Próza: Zrkadlo (Michal Porada)

Autor: Liu Štvrtok, 05 Júl 2012 10:33

Zrkadlo

 

„Čo by sa stalo, keby ste sa pozreli, do prekliateho zrkadla?“

 

Zrkadlo v prvej miestnosti vo dverách na ľavo od  schodišťa, desí každého návštevníka domu „sivá kaplnka.“ Môj otec zbiera starožitnosti a spolu s maminou majú obchod so starožitnosťami, takže keď sa mu naskytla príležitosť, výhodne kúpiť ten dom, neváhal ani minútu. Celý dom bol plný starých a vzácnych vecí po predchádzajúcich majiteľoch. Obrazy, hodiny a nábytok v dome boli niekedy až neskutočne cenné.

Dlho som nechápala prečo sa mu hovorí „sivá kaplnka“, neskôr mi to otec vysvetlil. Dom pôvodne dala postaviť farnosť, aby slúžil ako kaplnka pre veriacich. Asi tak o pätnásť rokov nešťastne vyhorela celá budova, takmer do tla. Cirkev nemala peniaze na opravu a tak zhorenú kaplnku predala jednému bohatému obchodníkovi, ktorí dom opravil a značne prestaval, tak aby slúžil jeho dcére a zaťovi, ako ich sladký domov. Domov, sladký domov však netrval dlho. Zať bol totiž zberateľ podivných starožitností, podobne ako môj otec. Raz keď bol na obchodnej ceste v Holandsku, počul o zrkadle, ktoré bolo staršie než všetky predmety v jeho zbierke, a bolo ďaleko vzácnejšie než si dokázal predstaviť. O samotnom zrkadle sa nezachovali takmer žiadne záznamy. Občas sa hovorievalo že je prekliate, ale nijaké dôkazy ku tomu neboli. Mnoho ľudí sa mu časom začalo vyhýbať, niektorí ho zrejme schovávali a iný zase uctievali pri posvätných rituáloch. A potom sú tu ľudia, ktorý takéto temné predmety zbierajú. Zať si zrkadlo kúpil, pretože vedel že je to predmet s veľmi temnou minulosťou, ale len málo pravdy o tom zrkadle sa k nemu v skutočnosti dostalo.

Zrkadlo je v dome už dosť dlhú dobu. Pokiaľ viem, hovorí sa že mnoho obyvateľov a návštevníkov tohto domu sa do zrkadla pozrelo a o pár dní na to zahynuli. Väčšinou šlo o rôzne nehody, od autohavárii, po padnuté lietadlá. Niektorý zahynuli na infarkt, alebo nejakú inú chorobu. Niekedy ich prešlo auto, omylom sa prebodli nožom a niektorí boli zavraždený či už pri domácom násilí, alebo lúpeži.

V súčasnosti je zrkadlo v prázdnej miestnosti zavesené na stene a prikryté bielou plachtou. Nikto ju nesmie dávať dolu, ale pokúša ma to každý deň. Čo je na tom zrkadle vlastne tak hrozné? Nikdy som sa neodvážila dať dolu plachtu a pozrieť sa doň.

Bol teplý jarný deň, keď som šla domov zo školy. Mamina aj s ockom boli v práci, teda aspoň myslím. Sestra bola ešte v družine, ja už mám trinásť, už dávno tam nechodím. Takže som šla sama domov.

Ráno keď som šla aj so sestrou do školy, tak bolo „tesne nad bodom mrazu“, ako to hovoria v televízii. Keby nás ocko neviezol do školy, asi by som si dala aj zimnú bundu, ale mala som len tričko, sveter a teplú mikinu. Každou hodinou sa viac a viac otepľovalo, takže kým skončila škola o pol druhej, už som mohla ísť domov iba v tričku, mikinu a sveter som si skovala do ruksaka, a trochu ma štvalo že bol o dosť ťažší, akoby aj bez toho nebol dosť ťažký, všetky tie knihy nosiť každý deň.

