FanFiction: "V ohrození"
Autor: Ivana Malinková Utorok, 01 Február 2011 19:04
Autor: Ivana Malinková
Prezývka: Ifka s.r.o.
Vek: 25 rokov
Súťažná kategória: FanFiction
DISCLAIMER: Postavy pochádzajú z mangy „Saint Seiya“ (Rytieri Zodiaku) autora Masami Kurumada.
Upozornenie: Príbeh obsahuje scény násilnej povahy, ktoré môžu byť nevhodné pre detského čitateľa.
V ohrození
Bolo to už dávno, čo sa Seiya a jeho kamaráti naposledy postavili nebezpečenstvu. Všetci bývalí nepriatelia boli porazení a na zemi bol mier. Pravda, veci nie sú vždy také, ako sa zdajú...
Ten deň začal ako každý iný. V sídle kňažnej Saori, ktorú rytieri považovali za vtelenie bohyne Atény, sa mladá charizmatická žena stretla so svojimi rytiermi na neformálnych raňajkách. Pani domu, elegantná dlhovlasá dáma, sedela za vrchom stola. Po jej
pravej ruke sedel Seiya, hnedovlasý mládenec, a vedľa neho Shiryu, ktorého čierne vlasy siahali takmer po zem. Na druhej strane stole sedel modrovlasý Ikki, jeho zelenovlasý mladší brat Schun a blondiak Hyoga. Bol krásny jarný deň. Slnko svietilo a v záhrade panského sídla
štebotali vtáčiky. Seiya sa s úsmevom načiahol po pečive.
„Madam, veľmi si ceníme vašu pohostinnosť, v mojom skromnom podnájme by som sa takto kráľovsky nenajedol!“
Distingvovaný Shiryu ho s nevinným úsmevom zahriakol:
„Nemôžeš sa aspoň raz správať ako sa patrí na rytiera?“
„Veď som mimo službu,“ odbavil to Seiya so šibalským úsmevom.
„ Kámo, my nikdy nie sme mimo službu,“ upozornil ho najstarší zo skupiny, Ikki.
„No a?“ odvetil Seiya. „Veď už vyše roka sa nič nestalo. Žiadne vojny, žiadni bojovníci, ktorí by chceli zničiť svet a...“
Schun sa práve vtedy otočil k oknu a zbadal rýchlo sa blížiaci predmet. Bol to šíp. Nedbal na bezstarostnú náladu pri stole a vykríkol:
„K zemi!“
Rytieri sa sotva stačili prikrčiť. Ozvalo sa rinčanie skla v okennom ráme. Okolo Saori presvišťal šíp a zapichol sa do steny za ňou. Seiya vyplašene pozrel na poblednutú kňažnú.
„Madam, ste v poriadku?“
„Áno,“ prikývla roztrasená Saori.
Hyoga vstal a pozrel cez rozbité okno do záhrady. Nikde nikto. Len kdesi na konci parku, možno dva kilometre odtiaľ, presvišťala drobná postavička. Nech to bol ktokoľvek, bol tu len preto, aby vystrelil jeden osamelý šíp. Seiya pomohol kňažnej vstať a Shiryu vytiahol šíp zo steny.
„Pozrite, tu je odkaz!“ zvolal.
Ikki pribehol k nemu.
„To myslíš vážne?“
Shiryu mu mlčky podal šíp. Na dreve boli rôzne ornamenty a priviazaný papier. Ikki ho rýchlo odviazal a podal kňažnej, aby sa na to pozrela. Saori s obavou roztvorila papier.
„Drahá kňažná!
Prepáčte tento spôsob doručovania pošty, ale nemáme oficiálnych vyjednávačov. Tak k veci. Zrejme ste o nás ešte nepočuli, ale čoskoro budete. Sme bojovníci z Európy. Naša moc je väčšia ako moc vašich rytierov. Behom niekoľkých týždňov ovládneme celý svet. Ak chcete prežiť, vzdajte sa skôr, ako vám prídeme zrovnať so zemou váš domček. Máte asi tak mesiac na rozmyslenie. Radšej nás pri našom príchode privítajte a zverte nám vašu krajinu dobrovoľne. Ak to urobíte, necháme vás nažive. Ak nie, nebudeme sa s vami maznať.
So srdečným pozdravom
Bojovníci z Európy.“
Kňažná dočítala a s obavou pozrela na svojich piatich verných rytierov.
„Bojovníci z Európy? O takých som ešte nepočul,“ poznamenal Seiya znepokojene.
Hyoga pristúpil dopredu.
„Ja už áno... Viete, že som vyrástol na Sibíri... Začul som nejaké zvesti o kmeni, ktorý sa tam skrýva a cvičí sa v ovládaní podobných bojových techník, ako máme my.“
„Za koho bojujú?“ opýtala sa Saori.
„To neviem,“ odvetil Hyoga. „Ale ak chcete, pôjdem to zistiť. Neviem o nich veľa, ale... moji priatelia na Sibíri by mi možno vedeli pomôcť.“
„Hyoga, to je nebezpečné! Čo ak sú naozaj takí mocní, ako píšu?“ opýtal sa Schun.
„Prosím ťa, nikto nie je silnejší ako rytieri Atény!“ povedal Seiya sebavedomo. „Nech sú ktokoľvek, my ich premôžeme a obnovíme poriadok na zemi!“
Všetci piati nadšene dvihli ruky do vzduchu. Len kňažná Saori ostala vážna. Jemne natiahla ruku a dotkla sa Hyogovho pleca.
„Dávaj si na seba pozor a rýchlo sa vráť, Hyoga. Sám by si bol v príliš veľkom ohrození.“
„Budem sa snažiť,“ prikývol Hyoga. „Nech je tam ktokoľvek, nájdem ho. A všetko bude dobré.“
Seiya mu tiež dal ruku na plece.
„Tak sa drž. Čakáme ťa so správami čo najskôr.“
Na Sibíri ešte nebolo po jari ani stopy. Posledné fľaky snehu zakrývali krehké výhonky mladých rastlín. Hyoga sa už pár hodín obšmietal okolo niečoho, čo by mohol byť tábor bojovníkov. Nešlo mu to do hlavy. Na to, že bola moderná doba, to vyzeralo až nezvyčajne zastaralo. Obyčajná kamenná a drevená pevnosť. Veľká síce ako celé mesto, ale akoby zaseknutá v barbarskom stredoveku. Blondiak sa obšmietal tak usilovne, že si vôbec nevšimol postavu číhajúcu na strome nad ním. Len na neho zrazu spadol kameň a on stratil vedomie.
Prebrala ho studená voda na tvári. Hyoga sa otriasol a otvoril oči. Oproti nemu stála žena so svetlými vlasmi a prenikavo zelenými očami. Položila vedro na zem a usmiala sa.
„Vitaj medzi prebudenými, blondiačik!“
Hyoga sa obzrel. Bol vo veľkej sále, ktorá sa zrejme nachádzala pod zemou. Pri strope, vysokom aspoň desať metrov, presvitalo svetlo. On stál v strede, s rukami pripútanými v reťaziach. Podvedome nimi trhol, ale boli príliš hrubé. Nedokázal by sa oslobodiť. A vlastne by to ani nemal skúšať. Chcel tu byť predsa v utajení...
