OriginalFiction: "Holmi"
Autor: Ján Ďuriník Utorok, 01 Február 2011 09:30
Autor: Ján Ďuriník
Prezývka: JančiAK
Vek: 18 rokov
Súťažná kategória: OriginalFiction
Upozornenie: Dielo je pravdepodobne nevhodné pre mladších čitateľov. Ide o prvý diel zo série štyroch poviedok.
Holmi
Druhá svetová vojna bola najväčším a najrozsiahlejším ozbrojeným konfliktom v dejinách novoveku, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou (Pozri 1. svetová vojna/poviedka Sarajevo), Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov (Pozri poviedku veľký krach ), ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera (Pozri román osamelý bežec) a jeho stúpencov.
Dopísal. Hitler nakoniec prehral. Musel prehrať. Spomenul si na to napätie. Stalingrad. Majstrovské dielo. V jednej chvíli sa modlíte, aby Rusi postrieľali všetkých šedých potkanov v meste, aby ich nechali skapať hladom v „kotly smrti“, no vzápätí vás dojme príbeh vojaka Krugera, ktorého doma čaká Helga a malý malinký Jan. Modlíte sa, aby sa dostal na niektoré z lietadiel, ktoré odvážajú ranených nemeckých vojakov domov. A nakoniec, keď ho vážne rania a lietadlo prilieta, vojak Kruger, chudák vojak Kruger, toľko si toho vytrpel, nakoniec odíde. Vráti sa domov k Helge a žijú šťastne. Vtedy si pomyslíte, že Nemci nemuseli byť až taká banda hajzlov.
Ale museli aj tak prehrať. O čom by to bolo, keby vyhrali. Keby boli Židia vyhladení, to by bolo príliš. Elfovia sa v Židoch vidia. Niektoré elfské decká nosia Dávidove hviezdy. Na odznakoch, na tričkách, ako nášivky, dávajú si ich tetovať. Židov zbožňujú. Vyvolený národ, história plná utrpenia, prenasledovania a represálií. Minule stretol elfa, podľa očí musel mať... no tých tristo najmenej, možno aj päťsto. Päťstoročný elf a sponu na opasku mal v tvare šesťcípej hviezdy.
„Doriti, ja som tuším fakt slávny,“ zauvažoval nahlas Holmi.
„Keby som vedel, že ti to dôjde až po tridsiatich vydaných knihách, platil by som ti podstatne menej.“
Palan Härveli mu ako zvyčajne, keď ho mal v dosahu zízal ponad plece a Holmi ho ako zvyčajne ignoroval. Trvalo mu roky, kým sa naučil písať pri rytmickom funení zavalitého majiteľa vydavateľstva Sokol. Bol to trpaslík, takže mu funel priamo do ucha. Holmi odpovedal.
„Keby ste mi platili podstatne menej, prešiel by som do iného vydavateľstva.“
„Keby si nevedel, že si slávny, bol by si rád, že ťa vydávame aspoň my, druhé najväčšie vydavateľstvo v krajine.“
„Keby ste nemali mňa, určite by ste neboli druhé najväčšie vydavateľstvo, ale kašli už na to, hovorím o niečom inom. Slávny je každý herec alebo každý kto napíše dobrú detektívku. Ale ja... moje diela sú kultové.“
Palan sledoval spisovateľa fialovými očami. „Kultové hovoríš?“
„Áno sú kultové. Malé človečence sa trieskajú drevenými mečmi po hlavách a hrajú sa pri tom na križiakov. Goblini, teda tí kultivovaní, čo žijú u nás... “
„Mne moc kultivovaní nepripadajú.“ Prerušil ho Palan.
„Ale dobre, myslím tých, čo nekradnú ľuďom kože a majú prácu, tak tí sa vedia vcítiť do indiánov a aborigénov ...“
„A kto sú ako agobiréni? Neser ma, snáď si zas nevymyslel novú rasu.“ Rypol si Palan.
„Aborigéni. Nie je to rasa, sú čierni...“
„Žijú v Afrike?“ Vyzvedal Palan.
„Nechaj ma už dohovoriť ty šutrová hlava.“
„Holmi, technicky som tvoj šéf.“
„Prakticky si môj najlepší kamarát.“
„Najlepšiemu kamarátovi nepovieš šutrová hlava, celkovo trpaslíkovi nepovieš šutrová hlava, keď nechceš aby ti tou hlavou netresol do brucha ty obíjač plafónu.“
„Ty mi zas nehovor obíjač plafónu, jediné stropy do ktorých kedy ľudia jebli sú tie vaše, pod ktorými sa ešte aj vy hrbíte.“
„Dobre, žiadna šutrová hlava, žiadny plafónodrb, platí?“ Palan natiahol ruku.
Holmi ju stisol „Platí,“ povedal s miernym úsmevom.
„A kde teda žijú?“ Spýtal sa vydavateľ.
„Kto zas?“
„Adogiréni.“
„Aborigéni, volajú sa aborigéni a vôbec nie sú noví. Žijú v Austrálii, vlastne sú to austrálski domorodci, niečo ako goblini na Forských ostrovoch, písal som o nich v dobrodružstvách Jima Slatera, veď vieš, trestanecká kolónia... “ vysvetľoval Holmi.
„Žerú ľudí?“ spýtal sa Palan.
„Nó, niektorí možno, ale ľudia určite netvoria jadro ich jedálnička.“
„Fajn,“ odvetil Palan
„Fajn,“ odvetil Holmi a otočil sa k monitoru.
„Vidím, že už píšeš o druhej svetovej, takže encyklopédia bude za chvíľku hotová,“ pokračoval Palan v rozhovore.
Spisovateľ prikývol. „Do dvoch týždňov to budeš mať.“
„Vieš ako si teraz spomínal, že tvoje diela sú kultové a tak.“ Holmi prikývol a ďalej písal. Palan pokračoval. „ A vieš, ako my z baníckych rodín hovoríme: prestaň dolovať leutum, keď je najlepšie, lebo potom narazíš na tilionovú kapsulu a všetci baníci ti skapú obsypaní vredmi veľkosti bažantích vajec .“ Palan čakal.
Holmi ďalej písal, zmohol sa len na „No, počúvam.“
Palan teda pokračoval. „Proste... nechcel by si skúsiť niečo nové?“
Holmi sa stále píšuc opýtal: „ Čo nové?“
Palan: „Niečo nové, mimo Zeme. Zemskú ságu by si uzavrel a písal by si niečo iné.“
Holmiho ruky zastavili v strede slova. „To ako mám skončiť so Zemou?“
„Niečo také.“
Holmimu takmer prišlo zle, to musí byť žart. „Aké niečo také? Mám skončiť? Úplne to zaklincovať alebo to len nehať na neskôr?“
„Bolo by dobré, keby si ukončil históriu Zeme.“
„Akože žili šťastne až kým nestretli trpaslíkov?“
„Nie, niečo v zmysle: A žili šťastne až kým ich nevyhladila jadrová vojna, nevykynožil mor, nevyhubila zrážka s meteorom, nezadusil ten tvoj skleníkový efekt. Tá zrážka radšej nie, to je dosť neosobné.“
„A mor prekonali už v stredoveku, navyše, skleníkový efekt nedusí, on len otepľuje planétu,“ konštatoval Holmi prekvapivo pokojne.
„Tak ti ostáva jadrové inferno.“
„Ty chceš nechať zomrieť sedem miliárd ľudí, len pre... a pre čo vlastne?“
Palan sa zhlboka nadýchol. „Už som povedal, musíš prestať, kým si na výslní, keď sa budeš stále priživovať na jednom príbehu, ľudia si ťa ešte nakoniec zafixujú ako brakového spisovateľa. Svoju pozíciu si získaval dlhé roky, tvoje fantasy sú klasika, asi najprepracovanejšie čo tu zatiaľ boli, ale ver mi, stačí jedna chyba a končíš. Raz skončiť musíš, otázkou je, či skončíš ako vážený pán spisovateľ alebo ako nenažranec, čo chrlí jednu knihu za druhou pre peniaze.“
„Vieš, že to nerobím pre peniaze, tých už mám dosť. proste ma to baví,“ kontroval Holmi.