Kým som prišla domov, bola som už dosť unavená, autobus žiaden nešiel, tak som musela ísť peši asi tri a pol kilometra s tou ťažkou taškou. Doma som vypila polovicu multivitamínového džúsu ktorý bol v chladničke. Pozerala som televíziu, keď v tom som začula niečo padnúť v kúpeľni na prvom poschodí. Šla som hore po schodoch a mala som problémy so zhoršeným dýchaním, každým schodom viac a viac. Neviem či to bolo tím teplom, alebo skôr, tým že som sa bála či sa k nám niekto nevlámal, cez otvorené okno v kúpeľni na prvom poschodí, skôr to asi bolo tím teplom. Kúpeľňa bola oproti miestnosti so zrkadlom. Padlo malé zrkadlo ktoré bolo na poličke, vedľa vane. Chcela som ho upratať, ale napadlo ma že rozbité zrkadlo, by sa sedem hodín nemalo upratovať. Bolo niečo pred tri štvrte na tri, tak som si odstopovala že asi tak okolo desiatej večer ho môžeme upratať. Šla som do izby, zobrala som veľké papiere A4, fixku a napísala som na ne: ROZBITÉ ZRKADLO NEUPRATOVAŤ, AŽ O DESIATEJ VEČER. Napísala som to na dva papiere, zobrala som lepiacu pásku a nalepila som jeden papier na dvere do kúpeľne a druhý som dala do vane ku zrkadlu, opatrne som ho tam uložila, aby som zrkadlom nepohla. Teraz by som nemala mať nešťastie do desiatej večer, pretože technicky vzaté, som to zrkadlo nerozbila, dokonca som ani pri ňom nebola, keď sa rozbilo.

Keď som odchádzala z kúpeľne a zatvárala som za sebou dvere, zahľadela som sa na dvere oproti sebe, na dvere 'miestnosti so zrkadlom', ako sme ju volali. Kôly tomu hlúpemu zrkadlu som nemohla mať svoju vlastnú izbu, ale musela som ju mať spolu s mojou mladšou sestrou Erikou. Eriku mám rada, ale v jednom kuse sa ma pýta či si odo mňa nemôže požičať nejaké oblečenie. Je fakt že je na svoj vek celkom dosť vysoká, je o tri roky mladšia, ale je skoro vyššia než ja, takže by jej neboli veľké, ale skôr tak akurát. Ale ona ma svoje veci a nechcem aby nosila moje a nedá si to vyhovoriť. Mamina jej niekedy povie aby ma neotravovala a niekedy zase povie aby som jej to požičala. Tak sa musím obetovať. Ale keby to zrkadlo nezaberalo celú jednu izbu, tak by sme nemuseli mať spoločnú izbu, ale mohli sme mať každá vlastnú a tieto problémy by sme neriešili. Ale otec nechce dať to zrkadlo preč, pretože sa bojí toho že je prekliate a keď si chce objednať nejakých chlapov, aby zobrali to zrkadlo a preniesli ho do pivnice, tak niektorý mu položia keď zistia že ide o prekliate zrkadlo a tí ktorí to zrkadlo nepoznajú, prídu až k nám a začnú sa vypytovať "prečo je to zrkadlo prikryté tou bielou plachtou?" Takže sa ho asi nikdy nezbavíme, nechápem prečo sú všetci taký poverčiví, dieťa by povedalo že sú to predsa dospelí a nebudú sa báť tých rozprávok. Ja na také rozprávky neverím, zrkadlo do ktorého keď sa pozrieš, tak budeš prekliata, to určite. Rodičia mi nedovolili aby som ich presvedčila že to zrkadlo v skutočnosti nie je prekliate a ja som sa s nimi nechcela o tom hádať, ale teraz keď som si na to všetko spomenula som bola dosť nahnevaná a mala som sto chutí sa do toho zrkadla pozrieť a všetkým dokázať, že nie je prekliate. „Áno, urobím to!“

Otvorila som dvere miestnosti so zrkadlom a vošla som dnu. Bola veľká, biela, ale dosť studená a tmavá. Nebolo v nej absolútne nič, okrem toho zrkadla a plachty ktorá ho prikrývala. Jedno malé okno v miestnosti dnu nevpúšťalo veľa svetla, pretože hneď za ním rástol veľký buk.

