OriginalFiction: "Sfinga"
Autor: Ivana Malinková Utorok, 01 Február 2011 19:12
Autor: Ivana Malinková
Prezývka: Ifka s.r.o.
Vek: 25 rokov
Súťažná kategória: OriginalFiction
Upozornenie: Príbeh obsahuje scény násilnej povahy, ktoré môžu byť nevhodné pre detského čitateľa.
Sfinga
Bolo okolo polnoci, keď Calstron a Brownová dokončili obhliadku miesta činu. Detektív zvieral v ruke videonahrávku z bezpečnostnej kamery. Obaja by už radšej šli spať, ale zvedavosť im nedala.
„Ideme sa na to pozrieť?“ opýtala sa Carla.
Gregory kútikom oka pozrel na technikov, ktorí stále fotili miesto činu.
„Myslím, že môžeme. Ešte stále máš v aute všetko vybavenie?“
„Samozrejme,“ súhlasila.
Gregory udivene pokrútil hlavou. Táto vlastnosť jeho kolegyne ho fascinovala. Carla Brownová si v aute vozila malú kanceláriu. Nech sa ocitli kdekoľvek, vedel, že v jej aute nájde všetko potrebné. Okrem chirurgických rukavíc a vrecúšok na balenie dôkazov mala slušnú kolekciu zbraní, technické hračky, raz dokonca vytiahla aj mikroskop.
Teraz rutinne vytiahla potrebný prehrávač a priamo na kapote poskladala malé domáce kino. Gregory jej podal kazetu.
Na obrazovke sa objavil záber na vchod do obchodu. Záber kamery bol na dĺžku obchodu, a teda zobrazoval prakticky všetko. V pravom dolnom rohu bol čas.
„Začína to o siedmej večer,“ všimol si Gregory. „To je skoro.“
„Vieme, o ktorej došlo k vražde?“ opýtala sa ho Carla, kým prepínala na zrýchlený obraz.
„Operátor prijal núdzové volanie o 21.34,“ odvetil Gregory. „Skús to presunúť na deviatu večer.“
Carla súhlasne zahmkala a tí dvaja so zatajeným dychom sledovali, ako sa časový údaj posúva ďalej. Na obraze sa striedali zákazníci. Mladý predavač Andreas ich s úsmevom obsluhoval a zdalo sa, že mu nič nehrozí.
„Spomaľ to,“ vyhŕkol Gregory, keď sa časový údaj prehupol za deviatu hodinu. Carla súhlasne zahmkala a nechala obraz bežať na dvojnásobnej rýchlosti.
Obaja už videli veľa vrážd, ale teraz sa trocha desili toho, čo uvidia. Väčšina toho, čo zachytili bezpečnostné kamery vykradnutých obchodov, boli prestrelky. Ale toto... toto nebola lúpež. Z pokladne nič nezmizlo... Keby v strede obchodu neležalo mŕtve telo mladého predavača, možno by si nikto nič nevšimol...
Páska sa dostala k času 21.30. Carla okamžite prepla na normálny obraz.
„Asi to nemá zvuk,“ poznamenala.
Gregory ju ani nevnímal. Obaja upriamili zrak k obrazovke.
V obchode bolo o 21.30 úplne pusto. Andreas bol mimo záber, šiel kamsi dozadu. Zrazu sa na obrazovke objavilo niečo zvláštne. Veľkou rýchlosťou sa otvorili dvere a niečo akoby vyletelo k stropu.
„Čo to bolo?“ zvolal Gregory vyplašene. „Nemôžeš to pretočiť?“
„Počkaj, teraz to príde,“ odvetila Carla, úplne vo vytržení.
Na zábere sa objavil Andreas. Zastal presne na mieste, kde ho neskôr našli mŕtveho. Vyzeral zmätene a obzeral sa. Hodiny na zábere ukazovali 21.31.
Andreas vtedy dvihol hlavu a vtedy to začalo. Vyzeralo to, akoby na neho niečo spadlo. Mladík sa ocitol na zemi a dvaja vyšetrovatelia rozoznali, že na zábere je zvláštny tvor s veľkými netopierími krídlami. Postava bola chrbtom, ale podľa dlhých vlasov usúdili, že sa jedná o ženu. Čupela na ležiacom Andreasovi a zdalo sa, že ho zabíja holými rukami. Carla ani Gregory nedokázali identifikovať zbraň, len videli, ako z raneného mladíka strieka krv. Spočiatku sa bránil, ale o pár sekúnd mu klesli ruky a prestal sa hýbať.
Po útoku, ktorý trval sotva pol minúty, sa postava dvihla a otočila. Carla v momente obraz zastavila. Dvojica detektívov sa dívala do tváre vraha.
Vyzerala ako mladá žena, možno okolo tridsiatky. V tvári azda celkom pohľadná, so súmernou postavou, ale s niekoľkými odlišnosťami. To, čo ich zaujalo prvé, boli krídla, pripomínajúce netopiera. Na rukách mala zakrvavené pazúry a z úst jej trčali tesáky. Jej dlhé vlasy mali zlatistú farbu.
„Čo to má byť?“ opýtal sa znepokojený Gregory.
„Neviem, ale nebude to z nášho sveta,“ odvetila Carla priškrtene.
„Dáme to našim technikom, možno to nejako vylepšia,“ poznamenal Gregory.
„Počkaj, chcem to vidieť do konca,“ povedala mu Carla a znova zapla prehrávanie.
Gregory najprv nechápal, ale potom mu to došlo. Jeho zvláštna príšera sa o desať sekúnd zrazila vo dverách s Davidom a Theresou Stellovcami. Znova nasledoval rýchly útok, i keď tento krát len na okraji obrazovky. Rozoznali aj moment, kedy David volal pohotovosť.
Zrazu bolo po všetkom. Na zábere ležali tri telá. Postava sa už neobjavila. Namiesto nej sa na miesto činu dostala policajná hliadka. Carla vypla video.
„No toto bola sila,“ odfúkla si.
„Skočím s tým rovno do laborky, nech sa na to pozrú,“ navrhol Gregory.
Carla prikývla. Vytiahla pásku z prehrávača a podala ju kolegovi.
„Neznášam, keď mi práca pokazí pokojnú nedeľu,“ zašomral. A Gregory len smutne prikývol. Už to poznal.
Oddelenie vrážd zvyklo byť v nedeľu tiché. Ak tu niekto bol, muselo ísť o niečo veľké. Masaker v gréckom fast-foode bol dostatočný dôvod na to, aby dnes praskalo vo švíkoch.
Vrchný komisár Steven Newman sedel vo svojej útulnej kancelárii. Bol to muž v stredných rokoch, neveľmi vysoký, čiernovlasý a hnedooký. Na oddelení pracoval už dvadsať rokov. No toto, čo videl ho znepokojilo. Díval sa na fotografiu, urobenú zo záberu bezpečnostnej kamery. Aj napriek práci expertov v laboratóriu sa tvár tej príšery nedala presne rozoznať. Navyše, naozaj sa nepodobala na človeka.
Dvihol hlavu a pozrel na svojich dvoch podriadených. Carla Brownová a Gregory Calstron sedeli oproti nemu.
„Čo na to hovoríte?“ opýtal sa ich.
Tí dvaja si vymenili pohľady.
„Zatiaľ najhoršie miesto činu, aké som kedy videl,“ odvetil Gregory.
Komisár Newman zvraštil čelo.
„Zverujem ten prípad vám dvom. Ste na oddelení najlepší. Dnes večer to bude v správach. Musíme sa rozhodnúť, čo pustíme na verejnosť!
Carla sa zhlboka nadýchla.
„Komisár, myslím, že nemáme čo tajiť. Väčšina toho, čo vieme, je, že tam vonku pobehuje monštrum. Ak nájdeme osobu, ktorá bude zodpovedať popisu, budeme mať všetko.“
„Ty myslíš, že je to nejaký... nadprirodzený jav?“ zarazil sa Gregory.
„Podľa videa tá osoba lieta a má trocha netradičný zovňajšok,“ odvetila Carla.
Komisár sa napriamil.
„Tieto teórie môžete rozvíjať aj neskôr. Zatiaľ sa musíme rozhodnúť, čo pustíme na verejnosť.“
„Dajme popis páchateľa a mená obetí,“ navrhol Gregory.
„Ale rozhodne nie fotky obetí po smrti,“ podotkla Carla. „To by bolo príliš kruté.“
Komisár pokýval hlavou.
„Dobre, to znie rozumne. Musíme si dávať pozor. Nemusel to byť posledný útok.“
Vyšetrovatelia sa zatvárili znepokojene. Je fakt, že to nebola lúpež. A keď tá príšera rovno zavraždila svedka, mohla to urobiť znova.
„Ešte potrebujeme nejaký krycí názov pre to monštrum,“ zamyslel sa Gregory.
„Chcelo by to niečo mytologické,“ uvažovala Carla. „Vyzerá ako nejaká sfinga.“
Gregoryho to takmer rozosmialo, ale komisár súhlasil.
„Skvelý nápad!“
„Operácia Sfinga,“ zopakovala Carla.
Komisár si ich premeral.
„Počúvajte, vy dvaja... Viete, ako sa hovorí: keď sa stane vražda, isté sú len dve veci. Že si to nebol ty, a že to nebol tvoj partner, lebo ste boli spolu. Musíte byť obozretní.“
Gregory pozrel na Carlu.
„Myslím, že jediná žena – okrem mojej manželky – ktorej verím, je Carla!“
„Vďaka,“ usmiala sa.
Ozvalo sa klopanie na dvere a do kancelárie nakukol ďalší z vyšetrovateľov, seržant Alex Watson.
„Komisár, prepáčte, že ruším, ale telefonovali z nemocnice, že Theresa Stellová sa prebrala...“
Gregory okamžite vstal.
„Ideme?“
Carla sa dvihla zo stoličky.
„Jasné!“
Komisár im obom podal ruky.
„Držte sa. Očakávam pravidelné hlásenia o prípade!“
„Spoľahnite sa,“ súhlasil Gregory.
Keď sa Carla Brownová vrátila z práce, už sa stmievalo. Unavene sa vypotácala z auta. Celý deň takmer nič nejedla a už toho mala dosť. Oprela sa o kapotu a zhlboka sa nadýchla. Tých päť metrov, čo ju delilo od domu, sa jej zdalo ako kilometer.
Našťastie, nebola sama. Jeremy ju počul prichádzať a šiel jej naproti.
„Mami, konečne si doma!“ privítal ju.
Carla sa o syna vyčerpane oprela.
„Jeremy...“
„Poď, navaril som ti dobrý obed,“ povedal. „Teda, asi to bude večera...“
„Umieram od hladu,“ odfúkla si Carla. „Ďakujem, synček!“
Jeremy jej vzal veci a odprevadil ju rovno do kuchyne. Carla nevychádzala z údivu. Na stole bolo prestreté, z jedla sa šírila vôňa a nechýbala ani sviečka. Jeremy si dal záležať. A hoci mal na jazyku tisíc otázok ohľadom nového prípadu, nechal ju, aby sa najedla.
Kým matka so synom večerali, na kuchynskej linke ticho znel televízor. O siedmej večer začali hlavné správy. Jeremy sa automaticky načiahol po ovládači, aby to dal hlasnejšie.
„...sa včera vo večerných hodinách stala vražda. Informovalo o nej oddelenie vrážd,“ vravela redaktorka. Na ďalšom zábere sa objavil komisár Newman.
„Pri útoku zahynuli dve osoby a jedna utrpela zranenie. Vyšetrovania sa ujali naši najlepší detektívi. Útok zaznamenala bezpečnostná kamera. Našim technikom sa podarilo izolovať tvár útočníka. Zatiaľ nevieme, či šlo o normálneho človeka...“
Potom sa na zábere ukázala vylepšená snímka z bezpečnostnej kamery. Jeremymu spadla sánka.
„Čo to je?!“
„Monštrum,“ odvetila Carla, kým jedla. Zdalo sa, že ju to nijak zvlášť neprekvapilo.
Televízny šot trval ešte pár sekúnd, kedy reportéri zhrnuli doterajšie poznatky o čine. Jeremy potom stíšil televízor a otočil sa k matke.
„No toto bola sila...“
„Vravela som ti, že sa to nepodobalo na človeka,“ poznamenala Carla.
„A už vieš niečo viac?“ vyzvedal Jeremy.
Carla dojedla a napriamila sa.
„Synček, vieš, že sa na mnohé veci dívam inak ako moji kolegovia... Myslím, že tá osoba nie je z nášho sveta.“
Jeremy sa pousmial.