„Kde som?“ opýtal sa.
Žena ho obišla, aby si ho mohla pozorne prezrieť.
„Očividne niekde, kam by si sa z vlastnej vôle nechcel dostať,“ povedala. „Si v mučiarni nášho vodcu, keďže si sa ponevieral po okolí za účelom špehovať. Nemám pravdu?“
Hyoga váhavo prikývol.
„Vlastne... áno...“
Žena sa pohrdlivo zasmiala.
„Hlupáčik... kto ťa poslal? A radšej mi to povedz rovno, kým to z teba nevytlčiem!“
Hyoga neodpovedal. Keby rovno prezradil, čo je zač, celá misia by bola ohrozená. Musel nenápadne zistiť, čo je zač nepriateľ. A, samozrejme, potom sa ešte nenápadnejšie vytratiť a priniesť správu kňažnej a ostatným rytierom. Žena chvíľu čakala, či niečo nepovie, potom ho prudko udrela do brucha.
„Onemel si? Hovor!“
On však stále čušal. Jej úder bol silný, takmer mu vyrazila dych. Trocha ho to prekvapilo, lebo... ak bola niečoho takého schopná žena, čo asi mohli urobiť muži...?
„Ja mám čas, kým sa rozhovoríš,“ poznamenala žena. Hyoga sa napriek bolesti pokúsil o vtip.
„Ja sa s cudzími nemám zhovárať...“
Žena sa pousmiala.
„No dobre, že si taký pekný, tak sa predstavím. Volajú ma Číča. Alebo Mačka. Pracujem tu ako hlavná mučiarka pre nášho vodcu, ktorý sa chce zmocniť vlády nad celým svetom. A nikto mu v tom nezabráni – ak to nebudem ja sama. Spokojný? Teraz by si sa mohol predstaviť ty.“
„A čo potom?“ opýtal sa Hyoga váhavo.
„Potom budeme vedieť, čo ti vytesať na hrob,“ odbavila to Mačka. „Teda, ak by si veľmi prosíkal, tak ťa necháme pracovať ako otroka. Vlastne by som potrebovala niekoho, kto by ma obsluhoval, až budeme vládnuť svetu...“
„Čo je zač ten vodca?“ vyzvedal Hyoga. Snažil sa nenápadne zvrtnúť reč vo svoj prospech, ale ona si to rýchlo všimla. Varovne dvihla ruku.
„Hej, tu sa pýtam ja, ak si zabudol! Tak ešte raz: čo si zač? Kto ťa poslal?“
Hyoga stále nič neprezradil. Mačka ľahostajne mykla plecami.
„Nedávaš mi na výber...“
Prešla k druhému koncu miestnosti, kde mala nachystané rôzne pomôcky na mučenie. Vytiahla odtiaľ bič a varovne ním zapraskala. Hyoga sa strhol. Nebolo mu všetko jedno. Mačka sa postavila za neho a niekoľkokrát ho šľahla. Mladý rytier zaťal päste a snažil sa vydržať. Keď z neho ani po desiatich minútach nedostala vôbec nič, Mačka odstúpila. Hyoga
mal na chrbte škaredú ranu. Odložila bič a znova mu pozrela do očí.
„Stále sa chceš hrať na partizána, mládenec?“
„Nič ti nepoviem,“ odsekol Hyoga.
Mačka si popukala prsty na rukách.
„Tak fajn, musíme pritvrdiť!“
Hyoga sa len zdesene díval, ako sa premenila. Jej oblečenie sa zmenilo na čierny úbor a na rukách sa zjavili pazúry. Okolo Mačky sa objavila zelenkavá žiara, tak veľká, akoby siahala až po koniec vesmíru. Rytier svoju magickú moc takisto čerpal z hviezd, zo súhvezdia Labute. Ale ona mala zrejme pod palcom oveľa viac ako on.
„Mačacie pazúriky!“ zvolala. Hyoga videl, ako sa na neho vyrútila fatamorgána obrovskej čiernej mačky. Jej napriamené pazúry ho zasiahli do hrude a krku. Od bolesti vykríkol a zviezol sa na kolená. Triasol sa a krv mu stekala po tele. Rany neboli smrteľné, ale cítil, že ak rýchlo niečo nevymyslí, tak by mohol vykrvácať. Začal zvažovať situáciu. Mohol by skoncentrovať svoju energiu a skúsiť s ňou bojovať. No vedel, že... nemal by najmenšiu šancu...
Mačka podišla k nemu a dvihla ho za krk na nohy.
„Ty naozaj chceš, aby som ťa zabila?“
„Veď až sa priznám, tak ma aj tak zabiješ, nie?“ odvetil Hyoga.
Mačka skĺzla pohľadom po jeho doráňanom tele. Ľavou rukou sa dotkla jeho skrvavenej hrude a olízala kvapku krvi, ktorá jej zamazala prsty.
„Možno si ťa nechám, blondiak...“
Hyoga sa vydesil. Už vedel, aká je mocná. A byť navždy jej otrokom bola horšia predstava ako smrť... Kým váhal s odpoveďou, Mačka mu pozrela do očí.
„Nemyslela som si, že mladí rytieri zodiaku vedia byť takí odolní...“
Hyoga zalapal po dychu. Veď sa tak usiloval neprezradiť... Mačka odstúpila a premerala si ho.
„Nemusíš hovoriť nič, dávno viem, kto si... Ty si Hyoga, rytier Labute, jeden z ochrancov Saori, považovanej za vtelenie bohyne Atény, však?“
Neodpovedal, ale z jeho vyplašeného výrazu bolo jasné, že uhádla. Len stále netušil, ako je to možné. Mačka si založila ruky a čakala, ako zareaguje. Hyoga sa po chvíli opýtal:
„Zabiješ ma?“
„Mala by som?“
„No... vravela si, že to robíš,“ odvetil Hyoga.
Mačka vtedy ukázala na jeho putá a tie sa samy od seba otvorili. Hyoga sa zviezol na kolená. Stále nerozumel. Mačka sa sklonila k nemu a pomohla mu vstať.
„Niečo ti poviem, blondiačik. Medzi mnou a našim vodcom je trošku napätie. A viem, že až by sa stal vládcom sveta, tak by som bola na zozname štvanej zveri. Musím sa ho zbaviť skôr, ako to urobí on. Pomôžeš mi?“
Hyoga sa napriamil. Stále krvácal, ale mal pocit, že sa jej postoj k nemu zmenil. Už ho očividne nechcela zabiť. A zrejme ho celý čas len testovala...
„Kňažná Saori ma poslala, aby som zistil, čo ste zač,“ povedal Hyoga. „A už je mi jasné, že ste silnejší ako my. No budem rád, ak budeme spolupracovať.“
Mačka sa usmiala a prešla mu prstami po ranách. Hneď prestali krvácať a zmizli. Hyoga sa ani nestačil opýtať, čo sú to za čary, keď mu povedala:
„Výborne, chlapče... tak poď, zoznámim ťa s mojimi priateľmi. Máme pred sebou ešte veľa práce a musíme sa ponáhľať.“
Hyoga len mechanicky prikývol. Mal na jazyku tisíce otázok, ale... vedel, že bude mať dosť času, aby sa všetko dozvedel...