„Ale to nevie nikto, okrem nás dvoch, čo myslíš, prečo sme ti dali za úlohu napísať tú encyklopédiu, či kroniku či ako sa to volá? Potrebujeme, aby si to uzavrel. Síce nám stále zarábaš veľké peniaze, ale už to nie je, čo to bývalo. Tvoj svet sa stále viac podobá nášmu, ak budeš pokračovať, už to nebude fantasy, ale scifi. Tvoje príbehy sú také prekombinované, že sa ti v nich nevyznajú ani skalní fanúšikovia. Napísal si tridsať kníh a najmenej dvesto poviedok, ktoré sme ešte ani všetky nevydali. Vymyslel si celý svet, dopodrobna, každý jeden národ, každé jedno mesto. Tvoje knihy sú prebujnené jak rakovina v trollskej prdeli, kam to až chceš doviesť? Tvoj novovek trvá už päťsto rokov. Čo pôjde po ňom? Novonovovek? A ako klesajú zisky z tvojich kníh, ozývajú sa aj akcionári. Teda hlavne jeden z nich. A ostatní ho asi podporujú. Už dávno si tu nemôžem robiť čo chcem, prepáč.“
Holmi mal na tvári výraz rezignácie. „Pali, nebudem sa s tebou hádať, čakal som to. Ale nikdy som sa nezamýšľal nad konkrétnym koncom histórie alebo dokonca koncom sveta. Áno, načrtol som isté varianty, vojna, choroby, ekologické katastrofy ale preboha, sedem miliárd ľudí...“
„Holmi, oni nie sú skutoční. Počúvaj, dávam ti na to pol roka, za pol roka to napíšeš aj nohou, rozsah maximálne dvesto strán, dobre?“
„Dobre, ale sú to akoby moje deti, píšem o nich už vyše dvadsať rokov a teraz ich mám vyhladiť?“
„Radšej choď za svojimi skutočnými deťmi, je skoro polnoc, ráno to ešte prediskutujeme, prepáč, že som to na teba vybalil takto neskoro, ale chcem, aby si si to cez noc premyslel.“
Holmi schytil kabát a mrzuto si zamrmlal: „Fajn a vyspím sa asi až v hrobe, čo?“
„Dobrú noc Holmi.“
„Dobrú, šutrová hlava,“ mrmlal si ďalej Holmi.
„Prosím?“
„Že dobrú, bolí ma hlava.“
„Dobrú.“
„Už si povedal.“
„Ja viem.“
Sedel v metre. Na tantiémach zarábal toľko, že by si mohol kúpiť jeden vlak každý mesiac a ešte by mu ostalo na elektrinu do jeho terénneho auta, ale aj tak stále chodil metrom. Peniaze. Kieline mu stále hovorila, nech ich investuje. A keby ich investoval, načo by mu boli ďalšie?
Cesty boli upchaté niekedy ešte aj o polnoci, žiť v hlavnom meste kráľovstva malo aj svoje nevýhody. Ale nevadilo mu to, metrom chodil rád. Mohol si v ňom čítať, mohol aj písať na notebooku.
No dnes veľmi rád nebol. Vo vagóne sedel len on a zanedbane vyzerajúci goblin. Vlastne všetci goblini vyzerali zanedbane, ale tento vyzeral navyše hladne. Z pravého kútika mu na zem kvickali sliny, vytvorili malú mláčku slizovitej hmoty farby, konzistencie a čo bolo najhoršie aj zápachu žlče. Goblin pozeral priamo na Holmiho. Civel naňho, odkedy si na jednej zastávke sadol priamo oproti nemu, napriek tomu, že celý vagón bol prázdny. Holmi rozmýšľal, že si odsadne, ale keď sa chystal postaviť, goblin zavrčal. Vôbec pri tom nehol pohľadom, oči sa mu zúžili do úzkych žltkastých štrbiniek. Chorobne sivá pokožka sa mu napla a trochu vyceril zuby. Holmi na mobile napísal textovú správu „SOM V METRE, LINKA C. 14, VAGON 7740/C, NAPADOL MA GOBLIN, PROSIM POMOC ,“ a pripravil ju na odoslanie na mestskú núdzovú linku.
Nechápal, prečo tých goblinov nepošlú naspäť odkiaľ prišli. Za päťdesiat rokov, čo majú povolenie sťahovať sa do kráľovstva stiahli z kože viac ľudí, než za predchádzajúcich päťsto. Hovorilo sa tu o prispôsobovaní a procese socializácie, no pravdou bolo, že spoza hraníc stále prúdili noví goblini, ktorí boli schopní vyrobiť si z ľudskej kože a sudu šamanský bubon. A aj tí, ktorí tu boli už dlhé roky niekedy neodolali ladným krivkám ľudských a elfských žien. Spomenul si na gobliních miešancov. Tie úbohé stvorenia boli našťastie neplodné, vyzerali ako goblini skrížení s prasatami a nenávideli ako ľudí reprezentovaných svojimi matkami, ktoré ich väčšinou odvrhli, tak goblinov reprezentovaných svojimi otcami, ktorí zavinili ich beznádejnú existenciu. Ich životy sa väčšinou končili medzi pätnástym a dvadsiatym rokom, pretože hormonálne procesy v ich tele ich namiesto dospelosti väčšinou doviedli do hrobu.
Vo vagóne zrazu zhaslo svetlo. Holmi nahmatal vo vrecku nôž a zovrel ho v ruke pripravený brániť sa tesákom a pazúrom svojho spolucestujúceho. V tom mu došlo, že goblini vidia aj po tme. Nôž teda šuchol do rukáva a dúfal, že ho goblin nezaregistroval. Svetlo zablikalo a opäť sa rozsvietilo. Goblinove zreničky roztiahnuté cez celé oko sa zmrštili do veľkosti špendlíkovej hlavičky a opäť ho pozorovali dve žlté štrbiny. Spomenul si na svojho starého otca. Ten by goblina rozpáral aj s lyžicou... trebárs aj plastovou. Mal by ho ísť navštíviť...
Metro konečne zastavilo na Holmiho stanici. Spisovateľ vyletel z vlaku celý spotený a vystrašený. Obzrel sa. Goblin ostal sedieť vo vnútri. Vydýchol si. Asi sa zľakol môjho noža, pomyslel si.
Goblinovi zazvonil mobil. „Áno, Ohreb pri telefóne. ___ Ahoj, nie, ešte som v metre. ___ Ale fajn, len nás ten krpec Cuchil buzeroval, že sme to dobre nezanitovali. A ty?___ Super. Ináč neuveríš mi, kto so mnou išiel v metre.___ Nie, tá nie, Holmi.___ Áno, ten Holmi. Sadol som si k nemu, chcel som si vypýtať autogram a opýtať sa na aborigénov...___ Áno, v Austrálii__ Áno ___ No dobre, ale počúvaj. On jak som si k nemu sadol, no myslel som, že sa poserie, cha cha ha chá.___ Presne, ani som mu nič nepovedal. Začal som na zem kvapkať sliny a hádzal som naňho pohľady.___ Pokiaľ viem, tak to nie je trestné.___ No dobre tak je, ale tie sliny som utrel. Počkaj, musím vystupovať, doma ti to dopoviem, maj sa láska.“ Zaklapol mobil a opäť sa zasmial hrdelným chrapľavým smiechom. Tento deň bol úžasný.
Keď Holmi prišiel domov, deti už spali. No jeho žena Kieline pozerala v obývačke správy, ďalší obesený elf, podozrenie opäť padá na trpaslíkov z hnutia Čierny úsvit.
„Ahoj,“ pozdravila ho s ospalým úsmevom. Mala na sebe ľahkú bielu nočnú košeľu. Plavé vlasy jej padali na útle plecia, alabastrová pokožka sa leskla v odraze svetla televízie. Jej modré oči, jej štíhla postava. Dokázal zo seba vysúkať len „ahoj“, zobral ju na ruky a odniesol do spálne. Vzrušenie spôsobené tým, že sa takmer stal obeťou útoku goblina sa premenilo na vzrušenie sexuálne.
Nadránom ho neúmyselne zobudila Kieline, ktorá padla z postele, až to zadunelo. Stávalo sa jej to pravidelne, aspoň raz do týždňa. Keď sa vyteperila na posteľ a zbadala, že Holmi je hore, spýtala sa ho: „Tak čo, ako pokračuje encyklopédia?“
Holmi si vtedy spomenul, že zaspal skôr, ako mal čas s manželkou prebrať, ako vyhladiť to nešťastné ľudstvo. Tiež bola spisovateľka (veď tak sa vlastne spoznali) a vždy mu dobre poradila. Vysvetlil jej teda svoju situáciu.
„Čo tak apokalypsa? Veď vieš, anjeli s trúbami, Babylonská neviestka... už si sa o tom zmieňoval v niektorých knihách.“ navrhla Kieline.