„My dvaja sme tiež z iného sveta ako naši susedia!“
„To máš pravdu,“ uznala Carla. „Ale v každom prípade... Robím si starosti. Stále ostalo príliš veľa nezodpovedaných otázok. Celý ten útok mi nedáva zmysel. Kto by chcel zabiť gréckeho predavača a svedkov? Veď nič nezmizlo...“
„Lúpež bez olúpených?“ nechápal Jeremy.
Carla súhlasne zahmkala.
„Presne tak! Nezmizlo vôbec nič, len máme dvoch mŕtvych a jednu zranenú.“
Jeremy vstal a šiel k nej, aby ju objal.
„Mami, ty to zvládneš...“
„Práve toho sa bojím,“ poznamenala.
Jej syn ostal v pomykove.
„Prečo?“
„Niečo mi hovorí, že pravda bude krutejšia, ako si myslím,“ vysvetlila Carla. „Toto bol iba začiatok.“
Jeremy si sadol k nej.
„Myslíš, že tá príšera zaútočí znova?“
„Je to viac než pravdepodobné,“ prikývla. „Nemám pocit, že by Sfinge šlo o grécky obchod.“
„Sfinge?“
„Tak sme ju nazvali.“
Jeremy uznanlivo pokýval hlavou.
„Dobrý názov!“
Carla k nemu natiahla ruku a objala ho okolo pliec.
„Synček, niečo mi sľúb... Nech by som bola z toho vyšetrovania akokoľvek prepracovaná, alebo... nech by sa dialo čokoľvek... buď silný...“
Jeremy jej dal jemný božtek na prsty.
„Azda som ťa niekedy sklamal?“
Carla pokrútila hlavou.
„Nie, ale... vždy som ťa obdivovala, ako to zvládaš... Vždy sme to mali ťažké...“
Jeremy sa usmial.
„Mami, my dvaja sme už zvládli veľa... a to sme boli sami... bez otca...“
Carla sa pozrela do zeme.
„Čo som to za detektívku, keď som nikdy nevypátrala, kto je tvoj otec?“
„Ver mi, bol to jediný prípad, ktorý ti kedy nevyšiel,“ ubezpečil ju syn.
Carla sa rozosmiala.
„No dobre... Budem dúfať, že sa toto skóre nezmení v môj neprospech!“
Keď sa Gregory Calstron dostal v pondelok do práce, Carla Brownová tam už bola. Stála pri veľkej bielej tabuli oproti oknám a písala na ňu. Bola to jej forma analýzy zločinov. Keď si všetko spísala, zvyčajne rýchlo objavili páchateľa.
Gregory zavesil kabát na vešiak a pozdravil ju.
„Ahoj, Carla...“
Jeho kolegyňa sa pootočila.
„Ahoj...“
Gregory si všimol jej neprítomný výraz. Už to poznal. Mala rozpustené vlasy a bola bosá. Tieto nekonvenčné metódy jej toleroval aj komisár Newman.
Detektív šiel na svoje miesto a cestou hodil očko na Carlino dielo. Čiernou fixkou načrtla rôzne šípky, modrou písala mená, zelenou otázky a červenou rôzne poznámky. Vedel, že ju nemôže vyrušovať. V tichosti si šiel navariť celú termosku kávy. Zle spal. Takéto stavy mával často, keď sa v meste zomlelo niečo veľké.
Uvaril si kávu, sadol na miesto a vytiahol zložku s novým prípadom. Na vrchu boli fotky z miesta činu. Pohľad na mŕtveho Andreasa Kaboridesa bol desivý.
„Toto vôbec nedáva zmysel!“ poznamenala zrazu Carla.
Gregory dvihol hlavu.
„Máš niečo?“
Carla odstúpila od steny.
„Poď sa na to pozrieť!“
Gregory vstal a prišiel k nej. Chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval v jej diagrame. Hore boli vedľa seba napísané mená obetí. Nasledovali stĺpce s otázkami: motív, spôsob útoku, zranenia. Cez to všetko šli rôzne symboly a poznámky.
„Prvé, čo je zvláštne, je motív,“ začala Carla vážne. „Všimol si si to video? Nič nezmizlo. Sfinga prišla do obchodu len preto, aby zabila Andreasa.“
Gregory pokýval hlavou.
„To je fakt... Tá osoba šla na istotu. Myslíš, že to bolo osobné?“
„Možno, ale potom nedáva zmysel útok na Stellovcov,“ odvetila Carla.
Gregory mykol plecami.
„Chcela sa zbaviť svedkov, nie?“
„Ale všimni si ten rozdiel,“ pokračovala Carla a ukázala na riadok s opisom zranení. „David Stelle zomrel po podobnom útoku ako Andreas Kaborides. Theresu len sotila na zem.“
„David to schytal dva razy,“ uvažoval Gregory. „Na prvý pokus to boli ľahšie škrabance, kedy sa dvihol a volal na pohotovosť. Sfinga sa potom vrátila, aby ho dorazila.“
Carla sa otočila k nemu.
„Myslíš, že keby... keby Theresa hneď nestratila vedomie, tak by na ňu tiež zaútočila?“
„Čo tým sleduješ?“
„Sfinga je žena... útočí na mužov, alebo na kohokoľvek?“
Gregory si odfúkol.
„Aha... no, neviem...“
Carla chvíľu mlčala. Dívala sa na svoju analýzu a oči jej behali po údajoch. V hlave jej vírila posledná otázka.
„A čo myslíš... urobí to znova?“
Gregory pocítil, ako ním prebehol mráz. Toto si nechcel pripustiť.
„Bojím sa, že áno...“
Carla sa prešla k oknu.
„Možno... možno je to naša jediná šanca...“
Gregory sa zvrtol k nej.
„Šanca na čo?“
„Šance chytiť ju pri čine,“ vysvetlila Carla neprítomne. „Inak nemáme nič.“
Gregory sa znova pozrel na tabuľu. V dolnom riadku, kde Carla zvyčajne písala, aké majú dôkazy, bolo teraz len jedno slovo. Video.
„Nejaké odtlačky prstov?“
„Žiadne použiteľné,“ odvetila. „Navyše, musíme vylúčiť všetkých, ktorí boli v ten deň nakupovať. A chvíľu potrvá, kým všetkých nájdeme a vypočujeme.“
Gregory sa poškrabal po hlave.
„A čo svedkovia?“
„Zatiaľ sa nikto neprihlásil,“ poznamenala Carla. „Jediné svedectvo je na kamere.“
„Vieš, čo ma znepokojuje?“ odfúkol si Gregory a prehrabol si vlasy. „Sfinga musela vedieť, že všetko bude na kamere. Okolo toho obchodu je hromada značiek, že je pod dohľadom bezpečnostného systému!“
Carla sa otočila k nemu.
„Vieš, čo mi z toho vychádza? Že to bola iba provokácia.“
Gregory zmeravel.
„Provokácia?“
Carla sa prešla k nemu.
„Myslím, že Sfinga bude pokračovať. Máme len možnosť, že ju chytíme pri čine.“
Gregory zvraštil čelo.
„Idem to povedať komisárovi. Musíme skoordinovať nočné hliadky. Nechcem, aby sme hneď zajtra riešili novú vraždu.“
Carla rozhodne prikývla.
„Skvelý nápad. Asi by sme mali varovať verejnosť. Zrejme máme naozaj problém.“
Keď sa Carla Brownová vrátila z práce, pred domom zbadala svoju susedku. Jenny Mallardová mala len dvadsať tri rokov, ale už to bola rozvedená mamička dvojročného Tommyho. Prisťahovala sa len nedávno, ale už sa z nej a Carly stali dobré priateľky. Spájal ich podobný osud. Carla občas dozerala na Tommyho, keď si jeho mladá mamička vyrazila do mesta.
Jenny Mallardová bola atraktívna mladá žena. Mala nádhernú postavu, nevinné modré oči a husté vlnité vlasy, prefarbené na svetlý odtieň. Jej roztomilý synček so svetlými vláskami bol slniečkom celej ulice. V lete mal dva roky a práve sa učil rozprávať.
Carla vystúpila z auta a hneď zamávala na opačnú stranu ulice. Malý Tommy ju pozdravil:
„Ahoj, teta!“
Carla si vzala veci a podišla pár krokov k nim. Jenny so synom jej šli naproti.
„Ahojte, rodinka,“ pozdravila Carla.
Jenny sa nevinne usmiala.
„Ahoj, Carla...“
Detektívka sa zohla k dvojročnému chlapčekovi.
„Ako sa máš, drobček?“
„Dobre,“ usmial sa Tommy a objal ju, ako to mal vo zvyku. Jenny si všimla Carlino oblečenie. Detektívka bola verná svojmu menu. Jej najobľúbenejšou farbou bola hnedá.
„Máš nový kabát?“ opýtala sa jej Jenny.
Carla vstala a prikývla.
„Hej, ide sezóna...“
Jenny prešla rukou po jej kabáte. Mala slabosť na módu.
„Ten je krásny... kde si ho zohnala?“
„Majú ho v tom butiku na konci ulice... nič výnimočné,“ odbavila to Carla.
Jenny uznanlivo pokývala hlavou.
„Parádny... nebude ti vadiť, ak si zoženiem taký istý?“
Carla sa rozosmiala.
„Jenny, tvoj bude aspoň o číslo menší... Ale, samozrejme, kúp si...“
„Vďaka,“ potešila sa mladá mamička. „Vieš, niektoré moje kamarátky by sa urazili, keby som si kúpila rovnaký kabát...“
„Hlavne, aby si bola spokojná,“ odbavila to Carla. Jenny sa pozrela kamsi do neznáma, aby vyklopila svoju prosbu.
„Počuj... dnes večer mám jedno rande naslepo... nemohla by si dohliadnuť na Tommyho? Mala by som sa vrátiť okolo polnoci!“
Carla mykla plecami.
„To zvládnem... Veď to nebude prvý raz, čo dohliadnem na tvojho malého...“
Jenny sa usmiala.
„Vďaka, si veľmi milá... Tommy, dnes budeš nocovať u tety Carly, dobre?“
Tommy natešene podskočil.
„Hurá!“
Carla pozrela na hodinky.
„Dobre... kedy mi ho privedieš?“
„O pol ôsmej,“ odvetila. „Ráno ho vyzdvihnem, aby si stihla do práce.“
„Fajn, tak sme vybavené,“ súhlasila Carla a pobrala sa domov. Jenny za ňou ešte zavolala:
„Je Jeremy doma?“
„Asi nie, šiel na futbal... Dnes hrajú niekde na západe,“ odvetila Carla. Jej syn a jeho kamaráti zo športového oddielu šli reprezentovať školu.
„Aha... tak držím palce,“ povedala ešte Jenny a šla so synom domov.
Utorok dopoludnia.
Keď Carla Brownová prišla do práce, Gregory Calstron tam už bol. Neveľmi vyspatý, ale už v zápale práce. Sedel pri ňom Alex Watson a spoločne diskutovali o novom prípade.
„Neviem, možno som ju aj trafil,“ vravel Alex, keď Carla vchádzala.
„Ahojte, zas nová vražda?“ pozdravila ich.
Gregory sa otočil k nej.
„Vitaj... Alex je svedok!“
Carla si zavesila kabát na vešiak a podišla k nim.
„Vážne? Videl si ju?“
„Hej... Možno, keby som prišiel skôr, tak by ten chlapík ešte žil...“
„Alebo by ste umreli obaja,“ podotkol Gregory chladne. „Neobviňuj sa, nebol by si ho zachránil.“
Carla si prisadla k nim.
„Môžem vedieť detaily?“
Alex k nej prisunul zložku s fotkami miesta činu.
„Mŕtvy bezdomovec v parku.“
Carla si začala prezerať zábery.
„Tie isté zranenia ako minule...“ poznamenala.
Gregory súhlasne zahmkal.
„Presne tak. Myslím, že dnes idem znova hliadkovať.“
„Veď si nespal!“ zhrozil sa Alex.
„Popoludní si vezmem voľno,“ odbavil to Gregory, akoby o nič nešlo. „Carla, môžem s tebou rátať?“
„Jasné, vyzdvihnem ťa pred tvojím domom,“ súhlasila. „Len povedz čas.“
„O siedmej,“ povedal Gregory. „Myslím, že Sfinga aj tak nepríde skôr.“
Carla sa pobavene zasmiala.
„To je fakt! Keby som bola príšera, tiež vyleziem až za tmy!“
Alex nahodil znechutený výraz.
„Tebe sa to hovorí...“
Carla ostala v pomykove.
„Prepáč... urazila som ťa nejako?“
Seržant Watson pokrútil hlavou.
