OriginalFiction: "Kruh démonov"
Autor: Diana Ďurinová Utorok, 01 Február 2011 09:21
Autor: Diana Ďurinová
Prezývka: Diana „Dida“ Laslopová
Vek: 35 rokov
Súťažná kategória: OriginalFiction
Upozornenie: V poviedke sa nachádzajú scény nevhodné pre čitateľov do 18 rokov!!!
Kruh démonov
Silikka nemohla ignorovať Imagnusovu žiadosť, aby sa ku nemu čo najskôr dostavila. Dúfala, že to opäť bude iba návšteva vyvolaná jedným z jeho rozmarov, ktorými ju obšťastňoval, od kedy sa vydala. Dúfala, že opäť sa bude pred ňou iba nafukovať a dávať jej najavo, kam to mohla dotiahnuť, keby sa rozhodla pre neho a nie pre Elsaťana. Rád jej predvádzal svoju pýchu, rád stále dookola poukazoval na svoje postavenie. Stal sa Otcom osady.
Lenže niekde v podvedomí tušila, že táto návšteva jej neprinesie nič dobré. Príliš hlasno ku nej prehovárali Šepoty z Lesa a ona vedela, čo to znamená.
xxx
„Nebudem to naťahovať Silikka,“ počúvala Imagnusov nepríjemný hlas. „Chcem ťa povolať späť do služby.“
Dnes si dal na jej ponižovaní záležať. Ako ho mohli prastarci zvoliť za Otca osady? Nedovolil jej ani sa posadiť. Musela pred ním stáť, kým on sedel na svojom novom vysokom stolci pokrytom kožušinami. Popíjal medovinu a pozoroval ju ako vždy. S neskrývanou túžbou. Žiadnemu inému sprievodcovi by neodoprel výsadu sedieť pri audiencii. Zatínala zuby. Mala chuť sa otočiť a odísť z niekam preč. Lenže nemohla. Dobre vedela, že jej miesto je tu, v blízkosti Lesa Šepotov.
„Podľa starého zákona nenadišiel čas. Moja dcéra ešte nemá tri roky. Ochraňuje ma múdrosť Prastarcov.“ Snažila sa pôsobiť čo najpokojnejšie.
„V tomto prípade urobili výnimku. Ak neveríš, nech sa páči. Tu je pečatná listina. Včera sa dlho do noci rozhodovali a rozhodli. Vrátiš sa!“
Silikka pristúpila k nemu a vzala pergamen. Neklamal. Všetci prastarci krvou potvrdili jej návrat. Ako to mohli dopustiť? A prečo tu nie je ani jeden z nich?
Len čo na to pomyslela, dovnútra vošiel Gadriel. Najstarší z Prastarcov. V určitom zmysle mal väčšiu moc, ako Imagnus. Imagnus vládol v osade ľuďom. Gadrielovi podliehali všetci Sprievodcovia.
Silikka sa uklonila.
„Je chváli hodné, že si prišla skôr. Ako vidím, už si sa dozvedela tú novinu, hoci som vyslovene trval na tom, aby som ti to oznámil ja.“ Ostro pozrel na Imagnusa. Ten sklopil oči.
„Som Otcom osady, mám právo robiť určité rozhodnutia.“
„Sprievodcovia podliehajú Prastarcom a tvoje zvolenie, alebo odvolanie je tiež v našej právomoci.“
Nebolo žiadnym tajomstvom, že Gadriel nemal Imagnusa v láske. Vedelo sa aj, že bol proti tomu, aby sa stal Otcom osady. Lenže väčšina hlasovala za mladého a ambiciózneho muža, ktorý mal smelé plány a ľudia ho v osade počúvali. Pochádzal z dobrej rodiny, pokrvne spriaznenej s Prastarcami aj so Sprievodcami.
Pristúpil k Silikke.
„Dievča moje, viem, že je ešte skoro, ale rada včera rozhodla. Onedlho príde nový lovec démonov a bude ho treba sprevádzať ku Kruhu. Zúčastníš sa losovania. Nič sa nedá robiť.“ Medzi tým ju vyviedol von, preč od Imagnusa a ona mu bola za to vďačná. Vyhla sa trápnym odchodovým ceremóniám.
Pokývala hlavou. Vedela, že neexistuje možnosť, ako zmeniť rozhodnutie. Bola jednou z dvanástich Sprievodcov v osade.
Gadriel ju odprevadil až ku ich domcu. Rozlúčil sa s ňou bozkom na čelo. Mala ho rada. A nie len preto, že bol jej starým otcom.
xxx
Jorbee sedel za stolom a čakal na jej návrat. Nenávidel, keď musela chodiť k Imagnusovi sama. Musel sa všeličo naučiť akceptovať, keďže ho v osade prijali, dovolili sa mu tu usadiť a ešte aj založiť rodinu. Vedel, že za veľa vďačí starému otcovi svojej manželky. Len keď si ju bral netušil to, čo vedeli ostatní muži v osade, že byť manželom jednej zo Sprievodcov vôbec nebude jednoduché. Možno ak by to bol vedel...
„Čo to bolo tento krát?“ Nezdržal sa otázky.
Otočila sa ku nemu chrbtom a zamierila ku postieľke, kde spala malá Eladina. Usmiala sa pri pohľade na spokojnú tváričku. Najkrajšie, čo jej manželstvo prinieslo. Ako jej to mohli urobiť?
„Povolali ma naspäť do služby. O nedlho bude losovanie.“
Nemala odvahu sa otočiť. Veľmi dobre vedela, ako sa Jorbee tvári.
„Ako to?“ počula jeho hlas. Snažil sa byť pokojný.
„Príde lovec. Poznáš pravidlá...“
Postavil sa. Položil jej ruku na plece.
„To ešte nič neznamená. Veď je šanca, že ťa nevylosujú.“ Hovoril potichu ale zachytila jemný náznak strachu. Otočila sa a pobozkala ho. Možno medzi nimi nikdy nebola vášnivá láska, možno ich vzťah bol tak trochu dohodou, predsa sa ale mali radi.
Jorbee potreboval ženu, aby sa mohol usadiť, ona chcela rodinu, ale miestni muži si držali od nej odstup. Okrem Imagnusa, ale ten bol pre ňu neprijateľný.
xxx
Goren bol na ceste celé týždne. Mal pocit, že k Lesu nedorazí. Ešte šťastie, že sa k osade dalo dostať po obchodnej ceste. Občas sa ku niekomu pridal, pretože samota mu začínala vadiť. Raz sa dokonca pristihol, že sa snaží rozprávať so svojim koňom. Pochádzal z Jaffaru, bohatého veľkého mesta na juhozápade. Neustále bol obklopený ľuďmi. Zo začiatku sa mu ticho a pokoj na ceste pozdávali. Potom bol však rád za každú spoločnosť. Nemal šťastie, ani jedna karavána nešla až tak ďaleko. Posledný týždeň bol sám.
A karavány radi medzi sebou privítali budúceho lovca démonov. Aspoň jemu sa tak videlo.
Pozrel na svoje tetovanie, krásnu mladú ženu. Zdalo sa, že aj ona má trochu unavený výraz. Keby jej tak rozumel. Goren pochádzal z rodu lovcov démonov, Zaarenov. Rodili sa s tetovaním na pravej ruke. Každý mal iného ochrancu, ktorý rástol spolu s ním a menil sa spolu s dospievajúcim lovcom. Vždy bol mierne sklamaný, že jeho ochrancom bolo tetovanie ženy. Bol by si prial niečo honosnejšie, draka, leva, vlka alebo niečo podobné. Žena? Nemal proti nim nič, veď si svoj doterajší život patrične užíval, dalo by sa povedať, že mal ženy rád. Trochu nepokojne sa zatriasol pri myšlienke na teplé, mäkké ženské telo.
Keď konečne dorazil, bol uťahaný a vďačný. Kedysi by bol, ako pravý Jaffarčan, podobnou osadou mierne pohŕdal, ale momentálne si pripadal ako v raji.
