OriginalFiction: "Čarodejnica a Drakadin"

Autor: Lucia Nezvalová Pondelok, 31 Január 2011 22:58

Autor: Lucia Nezvalová

Prezývka: Nemesis

Vek: 22 rokov

Súťažná kategória: OriginalFiction

Upozornenie: Poviedka obsahuje vulgárne vyjadrovanie a nie je vhodná pre čitateľov do 18 rokov!

 

Čarodejnica a Drakadin

Práca je práca a žiadny čarodej pri súčasnej finančnej situácii ju nemôže odmietnuť. Mohol by sa samozrejme živiť kradnutím, alebo zastrašovaním obyčajných ľudí, no aj ak bol silný nemohol si byť istý, že za to jedného dňa neskončí s podrezaným hrdlom. Cilien tak skončiť rozhodne nechcela a preto teraz aj mierila do jej domovskej krčmy. Cilien bola skôr samotárkou a ľudský kontakt vyhľadávala nerada(nebolo príjemné pozerať na znechutené pohľady ľudí), no kontakty mať musela ak chcela niečo zarobiť.

Našťastie bola celkom vyhľadávanou a ponuky sa jej celkom hrnuli, čo nebolo spôsobené len jej výnimočnými schopnosťami, ale aj jedinečnosťou jej špecializácie. Drvivá väčšina tých, ktorí na rôznych úrovniach ponúkala svoje služby skončila v nejakom meste, či putovaním z dediny do dediny, aby predávala svoje nápoje lásky, všemožné lieky na choroby ľudí aj dobytka, ktoré sa často zamieňali, či prostriedky na lepšie umývanie riadu. Cilien ich pohŕdavo nazývala obchodníkmi so mierne nezvyčajným tovarom. Ona si prekvapivo na ženu vybrala celkom nezvyčajné povolanie. Čiastočne to súviselo s jej pôvodom z tých najchudobnejších vrstiev, ktorý jej neumožňoval dostať sa do tých najvyšším kruhov a stať sa radkyňou, alebo osobnou strážou s mimoriadnymi právomocami nejakého kráľa. Niekedy rozmýšľala, že by to bolo rozhodne zaujímavé a vzrušujúcejšie, no v podstate bola so svojím životom spokojná a hlboko vnútri nechcela nič meniť.

Jej práca bola síce nebezpečná, ale zasa nehrozila jej každý deň odstránenie nejakým sokom, ktorému pripadala nepohodlná. V oblasti kde žila totiž žiadnu konkurenciu nemala. Preto sa kupci chodiaci po skupinkách obracali kvôli sprievodu vždy na ňu a jej služby radi využívali aj opakovane, keď sa uistili, že Cilien ich neokradne a nezanechá niekde na ceste napospas rôznym príšerám, ktoré žili v okolitých lesoch. Popri tejto robote si Cilien vždy našla čas aj na jej ,,vedľajší´´ úväzok, ktorým bolo zbieranie bylín a húb v oblastiach do ktorých sa mnohí mágovia neodvážili. Cilien sa ich strachu vždy len smiala, no vždy v ich neprítomnosti. Nechcela sa pripraviť o výhodnú robotu, tým, že im prezradí, že hory a lesy tu v okolí také nebezpečné nie sú. Navyše hory a lesy v okolí také nebezpečné neboli hlavne pre ňu. Pohybovala sa v nich už od detstva a tak poznala snáď všetky nástrahy, ktoré na ňu môžu číhať. A keď bola dospelá a ovládla mágiu hory s ňou uzavreli dohodu, ona ich ochraňovala pred nebezpečenstvom a držala ľudí od nich čo najďalej a ony jej na oplátku dovoľovali brať si z nich čo potrebovala. Aj teraz niesla plný vak bylín a húb, ktorý sa chystala výhodne speňažiť. A zároveň sa mala stretnúť so svojim ďalším zákazníkom.

Tento vzbudil jej pozornosť už len tým, čo jej napísal poslíček v odkaze. Prvá zarážajúca vec bola, že dotyčný cestoval sám. S tým sa Cilien už roky nestretla.  No ešte oveľa viac ju zarazilo miesto, kam ho mala doviesť a zasa bezpečne odviesť. Odmeny síce nielen  zodpovedala nebezpečenstvu, ktoré ich tam čakalo, dokonca ho značne prevyšovala, no aj tak nechápala, čo môže dotyčný chcieť  priamo v srdci Hmlistých vrchov do ktorých nechodila ani Cilien ak nemusela. Sídlo tam mali bytosti, ktoré vôbec rada nemala. Ak sa vôbec draci dali nazvať bytosťami.  Pre ostatné bytosti boli záhadou, ktorá sa všemožne vyhýbala kontaktu s inými rasami. Aj keď ojedinele s nimi niekto nadviazala kontakt, ich tajomstvá sa nikdy nedostali do všeobecného povedomia.

Cilien vadili už od detstva, keď jej neraz nejakú zástupca tohto druhu pred nosom ukradol jeleňa, ktorého sa chystala svojou rastúcou mágiou zabiť. Koľkokrát jej rodina musela kvôli im hladovať, pretože Cilien bola schopná vystreliť  ďalšiu až po pár hodinách. Ďalšia vec, ktorá jej na nich vadila bola oveľa pragmatickejšia. Draci boli snáď jedinými tvormi, ktorí mohli skutočne ohroziť bdejúceho mága. Cilien tak ako všetkým čarodejníkom sa páčil pocit bezpečia, ktorý im mágia dávala. A draci im ten pocit brali. Aj keď čarodejníkov takmer vôbec nenapádali, už len tá možnosť bola znepokojivá. To že boli čarodejníci paranoidní je dúfam jasné.

Drakadin sedel a zamyslene si obzeral krčmu, nepatrila práve do prvej kategórie, no jem to bolo jedno. Tú jednu noc tam snáď vydrží a potom sa pohne ďalej. Jeho úloha by nezniesla ďalší odklad.

Dúfal len, že tá čarodejnica dorazí načas. Dobre poznal vrtošivosť ich druhu a tak sa nespoliehal ani na krčmárove uistenia. Inú možnosť ako čakať však aj tak nemal, pretože ona bola jediná schopná doviesť ho do hmlistých vrchov živého. Či bude vychádzať živý aj odtiaľ to záležalo len na jeho schopnostiach. A závisel na nich aj osud čarodejnice, hoci sa jej to nechystal oznámiť. Vyriešenia dračích problémov predsa znamenalo oveľa viac ako jeden ľudský život. Navyše ľudí obetovanie pár drakov tiež nikdy veľmi netrápilo, tak prečo by ich mal zaujímať život nejakej čarodejnice.

Postupne sa zotmelo a Drakadinovi začali liezť na nervy už aj vlastné myšlienky. Krčma sa postupne plnila najrôznejšími indivíduami, no ani jedno nevyzeralo ako čarodejnica aj keď žien tam bolo viacero. Opäť sa otvorili dvere a dnu vošla ďalšia postava miestneho koloritu, táto však na rozdiel od ostatných zaujala aj Drakadina. V prvom rade bola žena mladá, štíhla celkom dobre vyzerajúca takže by ho zaujala aj keby na ženu nečakal. To, že niekoho hľadá pochopil na základe krátkeho prezretia krčmy. Ani na chvíľu však pohľadom nespočinula na niekom dlhšie. Potom zamierila rovno k baru a sadla si o pár stoličiek ďalej. pohodlne sa oprela a čakala na krčmára, akoby sa nič nedialo.

Vtedy Drakadinova istota zakolísala, pretože žena ani náznakom nedala viac najavo, že by niekoho čakala. Drakadin cítil mierne sklamanie, pretože s takou príťažlivou spoločníčkou by sa mu cestovalo oveľa lepšie, no takú mladú čarodejnicu by ani čakať nemohol. Podľa rozprávania a krčmárových odporúčaní mala tá žena mnohoročné skúsenosti a vybudovanú povesť. Tie nemohol získať len tak hocikto.

O chvíľu k nej prišiel krčmár a ona si objednala, tlmene si vymenili ešte pár slov a potom žena vstala a presunula sa k stolíku pre dvoch, takže Drakadin na ňu stratil výhľad.  Podišiel k nemu krčmár a spýtal sa ho, či ešte bude niečo piť. Drakadin si objednal ďalšie pivo. A potom sa krčmár k nemu naklonil a povedal mu.

-Vaša sprievodkyňa dorazila pred chvíľou. Čaká vás pri stole pre dvoch.

Drakadin prikývol. Takže nakoniec ho jeho inštinkt nesklamal. Vstal od baru a prešiel za ženou, ktorá si teraz dala dole kapucňu a pozrela mu priamo do očí. Také nezvyčajné oči ešte nevidel. Boli sivozelené, no akoby sa v nich skrývali samotné hory zahalené v hmle ako v niečom, čo bránilo odhaliť ich tajomstvá.

Sadol si oproti nej, plášť si prevesil cez stoličku.

-Volám sa Cilien.- začala bez okolkov. -Vaše meno som sa bohužiaľ ešte nestihla dozvedieť.

-Ja som Drakadin.

-To je vaše skutočné meno?

-Záleží na tom?

-Vlastne ani nie. Vaša peňažná ponuka je dosť štedrá a nemáte ani dôvod ma niekde po ceste zavraždiť, takže by som vás volala aj Hovno keby ste to tak chceli.- uškrnula sa a Drakadin sa cítil mierne zahanbene, keď mu dala najavo akú hlúposť robí svojim tajnostkárčením.

-Tak zle na tom nie som.  Od vás predsa tiež nepožadujem skutočné meno.

-To je fakt, ale potom by ste ma nemohli odporučiť svojim známym.

-Ste si sebou veľmi istá.

-Mám svoje dôvody. Bolo mi povedané, že chcete ísť do samého srdca Hmlistých vrchov. No nepovedali ste mi, čo tam chcete nájsť.

-Je to nutné?

-Ak vás mám doviesť presne tam kam potrebujete, alebo k tou čo hľadáte musím vedieť kam idete. Možno sa to nezdá ale srdce Hmlistých vrchov je plocha veľká niekoľko sto kilometrov.