„Nie... len som stále trocha vyvedený z miery, že som ju uvidel!“
Toho istého večera.
Alex Watson bol z prvej samostatnej hliadky dosť nervózny. Sedel vo svojom aute, bez osvetlenia, v temnej ulici vo vilovej štvrti. Sfinga pred týždňom zaútočila na jednu miestnu ženu.
Bolo okolo polnoci, keď ho zaujal pohyb na jednom dome neďaleko.
„Bože môj,“ pošepol.
Na vežičke toho domu sedela postava s krídlami. Díval sa rovno na Sfingu. Chvíľu tam sedel ako primrazený. Bál sa čo i len pohnúť, aby náhodou niečo nepokazil.
Sfinge trocha svietili oči a zdalo sa, že sa na neho díva. Potom vzlietla a kamsi zmizla. Alex rýchlo siahol po vysielačke a zahlásil:
„Práve som videl Sfingu...“
Z vysielačky sa mu ozval Gregory:
„Alex, si v pohode?“
„Trocha vydesený, ale v pohode,“ povedal on.
„Nevieš, kam šla?“ opýtal sa ho Gregory. Alex sa naklonil dopredu, ale nič nevidel.
„Preletela nado mnou, asi na juh. Nevidel som dobre.“
„Fajn, drž sa,“ odvetil Gregory.
Z inej frekvencie sa ozvala Carla:
„A nevidela ťa?“
„Neviem,“ povedal Alex.
„Pre istotu pôjdem k tebe bližšie,“ zahlásila Carla, ktorá hliadkovala len o štyri ulice ďalej.
„Dobre, ocením spoločnosť,“ odfúkol si Alex.
„Hej, ľudkovia, nemali by sme meniť pozíciu,“ podotkol Gregory.
„Posuniem sa len o ulicu,“ namietla Carla.
„Tak fajn,“ súhlasil Gregory.
Alex ich prestal počúvať. Uvedomil si, že potrebuje na záchod.
„Idem sa vyvetrať,“ poznamenal a odopol si vysielačku.
V rýchlosti vyšiel z auta a obzrel sa. O pár metrov za ním boli kríky. Tam si spraví pohodlie. V sychravej noci prebehol na miesto a vyčúral sa. Rýchlo, aby bol čo najskôr zase v bezpečí. Keď si zazipsoval nohavice, zdalo sa mu, že niečo začul. Znelo to ako ľudský dych, rovno za krkom. Zježili sa mu chlpy a zbledol ako stena. Pomaly spustil ruky, aby si vytiahol zbraň. No keď sa dotkol puzdra, pocítil dotyk ľudskej ruky.
Sfinga stála rovno za ním.
„Kto si?“ pošepol Alex.
Sfinga pristúpil celkom k nemu, takže cítil jej telo na svojom. Neodvážil sa ani obzrieť, len kútikom oka zbadal svetlé vlasy a netopierie krídla.
„Prosím, nezabíjaj ma,“ povedal.
Sfinga ho chytila za ústa, aby bol ticho. Počul akési zasyčanie, zvuk podobný tomu, keď had varuje pred útokom. Očividne si neželala, aby ju rušil.
Alex si zúfalo uvedomil, že je úplne bezmocný. Jedna časť jeho osobnosti túžila urobiť niečo hrdinské, otočiť sa, vraziť Sfinge päsťou do tváre a zatknúť ju, ale druhá sa nedokázala ani pohnúť.
Zvažoval možnosti. Akú mal šancu, že ju premôže? Dokázal by to? Alebo skončí ako ďalšia obeť?
Kým stihol vymyslieť stratégiu, pocítil čosi studené na predlaktí. Prudko trhol rukami, ale ostal paralyzovaný. Sfinga vytiahla jeho vlastné putá a spacifikovala ho skôr, ako stihol zareagovať!
„Nechaj ma!“ vyštekol znepokojený Alex.
Vzápätí pocítil kopanec do chrbta a spadol na zem. Asfaltka bola studená, tvrdá a vlhká. Otočil sa na chrbát a zmeravel. Sfinga bola v podstate príťažlivá žena. Dlhé svetlé vlasy jej siahali poniže lopatiek. Oči jej žiarili, takže nedokázal určiť ich farbu. Ale súmerná postava a jemné rysy tváre ho úplne očarili.
„Ty si kočka,“ odfúkol si.
Sfinga ho jednou nohou pristúpila, aby sa nemohol hýbať. Potom vytiahla šatku, sklonila sa k nemu a umlčala ho.
Alex sa pomaly prebral z letargie. Bol v kaši. Poriadnej kaši. So spútanými rukami a šatkou cez ústa veľa nezmohol. Zúfalo sa obzeral, ale na ulici nebol nikto, kto by mu mohol pomôcť. Úplné ticho.
Sfinga ho dvihla na nohy. Keď stáli zoči-voči, Alex si ju dôkladne prezeral. Niečo musel urobiť. Ak by mal zomrieť, nech aspoň zanechá stopy.
Sfinga ho vyniesla na vrchol stĺpu elektrického vedenia. Bola tam asi polmetrová plošinka, kde ho nechala stáť. Alex zmeravel. Pod ním boli elektrinou nabité drôty. Ruky mal spútané a nemohol ani kričať. Myslel si, že mu ostáva len vydržať do rána, ale... Sfinga mala pre neho ešte jedno prekvapenie.
Zletela k nemu, aby mu videla ho tváre. Alex na ňu hodil úplne zúfalý výraz, ale ona sa len škodoradostne usmiala. Rozopla mu vetrovku a pazúrmi porezala hrudník. Alex zakvílil od bolesti. Rany neboli smrteľné, ale poriadne krvácali. Sfinga mu dala judášsky bozk na líce a odletela.
Alex Watson zmeravel hrôzou. Stál v tme a zime na úzkom stĺpe. Z hrudníka mu crčala krv a pod ním bolo takmer dvadsať metrov priestoru. Jedinou zábranou boli drôty pod napätím. Ak spadne, zabije sa. Ak ostane stáť, vykrváca.
Spomenul si, že v zadnom vrecku nohavíc si nechal rezervný kľúčik od pút. Opatrne posunul ruky, aby sa k nemu dostal. Vedel, že je to jeho jediná šanca. Môže trvať hodiny, kým by ho našli. Bude to musieť nejako zvládnuť sám.
S maximálnym sústredením vytiahol kľúčik a snažil sa s ním trafiť do dierky. Ruky mal skrehnuté od zimy, ale dúfal, že to zvládne. Udržiavanie rovnováhy mu však robilo väčší problém. Zakolísal sa a len v poslednej chvíli odvrátil pád.
Ozvalo sa tiché cvaknutie a Alexove ruky konečne vykĺzli z pút. Okamžite si sňal šatku z úst.
„Pomoc!“ zakričal.
Dvihol sa vietor a Alexa to zhodilo. Zachytil sa jednou rukou a pocítil nepríjemnú bolesť, ako si o betón zodrel dlaň.
„Do šľaka,“ zanadával.
Chytil sa oboma rukami a začal premýšľať. Držal sa stĺpa ako kliešť, ale bál sa, že sa dlho neudrží. Krvácanie ho oberalo o sily. Navyše, keď sa snažil vyštverať vyššie, dostávala sa mu do rán špina. Štípalo to a Alex si v absurdnej chvíli účtovania zo životom uvedomil, že by pri svojom šťastí ešte mohol schytať otravu krvi.
S vypätím všetkých síl sa vyštveral na stĺp a sadol si, aby sa cítil bezpečnejšie. Premýšľal, ako ďalej. Obzrel sa, aby odhadol vzdialenosti. Sfinga ho zaniesla za mesto. Najbližšie domy boli asi sto metrov odtiaľ. Mohol hulákať ako vedel, no nebol si istý, že to zaberie.
Začal zvažovať možnosti úniku. Mohol kričať, kým by ho niekto nepočul. Lenže... ten niekto by mohla byť aj Sfinga! Vedomie, že by sa mohla vrátiť, ho desilo. Ak ho nechala na tomto mieste, zrejme predpokladala, že onedlho zomrie...
Nie, takú radosť jej neurobí.
Došlo mu, že má len jedinú šancu. Musel sa odtiaľ dostať sám. Potichu a rýchlo. Skúsil odhadnúť výšku stĺpa. Možno dvadsať metrov. Nie, pád by neprežil. Lenže po úplne hladkom stĺpe sa nedá len tak zliezť...
Alex Watson ešte ako chlapec miloval akčné seriály. Ich hrdinovia si vedeli poradiť so všetkým. Teraz sa musel zahrať na jedného z nich. Spomenul si na spôsob zliezania stožiarov, ktorý videl v televízii. Hrdina použil opasok, aby sa mohol pridržať. Možno by to mohlo fungovať...
Okamžite si vytiahol opasok z nohavíc. Zahákol ho za stĺpom a začal opatrne zliezať dole. V tele mal toľko adrenalínu, že prestal vnímať bolesť.
Prvé dva metre šli dobre, ale potom si uvedomil svoj omyl. Nemal šancu zliezť. Všade pod ním boli drôty a kovové časti stĺpa, ktorým sa nedalo vyhnúť. Jedine, keby teraz zoskočil...
Cítil, ako mu tŕpnu ruky. Musel sa rozhodnúť veľmi rýchlo. Pozrel dole a skúsil odhadnúť riziko. Medzi elektrickým vedením bola medzera. Dosť veľká na to, aby sa ňou prepchal. Akurát bude musieť pustiť jeden koniec opaska, aby rýchlo prekĺzol nižšie...
„Smelo do toho, nemám čo stratiť,“ poznamenal, aby si dodal odvahu.
Pustil jeden koniec opaska a okamžite sa prepadol nižšie. Drôtom sa síce vyhol, ale už sa nedokázal znova chytiť. Zvyšoval rýchlosť a blížil sa k zemi. Nechcel kričať, ale vydral zo seba takmer zvierací rev. Sotva v ňom spoznal vlastný hlas.
Nasledovala tvrdá rana, keď dopadol na zem. Okamžite stratil vedomie.
Gregory Calstron a Carla Brownová stáli pri lôžku svojho kolegu. Alex Watson bol celý zafačovaný a pripojený na množstvo monitorov. Dýchal sám, ale bol v hlbokom bezvedomí.
Mladá lekárka, ktorá pred pár týždňami ošetrovala Theresu Stellovú, práve kontrolovala Alexove životné funkcie.
„Ako na tom je?“ opýtala sa Carla ustarostene. Lekárka si vzdychla.
„Utrpel ťažký otras mozgu... má polámané takmer všetky kosti a nie je vylúčené, že utrpel poškodenie miechy.“
„Bude ochrnutý?“ zľakol sa Gregory.
Lekárka mykla plecami.
„To zistíme až časom. Teda... ak sa vôbec preberie!“
Carla znepokojene pokrútila hlavou. Alex bol pre ňu takmer ako malý brat. Navyše, nedávno sa stal otcom. Musel tu byť pre svoje deti...
„Chudák Alex,“ poznamenala.
Gregory sa otočil k lekárke.
„Akú má šancu?“
„Je mimo ohrozenia života, ale šanca na uzdravenie nie je vysoká,“ povedala lekárka opatrne. „Ešte je príliš skoro na prognózy.“
„Alex je mladý, zvládne to,“ ozvala sa Carla, hoci v to ani sama nedúfala.
Lekárka sa zadívala na pacienta.
„Uvidíme, ako to pôjde... Keby ste niečo potrebovali, budem na ošetrovni!“
„Ďakujeme,“ odvetil Gregory.
Keď sa za lekárkou zatvorili dvere, detektív Calstron sa otočil ku kolegyni.
„Ako si ho vlastne našla?“
Carla sa zhlboka nadýchla.
„Volala som ho cez vysielačku, ale neozýval sa, tak som šla k jeho autu... Vyšla som na ulici a začula som jeho krik, keď padal... Vlastne len zhoda okolností...“
Gregory pokýval hlavou.
„Mal šťastie, že to vôbec prežil!“
Carla musela súhlasiť.
„To je fakt... Ale... znepokojuje ma to! Akoby Sfinga vedela, kde sme a čo robíme!“
Gregory stŕpol.
„Myslíš, že nás bude chcieť zlikvidovať?“
„Práve toho sa bojím,“ prikývla Carla.
„V tom prípade ju musíme chytiť čo najskôr,“ uzavrel to Gregory.
Pol tretej v noci.