Osada bola na jeho prekvapenie rozľahlá. Domce sa ťahali pomedzi kopčeky, keďže terén nebol celkom rovný. Dva tri, potom vŕšok, za ním ďalších pár. Spájali ich obyčajné vychodené a vyjazdené cesty. Hneď na začiatku si ani nedokázal urobiť presnú predstavu o tom, koľko ľudí tu môže žiť.
Zastavil sa pri jednom z domov, pred ktorým stál muž s malým dievčatkom na rukách. Keby sa bol lepšie prizrel, uvidel by v mužovej tvári náznak nepriateľstva.
„Kade sa ide k Prastarcom?“
„Dobý deň ujo. Kto je to?“ Spýtalo sa dievčatko a pohladkalo otca po vlasoch.
„Nikto, zlatko moje. To je jedno.“
Gorena nahnevala mužova reakcia. Najprv chcel zoskočiť z koňa, ale takto mal pocit určitej nadradenosti.
„Ako sa voláš?“ Dovedalo dieťa a upieralo na neho zelenošedé oči. Darovalo mu úsmev.
„Goren.“ Prekvapil sám seba.
„Gole, Gole...“
„Stále rovno asi tak pol míle.“ Muž ukázal smerom medzi domy.
Lovec kývol hlavou a popchol koňa do klusu.
Jorbee sa pozeral za jazdcom. Z chmúrneho zamyslenia ho vytrhla Eladina, ktorá sa dožadovala otcovej pozornosti, keďže jej mama už pár dní nebola doma.
xxx
Silikka spolu s ostatnými Sprievodcami trávila posledných pár dní u prastarcov meditáciami a naslúchaniu. Až do losovania sa nesmela stýkať z nikým, ani s vlastnou rodinou. Vedela, že lovec je blízko. Šepoty, ktoré žili mimo, jej to prezradili. Nikdy nemala odvahu sa opýtať, či aj iní vedia o ich existencii mimo Lesa.
Zaarenovia im nerozumeli a nevenovali pozornosť. Zaujímali ich iba démoni, ktorým sa podarilo uniknúť z Kruhu. Oni ich potom lovili a zabíjali. A zbierali svoje tetovania. Lenže ak by sa dozvedeli, že po svete chodia aj iné existencie, nechceli by nakoniec zničiť aj tie? Nenútili by sprievodcov im pomáhať? Nedonútili by ju. Nedonútili? Nesmie nechať myšlienky plynúť týmto smerom. Musí sa sústrediť na Les.
Ako Zaarenovia vedia, kedy je čas? Ako vedia, kedy treba poslať nového lovca, ktorý si príde zabiť svojho démona, aby sa tak dostal medzi vyvolených? Predsa len poznajú Šepoty? Alebo im to povedia ich pomocníci? Nikto jej na toto nechcel odpovedať. Ani Gadriel. Vraj je to niečo, čo sa ťažko chápe. Čo by nepochopila? Rozumie Šepotom najlepšie zo všetkých. Ešte ani jeden lovec, ktorého sprevádzala, nesklamal. A dostal sa ku Kruhu bez zranení. Pretože už samotná cesta bola náročná.
Pocítila na svojom pleci ruku. Koval, jeden z Prastarcov, jej prvý učiteľ sústredenia, ňou jemne pomykal.
„Premýšľanie nie je sústredenie.“
Vzdychla. Uvedomila si, že má zamračené čelo. Určite na nej zbadal, že sa nechala uniesť vlastnými úvahami.
„Neviem, či predsa len nebolo unáhlené ťa povolať. Možno ešte nie si pripravená. Ako často si v poslednej dobe meditovala a počúvala?“
Vzdychla. Vždy, keď mala trochu času. Toho ako vydatá žena veľa nemala. Hoci sa Jorbee snažil byť chápavý, nie vždy sa jej podarilo získať pre seba dosť času. Občas, keď aj s Eladinou už spali si uchmatla zopár chvíľ na sústredenie. Lenže ona ho až tak nepotrebovala. Vedela sa s nimi zhovárať aj bez väčšej námahy. Chodievali okolo nej takmer každý deň, prihovárali sa, oznamovali... Akoby boli jej vlastnou súčasťou. Možno by ani nebolo také zlé, keby mohla opäť do Lesa, medzi ne, znovu zakúsiť vzájomnosť, ktorá medzi nimi vládla. Splynutie. Ten pocit nezažila už dávno. Eladina je už predsa len väčšia, už nie je natoľko závislá na matke. Jorbee sa vie o ňu postarať.
„Rád by som vedel, kde sa túlaš.“ Pridal sa ku Kovalovi jej starý otec.
„Prepáč, nečakala som, že budem tak skoro potrebovať sústredenie. Nepraktizovala som ho už dlhšie.“
„To nie je ospravedlnenie. Ako máme zistiť, ktorý z nich chce do sveta, keď nebudeme všetci jedna myseľ?“
„Je to Efferus.“ Vyhŕklo z nej náhle.
Obaja prastarci spozorneli. Ostatní sprievodcovia v miestnosti otvorili oči.
Gadriel ju mlčky chytil za ruku a náhlivo vyviedol von z miestnosti. Bez slova ju za sebou ťahal čo najďalej od všetkých. Zastavili sa až v strede malého priestranstva medzi domami.
„Ako to môžeš vedieť?“ hovoril takmer pošepky.
„Viem to.“
„Tak rýchlo a presne?“
„Povedali mi to.“
Zamyslene zahundral: „Efferus, jeden z mocných. To bude ťažký boj.“
„Myslíš, že to zvládne?“
„Ťažko povedať. Nezdá sa, že by mal nejaké výnimočné vlastnosti. Ešte nie je ani prebudený. Neviem.“
„Myslela som, že lovci vedia, že s takými, ako je on, bude boj ťažký. Že pošlú niekoho skúseného.“
Chvíľu mlčali. Zrejme ale obaja rozvíjali myšlienky rovnakým smerom. Prvá začala Silikka.
„Skoro to vyzerá, že ho poslali zámerne. Ak by Effera porazil v kruhu skúsený lovec, nemohol by ho ovládnuť. To môže len neprebudený. Ale ak ho nováčik neporazí, dostane sa von z Lesa a potom si ho môžu najmocnejší loviť ako trofej. Ak ho niekto zabije v našom svete, nič mu nezabráni získať démona pre seba.“
Gadriel pokýval hlavou. Mračil sa stále viac.
„Vyzerá to tak.“
Premýšľala. Možno teraz je správna chvíľa na úprimnosť.
„Viem, že Šepoty žijú aj mimo. V našom svete.“
Gadriela myklo. So strachom sa poobzeral okolo, akoby ich niekto počúval.
„Kedy si na to prišla?“
„Dávno. Sú aj v našej osade. Vedel si?“
Gadriel neprikývol, len zovrel pery a mlčal.
Sklonil hlavu, dýchal zhlboka. Na čele sa mu zjavili chmáry, ktorých významu rozumel iba on sám. Vedela, že sa v jeho vnútri odohráva niečo vážne. Nechcela ho prerušovať v sústredení, takže len čakala, kým sa jej prihovorí. Keď sa na ňu opäť pozrel, zdalo sa, že je pokojný a vyrovnaný.
„Nikomu to nehovor. Verím, že všetci budeme mať silu nájsť a urobiť to, čo je správne. Už je čas. O chvíľu je losovanie. Vráť sa medzi ostatných.“
Mlčky poslúchla. Gadrielovi na čele pribudla nová vráska.
xxx
„Nesmie sa to dozvedieť.“
„Pochybuješ o ňom?“
„Áno. Je to jeho vnučka. Nedokázal by udržať odstup.“
„Keď sa to dozvie, bude schopný nás za to zabiť.“
„Nedozvie.“
Keď doznelo tiché dohováranie sa dvoch Prastarcov, zaznel zvuk rúnových kameňov vhadzovaných do hlinenej nádoby. Na všetkých bol jeden a ten istý znak.
xxx
Dvanásť Sprievodcov zahalených do dlhých plášťov s kapucňami stiahnutými takmer po ústa, sa postavilo pred Prastarcov. Vedľa nich stál Zaaren, budúci lovec démonov. Goren už počul niečo o losovaní, ale atmosféra, ktorá tu vládla bola pre neho prekvapivá. Očakával niečo honosné. Rituály, ohne, možno aj nejaké tie ľudské obety, zaklínanie, spevy...čokoľvek.