-Na tom niečo bude. Dobre teda. Potrebujem, aby ste ma zobrali priamo pod vrcholky skál, na miesta kde hniezdia draky.

Cilien, ktorá si práve šla odpiť, skoro zabehlo, keď počula kam chce dotyčný ísť.

-Dúfam,  že nie ste ďalší z tých šialencov, ktorí si myslia, že drakom priamo spred nosy ukradnú ich vajcia alebo dokonca im vyrežú srdce počas spánku? Vopred vám hovorím, že je to nebezpečné a nemienim sa na niečom takom zúčastniť.

-Nie, nebojte sa. Drakov potrebujem vyhľadať z úplne iných dôvodov.

-Načo môže človek hľadať draka?

-Potrebujeme s nimi rokovať.

Cilien opäť skoro zabehlo.

-Draci vedia rozprávať a komunikovať?

Tentoraz vyhral Drakadin a nemohol zdržať náznak úsmevu, ktorý sa mu usadil na tvári.

-Mladá čarodejnica o drakoch toho ešte veľa neviete.

 

V noci Cilien dlho pozerala do stropu a myslela na svojho najnovšieho zákazníka. Ak nebol šialenec, musel byť špekulant, podvodník, alebo dokonca vedec. Tí boli podľa Cilien najnebezpečnejší. No na druhú stranu nemali väčšinou peniaze na najímanie sprievodcov. Čo bol dôvod, že väčšinou skončili zabití po svojich cestách. V každom prípade si bude musieť dávať oveľa väčší pozor ako zvyčajne.

 

Ráno ho zobudila skoro. Drakadin nebol zvyknutý na takéto skoré vstávanie a tak chvíľu trvalo kým sa prebral. Ako vo sne sa naraňajkoval a vyrazili von. Hmlisté vrchy sa vôbec nedali zahanbiť a svoje meno plne potvrdzovali. Hustá hmla ich obklopovala už od krčmy. Keby ho neviedla Cilien Drakadin by sa už dávno stratil. Hmla sa zdvihla až o pár hodín, no to už boli v lese.  Šli sále rovno, aspoň sa to tak Drakadinovi zdalo, len Cilien sa každú chvíľu zdvihla a zobrala zo zeme nejakú hubu, alebo rastlinu  a strčila si ju do svojho vaku. Na obed si urobili len krátku zastávku a potom opäť pokračovali takmer bez slov, až do západu slnka. Jeho spoločníčka rozhodne nepatrila k ukecanej ženskej väčšine. Ten nastal v lese skôr a Drakadin sa začal pomaly obzerať po nejakom nocľahu, no jeho spoločníčka očividne mienila pokračovať.

-Hm dokedy ešte pôjdeme?- spýtal sa opatrne.

-Je to ešte kúsok.

Povedala Cilien a bez toho, že by sa zastavila alebo otočila a pokračovala. O chvíľu zasvietila magický lampáš a oni pokračovali. Zastala o pár minút.

-Sme na mieste. Dnes ešte prespíme v dome.

-V dome?- zmätene sa spýtal, ktorý dom nikde nevidel. Všade naokolo boli len kríky.

Cilien len pokrútila hlavou a zamierila priamo do jedného z nich. O chvíľu však Drakadin počul vŕzganie dverí a preto rýchlo vykročil. Po ceste ho šľahlo pár vetiev, no ani nevedel ako ocitol sa v malej izbičke, kde bola jedna posteľ, stôl a krb.

-Vitaj u mňa doma.

-Ty bývaš tu? -spýtal sa neveriacky Drakadin.

-Niečo sa ti nepáči?- spýtala sa Cilien a Drakadin v jej hlase rozpoznal náznak podráždenia.

-Je to tu dosť stiesnené.

-Mne to stačí, nebývam tu často, väčšinu dňa som von a neraz prespím v hostinci alebo priamo pod holým nebom. V zime tu vôbec nebývam, ostala by som tu izolovaná.

-Kde teda ostávaš v zime?- pokúsil sa udržať rozhovor.

-Dole v dedine. U svojej rodiny. V zime ma musí tolerovať ak chcú peniaze, ktoré by im pomohli prežiť.

-Hm zrejme to máš ťažké.

-Nie ťažšie ako väčšina mágov. Veľa ľudí je na tom ešte horšie. Mnohé rodiny sa nemajú na kom priživovať.- trpko sa zasmiala.- Povedzme, že splácam svoj dlh za to, že ma nechali prežiť. Niektoré deti nemajú ani také šťastie.

-Vy ľudia viete byť krutí.

-Ty sa nebodaj považuješ za výnimku.  Možno sa rátaš k boháčom, ktorí sa považujú vďaka svojim peniazom za nadľudí.

-Nie. Vlastne v podstate som mal aj ja nie najšťastnejšie detstvo.

-Nemali by sme byť dlho hore ak chceme vyraziť čo najskôr.

-Budeš nás vedieť viesť aj keď je hmla?

-Bez problémov, tieto lesy poznám lepšie ako samú seba.

 

Ráno vstali naozaj skoro, Drakadin sa ledva stačil prebrať a už šliapali ďalej aj keď v hmle mohol len dúfať, že majú dobrý smer. Cilien dokonca ani nepozerala priadne pred seba. Dívala sa hlavne pod nohy a dokonca aj na tejto ceste zbierala huby. Vždy keď narazili na nejaké stopy, dôkladne si ich prezrela a akoby vetrila. Až keď sama pre seba pokrútila hlavou mohli sa pohnúť ďalej.

Drakadin sa tomu divil, no nechcel sa pýtať, aby nevyzeral otravne.

Keď sa to však opakovalo po niekoľký krát už to nevydržal.

-Je to súčasť mojej dohody.- povedala na vysvetlenie.

-Dohody?

-Hej, dohody s lesom. Chránim ho pred nevítanými návštevníkmi a tí sa vedia všemožne zamaskovať.

-Čo to máš?-s pýtal sa Drakadin prekvapene.

-Dohodu s lesom.

-Ehm. - Drakadin začal pochybovať o normálnosti jeho sprievodkyne.

-Počuj len preto, že existuje niečo o čom si nepočul, alebo čoho nie si ty schopný, nemusí automaticky byť ten druhý šialenec.- zavrčala na neho Cilien, keď jej došlo kam smeruje. Potom sa jej už nemohol nič spýtať, dokonca sa ani ospravedlniť, pretože Cilien pridala do kroku a on ledva stačil s dychom.

 

 

Na dlhšie sa zastavili až večer. Drakadin bol unavený a škvŕkalo mu v bruchu, no nevyzeralo, žeby sa Cilien chystala pripraviť večeru. Dúfal len, že sa ho nechystá potrestať aj takýmto spôsobom, ktorý mu pripadal až príliš krutý. Namiesto toho sa stalo niečo nezvyčajné, čo len potvrdzovalo, že Cilien zošalela. Tá sa postavila sa prekrížila si ruky na prsiach. A potom začala neuveriteľná škála mimiky a gestikulácie.  Drakadin len neveriacky pozeral ako Cilien najprv akoby na niečo čakala, a potom sa začala mračiť a rozhadzovať rukami, potom začala niečo vypočítavať. Po pár minútach si spokojne sadla a usmiala sa.

-Čo to bolo?

-Niekedy požadujem nejakú mimoriadnu službu a lesu sa to veľmi nepáči. Vtedy musím vyjednávať.

-Ale ja nevidím výsledky.

-Pozri sa okolo seba, práve nám prichádza večera.

Drakadin sa obzrel a zbadal, že zo všetkých strán k nim prichádzajú veľké mäsité huby bez červíkov. Tie sa zastavili a zavisli okolo Cilien. Drakadin sa pristihol, že na to pozerá s otvorenými očami.

-Wow ako si to urobila?

-Zober si nôž. Ešte ich musíme očistiť.

-Les má ľudí v podstate rád, aj keď nie vo veľkých množstvách a nie keď robia to čo nesmú, čo väčšinou aj robia.- začala sama od seba po večeri. Drakadin sa rozhodol nepremárniť túto príležitosť.

-Ako si vybrali práve teba?

-Hm neviem. Bola to vlastne logická voľba. Po týchto lesoch behám už od mala a poznám ich ako nik. Navyše som jedno z detí lesa.

-Detí lesa?

-Vlastne je to len povesť, ale neviem myslím, že na nej niečo bude. Najradšej majú hory vraj ľudí, ktorých hmm životná cesta začala priamo v lese. Tým vraj aj prepožičiavajú svoju farbu. Deti lesa preto majú zelené oči.

-Životná cesta?- nechápavo sa spýtal Drakadin. Cilien len pokrútila hlavou.

-Nehovor mi, že to nepoznáš. Mladí nemajú byť kde poriadne sami, tak zabehnú na lúku alebo do lesa a potom stačí malá nehoda a dieťa je na ceste.

-Hm ľudia s modrými očami sa teda počnú v rieke? Alebo na nebi?

-Nepreháňaj. Vravela som, že je to len povesť. Ale to ti aj tak nedáva dôvod ju zosmiešňovať. Tak ako ty veríš čomu chceš môžu aj iní. Nemáš právo zosmiešňovať ich názory. Nie si vševedúci.

-Prepáč. No považujem to len za povesť. A prišla mi vtipná predstava nejakých ľudí ako sa trepú povedzme vysoko do hôr, len aby ich dieťa malo sivé oči.

Cilien sa pousmiala.

-To by som im ani neradila.

-Prečo?

-Hory nie sú lesy. Ach..- vzdychla si, keď videla ako sa Drakadin tvári nechápavo.-  To ti musím všetko vysvetľovať? Hory nie sú ako lesy. Sú hrdé a každého človeka, ktorý do nich chce vstúpiť považujú za nebezpečenstvo a súpera. Musíš sa tam chovať úctivo a hlavne ticho. Našťastie sú nahluchlé, takže niekedy proste nepočujú, alebo ťa prehliadajú, keď s priveľmi nevyskakuješ.