Na policajnej stanici bolo rušno. Peter Belikov, ruský mládenec, ktorý bol v meste na študijnom pobyte, sedel na stoličke s obviazaným chrbtom a detailne opisoval, čo sa mu stalo. Jeho starší brat Igor stál so založenými rukami, opretý o stenu. Pripadal si ako nejaký bodyguard. Musel dávať na brata pozor.
Komisár Newman prišiel tohto svedka vypočuť osobne. Sedel za stolom a spisoval si všetky detaily. Detektív Calstron zapol diktafón, aby to mali zdokumentované. Pred chvíľou mu volala Carla, že je už na ceste.
Peter sa snažil spomenúť na všetky podrobnosti toho útoku. Bol stále trocha vyplašený, ale rád, že prežil.
„... tak som jej nastriekal ten lak do očí a ona ma pustila,“ vravel. „Rýchlo som vstal a utiekol na internát.“
„Neprenasledovala ťa?“ vyzvedal komisár.
„Myslím, že hej, ale ušiel som,“ uvažoval Peter. „Neobzeral som sa.“
Sotva dopovedal, otvorili sa dvere a dnu vošla Carla Brownová. V hnedom kabáte a s trocha začervenanými očami.
„Dobrý večer,“ pozdravila a rýchlo zložila kabát na vešiak.
Peter Belikov sa otočil ku Carle a trocha zbledol. Svetlé vlasy, hnedý kabát... a začervenané oči, akoby ju niekto postriekal slzákom... alebo lakom na vlasy...
Igor Belikov pristúpil dopredu a povedal:
„Chcem, aby ste tú potvoru chytili čo najskôr. A ak to neurobíte vy, nájdem si ju sám!“
Carla si toho mladíka zbežne premerala.
„Veď ani nevieme, či je z nášho sveta!“
Igor zvraštil čelo.
„Naša krajina dala svetu Rasputina, Lenina a studenú vojnu. Myslím, že na chytanie záhadných bytostí som ako stvorený.“
Carla sa pousmiala.
„Hlavne si dávajte pozor, aby ste aj vy neprišli k úrazu. Jeden náš kolega leží v bezvedomí po tom, ako ju stretol.“
Igor nadvihol obočie.
„Už viem, čo na ňu platí.“
Carla prešla na svoje miesto a pozrela na Petra. Zdal sa jej známy.
„Nevidela som ťa už?“
„To je frajer mojej dcéry,“ povedal Gregory Calstron.
„Aha, jasné,“ prikývla Carla.
Peter ju nevnímal. Stále sa díval na ten hnedý kabát. Niečo také mala Sfinga, keď na neho zaútočila... Nie, toto by bolo príliš krutá zhoda okolností...
Alebo žeby predsa...?!
Jenny Mallardová si spravila pekný večer s Igorom Belikovom. Keďže im to klapalo, Jenny sa rozhodla, že je čas, aby o novom priateľovi vedel aj malý Tommy. Igor už dávno vedel, že Jenny má dieťa, ale ten malý o potenciálnom oteckovi netušil. No pri svojej milej povahe sa s ním rýchlo skamarátil.
Teraz v trojici sedeli na gauči. Igor mal Tommyho na kolenách a on sa nadšene smial. Igor si spomenul na ruské riekanky a učil malého básničky. Jenny sedela vedľa neho a s úsmevom ho pozorovala.
„S deťmi ti to naozaj ide,“ poznamenala.
Igor mykol plecami.
„Snažím sa!“
Tommy sa nepokojne zavrtel.
„Ešte!“
Igor ho začal znova natriasať na kolenách a mrmlal niečo v ruštine.
„Budem sa musieť naučiť rusky,“ povedala Jenny po chvíli. „Aby som vedela, či mi náhodou nenadávaš!“
„Láska, to by som predsa neurobil,“ ubezpečil ju Igor.
Jenny chcela niečo odpovedať, keď sa ozvalo klopanie na dvere.
„Kto tu straší?“ zarazila sa a šla ku vchodu, aby otvorila. Stál tam Jeremy Brown s balíčkom v rukách.
„Ahoj,“ pozdravil. „Moja mamka piekla čokoládovú roládu a poslala ma, aby som ti kúsok odniesol... Viem, že Tommy to má rád!“
Jenny vypleštila oči. Nebolo to prvý raz, čo Carla poslala susede nejakú dobrotu. Akurát nečakala, že to bude práve teraz.
„Aha... ďakujem!“
Tommy začul známy hlas, rýchlo zliezol z Igorových kolien a utekal ku dverám.
„Jeremy!“
Mladík odovzdal Jenny koláče a zohol sa, aby mohol objať Tommyho.
„Ahoj, Tommy...“
Igor Belikov tiež vstal. Bol zvedavý, kto to prišiel. Jenny ich rozpačito zoznámila.
„Igor, to je náš sused Jeremy, to je syn detektívky Brownovej...“
„Tej, čo vyšetruje Sfingu?“ spomenul si Igor.
„Hej,“ prikývla Jenny. „Jeremy, toto je môj priateľ Igor...“
„Ahoj,“ pozdravil Jeremy s úsmevom. Potom pustil Tommyho a odstúpil. „Dobre, ja idem domov, bavte sa!“
„Ďakujem za koláče,“ usmiala sa Jenny a zavrela za ním dvere. Tommy začal nadšene poskakovať.
„Koláče, mňam!“
Jenny položila dobroty na stôl. Jej syn mal sladkosti rád. Okamžite si vzal jeden kúsok. Igor sa vrátil na gauč.
„Takže detektívka Brownová je tvoja suseda?“
„Hej, býva hneď oproti,“ prikývla Jenny a uvelebila sa k nemu.
„Dobré vedieť,“ poznamenal Igor.
„Ešte stále ťa trápi, že Sfinga zaútočila na Petra, však?“ opýtala sa Jenny a dohliadala na Tommyho, kým maškrtil.
„Vieš, je to môj brat,“ prikývol Igor. „Ani som našim nepovedal, čo sa stalo. Neviem, čo by mi povedali, keby vedeli, čo urobila Petrovi...“
„Prečo tebe?“ zarazila sa Jenny. „On bol vonku, nie ty!“
„Hej, ale ja som starší brat,“ vysvetlil Igor. „To sa ťažko vysvetľuje, ale v našej rodine vždy platilo, že starší dáva pozor na mladšieho. Keď sme s Petrom šli sem, naši mi prízvukovali, že som za neho zodpovedný.“
Jenny súhlasne zahmkala.
„Už rozumiem...“
„Na druhej strane, má to výhodu, lebo zo mňa aspoň bude zodpovedný otecko,“ poznamenal Igor a žmurkol na svoju priateľku. Jenny trocha zrumenela. A jej rozpaky ešte znásobil malý Tommy. Dobre vedel, že potrebuje otecka. A keď toto slovo počul od Igora, hneď zareagoval. Mal síce ústa od čokolády, ale zavesil sa na Igora a objal ho:
„Tato...“
Igor sa rozosmial. Ani mu nevadilo, že ho malý zamazal.
„Ja mám byť tvoj otecko, drobec?“
Tommy mu dal čokoládový božtek.
„Ocko...“
Igor sa otočil ku Jenny.
„Mám ťa požiadať o ruku hneď, alebo až keď kúpim prsteň?“
Mladej mamičke spadla sánka.
„To myslíš vážne?“
Igor s úsmevom prikývol.
„Jasné... malý ma už schválil!“
Jenny ostala v rozpakoch.
„Veď sa ani poriadne nepoznáme...“
Igor k nej natiahol ruku.
„Pokojne si to rozmysli... ale máš čas len do júna!“
Jenny to rýchlo pochopila a ťapla mu po ruke.
„Aha, takže ty takto? Zháňaš občianstvo?“
Ruský mládenec mykol plecami. Našťastie to rýchlo zahral vo svoj prospech.
„Jenny, nemôžem predsa robiť Tommymu otecka, keď budem v Moskve! A aj sex je lepší naozaj ako po telefóne!“
Jeho nežná polovička sa rozosmiala. Oprela sa o neho a dala mu pusu.
„No dobre, popremýšľam. Ale bola by som rada, keby sme to vyriešili, až keď sa v meste upokojí situácia. Nechcem, aby sme počas svadby odháňali príšeru!“
Igor súhlasne prikývol.
„Dobre, ja Sfingu vypátram, zneškodním a zoberieme sa!“
Jenny sa pousmiala, položila si hlavu na jeho plece a privinula sa k nemu.
„To bude paráda...“
Malý Tommy jednou rukou objal matku, druhou potenciálneho otecka a uvelebil sa na nich. Predstava úplnej rodiny ho tešila.
Gregory Calstron za sebou zavrel dvere v pracovni. Peter Belikov tam sedel ako kôpka nešťastia. Hlavu mal sklonenú, nohami klopkal do podlahy a šúchal si ruky. Bol očividne nervózny. Detektív si sadol oproti nemu.
„Tak čo máš na srdci?“
Peter dvihol hlavu.
„Ja... asi mi nebudete veriť, ale... asi viem, kto je Sfinga...“
Gregory pocítil, ako ním prebehol mráz.
„Ako to myslíš?“
Peter si nervózne pošúchal ruky.
„Možno je to len náhoda, ale... Sfinga mala taký istý kabát ako... detektívka Brownová.“
Gregory sa prekvapene odtiahol.
„Carla...?“
Peter pozrel do zeme.
„Neveríte mi, však?“
„Ja len... nikdy by som nepovedal, že Carla...“ uvažoval Gregory zmätene.
Peter mykol plecami.
„Viete... keď som bol na policajnej stanici a ona vošla dnu... ešte aj oči mala červené...“
„Carla má alergiu na lak na vlasy,“ uvedomil si Gregory.
„Možno je to celé len náhoda,“ zopakoval Peter, akoby previnilo. „Ale možno by ste to mali zvážiť!“
„Jasné, zvážim všetky možnosti,“ ubezpečil ho Gregory.
Peter mu pozrel do očí.
„Nehneváte sa?“
„Prečo?“
„Že som to povedal...“
Gregory pokrútil hlavou.
„Nie, Peter... kvôli Sfinge zle spím už dobrých pár týždňov... a ak nebudem spať ani túto noc, tak mi to ani nebude vadiť... hoci, ak je tou príšerou moja kolegyňa, tak.. asi budem dosť... vyvedený z miery...“
Peter súhlasne zahmkal.
„Rozumiem...“
Gregory sa zhlboka nadýchol.
„Máš na srdci ešte niečo?“
„Myslím, že nie,“ odvetil Peter.
„Tak... nechaj ma osamote... prosím,“ zamumlal detektív. Peter rýchlo vstal a vytratil sa. Gregory sa chytil za hlavu a začal plakať.
Carla Brownová sa toho dňa celkom normálne pobrala do práce. Vyprevadila Jeremyho do školy, cestou zamávala Jenny Mallardovej, ktorá brala Tommyho do škôlky, kúpila si minerálku a ponáhľala sa, aby prišla načas.
Bolo pol ôsmej, keď vstúpil do svojej kancelárie. Zhodila hnedý kabát a veselo pozdravila:
„Ahoj, Gregory!“
Jej kolega dvihol hlavu a akosi opatrne odzdravil:
„Ahoj...“
Carla si spočiatku ani nevšimla, že je akýsi nesvoj. Automaticky zapla počítač.
„Aký si mal víkend?“
Gregory neodpovedal. Meravo sa díval na všetky jej pohyby a snažil sa nepodľahnúť emóciám. Usmievavá Carla predsa nemohla byť tým monštrom...
Nie, bude profesionálny. Zistí pravdu a basta.
Carla si sadla na svoje miesto a uvedomila si, že sa niečo stalo. Gregory mal zvláštny, meravý pohľad.
„Stalo sa niečo?“
Gregory prudko pokrútil hlavou.
„Nie, ale.. musím s tebou hovoriť!“
Carla mykla plecami a otvorila si minerálku.
„Hovor... o čo ide?“
Gregory začal opatrne vážiť slová.
„Vieš... začínam mať zvláštne podozrenie a bol by som rád, keby... si mi s tým pomohla!“
„Niečo nové v prípade?“ hádala Carla a nezaujato sa napila. Gregory vážne prikývol.
„Začínam mať pocit, že Sfinga sedí oproti mne.“
Carle spadla sánka.
„Ty myslíš, že...“
„Si to ty, Carla?!“ Gregory sa to rovno opýtal a až sa čudoval, aký bol pokojný. Detektívka Brownová skočila na nohy.
„Čo si to o mne myslíš?!“
Gregory tiež vstal.
„No dobre, tak si to poďme prejsť celé. Kde si bola osemnásteho septembra o pol desiatej večer?“
Carla dvihla ruku, aby ho trocha spomalila. Nestíhala chápať.