„To nie je zlý nápad, ale.. “
Naozaj to nebol zlý nápad. V dnešnej antiteistickej atmosfére v kráľovstve by to však nemalo úspech. Ľudského Boha si mnohí stotožňovali so Stvoriteľom. Vedel, že tak by to byť malo a keby bol ten svet skutočný, pravdepodobne by to tak aj bolo. Pohladil si Stvoriteľov symbol, ktorý mal vytetovaný na zápästí.
„Nie Lin, musí to byť niečo prirodzené, nikdy som v zemských ságach neuznával nejaké zásahy zhora, ľudia si na rozdiel od nás vždy museli vyžrať, čo si navarili a tak to bude aj na konci. Ach, čo len urobím? Posledná kniha a on ju chce mať za pol roka a maximálne na dvesto strán. A Pali čaká, že už zajtra... oprava, dnes ráno mu poviem, ako to ukončím.“
Pokrčila plecami. „Holmi, nenechaj sa Härvelim vystresovať. Pekne ostaň celý týždeň doma a tvor.“
„A čo decká?“ Spýtal sa Holmi.
„Ja sa o ne postarám.“
„Ty si poklad.“ Pobozkal ju, no už spala. To bola jej ďalšia vlastnosť, dokázala zaspať uprostred rozhovoru behom pár sekúnd. A tak sa uložil a tiež spal ďalej.
Mal bláznivé sny. Snívalo sa mu o goblinoch, ktorý vtrhli do ním vytvoreného sveta. Behali po vysvietenom nočnom Paríži, po stredovekom Jeruzaleme. Bola ich záplava. Ľudia utekali, kričali, všade vládol chaos, všade bola krv a vnútornosti. Potom sa zrazu ocitol v Stalingrade. Bol presne taký, ako si ho vybájil. Nanešťastie. Bola strašná zima a na Zemi ležali zmrznuté telá vojakov. Neďaleko dopadla strela z mínometu. Prikrčil sa a doskackal do zákopu. Ležali v ňom stovky mŕtvych potkanov. Zrazu k nemu pristúpil ruský vojak. Namieril naňho pušku a spustil. „Čo pán Holmi, na prechádzke?“
„Niečo také, poručík.“ Vedel, že je to poručík, tie uniformy sám vymyslel.
„Tak sa pozrite, čo ste spôsobili. My tu mrzneme, hladujeme, stúpame na míny a nechávame sa zastreliť len pre to, aby ste si vy zarobili. Ale ten hlad je asi najhorší. Ako keby som mal v žalúdky nejaké monštrum. Á, už sa vracia náš priateľ.“
Do zákopu skočila skrčená postava s odstávajúcimi špicatými ušami a šedou pleťou. Bol to goblin, s ktorým sa Holmi viezol v metre. Na pleci niesol niečo šedé. Keď to hodil na Zem, zastonalo to, takže to bol skôr niekto alebo niečo. Nemecký vojak.
Poručík pokračoval so šialeným výrazom v tvári. „Mňami-mňam, čo dobrého nám to nesieš?“
Goblin odpovedal. „Je to nejaké Chlapčisko, strelili ho, tak som ho zobral na večeru. Vhvhvhhh,“ bublavo sa zasmial. S pazúrom zoškrabol kúsok tkaniva z líca ležiaceho vojaka a vložil si ho do úst. Oči sa mu rozjasnili. Svoju pozornosť upriamil na Holmiho. „Tí Nemci sú takí jemnučkí, dobre ste ich vymysleli, doma by som také mäsíčko zohnal len za konopnú kravatu, ale tu si ich žeriem na metráky a nikomu nechýbajú.“
Holmimu sa obrátil žalúdok. „Vy ho idete zabiť?“ Spýtal sa potichu. V ústach mal žalúdočnú kyselinu, len tak tak sa bránil dáveniu.
Poručík sa nepríčetne zasmial. „Niéé, my ho nejdeme zabiť, ideme ho len zjesť. Keby sme ho zabili, vychladol by, zmrzol, zmrznutého mäsa je všade kopa, ale my potrebujeme čerstvé, nemáme ani zápalky, ani drevo na oheň, tak ich musíme papať takto naprírodno. Tento kamarát od vás ma naučil nejaké finty, ako sa dobre najesť zo surovej človečiny a zahriať z šálky čerstvej krvi.“ Kopol ležiaceho vojaka do pleca. Ten zastonal a pretočil sa na chrbát. Holmi zalapal po dychu, namiesto zvratkov mu vyhŕkli slzy. Bol to vojak Kruger. Presne takto si ho predstavoval. Čo tam robil? Mal ísť predsa domov za svojou Helgou a synom. Vzrástol v ňom hnev. Hmatal v rukáve. Nôž tam nemal. Veď ho tam predsa dával! Začal plakať.
Zobudil sa. Slnko už bolo vysoko, svietilo mu do zaslzených očí. Postavil sa a prešiel do obývačky. Tam bola knižnica, kde boli čisto knihy, ktoré napísala Kieline a on. Zobral knihu, kde popisoval bitku o Stalingrad. Prelistoval až na koniec poviedky o vojakovi Krugerovi. Posledná veta bola: A tak ho sivasté monštrum nieslo preč od nemeckých línií.
Zakrútila sa mu hlava. Sivasté monštrum! Zasrané sivasté monštrum! Malo to byť lietadlo, debilné šedé lietadlo z luftwafe, ktoré hádže ľudom na hlavy bomby, preto je to monštrum. Nie nejaký skurvený goblin, ktorý ho zožerie s psychopatickým ruským poručíkom. Prečítal si riadky predtým. Nie, to nemôže byť pravda. Z tých riadkov nevyplýva, že by sa vojak Kruger dostal do lietadla. Všetko je to také hmlisté, až do konca chcel nechať čitateľov v napätí. Rátal s tým, že to pochopí každý čitateľ, zrejme to aj každý pochopil, kto mohol rátať s tým, že sa do jeho vyfantazírovaného sveta dostane posraný ľudožrútsky goblin. Opäť sa rozplakal. Chvíľu tak sedel a predstavoval si Helgu, tá mala byť fakt sexi. Ostala nakoniec sama s deckom, ovdovená v dvadsiatich troch rokoch. Ako ju Holmi poznal, iného si nenašla, svojho manžela milovala.. Ako slzy dopadali na knihu, došlo mu, aké hovädsky debilné sú jeho myšlienky. Nahlas si povedal. „Ja tu plačem nad jedným človekom z nereálneho sveta... a mám ich zabiť sedem miliárd.“
Palan pozeral na grafy a tabuľky.
„Počúvaj Lume, naozaj na to nemáme?“
Štíhla účtovníčka sa smutne usmiala. „Nemáme pán Härveli.“
„Keď nám odplašia Holmiho, nebudeme mať už ani na kávu. Ja cítim, že aj ďalšie knihy by sa predávali, musíme to nejako pretlačiť.“
„Mrzí ma to pane, ale akcionári sa už dohodli.“
„Prdlajs sa dohodli, normálne regulérne sa proti mne spikli. To bolo rečí, Päli, prädaj tiä akciä, nächaj si štyridsaťpärcäntný podiäl, tän ti stačí, aby si mohol firmu kontrolovať a aby si sa zabäzpäčil na starobu. Potomka nämáš, käby sa ti náhodou niäčo stalo, kto zdädí firmu? Näboj, ňäbudämä ti käcať do umänia a ty aspoň sa näbuďäš musiäť zapodiävať biznisom a budäš sa naplno vänovať autorom.... a blá blää blú...“ Posmešne napodobnil ríšsky akcent Rídafa Tucinga, ktorý dnes vlastnil už štyridsať percent akcií vydavateľstva. Palan mal dôvodné podozrenie, že chce skúpiť aj tých zvyšných dvadsať percent, ktoré boli v rukách drobných akcionárov.
„Takže Lume, nemáme teda šancu.“
„Nie, keby sme chceli získať peniaze na kúpu akcií, museli by sme predať akcie, aby sme sa k peniazom dostali. Nemáme žiadne aktíva.“
„Nikdy som si nemyslel, že nebudem mať dosť peňazí na to, aby som si kúpil svoju vlastnú firmu.“
Lume sa tvárila ešte smutnejšie. tridsať rokov spravovala účty Sokolu. Keď sa dozvedela, že Härveli sa vzdal väčšinového podielu akcií, predpokladala, že to dopadne nejako takto. Slizák Tucing, ako ho volali sa jej od začiatku nepozdával.