Chlad prechádzal celým mojim telom, alebo že by to bol strach? Nie bol to rozhodne chlad, v izbe bolo dosť zima a dosť prachu, tu sa asi neupratovalo celé roky. Prešla som izbou a postavila som sa priamo pred zrkadlo. Moje veľké oči sa upierali na predmet zavesený na stene, prikrytý bielou plachtou. Roztrasenou rukou som sa chytila plachty, bolo na nej neskutočne veľa prachu, chcelo sa mi kýchnuť a tak som sa rýchlo chytila druhou rukou za nos, aby som tomu zabránila. Držala som tú plachtu a pripravovala som sa na to že ju zhodím na zem. Ruka sa mi zasekla a nemohla som ňou pohnúť, asi to bol strach, ktorí mi nedovolil to urobiť. V tom som začula nejaký zvuk zdola, myslela som si že prišla mamina s otcom, ale to asi iba nešikovný sused pri parkovaní vrazil zadkom auta do našich smetiakov. „Už to musím urobiť, teraz alebo nikdy.“ Zovrela som päsť ktorá držala plachtu a zatiahla som za ňu, plachta začala padať a vzduch rozvíril prach v celej miestnosti. Musela som si zavrieť oči a začala som veľmi kýchať, našťastie nemám alergiu, ani nič podobné, ale toľko prachu by rozkýchalo aj mŕtveho. Plachta dopadla na zem a prach sa tiež pomáli začal usádzať, pri tom kýchaní, som sa ani neviem ako otočila zrkadlu chrbtom. Vytriasla som si prach z vlasov a potom aj z nohavíc a trička. „Toľko prachu som na sebe ešte nikdy nemala.“ Poznamenala som úsmevne a snažila som sa rozpamätať, kedy som sa to ocitla v podobne zaprášenej situácii.

Keď som sa v myšlienkach vrátila spať do reality, uvedomila som si že stojím otočená čelom ku dverám. Zrkadlo mi dýchalo na chrbát a vyzeralo to trochu, akoby samo chcelo aby som sa zobrala a odišla. Už som aj chcela vykročiť nohou, utiecť z miestnosti, zavrieť za sebou dvere a už nikdy sa sem nevrátiť. Musela som si opäť uvedomiť, že je to len zrkadlo, obyčajné luxusné zrkadlo, nič viac. Stále som bola strašne zaprášená, skočím hneď do vane sa okúpať keď tu skončím. Ale vlastne nemôžem ísť do vane pretože je v nej zrkadlo a bude tam až do večera, to sa asi budem musieť ísť osprchovať. Nemám rada sprchovanie, lebo mi je hrozná zima keď zastavím vodu a chcem sa ísť utrieť. Mamine bude určite divné keď príde domov a ja budem osprchovaná, vie veľmi dobre že radšej by som počkala do desiatej večer, len aby som sa mohla ísť okúpať, ale celá od prachu chodiť po dome tiež nemôžem.