„Počkaj, čo to s tým má?“
Gregory prišiel k nej.
„Tak ti poviem. Peter Belikov tvrdí, že máš rovnaký kabát ako Sfinga. A prišla si s tak červenými očami, akoby ti do nich práve nastriekal lak na vlasy!“
„Veď som bola u kaderníka, vieš, že mám alergiu,“ šomrala Carla. „A taký kabát má okrem mňa kopa ďalších žien.“
„Tak mi daj nezvratný dôkaz, že si nebola ani na jednom mieste činu,“ odvetil Gregory. Jeho hlas znel akosi smutne. Možno ani sám nechcel, aby sa tento prípad vyriešil v neprospech jeho kolegyne.
„Ty si myslíš, že by som bola schopná ísť vraždiť?“ opýtala sa ho Carla.
Gregory jej pozrel do očí.
„Zúfalo ti túžim veriť, lebo si moja kamoška. Daj mi nezvratný dôkaz, že si to nebola ty. Ak budeš mať čo i len na jediný prípad nepriestrelné alibi, tak si nebudem robiť starosti.“
Carla si vzdychla a prešla k svojmu stolu. Vytiahla diár a pozrela na kolegu.
„Ktoré dni?“
„Osemnásty september,“ začal Gregory. Carla si prešla staré záznamy.
„To som dozerala na susedkinho syna!“
„Kto ti to potvrdí:?“
„Jedine malý Tommy...“
Gregory zvraštil čelo.
„A Jeremy?“
„Mal vtedy futbalový tréning, prišiel až okolo desiatej, keď som bola s tebou v teréne,“ odvetila Carla vážne. Gregory sa otočil k tabuli.
„A ďalší pondelok, keď zomrel ten bezdomovec?“
„Zase som dozerala na Tommyho... a Jeremy mal zápas,“ odpovedala Carla. Jej kolega sa zvrtol k nej.
„Alex vtedy Sfingu zrejme zranil... A ty si na druhý deň prišla s ranou na ruke!“
Carla si podvedome vytiahla rukáv. Na predlaktí už nemala nič.
„Viem, čo myslíš... ale to som sa popálila!“
„Určite?“
„Gregory, ty vážne veríš, že by som bola schopná niekoho zabiť?“
Detektív zvraštil čelo.
„Ja len preverujem možnosti!“
„Naozaj som sa popálila!“ odsekla Carla nahnevane.
Gregory len mykol plecami. Veľmi jej neveril. Začal postupne preverovať ostatné prípady, ale zakaždým narazil na slabé alibi.
O pár minút prišla reč na Petra Belikova. Sfinga ho napadla, keď mal Jeremy stužkovú. Carla udivene počúvala Gregoryho argumenty, až sa nakoniec opýtala:
„Takže ty si myslíš, že som vtedy odišla zo synovej stužkovej, aby som zaútočila na frajera tvojej dcéry?“
„No a? tak to vychádza!“ odvetil Gregory samozrejmo.
„A prečo by som to robila?“ zarazila sa Carla.
„Možno preto, že Peter chodí s Dee a ty chceš, aby chodila s Jeremym,“ navrhol Gregory. Detektívka Brownová vybuchla.
„Daj sa vypchať, aj s tou svojou pubertálnou kravou! To si myslíš, že som fakt taká blbá, aby som vraždila vo svojom okolí? Keby som sa chcela stať vrahyňou, rozhodne by som to neurobila vo vlastnom meste! A hlavne – nie tak, aby mojím jediným svedkom bolo dvojročné batoľa!“
Gregory sa zhlboka nadýchol.
„Tak bola si to ty?“
„Nie!“ trvala na svojom Carla.
„Prečo potom všetko ukazuje na teba?“ opýtal sa Gregory. „Myslíš, že to všetko je len náhoda?“
Carla neveriacky pokrútila hlavou.
„Gregory, veď ma poznáš...“
Blondiak chvíľu pozeral do zeme, potom sa znova zadíval na ňu.
„Vieš, ako to komisár hovorí... Keď sa stane vražda, isté sú len dve veci. Že si to nebol ty, a že to nebol tvoj partner, lebo ste boli spolu... Ale my sme ani v jednom prípad neboli spolu... Mrzí ma to, Carla, ale neverím ti.“
„Ale čo ak sa mýliš?“ skúšala Carla.
Gregory sa prešiel po kancelárii.
„Tak mi daj dôkaz...“
Carla si zdrvene sadla. Už nevedela, čo by si mala myslieť. Jej kolega sa obrátil proti nej... No skôr, ako stihla definitívne prepadnúť panike, otvorili sa dvere a dnu vošiel komisár Newman.
„Carla?“ oslovil ju. „Myslím, že bude lepšie, ak sa nebudeš ďalej venovať tomuto prípadu.“
Carla opatrne vstala.
„Prosím?“
„Vzhľadom na to, že si momentálne hlavná podozrivá, suspendujem ťa zo služby. Môžeš ísť domov.“
Carla vypleštila oči.
„To myslíte vážne?“
Komisár prikývol.
„A ešte niečo. Poprosím o tvoju služobnú zbraň a odznak. Do konca vyšetrovania máš voľno.“
Carla pozrela na Gregoryho, akoby čakala, že sa jej zastane. Ale on mal hlavu medzi plecami a mlčal. Neveril jej. Neochotne vyložila na stôl pištoľ a odznak. Potom si vzala kabát a šla ku dverám.
„Vrelá vďaka za prejavenú dôveru!“ odsekla a zatresla za sebou dvere.
„Dáme ju sledovať, nech nič nevyvedie,“ povedal ešte komisár a šiel do svojej kancelárie.
Jeremy Brown bol veľmi prekvapený, keď cestou zo školy uvidel matkine auto zaparkované pred domom. Carla sa predsa vracala z práce neskôr ako on! Ešte viac ho znepokojila prítomnosť ďalších áut, v ktorých sedeli policajti v civile. Niečo sa muselo stať... Pridal do kroku a náhlivo vbehol do domu.
„Mami?“
Carla Brownová sedela na gauči, s neprítomným výrazom v tvári. Nohy mala na zemi, ruky akosi nevládne vedľa tela a v očiach slzy. Na synov pozdrav vôbec nezareagovala. Jeremy sa rýchlo vyzul a ešte vo vetrovke pribehol k matke.
„Mami, si v poriadku?“
Carla meravo pokrútila hlavou. Nechcela syna zaťažovať vlastnými problémami, ale toto musel vedieť. Prisadol si k nej a vyzvedal:
„Čo sa deje?“
Carla sa zhlboka nadýchla.
„Mám voľno.“
Jeremy ostal v pomykove.
„Voľno? Teraz, keď pracujete na takom veľkom prípade?“
„No práve,“ zašomrala Carla.
Jeremy si konečne zložil vetrovku, lebo mu začalo byť horúco. Cítil, že toto bude niečo veľké.
„Tak čo je vo veci?“
Detektívka sa otočila k nemu.
„Moji kolegovia si myslia, že som Sfinga.“
Jeremy zalapal po dychu.
„Čože?“
„Ako si počul,“ odvetila Carla smutne.
„Ale... to... ako...“ habkal šokovaný Jeremy.
Carla pozrela do zeme.
„Peter Belikov povedal, že mám taký istý kabát ako Sfinga...“
„Veď aj Jenny má taký!“ namietol Jeremy.
„Ale čo je horšie, na žiaden prípad nemám alibi,“ odvetila Carla.
Jeremy ju objal okolo pliec.
„Mami... veď ty predsa nie s žiadna vraždiaca príšera...“
Detektívka začala vzlykať.
„Čo ak sa dejú veci, o ktorých neviem?“
„Ako to myslíš?“
„No... možno by som vedome nikomu neublížila, ale... čo ak je vo mne nejaká... druhá časť?“
Jeremy pokrútil hlavou.
„Pozeráš priveľa hororov!“
Carla vtedy prudko vstala.
„Synček, toto nie je len o mojej jemne paranoidnej povahe!“
Jeremy venoval matke nechápavý pohľad. Carla prešla k oknu a stiahla žalúzie, aby nebolo nič vidno na ulicu. V prítmí neskorého popoludnia zastala v strede obývačky a premenila sa.
Jeremy Brown ostal v šoku. Namiesto svojej matky mal pred sebou nebezpečne vyzerajúcu príšerku. Vlasy jej zosvetleli, oči žiarili, na chrbte sa objavili netopierie krídla... a jej oblečenie sa zmenilo na čierny latexový úbor, ktorý dokonale zvýraznil jej postavu.
Matka a syn sa na seba chvíľu dívali. Carla premýšľala, čo asi teraz behá Jeremymu po rozume. Osemnásť rokov jej veril a boli nerozluční. Ale čo teraz?
„Mami, ty si kosť!“ vyhabkal Jeremy po chvíli. Carla sa rozosmiala.
„Vážne?“
Jeremy fascinovane vstal.
„Nikdy som si nevedel predstaviť vlastnú mamu v latexe... Ale, úprimne povedané, keby si nebola moja mama, tak neodolám!“
Carla do neho štuchla.
„Ech, ty...“
Jeremy si ju premeral.
„Mám tomu rozumieť tak, že naozaj si... Sfinga?“
„Zrejme hej, ale ide o to, či som len jedna,“ odvetila Carla.
„A... ako to, že máš túto... zvláštnu, i keď veľmi... príťažlivú podobu?“ opýtal sa jej syn. Carla mykla plecami.
„Stalo sa to, keď som bola mladá... Ešte predtým, ako si sa narodil... Robila som na lodi a raz sme sa dostali do kolízie s tankerom, čo prevážal nejaký toxický odpad, či čo... Jedna pasažierka spadla cez palubu a ja som ju vytiahla... No a keďže som sa pri tom vykúpala v nejakých sračkách, tak som schytala túto drobnú anomáliu...“
„Aha,“ prikývol Jeremy.
„Celé roky s tým nebol problém, ale teraz sa v meste rozmohli vraždy a... ja už neviem, čo si mám myslieť,“ odvetila Carla. Jeremy si ju premeral.
„Mami, ty by si to nikdy neurobila...“
„Prečo myslíš?“
„Lebo si matka,“ vysvetlil Jeremy. „Niektoré obete boli v mojom veku. A nemyslím si, že by si dokázala zaútočiť na niekoho, kto je vo veku tvojho syna!“
Carla sa synovi vďačne zavesila okolo krku.
„Ach, Jeremy...“
Mládenec si matku privinul k sebe. Možno bol posledný, kto jej veril, ale cítil, že je nevinná. Po chvíli pocítil, ako jej škvŕka v žalúdku a opýtal sa:
„Jedla si vôbec?“
„Ani nie,“ priznala. „Nemala som veľmi chuť...“
„No dobre, tak sa pôjdeme najesť a vymyslíme nejaký plán, ako očistiť tvoje meno,“ navrhol Jeremy.
„Synček, ta máš dnes samé geniálne nápady,“ usmiala sa Carla.
„Ale ak to nie som ja, kto potom?“ uvažovala Carla, keď so synom dojedali večeru. Jeremy pre oboch spravil pizzu. Teraz už len dojedali zvyšky.
„No, neviem, musíme zvážiť jednu zásadnú otázku, mami: je to všetko len náhoda, alebo zámer?“ opýtal sa Jeremy.
Carla sa napriamila.
„Ty myslíš, že sa to na mňa niekto snaží našiť?“
Jeremy mykol plecami.
„Len vychádzam z matematickej štatistiky... šanca, že by to všetko bola len náhoda, je prakticky nulová!“
„To je fakt,“ usúdila Carla a vstala, aby schovala tanier do umývačky riadu.
„Neviem, ale zistíme,“ povedal Jeremy a tiež dal umyť tanier. Matka mu dala pusu.
„Ďakujem za večeru, synček...“
„Vďačne aj nabudúce,“ odvetil on s úsmevom. Carla si prehodila deku cez plecia a sadla si v obývačke do kresla. Jeremy sa uvelebil oproti nej. Trocha ľutoval, že sa už zmenila znova do civilnej podoby.
„No dobre, tak aké sú predpoklady?“ opýtala sa Carla.
„Tak... zatiaľ sme sa zhodli len na tom, že je to niekto, kto sa ťa snaží... zničiť,“ odvetil Jeremy. „Respektíve, že je to všetko zámerné!“
Carla súhlasne zahmkala.
„Fajn... takže skutočná vrahyňa ma zrejme pozná.“
„A zrejme aj mňa,“ upozornil ju Jeremy vážne. „Inak by sa vraždy neodohrali v čase, keď som nebol doma – aby si nemala alibi.“
Detektívka Brownová pokývala hlavou.
