FanFiction: "Bež, inak nás nakŕmiš"

Autor: Zuzana Panáková Streda, 02 Február 2011 08:37

Autor: Zuzana Panáková

Prezývka: kijiro

Vek: 20 rokov

Súťažná kategória: FanFiction

DISCLAIMER: FanFiction, na motívy knihy/filmu Blood and Chocolate. Zriekam sa práv na prostredie, v ktorom sa príbeh odohráva a na zápletku stavanú na základe knihy/filmu. Zrieknutie autorských práv sa nevzťahuje na postavy ani na ich reakcie.

 

Bež, inak nás nakŕmiš

Niekde za mnou sa ozvalo vlčie vytie a hon sa začal. Bežal som ako o život... možno preto, lebo mi oň skutočne išlo.

Len matne si na okolnosti, ktoré ma prinútili byť tu, spomínam. Snažil som sa na ne zabudnúť, ale... dá sa zabudnúť na niečo, čo rozhodlo o vašom živote a smrti?

 

„Ále, Sayo, len jednu službičku,“ hovorila z môjho najlepšieho kamaráta opitosť. „... len jeden tanec... číslo...“

A tak som za ňou išiel. Za tou blonďavou cudzinkou pri bare, ktorá mu práve pomotala hlavu. Toľko toho pre mňa urobil... toto nebolo nič v porovnaní s tým, čo by som pre neho urobil ja.

Ako som k nej kráčal, všimol som si, že ma sleduje. Keď som stál vedľa nej, usmievala sa na mňa ako anjel. Trošku som zneistel.

„Hm... čau!“ začal som, prehĺtajúc hrču, ktorá sa mi tvorila v hrdle. „M-môj kamarát by si s tebou rád zatancoval...“

„... ale prišiel si ty,“ stále sa usmievala, „nie on.“ Potom sa odvrátila a úsmev jej na chvíľu vychladol. „Poď sa so mnou prejsť.“

Vstala a elegantne, priam nadpozemsky vykráčala cez celú sálu, len tak rozrážala kúdole cigaretového dymu. Nasledoval som ju. Vyšiel som z klubu, ale len čo som videl, ako jej zlaté vlasy zašli za roh. Bezhlavo som sa za ňou vybral, čím ďalej, tým opustenejšou štvrťou. A vtom som stratil vedomie.

 

Noha mi skĺzla po vlhkom koreni, len tak som sa zviezol na chrbát. Ležal som na lístí na zemi a počúval vlastné splašené srdce. Celá tá svorka ide po mne. Je prirodzené, že už nevládzem bežať ďalej. Veď som len človek...

Premohol som sa a vstal som. Akoby to mohlo niečo zmeniť, som sa zase rozbehol. Chvíľu som bežal dole kopcom, potom zase hore. Lístie mi šľahalo po tvári, kroky sa ozývali. Doteraz som si neuvedomil, ako strašne duní, keď človek beží. Až teraz, kedy môže byť každý hluk osudným.

Zavýjanie sa ozývalo už len kúsok za mnou. Chytal som už minimálne tretí dych, keď nie štvrtý. Skoro som už ani nevidel.

Naraz sa predo mnou objavila čistinka, ktorú križoval potôčik.

 

Studená voda ma ako mohutná morská vlna vtiahla do reality. Rozkašľal som sa, aby som ju dostal z pľúc. Bola noc. Stál som uprostred priestrannej kruhovej... arény? Na jednom z vystúpených miest stála aj ona. Tá blondýna, čo som ju včera nasledoval.

„Jedno africké porekadlo hovorí: Každé ráno sa v Afrike zobudí antilopa a beží ako o život, aby utiekla hladnému levovi a dožila večera. A každé ráno sa v Afrike zobudí lev a beží ako o život, aby chytil antilopu, nasýtil sa a dožil večera,“ prihovorila sa na úvod.

Potom svoju pozornosť upriamila aj s očami ostatného davu na mňa.

„Ty, človek, máš úžasnú možnosť dokázať nám, ako veľmi schopná je tá vaša ľudská rasa. Stavíš na to svoj život.“ Z lavíc, na ktorých sedeli jej veľmi podobní cudzinci, sa ozval ohromný rev. Cítil som sa pri ňom byť tak malý a slabý... Keď ustal, pokračovala. „Pravidlá sú jednoduché. Ak ujdeš cez potok uprostred čistinky na západe mne a mojej rodine, môžeš si ten svoj život nechať, ale keď ťa chytíme,“ revali ohlušujúco, ani neviem, ako som počul jej ďalšie slová, „nasýtime sa z tvojho mäsa a krvi!“

Jediné dvere, veľké ako vráta sa otvorili a vošla nimi sporo odetá mladá žena. Prišla rovno ku mne, schytila moju tvár do dlaní a pobozkala ma. Nie však z lásky alebo obdivu, skôr ako nejakú rutinu.

„Pre šťastie,“ dodala. „A teraz bež.“ Po celom tele mi prebehli zimomriavky. Ako som mohol bežať, keď som sa nedokázal ani pohnúť? Usmiala sa. „Bež, hlupáčik...“

 

Už len pár metrov, hovoril som si vduchu. Za sebou som jasne počul, ako niekoľko mohutných párov nôh dopadá na zarosenú trávu. Zo všetkých síl, ktoré som nazbieral vďaka vyletenému adrenalínu som sa odrazil a preskočil na druhý breh potoka.