Bolo na čase aby som si konečne s tým zrkadlom vybavila účty, raz a navždy. Pomáli som sa začala otáčať. Keď som už zhliadla drevený, tmavohnedý rám zrkadla v kútiku oka, prepadla ma panika. Naozaj tam bolo, panika sa zmenila na zvedavosť a behom chvíľky som stála otočená priamo do zrkadla, za mnou boli dvere a celý môj odraz bolo vidieť v zrkadle. Vydesila som sa trochu keď som zistila aké mám strapaté vlasy. Odraz v zrkadle nebol veľmi kvalitný, bolo tiež dosť zaprášené a špinavé, ale stála som pred ním. Svoj odraz som videla a rozhodne som sa necítila byť prekliata. Panika a strach sa striedali s pocitmi víťazstva a seba uspokojenia. Zrkadlo ma nijak nenapadlo, nevytiahlo, nôž, devinu, dokonca ani motorovú pílu. Pocit výhry nad strachom všetkých ľudí sveta začínal pomíňať a objavovali sa nové pocity, strach z toho že rodičia kedykoľvek prídu domov a ten nepríjemný svrbiví pocit prachu po celom tele.

Rozhodla som sa to zabaliť. Chytila som plachtu a veľa víťazne som ju prehodila cez zrkadlo. Prešla som ku dverám a ešte raz som sa obzrela ku zrkadlu, či z neho nevyskočí nejaký Chucky a nezačne ma náhodou škrtiť, pozerám, ale nič sa nedeje. Zavrela som za sebou dvere, šla som priamo do kúpeľne, pokúšala som sa vyzliecť tak aby sa moc neprášilo, no aj tak bola celá kúpeľňa od prachu, trochu som ju upratala a vliezla som do sprchy. Dlho som sa sprchovala, asi viac ako tri štvrte hodiny, vlasy som si poriadne vyumývala. Zastavila som vodu a opäť sa dostavil ten hlúpi pocit chladu a zimy. "Presne pre toto sa nerada sprchujem," vyšla som zo sprchy, omotala som sa osuškou. Vyutierala som sa celá do sucha, vyfénovala som si vlasy, upratala som aj zvyšok prachu v kúpeľni a na chodbe. Šla som do izby, kde som si obliekla čisté tričko a tepláky a šla som na balkón v izbe, ktorý bol orientovaný do záhrady. Vyprášila som tam zaprášené veci, tak aby ma nevideli susedia. Vrátila som sa do kúpeľne, veci som hodila do koša na špinavé prádlo a po zvyšok dňa som sa snažila tváriť, akoby sa nič nedialo. Na moje šťastie bola mamina tak zaneprázdnená Erikinými úlohami, že si ani nevšimla že som osprchovaná, ale zatiaľ ma ešte nenapadlo ako rodičom vlastne poviem že zrkadlo ktorého sa tak boja, je vlastne iba neškodným kusom nábytku.

 

Ráno bolo ťažké vstať, bolelo ma celé telo a príšerne ma škrabalo v krku. Mamina nás vždy budí o tri štvrte na sedem. Stále som mala nutkanie zakašlať, ale snažila som sa ovládať, aby si toho nik nevšimol. Postupne, spolu s preberaním sa zo spánku, som sa začala obliekať. Keď som sa doobliekala zišla som dolu do kuchyne naraňajkovať sa. Ako vždy som na raňajky mala tri chleby s trochou papriky, rajčín, cibuľky a vajíčko. Pokiaľ si pamätám, tak asi už odjakživa máme vždy rovnaké raňajky. Vždy raňajkujeme všetci spolu, po raňajkách nás ocko zavezie do školy a stereotyp tím pochopiteľne nekončí.

„Ty si sa včera sprchovala?“ Opýtala sa ma mamina počas raňajok.

Zaskočila ma tá otázka, ale bola som rada že sa ma ju mamina opýtala, mohla som tak aspoň predstierať že mi zabehlo a poriadne sa vykašľať. Ocko ma začal búchať po chrbte, aby sa mi ľahšie vykašľalo a hneď som sa cítila lepšie.

„Prosím ťa, čo je na tom. Dievča nám konečne dospieva, už si zvyká sa aj sprchovať. Učí sa ako prežiť v drsnom svete.“ Usmial sa na mňa otec a odpil si z rannej kávy. Ja som si vzala moju šálku čaju, ktorá stála oproti mne, odpila som si, aby som opäť zapudila škrabanie v krku, ktoré ma nútilo sa vykašľať a pokúšala som sa medzi tým vymyslieť niečo múdre a presvedčivé.