„To by sedelo... Nie je veľa ľudí, ktorí vedia, kedy mám službu.“
„Máš nejaké kolegyne?“ vyhŕkol Jeremy. Carla nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Nie, na oddelení som jediná žena!“
„Technicky vzato, mami, musíme uvažovať nad tým, že tá osoba má rovnaké schopnosti ako ty!“ upozornil ju Jeremy.
Carla prudko vstala. V hlave sa jej vybavili spomienky na obdobie pred takmer dvadsiatimi rokmi, keď zachraňovala. Vrátila sa jej tá tvárička... malé dievčatko... kučeravá brunetka s modrými očami...
„Bolo to také dievčatko... mohla mať tri alebo štyri roky,“ uvažovala.
„Takže teraz bude mať niečo po dvadsiatke... a nosí rovnaký kabát ako ty,“ podotkol Jeremy.
Ich pohľady sa stretli. Chvíľu na seba zízali, akoby obaja odmietali uveriť tomu, čo práve objavili. Tento popis sa až podozrivo hodil na osobu, ktorá bývala v dome oproti.
„To dievčatko malo hnedé vlásky,“ pošepla Carla, akoby tomu stále neverila.
„Ale naša suseda je prefarbená,“ odvetil Jeremy znepokojene.
Ako na povel sa otočili k oknu, cez ktoré bolo vidieť až na dom Jenny Mallardovej.
„Myslím, že našej susede dlhujeme drobnú návštevu,“ povedala Carla.
„A ona nám dlhuje zopár odpovedí,“ dodal Jeremy. Zo susedného domu sa začal ozývať plač malého Tommyho. Jenny zrejme nebola doma. Carla vytiahla zo stolíka náhradný kľúč, ktorý jej Jenny kedysi dala. Jeremy sa nemusel na nič pýtať. Spoločne vyšli z domu a prebehli cez ulicu. A bolo im úplne jedno, že ich sledujú, že ich sledujú policajné autá.
Z oddelenia vrážd sa ozýval hluk. Niekto sa prehrabával v zložke s prípadom Sfinga.
Carla Brownová sa ako tieň plazila k dverám. Keď otvorila a zasvietila, ocitla sa rovno pred svojou druhou tvárou. Jenny Mallardová trocha prekvapene pustila na zem všetky papiere.
„Ahoj,“ vyhŕklo z nej.
Carla za sebou zavrela dvere. Vyzerala dosť prísne.
„Tak čo teraz?!“ precedila detektívka. „Už som ťa odhalila!“
Jenny sa napodiv rozosmiala a rovno sa premenila na Sfingu.
„Ach, Carla... Bolo to tak dávno... čo som spadla cez palubu...“
„Ty si to decko, ktoré som zachránila, však?“ opýtala sa Carla ironicky. „Ale keďže sme sa obe vykúpali v tej istej sračke, tak zdieľame to isté... požehnanie!“
O sekundu už oproti sebe stále dve Sfingy. Vyzerali takmer identicky. Akurát Carla bola trošku vyššia a Jenny zas mala tenšie nohy. Napodiv, ani jedna z nich nebola prekvapená.
„Že som mala geniálny plán, však?“ zasmiala sa Jenny. „Zajtra ti pri domovej prehliadke nájdu kabát s krvavými škvrnami od Petra Belikova... Ale tebe to už bude jedno, lebo budeš mŕtva!“
Detektívka zvraštila čelo.
„Prečo by som mala?“
Jenny si založila ruky.
„Bude to krásne, dramatické finále! Nájdu ťa mŕtvu v kancelárii po tom, ako si sa snažila zničiť dôkazy!“
Carla zbežne zhodnotila stav miestnosti. Bol tam skutočný neporiadok.
„A myslíš, že to bude len tak?“
„Ale nie,“ odvetila Jenny. „Na to tu mám ešte komplica!“
Vtedy sa otvorili dvere vedúce do kancelárie komisára Newmana. Carla zmätene odstúpila. Takýto podraz nečakala ani v najhoršej nočnej more...
Igor a Peter Belikovci neveriacky zízali na Jeremyho Browna, keď sa objavil pred ich dverami. V čiernej koženej bunde a so slnečnými okuliarami vyzeral ako nejaký mafián. Ale ponuka, s ktorou prišiel, bola lákavá.
„Počul som, že by ste sa radi osobne stretli so Sfingou, mládenci,“ povedal im. Bratia si vymenili pohľady.
„Myslím, že jej dlhujem nakladačku za to, ako nepekne sa správala k Petrovi,“ usúdil Igor.
„To hej,“ uznal mladší. „Ale... neviem, či o tom vieš... mám pocit, že Sfinga je... detektívka Brownová...“
Jeremy mávol rukou.
„Možno aj hej, ale veci sú oveľa komplikovanejšie. Tak idete? Všetko vám vysvetlím cestou!“
Igor hneď prikývol.
„Jasné, len sa obujem!“
Peter ostal váhavo stáť vo dverách. Igor si vzal topánky, vetrovku, na hlavu si dal čiernu šatku a – čo Jeremyho trocha znepokojilo – vytiahol zbraň.
„Máš tú búchačku legálne?“ opýtal sa Jeremy.
Igor vystrúhal grimasu.
„No, už hej!“
Potom pozrel na Petra.
„Nepôjdeš?“
„Radšej nie,“ odvetil on vyhýbavo.
Igor ho potľapkal po pleci.
„No dobre, ostaň doma. Ale radšej buď pripravený na všetko!“
Peter súhlasne zahmkal.
„Jasné...“
Jeremy si znova nasadil slnečné okuliare a pobral sa s Igorom na ulicu. Pred internátom mal zaparkované auto. Igor pozrel na jeho športiak.
„To je tvoje?“
„Vlastne ani nie,“ odvetil Jeremy. „Ale mama mi dôveruje!“
„No uvidíme,“ zasmial sa Igor a sadol si na miesto spolujazdca. Jeremy naštartoval, spravil prudkú otočku a Igorovi hneď vyskočil adrenalín. Jeremy zaparkoval pred policajným riaditeľstvom, vytiahol mobil a čakal. Keď začal zvoniť, povedal:
„Buď ticho a počúvaj...“
Carla Brownová neverila vlastným očiam. Ten, kto stál oproti nej, nebol nikto iný, než jej nadriadený. Komisár Steven Newman.
„Prekvapenie!“ povedal, s akýmsi diabolským úškrnom.
Carla neveriacky pokrútila hlavou.
„Komisár?!“
„Strýko Steven mi pomohol uskutočniť celú túto misiu,“ vysvetlila Jenny s akýmsi spokojným hlasom.
„Vy ste rodina?“ nechápala Carla. V príhodnej chvíli posunula ruku dozadu, kde mala mobil. Potrebovala, aby tento kritický dialóg počul aj jej syn. Komisár podišiel k Jenny a objal ju okolo pliec.
„Presne tak, Carla...“
„Ale... prečo to všetko?“ Veď som jej zachránila život!“ nechápala Carla.
Jenny sa zatvárila ako urazené decko.
„Ohromné... ty si myslíš, že je to príjemné?“
Carla ľahostajne zhodnotila jej výzor.
„Technicky vzato, keď ma takto videl Jeremy, tak povedal, že keby som nebola jeho mama, tak by si dal povedať!“
„On to vie?“ zarazila sa Jenny.
„Hej, prišli sme na to,“ odvetila Carla.
Steven Newman mykol plecami.
„Aj tak mu nikto nebude veriť...“
Carla usúdila, že nebude dobré, keď im teraz povie všetko. Radšej sa pokúsi získať viac informácií.
„Ale... mohli by ste mi vysvetliť, prečo sa ma tak statočne snažíte odstrániť,“ poznamenala. Komisár podišiel k nej.
„Všetko je komplikovanejšie, ako by sa mohlo zdať, Carla. Jenny kvôli tebe prišla k drobnej anomálii... a ty si kvôli mne prišla k decku!“
Detektívka Brownová mala pocit, že sa povracia. Ak to bola pravda, potom... toto bol... Jeremyho otec...
Hlavou jej prebehlo znásilnenie, ktoré zažila. Bolesť, hnus... a výsledok, z ktorého vyrástol súci mládenec. Mohol byť jej vzorný syn dieťaťom tohto tu?
„Takže to ste boli by?“ opýtala sa. Komisár veselo prikývol.
„Jasné! Pamätám sa, ako si kričala... zapchal som ti ústa vankúšom a povedal, že ak budeš dobrá, tak sa ti nič nestne...“
Carle sa dvihol žalúdok. Mala chuť ho rovno roztrhnúť napoly. Uvedomila si, že to zrejme počul aj Jeremy. Chudák chlapec, takého otca si nezaslúžil...
„No paráda,“ zašomrala Carla. „Policajný dôstojník, ktorý znásilnil šesťnásťročné dievča za to, že zachránila jeho neter!“
Komisár si ju premeral.
„Si dosť šikovná detektívka, Carla. Myslím, že časom by si na všetko prišla, takže som to musel začať riešiť už teraz. Takúto blamáž by som nerozchodil. Radšej to skončíme!“
Carla si všimla, že vyťahuje zbraň. No kým stihol vystreliť, kopla ho do ruky. Pištoľ síce vystrelila, ale guľka sa neškodne zavŕtala do stropu. Komisár spadol a Jenny skočila k nemu, aby ho dvihla.
„Dám vám jednu radu, vy dvaja exoti: skúste ma chytiť!“ povedala Carla, saltom prebúrala okno a vyletela na ulicu.
Komisár sa spamätal ako prvý.
„Jenny, choď za ňou, nech nám neujde!“
Jeho mladá spolupáchateľka prikývla.
„Jasné...“
Keď vyletela aj ona, Steven Newman si vzal zbraň a utekal dole schodmi do svojho auta...
Jeremy Brown a Igor Belikov si vymenili zhnusené pohľady. Obaja počuli, o čom sa Carla zhovárala. A ani jednému nebolo do smiechu.
„Takže... žena, s ktorou som sa chcel zosobášiť, je vrahyňa?“ opýtal sa zdrvený Igor.
„A chlap, ktorého som považoval za čestného človeka, je ten bastard, ktorý znásilnil moju mamu?!“ zhrozil sa Jeremy.
Igor trocha pobledol v tvári.
„To nie je nič extra,“ povedal. „Ale ty aspoň nebudeš mať zlomené srdce!“
Potom rýchlo stiahol okienko na svojej strane, vystrčil hlavu a zvracal. Jeremy počul len nepríjemné zvuky. A ani on sám sa necítil dobre.
Igor si po chvíli utrel ústa a znova sa zasunul do auta. Zrazu mal v tvári rozhodný výraz.
„Tak fajn, čo robíme? Koho ideme nakopať prvého?“ opýtal sa.
Jeremy udivene nadvihol obočie. Igor bol napriek zložitej situácii stále pokojný. Chladná ruská povaha.
No kým stihli niečo vymyslieť, zbadali, že z policajnej stanice vychádza auto.
„To je ten bastard!“ zvolal Jeremy a pocítil, ako sa mu zvyšuje adrenalín.
„Kto?“ nechápal Igor.
Jeremy naštartoval.
„Môj drahý otecko,“ precedil cez zuby. Igorovi to bolo jasné. Vytiahol zbraň.
„No dobre, tak mu ukážeme! Myslím, že tvoja akčná mamička si s Jenny nejako poradí!“
Jeremy súhlasne zahmkal.
Auto komisára Newmana vyštartovalo kamsi do neznáma. Jeremy ho okamžite nasledoval. Igor sa v akčnej póze vyklonil z auta a začal po komisárovi strieľať. Nocou sa ozývali osamelé rany.
„Dúfam, že máš dosť benzínu!“ zavolal Igor.
„Neboj sa, tankoval som,“ odvetil Jeremy, maximálne sústredený na jazdu. „Len dúfam, že máš životnú poistku!“
Igor sa len uškrnul. Očividne boli naladení na rovnakej vlne.
Mládenci si však nemohli vybrať horší čas na naháňačku. Všade v meste hliadkovali policajné autá kvôli zvýšenému nebezpečenstvu vražedného útoku. Len čo začuli streľbu, začali sa zbiehať na miesto činu.
Jeremy práve dvojnásobne prekročil rýchlosť, keď v zornom poli zbadal policajné auto. Šlo z pravej strany, pripravené zablokovať mu cestu.
„Fízli!“ zvolal Igor.