Dopadol som na nohy, ale tie štrajkujúc povolili a ja som sa skotúľal na zem. Pľúca ma boleli, ako hltali chýbajúci kyslík. S vypätím všetkých síl som sa obzrel.

Na brehu stáli dva čierne vlky, ticho vrčali, kráčali okolo potoka tam a späť. Jeden z nich mal na čele žltú škvrnu. Jej oči sršali hnevom a bezmocnosťou. Asi nečakala, že jej a jej rodine dokážem ujsť.

Sadla si, krátko zavrčala ako povel druhému a ten sa rozbehol krížom cez potok. Len ho ten prúd trochu zatiahol na juh.

„Povedala si... povedala,“ lapal som po dychu, neschopný hovoriť.

Nohy som mal ako dva slíže. Nie len, že som s nimi nemohol pohnúť, ani som si ich necítil.

„Teraz patrí mne, Serafy,“ ozval sa spoza mňa pokojný melodický hlas. Skoro som vypustil dušu.

Za mnou sa ako nočný prízrak zjavilo dievča. Snehovobiele vlasy jej len tak viali vo vetre, ako vlny rozbúreného mora, akoby reagovali na jej vnútorný nepokoj a zároveň splývali z jej ľahkými letnými šatami.

Neznáma prešla predo mňa, aby sa postavila medzi mňa a vlčicu s pohľadom pevne zabodnutom v jej tvári.

„Tu máš,“ povedala tak ticho, že som ju skoro ani nepočul. „Asi sa budeš musieť brániť aj sám.“ Do rúk mi dopadla postriebrená... nie, strieborná dýka, ľahko previazaná trávou. Najprv som ničomu nerozumel, ale postupne mi niečo začalo docháť.

To dievča je na mojej strane. Tá Serafy, či ako ju nazvala, je vodcom niečoho, čo ma chcelo zabiť. A vlky mi usilujú o život.

Obzrel som sa po mojej zástankyni, ale zmizla, akoby tam vôbec ani nebola. Nevidel som ani ju, ani nijakého iného človeka, či vlka. Nikoho.

Rozochvel som sa po celom tele. Panický strach. Rozmýšľal som kedy príde. Do očí mi vhŕkli slzy, úplne mi zvlhli dlane, roztočil sa mi celý svet. Zbraň, ktorú som dostal na obranu mi vypadla s jemným cinknutím na zem. Objal som si kolená. Ostal som sám.

Prešlo niekoľko sekúnd ticha... niekoľko minút... hodina... Spoza môjho chrbta sa začalo ozývať šúchanie lístia o kožuch, zvuk dopadania láb na vlhkú zem. Zadržal som dych. V tichosti, som schytil dýku a pripravil sa na útok. Keď som si už bol istý tým, že fučanie a tiché vrčanie je už len kúsok odo mňa, otočil som sa a v jednom skoku vrazil dýku až po rukoväť do bieleho kožuchu. Následne som o krok cúvol.

Predo mňa sa zvalilo telo veľkého bieleho vlka. Z rany v hrudi mu vytekala krv. Čistinku naplnilo ticho. Žiaden zvuk sa už z toho tvora neozval.

Zrazu sa jeho obrysy rozplynuli a ležalo tam telo toho striebrovlasého dievčaťa. Dýka jej trčala z krvavočerveného fľaku v strede hrude. Oči od prekvapenia celkom otvorené dokorán.

Rozkričal som sa na plné hrdlo a s rovnakým krikom som sa rozbehol ďalej lesom, na západ.

 

Svoj príbeh som rozpovedal svojim najbližším a kamarátom. Tím, ktorým som veril, odkedy si pamätám. Nikto mi však neuveril. Doporučili ma na psychiatriu. Ani doktori mi neverili. Zavreli ma do ústavu pre chorobomyseľných a každý deň ma sledujú, aby som si neublížil.

Spočiatku som rátal každú chvíľu, každú hodinu a každý okamih, ktorý som tam strávil. Ale ako to už býva zvykom, keď si stojíte za vašimi slovami, ktoré sa nepáčia okoliu a spoločnosti, po roku a pol som rátať prestal.

Jedného dňa mi niekto zavolal. Bol to môj najlepší kamarát, vďaka ktorému som tu skončil. Nevedel som, ani len som netušil, čo by mohol od blázna ako som ja chcieť. Zdvihol som mu a hneď mi ucho naplnilo jeho fučanie.

„Sayo... tá moja priateľka... ide po mne s... s celou jej rodinou,“ fučal do telefónu. Počuteľne bežal zo všetkých síl. „Povedali mi... aby som bežal... Čo mám... Ako...?“

„Bež,“ pohrával mi tvárou jemne šialený úsmev, „bež ako antilopa pred levom a nezastavuj sa...

... len bež.“

 

Upozornenie: Texty sú zverejňované tak, ako boli zaslané autormi a neprešli jazykovou úpravou.

Diskusia k súťažnému príspevku prebieha na našom fóre a hlasovať môžete tentokrát aj na stránkach Facebooku.