„Lume, nevidela si Holmiho?“
„Nie pán Härveli, dnes neprišiel.“
Holmiho strhla vlna optimizmu. Dvadsať strán za jeden deň, kniha by mohla byť do mesiaca hotová. Keď už sa má s ľudstvom rozlúčiť, urobí to vo veľkom štýle. Keď sa Kieline večer vrátila s deťmi z mesta, dve mladšie sa k nemu rozbehli. „Kde ste boli banditi? spýtal sa ich so šibalským úsmevom.
Deti sa najprv prekrikovali, nakoniec sa k slovu dostala Jóline „Boli sme nakupovať a potom nás mamina dala k dzedimu a on nám rozprával príbehy a ukazoval staré fotky.“
„Aké príbehy?“
„O veľkých námorníkách, kerí se doplávali na krásné ostrove, dze založili mocné králefstvo.“ Reprodukovala Jóline príbeh svojho prastarého otca.
„A my sme ich potomkovia a raz sa tam vrátime, keď odtiaľ odídu zlé gobline.“ Dokončil malý Holmi.
Veľký Holmi sa uškrnul. „No, dedko sa zjavne snaží indoktrinovať aj najmladšiu generáciu. Decká, goblini boli na Forských ostrovoch skôr ako my, takže teoreticky si Sagan len zobrali späť.“
„Dobre, tak keď budem veľký, aj my si ho len zoberieme späť.“ Povedal malý Holmi hlasom ostrým ako čepeľ forskej námornej sekery.
Do izby vošla Eiline, tínedžerka, staršia sestra malého Holmiho a Jóline. „Ahoj tati, dzedi hovorí, že by si ho už konečne mohol navštíviť.“
„Pôjdem, vlastne idem hneď, už mi z toho písania hrabe.“
Najstarší Holmi, dedko veľkého Holmiho a pradedko malého Holmiho býval asi dva kilometre ďaleko. Holmi sa vybral pešo s tým, že po dni presedenom za počítačom mu prechádzka prospeje. Pozrel sa na mobil. Bolo pol ôsmej večer a mal šesť neprijatých hovorov. Štyri z kancelárie sokola, dva od Palana osobne. Mobil radšej vypol.
Po ceste rozmýšľal nad svojím starým otcom. Mal stopäťdesiat rokov. Ľudia na Forských ostrovoch sa bežne dožívali aj dvesto, svojim pravnúčatám neklamal, boli to ľudia vznešení a hrdí. Obzvlášť na Sagane, teda druhom najväčšom ostrove súostrovia. Boli, teraz už nie sú. Sagan je stratený, starý Holmi tu žije už sto rokov a stále si to nechce pripustiť. Nechceli si to pripustiť ani spisovateľovi rodičia, vycestovali na Sagan, keď bol veľký Holmi ešte malý. Nevrátili sa. Nechcel vedieť, čo sa s nimi stalo, tie predstavy ho prenasledovali roky. Holmiho teda vychoval jeho starý otec, pred ktorého dverami práve zastavil. V tomto byte vyrástol, na sídlisku plnom utečencov z ostrovov.
„Holmi? Tos ty? No že sas uráčil dojist.“ Privítal ho starý otec.
„Hoj dzedi, jaks máš?“
„Le fajin, neskaj som strážil dzecká.“
„Já vim, Hoverili mi o tem.“
„No poj dzaleji, nestoj venku.“
„Idem, ‘kujem.“
Holmi sa v duchu pousmial. Vyrástol medzi Forčanmi. Bol Forčan, odmalička naňho všetci hovorili po forsky, z tejto štvrte do štrnástich rokov takmer nevytiahol päty, to, že sa v Kráľovstve hovorí ináč vedel iba z televízie. Chodil tu na základnú a na strednú. Potom si našiel prácu v centre mesta. Nevyhol sa posmeškom a poopravovaniam zo strany rodených Kráľovčanov. Ale vlastne, aj on bol rodený Kráľovčan! Chtiac nechtiac sa podvolil a stopy forského dialektu z jeho rečového prejavu vymizli. A dnes, nikto by nepovedal, že nepochádza z Kráľovstva. Osvojil si mestský dialekt, no keď naňho niekto prehovoril tým forským, nedokázal sa ubrániť.
„Nenis tu autem, šo?“ Spýtal sa ho starý otec.
„Nej, peši.“
„Vybórne, donesem medovinu.“
Starec sa odšuchtal smerom ku komore. Holmi sa potešil. Dedkova medovina mu po ťažkom dni dobre padne. Dedko si bylinky ktoré v nej vyváral nechával posielať až z ostrovov.
Vypili spolu celú fľašu a keď sa dedko vybral pre ďalšiu, Holmi sa na ňu tešil ešte viac ako na predchádzajúcu.
„Nechápám pruč to tí elfáky robá?“
„Šo robá?“ Spýtal sa Holmi.
„Kúpujú odemna medovinu a potem sa nacengajú jak karávy.“
„Tak asi im chucí, né?“
„Ajno, lep pruč to píjajú, šak to ich telo neví spracuvat, žáden alkohol, by se mali z teho otróvit, né?“
Holmi do seba hodil ďalší pohárik a odpovedal „Víš, oni si kúpá v apatéke také pirule a kedz uznajú, že už tej ožralosci bolo dost, ich zedzá...“
„To čo za pirule?“ Čudoval sa Holmiho starý otec.
„To néčo jak pečen v prášku.“
Starec sa rozosmial.
„Stvoritel ich stvorí, by nemohli chláščat a oni ho hentak odžubú.“
Holmi si pohladkal tetovanie. „Neboj dzedi, on to má ošetrené.“
Dedko prikývol. „Ked už o nem vyprávame, kedys bol naposledky v charáme?“
Holmi sa zamyslel. V chráme nebol už dva týždne, nemal čas.
„Ščeraj som bol.“
„A v kerems bol?“
„V našem forském.“
„Pjekný je ten ten vénec k Dnu príchodu, čo?“
„Ajno, fakt pjekný.“
Dedko si pomyslel: Mna neošálíš a Stvoritela už vúbec, vénec ke Dnu príchodu vešajú až zajtra ty pohane. Ale nahlas nič nepovedal.
„E.“
„Šo?“
„Kukni ven.“
Holmi pozrel z okna. Vonku lialo ako keby sa všetci anjeli sprchovali.
„Neskaj tu asi ostanem spat.“
„Fajin, šak izbu tu máš furt.“
Po štvrtej fľaši medoviny si Holmi išiel ľahnúť. Vo svojej posteli nespal dvadsať rokov. S Kieline vystriedali veľa postelí, ale toto bola stále tá jeho pravá posteľ. Kúpil mu ju dedko na ôsme narodeniny, zdala sa mu vtedy obrovská. Dedko mu hovoril, že nech sa nebojí, že on do nej dorastie, že Saganci sú poriadni chlapi. Dorástol a nikdy nechcel novú posteľ. Párkrát vymenil matrac, nohy, rám, ale stále to bola jeho posteľ. Spomínal si, ako sa dedko a jeho kamaráti rozvášnili, keď kráľ podpísal zákon, ktorý umožňoval goblinom získať občianstvo. On mal vtedy desať rokov a ležal na tejto posteli. Mal odchýlené dvere a zreteľne počul nadávky a vášnivé komentáre mužov z obývačky. Jeden dedkov priateľ rozčarovane vykrikoval:
„Na totoj sme se sem jébali, by nás tí špíní prenásledóvali sém a dókončili čo začali, bo čo?“ Podľa melodickej reči nebol zo Saganu, teda musel byť z Fildenu, druhého ostrova, ktorý po Veľkej krivde taktiež pripadol goblinom.
Potom začul svojho dedka. „Jak im tu dovolá sa usadzit, tak konec. Za dvesto rokof ich tu bude vačšina a Králefčani sa móžu zbalit a ícit preč albo ostat a nehat sa zežrat.“
„Le kam preč pújdú?“
„Ná kam, do Jonskej ríše na sever, tam si móžu ze snehu domy postavat a lovit tučnáky. Teda pokál nékerému cisárovi medzitým nedrbne a nepuscí si tam goblináky, potom už fakt móžu icit akurát tak do perdele.“
Veľká krivda, ktorú na obyvateľoch Fildenu a Saganu spáchali, to bola každodenná téma na tomto imigrantskom sídlisku. Forčania prišli na Forské ostrovy dávno. No ešte pred nimi tam žili goblini, primitívne humanoidné tvory obývajúce jaskyne. Konflikt medzi ľuďmi a goblinmi bol jednoduchý. Goblini chceli ľudí zjesť, ľudia chceli goblinov využívať na prácu. A tak goblini dreli a ľudia žili v strachu, že keď sa im otočia chrbtom, budú stiahnutí z kože (čo sa aj mnohokrát stalo).