Hyoga si zvedavo prezeral podzemný labyrint. Mačka ho s fakľou v ruke viedla kamsi do neznáma. Občas zaklopala na dvere v stenách labyrintu a z nich vyšli ďalší ľudia. Muži aj ženy. Mačka im len mlčky kývla, aby šli za ňou a oni ju nasledovali. Hyoga si ich podchvíľou prezeral. Boli rôzni, ale všetci mali zvláštne oblečenie. Vyzerali, akoby mali nejaké zvieracie masky. Vlastne trocha pripomínali rytierov.
Asi po hodine vyšli z podzemia. Vonku sa už stmievalo. Mačka pozrela na zástup za sebou a opýtala sa:
„Sme všetci?“
„Myslím, že áno, Mačka,“ odpovedal jeden vysoký mladý muž s kučeravými čiernymi vlasmi po plecia.
„Tak fajn. Decká, toto je náš spojenec, Hyoga, rytier Labute. Zavedie nás za Aténou.“
Jeden zo skupiny, takisto svetlovlasý, si rytiera pohrdlivo premeral.
„Veď je to ešte chlapec!“
„Škorpión, nemusíš si z neho robiť posmech,“ povedala mu Mačka chladne. „Vydržal moje pazúriky. Zase až také decko to nebude.“
Hyoga dvihol ruku, aby požiadal o slovo.
„Pozrite, ja len chcem zabezpečiť, že sa na zemi udrží mier...“
Mačka mu ukázala jednu jaskyňu neďaleko.
„Tam prenocujeme a všetko ti vysvetlíme.“
Partia bojovníkov prešla do jaskyne. Boli tam nachystané zásoby. Muži rozložili oheň a nachystali improvizované lôžka, ženy zatiaľ pripravili večeru. Mačka sedela na jednom kameni prikrytom kožušinou a kývla rytierovi, aby si spravil pohodlie vedľa nej. Hyoga si sadol a čakal, čo povie. Bojovníci si posadali okolo a Mačka pozrela na rytiera.
„Tak, čo by si chcel vedieť?“
„Vlastne všetko zaradom,“ odvetil on. „Najprv, kto vlastne ste a... za koho bojujete...“
Bojovníci sa rozosmiali. Mačka sa s nevinným úsmevom otočila k jednej drobnej slečne, ktorá sedela neďaleko.
„To sú všetci rytieri takí roztomilo nevedomí, Jašterička?“
„Tak to neviem, ja som len strieľala,“ odvetila Jašterička s úsmevom. Hyoga vypleštil
oči. Bolo to pekné mladé dievča, útlej postavy, s dlhými čiernymi vlasmi.
„Ten šíp do okna... to si bola ty?“
„Presne tak,“ usmiala sa. „Ospravedlňujem sa za rozbité okno... dúfam, že som nikoho nezranila!“
„Nie, len... nemyslel som si, že to urobila... žena,“ vyhabkal Hyoga.
Mačka trocha zvážnela a začala vysvetľovať:
„Pozri, veci sa majú takto... Náš kmeň žil celé stáročia na Sibíri, kde sme trénovali, aby sme dosiahli našu úroveň moci... Pred niekoľkými mesiacmi sme po dlhom uvažovaní zvolili jedného mladého bojovníka za vodcu... Ale veci sa trocha zvrtli a on, namiesto toho, aby len spravoval náš malý svet, sa rozhodol, že si postupne podrobí celú planétu.“
Hyoga ostal v pomykove.
„Ale veď... nepočul som o ničom...“
„Samozrejme, že nie, pracujeme v utajení,“ ozval sa ďalší z bojovníkov. „Ja som momentálne prezidentom USA. Akurát o tom nikto nevie.“
„Medveď, nemusíš sa toľko chvastať,“ povedala mu Mačka.
„Len vysvetľujem mladému priateľovi, kde to viazne,“ odbavil to Medveď.
„No, v princípe ide o to, že pomaly nahradzujeme vládcov na celom svete,“ vysvetlila ďalšia zo skupiny, Líška. „Až padne Aténa, tak behom jedinej noci synchronizovane odstránime všetkých prezidentov, kráľov a akýchkoľvek vladárov a moci sa ujme vodca. Teda, ak mu v tom nezabránime.“
Hyoga pocítil, ako ním prebehli zimomriavky. Toto nebola príjemná predstava. No ešte stále mu to nedávalo zmysel.
„A... prečo ste sa rozhodli, že... tomu zabránite?“
„Lebo vodcom má byť ten najsilnejší. A to nie je náš vodca, to som ja. Poznám ho už dlho a viem, že by to nedopadlo dobre. Preto chcem, aby si nás zaviedol za Aténou. Len ak sa spojíme, môžeme vodcu a jeho zabijakov poraziť.“
Hyoga horlivo prikývol.
„Dobre... Aténa vám určite poskytne azyl a... všetku pomoc, ktorú potrebujete...“
Bojovníci súhlasne zahmkali. Tento nápad sa im páčil. Najedli sa a rozliezli po všetkých kútoch jaskyne, aby sa vyspali. Mali pred sebou dlhú cestu. A boj, ktorý mohol viesť až k vojne celosvetových rozmerov...
Schun stál ako obarený a meravo sledoval, ako sa s sídlu kňažnej Saori blíži skupina ľudí. Prvý šiel Hyoga a za ním vari stovka ďalších, poobliekaných v zvláštne vyzerajúcich brneniach. Rýchlo sa zvrtol a vybehol po schodoch do sály, kde Saori hrala na klavíri.
„Aténa, Hyoga sa vrátil!“ povedal jej.
Saori prestala hrať a vstala.
„Choď po Seiya a ostatných. Idem mu naproti.“
Hyoga prišiel takmer pred dvere. Otočil sa k Mačke a povedal:
„Pôjdem oznámiť Aténe, že ste prišli...“
„Nemusíš, už je tu,“ odvetila Mačka s úsmevom. Hyoga sa prekvapene otočil. Saori vyšla z dverí a vyzerala rovnako prekvapene ako on.
„Hyoga, koho k nám vedieš?“
Blondiak sa uklonil.
„Aténa, toto sú bojovníci, ktorí síce pochádzajú z kmeňa našich nepriateľov, ale rozhodli sa, že zvrátia nebezpečenstvo, ktoré hrozí svetu... Chcú nám pomôcť...“
Saori sa milo usmiala.
„Tak... vitajte v mojom dome, priatelia...“
„Nechceme, aby ste si robili zbytočné starosti, utáboríme sa v lese,“ povedala Mačka. „Teraz len chceme, aby ste nás vypočuli – a aby sme sa dohodli na spoločnom postupe...“
Saori jej kývla, aby vošla dnu.