-O týchto horách vieš veľa. No bola si niekedy aj inde?

-Nie, nikdy som nemala príležitosť. A vlastne som ani nechcela.

-Možno by si to mala skúsiť.

-Možno raz, no teraz mi to vyhovuje tak ako to je. A nemám toľko peňazí, aby som si mohla len tak povedať, že so všetkým končím a odchádzam.

-A možno si len príliš pohodlná.

-Možno. Nemôže byť každý dobrodruh, ktorý hľadá drakov.

Drakadin pochopil, že ich rozhovor je na konci. A naozaj o chvíľu za zakrútili do plášťov a ľahli si. Drakadin sa čudoval, že Cilien neurčila hliadky, no tá sa and jeho obavami len pousmiala a otočila sa stranou od ohňa, aby mohla spať.

Drakadin sa teda tiež zachumlal, hoci v jeho mysli stále sídlila neistota. Oheň pomaly vyhasínal a v lese sa začal prebúdzať nočný život. No vždy keď sa nejaké zviera odvážilo prísť k spiacej dvojici bližšie, odhnal ju zlatistý záblesk po ktorom splašene ušlo. A nad Drakadinom a Cilien nebdelo len jej dômyselné kúzlo, ale aj les samotný, ktorý sa im v rámci svojich možností staral o čo najtichšiu a najteplejšiu noc.

No hoci nad nimi bdel, oheň uhasiť nedokázal. A ten bol tak hlboko v lese rozhodne niečím nezvyčajným. Nemyslela si to len lesná zver, ale aj malá bodka, ktorá sa nad lesom vznášala. Teraz v noci tu neprišla na lov, aj keď les na ňu aj tak nepriateľsky pozeral, pretože vždy prišla a arogantne si brala čo sa jej zachcelo, rovnako ako hory z ktorých pochádzala.

Bodka usúdila, že oheň rozhodne stojí za preskúmanie a tak sa začala znášať a postupne naberala na veľkosti. Tým vyplašila niekoľko nočných tvorov, no tie teraz neboli jej cieľom. Keď sa konečne zniesla dosť nízko mala už aspoň tri metre, šupinaté telo a oči lesknúce sa v tme. Nimi zbadala dve postavičky spiace pri ohni.  Drak prekvapene vydýchol, keď rozpoznal jednu, ktorej prítomnosť tu vôbec nebola želaná. Už videl dosť. Okamžite prestal hliadkovať a vzniesol sa do výšky, kde sa z draka stala opäť nepatrná bodka, ktorá ale teraz čo najrýchlejšie mierila smerom k hmlistým horám.

 

Nad ránom zobudila Drakadina zima. Vo svojej ľudskej podobe na ňu nebol zvyknutý. Túžil sa premeniť a zahriať, no nemohol riskovať a tak si tuhšie zakrútil plášť a pokúšal sa zaspať. Svitanie a vstávanie ho ale pristihlo bdelého. Po krátkych raňajkách sa vydali na ďalšiu mĺkvu cestu.

A hory sa približovali. Zo vzdialených výčnelkov sa strácajúcou sa vzdialenosťou stali obri na vrcholoch pokrytí čiapkami snehu. Drakadin dúfal, že draci nesídlia až tam.  Dni pokračovali jeden za druhým až sa konečne priblížili priamo k vrchom. Cilien ho varovala, že najťažšia časť práve začne. Drakadinovi to bolo hneď jasné. Dobre poznal hniezdiská drakov a vedel, že draci sa netrápili s peším prístupom. Oni ho nepotrebovali a navyše by zbytočne zvyšoval riziko napadnutia. Niežeby sa báli, že by ich ktorákoľvek pozemská sila mohla ohroziť. Drakadin bol rád, že na rozdiel od neho Cilien bola dostatočne predvídavá a vybavila sa lanami a súborom kovových nástrojov, ktorých  účel bol Drakadinovi teraz ešte neznámy. Cilien mu vysvetlila, že ich používa, aby sa dostala vyššie do hôr, keď si nejaký čarodejník objedná špeciálnu rastlinu rastúcu len v týchto vrchoch.

Cesta bola čoraz strmšia a nebezpečnejšia. Štverali sa po svahoch, pod nohami sa im zosúvali kamene a každú chvíľu im hrozil pád lavíny. Rastliny postupne ustúpili až ostala len zakrslá kosodrevina, skalné ruže, mach a lišajníky. Výstup bol čoraz namáhavejší a Drakadinovi sa na čele perlil pot. Dychčal a na rozhovory mu neostával čas.

-Prečo sa zrazu zamračilo? Dúfam, že neprichádza búrka.- spýtal sa Drakadin dýchavične.

-To nie je búrka.  Je to niečo oveľa horšie. Musíme zaliezť.

Drakadin pozrel smerom hore a z úst mu vykĺzla nadávka.

Pustili sa do behu, no medzi zvetranými kameňmi nebola žiadna skala dostatočne veľká, aby ich dokázala skryť. A tak o chvíľu nad sebou cítili prúd vetra. Cilien sa hodila na zem a zakryla si hlavu rukami. Drakadin bežal ďalej, no ani jednému to nepomohlo. Moment na to sa vznášali vo vzduchu.

 

Cilien nemohla uveriť tomu, že žije, no ako dlho to nevedela, pretože jej vzápätí napadla ďalšia hrozivá myšlienka. Čo ak ich draci chceli dať ako potravu svojim mláďatám? S narastajúcou hrôzou začala pozerať naokolo, kedy sa objavia dračie dúpätá. Netrvalo dlho a blízkosť hniezd ukazoval rastúci počet drakov. Čoskoro sa im naskytol aj pohľad na ich obydlia. Ten pohľad Cilien omráčil. Ešte nikdy nebola tak vysoko v horách, nie to ešte v prítomnosti drakov. Tí lietali naokolo sem a tam a raz za čas sa niektorý z nich priblížil tak blízko, že Cilien cítila jeho odporný pach.

Zniesli ich na vrchol najvyššej hory, pred obrovskú jaskyňu a okolo nich sa zhromaždili draci. Boli ich stovky, čo Cilien na nálade nepridalo, aj keď zjesť sa ich zatiaľ očividne nechystali.

-Prečo si sem prišiel Drakadin?- prehovoril jeden z drakov. Cilien vyvalila oči od šoku a ledva sa zdržala aby neotvorila ústa. Odkedy draci rozprávali?

-Prišiel som lebo potrebujeme vašu pomoc. Vyslali ma draci Červených hôr.

Potrebujeme? Prečo to znelo akoby hovoril v množnom čísle za drakov? On predsa nie je drak.

-Musí to byť naozaj vážne, keď vyslali Drakadina žiadať o našu pomoc. Povedz nám, čo od nás potrebujete?

-Máte pravdu ctený drakarius, aj keď by som čakal od draka vášho postavenia zaobalenejšie vyjadrovanie. No faktom je, že iná možnosť ako vyslať Drakadina im ani neostávala, pretože všetci sú v zajatí.

-V zajatí???!!!- vyhŕkol dokonca aj drakarius prekvapene a medzi ostatnými drakmi to tiež vzrušene zašumelo. -Neexistuje sila na zemi, ktorá by nás mohla zajať!- zakričal, akoby si tým chcel potvrdiť nemožnosť takéhoto aktu.

-Na zemi neexistuje. No inde...

-Nerozumiem ti Drakadin. Prečo rovno nepovieš čo sa stalo s našimi druhmi aby sme sa mohli rozhodnúť či im pomôcť alebo nie.

-Ako myslíte. Draci z červených hôr skameneli, pretože ich postihol trest vašich bohov.

Po tomto Drakadinovom oznámení to medzi drakmi začalo vzrušene šumieť a postupne boli ich hlasy hlasnejšie, väčšina z nich volala aké je to klamstvo a nehoráznosť. Cilien pozrela na Drakadina, ten tam stál pokojne s rukami vbok a zdalo sa jej, že s neskrývanou iróniu pozoruje hašteriace sa draky. Jedno jej bolo jasné, rád ich určite nemal. Ale prečo sa potom namáhal vykonať takú cestu?

Rozruch utíchol v momente, keď drakarius zreval na plné pľúca a ozvena sa odrazila od okolitých vrcholkov hôr.

-Prišiel si sem, len aby si nás kŕmil vymyslenými príbehmi Drakadin? Alebo nás chceš nebodaj vlákať do pasce?- keď sa to spýtal pritisol tvár až k tej Drakadinovej, no ten neustúpil. Musel mať nervy zo železa, alebo bol na takéto niečo zvyknutý.

-Ani kvôli jednému z týchto dôvodov by sa mi naozaj nechcelo merať takú dlhú cestu až sem ctený drakarius. Navyše ja sám by som vás zradiť nemohol a keby vás chceli zradiť draci z Červených hôr neposlali by niekoho tak nedôveryhodného ako je drakadin. Čo keby ste aspoň ma chvíľu uznali, že je pravda čo vám hovorím a zamyslel sa nad tým? A radím vám urobte to rýchlo, pretože sa môže stať, že ak mi ublížite budete mať rovnaký problém ako vaši príbuzní.

Potom ako o povedal nastalo medzi drakmi ticho, nebolo počuť nič okrem ich vlastného dychu. Nervy Cilien boli napäté na prasknutie, preto sa divila nad akými vecami rozmýšľa počas toho napätého ticha. Napríklad, že draci musia mať páchnuci dych a v akej diaľke sa musia medzi sebou zhovárať, aby sa navzájom necítili a či im to vôbec vadí. Práve uprostred jej toku myšlienok prehovoril drakarius.

-Povedzme že máš pravdu. No ak na nich naši bohovia uvalili trest muselo to mať svoj dôvod. Aký bol teda dôvod? A snaž sa aby sme ti ho uverili hneď na prvý krát. Druhú možnosť nemusíš dostať.

Drakadin prikývol a vyčistil si hrdlo, aby ho všetci počuli.