Neskôr bolo otroctvo oficiálne zrušené a goblinom boli priznané určité práva. Od ľudí boli segregovaní a žili si svojím životom. Dostávali podporu zo strany štátu, výrazne sa znížila ich úmrtnosť a stúpla ich pôrodnosť. Množili sa nevídanou rýchlosťou. Keď sa Holmiho starý otec narodil, na Sagane tvorili goblini asi štvrtinu populácie. Keď mal štyridsať, tvorili už sedemdesiat percent. Vtedy sa goblini začali dožadovať nezávislosti. Nárokovali si šesť veľkých ostrovov, medzi nimi aj Sagan. Začala sa občianska vojna. Vzdelaní a kultivovaní goblini naplno využili potenciál tých nevzdelaných. Státisíce ľudí boli znásilnené, mučené, zabité a zjedené. Po pol roku krvavých bojov vláda navrhla goblinom kompromis. Goblini mali získať nezávislosť na ostrovoch, kde ich bolo najviac. A tak vznikla Goblinská republika zaberajúce celé územie Saganu, Fildenu a zopár menších ostrovčekov. Najväčší ostrov Leit s hlavným mestom Forsk a ostatné ostali v rukách ľudí. Behom dvoch rokov sa ekonomika Goblinskej republiky zrútila. Utiekli z nej prakticky všetci ľudia, niektorí sa presťahovali na iné ostrovy, no veľa ich odišlo do Kráľovstva a iných krajín, pretože mali pocit, že vláda ich obetovala ako pešiakov. A na goblinmi ovládaných ostrovoch odvtedy vládne chaos. Za sto rokov vlády goblinov prebehlo nespočetné množstvo vojenských prevratov a občianskych vojen. Niekedy prosperujúce ostrovy sa zmenili na kopu trosiek zmietanú neustálymi kanibalskými bojmi pouličných klanov a vytunelovanú politikmi a armádou. Preto aj prispôsobiví goblini ostrovy opustili.
Holmi to počúval odmalička. Dedko mu vštepoval nenávisť ku goblinom. Celé sídlisko ňou dýchalo. Nežil tam nikto, kto by cez počas Veľkej krivdy niekoho nestratil. V prvej občianskej vojne zahynula aj Holmiho babka. Po smrti ju dali spáliť, aby sa k nej nedostali ľudožrútske paprče. Holmi mal z goblinov panický strach. Keď nejakého stretol, myslel len na dve veci – ako mu utiecť alebo ako sa ubrániť eventuálnemu útoku. A stretával ich čím ďalej tým viac...
Zaspával. V alkoholom pomútenej hlave si opäť prebehol svoju poslednú knihu zo zemskej ságy. Bude dokonalá. A čo potom?
„Začnem písať rozprávky.“ Odpovedal posmešne svojmu vnútornému hlasu.
A čo si písal doteraz? Nenechal sa odbiť vnútorný hlas.
Na nočnom stolíku mu zavibroval mobil. Kto ho to otravuje po pracovnej dobe. Podvečer si rád pospal.
MUSIM S VAMI HOVORIT (OSAMOTE).
SMS bola od Lume, tá by ho nikdy neotravovala bezdôvodne, ale čo môže byť také súrne, že to nepočká do rána? Vytočil číslo
„Lume? Prídem k tebe? Fajn, hneď som tam.“
Palan sa rozospato obzeral po byte svojej účtovníčky. Zjavne bola fascinovaná všetkým elfským. Podľa jej výzoru mohla byť dajme tomu jej babka elfka. Nikdy sa jej na to nepýtal, niektorí ľudia by to mohli brať ako vyzvedanie alebo netaktnosť.
Lume pred ním rozkladala ďalšie a ďalšie papiere. Palan to stále nechápal.
„Stále to nechápete?“
„Nie.“
„Pán Härveli, pozrite sa na toto meno.“
Lume ukazovala na meno najväčšieho akcionára vydavateľstvá Pertulie Sunger. Bolo to tretie najväčšie vydavateľstvo v krajine, posledné roky dýchalo Sokolu na krk.
„Vlastní päťdesiatšesť percent akcií a volá sa Karste Verefár.“ Odpovedal Härveli. Už ho to prestávalo baviť.
„A to meno vám nič nehovorí?“
„Nie... nie...počujem ho prvý raz, to je divné.“
Lume prikývla. „Podiel skúpil behom troch mesiacov, ceny akcií PerSungu vyleteli hore, vidíte?“
Ukázala mu asi najnudnejší graf, aký kedy videl. Toto ho nebavilo, chcel byť patrónom umelcov a chcel sa mať dobre, ale grafy do toho nezapadali.
Účtovníčka pred neho hodila ďalší papier. Vydavateľstvo Hviezdica. Prevažnú časť akcií vlastnila istá Jotune Zmokelová. Nikdy o nej nepočul, akcie musela kúpiť nedávno.
„Fajn Lume, ukázala si mi, že strácam prehľad v biznise. V piatok večer je to to pravé, čo som potreboval vedieť.“
„Ale pane, vy to nechápete. V každom väčšom vydavateľstve sa buď zmenil väčšinový akcionár alebo bolo odkúpené. A to sa stalo aj s rozhlasom a televíziou.“
Ďalšie papiere. Mala pravdu.
„ Takže je to organizované? Kto by za tým mohol byť?“
Hodila pred neho posledný papier z kôpky.
Palan vyvalil oči a skôr porazenecky ako nahnevane zahrešil.
„Jebali do toho hromové kamene.“
Holmi ,opäť svieži a hladko oholený, písal. Bol krásny večer, slnko sa blížilo k obzoru. Tie vojny v Afganistane a Iraku z jeho posledných kníh boli peknou predohrou, akoby to bol už vtedy tušil. Globálne otepľovanie – zapadá do scenára, populačná explózia tretieho sveta a demografická kríza vo vyspelých krajinách – zapadá do scenára, Barack Obama, nech už to bola akokoľvek patetická postava, zapadal do scenára. Všetko bolo pripravené už keď dopísal poslednú knihu, akoby to riadil sám osud. Koniec sa mu núkal sám, stačila jedna noc u starého otca, trocha si pospomínať, inšpirovať sa históriou ... vypiť si. Už mal napísaných dvestodvanásť strán. Rozplánoval si to na tristo, tých určených dvesto bolo skôr odporučenie ako podmienka.
Dvestodvanásť, to je pekné číslo, pokračovať bude zajtra. Stále ho čosi hrýzlo. Čo to len bolo? Ahá, čo sľúbil dzedimu.
Zaklapol notebook a zakričal: „Decká, ideme do chrámu.“
Ozvalo sa znudené trojhlasné „Čó?“
Mama je v práci a ja vás tu nenechám samých.“
„Ja už som dosť stará.“ Zakričala zo svojej izby Eiline.
„Na to, aby si sa vykašlala na Stvoriteľa nebudeš nikdy dosť stará.“
„Ako keby som počula dedka...“
Holmiho zamrazilo. Mala pravdu.
Rídaf Tucing písal hlásenie. Keď preniklo na verejnosť, že Holmi píše pravdepodobne poslednú knihu Zemskej ságy, ceny akcií vyleteli nahor. Nečakal, že tú knihu začne písať. Čakal, že sa urazí, ako to robí vždy, keď mu niekto kecá do písania. Áno, mal sa uraziť, pohroziť odchodom k inému vydavateľstvu a ceny akcií by leteli nadol. Bál sa, že si bude musieť vypýtať ďalšie peniaze. Rozpočet by mohol byť prekročený až o polovicu, ale stále by sa to oplatilo. Jeden neúspech by mohol ohroziť celú akciu a keby sa ten neúspech stal práve uňho, zrejme by ho to zničilo. Za polroka sa všetko začne či vydavateľstvo získa alebo nie. A to ho desilo. Noviny Sokol majú náklad asi pol milióna výtlačkov, čo nie je veľa na pomery pol miliardovej krajiny, ale aj takýto neobjektívny hlas môže v zložitých časov spôsobiť neporiadok...