„Nech sa páči, poďte...“
Mačka sa otočila ku svojim spoločníkom. Niekoľkým kývla, aby šli s ňou, ostatní ostali hliadkovať vonku. Saori ich zaviedla do jednej väčšej sály na prízemí. Zbehli sa tam aj rytieri, aby sa mohli zoznámiť. Po chvíľke vzájomného oťukávania sa Mačka postavila doprostred a povedala:
„Človek, ktorý je vodcom nášho kmeňa, chce ovládnuť svet. Ak ho chceme zastaviť, musíme sa spojiť, lebo ani my, ani vy nemáte sami dosť síl, aby ste to zvládli sami. V jeho armáde sú tisíce bojovníkov, vytrénovaných na zabíjanie a ničenie všetkého, čo im príde pod ruku. Okolo vodcu je päť generálov. Každý z nich je veľmi silný, ale vy piati by ste ich mohli zvládnuť. Vodcu nechajte na mňa.“
Seiya takmer urazene odvrkol:
„Ešte nebol tak silný nepriateľ, aby sme ho nedokázali poraziť!“
„Nerada by som ťa presviedčala o opaku za cenu tvojho života, Seiya,“ schladila ho Mačka. Hnedovlasý rytier chcel ešte niečo dodať, ale Shiryu mu radšej naznačil, aby bol ticho. Áno, Seiya už porazil mnoho bojovníkov, rytierov i podliakov, ale... niekedy by mu nezaškodilo, keby bol trocha skromnejší...
„Kedy môžeme očakávať útok?“ opýtal sa Ikki, ktorý stál trocha bokom, so založenými rukami.
„Zrejme čoskoro,“ odvetila Mačka. „Vodca rýchlo zistí, že sme odišli. A vzhľadom na to, že Aténa je poslednou baštou spravodlivosti, tak bude predpokladať, že sme tu. Madam, možno by ste sa mali schovať do bezpečia.“
Saori pokrútila hlavou.
„Ostanem tu. Verím svojim rytierom – aj vám.“
Mačka len mlčky prikývla. Seiya sa nezdržal a navrhol:
„Nemohli by sme s vodcom skúsiť bojovať my? Aspoň... ako taký malý vedľajší manéver...“
Mačka a jej pár verných spolubojovníkov si vymenilo pohľady.
„A viete, že by to nemusel byť až taký zlý nápad?“ poznamenala Mačka a jej šibalský úsmev dával tušiť, že má plán...
Vyzeralo to, akoby nad krajinou zmizlo nebo. V údolí za mestom sa zišli dve vojská. Jedno rozsiahle, plné krvilačných bojovníkov zo Sibíri, túžiacich poraziť Aténu. A proti nim hŕstka rytierov pod vedením kňažnej Saori. V dlhých šatách nevyzerala ako bojovníčka. Keď ju uvidel vodca bojovníkov, vysoký muž v odeve pripomínajúcom tigra, rozosmial sa.
„Toto má byť Aténa? A jej rytieri? Banda nedorastkov!“
Seiya hneď zaťal päste a vykríkol:
„Možno nás nie je toľko, čo vás, ale budeme bojovať do posledného dychu za mier vo svete! Poďte na nás, ak si trúfate!“
Vodca lúskol a z vojska vystúpilo päť mužov. Jeho najlepší bojovníci. Vodca pozrel na Aténu a navrhol:
„Tak skúsime, čo tvoji chlapci zvládnu... Tvojich päť najlepších proti mojim piatim...“
Saori pozrela na päticu najvernejších rytierov a prikývla. Seiya, Shiryu, Hyoga, Schun a Ikki sa postavili pred ňu. Každý z nich si premeral protivníka. Boj mohol začať.
Schun si s rešpektom prezrel muža oproti nemu. Bol vysoký a mal na líci škaredú jazvu. Po rokoch bitiek bol trocha zmrzačený, ale Schun už z diaľky cítil, že to nebude ľahký protivník. S posmešným výrazom si premeral zelenovlasého mládenca.
„Čo si ty za šaška, chlapče?“
„Som Schun, rytier Andromédy,“ predstavil sa rytier a ukázal svoje zbrane – dve reťaze, ktoré sa samy dvíhali proti nepriateľovi.
„Ja som Šakal a do piatich minút ťa zabijem,“ povedal muž nezaujato. „Teda, len ak sa mi bude chcieť štyri minúty kecať...“
Schun sa trocha prikrčil, očakával útok. Snažil sa Šakala odhadnúť, ale ten mu nedal čas na rozmýšľanie. Dvihol ruku a na rytiera sa vrhla krutá víchrica. Len reťaze mu zabránili v páde. Šakal po chvíli prestal útočiť a uznanlivo pokýval hlavou.
„Na takého drobca to nebolo zlé!“
Schun sa víťazoslávne usmial, ale Šakal varovne dvihol ruku.
„Ale to som sa len rozohrieval, vieš?“
Nasledovala druhá rana, podstatne silnejšia. Schun mal čo robiť, aby to ustál. Jeho reťaze ho bránili, ale po chvíli sa mu zatriasli nohy a odletel na blízku skalu. Jeho starší brat Ikki sa strhol.
„Schun...“
Shiryu, ktorý stál vedľa Ikkiho, mu polohlasne povedal:
„Dôveruj mu, už zvládol aj horších...“
„Neviem, či bolo niečo horšie ako toto,“ odvetil Ikki zachmúrene.
Schun sa pozviechal zo zeme. Mal drobný škrabanec na tvári, ale nič vážne. Jeho reťaze a brnenie spoľahlivo odviedli svoju prácu. Šakal si založil ruky a zhovievavo sa usmieval.
„Ty ešte stojíš? No teda, kto by to bol povedal...“
Schun si utrel krv z tváre.
„Nemám rád násilie, ale nedávaš mi na výber...“
Potom pozbieral sily a rozbehol sa proti nemu. Reťaze zasvišťali vzduchom a Šakal sa ocitol v ich zovretí. Bojovníci napäto ustrnuli. Schunovi sa v očiach objavil záblesk víťazstva, ale Šakal sa začal smiať.
„Nemáš na viac?“
Potom ľahúčko rozdrvil reťaze na prach. Schun ostal v šoku. Ako je to možné? Jeho reťaze predsa mali byť nezničiteľné...
„Uznávam, bol to dobrý pokus,“ poznamenal Šakal, kým si z brnenia striasal posledné zvyšky reťazí. „Ale už takmer uplynulo mojich päť minút. Nie žeby ma táto zábava nebavila, ale zajtra by som sa mal stať novým kráľom Nórska, takže to radšej rýchlo skončím. Aj tak si už bezbranný...“
Schun sa napriamil.
„Moje reťaze si síce zničil, ale nie ducha Andromédy, ktorý je vo mne...“
Kým sa Šakal stihol spamätať, Schun sa znova rozbehol proti nemu. Využil moment prekvapenia a podarilo sa mu zhodil Šakalovi prilbu z hlavy. Nevzhľadný bojovník mu venoval ten najhorší pohľad, akého bol schopný.
„To nemôžeš proste skapať?!“
Chytil Schuna za ruku, roztočil ho nad hlavou a z celej sily hodil o skalu. Tvrdé bralo sa pod takou ranou rozdrvilo a Schun ostal ležať tvárou k zemi. Na okamih nastalo ticho. Šakal si spokojne pošúchal ruky a otočil sa k vodcovi.