-Aby som objasnil, čo sa stalo musím sa vrátiť do minulosti, do času tak spred dvadsiatich rokov. V tej dobe zavítal medzi drakov z Červených hôr človek. Človek- čarodejník. Nestáva sa často, aby ľudia zavítali medzi drakov, aby spoznali ich zvyky, no tých pár väčšinou draci nechali medzi sebou. Tak prišiel aj Waranath. Zo začiatku sa správal obvykle, študoval dračie zvyky, rozprával sa s nimi, snažil sa spriateliť, draci si nevšimli že by mal niečo za lubom.  O to väčšie bolo ich prekvapenie, keď jedno ráno Waranath zmizol a spolu s ním aj pár mladých drakov a dračíc. Rozzúrení starší sa ich vydali hľadať po okolí, pretože si nemysleli že by to mohlo znamenať niečo dobré. Bohužiaľ našli ich príliš neskoro, aby mohli zabrániť pohrome. Objavili ich po pár týždňoch na odľahlom mieste so skupinkou mladých ľudí a naskytol sa im hrozný pohľad. Našli tam roztrhané mladé ženy a pri nich telá mladých dráčat. Mužov, ktorí tam boli prepustili a s Waranathom sa vyrovnali po svojom. O to väčšie bolo ich zdesenie, keď zistili, že aj mladé dračice sú v očakávaní. O pár mesiacov sa narodili mláďaťa. Vyzerali menšie a slabšie a preto všetci dúfali, že neprežijú prvé dni od narodenia. No hlboko sa mýlili. Menšie neboli pretože by boli slabé ale pretože boli produktom spojenia draka a človeka. Mali ste vidieť to zdesenie v tvári drakov, keď sme sa pred nimi začali nekontrolovane premieňať z drakov na ľudí a späť. Našťastie vtedy bol pri moci pomerne uvedomelý drakarius, ktorý rozhodol, že zákony prírody treba ctiť a zobrať život je zločin a tak nás nechal žiť. No akú službu nám urobil to je otázne. Začal život plný ústrkov a pohŕdania. Neboli sme takí silní ako draci a preto si na nás všetci trúfali a otvorene nami pohŕdali. Naše matky sa nás zriekli, zhrozené čo v stave pomätenia mysle počali a porodili.

-Toto všetko je nám známe Drakadin, nemusíš zachádzať do podrobností a výpočtu krívd. Prejdi k veci.

Cilien si všimla ako Drakadinove päste zbeleli, ale ovládal sa. Napäto spolu s drakmi čakala, že sa dozvie prečo meral takú dlhú cestu, aby sa s drakmi stretol, keď ich očividne neznášal.

-Situácia bola zlá už od nášho narodenia, no po smrti starého drakaria sa stala ešte neznesiteľnejšou. Nenávisť drakov voči nám sa vyhrotila a pocity nepriateľstva boli čoraz otvorenejšie, až raz sa stalo, čo sa dalo čakať. Ich nenávisť vyvrcholila a oni sa nás pokúsili zabiť. A vtedy to prišlo. Z neba bolo počuť hromový hlas, ktorý predniesol kliatbu. Bohovia obvinili drakov, že porušili pravidlá a preto ich stihne zaslúžený trest. Vzápätí skameneli a nastalo ticho.

-Ak je to vôľa bohov, prečo si myslíš, že my s tým budeme niečo schopní urobiť?

-Dúfal som, že budete mať nejaký liek alebo prostriedok, ktorým by ste im pomohli.

-To si na omyle, ak bohovia na niekoho zošlú kliatbu majú na to dôvod a my nesmieme porušovať ich vôľu.

-Ani ak dali možnosť kliatbu zlomiť?

-To je samozrejme iná vec. Ako je to teda možné?

-Povedali, že ak sa nájde jeden z tých, ktorým tak ublížili ochotný im pomôcť môžu byť zachránení. Preto som tu. Hľadám pre nich pomoc.

-A čo ostatní drakadinovia, šli k ďalším drakom žijúcim inde?

Nastala chvíľa ticha, Drakadin sa poškrabal vo vlasoch a až potom odpovedal. Cilien bolo jasné, že odpoveď ich postavenie nezlepší.

-Nie. Otočili sa odišli preč. Povedali, že chcú nájsť život bez pohŕdania a drakom ich trest prajú.

Okamžite ako to povedal, začali draci pohoršene volať o tom ako sa Drakadinom nedá veriť a že si draci nezaslúžili taký trest, aj ked sa tú druhú vec odvážili vysloviť len potichu. Očividne sa aj oni báli hnevu bohov. Vtedy to už drakadin nevydržal a kým sa ostatní hašterili premenil sa a zareval. Jeho rev otriasol horami.

-Stále vám uchádza podstata. Ja som ostal, ja im chcem pomôcť a som ich jediná nádej. Aj napriek tomu, že chceli moju smrť, ja im chcem vrátiť život.

Jeden z drakov sa naklonil k drakariovi a niečo mu zamrmlal do ucha. Drakarius prikývol a otočil sa k Drakadinovi.

-Je zvláštne, že ty jediný si ostal, keď všetci tvoji druhovia ušli. Prezraď nám svoje skutočné pohnútky čo ťa k tomu viedlo.

-Och nie je to snáď jedno?!-vybuchol Drakadin.- Ak sa budete zaoberať hlúposťami drakom tým nepomôžete. Hlavné je, že som prišiel a chcem pomôcť.

-Nech sú tvoje úmysly akékoľvek Drakadin, veriť ti úplne nemôžeme. Ale vyšleme letku, aby sme preverili tvoje tvrdenia a samozrejme ak sú pravdivé, pokúsime sa našim druhom pomôcť. Hoci sa nemôžeme zaručiť, že nájdeme spôsob ako ich oslobodiť. Nateraz však môžeš ísť.  Možno iní draci ti budú vedieť pomôcť lepšie ako my.

Cilien videla ako to v Drakadinovi vrie, no draci boli v presile. Nemohol urobiť nič iné. Otočil sa teda k Cilien a sklonil chrbát nech naskočí.

-Drakadin!- zvolal na neho drakarius. -Povedal som, že môžeš odísť ty. O tej žene reč nebola.

-Ale drakarius, je to moja sprievodkyňa, dohodli sme sa že ma odvedie naspäť. Bez nej netrafím späť.

-Dovolili sme ti letieť, svoju sprievodkyňu viac nepotrebuješ. Choď skôr než nás rozzúriš a my ti niečo urobíme. Chceš predsa zachrániť drakov.

Cilien zbledla vôbec sa jej nepáčil vývoj situácie. Začínala byť nahnevaná nielen na drakov, ale aj na Drakadina, ktorý ju síce nevedomky, ale predsa dostal do ohrozenia života.

-Ale prečo nemôže odísť so mnou?

-Je to človek, navyše mág, nechceme riskovať podobnú katastrofu ako sa stala našim bratom z Červených hôr. Posledný krát ťa vyzývam odleť, lebo zle skončíš.

Drakadin sa pozrel na Cilien a potom na drakov, ktorí sa zrazu začali rojiť všade a vytvárali okolo nich kruh.  A potom sa ten sviniar zdvihol a odletel bez toho aby sa čo i len obzrel alebo jej pomohol. Cilien bola nasratá, ale nestratila pri tom chladnú hlavu, vedela, že má problém. Skôr než draci stihli čokoľvek urobiť, ešte kým pozorovali, či Drakadin naozaj odchádza, Cilien vystrelila so vzduchu čo najrýchlejšie a letom sa pustila strmhlav dole smerom k lesu. Už predtým ho požiadala nech začne vyrábať hmlu, v ktorej by sa mohla stratiť či už ona alebo aj Drakadin. Teraz dúfala, že sa k nej dostane včas, aby unikla tým sivým, lietajúcim beštiám.

Niektorá z nich si všimla, že sa snaží uniknúť a vypálila na ňu prúd ohňa. Cilien to naštvalo, pretože to zasiahlo jej nový plášť, ktorý zatiaľ nosila len jednu zimu. Čoskoro ale musela myslieť na akútnejšie veci ako bol jediný plášť. Ocitla sa totiž pod plnou paľbou ohnivých striel, medzi ktorými musela kľučkovať. V duchu preklínala drakov a Drakadina. Tie sekundy kým sa konečne dotkla hustého plášťa hmly jej pripadali ako večnosť. Musela ale uznať, že hory sa posnažili a ukryli ju naozaj dôkladne. Hmla bola nepreniknuteľná a dokonca ani ona sa v nej nevyznala a stratila v nej orientáciu. Zrazu nevedela, ktorým smerom sa vydať. Takže keď narazila a zaplietla sa do konárov poriadne ju to prekvapilo. Jej posledná myšlienka predtým než upadla do bezvedomia bola, že snáď neprepadne pomedzi konáre až na zem.

 

-Pane nevydáme sa dole a nepodpálime les? Bola by to istota.- spýtal sa mladý nedočkavý drak drakaria.

-Ešte sa máš veľa čo učiť Maxentius. Vidíš tú hmlu, nie je taká hustá len aby ukryla toho opovážlivého človeka. Je to aj výstraha pre nás. Keby sme sa pokúsili zapáliť les, kvôli vlhkosti, ktorú obsahuje by sa nám to podarilo až po dlhom čase a s veľkými problémami. Navyše by sa duch lesa nahneval ako už dávno nie.

-To ju necháme len tak ísť?

Drakarius sa usmial, pričom vyceril všetky rady svojich ostrých zubov.

-Nebude potrebné ju prenasledovať. Myslím, že duch lesa si to s ňou vybaví po svojom, nakoľko ohrozila celý les.

O rok neskôr

Drakadin pozeral po lese a snažil sa spomenúť si na cestu, ktorou šiel len raz a pamätal si ju len veľmi hmlisto. Celý les vyzeral ale rovnako, stromy šli stále v radoch a neposkytovali mu nijaký zvláštny kľúč, ktorý by mu pomohol zorientovať sa a nájsť ten zvláštny dom čarodejnice Cilien. Dúfal, len že to nepotrvá dlho, pretože lesy boli obrovské a človek sa v nich mohol ľahko stratiť. Byť po dlhom čase vo svojej ľudskej forme bol zvláštny pocit. Zvykať si opäť na štyri končatiny, ktoré pracovali úplne odlišným spôsobom ako tie dračie a nemať možnosť vzlietnuť.

