie brká boli maľované oným hlasom. Ich jemné krivky vzpriamené skreslenou líniou zvýraznenou bystrým špicom drobného pršteka. Prsta a hlasu, ktorý patril jej drahej Yume. Tak povedz, že veríš a zachráň svetlo v temnotách! Tak povedz, že veríš a zachráň svetlo v temnotách! Inak tma ti ukáže strach, samotu a hnev...a na krídla smieš zabudnúť hneď.
„To svetlo! Nenávidím ťa, JINSEI! Prídem a pripravím ťa o POSLEDNÝ život v tebe!“ Spev priniesol nový začiatok pre ňu. Pre Hanu Mizuharu.
...
„Kde to som? Nie som už mŕtva?“
„Nie, dieťa. Vďaka striebrovlasému dievčatku a najmä Bohu nie. Prinieslo vás vo veľkom daždi, boli ste, akoby v kóme a...“
„Kde je Yune? Aký je deň?“
„Prešiel presne týždeň, blíži sa k večeru. A to dievča hovorilo niečo o tom, keď tu bola ešte dnes ráno, že nech za ňou prídete na dajaký koncert, prepáčte mi to, ale zabudla som ten názov. Také milé dievčatko to bolo,“
„Musím ísť...“
...
„Ušla som. Ďaleko a ešte ďalej od belosti nemocničných priestorov. Utekala som skrz špirálové tunely horkých diamantov zármutku. Cez slzy nebies, ktoré uhladili tie moje drobné a spravili z nich zahalené stopy. Stopy po tekutom šťastí. Po slzách, ktoré patria a vždy budú patriť len jej. Môjmu anjelovi. Striebrovlasému dievčatku menom Yume. Bola som tam. Nezadržal ma nik, nemohol. Musela som ju počuť a prijať všetky odpovede. Pretože to dievča mi kedysi darovalo viac než len život. A tak som sa dostala do blízkosti tých najkrajších pocitov v podobe tónov. Tónov srdca striebrovlasého dievčatka s rubínovými očami a večne zašpinenými kedysi bielymi šatami. Jej srdce sa otvorilo a z oblasti jej lopatiek sa vytiahli pásy snehobielych anjelských krídiel. Padla som na kolená a len nemo počúvala tú éterickú silu. Ten nežný zvonivý hlas, ktorý tancoval po ľadových kryhách môjho srdca a menil ho na potoky šťastných sĺz. Áno, ako Akumu sľúbila, prišla taktiež zmariť Yumenin posledný život. Nik však neočakával, že poslednú pieseň Yume venuje práve svojej sestre. A tak sa z Yume stala Smrť a z Akumu Život. Uvedomila som si, že je to správne. Že za Životom nasleduje Smrť a to je pre nás ľudí celkom prirodzené, no len málo z nás pokladá túto vec za zázrak. Zázrak dvoch maličkých sestričiek, ktoré sa jedného dňa našli, chytili za ruky a vydali sa v ústrety svetu ľudí.“
A to všetko bol len sen. Len sen premohol tieň nočných morí a prelomil ľad v Hane. A vďaka Yume dostala Hana nové krídla. Nový začiatok viery. Tak ich pomenovala. Každú noc sa Yume s Akumu zobrazujú v jej snoch. Sú to dve hrdinky. Dve strany jednej zlatistej mince. Dve bytosti, ktoré ju naučili, že Smrť a Život je symbióza.
...
„Slečna Mizuhara, počúvate ma vôbec? Rozumiem vám, nie je to jednoduché, keď prídete o matku, ale,“ pretrhne sa reťaz slov z pier prerývaných ranami veku. Snaha bola márna, ani po ďalších dvoch týždňoch sa nič nezmení. Oválnou špičkou štíhleho ukazováka nadvihne hrubý lem okuliarov pozorujúc oproti sediace dievča a jej ledabolý postoj k veci. No nebol taký ledabolý, ani zďaleka nie. Pani uzrie akési deja vu v tejto príliš známej situácii.
„Máte pravdu. Ospravedlňujem sa, len som sa nechala uniesť myšlienkami na svoje sny. Chcete si ich vypočuť?“ Odpovie Mizuhara, ktorej pery tentoraz zdobí čosi neznáme. Čosi, čo tam pred dvoma týždňami chýbalo. Pani prekvapene zazrie nový úsvit radosti na ústach svojej mladej klientky. Pokývne mlčky hlavou. A tak sa začne predávať príbeh Yume a Akumu. Náš príbeh.
...Ak budeš veriť, narodíš sa znovu...
„Yumka ťa naučí hrať na klavíri!“
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na fóre.