„Jedna nula pre nás...“
„Ešte nie,“ zašepkal Schun.
Šakal sa prekvapene otočil. Schun sa pomaly dvihol na nohy. V brnení mal diery a celý bol dolámaný, ale jeho odhodlanie nepovolilo. Zjavila sa okolo neho ružovkastá žiara. Jeho kozmická energia. Bol možno telesne slabý a zranený, no jeho sila rástla do závratných rozmerov. Šakal prekvapene ustúpil.
„Veď už mal byť mŕtvy!“
„Očividne nie som,“ odvetil Schun a znova zaútočil.
Na údolie sa znieslo malé tornádo. Dvihlo Šakala nad zem a všetci prítomní sa museli prikrčiť, aby nevzalo aj ich. Schun stál v strede toho víru a nechal Šakala vyletieť vysoko nad zem. Ozval sa jeho vydesený krik, ktorý zrazu ustal. Na zem so zadunením dopadlo telo. Zjazvený Šakal ležal bezducho pred vodcom a spolubojovníkmi. Tenký pramienok krvi z jeho úst svedčil o konci. Schun, vyčerpaný bitkou, sa ešte raz usmial a zamdlel. Podlomili sa mu kolená a ocitol sa tvárou v prachu, len pár metrov od svojho protivníka.
Vodca znepokojene pozrel na telo jedného zo svojich najlepších bojovníkov a otočil sa k druhému.
„Jazvec, dúfam, že ty budeš trocha odolnejší!“
„Spoľahni sa,“ usmial sa druhý muž a pozrel na štyroch rytierov. „Tak, kto ide?“
Ikki, ktorý so zaujatím sledoval bratov súboj, hrdo dvihol hlavu.
„Idem ja. Ak niečo zvládol môj mladší brat, pre mňa to bude hračka!“
Ikki a Jazvec sa postavili proti sebe. Modrovlasý rytier sa snažil ostať pokojný, hoci mu nebolo všetko jedno. Jasne cítil, že toto nebude ľahký protivník. Jazvec si prezrel jeho výzbroj a opýtal sa:
„Ty budeš Fénix, však?“
„Presne tak,“ prikývol Ikki.
„Aha, krabička zápaliek,“ poznamenal Jazvec nezaujato. „Nebudem tu mať silné reči ako Šakal, hoci aj tak nepredpokladám, že by som s tebou strávil viac ako desať minút...“
Ikkiho táto poznámka trocha znepokojila. Takýmto tónom sa o rytieroch Atény predsa nehovorí... No Jazvec si len popukal prsty na rukách a kývol mu, aby začal. Ikki sa chvíľku sústredil, až sa okolo neho objavila červená žiara a obrovský fantómový fénix. Keď sa so škrekotom vrhol na Jazveca, ten dupol a zmizol pod zem. Ikki vypleštil oči. Poobzeral sa, ale protivníka nikde nevidel. Jazvec sa po chvíli vynoril zo zeme rovno pod ním a prudko ho udrel do brucha. Ikki zastonal a spadol na zem. Jazvec spravil elegantné salto dozadu a s nevinným úsmevom vysvetlil:
„Už chápeš, prečo ma volajú Jazvec? Schovávam sa v zemi a môžem vyliezť kdekoľvek... Ten tvoj vtáčik na mňa neplatí!“
Ikki si pošúchal zranené brucho. Práve si uvedomil, čo je silnou stránkou jeho nepriateľa. Mohol sa schovať pod zem a znenazdania zaútočiť. Jediný spôsob, ako ho premôcť, bolo nedovoliť mu zaliezť pod zem... Ale ako to docieli?
„To si skôr dážďovka, keď sa schovávaš,“ poznamenal rytier, aby získal čas. Jazvec len mávol rukou.
„Sotva... dážďovky nedokážu toto!“
Potom sa rozbehol na Ikkiho a silným kopancom ho poslal na nedobrovoľný výlet na najbližšiu skalu. Fénix sa rýchlo dvihol zo zeme.
„Na červíka slušný výkon,“ poznamenal. Musel Jazveca vyprovokovať k ďalšiemu útoku. Bola to síce šialená stratégia, ale možno mohla fungovať...
„Tvoja povesť neklame, si pekne tvrdý,“ uznal Jazvec. „Ale ak tak veľmi chceš, aby som z teba vytriasol dušu, rád to urobím!“
Znova sa rozbehol na Ikkiho. Ten ostal pripravený a v príhodnej chvíli venoval protivníkovi silný úder. Tento krát obaja odleteli na najbližšie skaly. Ikkimu spadla prilba, ale v očiach mu žiarila spokojnosť. Kým sa Jazvec stihol spamätať, Ikki pribehol k nemu a pevne ho chytil za plecia, aby sa nemohol hýbať.
„Pôjdeme na malý horúci výlet!“ navrhol.
Jazvec ostal v šoku. Ikki s ním vyletel vysoko do oblohy. Netrvalo dlho a obaja sa ako meteorit rútili k zemi. Nasledovala ich červená žiara, jasný dôkaz toho, že v tomto kole vyhráva Fénix.
Potom sa ozval náraz. Uprostred bojového poľa sa objavil hlboký kráter. Na jeho dne ležal Ikki a vedľa neho Jazvec. Obaja v bezvedomí. Saori sa zo svojho miesta naklonila dopredu, aby videla, čo sa bude diať ďalej. Mala o Ikkiho strach. Kvôli svojej ohnivej povahe už neraz riskoval život. A tieto výlety ku hviezdam patrili medzi jeho najnebezpečnejšie kúsky. Nechcela, aby sa mu niečo stalo...
Po chvíľke sa ozvalo slabé zastonanie. Ikki sa z posledných síl nadvihol a skontroloval svoje dielo. Jazvec práve vydýchol naposledy. Druhé kolo takisto dopadlo v ich prospech. No Ikki už nemal silu vstať...
Hyoga pristúpil bližšie, aby si mohol prezrieť svojho protivníka. Stál proti nemu vysoký štíhly muž so zvieracími parohami na prilbe. Venoval rytierovi skúmavý pohľad.
„Teba som už niekde videl...“
„Som Hyoga, rytier Labute,“ predstavil sa blondiak. „Vyrástol som na Sibíri. Možno si ma tam zazrel naháňať ľadové medvede...“
Muž sa rozosmial.
„Aha, už si spomínam... Nuž, ja som Sob. A ľadové medvede som naháňal ešte ako batoľa. Takže je jasné, že z teba o chvíľku spravím cencúľ.“
Hyogovi prebehlo hlavou, že táto skupina bojovníkov by mohla prestať s tým chvastaním. Schun aj Ikki si so svojimi protivníkmi pomerne ľahko poradili. A hoci boli obaja vyčerpaní a na pokraji smrti, vedel, že za pár dní budú v poriadku. Nemal náladu na počúvanie Sobových rečí a privolal svoje mágie. O pár sekúnd už od neho vyšla snehová chumelica. Sob ostal stáť ako stĺp a nechal ho, aby sa predviedol. Pokryla ho srieň a tenká vrstva ľadu, ale len čo Hyoga prestal útočiť, ľad sa rozpadol.