Vedel, že musí pravidelne striedať svoje podoby, no tak veľmi chcel nájsť riešenie dračieho problému.

Hoci nepremýšľal a pozorne sledoval okolie okolo seba, vôbec netušil ako sa ocitol v neviditeľnej pasci, ktorá sa na neho bez najmenšieho zvuku spustila a on sa v priebehu sekundy ocitol zavesený za nohy dole hlavou. Nemohol sa ani poriadne obzrieť naokolo, pretože hlavu mu držala spleť konárov, ktoré mu neumožňovali pohyb. Rovnako to bolo aj so zvyškom jeho tela. Jedine oči mohli chodiť hore dolu a pozorovať les z novej perspektívy. Pokúsil sa premeniť do svojej druhej podoby, no akonáhle začal konáre ho začali tlačiť s väčšou intenzitou, takže hrozilo, že ho roztrhajú. Neostávalo mu nič iné len ležať a dúfať, že jeho väzniteľ príde skôr ako sa mu všetka krv nahrnie do hlavy.

 

Jeho únosca si jeho utrpenie musel užívať, pretože ľudské kroky začul až o hodinu. Sprvu nevedel či sú to halucinácie, no keď pred sebou svojim zahmleným zrakom zbadal čižmy bol rád, že sa jeho utrpenie skončí. Pokúsil sa zdvihnúť hlavu a pozrieť svojmu nepriateľovi do tváre, no to už nevládal.

-Otočte ho hore hlavou, lebo takto dlho nevydrží, ale nepúšťajte ho.- povedal známy hlas. Potom sa všetko zatočilo a o chvíľu pocítil obrovskú úľavu, keď tok krvi ovplyvňovala gravitácia správnym smerom. Keď konečne dokázal zaostriť pred seba, jeho oči mu priniesli dobrú aj zlú správu zároveň. Dobrá bola, že Cilien už nemusel hľadať, zlá bola tá, že vyzerala akoby mu nielenže nechcela pomôcť, skôr by ho najradšej zabila na mieste.

-Si hlúpejší ako som si myslela. Alebo v úzkych. No to je úplne jedno, pretože tak či tak ťa zabijem.

-Cilien prosím ťa nerob neunáhlené rozhodnutia.

-Neunáhlené rozhodnutia?! To mi hovoríš ty?! Necháš ma napospas rozzúrenej tlupe drakov, nech si so mnou robia čo chcú, ale ja robím neunáhlené rozhodnutia!

-Ale Cilien chcel som zachrániť drakov. Nemohol som riskovať kvôli jednému životu tucty iných.- hneď ako to povedal uvedomil si, že to neboli najvhodnejšie slová, ktoré zvolil. Keď ho zasiahla ohnivá guľa a popálila mu tvár bol si tým istý.

-Cilien no tak dávaj trochu pozor.- ozvalo sa odniekiaľ vedľa Drakadina a on sa zmätene pozeral, kto tie slová vyriekol.

-Prepáč strážca, v záchvate zúrivosti som si neuvedomila, že ubližujem nevinným, ktorí mi ešte navyše pomáhajú na rozdiel od tohto dračieho bastarda.- povedala pokorne a sklonila hlavu.

-Odpúšťam ti, no keď ho budeš chcieť začať mučiť povedz nám to, nech sa môžeme vzdialiť.

Drakadin otvoril ústa a načisto ohromený zabudol aj na svoju situáciu. Ten strom hovoril. Stromy predsa nehovoria.

-Ďakujem ti ctený strážca. A ty dračí bastard tebe to pripíšem do zoznamu všetkých mučení, ktoré sa na tebe chystám aplikovať. Mala som na to rok, aby som ich vymyslela, takže sa teš bude poriadne dlhý.

Drakadina jej slová opäť vrátila do reality, ktorá sa mu vôbec nepáčila. Horúčkovito rozmýšľal, čím by svoju situáciu napravil.

-Ale Cilien veď si prežila. Si mocná a dokážeš si poradiť aj sama.

-Bol to obchod a ty si porušil podmienky zmluvy. Preto sa jej nemusím držať ani ja.- jej hlas bol neústupčivý a rozhodný.

-Ale Cilien aspoň ma pusti nech najprv zachránim drakov, potom si so mnou rob čo chceš, vydám sa ti do rúk dobrovoľne.

-Po tom čo som videla hore v horách nemám chuť zachraňovať ďalšiu tlupu drakov, ktorí sa pokúsia zabiť každého človeka, ktorého vidia.

-Keby si bola v mojej situácii, pochopila by si prečo to robím.

-Keby si bol v mojej situácii, pochopíš prečo ja robím toto.

-Okej. Takto sa nikde nedostaneme. Ale možno, keď ti poviem, prečo som to urobil, budeš zhovievavejšia.

-Zhovievavejšia? Si blázon ak si to myslíš. Môžeš byť rád, že som ťa na mieste neuškvarila. Nanešťastie nemôžem, nechcem podpáliť les a navyše chce ťa niekto vidieť. Niekto, kto sa na teba hnevá snáď ešte viac ako ja.- Cilien sa spokojne usmiala, keď videla ako Drakadin zbledol. -Ak máš zoznam ľudí, ktorých si podviedol, tak pokojne prestaň rozmýšľať. Nepoznáš ho. No aj tak si ohrozil jeho aj stovky životov jemu podriadených. To by nenechalo nikoho chladným. Vám ďakujem strážcovia, môžete ho pustiť. Odtiaľto to už zvládnem.

Drakadin si pomyslel, že teraz prišla jeho šanca na útek, no ako ho strážcovia púšťali s hrôzou zistil, že sa mu okolo nôh ovíjajú liany. Šancu na útek nedostal. Teraz len mohol sledovať ako sa vznáša a čoraz hlbšie sa vnára do lesa. Vetvy ho bolestivo šľahali do tela, ako sa predierali hustým porastom, ktorý ľudská noha ešte neprekročila. Teda vkročila, ale bola to len tá prekliatej Cilien, ktorá musela prežiť aj snahu drakov zabiť ju. Teraz si Drakadin želal, aby neprežila. Rozhodne by mu to ušetrilo veľa starostí. A nestretol by sa s niekým, koho hnev vyvolal. Keby tak vedel, kto to je a čím to urobil. Musel to byť niekto veľmi mocný, keď mu poliehali stovky životov. Och načo sa vracal práve sem? Mal vyhľadať nejakého iného mága. Hocijakého. Určite existovali stovky lepších ako Cilien. Ak z tejto situácie vyviazne živý bude si to do budúcnosti pamätať.

Že budú na mieste si uvedomil, keď zastali uprostred priestranstva a jeho konečne prestali škrabať po tvári rôzne kríky. Aj keď nevedel, či to bolo dobré znamenie. Keďže to možno bolo miesto, kde naposledy vydýchne, obzrel si ho a musel skonštatovať, že bolo pekné.  Dokonca veľmi. Stromy nad ním boli zelené, zdravé a v rozkvete svojich síl, no hoci boli skutočne mohutné, na priestranstvo prepúšťali dostatok svetla, takže okrem dlhej lesnej trávy na ňom rástlo aj niekoľko druhov odolných kvetín. Oni však naň nevkročili ale ostali stáť na mäkkom machu, ktorý ho obkolesoval. Teda vlastne Cilien stála, jeho pustila a keďže bol zviazaný, zvalil sa na zem ako vrece zemiakov. Možno si nakoniec chcela iba oddýchnuť a budú pokračovať, začal Drakadin rozmýšľať po chvíli, keď sa Cilien nehýbala a nik sa na neho ani nechystal zoslať trest za ohrozenia jeho života a jeho poddaných.

-Si plná hnevu Cilien. Stalo sa niečo vážne, keď dokonca potrebuješ moju pomoc? Dúfam, že si zasa niečo nevyviedla.- rozľahol sa lesom hlas a Drakadin sa začal zmätene obzerať odkiaľ prišiel. Lenže stromy sa tu nehýbali a ani nehovorili. Možno mu dala niečo podozrivé vypiť a on mal teraz halucinácie.

-Nie, aj keby sa tak stalo nemala by som čas prísť na toto posvätné miesto. Práve naopak. Doniesla som ti ctený duch lesa skutočného vinníka minuloročného incidentu.

Duch lesa? To dievča si z neho snáď robilo srandu. Alebo tu niekto musel zošalieť. Ale Drakadin si už nebol istý kto z nich dvoch. Jeho podozrenie bolo vzápätí vyvrátené, pretože na priestranstve a zrazu zhmotnil muž. Teda ak to tak Drakadin mohol nazvať, pretože muž mal namiesto vlasov mach, namiesto kože kôru a oblečený bol do kožušín. Ešte aj namiesto chlpov na hrudi mal ihličie.

-Vieš, že neznášam, keď sa niekto zbavuje zodpovednosti.

-Viem vznešený duch a svoj diel zodpovednosti stále nesiem, no nebyť tohto podradného zradcu nič z toho sa nemuselo stať. Keby som vedela čo sa stane nikdy mu nepomôžem.

-A možno by stalo presne to isté, ale len ty by si do toho nebola zapletená. Tým sa vlastne tiež zbavuješ zodpovednosti. Škrie ťa trest, ktorý ti pripadá nespravodlivý, nie to čo si urobila.  Aj keď mám vás ľudí rád, ste príliš nedokonalí, aby ste chápali všetko. Vždy budete egoisti. Musíte nimi byť inak by ste neprežili. Povedzme, že som voči vám zhovievavý a chápem vaše myslenie. A tiež mám pre vás slabosť. Ale koho si teda doniesla a dávaš mu väčšiu vinu ako sebe.

-Je to ten prekliaty drak, to on ma do všetkého zatiahol vznešený duch.