„No vieš, prišla som domov a chcela som sa ísť okúpať, lebo som bola spotená, ale rozbilo sa to zrkadlo, tak som sa šla teda radšej osprchovať, raz za čas, mi to hádam neuškodí.“ Nahodila som nepekný úškrn a všetci sa zasmiali.

Rodičovské spovedanie je fakt príšerné, už sa teším keď budem dospelá a budem mať svoje deti, ktoré tiež budem takto spovedať pri raňajkách. Keď sme dojedli, otec nás vzal do školy. V škole bola nuda, nič prekvapivé, tam sa človek zábavy dočká iba ťažko. Neustále som musela myslieť na to zrkadlo. Neviem čo ma viac trápilo, či otázka „Som prekliata, alebo nie?“ Alebo to ako sa zbaviť toho zrkadla, aby som mohla mať vlastnú izbu. Veď je to hlúpe, aby sme mali dve izby a spálňu a z toho jednu izbu nevyužívame, len preto že je tam zrkadlo. Nie, to zrkadlo musí z domu, to je jasné, ale čo ak je naozaj prekliate. Nie nemôže byť prekliate, to je iba rozprávka. I keď ešte včera som nekašľala a dnes sa mi to nedá pokoja, ale to predsa s tým zrkadlom nemá nič spoločné, za to môže ten prach. Ale čo ak nie? Ach, za kým mám ísť keď mám dilema? Vždy idem za maminou, ale to by som jej musela povedať, že som videla to zrkadlo a tak by to mohlo byť ešte horšie.

Dnes sme nemali telocvik, lebo telocvičňu maľujú a vonku sa nikomu s nami cvičiť nechcelo. Tak nás len poslali na ihrisko, aby sme sa šli hrať na preliezačky. Nie že by sme boli nejaké malé deti, ale lepšie sa hrať na preliezačkách, než behať a potiť sa vonku pri telocviku.

Chalani si zobrali loptu a šli hrať futbal, nechápem čo ich na tom stále baví, behať za loptou ktorá ani nie je úplne guľatá a váľať sa po zemi, len aby sa lopta nedostala za bránku. Niektoré baby sme šli na hojdačky a ja spolu s pár babami sme šli na preliezačky. Zbožňovala som lozenie po preliezačkách, vždy sme sa pri tom rozprávali a dohadovali sa ktorá dokáže lepší kúsok. Vyliezla som na jednu menšiu preliezačku a chcela som sa na nej úplne hore postaviť, ale zatočila sa mi hlava a zletela som priamo na zem.

Našťastie som dopadla do trávy ktorá zmiernila môj pád, ale stále to bolo viac ako meter vysoko a myslím že som sa pri tom zranila. Najprv som skontrolovala či mám v poriadku chodidlá, dopadla som na päty a dosť ma z toho pádu boleli, ale boli našťastie v poriadku. Kolená a dlane dopadli na zem zároveň, viac som sa prevalila na pravú stranu, takže som si najprv kontrolovala pravé koleno, mala som na rifliach trávu, ale nie krv, takže som sa hneď upokojila keď som tam mala iba odreninu a nebolo rozbité, ani jedno. Ani jedna kosť na nohách nebola zlomená. Potom som si začala kontrolovať ruky. Oba lakte boli v poriadku, ľavé zápästie bolo tiež zdravé, ale pravé ma veľmi bolelo a ťažko sa mi s ním hýbalo. O chvíľu za mnou pribehla triedna učiteľka a začala sa ma vypytovať všeličo možné, od nezranila si sa? Až po čo si tam hore pre Boha živého vlastne robila?