„Nebuď smiešny, chlapče, toto je detinské,“ poznamenal Sob pohrdlivo a zaútočil. Hyoga vyskočil, aby sa vyhol jeho útoku – ktorý takisto spočíval v obrovskej snehovej fujavici – ale nebol dosť rýchly. Na ľavej nohe sa mu vytvorili kúsky ľadu a spadol na zem. Na skalnom brale za ním sa objavil ľadovec.
„Vidíš, toto je poriadny mráz!“ smial sa Sob.
Hyoga sa postavil. Zmrznutá noha ho trocha bolela, ale už prestál aj horšie...
„Ja som sa len rozohrieval, Sob... či vlastne, schladzoval...“
Strieborná žiara okolo rytiera dosiahla obrovské rozmery. Sob sa takisto pripravil na boj. Obaja privolali svoje mrazivé sily a zaútočili naraz. Na polceste medzi nimi do seba narazili dve kruté snehové búrky. Všetci prítomní sa prikrčili. Teplota poklesla hlboko pod bod mrazu. Sneh pokryl krajinu a Hyoga vyčerpane odfukoval. Sob si z rúk striasol ľad.
„Musím uznať, že ma vcelku prekvapuješ, Hyoga,“ poznamenal Sob. „Škoda, že ťa musím zabiť, bol by z teba skvelý kráľ Antarktídy!“
„Napodobne,“ precedil Hyoga cez zuby a rozbehol sa k nemu. Tesne pred Sobom sa zohol a chytil ho za členky. Kým sa jeho protivník stihol spamätať, už mal na nohách rýchlo rastúcu vrstvu ľadu. Hyoga ho paralyzoval a dvihol nad hlavu.
„Nikdy nepodceňuj rytierov Atény,“ povedal a hodil Soba o skalu. Nasledoval tvrdý úder a po brale sa rozstrekla krv. Sob sa s námahou dvihol zo zeme. Na tvári mal čerstvú ranu, ale nevyzeral zlomene. Chvíľku sa sústredil a dokázal ľad preboriť.
„Dobrá šupa, mladý,“ uznal. „Ale dovoľ mi, aby som ti niečo pripomenul. V súboji dvoch bojovníkov, ktorí používajú techniky mrazu, víťazí ten, ktorému sa podarí viac priblížiť k absolútnej nule. Toto bolo len okolo mínus dvesto. Teraz ti ukážem, ako vyzerá absolútna nula!“
Hyoga bol po bitke zadýchaný, ale musel vytrvať. Keď videl, ako Sob privoláva svoje temné sily, začal sa aj on sám chystať na úder. Nad údolím žiarili dve silné svetlá. A nikto z prítomných nedokázal určiť, kto z tých dvoch je silnejší.
Sob sa poriadne rozbehol a zaútočil. Na rytiera sa vyrútil snehový hurikán. Hyoga vyčkával do poslednej chvíle. Keď bola Sobova rana tesne pred ním, vystrel ruky a dokázal jeho úder zablokovať.
„Dovoľ mi, aby som aj ja tebe niečo pripomenul,“ povedal Hyoga chladne. „Ak rytier raz vidí nejakú bojovú techniku, už na neho druhý raz fungovať nebude!“
Sob ostal v šoku. Ešte nikto nikdy nedokázal zachytiť jeho úder... No jeho šok sa ešte znásobil, keď Hyoga pozbieral sily a vrátil Sobovi jeho úder. Rana bola tak silná, že Sob okamžite odletel na bralo. Spätná rana však nebola o nič príjemnejšia – Hyoga takisto letel na najbližšiu prekážku.
Keď víchor pominul, Sob sa z posledných síl pretackal dopredu. Na celom tele mal vrstvu ľadu a tvár mu neprirodzene zmodrala.
„Myslím, že si mal pravdu, rytier... Bola to fakt dobrá šupa a tak blízko pri absolútnej nule... Len škoda, že bola tvoja posledná...“
Potom stratil vedomie a zvalil sa mŕtvy na zem.
Hyoga sa obomi rukami držal skaly. Díval sa, ako jeho nepriateľ padol na zem, ale necítil sa o nič lepšie. Zbadal dojatú tvár kňažnej Saori a spokojný s vykonanou prácou zamdlel.
Štvrtý bojovník znepokojene sledoval duel svojho kolegu. Keď videl, že bitka skončila – a to znova v ich neprospech, otočil sa na dvoch rytierov, ktorí ešte stáli pred ním.
„Tak kto ide? Ja vám ukážem, aká hrozná je naša moc!“
Shiryu prikývol.
„Môžeme začať. Smiem vedieť, kto si?“
Bojovník si nasadil prilbu. Mal na nej kly.
„Volajú ma Slon. Som najsilnejší zo všetkých – okrem nášho vodcu, samozrejme...“
„Ja som Shiryu, rytier Draka,“ predstavil sa čiernovlasý mládenec.
Slon zaťal päste. Na rozdiel od predošlých bojovníkov nemal veľmi náladu na zdvorilostné frázy. Kývol Drakovi, aby začal. Shiryu sa nenechal dlho prosiť. Odnikiaľ sa ozval dračí rev a na Slona sa vyrútilo množstvo dračích fatamorgán. No keď boli v kritickej vzdialenosti, zaútočil. Shiryu pocítil krutý kopanec do brucha a odletel na najbližšiu skalu. Keď sa zviezol na zem, Slon si rutinne oprášil ruky a pozrel na vodcu, akoby čakal uznanie za rýchlo vykonanú prácu.
Shiryu sa dvihol zo zeme. Pri páde si zranil ruku, ale na odhodlaní mu neubudlo.
„Ešte sme neskončili, Slon!“
Bojovník sa zvrtol k nemu.
„Ty zrejme nerád prehrávaš, však?“ poznamenal a rýchlo sa rozbehol proti nemu, aby ho čo najskôr dorazil. Shiryu sa nestihol ani spamätať, keď dostal ďalšie rany. Slon ho doslova pribil o skalu. Keď po chvíli prestal, Shiryu sa znova zviezol na zem.
„Máš už dosť?!“ zahundral Slon.
Shiryu chvíľu ležal tvárou dole. Zbieral silu. Slon bol fyzicky veľmi silný, ale... musel ho poraziť... nemal na výber...
Seiya s napätím sledoval tento súboj. Najradšej by utekal Drakovi na pomoc, ale veril mu, že to zvládne sám. A nemýlil sa. Shiryu sa znova dvihol. Mlčal, ale v očiach mal ten najhorší pohľad, akého bol schopný. Pozrel na Slona, ktorý sa len posmešne uškŕňal. No jeho pohrdlivý výraz čoskoro zmizol. Drakova energia vzplanula ako lesný požiar. Bez varovania zaútočil.