Kieline sedela v práci a písala ako divá. Pôvodne si tam prišla vybaviť administratívne veci, no keď ju kopla múza, musela z toho vyťažiť maximum. Stratila pojem o čase, bolo už neskoro, možno aj šesť hodín. Dokončovala svoju ôsmu knihu. Nebola taká plodná autorka ako jej manžel, ale zato však bola veľmi obľúbená, aj keď hlavne medzi dôchodkyňami, ale aj to bola široká cieľová skupina. Myšlienky sa jej zatúlali k prvému stretnutiu s Holmim. Vlasatý pajác s forským prízvukom ju predbehol v rade na obed s tým, že „Prepáčte slečna, fakt sa úplne hovadsky ponáhlam, kej to nescihnem, ma ten trpajzlík prichlomaždží“
Vtedy boli obaja nováčikovia, vo vydavateľstve pracovali ako asistenti. Ona bola asistentkou Lume Nebehalovej, on bol asistentom samotného Palana Härveliho. Na ďalší deň ho v jedálni predbehla ona. Na ďalší deň spolu išli na kávu. Za pol roka sa brali. Bez peňazí, len s malými predstavami o tom, ako to chodí v reálnom svete. Holmi mal však iné predstavy o inom svete. Ona mala predstavy o tom, ako spáchať dokonalú vraždu. Namiesto toho aby ju spáchala o nej napísala knihu. Lume ju posunula Härvelimu, on ju posunul rovno do tlače, vyšla ten istý rok ako Holmiho prvá kniha. A teraz sú slávni...
Strhla sa zo zamyslenia. Ukazovák držala na písmene f. ffffffffffffffffffffffffffffff....
Zaplnila takto asi štyri strany. Tok jej myšlienok sa však neprerušil sám od seba. Niekto stál na chodbe a telefonoval. Celé poschodie bolo prázdne a všade bola tma, v piatok sa pracovný deň končil už o druhej poobede. Nemala potuchy kto by to mohol byť.
„Áno pane, všetko bude ako má byť, len proste potrebujem ďalšie peniaze.___
Aby som bol schopný okamžitej akcie, potrebujem navýšenie aspoň o štyridsať percent.. _____ Pane, je to súrne, nemôžem čakať, kým ceny akcií klesnú, ten starý krpec nie je až taký blbý ako vyzerá...“ Hlas na chodbe stíchol. Potom sa znova ozval: „Len mi skladaj telefón ty idiot, keď sa to celé dohúka, moja vina to nebude.“
Bol to jednoznačne hlas Rídafa Tucinga. Najprv ho však nespoznala, pre absenciu typického ríšskeho „ä“. Ale čo bolo najdivnejšie, komu by bohatý ríšsky biznisman hovoril pane?
Palan stále vyvaloval oči na papier. Bolo to niečo ako výpis študentov, ktorí úspešne ukončili štúdium na Kráľovskom inštitúte vzdelávania. Na takomto výpise by však neboli vedľa mien študentov uvedené názvy televíznych staníc, novín, rozhlasových staníc a vydavateľstiev. Na takomto výpise by sa vedľa názvov médií nenachádzali čísla vyjadrujúce obrovské peňažné čiastky.
Pozrel sa na mená. Hneď medzi prvými figuroval Rídaf Tucing. Za ním bola aj Jotune Zmokelová. Boli tam všetci majoritný akcionári a novopečení vlastníci médií, ktorých mená mu Lume pred chvíľou ukázala v materiáloch. Manžel Lume pracoval na ministerstve informácií, takže Palan sa radšej nepýtal na pôvod týchto dokumentov.
„A to som ešte neskončila.“
Lume vytiahla zo zásuvky objemný fascikel. Palan ho zobral do rúk a prečítal si hlavičku.
Meno: Rídaf Tucing,
Narodený: 12. 3. 4858, Starý Brod, Južné Kráľovstvo,
Krycie meno: Aristokrat
Funkcia: Agent
Palan sa začítal do stručného životopisu. „ Narodil sa tu. Jeho otec je z Ríše, on tam nikdy nebol a hrá sa na jonského aristokrata. Hajzel. Tých dvadsať percent dostať nemôže, nech už kráľ skupuje médiá z akéhokoľvek dôvodu.“
Palan si predstavil kráľa ako dáva Tucingovi pokyny, aby ovládol médiá. Staručký Elrak XIII., ktorý neudrží ani vlastný moč. Takže pán ministerský predseda už ovládol aj kráľovský vzdelávací inštitút. Išlo o vplyvnú inštitúciu, školila sa tam elita kráľovstva, najvyšší štátni úradníci, diplomati, vojaci. A najlepší špióni.
Tucingov životopis končil pred troma rokmi. Pred troma rokmi, prvýkrát prikvitol do vydavateľstva ako barón Tucing, horlivý milovník literatúry. Koľko sa na to mohol pripravovať? Ministerský predseda Pleber bol vtedy pri moci už štyri roky. Teraz sa začínal posledný rok jeho druhej štvorročnice a verejnosť mu nebola veľmi naklonená. Ďalšie voľby asi nevyhrá. Do krajiny pustil goblinov, zvýšil dane, zmanipuloval staručkého kráľa a bránil mu v podaní demisie, kráľov vnuk Torlemar odišiel z krajiny. A vzťahy s Ríšou boli najhoršie od jarnej vojny, keď pred pol storočím kráľovstvo anektovalo Tegíliu, malé kniežactvo, ktorého vládnúci rod vymrel a na kniežací stolec si robil nárok tak kráľ ako aj cisár. Palan bol vtedy v armáde. Pamätal si na zajatých ríšskych vojakov. Bledé severské ksichty s nenávistným leskom v očiach. Až na jedného trolla, ten bol neurčitej zemitej farby a do očí mu Palan nedovidel.
Opäť sa nechal myšlienkami odviesť od témy.
Pleber ďalšie voľby asi nevyhrá. Pokiaľ ďalšie voľby budú. Predstavil si všetky médiá pod jeho kontrolou. Z našich daní... Mohol by to všetko dať do novín, článok by sa mohol volať Zaplať si svojho diktátora. Pokiaľ ešte zajtra budú noviny jeho. Je len otázka času, kým Tucing ovládne vydavateľstvo. Jedine, že by...
„Lume, zožeň Holmiho, aj keby si mala najať všetkých súkromných detektívov v meste.“
„Postačí jeden,“ povedala Lume a vytiahla mobil. Účtovníčka... ona nebola účtovníčka, ona bola všetko!
„Prečo tie pojebané sviečky nikdy nechcú horieť?“ Šepkala tak, že sa to ozývalo na celý chcrám.
Holmi ešte hlasnejšie zašeptal „Eiline, nenadávaj pred súrodencami.“
„Tí nás nepočujú, sedia v poslednej lavici.“
„Tak nenadávaj pred Stvoriteľom, kto ťa to vlastne naučil nadá... Do piče, čo s tým robíš, podpáliš celý chrám. Daj to sem. Aspoň vidím, že nefajčíš, vedela by si robiť so zápalkami.“
„Možno používam zapaľovač.“
Holmi na ňu vrhol vražedný pohľad.
„Vieš čo by ti urobila mama, keby zistila, že...“
„Neboj, nezistí. Teda vlastne ani nemá čo, nefajčím, fakt.“
Holmimu niekto poklopal po chrbte.
„Ale, Pedlie, prišla si do chrámu nájsť mier a pokoj?“
„Nie, ale ich pravý opak, teda teba. Máš ísť za šéfom, je to súrne.“
„Pôvabná a chladná ako oceľová labuť, Eiline, toto je Pedlie, bývalá nájomná vrahyňa, ktorá si v štyridsiatke povedala, že už má zabíjania dosť a nechala sa najať ujom Palanom, aby naháňala spisovateľov po meste. Pedlie, napĺňa ťa táto práca?“
„My sa s Eiline poznáme, Jóre je môj syn.“
Holmi nechápal. „Kto je Jóre?“
Eiline sa červenala.
„Eiline, kto je Jóre?“
„Kamarát,“ odvetila.
Pedlie sa uškrnula „To sa s každým kamarátom vášnivo bozkávaš v jeho byte?“
Teraz pre zmenu očervenel Holmi. „Eiline...“
Pedlie schmatla Holmiho za golier. „To si vyriešite neskôr, Sotur odvezie tvoje deti domov, my musíme ísť.“
Holmi protestoval „Sotur? To je tiež bývalý nájomný vrah!“
„Nie, narozdiel odo mňa nie je bývalý.“
Ďalej protestovať nemalo zmysel.