Losovanie prebiehalo v dome Prastarcov, v jednoduchej miestnosti určenej na meditácie a načúvanie. Okrem nich tu nebol nikto z osady. Aspoň že sprievodcovia mali tie dlhé plášte.
Starec, ktorého oslovovali Koval, pred neho predstúpil s akýmsi hlineným krčahom.
„Vyber si svojho sprievodcu.“
Goren sa trochu nervózne pozeral na nádobu. Vsunul do nej ruku a chvíľu sa v nej prehraboval. Len aby mal šťastie. Na výbere záleží veľmi. To už tiež počul. Vytiahol kameň. Pozrel naň, ale z rún nevedel vyčítať vôbec nič. Iný starec natiahol ruku.
Gadriel bez váhania pristúpil k jednému zo zahalených. Keď si nadvihol kapucňu, Goren s prekvapením zistil, že je to mladá žena.
„Silikka. Si vyvolená. Budeš sprevádzať Gorena, lovca démonov. Nech je Les šepotov k vám milosrdný.“
Žena bola bledá. Zhlboka dýchala. Na chvíľu zavrela oči, zrejme aby ovládla rozrušenie.
„Ďakujem. Budem lovcovi verne pomáhať pri plnení jeho úlohy.“ To bolo všetko, čo povedala.
xxx
Čakala, že tak, ako vždy sa všetci v tichosti rozídu. Aj ona by mala ísť čo najskôr domov, aby oznámila rodine, čo ju čaká a prežila s nimi ešte jednu pokojné popoludnie a noc. Na druhý deň ráno mali vyraziť. Premýšľala, čo asi povie Jorbee a ako to vysvetlia malej, ktoré bez svojej mamy strávila sotva pár hodín. Predstavovala si to hrozivé a ťažké lúčenie. Lenže nič sa nedialo. Koval neopúšťal miestnosť.
„Vieme, akého démona je nutné zastaviť. Jeho sila rastie každým dňom, preto nesmieme strácať čas. Silikka a Goren sa vydajú na cestu hneď teraz. Bez zbytočných odkladov.“
Medzi Sprievodcami a niektorými Prastarcami zazneli rozčúlené hlasy. Takmer prestala dýchať. Cítila, ako sa jej krv hrnie do hlavy. Mala pocit, že odpadne.
„To je nemožné,“ ozval sa Gadriel. „Má právo rozlúčiť sa s rodinou. Obaja si ešte potrebujú oddýchnuť pred vstupom do Lesa.“
Koval zachoval kamennú tvár.
„Rodina tu na ňu počká. Chceš snáď odporovať väčšine?“
Gadriel prechádzal očami po ostaných, ale tí sa jeho pohľadom vyhýbali.
„Je to proti všetkému, čo ctíme. Už to, že bola povolaná je v rozpore s tradíciou. Má právo...“
Prerušil ho Kovalov rozhnevaný hlas: „Pôjdu. Je rozhodnuté. Hneď teraz.“
Starý otec sa rýchlo otočil k vnučke, objal ju a pri tom pošepol: „Prebuď ho ešte pred kruhom. Hneď ako to bude možné. Je to jediná šanca.“
V tom momente už ale do vnútra vošli dvaja chlapi na čele s Imagnusom. Ten sa tváril potešene, nedokázal skrývať radosť nad vývojom udalostí.
„Odprevaďte ctihodného Gadriela do jeho domu. Z rozhodnutia rady v ňom ostane až do ich návratu z Lesa.“
Škodoradostne sa otočil k Silikke.
„Niekto ťa vonku čaká.“
Náhlivo vyšla von. Stál tam Jorbee. Dcéru držal na rukách. Imagnus sa postavil hneď vedľa nich. Nechcel si nič nechať ujsť. Kochal sa v tom, ako sa rozplakala. Síce len potichu, ale jej slzy ho zvráteným spôsobom vzrušovali. Od kedy ho odmietla, chcel iba toto jedno. Vidieť ju zúfalú.
Nikdy sa jej neopovážil otvorene ublížiť, Gadriel bol príliš silný ochranca. Teraz je všetko inak. Rada sa z nejakého, pre neho neznámeho dôvodu, rozhodla jej starého otca odstaviť. Dokonca jej odopreli rozlúčku s rodinou. Osobne išiel za Jorbeem, aby mu prezradil, že sprievodca odíde hneď po losovaní a že ak by náhodou vytiahli ju, tak už nebude mať šancu sa s ňou rozlúčiť. Ani sa neodvážil dúfať, že to prebehne takto. Že vytiahnu jej runový kameň.
„Prepáč, Jorbee, prepáč mi to.“
Objal ju voľnou rukou. Dcéra sa dožadovala matkinho náručia, ale ona ju len hladila po vlasoch.
„Nie je čo. Hlavne sa mi vráť. Dávaj si pozor. Zvládneš to, si najlepšia.“
Ešte raz sa letmo pobozkali. Je jedno, aké pohnútky ich viedli k sobášu, teraz boli rodina. Eladina naťahovala za ňou ruky a pri tom sa rozplakala, pretože nechápala, prečo sa mamička otočila a odchádza niekam preč. Prečo ju ocko stíska tak silno, až jej to vyráža dych. Otec osady sa kochal. Ten pohľad bol pre neho zadosťučinením.
xxx
Ešte stále jej bolo mdlo. Už neplakala. Snažila sa byť čo najpokojnejšia. Vošla späť do domu meditácií. Prezliekla sa do pohodlných a praktických šiat. Veci mala zbalené. Prehodila si batoh cez chrbát a znovu vyšla von. Manžel tam už nebol. Odviedli ho. V hrdle mala hrču. Zaaren, ktorý už na ňu čakal v spoločnosti Prastarcov, mal tiež nachystanú batožinu.
„Kde mám koňa?“ spýtal sa náhlivo.
„Ideme pešo. Kone sa Lesa boja.“ Žena, ktorá ho mala sprevádzať a ktorej meno si nezapamätal, vykročila smerom von z osady.
Nevidel nič, čo by naznačovalo prítomnosť lesného porastu. Možno teraz použije nejaké kúzla, niečo výnimočné, čo si táto situácia zasluhovala. Ale ona iba kráčala do mierneho kopca a on za ňou. Po chvíli ostala stáť a ukazovala rukou pred seba. Keď sa postavil vedľa nej. V údolí sa pod nimi tiahol zelený les. Na šírku sa nezdal byť veľký, ale nedokázal odhadnúť jeho dĺžku, pretože sa ukrývala za ohybom údolia.
Zišli dolu a vošli do Lesa. Vnorili sa do príjemného zeleného prítmia starých listnatých stromov, aké Goren doteraz nevidel. Konečne niečo magické. Už začínal mať pocit, že nejde o nič výnimočné, len o malý výlet, pri ktorom zabije démona a vráti sa späť.
Stromy rástli od seba v dostatočných odstupoch, aby si nezavadzali, ale zároveň vytvárali korunami súvislú strechu z lístia a konárov. Boli obrovské. Mali hladké kmene hrubé, že niekoľko dospelých mužov by sa muselo pochytať za ruky, aby ich obopli. Neodolal a dotkol sa jedného z nich. Mal pocit, akoby pod sivastou jemnou kôrou prúdila teplá miazga.
Žena zastala a pozorovala ho s miernym pobavením.
„Červené stromy vedia prekvapiť.“
„Červené?“
„Keď odlúpiš ich kôru, tak pri sušení sčervenie. Okrem iného.“
Mykol plecom.
„Zdá sa ti to zvláštne? Korene im siahajú priamo do sveta démonov.“
Všade pod nohami im šuchotalo opadané lístie. Ten šuchot bol tlmený, vstrebával sa sám do seba. Uvedomil si, že v Lese je takmer ticho. Občas zazreli nejakého drozda, ako hľadá potravu. Neboli plaché. Keď prechádzali okolo jedného z nich, prestal sa prehrabovať a pozrel na Gorena. Zdalo sa mu, že ten pohľad ani nie je vtáčí, tak uprene na neho drozd hľadel. Hlúposť. Je to iba vták.