-Aj toto je vaša slabosť. Radi preháňate a myslíte si o mnohých veciach, že sú nepodstatné, alebo sa časom takými pre vás stanú. On nie je drak. Je to Drakadin. A teraz ho rozviaž, nech si ho obzriem.

Drakadinovi začala prúdiť v žilách krv až po pár minútach odvtedy ako mu Cilien neochotne povolila zápästia. Duch zatiaľ čakal a Drakadin sa ani nepokúsil ujsť, pretože sa mu zdalo, že duch sa ho narozdiel od Cilien zabiť nechystá. A možno to zakáže aj jej.

-A teraz mi Drakadin povedz, keďže svoje meno si nám nepovedal. Je pravda čo Cilien hovorila?

-Záleží na tom čo. Ale nepopieram, nechal som ju napospas drakom, nech sa zachráni sama. No mal som na to dôvod.

Na prekvapenie Cilien sa duch lesa pousmial.

-Draci si myslia často, že viac ako ľudia sú vďaka svojim schopnostiam. No v skutočnosti si veľmi podobní sú. Aj preto možné bolo stvoriť Drakadinov. Aký si teda dôvod mal na takýto čin?

-Nemohol som svojou smrťou riskovať, že stovky drakov ostanú navždy skamenení.

- To ten skutočný dôvod je?- spýtal sa lesný duch a svoj pohľad zabodol do neho. Drakadin sa zrazu cítil malý a bezvýznamný. Duch by ho hocikedy mohol stlačiť a vysať z neho život, alebo z neho dostať či hovorí pravdu alebo nie.

­-Nie, nie je  to skutočný a ani hlavný dôvod. Väčšinu z nich by som pokojne nechal tak, za to aké peklo nám zo života robili. Lenže bohužiaľ bohovia nebrali ohľady na mieru krutosti a premenili aj jednu dračicu na ktorej mi záleží viac ako na čomkoľvek inom. Hlavne ju chcem oslobodiť, aby som s ňou mohol žiť a tiež dúfam, že svojim činom si získam uznanie od ostatných drakov, ktorí už nebudú klásť prekážky našej láske.

-Áno. Teraz už tvoje pohnútky chápem. No neznamená to, že ich za správne schvaľujem a považujem. A za ne spravodlivý trest stihne ťa. Ale najprv povedz mi, prečo si taký hlúpy bol a  si sa sem vrátil aj keď aspoň tušiť čo ťa čaká si mohol?

-Predtým než som sa sem vrátil obišiel som všetky dračie spoločenstvá, no ani jedno mi nevedelo, alebo nechcelo pomôcť. Len v jednom mi dali chabú nádej v podobe slov veľmi starého draka. Vraj to čo draci zavrhli, našu ľudskú podstatu, práve to by mohlo pomôcť ich premeniť. A keďže čarodejníci ovládajú mágiu, dúfal som že mi práve čarodejnica pomôže nájsť prostriedok na premenu. Cilien bola jediná, ktorú som poznal. Navyše vyzerala celkom schopne, tak som myslel, že zabudla na udalosti spred roka. Očividne sa tomu tak nestalo.

-Tak tento štýl myslenia si po drakoch zdedil. Ich činy často logiku nemajú ani pud sebazáchovy. Teraz ťa prepustím, ale len pod jednou podmienkou. Musíš prijať trest aký ti za ohrozenie lesa určím. Cilien si už svoj diel odpykala teraz si na rade ty.

Drakadin videl ako sa Cilien víťazoslávne usmiala.

- Vy draci zo skál pochádzate a myslíte si teda, že ste nimi. Ale stále ste smrteľní a ako takí svoju smrteľnosť preciťujete, preto ťa potrestám tak, že pocítiš stratu všetkých životov, ktoré by zapríčinil požiar, ktorý si takmer vyvolala svojimi činmi. A zistíš že životy pár drakov, akokoľvek tebe drahých oproti tomu nič neznamenajú.

Trest ho zasiahol nečakane a plnou silou. Stratil pojem o čase aj o počte smrtí ktorými prešiel a uvedomil si, koľko pre neho malých a bezvýznamných živočíchov a dokonca aj rastlín prichádza o život a prežíva hrôzu zo smrti rovnako ako by to cítil on. Navyše bolo to o to horšie, že cítil zakaždým oheň, kým ho nespálil až do tla a kým bolesť neodišla s poslednými výkrikmi agónie. Jediné čo ho držalo pri zdravom rozume bolo neustále opakovanie si, že toho nie je skutočné. Nemohol sa to nikdy stať.

Aj tak sa nakoniec zrútil vyčerpaný na čistinu a až po chvíli si uvedomil, že strašná bolesť a hrôza poľavili. Obzrel sa okolo seba videl lesné priestranstvo, ktoré trochu upokojovalo jeho oči, aj keď hrôza z nich stále nevymizla a pochyboval, že z nich úplne vymizne. Hodnú chvíľu nebol schopný ani sa pohnúť, chcel len ležať a zúfalo túžil po pocite objatia a bezpečia. Dlho trvalo kým konečne zažmurkal, pohol rukou a zdalo sa, že uplynuli hodiny, kým si mohol opäť sadnúť bez pocitov, že by sa mu dvíhal žalúdok od strachu.

Duch lesa tam stále bol. Týčil sa ním ako vysoký kmeň. Cilien sedela obďaleč, opierala sa o strom a tvárila sa akoby sa jej to všetko nedotýkalo.

-Ani tretinu si nevydržal. No celkom slušný výkon na sčasti draka to je.- kývol hlavou duch lesa.- Teraz odísť môžeš v hľadaní vyslobodenia pre svoju lásku. A dokonca sprievodcu ti dám. Mága, ktorého si hľadal. Cilien s tebou pôjde a pomôže ti.

Podľa toho akou rýchlosťou čarodejnica vyskočila mu bolo jasné, že celý rozhovor pozorne počúvala.  Teraz sa  chystala protestovať.

-Ja s ním nepôjdem. Nedá sa mu veriť. Alebo tak usiluješ o moju smrť duch lesa?

-Nesnaž sa ma ľudskými obratmi jazyka do pasce dostať. Doteraz nikdy sa ti to nepodarilo.  Dôveru jeho ti zaručím a stále zabúdaš, že za ochranu moju mi niečo dlhuješ.

Cilienin nahnevaný výraz nahradila teraz kamenná maska.

-Ako si želáte vznešený duch.- povedala a uklonila sa mu.

-A na urazenú sa nehraj. Moje dôvody smrteľníci nechápu často.

-Ako myslíte. No ako mi chcete zaručiť jeho spoľahlivosť.

-Divné ti nepripadalo, že svoje meno ti počas cesty neprezradil? Draci na to vážny dôvod mávajú. Meno ich moc ukrýva. Prezradia ho len tomu, komu veriť môžu.

-To nemyslíte vážne duch lesa? To odo mňa nemôžete chcieť.- protestoval teraz Drakadin.

-Žiadna iná cesta neexistuje. Vybrať si musíš, či tvoja láska pre teba toľko znamená.

Drakadin sa nadýchol a potom vyriekol svoje meno.

-Pliagus.

-Čože?- vyhŕkla Cilien.

-Pliagus.

-Takže som počula dobre.- a pustila sa do smiechu.

-Na mojom mene nie je nič smiešne.- podráždene vyhlásil drakadin Pliagus, ale odpoveďou mu bol len Cilienin pokračujúci smiech. -My drakadinovia sme si vzhľadom na naše postavenie nemohli vyberať honosné alebo aspoň normálne znejúce mená. Ja mám šťastie, že mi ho aspoň nevybrala moja matka, ako iným.

-Prečo nie?

-Zošalela skôr ako by to stihla. Jej partner ma za to nenávidel. Vyrastal som v podstate ako sirota.

-Hm to je smutné, ale to meno.- nemohla si pomôcť Cilien.

-Mohla by si mať aspoň trochu súcitu.- zašomral Drakadin.

-Prepáč no akosi nedokážem ma súcit s niekým, kto ma ešte pred rokom nechal napospas smrti, aby sa mohol čím skôr páriť so svojou pipkou.  Duch lesa to nemôžete predsa myslieť vážne, že musím ísť s ním. Naša spolupráca bude katastrofa.

-Výnimočne s touto necitlivou beštiou súhlasím.- zavrčal Drakadin Pliagus.

-Tak vám bolo dané a poslúchnuť obaja musíte.

 

-Tak proste vyjdeme z lesa a rozdelíme sa. Ty načas zmizneš a potom sa vrátiš a budeš sa tváriť, že si bola celý čas so mnou.- boli prvé slová, ktoré povedal Drakadin Cilien.

-Už chápem ako ti v tvojej tupej hlave mohlo napadnúť vrátiť sa a znova u mňa hľadať pomoc. Duch lesa je nadprirodzená bytosť. Myslíš, že by neodhalil, čo sa v skutočnosti stalo?!

-Nemusíš sa hneď rozčuľovať. Bol to len návrh. Nepoznám ducha lesa tak dobre ako ty.

V tom momente zahrmelo a začalo pršať.

-Vidno, že nepoznáš.- vzdychla si Cilien.- ten dážď je varovanie. Aj keď nechápem prečo ho spustil, keď ja som si dobre vedomá následkov!- poslednú časť vety zakričala smerom k oblohe.

-To nám bude robiť celú cestu?- spýtal sa Drakadin opatrne, pretože Cilien vyzerala byť už aj tak dosť namrzená.

-Našťastie nie. Počasie môže ovplyvňovať len aj svojom území aj to len obmedzene.

Drakadin si po jej slovách spokojne vydýchol. Tým sa nadlho skončila ich akákoľvek konverzácia.

 

Celý zvyšok cesty k Drakadinovmu domovu spolu hovorili len v tých najnutnejších prípadoch. Ak aj niekto z nich chcel prehovoriť dokázali túto potrebu úspešne zatajiť alebo odignorovať. Mĺkvejší pochod svet dávno nevidel. Keď sa dalo Drakadin sa premenil do svojej dračej formy a leteli, no ani jeden z nich to nedokázal nepretržite hodiny a tak striedali let s chôdzou. Keďže si  sily nemíňali na zbytočné rozhovory cesta im trvala krátko a už o mesiac stáli na úpätí červených hôr, domova Drakadinovych dračích príbuzných. Výstup do hôr by bol ešte namáhavejší ako v hmlistých horách a preto väčšinu času leteli pričom oddychovali často len na malých kúskoch skaly na ktoré by sa drakadin so svojim dračím telom nezmestil a ak sa musel premieňať vo vzduchu riskujúc pád do hĺbky.