Kieline volala Holmimu. Mal stále vypnutý telefón. Zavolala Eiline. Keď sa dozvedela, že je práve v aute so súrodencami a chlapom, ktorý je od hlavy po päty potetovaný, takmer narazila do auta idúceho pred ňou. Potom ju Sotur ubezpečil, že jej deti nemôžu byť vo väčšom bezpečí ako s ním. Hlas mal príjemný a bol podriadený Pedlie, snáď hovoril pravdu. Ale Holmi, ako mohol deti zveriť bývalému vojakovi Kráľovskej gardy, najväčšej bandy hrdlorezov na celom kontinente? Zavolala Härvelimu, ten je asi teraz s Holmim. Mobilný telefón vytáčal. Bude pokojná. Ozval sa trpaslíkov hlas.
„Áno?“
„Härveli, ty si dal uniesť môjho manžela? Zabijem ťa!“
Seun Lutis bol dôkladný pracovník. Vždy urobil, čo mu prikázali, nikdy neurobil, čo mu neprikázali. Momentálne sledoval ako sa vyvíja cena akcií vydavateľstva Zlaté pero. Stagnácia. Vydavateľstvo Taumia, rastú. Sokol, rastú. Na sokol si musel dávať špeciálny pozor. Od šéfa, nejakého baróna z Ríše mal splnomocnenie na nákup akcií. Vždy mu radšej zavolal predtým, ako ich kúpil, len pre istotu. Jeho šéf momentálne vlastnil štyridsaťdva percent. Zjavne sa snažil firmu ovládnuť, pri súčasnej cene akcií by mal radšej chvíľu počkať.
Rídaf Tucing bol bezradný. Rozpočet mu nezvýšia, musí počkať, kým cena akcií klesne. Našťastie vedel, že Härveli nemá peniaze.
„Volala Kieline,“ referoval Palan.
„Viem, počul som to až sem, tuším nebola práve nadšená.“ Odpovedal Holmi.
„Ide sem.“
Holmi sa zhrozil. „Pedlie, utekaj dole a naštartuj auto, musíme zmiznúť, aj keď pred ňou sa nedá utekať večne...“
Palan ho prerušil. „Holmi, bude dobré, keď tu bude aj ona, ste dvaja najpredávanejší spisovatelia, ktorých vydávame.“
„Palan, o čo vlastne ide, prečo ma musela vytiahnuť Pedlie?“
Palan mu vysvetlil situáciu. Po tom, ako Holmi pár minút nadával na Rídafa Tucinga a ministerského predsedu a senilného kráľa a červené víno, s ktorým si oblial nové rifle, konečne prišla Kieline.
Najprv vynadala Palanovi, potom Holmimu, nakoniec Pedlie. Lume si netrúfla povedať nič, stále ju brala ako svoju šéfku.
Potom Palan opäť vysvetľoval, potom si už rozbehnutá Kieline opäť zanadávala, tentokrát sa k nej pripojili všetci.
Takto premrhali drahocenný čas.
Keď Holmi s Kieline odchádzali, boli zachmúrení a nahnevaní.
Härveli sa obrátil k detektívke.
„Pedlie, vieš čo máš robiť.“
„Áno pane, všetko vypátram a vybavím.“
„Lume, volaj manželovi.“
Lotni sedel v kaviarni a fajčil. Mal sa stretnúť s kamarátom zo strednej. Mal s ním urobiť exkluzívny rozhovor do novín.
„Nazdars Lotni!“
„Nazdars Holmi, jaks vyrástol za ten rok.“
„Jak sa má rodzina?“
„Žádnu nemám.“
„Jakto?“
„Som sirotek Holmi, sirotkové rodzinu nemajú.“
„Jaj, prepáč, zabudol som.“
„No jo, to je fajn... Tak jaký je tvoj odkaz verejnosci?“
„Odcházám ze Sokola.“
„Čo? Pruč?“
„Bo to už nemá zmysel.“
Kieline si písala s Anhelom z najväčších internetových novín v kráľovstve.
A: Takze odchadzate zo Sokola?
K: Áno, po dôkladnom uvážení som dospela k záveru, že moje ambície a moje smerovanie je v rozpore s filozofiou vydavateľstva.
A: Pisete knihu, bude este vydana v Sokole?
K: Nie, akékoľvek vzťahy s vydavateľstvom hodlám prerušiť čím skôr to pôjde.
A: Mate vyhliadnute ine vydavatelstvo?
K: Niečo sa možno rysuje, ale o podrobnostiach pomlčím.
A: Nebude divne, ked vy ukoncite spolupracu so Sokolom a vas manzel nie?
K: Predpokladám, že Holmi ukončí svoju spoluprácu zarovno s mnou.
A: Dakujem za rozhovor.
Redaktor sa odhlásil. Kieline sa usmiala. Určite už sa nevie dočkať, ako to, čo zistil vytrúbi do sveta.
Mal na to pol roka a nakoniec mu stačili dva týždne. To bol jeho nový rekord. Napísal dvestosedemdesiat strán.
S ľudstvom bol koniec. Bolo zničené, nikto neprežil. Zem je neobývateľná. Holmimu sa tisli slzy do očí. Bez zeme si nevedel svoj život predstaviť. Všetko bolo stratené. Ak sa aj vojak Kruger dostal domov a ak sa aj dožil požehnaného veku, už si naňho nikto nespomenie. Nikto si už nikdy na nikoho nespomenie. Toto bol koniec. Slza mu kvapla na poslednú stránku knihy. Rozpila sa na slove „nádej“.
Rozhodne to nebola správa dňa. Bola to však správa významná. Vydavateľstvo Sokol je na kolenách, odchádzajú z neho dvaja najpredávanejší autori. Písali to noviny, hovorilo sa to v televízii, šírilo sa to po internete. Vyzeralo to tak, že vydavateľstvo je v koncoch. ň
A reakcia trhu bola blesková. Každý kto mohol sa snažil zbaviť akcií, pokiaľ mali ešte nejakú hodnotu. Rídaf sa usmial. Toto bola reakcia, ktorú od toho forského vidláka očakával. Konečne niečo šlo podľa plánu. Akcie už zrejme boli jeho, keď sa pozrel na ich súčasné ceny, tak prakticky za babku. Mladík poverený ich nákupom sa zatiaľ neozval. Zrejme mal kopu práce, kúpiť osemnásť percent bárs aj lacných akcií si vyžadovalo čas a zručnosť. Na chvíľu sa ho zmocnila neistota. Ten mladík, Lutis, áno volal sa Lutis, väčšinou volal aj keď chcel kúpiť akcie za jednu korunu. Niekedy ho to otravovalo. Teraz by bol radšej, keby nákup dopredu schválil.
Seun Lutis pozeral na obrazovku svojho notebooku ako vyoraná myš. To je snáď sen. Ceny padali dole nosom, začalo to včera v noci, teraz ráno dosiahli historické minimum. Musí zavolať šéfovi. Vytiahol mobil. V tom ho niečo pichlo do krku. Skôr ako stratil vedomie nad sebou začul chladnokrvný ženský hlas. „Sladké sníčky kancelárska myšička.“
„Tak Lume, ako to vyzerá?“
„Vyzerá to výborne pán Härveli, ministerstvo informácií im udelilo pokutu.“
Palan sa spýtal na sumu. Lume mu ju povedala.
Palan sa zasmial. „Ha ha ha, veď toľko nám zarobia noviny za týždeň, samozrejme sa s nimi hneď vyrovnáme.“
„Sme z toho vonku.“ Povedala s úsmevom Lume.
Palan ju nadšene objal. Keďže bol trpaslík, nos jej zaboril medzi prsia. Zháčil sa a rezervovane cúvol.
„Lume, ja som možno srdce firmy, ale ty si jej hlava.“
Vtom sa rozleteli dvere kancelárie a do miestnosti sa vrútil zástup ľudí. V jeho čele kráčal Rídaf Tucing, za ním traja policajti a dvaja muži v oblekoch a slnečných okuliaroch, teda nejakí agenti alebo nieč medzi úradníkom a vyšetrovateľom.
Prvý z nich prikročil k Palanovi.
„Kde by sme našli pána Holmiho a jeho manželku Kieline Parsovú?“
Holmi sa zahľadel do očí skrytých za čiernymi sklami. „Tu nie sú, prečo ich hľadáte?“
„Máme dôvodné podozrenie, že sa dopustili špekulácií na trhu.“
Lume s úsmevom odvetila. „To je asi pravda, práve za to dostali pokutu od ministerstva informácií a pokiaľ viem, už ju aj vyplatili. Takže vaše vyšetrovanie pravdepodobne nebude potrebné, keďže už boli potrestaní.“
Rídaf očervenel. „Spiknutiä! To jä hnusné spiknutiä!“
Palan sa naježil, ako to dokáže len trpaslík s bradou po pupok. „Ty ideš niečo rozprávať o spiknutí?! Ty ríšsky barón zo Starého Brodu! To tvoje ä je asi také autentické jak umelé kvety! Vypadni z mojej firny a už sa nikdy nevracaj! “ Potom sa obrátil k policajtom. „Prirodzene páni, vám rád odpoviem na pár otázok, len predtým prosím odveďte pána Tucinga, ktorý nemá oprávnenie sledovať môj výsluch.“
Tucing pristúpil k Palanovi tak blízko, že sa takmer dotýkali.