Žena spomalila. Začala okolo seba pohybovať rukami. Vítala sa s niečím pre neho neviditeľným. Zastala. Nečujne pohybovala perami. Nadýchla sa zhlboka a znovu vykročila.
Spýtavo na ňu hladel, ale dala mu jasne najavo, že teraz sa s ním o tom baviť nemieni.
Hnevalo ho, že sa ku nemu správa tak chladne. Je predsa lovec démonov. Zaaren. Vyvolený. Výnimočný. Ona je len sprievodca. Niekto, kto mu má ukázať cestu. Možno je to iba blud. Možno je kasta sprievodcov len zbytočnosťou. Možno by stačila iba dobrá mapa.
„Počuj, ak tu nechceš byť, tak mi len ukáž, kade mám ísť a vráť sa k rodine.“
Najprv sa mu zdalo, že sa nahnevala. Pokrútila hlavou. Nepostrehol pridvihnuté obočie a posmievačný pohľad.
Zakopol. O čo? Žiadnu prekážku nevidel. Zatočila sa mu hlava. Zdalo sa, že šum listov pod nohami zosilnel. Takmer mu začal udierať do uší. Pozeral sa pod nohy. Zo zeme začali vystupovať korene stromov. Jeden sa mu ovíjal okolo nohy. Poskočil. Z druhej strany sa mu už ale iný naťahoval po ruke. Ďalší mu chcel vybrať meč. Znovu sa uhol. Stromy zmizli, boli tu už iba korene snažiace sa mu ublížiť. Poobzeral sa. Nikde ju nevidel. Rozbehol sa tam, kde sa zdalo byť bezpečne. Pocítil náraz do hlavy až ho to posadilo na zem. Začalo mu byť nevoľno. Zvracal. Ako malé decko. Spomenul si, že sa takto cítil neraz, hlavne po prehýrenej noci. Kamaráti, dobré víno, ženy. Nikdy vopred netušil, kedy sa preberie a hlavne v koho posteli.
Trochu sa spamätal. Dočahujúce korene zmizli. Pozviechal sa na kolená. V ústach mal nepríjemnú kyslú pachuť. Keď sa znovu postavil s trasúcimi sa nohami, stála kúsok od neho. Nepovedala nič, len sa škerila od ucha k uchu akoby vravela, vitaj v mojom Lese.
Keď sa začalo zvečerievať, nenastala úplná tma, ako bol zvyknutý, ale kmene stromov začali sálať teplo, ich kmene zmenili farbu na sivooranžovú. Nebolo to svetlo, ale nebola to ani tma.
Vytiahla si prikrývku a sadla si na ňu. Z batoha vybrala zásobu sušeného mäsa, fľašu s vodou a pustila sa do jedla.
„Nezaložíme oheň?“ Spýtal sa Goren, ktorému už mlčanie začalo vadiť.
„Založ, ak chceš.“
Poobzeral sa okolo. Nenašiel žiadne konáre. Len lístie. Mrzuto si teda sadol na svoju prikrývku kúsok od nej. Ani poriadne nevedel, čo má v batohu, keďže mu ho chystali Prastarci. Sušené mäso voňalo bylinkami. Musel uznať, že bolo chutné a jemné. Zajedal ho dogotami, jednoduchými plackami upečenými z múky a vody.
Celkom dobre sa uvoľnila, keď nechala Šepoty, aby sa s ním pobavili. Skončil zvracajúci na kolenách. Čo im len hovoria, keď nemá žiadnu úctu voči Lesu, ani voči nej? Zrejme nepatril k významnejšiemu rodu. Už sprevádzala lovcov, ktorí vedeli o Lese a Šepotoch takmer to, čo oni. Pochádzali zo vznešených zaarenských kruhov.
Poobzerala si ho už pred tým. Bol stredne vysoký, telo mal svalnaté, nijak zvlášť chudé, ale bolo vidieť, že sa o svoju kondíciu stará. Tmavo gaštanové vlasy mu padali na plecia. Farbu očí nevedela odhadnúť, ale najskôr ich mal hnedé, ako takmer všetci lovci. Tvár mu pomaly zarastala jednodňovým strniskom. Vyhrnul si rukávy. Zaujali ju jeho ruky. Napriek pekne vyrysovaným svalom pôsobili jemne. Nepovedala by, že sú to ruky bojovníka. Napil sa. Zdalo sa, že mu voda nechutila.
Kútikom oka sledoval, ako ho pozoruje. Obzerala si ho. Nech. Aj on si ju. Jeho typ nebola. Mal rád krásne, dobre stavané ženy, s veľkým bujným poprsím. Živé, krv a mlieko, červené líca, modré oči, plné pery. Pri myšlienke na svoje bývalé milenky ho trochu pošteklilo v rozkroku. Celú večnosť už so žiadnou ženou nebol. Za normálnych okolností by už sedel niekde pri svojej spoločníčke a snažil sa ju dostať do postele, v tomto prípade do lístia. Čo na tom, že je skôr malá, chudá. Prsia nič moc. Vlasy hnedé, oči zeleno sivé. No, aspoň boky mala ako žena. Ale pripadala mu studená. Bledá tvár, výraz, akoby väčšinu času bola myšlienkami niekde inde. Mĺkva.
Lenže vydaté ženy často pôsobili neprístupne a nakoniec si s nimi vždy užil najviac. Vedeli si vychutnať každý moment s milencom, akoby to malo byť naposledy. Navyše boli štedré. Obdarúvali ho rôznymi drobnosťami, často veľkej hodnoty.
Dnes je ešte na to skoro. Možno zajtra. Potom si spomenul, ako ho nechala halucinovať. Bude si musieť od tlaku odpomôcť inak. Tiež si našiel fľašu. Odpil si. Tekutina mala trpkastú, mierne štipľavú príchuť. „To má byť povzbudzovák?“ Zatváril sa mrzuto.
Zrazu vyskočila a vytrhla mu fľašu z rúk.
„Nepi to.“ A než stihol čokoľvek povedať, ovoňala nápoj a vyliala ho na zem.
„Budeme musieť do zajtra večera šetriť vodou, tak na to mysli.“ Podávala mu svoju fľašu.
„Čo v tom bolo?“
„Zmes bylín, z ktorých by si bol ospalý a bez sily.“
„Jed?“
„Nie, pomáha ľuďom od bolesti. Toto bolo prisilné. Nezobudila by som ťa ani do zajtra obeda.“
Goren zneistel. „Na čo by nás hnali na noc do lesa, keby potom chceli, aby som nemal silu?“ Chcel dodať, že je to možno iba nejaký jej trik, ale zdalo sa, že je znepokojená rovnako.
„Vieš kto je Efferus?“
Pokrútil hlavou.
„Je to jeden z rodu mocných. Už dávno sa nikto z nich nepokúšal dostať cez Kruh von. Patrí medzi démonov vládcov. Zrejme je pre neho jednoduchšie podstúpiť riziko, že ho ulovia a spútajú. Znamená to len jedno, že tam dolu je to pre neho omnoho nebezpečnejšie.“
„Čo by som mal ešte vedieť?“ Hlas mu znel pochmúrne.
„Bezo mňa by si sa ku nemu nedostal. Videl si, čo urobili s tebou Šepoty? Neprežil by si. Nemajú lovcov v láske.“
„Hovoríš o nich ako o bytostiach.“
„Nie sú ako my, ale sú to bytosti. Je ťažké ich pochopiť, nemajú hierarchiu, sú slobodné, ale zároveň si cenia jeden druhého a majú radi vzájomnú spoločnosť.“
„Tam, na začiatku si sa s nimi vítala?“
Prikývla. „Už som tu dávno nebola. Šepoty žijúce v Lese sú svojrázne. Slobodné. Dalo by sa povedať, že nie sú zasiahnuté civilizáciou. Ani démonickou, ani ľudskou.“
„Medzi lovcami sa o nich takmer nehovorí. Ani o Lese, ani o Sprievodcoch.“
Vzdychla.