„Drž sa!“ odvetil Jeremy a prudko skrútil volant. Auto sa dvihlo na jednu stranu, a tak dokázal tesne ujsť pred políciou. Hliadkové vozidlo urobilo hodinky na križovatke a ostalo stáť. Igor sa ľavačkou vzoprel o strechu auta a v pravej ruke mával svojou búchačkou.
„Paráda!“
Jeremy sa len ticho uškŕňal. Táto adrenalínová zábava ho neskutočne chytila. Znova spustil auto na všetky kolesá a zmenšil komisárov náskok. Igor sa znova uvelebil v streleckej pozícii a začal sústredene páliť do pneumatík. Spoliehal sa na to, že komisár po chvíli havaruje a oni dvaja budú mať pokoj.
Netrvalo dlho a objavil sa druhé policajné zátarasy. Komisár to obišiel len natesno, ale varovné majáky Jeremyho upozorňovali, aby okamžite zastal.
„Prepáčte, chlapci, ponáhľam sa,“ zašomral a pridal plyn.
Igor trocha stŕpol, lebo videl, že policajné auto sa ženie proti nim. Keďže bol technik, rýchlo si spočítal, že čelný náraz v tejto rýchlosti by bol smrteľný. Bolo mu jasné, že by odletel kamsi na vozovku a roztrieskal sa o asfalt.
Jeremyho nervy však nesklamali. Policajné auto sa tesne pred hroziacou zrážkou uhlo a napáralo do verejného osvetlenia. Jeremy ako v tranze pokračoval ďalej. Nemal na aute ani škrabanec.
„Ty si sa upísal diablovi, alebo čo?“ opýtal sa Igor, už trocha rozdivočený.
„Viem len, že som práve porušil väčšinu existujúcich dopravných predpisov,“ odvetil Jeremy.
Dostali sa na perifériu mesta, kde bola komplikovaná križovatka. Spájalo sa tu pol tucta hlavných ciest a na každej boli aspoň štyri výjazdy. Na trase desiatich kilometrov nebolo vidno nič, len more asfaltu. A komisár Newman sa v tejto džungli plánoval ukryť...
Carla Brownová ostala sedieť na streche jedného z vysokých obytných blokov a čakala. Jenny Mallardová ju o chvíľku našla a dosadlo rovno pred ňu. Dve Sfingy, na pohľad takmer rovnaké, ale predsa úplne odlišné.
„Ďaleko si neušla,“ poznamenala Jenny ironicky. Carla si ju premerala.
„A čo teraz?“
Jenny ostala trocha v pomykove. Uvedomila si, že pištoľ nechala v kancelárii. Už sa nemohla vrátiť.
„Musíme to skončiť, Carla,“ povedala. „Táto hra zašla príliš ďaleko.“
Detektívka zamávala krídlami, aby sa rýchlejšie postavila.
„V tomto s tebou súhlasím, Jenny. Zabila si priveľa ľudí, treba to zabaliť!“
„Lenže ja sa do basy nechystám,“ upozornila ju Jenny.
Carla si založila ruky.
„Z jednej sračky som ťa vytiahla, ale z druhej to už nemienim robiť... V tomto nie si nevinne!“
Jenny na sekundu uhla pred jej pohľadom. Niečo v jej vnútri sa zlomilo.
„Ja... nechcela som, aby to takto dopadlo... ale... najprv som si myslela, že to bude zábava...“
„Čo je také zábavné za zabíjaní nevinných?“ opýtala sa Carla. Neznelo to ako výčitka, len ako trpké konštatovanie. Jenny však mala nečakanú odpoveď.
„A Hitlerovi to prešlo!“
„Hej, lebo sa zabil skôr, ako ho stihli dolapiť,“ odvetila Carla samozrejmo.
Jenny mykla plecami.
„Tak to prejde aj mne. Nejako ťa vybavím a všetko naaranžujem tak, aby to vyzeralo, že si to bola ty!“
„Čím som si zaslúžila tú česť, že ma chceš zabiť? Zle sa starám o tvoje batoľa, kým sa flákaš s milencami?!“ odvrkla Carla s iróniou v hlase.
„Tommy sa o tom nedozvie!“ zvolala Jenny nasrdene. Carle sa na zlomok sekundy zazdalo, že v jej oku zbadala slzu, ale táto ilúzia pokánia netrvala dlho. Jenny prudko zaútočila. Vrazila Carle takú silnú ranu, až sa zatackala.
Detektívka ostala trocha v pomykove. Presviedčala samú seba, že to vyrieši mierovo. Je predsa strážkyňa zákona, jej úlohou je dostať lotrov do basy a nie sa tu po nociach mlátiť... Ale toto bola otázka prežitia. Nenechá sa zabiť. Keď Jenny chce boj, bude ho mať. Zotrela si krv z tváre a zaťala päste.
„Neboj sa, nepoviem mu, že jeho matka bola chladnokrvná vrahyňa,“ ubezpečila Carla svoju sokyňu a zrazila ju kopancom na zem.
Jenny sa prekopŕcla, ale o dve sekundy už stála na nohách, v bojovej póze.
„Takže ty takto?“ precedila.
Tie dve sa začali obchádzať ako dva hladné levy. Carla zo seba vydrala čosi ako varovný rev. Jenny urobila to isté, ale znelo to skôr ako nespokojný kocúrik. Kedysi síce hrávala volejbal a udržiavala sa v kondícii, no na rozdiel od Carly, ktorá strávila posledné roky tréningom bojových techník, bola teraz skôr diskotékový povaľač.
Netrvalo dlho a strhla sa ruvačka. Carla sa snažila získať čas, a tak len blokovala Jennine údery, bez snahy aktívne zaútočiť. Mladšia Sfinga skúšala všetko možné, ale toto nekonečné tango nedokázala zvrtnúť vo svoj prospech.
„Jenny, vzdaj to, zahráme to na nejakú schizofréniu a za pár rokov budeš zase behať po baroch,“ navrhla Carla.
Jenny pokrútila hlavou.
„Radšej zomriem, než aby ma dostali!“
Carla nadvihla obočie.
„A tvoj syn?“
Jenny sa prudko odtiahla a prestala útočiť.
„Nehraj mi na city!“
Postavila sa chrbtom ku Carle, na okraj strechy. Detektívka Brownová pomaly prišla k nej.
„Jenny, toto nie je správne riešenie...“
Ale tá neodpovedala. Založila si ruky a dívala sa do prázdna. Carla prišla až celkom blízko.
„Skús myslieť aj na malého, Jenny... On ťa potrebuje...“
Jenny si ju premerala kútikom oka.
„Ty si... už si niekoho zabila?“
Carla pokrútila hlavou.
„Nie... dokonca ani v práci!“
Jenny zvraštila čelo.
„Tak budeš musieť!“
Potom Carlu rýchlym ťahom sotila dole zo strechy. Detektívka prekvapene vykríkla a uvedomila si, že Jenny skočila za ňou...
Jeremy Brown sa cítil maximálne sústredene. Všetky jeho zmysly sa upriamili na auto pred ním. Komisár Newman dobre vedel, že idú po ňom. Kľučkoval cez všetky jazdné pruhy, na poslednú chvíľu menil smer a stále premýšľal, ako by sa ich mal striasť.
Igor Belikov si rutinne vymenil zásobník a pokračoval v streľbe. Zdalo sa, akoby strávil celý život v službách tajnej polície, alebo prinajmenšom ako kaskadér. Z jedného bočného pruhu sa vynorilo policajné auto so zapnutými majákmi. Igor sa zvrtol.
„Idú po nás!“
Jeremy hneď stúpil na plyn.
„Budeme to musieť skončiť čo najskôr!“
Komisár Newman vtedy vyhodil z auta nejaký kufrík. Rovno dozadu, aby Jeremyho a Igora nejako striasol. Ale mladý šofér sa tejto strele dokázal brilantne vyhnúť. Policajné auto za ním už nemalo také šťastie. Kufrík mu prerazil čelné sklo. Policajt musel rýchlo zastať.
„Fajn, to by sme mali,“ poznamenal Jeremy polohlasne.
Igor vtedy zbadal, že komisár začína spomaľovať. Zrejme mu po dlhom naháňaní došiel benzín.
„On zastavuje!“ vykríkol.
Jeremy hneď dvihol auto na dve kolesá, na stranu šoféra.
„Povedz mi, keď budeme nad ním! Rozpučíme ho!“ zavelil
Igor hneď prikývol.
Jeremy takmer naslepo doviedol auto až k vozidlu komisára Newmana. Igor sa opatrne naklonil, aby ho mohol navigovať. Komisár skutočne zastavil a chystal sa vystúpiť, keď sa prihnalo auto. Jeremy trocha spomalil.
„Teraz!“ zvolal Igor.
Nasledovala ťažká rana, ako sa auto Brownových oprelo o práve zaparkované auto komisára Newmana. Prevodovka zaškrípala a zdochla. Jeremy prudko vypol motor, aby to náhodou nevybuchlo. Karoséria strechy komisárovho auta povolila a obe autá už boli nadobro nehybné.
Igor zhodnotil tú spúšť a poznamenal:
„Tvoja mama ťa zabije!“
Jeremy si so stoickým pokojom napravil slnečné okuliare a odvetil:
„Nie, kúpi mi nové!“
Mládenci sa zasmiali, ale vtedy ich prekvapil zvláštny zvuk. Komisár Newman vykopol dvere na strane spolujazdca, ktorá nebola tak zdemolovaná, a chystal sa vyskočiť von. No najprv vystrčil ruku a naslepo vystrelil.
„Do šľaka!“ zreval Igor, ktorý to schytal do ramena. Rýchlo sa zasunul do bezpečia a zdravou rukou začal páliť.
Jeremy rýchlo otvoril dvere a vyšiel von. Prikrčil sa a vytiahol z vrecka svoj verný nožík. Bola to jeho jediná zbraň. Igor s komisárom po sebe naslepo strieľali. Túto patovú situáciu niekto musel vyriešiť.
Jeremy sa začal plaziť popri zadnej časti auta, aby sa dostal ku komisárovi. Hluk streľby ho dostatočne kryl. Keď sa doplížil ku zadnému nárazníku, opatrne vystrčil čepeľ noža, aby mu poslúžila ako zrkadlo. Videl, že komisár sa krčí v úzkom priestore medzi autom a krajnicou. Z hlavy mu tiekla krv, ako ho zranila zdemolovaná strecha auta. Kryl sa a strieľal len naslepo. V šere, ktoré osvetľovali iba neďaleké nočné lampy, si postavu schovanú za rohom ani len nevšimol.
Jeremy sa pozrel na svoj nožík a trocha zaváhal. Vlastne si nikdy nevedel predstaviť, čo by robil, keby musel niekomu ublížiť. Jeho hrdinský nával adrenalínu nedokázal prehlušiť svedomie dobrého chlapca, ktorý nikomu neprial nič zlé. Na chvíľku privrel oči. Zrazu sa mu vybavili slová, ktoré počul v telefóne. Nechutné priznanie... Komisár Newman bol nie len hnusný pokrytec, ktorý pomáhala neteri pri nechutnej sérii vrážd a chcel to našiť na Carlu, ale bol to aj... Jeremyho otec...
Mládenec otvoril oči. Rozhodol sa. Rýchlo sa dvihol a bez prípravy hodil po komisárovi nôž.
Ozval sa bolestný výkrik. Jeremy sa opatrne vyklonil a uvidel, že komisár leží na zemi a vyťahuje si nôž z predlaktia. Nejakou šťastnou zhodou okolností to schytal do ruky, v ktorej mal zbraň, a tá mu vypadla.
Igor prestal páliť a chvíľu čakal. Keď sa vyklonil, zbadal ležiaceho komisára a pri ňom Jeremyho. Mládenec svojho otca odtiahol ďalej a rýchlo prehľadal, či náhodou nemá schované ďalšie zbrane.
Komisár sa šokovane opýtal:
„Ale... prečo?“
Jeremy nepohol brvou.
„Všetko som počul, otec.“
Komisár sa nezmohol na odpoveď.
Igor Belikov vyliezol z auta a podišiel k nim. Držal sa za zranené rameno, ale inak vyzeral celkom v poriadku.
„Koniec hry, komisár. Nedovolím, aby ste s Jenny terorizovali mesto. Hoci... ju som mal fakt rád...“
Jeremy sa otočil k nemu a uznanlivo pokýval hlavou. Uvedomoval si, že tento statočný Rus priniesol skutočne vysokú obeť. A nie len to, že schytal guľku do ramena. Vedomie, že musel priznať krutý podraz v láske, bolo ešte horšie.
