OriginalFiction: "Jaskyňa"
Autor: Kristína Gorejová Utorok, 01 Február 2011 09:19
Autor: Kristína Gorejová
Prezývka: Kaede
Vek: 20 rokov
Súťažná kategória: OriginalFiction
Jaskyňa
Čakala. Jej osud sa napĺňal a ona s tým nemohla nič urobiť. Každú chvíľu sa mal objaviť jej budúci manžel. Nepoznala ho, vlastne ho nikdy nevidela. Nevedela ani akého bude druhu. Tak jej nezostávalo nič iné, iba čakať na niekoho, komu bude stáť pri boku do konca svojho života. Ten však podľa toho, čo počula o merkúranoch, nemusel byť ďaleko.
Sedela v jaskyni na skale, ktorá zrejme mal slúžiť ako svadobný oltár, no rovnako mohla slúžiť ako obetný oltár, či ako mučidlá. Na koncoch mala totiž železné obruče. Teraz do nich boli zavesené čipkované záclonky kvôli svadbe. To však vyzeralo v tomto prostredí priam morbídne. Rovnako ako záclonky v nich totiž mohli visieť reťaze, ktoré by obeti obopínali členky a zápästia. Tie reťaze by tam dokonca vyzerali prirodzenejšie, pomyslela si budúca nevesta. Desivejšie, no prirodzenejšie. Teraz ju však vydesilo niečo iné, čo s obručami nemalo nič spoločné. Teda aspoň zatiaľ.
Neveste sa zatajil dych, keď sa jaskyňou rozľahlo dunenie. Obzrela sa a videla ako sa vchod do jaskyne pomaly zužuje. Znelo to však akoby to šlo z hĺbky jaskyne, kam nedovidela. Niekto alebo niečo, niečo veľké a desivé, kráčalo k nej. Dunenie, predtým náhle ale vzdialené, sa blížilo, silnelo, až dosiahlo úrovne, keď si musela nevesta zakryť uši. Buch, buch. Už to nevydržala, pritiahla si k sebe nohy, stočila sa do klbka a zavrela oči. Od strachu sa už nedokázala ani pohnúť. Iba sedela stočená do klbka, trasúc sa na celom tele.
A dunenie rástlo, zarývalo sa jej do každej kostičky jej tela, až mala pocit, že sa jej telo netrasie samo, ale že ním vibruje to strašné dunenie. Cítila, ako sa kameň pod ňou po troške rozpadá pri každom zadunení. A dunenie rástlo. Jej telo sa pomaly prestávalo samé triasť. Triašku vymenila bolesť. A každý otras ju čoraz viac zväčšoval. Najprv ju začala bolieť hlava a vnútornosti a v priebehu niekoľkých sekúnd ju začala páliť pokožka, kosti akoby sa lámali na milión kúskov.
Zrazu to prestalo, nadýchla sa a telo jej stuhlo v jedinom obrovskom kŕči. Nevedela dýchať, nevedela ani pohnúť očami. Iba sedela a čakala kedy sa udusí. Odrazu ju niečo silné zasiahlo z boku a ona sa skotúľala, stále skrčená, na dlážku jaskyne. Náraz ju konečne prinútil nadýchnuť sa a jej telo sa znovu vystrelo.
Nádych, výdych.. nádych, výdych.. v jaskyni sa ozývalo len jej dýchanie. Okrem neho vládlo v jaskyni ticho. Bolo to však ťažké ticho, ticho ktoré bolí. Ticho, ktorého sa bojíte, lebo neviete prečo zrazu nastalo. Strach z toho ticha otvoril neveste oči, hoci to nebolo ľahké. Okolo nej bola len tma. Svetlo, ktoré ešte pred chvíľou osvetľovalo tú časť jaskyne, kde bola, zmizlo. Otvor do jaskyne bol úplne zahltený temnotou, temnejšou ako obyčajná tma. A tá sa hýbala. Čierna vlna sa prevaľovala cez ešte černejšiu. Vlny temna zapĺňali priestor, obkolesovali ju, boli všade. Chcela sa pohnúť, chcela utiecť! Jej telo ju však neposlúchalo. Celé ho mala akoby prikované k zemi. S nadľudskou námahou, nadvihla zápästie jednej ruky. V tichu sa ozvalo škrípajúce rinčanie ťažkých reťazí. Nevedela kedy a ako, ale bola pripútaná.