„Decko nepodarené!“ zastonal Slon, keď sa ocitol na zemi, zrazený rýchlosťou úderu. Shiryu si utrel krv z tváre a znova zaútočil. Slon využil svoju silu a vyskočil, aby sa vyhol jeho úderu. Vyletel vysoko do oblohy a zasmial sa:
„Teraz ma skús chytiť!“
Shiryu sa len pousmial.
„Neviem, či mi uveríš, ale presne na to som čakal!“
Prikrčil sa a zaútočil zospodu. Zo zeme vyšla obrovská fatamorgána draka, ktorý sa kdesi nad nimi zrazil so slonom. A napriek tomu, že slon nebezpečne nastavil kly, drak ho doslova zhltol zaživa.
Fatamorgána pominula. Na zemi pred Drakom ležalo nehybné telo. Slon bol mŕtvy. No Shiryu bol z boja tak vyčerpaný, že sa po chvíli sám zviezol na zem.
Seiya sa postavil proti poslednému z bojovníkov, ktorých vodca vybral na boj s rytiermi. Mal na sebe hrubé brnenie a na prilbe veľký roh.
„Už sme tu ostali len my dvaja,“ povedal Seiya.
„To vidím a nebudem to naťahovať,“ odvetil bojovník. „Som Nosorožec. A ty?“
„Seiya, rytier Pegasa,“ predstavil sa on. Nosorožec sa pobavene zasmial.
„Ach, o tebe som už počul... Malý drzý chvastúnik, ktorý občas nakope fakt silných nepriateľov. Ťažko zabiteľný, ale predsa smrteľný. A dnes ti ukážem, ako veľmi!“
Seiya sa okamžite postavil do bojovej pózy.
„Len aby si nedopadol ako tvoji kamaráti!“
„Smrť pre dobrú vec mi nevadí, ak budeš mŕtvy aj ty,“ poznamenal Nosorožec.
Seiya sa trocha zarazil. Mal pocit, akoby mu na tejto akcii niečo nesedelo. No kým stihol rozvinúť svoje teórie, Nosorožec sa rozbehol proti nemu. Seiya v poslednej chvíli dokázal vyskočiť, aby sa vyhol úderu. Nosorožec bol tak rozbehnutý, že sa mu ruka zaborila do skaly. Seiya dopadol za neho a ostal v pomykove. Jeho nepriateľ vytiahol ruku a otočil sa k nemu.
„Takto bojujú rytieri? Plánuješ len odskakovať?“
Seiya mykol plecami.
„Len som chcel zistiť, akú máš ranu...“
Nosorožec mu varovne pohrozil.
„Druhú schytáš do fasády!“
Ale rytier mal iné plány. Zaútočil prvý a päsťou narazil do Nosorožca. Rovno do brucha. No bojovník sa len zasmial.
„Ty si si myslel, že tvoja slabá rana dokáže preniknúť cez brnenie nosorožca?“
A odkopol Seiya na najbližšiu skalu. Rytier sa rýchlo dvihol zo zeme. Už vedel, že má proti sebe naozaj zdatného protivníka. Bude na to musieť ísť inak. A hlavne rýchlo, lebo Nosorožcove rany boli naozaj silné a boleli.
„Teraz ti ukážem, ako bojujú skutoční hrdinovia!“ poznamenal Nosorožec a znova sa rozbehol proti nemu. Seiya strategicky vyčkával do poslednej chvíle. Už vedel, čo musí urobiť. Hlavnou zbraňou Nosorožca boli jeho silné ramená. Ak sa mu podarí zničiť najsilnejšiu zbraň, môže to vyhrať... Nosorožec sa rýchlo blížil. Zrazu bol len meter od neho a Seiya vedel, že nastala jeho chvíľa.
Ozvalo sa kruté zapraskanie. Nosorožec nedokázal zabrzdiť a znova skončil s rukou zaborenou v skale. Na zlomok sekundy ostal paralyzovaný a práve na to Seiya čakal. Pozbieral všetky sily a udrel mu do predlaktia. Keď z neho vytryskla krv, bolo jasné, že Nosorožcovi práve zlomil ruku.
„Za toto mi zaplatíš!“ zvolal Nosorožec, ktorého bolesť úplne rozbesnila. Zdravou rukou chytil rytiera za krk a udrel mu hlavu o skalu. Seiya vedel, že ešte nevyhral. Každá ďalšia rana mohla byť smrteľná. Pozbieral silu a zaútočil so všetkou silou, ktorú ešte mal. Ohromný Pegas s erdžaním nabral nosorožca a odkopol ho do diaľky.
Nosorožec ostal ležať na zemi na druhom konci údolia. Z hlavy mu crčala krv. Bol mŕtvy. Seiya v duchu zajasal, lebo vedel, že vyhral, ale potom od vyčerpania a bolesti zamdlel.
Saori sa na bitku dívala s obavami. No keď videla, že rytieri zvíťazili, pozrela na vodcu bojovníkov, ktorý stál oproti nej.
„Ako vidíš, rytieri zvíťazili. Odíď odtiaľto a prestaň ohrozovať ľudí na tejto planéte.“
Vodca sa zrazu rozosmial. Smial sa tak bláznivo, akoby práve počul najlepší vtip svojho života. Saori a niekoľko ďalších rytierov, ktorí stáli za ňou, ostali v pomykove. Nerozumeli. Vodca sa po chvíli upokojil a vysvetlil:
„Aká si len hlúpa! Ani som nedúfal, že mi na to skočíš... Pozri sa na to reálne, Aténa! Prišiel som o piatich mužov, ale ty tiež. No za mnou ich stále stojí päť tisíc a za tebou? Zopár chlapcov v smiešnych maškarádach. Nikdy nevyhráš. Ak mi teraz odprisaháš vernosť, nechám ťa nažive a...“
Nedopovedal, lebo ho vyrušil zvláštny zvuk. Päť rytierov, nech boli akokoľvek zranení a vyčerpaní, sa dvíhalo zo zeme. Ako mátohy sa postavili pred kňažnú, aby mohli pokračovať v boji.
„Nie sme mŕtvi,“ povedal Seiya. „Ak máme poraziť ďalších päť tisícok, urobíme to.“
Vodca ostal v pomykove. S touto alternatívou nerátal. No mal náhradný plán. Ukázal na Saori a zavelil:
„Zabite ju! Aj tých šaškov!“
Rytieri sa okamžite zhŕkli okolo kňažnej, aby ju chránili. Bojovníci strašne zarevali a rozbehli sa proti nim. Saori s obavou zhodnotila situáciu. Jasne videla rany na svojich verných rytieroch, i to, že bojovníci majú nespočetnú presilu. Toto by chcelo zázrak...
Seiya a ostatní rytieri začali statočne brániť Aténu. Odolávali náporu bojovníkov a hrdinsky znášali údery. No vedeli, že to dlho nevydržia...
Po okrajoch rokliny sa objavili známe postavy. Bojový hluk prerušilo desivé zamňaukanie. Vodca dvihol hlavu a zmeravel. Priamo nad ním stála Mačka.
„Číča...? Ja som si myslel, že niekde oslavuješ Jašteričkinu osemnástku...“ vyhabkal.
Mačka len pokrútila hlavou.