„Ty také veci nevieš, ale sú lovci, aj nováčikovia, ktorí sú lepšie informovaní. Ja neviem prečo, lebo to je záležitosť vás, Zaarenov.“
Začínal sa cítiť nesvoj. Zmätený. Urazená pýcha ho pálila. Uvedomoval si, že nepochádzal z najvyšších kruhov, ale na druhej strane ani nemal taký nízky pôvod. Obaja jeho rodičia zastávali v Jaffare významnú funkciu cisárskych úradníkov. Otec mal na starosti ochranu panovníka. Osobne dohliadal na to, aby sa do jeho blízkosti nevotrel žiadny prevtelený, alebo skrytý démon. Ešte za mlada získal celkom slušné tetovania. Keby chcel, mohol to dotiahnuť aj ďalej, ale hovoril, že priveľmi mocní lovci nemajú dlhý život. Nikdy sa touto poznámkou nezaoberal.
Matka mala za úlohu ochraňovať cisárove manželky a konkubíny. V princípe zaarenské ženy mohli bojovať s démonmi a získavať tetovania, ale bolo ich málo. Jeho matka sa narodila ako polovičná nemanželská Zaarenka. Dokázala démona odhaliť a bojovať s ním, ale nevedela ho ovládnuť. Často zazlieval otcovi, že sa takto oženil, pretože práve matkin pôvod im bránil dostať sa medzi najvznešenejších lovcov.
Dosť ho prekvapilo, keď ho povolali. Niektorí jeho známi čakali celé roky a nedočkali sa. Byť Zaarenom totiž neznamenalo automaticky stať sa lovcom démonov.
Pred pár týždňami nič z tohto neriešil, videl iba príležitosť dostať sa do Lesa. Zabiť a spútať démona. Byť niekým. Myslel si, že mu pomohol otec. Mal svoje cestičky. Teraz začal o tom pochybovať. Odpil z vody, vrátil jej fľašu a uložil sa na spánok, ktorý pre dotieravé myšlienky prišiel až neskoro v noci.
XXX
Ráno ich zobudil spev drozdov, ktorý dodával Lesu priateľský charakter. Kým sa vychystali na cestu, znovu sa ponorili do tlmeného pokojného ticha.
Celý deň kráčali, takmer bez slova. Občas Silikka (medzi tým sa predstavil a tak isto sa dozvedel aj jej meno) spomalila, komunikovala so svetom, ktorý on nevidel. Okolo obeda si spravili kratšiu pauzu na jedlo.
Ešte nebol ani večer, keď prišli ku zdroju vody. Pri koreni jedného stromu vyvieral teplý prameň vtekajúci do jazierka obkoleseného kameňmi.
„Dnes už ďalej nepôjdeme.“ Oznámila mu Sprievodkyňa. Zložila si veci, trochu si oddýchla a potom začala upravovať okolie. Skontrolovala kamene. Ak sa jej zdal niektorý uvoľnený, tak ho naprávala. Stále si pri tom čosi šepkala.
„Môžem ti nejako pomôcť?“ Ponúkol svoje služby, hoci najradšej by sa bol konečne vyzliekol a okúpal.
„Ďakujem, ale kým by som ti vysvetlila, čo robiť, tak to bude hotové.“ Mala pravdu, ponaprávala pár kameňov, čosi pri tom mrmlala a za chvíľu si už oplachovala tvár a ruky.
„Dá sa v ňom kúpať?“ Spýtal sa po chvíli.
„Ach, samozrejme. Len si musíš dávať pozor. Je hlboké.“
„Veľmi?“
„Veľmi.“
„Ani sa nejdem pýtať, kde má dno.“
„Ani sa nepýtaj.“ Usmiali sa na seba. Mala pekný úsmev. Okolo očí sa jej pri tom robili tenké vrásky, ale jemu sa zdalo, že príjemnejší úsmev už dávno nevidel. Nestrojený, jednoduchý, bez bočných úmyslov. Takto sa na neho usmievala matka, kým bol dieťa. Potom jej už na to veľa príležitostí nedal. Zahanbil sa.
Väčšina žien sa ne neho neusmievala vôbec, pretože ho ignorovali, alebo práve naopak, usmievali sa priveľa v snahe získať jeho pozornosť. Musel priznať, že občas to ani neboli úsmevy, ale skôr smiech. Koketný, zmyselný, ponúkajúci sa. Hraničiaci s vulgárnosťou. To keď si milenka dala priveľa vína.
Ak sa jej pred tým zdalo, že jeho ruky nie sú rukami lovca, tak teraz, keď sedel oproti zamyslený, nevyzerala tak ani jeho tvár. Bol ako obyčajný muž. Musela priznať, že celkom príťažlivý muž. Bolo v ňom niečo hrdé, silné. Niečo, čo sám možno považoval za vlastnú dôležitosť, pretože tomu nerozumel. Raz na to príde, že svoju energiu premrhával. Je v ňom určite viac, ako jeho okolie tušilo. Keď do neho Šepoty vstúpili, mala možnosť nahliadnuť do jeho vnútra. Videla drzé namyslené dieťa, ktoré tak kompenzovalo pocit nedocenenia. Rodičom asi veľa radosti vtedy nerobil. Ženy. Alkohol. Nespokojnosť. Nepokoj. Za tým všetkým sa ukrývalo niečo, čo vyplývalo z jeho zmiešaného pôvodu. Niečo, čo ho bude aj v budúcnosti odlišovať od iných lovcov. Snáď mu to zabráni stať sa netvorom, na ktorých sa podaktorí menili.
„Môžeš sa okúpať, ale dávaj pozor, drž sa pri kraji. Neplávaj zbytočne ku stredu.“
Nič. Len na ňu pozeral.
„Aha, myslela som, že nie si hanblivý, ale dobre, idem kúsok ďalej.“
„Netreba, už si ma videla zvracať. Čo môže byť horšie?“
„Vidieť ťa nahého?“ Zachichotala sa.
„Nechám ťa. Idem trochu počúvať.“
Tak nič. Bol by sa rád okúpal spolu s ňou, predviedol vypracované telo, poobzeral si to jej. Ak by sa dalo, tak zapôsobil. Kto vie, ako pekne to mohlo skončiť?
Odmietla návrh, na ktorý tak trochu čakala. Zahanbila sa. Pri myšlienke na Eladinu jej takmer vyhŕkli slzy. Možno jej manželstvo nebolo nijak zvlášť vášnivé, ale bol to dobrý a bezpečný vzťah. Na pár rokov jej Jorbee poskytol zdanie normálnosti. Nikdy sa ho nespýtala, prečo odišiel z Elsatu. O Elsaťanoch sa vedelo, že majú schopnosť rozumieť zvieratám, ale nič bližšie. Spočiatku mala snahu niečo sa dozvedieť, ale keď dostávala nejasné a vyhýbavé odpovede, prestala. Každý má právo na súkromie. A manžel bol ku nej milý a dcéru priam zbožňoval. Povzdychla si.
Musí pohovoriť so Šepotmi. Potrebuje ich poprosiť o niečo veľmi dôležité.
Keď sa vrátila, už bol znovu oblečený a len tak ležal. Oči mal zavreté. Neskúmala, či spí, alebo to len hrá. Zašla trochu bokom, vyzliekla sa a ponorila do teplého jazierka. Bolo príjemné. Uvoľňujúce. Vstrebávala každú chvíľu pokoja. Čoskoro tomu bude koniec.
Goren ju pozoroval. Zhodila šaty. Prehltol. Myšlienka na milovanie ho rozrušila. Radšej sa otočil bokom. Až keď vyšla von a obliekla sa, znovu pozrel jej smerom. Ostala neďaleko neho. Začala sa hýbať.
Robila pomalé a plynulé pohyby. Akoby pohládzala neviditeľných spoločníkov, akoby sa dotýkala ich tiel, prepletala s nimi svoje ruky, nechala sa od nich hladiť po tvári. Tancovala.