Cilien sa zdalo, že tie hory nemajú konca, vždy keď pri oddychu pozrela hore videla masu skál, ktorá sa strácala niekde v vysoko v skalách. Keď konečne dosiahli pásmo mrakov začala ľutovať, že nadávala na úsek predtým. Z vody všade naokolo bola celá premočená a mrzla, keďže takto vysoko sa teplota blížila k nule, navyše nevidela takmer nič okolo seba a často sa skale, ktorá sa z ničoho nič vynorila pred ňou vyhla len rýchlym manévrom. S Drakadinom, ktorého prestala volať jeho pravým menom, aby sa z neho nemusela celú cestu smiať, sa teraz museli držať blízko pri sebe, aby sa nestratili.

Radosť z toho, že sa konečne dostali nad pás mrakov vystriedal pocit zimy a nedostatku vzduchu. Cilien rozmýšľala či  zomrie skôr zamrznutím, alebo udusením a potom si všimla, že niečo nie je v poriadku. Naskytol sa jej totiž úžasný pohľad na vrcholky hôr. Najskôr jej krása toho pohľadu vyrazila dych, no potom hrôzou stuhla. Kam ju to Drakadin zaviedol? Tu predsa žiaden drak hniezdiť nemôže. Oklamal ju, určite ju chce zabiť. Pripravila si do dlane kúzlo rozhodnutá, že sa nevzdá bez boja akýkoľvek krátky by bol.

-Kde si ma to zaviedol?!- spýtala sa ledva stačiac s dychom.

-Cilien počkaj vysvetlím ti to. Hlavne nečaruj.- zvolal, keď videl ako nepokojne hýbe prstami.

-Radila by som ti aby to bolo rýchlo.- zavrčala Cilien.

-Náš domov je ukrytý uprostred prstenca hôr. Aby sme sa do neho dostali museli sme preletieť ponad vrcholky a teraz môžeme zostúpiť do údolia.

Cilien sa na neho škaredo pozrela, prsty stále pripravené v pohotovosti.

-Povedzme, že nateraz ti verím, no ak zbadám čo i len náznak zlých úmyslov bez milosti ťa zasiahnem.

Absolvovali ešte jeden nepríjemný zostup pomedzi mrakmi, no potom sa mi naskytol výhľad na hory a zelené údolie ležiace hlboko pod nimi. Čakal ich ešte dlhý zostup.

 

-Hm tvoji príbuzní si na rozdiel od svojich kolegov z hmlistých vrchov vedia vybrať miesto na život.- povedala Cilien keď zosadli na zelený, svieži trávnik a ona mala možnosť rozhliadnuť sa poriadne naokolo.

-Aj zdanlivý kus raja je peklom, keď ťa všetci neznášajú.

-Každopádne je tu pekne, len tie balvany to tu špatia. – Cilien sa zamračila všade na tráve boli roztrúsené skupiny balvanov, ktoré dlávili trávu a vyzerali pochmúrne a hrozivo.- Predpokladám, že sú to tvoji premenení príbuzní.

-Predpokladáš správne.

Cilien pokývala hlavou a prišla k najbližšiemu kameňu. Založila si ruky vbok a potom do neho z celej sily kopla. Drakadin zbadal ako sa jej bolesťou skrivila tvár, no potom spokojne pokývala hlavou.

-Mala to byť nejaká magická metóda?- spýtal sa opatrne.

-Nie. Vzhľadom na to, že drakom z hmlistých vrchov som nemohla nič urobiť kvôli ich presile, chcela som to vrátiť aspoň týmto.

Drakadin zdvihol obočie, no nič nepovedal.

-Hm a kedy sa teda chystáš pustiť do roboty?

-Nehovor mi, že si taký nadržaný.- prevrátila Cilien očami. Drakadin si radšej zahryzol do pery, aby náhodou čarodejnicu nenahneval, no len ťažko ovládal svoju netrpezlivosť a podráždenosť. Medzitým Cilien stále chodila okolo sochy a obzerala si ju z všetkých strán, pričom si stále šúchala bradu. Potom k nej priložila hlavu a počúvala. Mala pri tom zavreté oči a stála tam tak dlho, že sa Drakadin bál, že zaspala.

Cilien však nezaspala. V skutočnosti zapojila svoje magické zmysly a vnútri sa jej otvorila fantastická spleť života zakliateho do kameňa. Inak to nevedela opísať, pretože štruktúra, ktorá bola vnútri by bola nepochopiteľná pre ktoréhokoľvek smrteľníka. Vedela, že takto zväzok mohla vytvoriť len nejaká ohromná sila, stojaca mimo tento svet. Prenikala čoraz hlbšie ale nenachádzala nič, nijakú slabinu, ktorá by im pomohla zvrátiť osud tých zakliatych tvorov, pretože to že v skale pulzoval život bolo nad slnko jasnejšie. Cilien by to už dávno vzdala, mysliac si, že táto situácia nemá riešenie, nebyť strachu z ducha lesa a toho, že vedela o kliatbe bohov.

Ponárala sa čoraz hlbšie do samotnej podstaty kameňa, niečo v mysli jej bránilo považovať ho za živú bytosť, márne hľadajúc niečo čo by pomohlo oslobodiť drakov. A zrazu jej nešlo preniknú von. Dostala sa príliš hlboko a kameň ju mal vo svojej moci. Nech sa pokúšala akokoľvek silno, kameň ju spútaval svojou vôľou, vyššou od sily smrteľníka z ktorej moci nebolo úniku. Cilien cítila ako sa buchot jej srdca a odráža od kamenných stien a prepadol ju záchvat hnevu. Ak sa z tejto šlamastiky dostane v horizonte pár desiatok rokov alebo koľko žijú draci, tak nájde Drakadina a zabije ho. Za to, že sa ukázal v jej živote a za to aké problémy jej v ňom spôsobil. Bude po ňom, mlčky zúrila, no nič viac nemohla urobiť, pretože bola súčasťou kameňa. A potom rezignovala, pretože nič iné robiť nemohla. Keď konečne v jej vnútri ustala tá búrka vyvolaná hnevom, zistila, že nie je sama. No výborne pomyslela si, teraz tu budem ešte zavretá s cudzím drakom, ktorý neznáša ľudí. Aspoň si myslela, že tie hlasy, ktoré počuje sú myšlienky cudzieho draka, ktorý je zakliaty v tomto konkrétnom kameni.

Ďalšiu chvíľu jej trvalo, kým pochopila, že tie hlasy nepatria drakovi. Aspoň nie tomuto konkrétnemu, ale skôr tým z iného sveta. A postupne vyšlo najavo, že hovoria na ňu.

-Konečne si ochotná a pripravená načúvať.- povedali tie hlasy jeden a všetky zároveň.

-Mám na výber?- odvetila Cilien a hlasy jej odpovedali šeptavým smiechom.

-Vždy je možnosť výberu, aj keď vám smrteľníkom to často tak nepripadá a veci zvaľujete na osud. Teraz si si vybrala pomôcť Drakadinovi oslobodiť drakov, hoci sa ti to nezdá vôbec možné.

-Nezdá. Ako sa môže človek rovnať vašej sile?

-Nemôže. V tom máš pravdu, no to len ak chceme aby nás nepremohol. V tomto prípade chceme, aby nás niekto premohol. Chceme, aby Drakadin uspel. Musí len prejaviť dostatočnú pokoru.

-Prečo to teda nepoviete jemu? Máte predsa takú moc.

-Hovorí sa, že cesty bohov sú nevyspytateľné. Keby sme sa spojili priamo s ním prinieslo by to viac škody ako úžitku, no keďže ty nie si príslušníčka rasy ktorú máme pod našou ochranou neprinesie to zbytočné problémy a komplikácie. Tých bude príliš veľa aj napriek nášmu dohovoreniu tým, ktorí sú nateraz kameňmi. Ale to ťa nemusí trápiť. Tvojou úlohou je pomôcť Drakadinovi.

-Ale ako to mám urobiť?

-Povieš mu ako treba oslobodiť drakov. Vymyslíš si nejakú historku, ktorou si na to prišla. No o tomto rozhovore sa nesmieš nikdy žiadnemu drakovi zveriť, čo sa týka ľudí nechávame ti voľnú ruku, ale aj tak ti odporúčame opatrnosť.

-Ako to má teda urobiť?

-Bude to možno príliš prostoduché, no nechceme ho viac trápiť. Už kvôli svojmu snaženiu podstúpil dosť problémov. Musí vyroniť slzu. Ale nie hocijakú, nesmie ju vyroniť za svoju lásku, ale za svojho najväčšieho nepriateľa.

-To je všetko?

-Takáto jednoduchá úloha býva často ťažšia ako dlhé mesiace putovania. Nevyžaduje totiž žiadne fyzické ani psychické sily, ale zmenu osobnosti a odpútanie sa od emócií ktoré zväzujú.... teraz ťa uvoľníme  nášho zovretia. Teraz je na tebe, aby si urobila čo je treba.

Drakadin nevedel ako dlho tam sedel a bojoval s túžbou dotknúť sa Cilien, alebo aspoň zistiť, či nejako nepokročila a len ohromné sebaovládanie mu v tom zatiaľ bránilo. O to väčší šok prišiel, keď zrazu prudko vyskočila a pošúchala si ruky.

-Tak čo si zistila?- spýtal sa nedočkavo Drakadin.