„Rozhodla som sa, že trocha zmením pomer síl. Myslím, že lepšou alternatívou pre svet je Aténa. Nie je tak bojachtivá ako ty.“
„Ty si ma zradila?!“ zvolal vodca, ktorému až teraz došlo, že je v maléri. Rýchlo zmenil rozkazy. „Zabite Mačku a jej kamošov! Je to hnusná zradkyňa!“
Mačka pozrela na svojich verných, ktorí stáli okolo. Tam dole v údolí rytieri a kňažná pomaly ustupovali do bezpečia. Mačka varovne dvihla ruku do vzduchu.
„Kto chce, aby na zemi ostalo všetko po starom, nech sa pridá ku mne. Ostatných zničím. Máte dve minúty!“
Niekoľko bojovníkov váhavo opustilo svoje miesta. Vodca sa rozzúril.
„Zradcovia! Za toto mi zaplatíte!“
Aténa dobehla k Mačke.
„Je naozaj nevyhnutné, aby to skončilo takým krviprelievaním?“ opýtala sa jej. Mačka zhodnotila situáciu a zahmkala.
„No dobre, tak zničíme len to nevyhnutné... Medveď, Líška, postarajte sa o bezpečie našich priateľov!“
A skôr, než stihol ktokoľvek zareagovať, údolím presvišťal akýsi červený pás. Vodca pocítil ranu do hrude a zatackal sa. Jeho brnenie sa rozpadlo a na tele mal pár škrabancov. Mačacie pazúriky.
„Ty mrcha... Zabite ju už konečne!“ zvolal.
„Prečo ma nútiš, aby som ich všetkých zabila? Nedáme si radšej čestný duel?“ navrhla. Vodca váhavo prikývol. Mačka zoskočila k nemu, ale o dve sekundy za ňou zoskočili rytieri.
„Nemôžeme my?“ opýtal sa Seiya.
„Dajte mi pokoj, spratkovia!“ zúril vodca. Bol síce bez brnenia, ale prudko zaútočil. Jeho rana smerovala priamo na Mačku. Tá vystrela ruky a dokázala ju zachytiť. V podstate sa začali pretláčať.
„Teraz!“ zvolal Seiya.
Pätica rytierov spojila svoje sily. Pegas, Drak, Labuť, Fénix i Andromeda útočili vedľa seba. Vodca bol príliš zamestnaný útočením na Mačku, aby si vôbec všimol protiútok. Rytieri ho rýchlo zrazili na zem. Vodca – a všetci bojovníci za ním – popadali ako domček z kariet a rozleteli sa na okolité skaly. Vlastne tak dokázali spomaliť vodcov pád. Bol síce zranený a otrasený, ale dokázal sa postaviť.
„Toto nebolo fér, nemyslíte?“ zahundral.
Mačka pozrela na jeho armádu a na skromnú hŕstku rytierov.
„A tvoj útok sa ti zdal fér?“ opýtala sa.
Vodca si prehrabol vlasy, ktoré mu zakryli čelo.
„No dobre, chlapci. Ste síce len deti, ale ak ma porazíte, ustúpim. No bez Mačkinej pomoci! Nech je to aspoň trošku fér...“
Mačka sa nevinne usmiala a pozrela na rytierov.
„Tak sa ukážte, fešáci...“
Tí piati sa postavili k sebe. Seiya bol v prostriedku, po jeho pravici Shiryu a Hyoga, po ľavici Ikki a Schun. Z každého z nich tiekla krv, ale vyzerali odhodlane.
„Spolu, za Aténu a mier na svete,“ povedal Shiryu.
„Nech nikto nekazí krásu tohto sveta,“ dodal Schun.
Každý z nich pozbieral sily a spoločne zaútočili. Spojená pätica síl sa rozbehla proti vodcovi ako skutočný hurikán. Vzduchom sa niesol dračí rev, škrekot fénixa i erdžanie pegasa. Vodca vyčkával. Keď sa priblížili k nemu, vyskočil a saltom sa dostal nad nich. Stačila chvíľka, keď na nich zoskočil a zrazil ich na zem. Náraz bol tak silný, že vyhĺbil kráter do zeme. Na dne ležalo päť zranených rytierov a jeden mocný bojovník, takisto nie v najlepšom stave, no stále živý.
Saori sa vydesene pozrela na tú hroznú scénu. Na okamih mala dojem, že práve prišla o svojich najlepších rytierov...
Vodca sa nadvihol. Prudko dýchal a na zem kvapkala krv z rán, ktoré v zápase utŕžil. Dvihol ruku, aby mohol rytierov po jednom doraziť, keď pocítil na krku niečí dotyk.
„Nemyslíš, že je to už zbytočné, Tiger?“ opýtala sa ho Mačka.
„Ešte nevyhrali,“ odvrkol vodca.
„Ale hej,“ ubezpečila ho Mačka a jemným pohybom svojho nebezpečného malíčka mu prerezala krčnú tepnu. Potom rýchlo odskočila do bezpečia, skôr, ako sa vodca stihol spamätať. Chytil sa za krk a polohlasne zanadával. Otočil sa k rytierom. Ešte ich mohol aspoň doraziť a pomstiť sa za to všetko...
Zo zeme sa dvihla ruka. Seiya. Z posledných síl sa zahnal po vodcovi a zrazil ho na zem. Hyoga skoncentroval energiu a podarilo sa mu zmraziť vodcovi nohy. Shiryu použil svoju pravú ruku ako meč a sekol mu do brucha. Ikki a Schun mu tiež zasadili rany, ale boli už len symbolické...
„Neboj sa, onedlho budú v poriadku,“ povedala Mačka Aténe, keď skontrolovala zranenia piatich rytierov. Keď bol vodca mŕtvy, jeho vojaci sa rýchlo vzdali a vrátili sa domov. Mačka a jej ľudia pomohli kňažnej a zraneným rytierom do bezpečia. Všetci veľa riskovali, ale už to bolo konečne za nimi.
„Ako sa ti mám odvďačiť, že ste nám pomohli?“ opýtala sa Saori, keď vyšla pred dom, kde už čakali ostatní bojovníci, pripravení na odchod domov. Mačka mykla plecami.
„Nerob si starosti, Aténa. Vlastne to bolo trocha zištné – sama som sa ho chcela zbaviť. A, keby som sa náhodou niekedy sama zaoberala myšlienkou zničenia planéty, aspoň budem vedieť, že tvoji rytieri sú predsa trocha tvrdšie oriešky...“
Saori ostala v pomykove. Popravde, takú odpoveď nečakala. Mačka sa len nevinne usmiala a šla za svojimi vernými. Bojovníci zamávali na pozdrav a pobrali sa naspäť na Sibír. Saori stála vo dverách svojho sídla a premýšľala. Mohlo to skončiť oveľa horšie. Keď sa dostali do tej mely s bojovníkmi, jej rytieri bojovali statočne. Ale tá presila bola nad ich sily.
„Niekedy je naozaj lepšie mať spojencov... Nech vyzerajú akokoľvek nezvyčajne!“ poznamenala a vrátila sa dovnútra, aby skontrolovala rytierov.
koniec
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.