Sústredil sa. Predstavoval si, ako pohybuje spolu s ňou. Že to je jeho telo, ktorého sa ona dotýka. Že sú to jeho ruky, ktoré sa jej ovíjajú okolo bokov. Zdalo sa mu, že dokonca počuje melódiu. Alebo skôr melodické hlasy vytvárajúce súzvuk s jej pohybmi. Spev silnel. Už si celkom jasne uvedomoval jeho prítomnosť. Chcel vstať a ísť za ňou. Chcel pochopiť, chcel zažiť.
Na krku cítil dýchnutie. Omámilo ho. Neboli to slová, ktoré sa ku nemu prihovárali, ale bol si vedomý, že sa s nimi spája. Vnímal ich prítomnosť. Vnímal ich vo svojom vnútri. Svoje vedomie vkladali do toho jeho. Stával sa súčasťou.
Hlas. Ženský hlas. To už nebol šepot.
„Aruma, Aruma...som Aruma, Goren, príď ku mne, vypočuj ma... Goren...!“
Zvalil sa na zem v bolestivom kŕči. Mal pocit, že sa mu svaly odtŕhajú od kostí. Zreval od utrpenia. Našťastie trvalo iba chvíľu. Ešte v ňom tá bolesť doznievala, keď si uvedomil, že Silikka už netancuje, ale kľačí pri ňom, ruky má na jeho čele a čosi potichu hovorí.
„Čo...čo sa deje?“ Opýtal sa namáhavo.
„Je to ona. Aruma. Tvoja ochrankyňa. Spojil si sa ňou cez Šepoty. Nemáš na to pripravené telo, ani vedomie. Ešte sa ti to zopárkrát stane, kým si zvykneš, ale bude to bývať slabšie.“
Chcel sa posadiť, ale nešlo mu to. Telo mal ako z roztopeného vosku.
Od ďalšieho pokusu vstať ho odradila jej ruka. Položila mu ju na plece.
„Budeš si musieť oddýchnuť.“
Poslúchol. Ani nevedel ako a zaspal.
xxx
Pripadalo mu zvláštne, ako tá drobná žena okolo neho chodí, upravuje mu ležanie, dáva mu piť, jesť. Občas mu pomohla na nohy, aby sa trochu prešiel a on sa opieral o jej plece, ruku okolo ramien a prijal ju ako oporu.
Dokonca sa pristihol, že sa mu to páči. Že je príjemné byť v opatere niekoho iného. Snažila sa mu čo najviac vyhovieť. Robila mu spoločnosť. Začínala sa mu páčiť. Nie za to, že už dávno nebol so žiadnou ženou, ale pre to, lebo ešte nebol so ženou podobnou jej. Zrejme sa pohyboval v nesprávnej spoločnosti.
Boli to dva dni, od kedy sa spojil so svojou strážkyňou. Myslel, že ten hlas z hlavy nedostane, ale bolo v ňom ticho. Keď pozrel na Arumu, bolo to iba tetovanie. Zvláštne. Včera večer sa mu polepšilo. Do rána spal silným ozdravujúcim spánkom. Chcel ísť ďalej, ale odmietla. „Ešte buď trpezlivý. Zajtra sa dočkáš.“ Ukázalo sa, že mala pravdu. Chvíľami sa mu točila hlava. Dávala mu piť trpkú hnedú tekutinu.
„Je to niečo, čo ťa dostane vždy rýchlejšie na nohy.“
„Z čoho je?“
„Sušená a na jemno drvená kôra červených stromov z Lesa. Len sa rozpustí vo vode.“
„Aha.“ Povedal neisto.
„Keď sa vrátime, pripravím ti dávku do zásoby. Budeš ju potrebovať. Neskôr si ju môžeš kupovať v Jaffare. Používa sa ako prísada do povzbudzujúcich zmesí. Kupuj len najvyššiu kvalitu.“
Medzi tým sa posunul kúsok bližšie ku nej a opatrne si položil hlavu do jej lona. Neuhla. Pohladila ho rukou po čele. Po chvíli sa mu začala prehŕňať vo vlasoch.
Mlčala ale spoznal na nej, že o niečom premýšľa. S námahou zdvihol ruku a dotkol sa jej kolena. Privrela oči.
„Na čo myslíš?“
Prestala ho hladiť a pozrela na neho. „Je to neslušná otázka. Každý má právo na súkromie.“
Stiahol ruku. Znovu sa mu vnorila do vlasov. Zamyslene si povzdychla.
„Mám výčitky svedomia.“
„Ak sa ťa opýtam prečo, bude to drzé?“
„Týka sa to teba. Musím sa ospravedlniť za tvoje prebudenie.“
„Ako to?“
„Ešte nebol čas. Svoje spojenie s démonmi si mal získať až po súboji s Efferom. Som ti dlžná vysvetlenie. Vo všeobecnosti sa tvrdí, že spojenie so svojim strážcom môžeš získať iba zabitím svojho prvého démona. To si už určite počul mnohokrát. Aj to, že démona v kruhu môže ovládnuť iba lovec, ktorý nie je spojený so strážcom. Precitnúť sa dá aj skôr. Pomocou Šepotov a Sprievodcu.“
„Ty si ma teda prebudila? Ale prečo? Ako ho teraz porazím?“
„V skutočnosti ideš proti veľmi silnému protivníkovi a ako neprebudený by si nemal žiadnu šancu. Potrebuješ ho v prvom rade poraziť. Ovládnutie je nepodstatné. Spojil si sa s Arumou. Budeš silnejší. Skúsený lovec by ho dokázal ovládnuť jedine mimo tohto Lesa. Preto si tu. Niekto veľmi chcel, aby unikol von.“
„To je hlúposť.“
„Hlúposť? A prečo si myslíš, že sa po svete túla toľko rôznych démonov? Len preto, že si to tak niekto želá. Ja rozumiem Šepotom. Často mi povedia o utečencoch, ale v osade sa o tom mlčí. Začínam mať pocit, že Prastarci sú s Lovcami v spojení. Ak by sme ich my udržali v Lese, Lovci by nemali opodstatnenie.“
„Lenže démonov je priveľa. Nemohli by ste udržať všetkých.“
Vzdychla.
„Nie všetci démoni chcú ovládnuť svet. Niektorí chcú len v pokoji existovať medzi nami. Možno okolo teba chodili, ani si o tom nevedel.“
„Nevedel? A iní Zaareni? Skúsení?“
„Ani Zaareni nevedia všetko.“
„Ty áno?“
„Nie. Ale viem viac, ako si Prastarci myslia.“
„Keď sa vrátime, bude dosť času, aby si ma niečo z toho naučila.“
Vstala. Chvíľu chodila hore dolu.
„Je dosť možné, že sa nevrátime. Efferus je silný. Urobím všetko preto, aby sme ti pomohli, ale výsledok je neistý. Možno umrieme obaja, možno len jeden z nás.“
„Bez teba sa ale predsa nemôžem dostať von živý.“
„Isto, bude to náročné, ale nie nemožné. Prosím ťa o jedno, ak sa dostaneš z Lesa, nájdi Gadriela, môjho starého otca. Poradí ti, ako ovládať svojich démonov. Bez toho dlho neprežiješ. Budú ťa loviť. Démoni, lovci, ľudia. Keď Effera porazíš v Kruhu, vráti sa tam dolu. Myslím, že to ale nebude jeho posledný pokus dostať sa von z Lesa. Keď sa mu to podarí, pôjde po tebe. Ak ho potom porazíš, Lovci budú žiarliť a ľudia sa ťa budú báť. Je to cena za tvoje predčasné zobudenie.“
Umrieť obaja? Alebo len ona? Zamrazilo ho. Vstal. Potreboval ju objať. Náhle pochopil. Bez nej tam vonku bude prázdno.
„Ak mi to pomôže ťa ochrániť, je mi to jedno. Chcem sa vrátiť von. Chcem, aby si odišla so mnou.“
Pokrútila hlavou.