Jeden z učiteľov ktorí mal práve viac, menej voľno ma zobral svojim autom na pohotovosť, aby sa tam na mňa pozreli. Triedna učiteľka šla volať mojim rodičom aby im oznámila čo sa stalo. Na pohotovosti ma ošetroval mladý lekár. Obviazal mi to fáčom, aby sa to spevnilo a učiteľ ma opäť odviezol do školy, kde už boli moji rodičia. Keď sme prichádzali ku zborovni už som počula ako sa mamina rozkrikuje po všetkých učiteľkách, trieskala po stole, dupala po zemi, kričala na ne a otec sa ju snažil upokojovať. Myslela som si že to takto dopadne, mamina bude spomínať prečo nás zobrali na tie smrteľne nebezpečné preliezačky, ktoré už dávno mali odstrániť. V tomto bola mamina priveľmi opatrná, nedovolila nám nikdy sa takto hrať na ihrisku, pokiaľ ho pred tým neskontrolovala či nie je nebezpečné.

Keď som sa postavila do dverí, mamina hneď stíchla a rýchlo sa rozbehla smerom ku mne.

„Mirka, zlatíčko moje, si v poriadku, nebolí ťa tá ruka, nemáš žiadne ďalšie zranenia?“ Veľmi silno ma začala objímať. „Ach zlatíčko čo sa ti to stalo. Ako to že si spadla z tej preliezačky?“

„Bola to moja chyba. Vyliezla som úplne hore, chcela som sa tam postaviť, ale zatočila sa mi hlava a spadla som.“ Chladno som odvetila a hľadela som pri tom mamine do očí. Mamina oči neodvrátila, ale bola prekvapená z môjho chladného postoja ku veci. Opäť ma začalo dusiť v hrdle a strašne som sa rozkašľala. Otec prišiel ku mne, pretože ma chcel pobúchať po chrbte, ale ja som mu naznačila že to nepotrebujem. Keď som konečne dokašľala, tak som mu na to povedala: „To nepomôže, nezabehlo mi.“

„Prečo potom od rána toľko kašleš, si chorá?“ Opýtal sa s prekvapením hlasom.

„Nie, myslím že nie som chorá, je to skôr v niečom inom.“ Opäť ma začínalo dusiť a trochu som si odkašľala. Otec aj s maminou, mali zhrozený výraz v tvári a na jazyk sa im drali otázky. Skôr ako sa stihli opýtať som v dusiacom amoku dopovedala: „Keď som bola včera doma sama, tak som šla do izby so zrkadlom...“

„Čo si tam robila?“ Opýtal sa otec vážne.

„Chcela som vám dokázať, že to zrkadlo nie je prekliate!“

Nikto nič nehovoril, učitelia sa tvárili dosť zmetene, mamina na mňa hľadela s vystrašeným výrazom a otec vyzeral dosť naštvaný. Prišlo mi to veľmi ľúto, až natoľko že som sa hlboko a úprimne rozplakala, padla som mamine do náručia a ona ma silno objímala, pri tom hľadela na otca s výrazom v tvári ktorí vravel: „Musíš to nejako vyriešiť.“

Ako hodiny ubiehali, bolo mi čím ďalej tím horšie. Po ceste domov som plakala a neprestávala som kašľať. Do večera som dostala silnú horúčku, okolo deviatej večer som už mala 39 stupňov. Mamina so sestrou sa o mňa celý čas starali, zatiaľ čo otec obtelefonoval všetkých svojich známych či nepoznajú ktorý by mi mohol pomôcť. Trvalo to síce dlho a musel obvolať dosť veľa ľudí, ale nakoniec našiel človeka ktorého hľadal. Ondrej Knôt je bývalý psychiater, lektor na katedre medicínskej psychiatrie na nejakej známej univerzite a expert cez parapsychológiu. Na dôchodku sa venuje tomu že ľuďom pomáha s takými problémami, aké mám práve ja, keď sú napríklad prekliaty, alebo majú problémy s duchmi. Ocko vravel že je na to ako stvorený.