-Dobrá správa je, že v tých kameňoch pulzuje život, no spútava ho a do takejto formy mení mágia, ktorá je omnoho silnejšia ako mágia, ktorú sú schopní používať draci. Čiže je božská.  Draci sú opradení veľmi silnou akoby niťou, ktorá im bráni čokoľvek so sebou robiť. Ešte lepšia správa je, že táto niť má jeden veľmi slabý článok, ktorý je schopný zrušiť aj obyčajný Drakadin.

-Čiže aj ja?

-Áno. Lenže to nie je také jednoduché. Tento článok je slabý len pre bohov. Ty ho síce môžeš zrušiť ale budeš na to potrebovať všetko ehm dobré v tebe.- Drakadin sa zamračil, keď počul ako pochybovačne posledné slová vyslovila.

-Radšej mi povedz ako sa dá zlomiť.

-Musíš vyroniť slzu.

-Slzu? To je hračka.

-Neteš sa predčasne. Nemôže to byť hocijaká hraná slza akú vykúzliš na počkanie. Musí to byť slza lásky, čistej a úprimnej a musíš ju vyroniť pre svojho úhlavného nepriateľa.  Čiže pri tom nemôžeš myslieť na tú svoju dračiu fiflenu. Ak sa slza kúzlu páčiť nebude nič sa nestane aj keby si tu plakal do konca vekov.

-Dobre. Pokúsim sa.- povedal Drakadin odhodlane vykročil k prvej skale o ktorú sa ešte pred chvíľou sústredene opierala Cilien. Tá si sadla obďaleč a pozorovala Drakadinovo konanie. Zatiaľ sa neodvážila odísť z tohto miesta, aspoň nie kým nebude poznať výsledok Drakadinovho snaženia. Lesného ducha poznala príliš dobre na to, aby vedela, že by sa mu to nepáčilo. Drakadin sa medzitým opäť premenil do svojej dračej podoby a teraz sa týčil nad kameňom. Stál nad ním a sústredene naň pozeral. Cilien ho pobavene pozorovala, ak to myslel vážne pohľadom nič nedosiahne. Vlastne ona by to hneď vzdala, nevedela si predstaviť, že by niekoho milovala natoľko aby oslobodila aj celú kopu svojich nepriateľov.

A potom sa to stalo tak rýchlo, že Cilien si to skoro ani nevšimla. Drakadin zrazu vypustil slzu a kameň začal meniť farbu z tmavosivej postupne začal chytať ružový a potom červený odtieň.  Zároveň začal aj rásť a meniť tvar. Z vajcovitého balvana sa postupne ako kvet začal rozvíjať drak. Cilien zabudla zatvoriť ústa, čo sa jej stávalo málokedy, no ten pohľad keď sa tak začali rozvíjať všetky kamene bol úžasný a krásny a to, že sa to Drakadinovi podarilo tak ľahko a na prvý pokus. Musel  v sebe nosiť obrovské niečo, Cilien to nevedela pomenovať, no bola z toho užasnutá.

Draci sa okolo seba zmätene obzerali. Niektorí si naťahovali stuhnuté kosti, iní revali, alebo sa dožadovali vysvetlenia. Drakadin sa o nich ale nezaujímal kľučkoval pomedzi drakov a netrpezlivo sa rozhliadal.

Cilien pozerala za ním, pretože chcela vedieť ako vyzerá ženská kvôli ktorej ju skoro zabili, no čoskoro mala úplne iné problémy. Draci sa totiž nenaťahujú večne a akonáhle prestali a rozhliadli sa po okolí mnohí z nich si všimli práve Cilien. Ich dávny hnev ožil a oni sa rozzúrení pobrali priamo ku nej. Cilien bolo jasné, že má problémy, no vôbec netušila ako sa z nich dostať. Pripravila sa použiť kúzlo, ktoré by jej malo pomôcť ujsť. Použiť ho však nestihla.

-Už aj s tým prestaňte! Chcete opäť skamenieť kvôli vlastnej zaslepenosti?

Nielen draci, ale aj Cilien ostala dnes už po druhý krát s otvorenými ústami. Medzi ňou a drakmi stál Drakadin a bránil ju vlastným telom.

-Je to človek a tí spôsobili naše nešťastie.- povedal veľký drak zo zvrásnenou kožou.

-Ako vždy stojíš v čele opozície Gonzerei. No teraz nejde len o náš osobný spor. Keby nebolo tejto ženy stále by si bol vo forme kameňa. Takto sa jej chceš odvďačiť za záchranu?

-Nepotrebovali by sme nič z toho nebyť toho černokňažníka.

-To je minulosť. Nedá sa zmeniť.

-Nedá, ale poučiť sa z nej môžeme a moje poučenie je, že všetkých ľudí treba preventívne zabiť.

-Zošalel ...- stačil povedať Drakadin potom sa na neho Gonzerei vrhol. Drakadin nečakal a začal protiútok. Dvaja draci sa zrazili vo vzduchu až to zadunelo. Obaja vytasili pazúry a začali jeden druhého zúrivo škriabať a hrýzť sa. Ktovie ako by to dopadlo, keby nezasiahla jediná sila, ktorá mala moc oboch drakov zastaviť.

-Otec! Pliagus! Ihneď prestaňte!- ozvalo sa spoza Cilien. Všetci vrátane zúrivých drakov sa v momente otočili. Cilien zbadal dračicu s lesklými červenými šupinami a čiernymi očami s jantárovými zreničkami. Drakom musela asi pripadať podľa ich meradiel krásna, ale pre Cilien to bol stále iba jašter.

-Abaia nepleť sa do toho!- zavrčal drak, ktorý bol očividne Drakadinovym potenciálnym svokrom.

-Abaia...- zadrmolil Drakadin a ako omámený zletel k dračici nevšímajúc si rozzúreného Gorenzeia za sebou. Cilien si pre istotu pripravila kúzlo keby sa starý drak rozhodol zaútočiť. Ten sa však o to nepokúsil z obavy, že by mohol trafiť aj ...

-Som tak rád, že ťa vidím. Si v poriadku?

-Som. Ďakujem ti za záchranu.

-Pre teba by som to urobil kedykoľvek.

Cilien zívla a dúfala, že dialóg dvoch zaľúbencov nebude trvať dlho. No nebola jediná komu sa rozhovor nepáčil. Gonzerei zreval.

-Abaia už aj s tým prestaň! Neodvolím aby sa moja dcéra zahadzovala s nejakým bastardom. Mal som to urobiť už pred rokmi. Vedel som, že tie malé kreatúry nič dobré neprinesú. Keby som dostal novú možnosť zabijem vás všetkých do jedného.- Gonzerei reval čoraz viac a zrenice sa mu rozširovali takže teraz mal oči žlté a popretkávané červenými cievami takže vyzerali ako v ohni. Drakadin sa otočil pripravený bojovať so starým drakom a aj Cilien vyskočila pripravená chrániť si vlastnú kožu, prípadne utiecť. Napätie vo vzduchu sa dalo krájať a nik z prizerajúcich sa drakov neodvážil zasiahnuť.

-DOSŤ!- preťal ticho hromový hlas. Všetci sa zmätene obzerali, čo sa deje a kto to povedal. –GORENZEI! Vôbec si sa nepoučil a nedbal si na naše varovania! Teraz ťa za ne stihne trest a budeš slúžiť ako výstraha pre ostatných, ktorí by sa niekedy odvážili trestať nevinných.

Potom sa dovtedy pomerne jasné nebo zatiahlo a zadul vietor.  Draci sa v panike snažili dostať do svojich úkrytoch v skale, len Gorenzei stále vytrvával  a dokonca skočil na Drakadina. No presne v tom momente z neba spadol blesk a zasiahol Gorenzeia. Drakovo telo sa ihneď začalo šúveriť a černieť až sa z Gorenzeia  opäť stala skala.

-Otec nieee!- zakričala ..., no to ju už zobral Drakadin a pokúšal sa ju stiahnuť niekam do sucha a bezpečia. Cilien tiež neváhala a vbehla do prvej diery, ktorú našla. Tiesnilo sa tam už pár drakov, no nik sa ju neodvážil vyhodiť, alebo napadnúť. Príliš sa báli hnevu bohov.

 

Po pár hodinách besnenie konečne ustúpilo a draci a Cilien pomaly vyšli na slnko. Pred nedávnom ešte zelený trávnik bol celý zablatený a uprostred neho sa týčila ohavná socha s jamkami po daždi, ktorou budú draci strašiť svoje nasledujúce generácie ratolestí. Cilien k nej priložila hlavu, no necítila žiadne kúzlo, ani život zapradený v ňom. Gorenzei už nebol na tomto svete.

 

Keď za sebou začula kroky otočila sa a zbadala Drakadina a Abaiu, v očiach mali obaja nevyslovenú otázku. Cilien len pokrútila hlavou. Na to dračica sklonila hlavu na Drakadinou hruď a začala plakať. Cilien sa zdržala akýchkoľvek poznámok, no vedela, že toto ich love story ešte viac posilní. Ak ich bude chcieť niekto od seba odlepiť bude na to potrebovať  obrovské kliešte. Každopádne raz jej bude musieť drakadin porozprávať ako zbalil takú kočku pri svojej povesti a postavení. Vzápätí si vynadala do hlupákov, pretože akokoľvek si svoj minulý prešľap vynahradil stále si úprimne želala nikdy v živote ho už neuvidieť.

-Predpokladám, že chceš odísť. – Cilien prikývla.- nebudem ti brániť, pochybujem, že ma niekedy budeš brať aspoň neutrálne. Je jasno takže by si sa nemala stratiť.

-Dúfam, že sa už nestretneme Drakadin, preto ti rovno poviem čo chcem nech nemám pocit dlhu alebo nesplnenej úlohy. Chcem ti povedať len dve veci. Najprv sa ťa chcem spýtať prečo si ma dnes bránil? Čím bola tá situácia iná ako minule?

-Medzitým som prešiel jednou mimoriadne bolestivou a strašnou skúškou. No tá ma naučila vážiť si život. Už nikdy neobetujem život ak to nebude nutné. Čo je tá druhá vec.

-Druhá vec je jednoduchá rada, ktorá ti určite zlepší život. Zmeň si prosím ťa to idiotské meno.

 

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.