„To je nemožné. Som sprievodca. Som viazaná ku Lesu. Mám záväzky voči rodine.“
„Záväzky!“ Vykríkol nahnevane. Uvedomoval si, že má pravdu. Čo by jej mohol ponúknuť výmenou za doterajší život? Neistotu a strach. Neustále cestovanie. Musela by opustiť manžela a dcéru. Žiadna dobrá matka neuprednostní seba pred potrebami dieťaťa. Ani ho nevystaví nebezpečenstvu.
Bol taký sebavedomý, že ani nepripustil možnosť, že ho v skutočnosti nechce.
„Nechce ťa.“
„Ako to môžeš vedieť?“
„Pozri na ňu, iba sa chce dostať von živá. Nezáleží jej na tebe. Budeme bojovať. Za seba. Nie za ňu.“
„Ticho! Nie je to tvoja starosť. Bez nej by som nemal žiadnu šancu.“
„Ja by som ťa ochránila. Urobím všetko, všetko...“
„Dosť. Bude moja!“
Pristúpil ku nej. Rukami ju zdrapol okolo pása a pritiahol ku sebe.
„Ak máme zajtra umrieť, tak ťa chcem. Hneď. Je mi jedno, kto si tam vonku. Tu si moja.“
Čakal, že sa bude brániť. Že sa mu bude snažiť uniknúť, potom budú chvíľu zápasiť a skončia vášnivým milovaním. Príliš často ho ale prekvapoval rozdiel medzi očakávaniami a skutočnosťou. Stalo sa to znovu. Nebránila sa. Nehýbala sa. Nekričala, ani sa mu nesnažila vymaniť. Len sklonila hlavu. Akoby čakala, čo sa bude diať a že sa poddá všetkému, čo príde. Pustil ju.
Uvedomil si, že mohla povolať svojich spojencov. Neurobila to. Iba mlčala. Pery mala pevne zovreté, čelo zachmúrené.
Pozrela na neho. Nevedel z jej očí vyčítať vôbec nič.
„Nechcel som to tak.“
„Ale chcel. Lenže ona nie.“
„Aruma nebude rozhodovať o mojom živote.“
„Bude. Kým sa jej nenaučíš rozumieť a spolupracovať s ňou. Čo si myslíš, že ku mne cítiš? Je to len očarenie a myšlienka na možnú smrť.“
Urobil krok vpred. Otočila sa mu chrbtom. Položil jej ruku na plece.
„Mýliš sa. To nie je iba očarenie.“
Pootočila hlavu. Opatrne ju objal. Vnoril sa do jej vlasov.
„Zachránim ťa. Vrátime sa spolu. Som sebecký. Ešte nikdy som necítil to, čo teraz. Nečakal som to. Je to tu. Neviem si predstaviť, ako ťa budem opúšťať.“
Oprela sa o neho. Nečakané. Nevyhľadávané. Má predsa manžela, dcéru, postavenie. Zodpovednosť. Tam vonku. Lenže zajtra možno bude po všetkom a vášeň, ktorá v nej celé roky ležala na úplnom dne, ostane neukojená. Povlečie sa s ňou životom. Ako dlho to potrvá? Bude na Gorena myslieť. Bude po ňom túžiť. Bude s tým musieť bojovať. Bude túžiť odísť a znovu ho stretnúť. Tam vonku.
„Nechaj ho. Daj mu pokoj. Ja som jeho strážca. Pozri, ovládnem ho!“
Goren sa strhol. Znovu pocítil bolesť. Skrútil sa. Zareval. Padol na kolená. Jeho telo sa chcelo hýbať dopredu, vytiahnuť meč a sekať.
„Šepoty ho zabijú. Nepustia ho von bezo mňa. Aruma prestaň, ubližuješ mu.“
„Nedovolím ti, aby si ju zabila. Počuješ?“
„Daj jej pokoj! Nechcem ti ublížiť. Keď mi sľúbiš, že ju necháš tak, povolím. Prosím, Goren. Ja som tvoja.“
„Nie. Na mne nezáleží. Milujem ju. Počuješ? Zabi ma.“
Postavila sa pred neho. Bolo jej jedno, čo jej hrozí. Chytila mu hlavu do dlaní a sústredila sa. Zrazu jeho ruka vyletela. V kŕči sa zadrapil do jej ramena. Cílila, ako zatína prsty. Nevadí. Musí sa sústrediť.
Bolesť ustala. Prišla úľava a uvoľnenie. Počul zvuky. Hlasy. Zreteľne. Nerozumel im, ale vnímal krásu ich vábivých spevov. Otvoril oči. Uvidel tiene vznášajúce sa blízko neho. Krúžili okolo ženskej postavy, ktorú nepoznal. Dotýkali sa jej, hladili ju po hlave, občas sa niektorý ku nej pritúlil. Všade bol pokoj. Neexistovalo nič, iba tanec tieňov. Spev Šepotov. Hľadal Silikku. Obzeral sa. Chcel sa postaviť, ale nešlo to. Znovu privrel oči. Cítil dotyk na svojej tvári. Bozk? Natiahol ruky. Dotkol sa jej.
Tiene zmizli, spev stíchol. Kľačala pri ňom, jeho tvár držala v dlaniach. Vnoril sa do jej vlasov, akoby sa mala každú chvíľu rozplynúť spolu so Šepotmi. Zachvela sa.
Oprel hlavu o jej čelo. Bál sa, že sa ho Aruma znovu bude snažiť ovládnuť. Bolo v ňom ticho.
Cítil, ako jeho telom začína pulzovať vzrušenie a túžba. Chcel ju opatrne ju položiť na zem do lístia. Rukou vkĺznuť pod košeľu. Cez svoju trochu chladnú dlaň vnímať teplo jej pokožky zreteľnejšie. Dotknúť sa jej pŕs.
Milovali by sa potichu. Pokojne. Snažil by sa byť opatrný a nežný. Akoby nechcel narušiť zvláštnosť chvíle. Akoby nechcel prebudiť strážcov Lesa. Akoby sa mali milovať naveky, akoby bola jeho súčasťou a už nikdy to nemalo byť inak.
Vedela, že nech to bude mlčanie trvať ako chce dlho, večne to nebude. Ostali tak, opretí jeden o druhého. Hladil jej vlasy. Keby mala odvahu vyjsť mu v ústrety, milovali by sa. Jej telo pulzovalo túžbou po vnútornej rieke, ktorá ním pretekala. Na jednej strane by slastne vychutnávala pomalé pohyby, rozvahu. Chcela pocítiť výboj energie, prijať jeho silu. Dravosť.
Na konci by vzdychli takmer súčasne. Ešte chvíľu by sa nehýbali. Vnímal by svoju prítomnosť v nej, vnímala by jeho prítomnosť v sebe.
Jemne sa vymanila a položila hlavu na jeho hruď. Kochal sa jej uvoľneným výrazom, ale vnímal v ňom náznak smútku. Očakávanie nevyhnutného.
Bola rozbúrená. Všetky protichodné pocity sa objavili naraz. Stretlo sa v nej všetko, o čom si myslela, že nezažije. Že pre niekoho ako je ona, sú také city zakázané. Mala výčitky svedomia, že ju to nemrzí. Že sa cíti naplnená ich spoločným nemilovaním. Les je iný svet. Lenže ona by mala byť vždy tá istá všade. Aká bude tam vonku? Ostane v nej nepokoj? Bude stačiť spomienka na neprežité aby bola spokojná manželka a matka? Je to jedno. Tam vonku bude taká ako pred tým. Všetko podstatné ostane zakliate v Lese Šepotov.
Vedela, že keď prehovorí, pomaly sa čaro vytratí. Pozeral na svoje rameno. Aruma sa tvárila pokojne.
„Je so Šepotmi. Privedú ju na svitaní. Sľúb mi, že nájdeš Gadriela.“
Prikývol.
„Ďakujem.“
Spýtavo na neho pozrela.