Od mesta sa blížili dve policajné autá a komisárovi bolo jasné, že bude mať čo vysvetľovať.
Carla Brownová sa na polceste k pádu spamätala, zamávala krídlami a znova začala stúpať. Jenny Mallardová sa hnala na ňu s vycerenými zubami a pazúrmi pripravenými na útok.
„Ty si nedáš pokoj?!“ zvolala Carla a zaujala rovnakú pózu.
Jenny si neuvedomila jeden detail. Carla bola od nej o pár centimetrov vyššia a mala aj trocha dlhšie ruky. Pocítila jej pazúry na tvári skôr, ako sa mohla Carly vôbec dotknúť.
Obe Sfingy dosadli na stenách blízkych budov. Jenny sa okamžite odrazila znova ku Carle. Detektívka však v poslednej chvíli odskočila a Jenny nabúrala rovno do múra.
„Neutekaj, bi sa!“ zúrila.
Carla ostala nad ňou.
„Jenny, o čo ti ide?“
„Ja nechcem ísť do basy, chápeš?“ odsekla. „A ani tam nepôjdem! Ak to nezoberieš za mňa, budeš ma musieť zabiť!“
Carla si konečne v plnom rozsahu uvedomila Jennino zúfalstvo. Na jednej strane tu bol precízny, absurdný a krutý vražedný plán, ktorý mal končiť veľkolepým finále, pri ktorom komisár zastrelí Carlu a všetko našijú na ňu. Na druhej strane reálna možnosť, že to všetko praskne a ona skončí vo väzení. Za tie vraždy by tam bola veľmi dlho... A ešte tu bol malý Tommy, dvojročné batoľa, ktorý netušil nič o tom, čo jeho matka vyvádza. Tešil sa na nového otecka Igora a... toto všetko sa malo úplne rozsypať.
Jenny nemala čo stratiť. Ale Carla by jej smrťou ani nič nezískala. Navyše, aby bolo spravodlivosti učinené zadosť, páchateľ musí pykať.
Nie, toto bude musieť nejako vyriešiť.
Nejako.
Hlavne rýchlo.
„Jenny, neblázni, toto nie je dobrý nápad!“ vravela Carla, keď toto naháňanie trvalo už pridlho. Jenny pokrútila hlavou.
„Ani náhodou!“
Potom zletela až k zemi, vzala odtiaľ kontajner na smeti a hodila ho uličkou medzi bytovkami po Carle. Tá sa sotva stačila uhnúť. Kontajner s rachotom dopadol na parkovisko a rozmliaždil jedno auto. Nocou sa ozvalo zúfalé jačanie poplašného systému.
Buchot začal lákať zvedavcov. V oknách sa objavovali ľudia a s vytreštenými očami sledovali toto šialené predstavenie. Niektorí rovno volali políciu, iní vyťahovali fotoaparáty, ďalší len zízali a jeden postarší pán sa rozhodol veci urýchliť brokovnicou.
Toto nedopadne dobre, uvedomila si Carla. Znova sa rozbehla proti Jenny, ale teraz ju v poslednej chvíli zámerne podletela, aby sa dostala za jej chrbát. Stačil zlomok sekundy a chytila ju za ruky, aby sa nemohla hýbať. Prisunula sa tak blízko, až bola Jenny nútená zložiť krídla a prestať bojovať. Carla s ňou vyletela vysoko nad mesto.
„Koľko géčiek zvládneš?“ opýtala sa.
Jenny ostala v pomykove.
„Koľko čoho?“
„Preťaženie,“ odvetila Carla. „Ideme sa spustiť voľným pádom!“
Jenny zaškriekala. Tento nápad sa jej vôbec nepáčil. Carla zbadala hromadu policajtov na križovatke a pobrala sa tým smerom. Pritiahla krídla k sebe, aby kládla čo najmenší odpor a strmhlavo sa vrhla dolu.
„Carla, neblbni, veď takto sa roztrieskame obe!“ zvolala Jenny, keď sa ich rýchlosť nebezpečne zvyšovala.
„Azda si si to s tým umieraním rozmyslela?“ opýtala sa jej Carla.
„Mám decko, musíš sa o neho postarať, keď tu nebudem,“ vyhŕkla Jenny a trocha jej zvlhli oči. Carla sa na okamih zarazila. Hrá jej na city? Myslí to vážne? Čo teraz?
Na rozmyslenie mala len zlomok sekundy.
„Neboj sa, o Tommyho sa budem s láskou starať po všetky dni svojho života,“ sľúbila jej.
K zemi ostávalo len pár metrov. Policajti sa otočili, keď videli túto prazvláštnu padajúcu hviezdu. Carla si to namierila do poľa, len kúsok od cesty. Asi desať metrov nad zemou Jenny pustila. Zlé dievča dopadlo na zem ako meteorit a vyhĺbilo kvalitný kráter. Tlaková vlna odsotila prizerajúcich policajtov na zem. Carle sa podarilo spomaliť a dosadla úplne hladko do zvíreného prachu.
Detektív Gregory Calstron si od údivu zložil čiapku. Stál na ceste, neďaleko zdemolovaného auta komisára Newmana a díval sa na tento zvláštny obraz. Z krátera vzlietla Sfinga a niesla v náručí druhý Sfingu, v bezvedomí. Policajti skameneli. Len Jeremy Brown a Igor Belikov si vymenili spokojné pohľady.
Sfinga dosadla na vozovku a zmenila sa na Carlu Brownovú. Komisár Newman, ktorý už sedel v putách v policajnom aute, spoznal v druhej svoju neter.
Carla mlčky zverila Jenny do opatery Gregorymu. Až keď vyjavený detektív prevzal nevládne telo, Carla mu povedala:
„Keď sa stane vražda, isté sú len dve veci: že si to nebol ty, a že to nebol tvoj partner, lebo ste boli spolu. Už mi veríš?“
Gregory prikývol. Vyzeral trocha previnilo.
„Prepáč...“
„Vlastne... už som začínala podozrievať aj samú seba,“ odvetila Carla.
Gregory zveril Jenny kolegom a znova sa obrátil ku kolegyni.
„Prečo si mi to nikdy nepovedala? Mohli sme to využiť!“
„A záleží na tom?“ zasmiala sa Carla. „Aj tak som na voľnej nohe!“
Gregory pokrútil hlavou.
„Nie, Carla. Od zajtra si šéfkou oddelenia. A až tvoj syn zmaturuje, môžeme ho rovno prijať do zvláštnych jednotiek,“ povedal a venoval Jeremymu uznanlivý úsmev. „Je to statočný chlapec. Už mi všetko povedal.“
Carla pozrela na dvoch mladých hrdinov a usmiala sa.
„Myslím, že aj Igor by sa nám mohol hodiť!“
Ruský študent mykol zdravým plecom.
„No, veď ak ma zoberiete...“
Gregory si ho premeral.
„Nemáme vás zobrať do nemocnice? Tá ruka nevyzerá dobre!“
Igor ľahostajne pozrel na svoje zakrvavené rameno.
„To bola malorážka, nič vážne. Cestou domov si to dám ošetriť. Nerobte si starosti.“
Jeden z policajtov na Gregoryho zavolal, že sú pripravení. Detektív pozrel na Carlu a jej mladých spolupracovníkov.
„Nemám vás odviezť?“
„Toľko preletím aj s nimi, vďaka,“ odvetila Carla s úsmevom.
Gregory jej zasalutoval a chcel už nastúpiť do auta, keď si spomenul na niečo dôležité.
„Ozaj, chcel som ti ešte povedať... pred chvíľou volali z nemocnice... Alex sa prebral z kómy a dokonca hýbe prstami na nohách, mal by sa uzdraviť!“
Carle sa úplne rozžiarili oči.
„Ale to je skvelé! Hneď zajtra sa za ním zastavím!“
„Pôjdem s tebou, šéfka,“ zasmial sa Gregory a nasadol do auta. „Odťahovku som zavolal a auto ti opravia na naše náklady!“
Potom za sebou zabuchol dvere a policajná kolóna sa pobrala naspäť do mesta.
Carla sa pomaly otočila k svojmu nabúranému autu. Chladne zhodnotila skazu a neveriacky pokrútila hlavou. Igor sa s úškrnom pozrel na Jeremyho. Bol zvedavý, ako Carla zareaguje na túto neplechu. Jeremy trocha s obavou zastrčil hlavu medzi plecia, akoby sa bál, že dostane výprask. Jeho matka sa pomaly otočila k nemu.
„Koľko si z tej mašiny dostal?“
„Neviem, tachometer končí niekde na dvestovke,“ odvetil Jeremy popravde. Počas naháňačky sa na rýchlosť nepozrel ani raz.
Carla súhlasne zahmkala.
„Aha... takže s mojím pojazdným laboratóriom sa môžem rozlúčiť, však?“
Jeremy rezolútne pokrútil hlavou.
„Kufor som vyprázdnil!“
Carle skoro vypadli oči z jamôk.
„A to si stihol?“
„Zas až tak veľa si tam toho nemala,“ odvetil Jeremy samozrejmo.
Carla sa oprela o svoje zdemolované auto a poznamenala:
„Myslím, že by som ťa mala zatknúť za porušenie hneď niekoľkých dopravných predpisov!“
„No, okrem konzumácie alkoholu som asi porušil všetky,“ súhlasil Jeremy.
„Skvelá práca, synček!“ pochválila ho matka a objala ho. Jeremy si ju privinul k sebe a spravil grimasu na Igora. Mladý Rus neveriacky pokrútil hlavou.
„A ja som bol takmer presvedčený o tom, že ho vykričíte!“ poznamenal.
Carla sa odtrhla od syna a otočila sa k nemu.
„Tak po prvé, potykajme si... a po druhé, keby mi Gregory nepovedal, že opravu hradí oddelenie, tak by som asi nebola taká benevolentná... a po tretie, ďakujem za skvelú prácu!“
Igor k nej natiahol zdravú ruku.
„Vrelá vďaka!“
Carla ho opatrne objala.
„Viem, že si to nemal ľahké, ale... veľmi si cením, že si sa zapojil do našej malej vojny!“
„Povedal som, že Sfingu dostanem a to som aj urobil,“ odvetil Igor pevne, keď Carla trochu odstúpila. „Akurát ma mrzí, že mám po frajerke, po potenciálnej rodine a synčekovi... a po občianstve!“
Jeremy sa rozosmial.
„Teraz budeš národný hrdina, takže si nerob starosti s občianstvom!“
„Hej, veď aj dievčat je v meste ešte dosť,“ súhlasil Igor neochotne.
Carla mu pozrela do očí.
„Viem, že máš Jenny rád... Možno by si jej mohol pomôcť prekonať to najhoršie... a o Tommyho sa postarám... môžeš ho kedykoľvek navštíviť!“
Statočný Rus vďačne prikývol.
„Dobre, vďaka...“
Carla Brownová opatrne uložila Tommyho Mallarda do postele vo svojom dome. Bolo už pol druhej. Jej syn Jeremy stál vo dverách a pozoroval ju. Práve vyfasoval malého súrodenca. Napokon, ktovie, možno to bude zábava... Tommy je milý chlapec...
Carla dala Tommymu pusu a opatrne vstala, aby ho nerušila. Keď vyšla na chodbu a zavrela za sebou dvere, pozrela na Jeremyho:
„Mám uložiť aj teba?“
Osemnásťročný hrdina okamžite zívol. Mal toho dosť.
„No bež, hneď prídem,“ zasmiala sa.
Jeremy sa malátne vypotácal do svojej izby. Bol taký unavený, že si sotva vyzliekol mikinu a nohavice. Na prezliekanie do pyžama mu už nezostali sily. Zaspal skôr, ako cez seba vôbec prehodil perinu. Carla ho nežne zakryla a dala mu pusu na čelo.
„Ďakujem, že si ostal pri mne,“ pošepla a v očiach sa jej zaleskli slzy dojatia. „Ani mi nevadí, že tvojím otcom je taký debil...“
Dala mu ešte jeden božtek a opatrne sa vykradla preč. Pohľad na hodinky jej jednoznačne pripomínal, že je najvyšší čas ísť spať. No jej sa zrazu nechcelo.
Vyšla do svojej izby a otvorila okno. Potom sa zmenila na Sfingu a vyletela sa trocha prevetrať. V mrazivej decembrovej noci sa už nemusela skrývať. V oknách internátnej izby sa ešte svietilo. Igor Belikov sa vrátil z ošetrenia v nemocnici a rozprával bratovi o tom neskutočnom dobrodružstve, ktoré zažil.
Carla vyletela nad mesto a nemohla sa prestať smiať.
Koniec
Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.
Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.