„Rídaf, myslíš si, že keď mi takmer stúpiš na špičky topánok, dostanem strach z tvojej veľkosti? Už dávno viem, že si veľký... debil.“
„Počúvaj ma ty krpec, nevieš s čím sa zahrávaš a ani netušíš, aké bude mať toto všetko následky. Pozdravuj toho forského šmejda aj jeho blonďavú kurvu a odkáž im, nech si dajú dobrý pozor na decká, malé deti sú krehké stvorenia. Takisto aj starí trpaslíci. A počul som, že ani účtovníčky na tom nie sú najlepšie.“
Palanovi zablčali oči. „Rídaf, pozdravuj pána ministerského predsedu... Hapčí!“ Palan napodobnil kýchnutie a tresol Tucingovi čelom do brucha. Ten sa s vyrazeným dychom zviezol na dlážku.
Palan , stelesnená nevinnosť, sa ospravedlňoval. „Prepáčte. Pán Tucing má veľmi agresívnu voňavku, mali by ste ho odviesť preč, než si opäť kýchnem.“
„Takže teraz sme niečo ako Härveliho partneri?“ Pýtala si Kieline. S Kieline vybrali všetky úspory a kúpili za ne akcie, ktorých cenu znížili svojím avizovaným odchodom od vydavateľstva Sokol.
„Možno, aj keď vlastníme dokopy len osemnásť percent.“ Povedal Holmi.
„Tak, to je naša dráha. Od asistentov cez spisovateľov až po akcionárov. V tom vydavateľstve sme robili už snáď všetko.“
„Okrem upratovačov.“
„Okrem upratovačov. Ale spisovatelia teda zostávame.“
„Lin, hovor za seba, ja už písať nebudem.“
Kieline vyvalila oči.
„Robíš si srandu, že.“
„Nie. Celý život som dal Zemskej ságe. Neviem si predstaviť, že by som zrazu začal písať niečo iné.“
„Holmi, ale veď si najlepší.“
„Nie, najlepšia si ty. Ja som len najprepracovanejší. Všetky veci, ktoré napíšem musia z niečoho vychádzať, musia niekam zapadať. Keď si predstavím, že by som mal začať odznova, nedokážem to. Zničil som celú planétu.“
„Ty a prepracovaný? V jednej knihe máš priemerne jeden umelecký opis, nikdy bližšie nepopíšeš postavy, hocikedy len povieš, ako sa volajú a akého sú pohlavia, za celú knihu nič bližšie..“
„A čo, nemusíš u každej postavy vedieť, akého tvaru má nechty na pravej nohe, je to úplne jedno, nech si každý predstaví postavy ako chce, nechcem nikomu nanucovať predstavy svoje. A vieš čo? Aspoň na rozdiel od teba neopisujem na pol strany kvetináč petúnií, okolo ktorého prešla postava, ktorú videla hlavná postava a ktorej jedinou úlohou v knihe je prejsť okolo kvetináča petúnií...“
„Ale ale, jak si sa nám rozčertil.“ Povedala Kieline hlasom, akým sa hovorí na nemluvňa, keď si dobre odgrgne a pohladkala ho po líci.
Zrazu pred nimi stála Eiline. „Tati, volá mi ujo Palan, že už by si si konečne mohol zapnúť mobil.“
„Odkiaľ má Palan tvoje číslo?“
„Asi od Pedlie.“
„A odkiaľ má Pedlie...“ V tom si spomenul na Jóreho. Keby Kieline zistila, že jej štrnásťročná dcéra má chlapca, to by bol poprask. On, na rozdiel od svojej ženy, vedel, čo robia iné dievčence v Eilininom veku a bol rád, že jeho dcéra je aspoň v monogamnom vzťahu.
„Vieš čo, požičaj mi ten mobil.“ Eiline mu podala svoj telefón.
„Áno pán kolega, želáte si?“
„Holmi, hádaj čo!“
„Schudol si?“
„Nie, pred chvíľou som dal Tucingovi čelovicu do brucha. Po tom som túžil už tak dlho.“
„Vedel som, že si neschudol.“
„Zase si vtipný jak kresbičky na verejných záchodoch.“
„Áno, poväčšinou ich tam kreslím ja.“
„Dobre Holmi, teraz počúvaj, Lumin manžel vám vybavil tú pokutu, aby vás nemohli zavrieť, zaplatí ju za vás vydavateľstvo.“
„Super.“
„A teraz niečo menej radostné. Tucing sa trocha vyhrážal mne, Lume, tebe aj tvojej rodine. Najal som pár ľudí, aby na vás dozerali, ani nezistíš, že sú tam.“
„Kde?“
„Hocikde, budú tam, kde ich bude treba.“
Holmi sa začal báť. Ani nie tak o svoj život, ako o svoje súkromie. Radšej zmenil tému.
„Palan, dopísal som poslednú knihu. Mám ti ju poslať?“
„Ty ju vážne chceš pustiť do tlače?“
„No, myslel som, že musím.“
„Musel si len dovtedy, dokedy sme nekontrolovali vlastné vydavateľstvo.“
„Takže ľudstvo, nemusí vymrieť?“
„Nie, kľudne si môže zažiť aj ďalších tridsať kníh, kde budú pozemšťania na vesmírnych lodiach kolonizovať vesmír. Môžeš prejsť do scifi plného laserových diel, hyperpohonu a teleportov.“
Holmi mu bez varovanie položil. Mobil hodil Eiline, teda aspoň jej smerom a vbehol do pracovne. Z vytlačenej verzie knihy vytrhol štyridsať posledných strán a nakŕmil nimi skartovačku. Potom tieto strany vymazal aj z počítača. Chcel zničiť každý dôkaz o tom, že by ľudstvo niekedy vymrelo.
Zadelila svojim ľuďom prácu. Strážili Holmiho rodinu, strážili Lume, strážili Palana. Ale Pedlie mala novú prácu, konečne nejakú zaujímavú. Bude ťažké vypátrať, čo ma ministerský predseda za lubom a Härveli to chcel zistiť čím skôr. Brala to ako výzvu.
Holmi neodpovedal, spojenie sa prerušilo, zrejme nejaká technická závada. Palan odložil telefón a ďalej písal. Figúrky sú v pohybe, aj keď momentálne to vyzerá, že my máme len pešiakov, zatiaľ čo protivník má samé dámy. Ale aj pešiak s dobre nabrúsenou kopijou môže nečakane bodnúť.
Na druhý deň sa v novinách Sokol objavil článok s nadpisom Zaplať si svojho diktátora.
Goblin Ohreb sa opäť viezol v metre, vo vozni sedel len on a starý chlapík. Povedal si, že sa trocha zabaví. Hodil na starca strašidelný pohľad číslo sedem. Starec mu pohľad bez žmurknutia opätoval, v očiach mal studený oheň, ktorý donútil Ohreba odvrátiť tvár.
Kukni na mna ešče raz a vyšmarím ta zokna, pomyslel si najstarší Holmi.
Asi by som sa mal prestať takto baviť, lebo ma raz niekto vyšmarí z okna, pomyslel si Ohreb.
Holmi rozvíjal hrdinskú zápletku. Keď si to rozrátal, vyzeralo to tak, že kniha bude mať okolo päťsto strán. Ľudia prežijú, zaslúžia si to. John Kruger, pravnuk vojaka Krugera a agent CIA, bude svetoznámym hrdinom.
Rozmýšlal nad tým, že raz napíše knihu alebo aspoň poviedku o tom, ako takmer vyhubil ľudstvo, o boji o vydavateľstvo Sokol, a možno aj o veciach, ktoré prídu potom. Kráľovstvo zrejme čakajú ťažké časy.
Ale ľudia budú žiť, napriek všetkým vojnám, teroristickým útokom, smrtiacemu fanatizmu a nenávisti sú tu stále tí ešte nenarodení, ktorí môžu byť lepší. A Holmi sa bude snažiť, aby lepší boli. Aj keď to asi nebude jednoduché, niekedy mal totiž pocit, akoby si ten svet žil vlastným životom...
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.