Zrazu sa jej telo začalo zdvíhať a reťaze zarinčali ešte zlovestnejšie. Akási sila ju prenášala a ona netušila kam. Temnota okolo nej totiž nemala priestor. Bola nekonečná a zároveň nevesta nemohla uveriť, že by nebolo už miesta, kde jej niet. No to miesto teraz už nebolo pre ňu. Jej biele šaty, teraz rovnako temné ako všetko, sa začínali pomaly čohosi dotýkať a nakoniec ju sila, ktorá ju niesla, položila na akýsi povrch. Tam zostala bezmocne ležať.
Rinčanie reťazí utíchlo a jaskyňu opäť zachvátilo to príšerné ticho. Chcela pohnúť rukami do strán, no namiesto toho jej nimi čosi prudko trhlo a zrazu ich mala pevne pripevnené ku skale nad hlavou. Bola si istá, že obruče po stranách skaly začali konečne plniť svoj pravý účel. Cez ťažkú tmu sa prehnal silný vietor a tesne pri nej sa zatrepotala akási látka. Pootočila inštinktívne hlavou smerom, odkiaľ počula ten zvuk. Netušila, či sa jej to len zdá alebo to bolo naozaj, ale pred jej očami sa z tmy formovala akási postava, obrovská a predsa v tom nekonečnom priestore taká malá. S hrôzou sa nevesta pozerala, ako sa niečo čoraz viac a viac sa zväčšujúce blíži k nej. Chcela utiecť, no zabudla, že je pripútaná a tak sa jaskyňou ozval vzlyk, ako šklbla rukami a nohami. Tak zistila, že má pripútané i tie nohy. Hodila zúfalý pohľad na blížiace sa nebezpečenstvo. Zrazu si uvedomila, že sa postava zrazu začala zmenšovať a blednúť. Šat neznámeho sa začínal meniť na pochmúrnu sivú, o ktorej sa však neveste zdalo, ako čo by v temnote temer žiarila. Akoby miesto chcelo potvrdiť nevestine úvahy, začalo samo žiariť. Odkiaľsi zhora sa začali znášať drobné plápolajúce body. Keď vyvrátila hlavu, mala pocit, že pozerá na hviezdnaté nebo, ktoré na ňu pomaly padalo. Akosi vedela, že to boli ešte horiace kúsky popola, aké vyletúvajú z vatry. Tieto však vo svojej nebezpečnej kráse isto pochádzali zo samotného pekla.
Na zlovestnú postavu takmer úplne zabudla, keď tu ju schmatla za zápästie ľavej ruky. Čakala odpor reťazí, ktoré jej ruku dosiaľ spútavali, no ruku mala akoby zázrakom opäť voľnú. Pozrela sa na miesto, kde mala mať postava hlavu, no videla len temnotu. Rýchlo sa pozrela na svoju ruku a v žiare, vychádzajúcej z prazvláštneho šatu, so zdesením zistila, že jej zápästie sa stráca v slizkej tme.
Na ostatné časti tela jej začali už dopadať tlejúce kúsky popola. Najprv nič a potom teplo. Väčšie a čoraz väčšie. Lem šiat a závoj jej už začínali tlieť a na jej telo dopadalo čoraz viac a viac ohňa. Cítila na pokožke celého tela malé štipnutia akoby ju niekto pichal malou ihlou. No hýbať sa a brániť sa už nevládala.
Pomyslela si, že vlastne asi ani nedýcha. Netrebalo. Iba očami sledovala záplavu ohňa ktorá sa na ňu znášala a cítila, ako sa na jej ľavý prstenník navlieka akýsi chladný krúžok. Koniec sa blížil. Zavrela oči.
O chvíľu, len na krátky okamžik, sa po jaskyni ozval smrteľný výkrik. Po chvíli, opierajúc s o oltár, sa merkúran zdvihol vo svojom novom tele. Bolo na jeho vkus trochu krehké, ale to nevadilo. Do najbližšieho sobáša mu postačí.
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.