„Za všetko. Je ťažké si pripustiť, že tak veľa neviem. Myslel som si, že keď sa niekto narodí ako Zaaren, je všetko samozrejmé. Mal som pocit výnimočnosti.“
„Si výnimočný.“
„Len vďaka tebe.“
„Aj keď ma k tomu viedla vlastná sebeckosť?“
„Je to len pud sebazáchovy.“
„Pekne povedané. Keď sme už pri tej sebazáchove, mali by sme si oddýchnuť.“
Prikývol. Myslel, že ostanú spať pod jednou prikrývkou, ale ona sa zakrútila do svojej a otočila sa. Iba chrbtom sa oprela o neho.
xxx
Ráno vstala prvá a zbalila veci. Keď sa zobudil, sedela a pozerala na neho. Nevidel na nej nič. Ani stopu po včerajšku, ale ani žiadny strach, obavy. Len kamenné sústredenie. Uvedomil si Aruminu prítomnosť.
„Ešte oddychuje. Aj ona to bude potrebovať. Šepoty ju trochu upokojili.“
Posadil sa. Chcel ju chytiť za ruku, ale odtiahla sa. Spýtavo na ňu pozrel, iba pokrútila hlavou.
„Boj musí byť krátky. Najprv sa ho snaž unaviť. Šepoty ti pomôžu. Keď ho zachytia, spoj sa s ňou. Potom to už musí byť rýchle.“
Prikývol.
Chcel sa jej dotknúť. Ešte by bola od neho prijala aj viac. Pohladenie, bozk. Strážkyňa už bola na mieste a ona si nemohla dovoliť ju opäť rozhnevať. Ledva dýchala, keď sa musela od neho odtiahnuť. Sústredila sa na rozhovor o súboji. Zdalo sa, že pochopil.
„Ako je to ďaleko?“ Namiesto odpovede len pozrela niekam poza neho. Obzrel sa.
Svet démonov existoval samostatne, nezávislo od sveta ľudí. Mal svoje pravidlá, štruktúru, samostatný život. Pevné hranice. Len cez jediné miesto sa tieto dva svety mohli stretnúť. Cez kruh v Lese. Bolo to prázdne miesto bez stromov, zem suchá, červená. Akoby udupaná od súbojov, akoby nasiaknutá krvou. Okolo neho sa zhromažďovali Šepoty, aby zabránili démonom preniknúť ďalej. Občas sa im to darilo. Občas nie. Nikto nevedel, od čoho to závisí.
Už ho ani neprekvapoval fakt, že boli tak blízko a on si to ani nevšimol. Ani teraz by presne nevedel, na čo sa má pozerať, len sústredil pohľad medzi stromy. Keď prišli bližšie, videl Šepoty, ako vytvárajú okolo Kruhu hradbu.
„Dnu musíš sám. Viac pre teba urobiť nemôžem.“
„Môžeš.“ Pristúpil ku nej a chytil za ramená. Naklonil sa ku nej. Tentoraz sa neodtiahla. Objal ju. Cítil, ako sa ku nemu pevne pritisla. Pohladil ju po vlasoch.
„Teraz mám silu zabiť aj celý regiment démonov.“
Pousmiala sa.
„Stačí, keď porazíš jedného.“
xxx
Hradba Šepotov sa na chvíľu uvoľnila. Vstúpil dnu. Uvidel protivníka. Démon bol od neho len o málo vyšší. Postavu mal mohutnú a svalnatú. Hľadel na neho vyzývavo a posmešne. Oči mal zelenožlté, bez zreničiek. Špicaté uši. Z čela mu vyrastali dva, nie veľmi dlhé, mierne zahnuté rohy. Zmraštil tvár a vyceril biele špicaté zuby. Vtedy Gorena napadla jediná myšlienka, že aspoň tento démon spĺňal jeho predstavy.
Efferus sa pohol smerom ku nemu, ale Šepoty sa ho zadržiavali. Nemohol sa celkom priblížiť.
„Pekný hrdina! Ukrývaš sa za sprosté tiene.“
„To ty sa za ne ukrývaš.“ Odpovedal mu drzo. Porazím ho sám. Porazím ho.
Vytiahol meč a bodol smerom k démonovi. Zbraň sa odrazila od tela. Efferus sa zasmial. Využil Gorenovu blízkosť a ostrým pazúrmi ho zasiahol na hrudi. Oblečenie sa roztrhlo a vo chvíli ostalo červené od presakujúcej krvi. Goren bolesť ignoroval. Okrem toho ignoroval aj fakt, že nemá šancu démona ani poraniť, nieto ešte zabiť. Znovu skúsil výpad. Ešte jeden a znovu. Celú hruď a kus chrbta mal už doráňaný. Tiene sa opäť zhustili. Nedovolili mu útočiť.
„Prestaň!“
„Ó, koľká odvaha od takej krásy.“
Aruma stála pred démonom. Zaťala päste. Efferus pomalým krokom krúžil okolo nej. Prekvapil ju, keď sa odrazu ocitol za jej chrbtom. Dýchol jej na krk.
„Bude ťa škoda. Si krásna. Nezabijem ho hneď. Urobím to tak, aby bolo dosť času si ťa podrobiť.“
„To sa nestane.“
„Myslíš, že ti pomôžu? Šepotom je jedno, čo sa s tebou stane. Neochránia ťa. Ja som vládca! Ja som mocný!“
Vykrútil jej ruku za chrbtom.
„A ty budeš moja.“
Aruma sa zachvela. Démon zúrivo zavrčal. Šepoty mu ukázali, že sa mýli a on musel ustúpiť.
Vedel, že čoskoro bude čas pre Arumu. Potom už súboj nesmie trvať dlho. Porazilo by ho spojenie s vlastným strážcom.
Všade bol zvírený prach. Jediné, čo ho mohlo nasmerovať k útočníkovi boli tiene brániace mu uniknúť z kruhu. Zovrel meč pevnejšie. Zameral sa na Šepoty.
„Aruma, vyčkaj, keď to bude úplne isté.“
„Viem. Porazím nepriateľov. Nikomu nedovolím, aby ti ublížil.“
Medzi tieňmi rozoznal siluetu démona. Keď sa dostal ku nemu bližšie, pomedzi hlasy Šepotov začal rozoznávať démonov rev. Uvidel, ako sa snaží preraziť hradbu. Nedarilo sa mu. Bol celkom blízko. Rev bol ohlušujúci. Náhle stíchol.
Efferus sa mu s výsmechom pozeral do očí.
„Nie si dosť silný. Bez strážcu ma neporazíš.“
„Myslíš? Aruma má na to iný názor.“
Kým sa démon spamätal, lovec priskočil ku nemu a vrazil do neho meč takmer po samú rukoväť.
„Nikto nebude ubližovať Gorenovi. Som Aruma. Strážca. Zomri!“
Efferus padol na kolená. Oči sa mu rozšírili, pokúšal sa vstať. Začal sa rozplývať. Tiene ho rozoberali na kusy. Goren ťažko dýchal. Uvedomoval si, že o chvíľu príde neznesiteľná bolesť. Ešte skôr, ako ju pocítil si uvedomil, že jeho ruka sa zdvihla s mečom v ruke. Švih. Zbraň preletela priestorom a našla svoj cieľ.
„Povedala som nikto.“
Skríkol. Snažil sa ovládnuť spojenie. Dopotácal sa k ležiacemu telu zaliatemu krvou. Nedokázal nič povedať. Kľakol si vedľa nej. Vytiahol meč z rany. Vzal Silikku do náručia. Márne dúfal, že ešte otvorí oči. Bola mŕtva. Pocítil bolesť, o akej ani netušil, že by mohla existovať. Necítil ako sa Aruma mení. Vnímal iba, ako telo ženy ležiacej v jeho náručí pomaly mizne v poslednom tanci so Šepotmi. Stratil vedomie.
xxx
Keď sa znovu prebral, ležal na okraji Lesa. Netušil ako sa tam dostal, ani ako dlho to trvalo. Vedel, že za najbližším ohybom sa ukrýva osada, z ktorej pred pár dňami vyrazil, aby zabil svojho prvého démona v živote.
Vracal sa sám. Jediné, na čo myslel, bol sľub. Nájde Gadriela. Čoskoro uvidel, že krásna žena na jeho ramene sa zmenila na vampírku pijúcu svoju vlastnú krv zo zlatého kalicha.
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.