Ráno prišiel presne o ôsmej hodine, čakali sme na neho veľmi netrpezlivo. Našťastie som sa v noci dobre vyspala, takže mi klesla teplota na 37,7 stupňov. Kašeľ neustúpil, ale aspoň som ho už nezadržiavala. Ráno keď som vstala mamina s ockom mi pomohli po schodoch z izby dolu do obývačky. Nič nejedla, lebo ma pri pohľade na jedlo dosť napínalo, pila som len čistú vodu. Ocko odviezol Eriku do školy a ponáhľal sa domov, aby bol pri nás keď príde pán Knôt. Vonku sa opäť schladilo, fúkal silný vietor a schyľovalo sa ku búrke. Ochladenie mi trochu pomohlo, pretože keby bolo príliš teplo, asi by mi bolo o dosť horšie keďže som doma zababušená pod dekou s mierne zvýšenou teplotou.

Keď pán Knôt zazvonil na zvonček pri vchodových dverách, ocko vyskočil z fotelky, odložil svoj čaj na stôl a šiel otvoriť dvere. Nepočula som čo rozprávajú, ale myslím že ho ocko vítal a naznačoval mu kde sme. Pán Knôt bol asi stodeväťdesiat centimetrov vysoký priemernej postavy a len málo fúzatý muž.. Kráčal dlhými tichými krokmi, mal obuté fialové papuče, ktoré sme mali určené pre návštevy, aby u nás po dome nechodili obutý. Fialové papuče boli najväčšie ktoré sme mali, ale pán Knôt mal tak veľkú nohu, že mu z nich päty vytŕčali von.

„Dobrý deň pani Meravá.“ Pozdravil potichu pán Knôt maminu a ona sa postavila a podala mu ruku. „Ahoj Mirka, ako sa cítiš?“ Naklonil sa nado mnou, chytil ma za čelo, asi aby skontroloval či mám teplotu, potom mi chytil dlaň a začal si obzerať moje prsty. Potom sa na mňa už iba usmial, pustil mi ruku a rozhliadol sa po obývačke, akoby hľadal miesto kam si môže sadnúť.

Ocko ho nasmeroval na fotelku, ktorá bola úplne pri stene, blízko knižnice, tak že moje nohy smerovali ku nemu, všetci traja sme mali na neho výborný výhľad, aspoň keď bude rozprávať, budeme ho všetci dobre počuť. „Dáte si niečo?“ Ponúkal ho ocko.

„Čaj prosím.“

„Môže byť mätový?“

„Áno, môže byť.“ Mávol rukou a ocko zobral zo stola čajník a nalial do čistej šálky trochu čaju, potom ju podal pánovi Knôtovi a posadil sa ku mamine na fotelku.

„Dobre, takže aby som v tom mal jasno, vy si myslíte že vaša dcéra je prekliata, pretože sa pozrela do zrkadla, ktoré je podľa istých príbehov, ktoré nie sú nijak podložené vedeckými faktami prekliate?“

Obaja rodičia sa na seba pozreli a jednohlasne odpovedali „Áno!“

Pán Knôt sa hlasno zasmial a povedal: „Ste normálny? To predsa nemôžete myslieť vážne ľudia.“ Nikto nič nehovoril. Rodičia sa na seba zmätene pozerali a potom sa obaja otočili na pána Knôta, aby vysvetlil svoju hlbokú myšlienku. „Skúste si predstaviť bicykel, obyčajný bicykel s dvoma kolesami opretý o stenu...“

„Prepáčte že vás prerušujem, ale vy nám tu rozprávate niečo o bicykli? Ten človek čo mi vás odporučil, vravel že ste expert na parapsychológiu.“ Skočil mu do rečí ocko.

„Áno, prečo myslíte že som všetkým tím ľuďom pomohol? Musel som im ukázať, že sa nie je čoho báť, pretože ich predstavy v skutočnosti neexistujú, sú iba v ich hlavách. Chcete aby som dokončil tú myšlienku s bicyklom?“ Obaja rodičia po chvíli uvažovania prikývli a ja som bola veľmi zvedavá ako sa to bude ďalej vyvíjať.

„Dobre, takže pred tým než ste ma vyrušil, sme skončili pri bicykli opretom o stenu. Viete si všetci predstaviť tento nehybný bicykel?“ Všetci sme prikývli na znak súhlasu. „Dobre takže tento úplne obyčajný a ničím nezvyčajný bicykel je opretí o tú stenu, ktorá je úplne bežnou stenou ktorú vídate na uliciach. Na čo slúži bicykel? Napríklad na prepravu, ušetríte na benzíne a planéta vám ešte aj poďakuje. Alebo pokiaľ na bicykli chodíte pravidelne, tak vám to ešte aj pomôže po zdravotnej a fyzickej stránke. Bicykel sa sám od seba asi nepohne, však?“ Všetci sme jednohlasne prikývli. „Čo potrebuje bicykel na to aby sa pohol?“

„Niekoho kto bude šliapať do pedálov.“ Prehovorila som s istotou v hlase a odkašľala som si.

„Presne.“ Súhlasil pán Knôt. „Presne ako povedala Mirka, chce to niekoho kto bude šliapať do pedálov. Sám sa nepohne. Keď do neho drgnete, tak sa pohne, ale stále je tam ten tlak vašej ruky. Skrátka sám sa nepohne nikam. Rozumiete zatiaľ?“ Opäť sme všetci súhlasne prikývli a mne to už pomáli asi začalo dochádzať. „Takže čo potrebuje zrkadlo na to aby niekoho zabilo?“

Rodičia nechápavo sledovali pána Knôta a keď nič nevraveli, tak som sa posadila a povedala som: „Niekoho kto to za neho urobí.“ Pán Knôt prikývol a usmial sa. „Nie som prekliata. Mám pravdu?“

„Absolútnu.“ Usmial sa pán Knôt. „Si iba chorá. Kašeľ je úplne bežný prejav toho že sa ti do dýchacích ciest zrejme dostal prach, vtedy keď si dávala dolu tú plachtu zo zrkadla. Točenie hlavy môže spôsobovať únava, teplo a to že piješ málo vody. Nechuť do jedla môže spôsobovať opäť teplo, nechce sa nám toho moc robiť a teda aj menej tukov spálime, teda menej potrebujeme jesť. Zvýšenú teplotu, mohlo spôsobiť viacero faktorov. Možno to bol iba úpal z toho nezvyčajne silného slnka, na túto dobu. Vysvetlení je určite viac, ale vaša dcéra nemá žiadne vážne črevné problémy, nemá problémy ani s ľadvinami a je dobre prekrvená. Preto vám odporúčam jednu riadnu kontrolu u pediatra a bude zase v úplnom poriadku. Pred tým ako sa so mnou začnete lúčiť a ďakovať mi, musíme ešte urobiť jednu, poslednú vec.“ Pán Knôt sa stále usmieval a sledoval maminu, ocka a mňa ako sa na seba pozeráme a nechápeme o čom hovorí. „Zničiť to zrkadlo.“

Rodičia a najmä ocko chvíľu namietali, ale pán Knôt odbil všetky ich argumenty. S jeho pomocou sme sa raz a navždy zbavili tej ohavnosti. Zrkadlo sme zničili a ja som mohla mať svoju vlastnú izbu.

Zdravie sa mi takmer ihneď zlepšilo. Zašli sme ku doktorovi a ten konštatoval že nemám žiaden vážny problém. Len mi odporučil vyhýbať sa slnku, oddychovať a piť veľa vody.

Dnes už vďaka pánu Knôtovi viem, že sa nikdy nemusím báť nijakého prekliatia. „Ďakujem vám.“

 

 

 

Diskusiu k súťažnému príspevku nájdete na fóre AnimeDream.sk.